Our Demons

Predpokladám, že zakončenie Just Carry On vo Vás veľa nadšenia nezanechalo. 

To ma samozrejme mrzí. 

Dúfam, že to čo Vám sem pridám Vás nejako...mala by som povedať, obmäkčí ? 

Mohla by som si vyslúžiť nejakú vašu reakciu ? :) Záleží na nej to, či sa mi oplatí premýšľať nad zaulzlením tohto nápadu. Prosím...

Prajem pekný víkend xxx

„Môžete si robiť svoju prácu poriadne ? Vyveďte ich oboch ihneď von!“ zvolal prísnym hlasom, ktorý v posledných dňoch vyťahujem častejšie než peňaženku z vrecka nohavíc.

 Nepotrebuje ochrankárov väčších než najvyššia budova v meste, ktorý sa nedokážu postarať o dvoch osemnásťročných zmätkov. Horu svalov odetú do koženej bundy buchol po pleci a pod pazuchou s jedným z bitkárov ho poslal von ku vchodu. S rukami zovretými do pästí sa posadil z bočnej strany k baru. Barman nie starší od neho už automaticky zaznamenal, že na tradičnom miestne sa usadila tradičná osoba a o niekoľko minút  pred sebou mal postavený pohár s pár kockami roztápajúceho sa ľadu a zvláštneho alkoholu, ktorí pred tým ešte v ústach necítil. Mnoho neznámych ale aj známych tiel sa okolo premávalo jedna radosť, nestíhal ich zachytávať pohľadom a len tak-tak stíhal vnímať hudbu, ktorá sa basami prebúravala do uší každému z prítomných v podniku. Absolútne perfektne splýval s davom a bez problémov  mohol sledovať všetko a hlavne, v jeho prípade, všetkých. Namiesto prázdnych slov, ktoré by jedinca z nežnejšieho pohlavia mohli dostať ku blízkosti jeho tela svoje ústa zamestnal studeným nápojom.  Skupinky, či páry ľudí sa na seba tesne tlačili s potrebou cítiť toho druhého. Teplota sa dnu abnormálne zvýšila, čo spôsobovalo, že každému sa po tele valilo aspoň pár kvapiek potu. Výnimkou nebol ani on. Svetlo sa menilo z modrého na zelené. Zo zeleného na žlté a tak to pokračovalo do kola. Vytváralo to úžasnú paletu farieb na dievča, ktorá sa zastavilo na opačnej strane baru. V ruke zvierala vrecko ľadu, držiac ho pevne chlapcovi z bitky na čele a horlivo o niečom hovorila. Keď si všimla, že svoje oči úpenlivo spočívajú na nej s jemným úškľabkom venovaným špeciálne a iba pre neho sa znovu ponorila do debaty, ktorú na chvíľu prerušila.

„Joe, poď sem na moment,“ oslovil chlapa, ktorý mu pred chvíľou podal pohár. Bez zaváhania sa ku nemu naklonil a čakal, čo sa bude diať.

„Poznáš to dievča, ktoré sa baví s Laylou ?“ hoci kričal z plných pľúc, stálo ho veľa námahy aby niečo počul. Pery posunul k jeho uchu najbližšie ako sa len dalo v nádeji, že sa dozvie niečo nové o osobe, ktorá ho zaujala.

„Myslíš Noe ? To je jej najlepšia kamarátka. Nechodí sem často,“ odpovedal.

„Vďaka, Joe,“ kývol  hlavou.

Pochopil, že mu jeho informácie zatiaľ stačia a vrátil sa k svojej práci. Jej meno  si opakoval v hlave ešte niekoľkokrát, no nepripadalo mu až tak zaujímavé ako ona samotná. Na spánky sa jej lepilo niekoľko mokrých pramienkov vlasov, ktoré mala neposlušne rozstrapatené v padajúcom drdole. Pery sa mu ľahko obtierali o hranu pohára, sústredil  sa na dievča objímajúce sa s jednou z čašníčok z baru a jej pohľad sa znovu stretol s jeho. Mierne oduté pery sa zachveli, akoby niečo chceli naznačiť, ale rýchlo svoju tvár obrátila a telo obtiahnuté úzkymi šatami predstavujúcimi ostatným jej pozoruhodnú postavu sa rýchlymi krokmi posúvala smerom k východu s rukami zapretými do chrbta chlapca, ktorý schytal niekoľko pästí do tváre. Žeby jej priateľ? Usúdil, že nie je natoľko podstatný aby predstavoval háčik v jeho skromných predstavách. Preňho  doteraz nepodstatná, ale stále pracovitá zamestnankyňa sa  stala prínosom a lotériou v jednom.

Ten istý deň, 3:30 poobede

„Poď von,“ zvolala mama s natešeným tónom v hlase. Jej neisté prsty sa dotkli provizórneho závesu uchytenom na kovovej tyči a odtiahli ho na stranu. Stačilo urobiť niekoľko krokov aby sa dostala do stredu miestnosti a videla sa vo veľkom zrkadle na stene. Šaty, dlhé až po zem, sa nápadne podobali farbe banánovej zmrzliny, do ktorej ju odela sestra a zvyšok jej zboru družičiek. Dievčinino slovo veľkú váhu nemalo, ona nevesta nebola. Korzetový vrch jej obopínal pás tak tesne až pri pohľade na svoj odraz zabúdala dýchať. Plynulo padali popri jej nohách dole a na zemi sa jemne rozplynuli aby sa neskôr vďaka podpätkom mohli znovu ladne nadvihnúť. Pri tom, ako jej mamina priateľka, ktorej krajčírstvo patrilo, zatiahla šnúrky korzetu ju nespočetné množstvo krát trhlo dozadu až jej to uberalo zo síl.

„Skvelá farba šiat. Úžasne ti padnú, ako uliate,“ zatiaľ čo sa pani Smithova rozplývala a s ihelníčkom obskakovala jednu aj druhú stranu jej postavy, ona nehybne stála. Ako porcelánová bábika odetá do krásnych šiat, lenže bezmocná a neschopná sa vzoprieť.

„Nemyslíš si, že sú príliš vyzývavé ?“ mamino posudzovacie oko sa zastavilo nad dcérinou nezahalenou hruďou, ktorú prekrývalo len niekoľko prameňov vlasov.

„Už na to má vek. Nemôžeš ju obliekať do rolákov,“ usmiala sa a pár očí na ňu nadvihla vtedy, keď si to mama nevšímala. S vďačným pohľadom kývla hlavou a sťažka sa nadýchla.

„Noelle, nechceš k ním niečo povedať aj ty ?“ usmiala sa a podišla k nej.

„Všetko už bolo povedané za mňa,“ mykla kútikom pier. Usúdila, že viac hrubých odpovedí by jej mame iba zbytočne nadvihlo zlosť s červeňou v tvári a preto ju nechala na pokoji.

„Môžeš ich dať dole, zlatíčko. Vzadu to ešte zúžime a o týždeň sa pri mne znovu zastav. Tento krát, už bez mami. Nemá vkus,“ pošepla a rukou na ktorej mala nastoknutý ihelníček jej štuchla do pleca. Usmiala sa. V dlaniach zovrela jemnú látku, nadvihla ju a znovu prešla pár krokov ku kabínke.

„Nemusíš byť tak nepríjemná. Nezáležalo všetko len na tvojej sestre a na mne,“ tvrdým tónom mama vyriekla niekoľko slov pri tom ako potiahla za šnúrku držiacu jej korzet napevno a precízne mašľa  uviazaná na jej krážoch sa rázom rozplynula.

„To je pravda. Ale všetky moje nápady ste poslali niekam, kde ich posielate už niekoľko rokov,“ odpovedala a mamin namosúrený výraz prerušila zatiahnutím závesu.  

Just Carry On 23. The End

Posledná časť a mne je celkovo "šoufl".

Bude mi smutno sa hysterickou Beth a tak isto Harrym s podrezaným jazykom no za to romantickým ako vždy :( 

Každopádne sa na mňa nehnevajte. Prosím, vždy sa niečo začne a taktiež skončí. Čo to znamená ? Že o chvíľu sem pribudne nová poviedka :) Dúfam, ju budete mať radi aspoň tak ako túto.

Pevne dúfam, že sa Vám posledná časť bude páčiť a že mi zanecháte nejakú odozvu, lebo by som vážne chcela vedieť, čo ste si o tomto celom mojom výplode fantázií mysleli :)

Love ya all xxx

          „Je to len kúsok. Posuň nohu a ja ťa chytím. Neboj sa.“

„Už som ti povedala stokrát, že sa nebojím. Len sa na to musím pripraviť,“ cez malú škáru medzi zubami som precedila pár slov. Pevne som zovierala rebrík medzi prstami a stála na poslednej tyčke, ktorá ma oddeľovala od zeme. Rebrík, ktorý sa skôr stiahol až k zemi sa nejako zasekol. Harry bez problémov zoskočil, ja však nie som tak športový typ a navyše som zavrela oči, ktoré sa mi nedarilo otvoriť.

„Beth, hádam sa nebudeš správať ako malá. Proste zoskoč,“ Harryho hlas sa zdal vysmievačný. Aj bol, počula som jeho malé návaly smiechu z hrdla, ktoré sa snažil nenápadne schovať medzi slová.

„Ticho! Sústredím sa,“ odvrkla som.

„Potrebuješ pomôcť ?“ postavil sa veľa mojich nôh a so svojim hravým pohľadom na mňa uprel oči.

„Bodlo by to. Dostal si ma sem, tak sa o mňa postaraj,“

 Nestihla som sa ani nadýchnuť a jeho ruka vkĺzla popod moje roztrasené kolená. Druhou sa zaprel o moje kríže. Len čo som odlepila svoje končeky prstov som ležala v jeho náručí. Bez žiadneho okázalého polhodinového pohľadu do očí ma položil na zem a slušne počkal, kým si svoje ruku odmotám spoza jeho krku. Niekoľkými pohybmi rúk mi presunul pár prameňov tak, aby mi padali cez hruď. Od mojich vlasov sa presunul k zipsu na mikine, ktorý vytiahol najvyššie ako sa dalo, aby mi nebola zima, načo už bolo neskoro.

„Vďaka. Takýto taxík sa mi zíde vždy,“ uškrnula som sa a opravila si mikinu.

„Nabudúce stačí povedať,“  nadvihol kútik pier a dlane priložil na sánku, ktorá jemne drkotala pod jeho dotykom. Jeho kučery ľahké ako páperie sa jemne dotkli mojej tváre pred tým, než som pocítila teplo jeho pier na svojom čele.

   Los Angeles

          Zaklopať ? Nezaklopať ? Cítila som sa, akoby som za sebou vláčila len pocit vnucovania. Chcela som sa iba znovu pritúliť a počuť jeho hlas, ktorý by ma znovu uspával a lahodil mojej duši. Stŕpla som a nevedela, či sa odhodlať zaškrabať končekom nechta na dvere, alebo s malou dušičkou odkráčať nazad do mojej postele, v ktorej ma čakajú iba studené vankúše s všednou prikrývkou. Napadlo ma, že by to už nebolo tak nenápadné. Snažiť sa vlúpať k niekomu do izby o trištvrte na dvanásť by už nemuselo vadiť nikomu. Navyše už všetci spali. Končekmi nechtov som prešla po masívnom kuse dreva, ktorý vytváral jedinú a ako takú zábranu medzi mnou a ním. Reflexy som nemala nikdy veľmi dobre vyvinuté. Tento krát sa ale prebudili skôr, než som ich potrebovala  zavolala na nich.

   -Harry-

Posledných pár dní mi prevaľovanie na posteli šlo zo všetkého najlepšie. Jediné na čo som sa dokázal sústrediť bola ona a jej tvár. Jej telo a jej slová, ktoré som počul aj keď som sa snažil uzavrieť do seba a pokúšal zaspať. Netušil som, že by sa mi nejaká žena dokázala dostať takto pod kožu. Odkopal som zo seba ľahkú prikrývku, ktorá bola hodvábne jemná a prekrížil si ruky na čele. Celé horelo. Horúčka to nebola. Pri chorobe sa cítim ináč. Chýba mi sila, s ktorou som v tom momente nevedel čo skôr. Od dverí sa ku mne preniesol tichý zvuk. Takých som počul tisícky, keď si deti ubytované v hoteloch robia zábavku v nočných hodinách a klopú na každé dvere až kým na nich niekto nenakričí a nezobudí polovicu hotela. Žeby som ten budík bol tento krát ja ?

„Ahoj“ nevinne sa na mňa zadívala. Vážne dokáže čítať moje myšlienky ?

„Poď dnu,“ uškrnul som sa a dvoma prstami zachytil jej dlhé tričko v ktorom sa chystala ísť spať a pritiahol ju k sebe. Nesmelo sa obzrela do jednej aj druhej strany, nadýchla sa a prebehla do malej haly, ktorá oddeľovala vchodové dvere od obývačky.

„Nejako nemôžem spať, zase sa mi snívajú zvláštne veci,“ potichu povedala a mne sa zježili vlasy. Už na toho kreténa skoro zabudla!

„Vážne ? znepokojene som k nej podišiel a kým som ju držal za ruky, pomaly som cúval až k posteli v spálni.

„Vlastne ani nie. Potrebovala som iba zámienku, aby som sem mohla prísť,“ zasmiala sa a schovala krásne hnedé oči pod viečkami olemovanými dlhými mihalnicami. Do líc sa jej vlievali rozkošne natiahnuté kútiky úst, keď nehodlala schovať svoje plány.

„Vadí ti to ?“

„Ako ja len zbožňujem tvoje otázky, na ktoré už dávno vieš odpoveď,“ povzdychol som si.

„Vieš, lebo niekedy ti nedokážem prečítať z očí vôbec nič. Niekedy zase všetko,“ mykla plecami a založila si ruky za chrbtom.

„A vieš, na čo myslím teraz ?“ nadvihol som hlavu a uškrnul som sa. Malé, no zato svižné kroky presunula k oknu na druhej strane izby než som stál ja a zadívala sa z okna. Prstami odhrnula priesvitný záves, cez ktorý bolo vidno ako sa usmieva a aj pár pramienkov vlasov, ktoré jej vypadávali po celom dni z padnutého vrkoča.

„Mám skvelý výhľad na tvoje telo. Zase to kazia tie pyžamové nohavice, ale aj tak je to skvelé. Hodláš ísť spať ?“ nadvihla hlavu a šibalskými očami pristála na mne. Do ruky vzala brožúrku hotela, ktorá ležala na stolíku medzi dvoma koženými kreslami a začala si ju listovať, aby sa rozptýlila od pohľadu na mňa.

„Nemal som na výber. Ale teraz predsa nebudem mrhať čas spaním, keď si tu ty,“ odpovedal som jej a zavrel dvere. Začínalo sa mi zvláštne dýchať. To všetko spôsobovala ona. Prstami som si prehrabal vlasy a prešiel pár krokov aby som sa dostal k Beth.

„To aby som ťa radšej nechala samého a v pokoji. Budeš vyvádzať, tak ako vždy keď máš málo spánku,“ uškrnula sa a odhodila pár kúskov papierov spojených dokopy preč. Spodnú peru vtiahla medzi zuby a začala cúvať. Takto sa so mnou zahráva odkedy ostatní zistili, že spolu chodíme. Spočiatku si na to nemohli zvyknúť, z úst im vypadávali narážky akéhokoľvek druhu hlavne tie, ktoré vo mne dokázali podpáliť zvláštne myšlienky.

„Kvôli tebe mám toho spánku čoraz menej a menej. Si si toho vedomá, drahá ?“ naklonil som hlavu smerom, ktorým stále sa posúvala ďalej odo mňa.

„Ale prečo z toho viníš mňa ?“ hrdo vyhlásila a hrudník naplnila toľkým množstvom vzduchu ako len dokázala. Ten úškrn plný arogancie, akoby jej vylieval zo srdca všetky jej pocity a ja som si uvedomoval, že spánok je pre mňa teraz to najnedôležitejšie.

„Pretože si jediná osoba, ktorú z takéhoto dôvodu môžem obviniť. Bez tebe byť nedokážem,“

„Mizerný klamár. Nejaká iná výhovorka ?“ priblížila sa ku mne a štuchla mi prstom do brucha.

„Odvolaj to ináč ťa dnes z izby nepustím,“ uškrnul som sa.

„To aby som začala utekať,“ rozosmiala sa na celú izbu a rozbehla sa popri mne. Síce je rýchla, ale moje dlhé ruky a presný švih sa v tej chvíli skvele hodili. Omotal som ich okolo Bethinho pásu a než sa stačila nazdať ležala na posteli s rukami, ktoré som pevne držal vedľa jej vlasov. Zo začiatku som si myslel, že je vystrašená ako som sa nad ňou nakláňal a jediná vec, ktorá rozdeľovala jej kolená od seba bola moja noha. No ona sa naschvál vrtela aby mi dokázala, že nikdy nad ňou nebudem môcť zvíťaziť.

„Na toto si dokážem zvyknúť,“ zamumlala a prevrátila oči. Keby nevedela, že ma to hnevá ani by si na to nespomenula.

„Chceš to odvolať, zlato ?“

„V živote ti neurobím takú radosť,“ zovrela päste a snažila sa uvoľniť.

„Ako chceš,“ šikovne som svoje pery premiestnil k jej krku a začal ju bozkávať. Miesto pri mieste, nevynechal som ani jeden kúsok jej kože. Skúmavými prstami som jej zašiel pod tričko a šteklil ju na citlivej pokožke na jej bokoch o ktorom som sa, pre moje dobro, dozvedel len nedávno. Jej zvonivý smiech sa rozbehol po celej izbe a v hlave som sa tajne modlil, aby nám nikto neprišiel trieskať na dvere za rušenie nočného kľudu. Od smiechu, ktorý som spôsoboval sa jej z očí začali kotúľať slzy a nohami kopala tak svižne až sa z postele začala zošmykovať tenká prikrývka. 

„Harry, prestaň. Ja už nemôžem dýchať,“ nedokázala skoro dokončiť vetu od smiechu, ktorý zo seba dostávala a mávala nohami až sa jej smiech začínal meniť na vzlyky. Bol som šťastný, že som ju videl tak veselú a plnú života. Spomínajúc si na dni spred niekoľkých týždňov ma zmrazilo a Beth využila moju nepozornosť natoľko, aby kolenom narazila do môjho brucha a prevalila ma na stranu. Hrdo sa na mňa pozrela a s rukami zotierajúcimi si mokré stopy z líc sa mi posadila okolo pásu.

„Pravidlo číslo jeden. Nikdy nepodceňuj navonok slabé žieňa,“ nadvihla bradu a jej úsmev sa vynímal pri slabom svetle z nočnej lampy postavenej na komode.

„Čo bude pravidlo číslo dva ?“

„Hm ?“ mykla plecami.

„Nemáš nič v zálohe ?“ naschvál som ju svojimi slovami podpichol aby nezabudla, že aj ja mám nejaké argumenty.

„Nedoberaj si moje nekreatívne chvíľky. To nie je pekné,“ pokrútila pery aby naznačila, že sa jej moja odpoveď nepáči.

„A to že ťa ľúbim už pekné je ?“ iskra v mojom hlase sa zdala byť ironická, lenže Beth sa už naučila, že nie vždy je moja irónia smerovaná zle.

„Prepáč, asi som ťa nepočula,“ zavrtela hlavu a okolo prsta si obtočila jednu z mojich kučier.

„Ľúbim ťa,“

„Aj ja teba,“ pomaly sa ku mne naklonila. Rukami, ktoré mi uvoľnila som jej odhrnul neposlušné vlasy na stranu a nechal ju, aby svoje mäkké pery priložila na moje. Pocítil som jej prsty vo svojich vlasoch, čo mi spôsobovalo, že pocit šťastia sa mi rozlieval po celom tele. Najkrajšie z toho bolo, že tento pocit nemalo čo na svete zastaviť.

„Tak už to odvoláš ?“ zovrel som pery a snažil sa, aby mi sa mi pery netrhali do úsmevu.

„Druhé pravidlo. Nikdy nemením svoj názor,“ ešte nestihla dokončiť svoje posledné slovo a už znovu bola pod mojim telom. Pocítil som na svojom krku ako sa jej zrýchľoval dych no jej úsmev a ruky, ktoré priložila na moje líca ma ubezpečovali, že smútok z jej dní už dávno pominul.

pesnička

          Odraz v zrkadle sa nepodobal na mňa. Bola to iná osoba, v koži ktorej som sa prekvapivo cítila dobre. Hnedé šaty tesne obopínali moje boky a pomaly sa rozširovali až do polovice stehien, kde zakončili svoje krytie môjho tela. Státie v topánkach na podpätku nebolo najpohodlnejšie, no rozhodla som sa, že aspoň pre dnešok nebudem pri Harrym vyzerať ako malá lesná víla, ktorá mu dosahuje sotva po plecia. To všetko som sledovala v podlhovastom zrkadle po bokoch vyzdobené rôznymi kovovými kvetmi hocijakých veľkostí až kým moje zaneprázdnené oči nevyrušili Eleanorine kroky za mojim chrbtom.

„Ešte sveter. Nemôžeš predsa prechladnúť,“ pribehla s kúskom látky, ktorí mi zahalil plecia na ktorých sa vynímali len ramienka držiace šaty na postave.

„Myslíš si, že to nepokašlem ?“ pokrčila som nos a odula spodnú peru. Jej zvráštené čelo hovorilo za všetko.

„Aj keby! Kúpime letenky na Madagaskar a oslávime to tam,“ zazubila sa a opravila niekoľko prameňov mojich vlasov zmenených na lokne padajúce popri mojich prsiach dole hruďou.

„Ty vážne dokážeš človeka povzbudiť,“ zasmiala som sa a hlbokým nádychom som si dokázala, že na tento večer tak skoro nezabudnem.

„Moja kolegyňa len chcela pripomenúť, že už z ničoho nemôžeš vycúvať,“ dodala Perrie sediac v kresle a rozdávala úsmev každému, kto sa jej priplietol do cesty.

„Dievčatá, mali by sme už ísť,“ v škáre medzi dvermi sa objavila Zaynova hlava a prstom klopkajúcim po hodinkách nás posúril. Perrie sa so svojimi blond vlasmi vejúcimi za jej postavou rútila k dverám a rýchlo ich za sebou zavrela. Hneď za ňou sa rozbehla Eleanor a ja som zostala na ocot. No čo už, aspoň že tam vonku na mňa niekto čaká.

„Dnes ti to extrémne pristane,“ zašepkal Harry neďaleko môjho ucha odetí v čiernom obleku pod ktorým sa mu vynímala biela košeľa. Niekoľko gombíkov od krku bolo voľne rozopnutých aby odhaľovali prívesky, ktoré mu bez pohnutia ležali na hrudi.

„Lichôtky si nechaj na horšie časy,“ odpovedala som a nechala na jeho sánke pár bozkov, kým mi si ma dlaňou položenou na mojich krížoch privinul ešte viac k sebe.

„Verím, že žiadne nebudú,“ odpovedal a ponúkol svoju ruku, aby som sa jej chytila a dokázala zísť po schodoch až do haly.

„No konečne! Holúbkovia, čo tak sa pekne postaviť na prvý schod a zapózovať mi ?“ Louis nedočkavo stál po Zaynovej ľavici a mieril na nás objektívom.

„Nenecháš to radšej na niekoho iného? Kde je vlastne Liam s Niallom ?“ zvedavo som naťahovala krk.

„Tí už išli dopredu. Museli sa ešte zastaviť po niečo u Liama v byte,“ vysvetlil Zayn kým si vedľa neho Perrie obliekala sako a svoju malú kabelku švacla Zaynovi do brucha, aby jej ju rýchlo podržal.

„Louis, máme spolu desiatky fotiek. Myslím, že ich je dosť,“ odpovedal Harry. Ruku nespúšťal z môjho pásu čo pravdepodobne znamenalo, že síce oponuje, no jednej maličkej fotke sa nebráni. Eleanor sa na nás dívala ako na svoje deti, ktoré posiela na vlastnú cestu životom. Len tak tak jej z očí nezačali tiecť slzy tak ako Perrie, ktorej Zayn podával servítku z vrecka na saku a s chápavým výrazom v tvári zakrýval svoje pobavenie na ženskej precitlivenosti.

„To je pravda. Ale táto bude vaša prvá fotka, odkedy ste snúbenci,“ prikývol a sklonil hlavu aby mohol niečo postláčať a dobre nastaviť fotoaparát.

„Hovoril som ti aby sme si zaobstarali fotografa,“ pomedzi úsmev precedil Harry pár slov tak, aby ich Louis nepočul. 

„Nemôžeš všetko zverovať iba profesionálom,“

„Myslím, že toto sme mali,“

„Fotí nás iba doma. V reštaurácií bude Niallov kamarát. Sám sa ponúkol, že to zariadi a Louisovi nič nepovie,“ aby si Louis nevšímal, že niečo hovorím, ľahkými mávnutiami prstom som naznačila, že nemám absolútne strach z jeho fotografických schopností.

„Pre toto ťa milujem,“ uznal a prstami zišiel nižšie pod môj chrbát, načo som ho rukou buchla po nezbedných prstoch, ktoré rýchlo vrátil do pôvodnej pozície a po sýknutí sa lahodne uškrnul.

„Harry, dnes máš zásnuby. Netvár sa akoby si vypil liter octu,“ zavrtel hlavou Louis s prstom na spúšti.

„Prepáč,“ zasmial sa a privinul si ma k sebe ešte viac. Z objektívu fotoaparátu sa predral jeden jasný blesk a už bolo po všetkom. Po okamihu, na ktorý sa Louis tak poctivo pripravoval študovaním brožúrky o používaní zariadenia, ktoré pribudlo v jeho a Eleanorinej domácnosti.

„No ták, ideme. Hostia už netrpezlivo čakajú,“ popohnala nás Perrie a so Zaynom vyšla vonku k ich autu.

„Pripravená ?“ opýtal sa ma. Zastavil tesne predo mnou a preplietol moje prsty s jeho, ktoré sa jemne triasli no stále boli dosť silné na to, aby upokojili moje.

„Nie, ale zvládneme to. Som predsa budúca nevesta,“ usmiala som sa.

„Moja nevesta,“ vydýchol a presunul svoje pery k mojim.

 Jeho ruky som sa držala tak pevne, že som ju nedokázala pustiť ani vtedy, keď sa mi snažil pomôcť pri nastupovaní do auta. Mykla som perami. Vedel však, že som nervózna no zároveň neskonale šťastná. Už som sa nedívala na toho chlapca, ktorí sa mi snažil znepríjemňovať dni a ktorý sa do mňa neskôr zamiloval. Pozerala som sa na muža, ktorí mi zmenil celý život. Niekedy som mal pocit, že vtedy, keď som sa s ním hádala som bol najhlúpejšia žena na svete. Potom si však spomeniem, že práve preto sa moje srdce zbláznilo a nepustilo si dnu nikoho iného, než jeho.

Happily Ever After !

Just Carry On 22.

Zdravím :)

Neviem, čo by som mám sem mala napísať. Nič nové nemám. Akurát sa teším, kedy mi domov dorazí kopa kníh od jednej milej tety a ja sa budem môcť do nich ponoriť a nevystrčiť nos spod deky celé dni. Teda, okrem tej školy...

Ale vy mi povedzte, ako sa máte. Čo sa Vám prihodilo v škole a podobne. Vážne sa chcem od Vás niečo dozvedieť. Ak niekto nechce komunikovať tu, tak môže zanechať email :)

A predsa sa Vás chcem opýtať, či niekto z vás čítal Nástroje Smrteľníkov. Ale zatiaľ iba prvú časť, ostatné prídu časom. Povedzte mi, čo to vo Vás nechalo ak ste si ju prečítali a čo sa Vám tam páčilo. Prosííím :)

Love you all, lot of love ♥ xx

           Vrkoč z ktorého vypadávalo pár pramienkov som zviazala maličkou gumičkou. Výraz v zrkadle nevyzeral tak znechutene ako včera večer, keď som sa s výplachom žalúdka od Eleanor vrátila do hotela. Nestretla som chalanov a ani Harryho, vraj odišli do štúdia. Nechcela som si to priznať, ale cnelo sa mi za ním. Chcela som sa s ním porozprávať a uchopiť sa šance o tom, že mi o sebe niečo povie. Namiesto neho mi na dvere o pol jedenástej zaklopkala El s monológom o tom, ako nechcela vybuchnúť lenže to v sebe už nemohla udržať. S ubezpečením, že to mojej psychike nijako neublížilo som ju poslala nazad od izby pospať si.

 Na toaletách jednej z mnoha reštaurácií, ktoré zasýpali newyorské uličky som sa zaprela rukami o umývadlo sledujúc svoju tvár v zrkadle. Prsty som odlepila od bielej keramiky a prstami si natiahla líca ako to robí babky, keď k nej prídem na návštevu. Pri pohľade na náušnicu vypadávajúceho z môjho ucha som sa rýchlo snažila vopchať ju nazad, keď prekĺzla pomedzi moje nešikovné prsty a jediné čo moje uši zachytili bol hrkotajúci zvuk malého kúsočku striebra padajúceho potrubím z umývadla. Nahnevane som vykríkla a snažila sa zatriasť umývadlom zasadením do pultu z drahého kameňa čo mi veľmi nepomáhalo, pretože som tím ani nepohla. No nejaká časť vo mne stále dúfala, že koleno vyrobení z umelej hmoty skryté v skrinkách pod umývadlom by sa zázrakom uvoľnilo a moja náušnica by vypadla von. Kolená odeté v prepraných a vyblednutých džínsach sa dotkli podlahy a ja som sa márne snažila rozmontovať rúrky pretože ako správna žena si nepripustím, že niečo nedokážem a 'nedá sa' neberiem ako odpoveď. Oproti mne sa rozleteli dvere akoby niekto ľahko odhrnul korálikové závesy na strany a Frankieho bagandže som spoznala hneď na prvý pohľad. Nie že by som ich s ním kupovala, ale od toľkého státia vedľa neho som mu aj odhadla veľkosť nohy a preskúmala štýl viazania jeho mašličiek.

„Kde je ?“ hrubým hlasom sa opýtal a skrýval pravú ruku za chrbtom, akoby sa chystal niečo vytiahnuť na sebaobranu.

„Kto?“ nadvihla som obočie v prekvapení z jeho reakcie.

„Veď ste kričala. Počul som vás, niekto vás napadol ?“ narovnal sa a založil si ruky za chrbtom, keď sa presvedči, že okolie je bezpečné bez akýchkoľvek osôb ohrozujúcich moje či jeho zdravie.

„Padla mi náušnica do umývadla. Trochu ma to znepokojilo, keďže som žena,“ odpovedala som kým sa jeho ruky natiahli ku mne a rýchlosťou svetla vytiahli na rovné nohy. Dlaňami som si oprášila kolená a narovnala košeľu, ktorá sa mi jemne pokrčila pri tom ako som kľačala a snažila sa zdemolovať potrubie istého stravovacieho zariadenia

„Chápem. To sa dá ľahko spojiť so ženskou populáciou,“ odpovedal.

„Frankie, prečo ste stáli za dverami ? Vy načúvate za dámskymi toaletami ? Čo ak by som tu nebola sama ?“ založila som ruky v bok. Snaha o to aby som vyzerala naštvane sa mi nedarila. Priestor s autoritou tu zaberal on. Na mňa už nezostalo.

„A nie ste ?“

„Som,“ odpovedala som rázne so zovretými päsťami.

„Tak v tom žiadny problém nevidím. Nechám Vás s vašou náušnicou o samote,“ naznačil rukou, že jeho práca na toaletách skončila a že mi prenecháva priestor pre citové procesy k môjmu doplnku.

           „Zdravím, slečna Bethany,“ ako kanárik plný energie sa známi ochrankár primotal ku mne za rýchlej chôdze, ktorej som venovala čas medzi tým, ako Frankie zaparkuje auto a následne sa neznámym no za to rýchlim premiestňovacím spôsobom dostaví ku mne aby mi oznámil, že sa odo mňa poberie preč za inou prácou. Mrzutým úsmevom som mu naznačila, že jeho kiks z predchádzajúcich dní je nadobro zabudnutý a že oázu nášho vzťahu to nijako nenaškriepilo. Len čo som s ošúchanou hnedou kabelkou prevesenou cez telo vystúpila z hotela vyrútila som sa smerom k jednej izbe. Moje obavy opadli. Moje pocity zmiešané s úzkosťou a smútkom sa stratili. A môj strach z neho a z celej jeho osoby sa odplavil do neznáma.

Sekundy ubiehali pomaly počúvajúc jeho chodidlá dopadajúce na podlahu. Pomaly sa približovali ku mne a moje celé vnútro sa pripravovala na pohľad na jeho tvár, ktorú moje oči nevideli už jeden celý deň. Prvý krát som si v tichosti mysle priznala, že sa mi po ňom zacnelo. To ako sa o mňa staral. Kus dreva v pántoch vydal mierny zvuk kým sa Harry odstúpil aby ich mohol otvoriť.

„Beth...“ vyslovil a jeho tvár zalial mierny úsmev.

„Ja viem, že ti na mne záleží a že ma máš rád a ja si to naozaj veľmi cením, ale je tu niečo, čo si musíme vyriešiť,“ vydýchla som. Svoje dlhé a silné telo naklonil ku mne. Čakala som, že sa od neho dopočujem odpovede, ale namiesto toho sa obzrel na obe strany a stiahol k sebe do izby.

„Páči sa ti sťahovať ma k sebe ?“

„Už je ti po tej malej prestávke čo sme sa nevideli lepšie,“ usmial sa a pokračoval, “Čo potrebujeme vyriešiť ?“ opýtal sa s rukami vo vreckách džínsov. Hlavu naklonil tak, že mu niekoľko kučier padalo do očí a mne oči zabiehali stále k nim.

„Pozri, aj keď mi Paul povedal, že Frankieho pre mňa nahuckal Louis som si istá, že si to urobil ty. Veľmi si cením, že sa o mňa takto staráš aj s ostatnými. Nedokážem ti to oplatiť, ale vážne ho už môžete odvolať. Cítim sa ako nejaký korunný svedok. Dnes mi vtrhol na toaletu,“ pohoršene no zároveň seriózne som mu predostrela svoje problémy.

„Veď si nebola nahá, v čom je problém ?“ zaškeril sa.

„A čo ak by som bola ? Harry, ja to myslím vážne. Ja nechcem aby za mnou všade chodil. To by som už rovno mohla všade chodiť s tebou,“ mávla som rukou a vybrala sa na odchod. Jeho dlaň uchopila moje zápästie a vrátila ma o niekoľko krokov nazad. Prevrátila som hlavu dozadu, videla som ako sa usmieva čo preňho bolo úplne prirodzené.

„Tak tom problém nevidím. Odvolám Frankieho pod podmienkou, že s tebou budem chodiť ja,“ cítila som, ako sa moje oči predierajú z jamiek doplňujúc môj vyjavený výzor. Pri tom ako som si v hlave omieľala jeho poslednú vetu som si nebola istá či to myslí ako vtip, alebo to má v úmysle aj urobiť. Vydieranie. Aké originálne!

„To vážne nie je potrebné. Nemusíš nikam chodiť, vy máte prácu a ja Frankiemu jednoducho prekĺznem popod prsty ?“usmiala som sa a snažila sa čo najrýchlejšie vykľučkovať z jeho prítomnosti.

„Ak niečo poviem, ja to dodržím. Zajtra by sme mohli ísť niekam na prechádzku, čo povieš ? Možno Central Park ?“ ignoroval ma a mlel svoje. Jednoducho akoby moje protirečenie vytrhol z kontextu, skrčil a odhodil niekam preč do koša. Využíval iba to, čo si z mojich slov nechal a pospájal tak, aby mu to vyhovovalo.

„Ja som nesúhlasila,“ odpovedala som s úsmevom. Aj cez moje odporovanie mi bolo jasné, že nebude v žiadnej moci zmeniť jeho názor.

„Skvelé, poprechádzame sa len po najbližších miestach aby ťa neboleli nohy,“ plánoval so zádumčivým pohľadom do steny.

„Ale ja nikam nejdem,“ usmiala som sa a chytila ho za ruku. Prekvapilo ho to, pretože som zacítila ako ňou mierne trhol. Po tvári sa mu rozlial znovu úsmev a svoje ľahké zovretie dlane utužil viac tak, aby pre mňa nebolo ľahké vykĺznuť.

„V pohode by sme mohli ostať aj dlhšie. Každý sa niekam vyparil, majú vlastný program. Zašli by sme si pozrieť niečo do obchodov, možno na kávu. Hm?“ nadvihol sa mu hlas a jeho dve kroky medzi nami vytvorili nepatrnú škáru, cez ktorú by nikto nevidel na druhú stranu.

„Pijem iba čaj. Dobrú noc, Harry,“ nadvihla som ľavý kútik a hánkami prešla po jeho líci.

„E-em, ešte niečo.  Prosím, ináč dnes spíš pri mne,“ psími očami poprosil a naklonil hlavu doprava tak, že nastavil líce k mojej tvári. Dlhé prsty, ktoré mi prechádzali po chrbte ruky pritlačil na kožu a potiahol celú moju ruku viac k sebe.

„Si nehorázny vydierač,“ zaškerila som sa. Nadvihla som sa na nohách a pocítila jeho dlaň na mojich krížoch ako si ma k sebe privinul a nechcel pustiť nazad. Moje pery sa ľahko dotkli jeho líca a prstom som prešla po malej značke od môjho balzamu, ktorý sa blyšťal neďaleko znamienok na tvári. Silno zavrel oči a pokrčil nos aby mi ukázal, že mu moje malé gesto urobilo veľkú radosť.

„Ale preto ma máš tak rada,“ odpovedal po chvíli čo som sa mu nepokojne vrtela v zovretí.

„To som nepovedala,“ odtiahla som sa a zamračene som sa naňho zadívala.

„Ale myslela si si to,“ špičkou ukazováka mi ťukol do môjho guľatého nosa.

„Harry! Samochvála smrdí,“  vytrhla som sa mu z rúk a rapotajúc so smiechom v hlase som sa odobrala k dverám. Pomaly sa za mnou vybral. Z pásu sa mi pomaly zošmykla mikina, ktorú som mala okolo neho obviazanú a keď som už po nej natiahla ruku, uvidela som ju v Harryho rukách.

„Ja mám voňaviek plnú skrinku. Zajtra mi niečo môžeš vybrať,“ vyplazil jazyk, mikinu mi prevesil cez plecia a venoval milý bozk do mojich rozstrapatených vlasov po tom čo som vytiahla päty z jeho apartmánu.

            „Tak kam ma to vedieš ?“ moja otázka sa zopakovala už asi päťdesiaty krát odkedy sme vyšli z hotela. Od prekvapenia som zdrevenela, keď ma pred davom ľudí rútiacim sa oproti nám chytil za ruku a svoje prsty preplietol s mojimi. S veľkými očami olemovanými mihalnicami pretretými maskarou som sa naňho nervózne pozrela.

„Dokazujem ti, že mi na tebe záleží,“ odpoveď bola jasná, no mňa zahriala pri srdci akoby ma niečie ruky zapreté do mojich pliec ponorili do horúceho kúpeľa. So zaguľatenými lícami do úsmevu som sa držala jeho ruky, ktorá patrila telu predierajúcemu sa cez masu ľudí. Statočne ma držal aby som sa nestratila a bezpečne sa ocitli na druhej strany prechodu kde ostatní ľudia, zvyknutí na tento systém bitiek, bez problémov pokračovali ďalej.

„Uvidíš, musíš ešte chvíľu vydržať,“ odpovedal s pobavením v hlase. Tak moja zvedavosť mu je na smiech ? A aj to, že ma malá cestovná taška prevesená na jeho pleci znepokojovala čoraz viac. Dokonca viac, než pavúk ktorého zbadám v izbe pred tým, než sa chystám vbehnúť pod paplón a sladko spať.

„Budeme po New Yorku chodiť v ruka v ruke ešte dlho ?“ s malou dušičkou som dúfala, že mi konečne odpovie niečo iné než len to, aby som počkala a bola trpezlivá. Štvalo ma to, pretože som videla ako sa vyžíva keď som neistá a on sa môže cítiť nadradene a ako vodca.

„Nepáči sa ti to ?“ s pravou rukou vo vrecku a vážnym výrazom v tvári sa ku mne otočil.

„Nesťažujem sa,“ rukou som naznačila, že je všetko v poriadku a nemá dôvod sa znepokojovať.

„Nechcem sa chváliť, ale asi polovica zemegule by chcela teraz mať tvoju ruku,“ s miernym úškrnom a nadvihnutou bradou mi odpovedal načo svoj pohľad presunul na jednu starú budovu, ktorá sa tiahla okolo chodníka po ktorom sme kráčali.

„Škoda, že som so sebou nevzala tú voňavku. Zase tu smrdí samochvála,“ moje obočie prudko vyletelo dohora. Harry si to absolútne nevšímal, úsmev mu z tváre nemizol a svoje kroky presunul do malej uličky. Bola ešte stále vlhká od dažďu, ktorý New York zastihol včera večer. Obloha sa pomaly presúvala s ružovkastej do tmavej a mne na tvár začal sadať chladný vánok, ktorý ma prebúdzal z toho, ako som poslušne kráčala za Harrym.

pesnička :)

„Už sme tu ?“ koniec posledného slova som naschvál znudene zatiahla. Spod dlhých mihalníc sa na mňa karhavo pozrel. Vycerila som svoje zuby do žiarivého úsmevu a obmäkčila jeho výraz.

„Ešte pár krokov. Ale mohla by si mi to podržať ?“ usmial sa a podal mi do rúk svoju cestovnú tašku, ktorú so sebou všade vláčil. Myknutím pleca som prezradila, že mi to neprekáža a že to bude to najmenšie zlo v celom dni. Pravé plece mi padlo na stranu po tom, čo som si naň zavesila pás a čakala na to, čím ma Harry znovu prekvapí. Chudými nohami vyskočil na malý výklenok steny. Rukou sa natiahol do výšky odkiaľ stiahol rebrík. Zatiahol zaň ešte raz aby sa uistil, že ak naňho stúpi tak nevyletí nazad a mávol rukou aby som k nemu podišla.

„Ideš prvá,“ usmial sa.

„Prečo ja ?“

„Lebo ak by si padala tak mám jedinečnú šancu ťa chytiť,“ uškrnul sa a popohnal ma k rebríku.

„To je len prefíkaný spôsob ako sa uistiť, že ti neutečiem,“

„Presne tak. Síce si nízka a bystrá, ale aj tak by som ťa chytil keby si chcela újsť. Tak šup,“ využívanie jeho výšky ma hnevalo, pretože aj keď som sa ja snažila byť nafučaná, on mi dlaňou pohladil vlasy a nechal v nich letmý bozk. Nebála som sa výšok. Len ma znervózňovalo to, ako sa odo mňa zem vzďaľuje. Po niekoľkých štuchnutiach do boku som sa odhodlala vyliezť na rebrík a najrýchlejšie ako sa dalo som sa vyškriabala na jeho koniec. Pravá noha sa dotkla studeného betónu ako prvá. Predo mnou sa ocitla strecha starej budovy, rovnaká ako niekoľko desiatok ďalších okolo mňa. Za mnou liezol jeden kučeravý chalan, ktorému som pomohla s taškou a podala mu ruku, aby sa ku mne mohol ľahšie dostať. Nevenovala som mu extra pozornosť. Výhľad z miesta na ktorom som stála ma upútal viac a to, že si Harry niečo mrmlal som nepočúvala. Tisíce svetiel sa predo mnou rozprestierali ako obloha v noci s hromadou hviezd. Neďaleko sa špička Empire State Building týčila tak pyšne, že ako obyčajne pokračovala v zatieňovaní ostatných mrakodrapov. Za svojim chrbtom som počula jemne odkašľanie. Také, aké sa používa pri získaní si niekoho pozornosti.

„Páči sa ti tu ?“ opýtal sa s rukami založenými za chrbtom. Aj keď slnko pomaly zapadalo, stále som videla jeho veselé oči ako schádzali po mojej tvári hore a dole.

„Si si vedomí toho, že dole ma už nedostaneš ?“ ruky mi vyleteli z vreciek na nohaviciach a ukázali na výhľad zo strechy.

„V to som dúfal,“ usmial sa. Hnedú tašku zhodil na betón vedľa jedného z niekoľkých komínov, ktoré vychádzali zo strechy. Zapoočula som zvuk zipsu, no moje nohy sa nedokázali udržať na mieste a tak sa rozhodli podísť bližšie k okraju strechy.

„Sem berieš každého, s kým prídeš do New Yorku ?“ pri mojej otázke som si ruky zložila na betónový výklenok a vystrčila hlavu spoza okraja. Podo mnou sa odohrával každodenná rutina. Ľudia sa náhlili v piatok večer domov z práce, niektorí si začínali užívať začiatok víkendu a vodiči taxíkov začínali šalieť z ľudí pomocou trúbenia, ktorý sa bezhlavo začínali rútiť z jednej strany cesty na druhú.

„Vlastne som sem ešte nikoho nevzal. Si prvá,“ zaváhal. Kľakol si vedľa mňa a prstom odhrnul pár pramienkov vlasov, ktoré mi padali do tváre.

„Cením si to, Harry,“ usmiala som sa.

„Tak poď, nebudeš pozerať iba na taxíky a zdivočenú bandu ľudí, ktorá nevie čo so sebou pretože žije v New Yorku,“ prevrátil očami.

„Myslela som si, že máš rád rušné mestá,“ zodvihla som sa a kráčala za ním. Na mieste, kde začal niečo vybaľovať bola prestretá deka s niekoľkými vankúšmi. Na nej boli postavené balíčky so sladkosťami a krabičkou mlieka s dvoma plastovými pohármi a vedľa nich sa začal Harry spokojne usádzať ako doma na gauči. V hlave sa mi miešalo toľko myšlienok. Až som si začínala konečne uvedomovať, že som šťastná. Ako som už dlho nebola.

„Ak si dobre pamätám, pikniky sa vždy robili v prírode a hlavne na tráve,“ poznamenala som.

„Ale toto nie je piknik. Toto je večera. Síce skromná, ale stále nejaká,“ uznanlivo priznal, že jeho úlovok bol chabý. To mi ale nevadilo. Či budem hladná, smädná alebo sýta mi bolo absolútne ukradnuté.

„Neprechladnem ?“ skrútila som pery do jednej strany. Asi som to nemala robiť. Jeho jedna ruka vyletela k môjmu lakťu a druhá sa zase zaprela do mojich bedier. Nemusel vyložiť nejakú veľkú silu. Padla som na jeho stehná ľahko ako stebielko obilia.

„Teraz určite nie,“ usmial sa a hánkami mi prešiel po sánke. Zacítila som ako sa mi do líc valí neprirodzene veľa krvi. Zosunula som sa trochu dozadu na vankúš, ktorý som prisunula spoza Harryho chrbta a nechala svoje lýtka voľne padnuté cez jeho stehná. Úpenlivo som sledovala ako do rúk berie krabičku a priťahuje ju k sebe aby ju otvoril.

„Prečo sme vlastne tu ? Povedal si, že pôjdeme do Central Parku,“

„Pretože tu je pokoj. Nemusím sa o teba s nikým deliť, so žiadnym predavačom praclíkov s vozíkom, ktorý by na teba hádzal oči a môžem si ťa užiť v celej kráse,“

„Chceš mi tým povedať, že som podľa teba krásna ?“ zasmiala som sa.

„A nie si ?“ zamračil sa. Nechcela som odpovedať. Skrútila som pohľad niekam inam a čakala, kým začne hovoriť niečo on.  

„Komplimenty som nikdy nevedela prijimať príliš dobre,“ zasmiala som sa popod nos.

„Nechápem prečo. Ešte nikto nepodľahol tvojmu pohľadu ?“ pomaly nadvihol ukazovák a jemne ním prešiel po mojej brade a nechtom opísal okraj spodnej pery. Začala som sa chvieť a cítila som ako mi po chrbte steká studený pot. Neverila som, že by mi toto dokázal spôsobiť jeden chlapec, ktoré som niekedy nenávidela už len preto, že pri mne dýchal. Naberala som nádych pre niekoľko slov, ktoré som chcela zo seba vydať, prekazil mi to so svojimi očami a pokračoval.

„Ja sa vždy musím ovládať aby som...“ odmlčal sa a zelenými očami prešiel po mojej tvári. Medzi zubami som zvierala spodnú peru čo mu nerobilo dobre a naschvál som s tým nepresávala. Neuškodí ho trochu provokovať. Nesmie si od toho odvyknúť.

„Aby si čo ?“ nadvihla som čelo a usmiala sa. Rukom pri prechádzal po kolene. Sama seba som sa pýtala, prečo mu to vlastne dovoľujem. Nemala by som ju striasť a odtiahnuť sa ? Priznala som si, že som to sama nechcela. Pravdupovediac som stále dúfala, že s tým neprestane.

„Aby som neurobil toto,“ prstami zovrel moje kolená a posunul ma k sebe bližšie. Svoje dlane presunul po bokoch mojej tváre skôr, než som si uvedomila kam tým smeruje. V nádeji som zavrela oči. Horúci dych ktorý sa mu cez pery predieral von som cítila na svojej tvári, bol celkom blízko a bolo neskoro na to, aby som oči znovu otvorila a zastavila ho. Prstami som sa dotkla koncov jeho kučier a jemne ich objala. Svoje ružovkasté a plne tvarované pery priložil na moje. Pocítila som ako sa jemne dotkol kútika mojich úst a dovolila som aby pokračoval a neprestával. Rukou som prešla až na jeho šiju, kde som pocítila akú má horúco pokožku, ktorú som schladila svojimi studenými rukami. Nepatrne sa odo mňa trochu odtiahol a otvoril oči. Zelené zorničky sa opierali priamo o mňa čelo si oprel o to moje.

„Neovládol si sa,“ posmešne som poznamenala. Na perách sa mi stále rozlieval jeho bozk.

„Ani ty nie,“ odpovedal svojím chrapľavým hlasom. Neviem, či som to od neho vážne chcela, aby to urobil a aby som to ja dovolila. Ale viem jedno. Neľutovala som to.

Pfúú, nerada sa opakujem, ale fajn.

Už niekoľkokrát som poprosila niektoré z Vás aby reklamy na svoje blogy nepridávali do komentárov pod časť. Celkovo ma to ruší a nie je to príjemné, pretože som to nerobila ani ja so svojim blogom a navyše mám pri komentároch rada poriadok. Preto sa nečudujte ak Vám ich vymažem. Pre takýto prípad je na bočnej lište zverejnený môj e-mail z ktorého Vám hocikedy rada odpoviem, pomôžem alebo len tak nezáväzne pokecam. Znovu Vás prosím, aby ste svoje prosby písali tam a nie pod časť alebo hocijaký iný článok. 

Ďakujem! 

Just Carry On 21.

Začala škola. Damn it! 

Takže časti budú pribúdať väčšinou koncom týždňa, tak ako ste boli zvyknuté :)

Povedzte mi ako prebiehali vaše prvé dni v škole, hm? Ja napríklad milujem moju novú angličtinárku.

Časť je taká, čo ja viem ? Nie som s ňou príliš spokojná.

Ďalšia dôležitá informácia je,že nás čaká asi 5 ďalších častí a budeme mať koniec. Ak by ste si priali nejaké vysvetlenie, ja Vám ho veľmi rada podám či už do komentára alebo e-mailu :)

Pekné čítanie. Love ya all ♥ xxx

          Horúci dych osoby spôsobujúcej vriacu krv v mojich žilách sa mi zarýval do krku. Jemné svetlo odhaľovalo všetky jeho kučery padajúcej do jeho tváre. Bez pohnutia som svoj chrbát tlačila na stenu a nebola schopná vysloviť čo i len slovo kvôli Harrymu, ktorý svoj prst držal na perách a naznačoval, aby som ani nemukla.

Louis neznervózňoval svojimi hypotézami nás dvoch, ale aj svoju polovičku. Eleanor sa mu márne snažila vysvetliť, aby zišli výťahom dole do jedálne, kde sme sa všetci mali stretnúť. Neodbitne namietal, až kým sme obaja nezačuli Niallov prenikavý hlas z opačného konca chodby. Nebola som si istá či nastúpili do výťahu, alebo nečinne postávali pred dverami. Mňa trápili iné starosti. Zahŕňali telo jedného chalana tesne nalepeného na mňa, malý priestor v ktorom sme sa nachádzali aj keď Harry posunul pár vedier o niekoľko centimetrov ďalej aby som sa mohla aspoň nadýchnuť plus ďalšia skvelá vôňa sálajúca zo spomínaného chlapca po neznámom parfume. V tom momente som znenávidela svoje zmysli a to všetkých päť pokope. Najhorší bol ten zrak, pretože ma nútil sledovať to, čo sa predo mnou už niekoľko minút týčilo a usmievalo nebezpečným úškľabkom.

„Asi už odišli,“ prehovoril po chvíli ticha vyplnenej iba našimi nádychmi a výdychmi. Keď sa jeho ruky pomaly odtiahli ponad moje vlasy, prstami som siahla po kľučke. Harry okamžite zachytil moju ruku a spojil ju s druhou dokopy.

 „Teraz určite neodídeš. Potrebujem, aby si sadla a chvíľu ma počúvala pretože ťa takto neudržím dlho a zrejme takúto príležitosť už mať nebudem,“ povedal. Rýchlym pohybom nohy prisunul jedno z vedier, na ktoré ma posadil pred tým, než z neho zotrel rukou prach. Šikovnými prstami ľahko zamkol dvere z vnútra, vytiahol kľúč a vopchal ho do vrecka na mikine. Ak by som mala toľko guráže koľko mám niekedy rečí a pripomienok, skúsila by som ho vziať a výjsť von. Nespokojne som mala lakte položené na kolenách, kým som rukávy dlhého trička zvierala v dlaniach a hánky na rukách mi vytvárali hranicu medzi špičkou nosa a zvyškom tela. Jeho dlane boli zapletené v kučerách, kým sa kúsok jeho kože na bruchu ukázal môjmu zraku a bezradne sa otáčal z jednej strany na druhú. Videla som, že nevedel ako začať. Chcel povedať príliš veľa.

„Vážne neviem, s čím načať. Od včera som od teba nepočul skoro ani jedno slovo. Stalo sa niečo ? Niekto ti niečo povedal a ty si voči mne znovu zmenila názor ? Chápem, že po tom všetkom je pre teba skoro nemožné vydať zo seba viac než desať viet, ale včera to šlo skvele a ja sa bojím, že sa niečo znovu pokazí a moja celá snaha bude na nič,“ jeho hlas sa jemne kolísal. Čím skôr vybuchne, tým skôr to bude za ním a nebude sa musieť dusiť. Jediné čo som čakala bolo to, ako o chvíľu bude od nepríčetnosti vrážať päšťou do steny. Jediné čoho som bola schopná bolo stiahnuť sa do klbka a skloniť hlavu.

„Nič sa nedeje,“ odpovedala som nasucho. Desí ma byť v jeho spoločnosti osamote. Bojím sa, že by sa mohol nekontrolovateľne zmeniť nazad na toho arogantného chlapca. Úprimne sa mi tomu nechce veriť, ale bola som už dvakrát svedkom živého prípadu, že človek je schopný aj toho. V mojej mysli sa spriadalo toľko slov, toľko viet ktoré som chcela povedať, ibaže som bola príliš slabá na to, aby som sa prinútila vysloviť ich. Jeho kolená sa zohli a opálená tvár sa ocitla oproti mojej. Dlaňami zvieral moje prsty a kľačal oproti mne sledujúc svojimi očami tie moje, ktoré utekali ako splašené kone z jedného rohu miestnosti do druhého.

„Tak prečo sa ku mne chováš ako k niekomu cudziemu ?“

„Pretože ja ťa v skutočnosti nepoznám, Harry. A ty nepoznáš mňa,“ odpovedala som.

„Viem, že to nevhodné zo mňa už poznáš, ale niečo pekné sa stále dokáže nájsť. Niečo, čo si ešte neobjavila. Vážne si s tebou chcem rozumieť, lenže to ak sa so mnou nechceš rozprávať medzi ostatnými mi veľkú šancu spoznať ťa nedáva,“ prstom prešiel po mojom líci. Padnutá tvár sledujúca moje prsty v jeho dlaniach sa bála nadvihnúť čo i len o milimeter.

„Bojím sa,“ šepla som.

„Ničoho sa už báť nemusíš. Každý ťa ochráni. Zvlášť ja,“ cítila som, ako sa snaží brať tento rozhovor čo najviac s chladnou hlavou. Bol príliš impulzívny. Hocičo ho vedelo vyviesť z miery. Možno to boli najviac záležitosti takéhoto druhu.

„Chceš ma chrániť sám pred sebou ?“ hlas sa mi triasol a každou ďalšou slabikou sa strácal. Na lícach som pocítila vlhké kvapky, ktoré sa mi rozkotúľali z očí. Nechcela som, aby ma videl znovu plakať. V jeho očiach samú seba vykresľujem ako slabé dievča, ktoré sa v každej situácií dokáže len rozplakať.

„Beth, nie každý chlap je ako on. Nie každý chce ženám ublížiť kvôli tomu, že si ich nezaslúžia a že sú lepšie než oni. Nikdy by som ti nedokázal ublížiť. Nie po tom, čo sa stalo,“ prstami zotrel slzy ktoré zmočili jeho pokožku. Prešiel nimi po mojich perách a rukávom mikiny mi utrel malé potôčiky tečúce z očí.

„Môžeš mi dôverovať aspoň tieto dva týždne ? Ukážem ti niečo, čo zo mňa ešte nepoznáš.  Ak ťa nejako sklamem, okamžite sa stiahnem a dám ti pokoj. Už o mne nebudeš vedieť. Ale nedokážem žiť s predstavou, že by som sa ani nepokúsil o šancu. Chcem ťa spoznať rovnako ako ty mňa, nechcem ťa stratiť aj keď v tvojej mysli možno neznamenám nič,“ chrbtom ruky som prešla po rukách, ktorými zvieral moju tvár. Boli teplé, sálalo z nich bezpečie, ktoré som v tej chvíli okolo seba cítila.

„Možno ? Mám pocit, že presne vieš čo mne mňa znamenáš a preto tu kľačíš, utieraš moje ďalšie bezvýznamné slzy a nehodláš sa postaviť kým ti nepoviem áno, však že ?“ zasmiala som sa keď som jeho zápästie zovrela medzi prstami a stisla ho z pocitu, ktorí sa nedal opísať. Zalieval celé moje vnútro, vytekal mi z uší a končil sa pri pohľade naňho.

„A ty mi chceš nahovoriť, že ma nepoznáš ?“ usmial sa. Dlaňou som mu prešla po tvári načo mu z úst utiekol mierny smiech.

„Musím o tom popremýšľať,“  Nenechala som sa strhnúť citmi ktoré mnou lomcovali ako na kolotoči. Nechcela som sa spamätať až vtedy, keď by som cítila ako okolo svojho lakťa ovíjam prsty zvierajúc jeho krk v náručí.

Pri pohľade na majestátne hodiny zavesené nad kozubom v apartmáne sa mi srdce rozbúšilo ako o závod. Z postele som pozhadzovala pár nutných vecí do kabelky a so svetrom v ruke a s vlasmi vejúcimi za mojím chrbtom som uháňala k výťahom. Len čo sa zvuk zastaveného výťahu predral do mojich uší, rýchlejším krokom som opustila malý priestor a prešla hotelovú halu. Milý pán v stredných rokoch ma úsmevom pozdravil a rukou naznačil, aby som pokojne vošla do miestnosti v ktorej hostia trávili prvé chvíle nového dňa. Len čo spoza jedného zo zadných stolov vyletela čiasi ruka ihneď som vedela, že práve tam sa nachádza inkriminovaná skupina ľudí ku ktorej sa mám zaradiť. Vyslúžila som si pár zvedavých a snoriacich pohľadom postarších dám aj pánov, ktorý klebetili o politike a najnovšej kolekcii Chanela, kým ja som vo svojej hlave premieľala úplne iné problémy.

„Dobré ránko,“ štebotavo ma pozdravil Louis, ktorému na hlave nestál ani jeden vlas tak ako by nemal.

„Dobré. Môžeme ísť ?“ začala som hneď od podlahy. Znervózňoval ma Harryho pohľad ktorí mi spaľoval chrbát. Svoje kroky som zastavila rovno pri ňom, Eleanor skočila pohľadom na mňa.

„Ešte nám nepriniesli raňajky. Sadni si k nám a taktiež si niečo daj, nebude to trvať dlho,“ jej úsmev ma len utvrdil v nervozite.

„Posaď sa, nebudeš predsa jesť postojačky,“ doplnil ju Niall. Za to som mu vďačná nebola. Kŕčovito som prstami zachytila operadlo stoličky a vedľa stoličky som zhodila kabelku.

„Ideme na recepciu, hneď sme späť,“ vysvetlila El a a Louisom sa na moment vytratili z obzoru.

„Počkaj,“ usmial sa Harry a obrúsok ktorý žmolil prstami odhodil na stôl. Nohami sa odsunul od stola, šikovne sa postavil  a moje ruky posunul zo stoličky preč.

„Čo to vyvádzaš ?“ šepla som, keď sa jeho pohľad stretol priamo s mojim. Ihneď som skontrolovala Nialla, ktorí si nás absolútne nevšímal. Pozorne si očami premeriaval jedálny lístok a očividne nechcel byť rušený.

„Ja som ti niečo včera večer sľúbil. Nezabúdam,“ vykrútil jeden kútik svojich pier tak, akoby sa chcel arogantne uškrnúť, ibaže to vyznelo veľmi milo.

„Si šialený,“ usmiala som sa a posadila sa. Stoličku zasunul tak, aby sa mi sedelo čo najviac pohodlne. Medzi tým sa Niall vzdal výberu z jedálnička a začal sa venovať nám.

„Páni Harry, máš guráž. Vážne sa k Beth priblížiš tak blízko ? Ak si si stihol všimnúť, okolo je veľmi veľa mohutných vecí ktoré by ti mohla otrieskať o hlavu. Alebo niekam nižšie, myslím partie pod pásom ak by si sa nevedel narýchlo zorientovať,“ dlaňou si podoprel bradu tak, aby sa k nemu nemusel nakláňať, ale aby zároveň všetko dokonale počul.

„Pri tebe, Niall, som od teraz zorientovaný až príliš. Ďakujem za starosti,“ odsekol s dlaňou pred jeho tvárou. Blondiak ho s mávnutím ruky veselo ignoroval a pod nos mi posunul zväzok papierov s názvami jedál.

„Vyber si niečo. Nevyberaj si hlavne šaláty, sú nechutné,“ varoval ma.

„Ahá, dobre vedieť,“ usmiala som sa. Keď sa El s Louisom vrátili, vraždila ma pohľadom. Jemnými tykmi naznačovala, že požaduje vysvetlenie o tom, prečo som pri Harrym tak blízko. Ak by som dokázala skomponovať vysvetlenie lepšie než to, že jediná voľná stolička bolo pri ňom, tak by som jej ho možno aj povedala. Naschvál som pokrútila hlavou ,akoby som si snažila ponaťahovať krk aby to nechala tak. Síce môj signál niekto zachytil, ale vzal ho úplne iným smerom.

„Majú tu skvelého maséra. Nechcela by si uňho jednu masáž, ten krk máš nejaký divný ? Je pekne namakaný, niečo pre teba,“ žmurkol na mňa. Pery som zovrela do miniatúrnej čiarky pri pohľade na Harryho, ktorého išlo mierne roztrhnúť. Ako vŕzgajúce dvere pomaly otočil hlavu k Niallovi s nadvihnutým obočím. Nevedela som, či ho mám nejako zastaviť aby nezačal kričať niečo čo by bolo príliš nevhodné, alebo sa začať smiať z jeho unáhlenej a ochranárskej reakcie, ktorú mi preukázal.

„Určite to nebude tak vážne, ako si myslíš,“ povedal ostro bez akéhokoľvek náznaku emócií.

„Mám naňho číslo, kedykoľvek si ho odo mňa vypýtaj. Harry, aj tebe ho dám ak oňho tak stojíš. Nehnevaj sa hneď,“ d hlbokým nádychom prevrátil oči a našpúlil plné pery.

„Myslím, že sa bez neho zaobíde, Niall,“ nadvihol obočie.

„Tak mi by sme asi mali ísť. Majte sa, vidíme sa večer,“ zakročila El za čo som jej bola neskutočne vďačná. Pravdepodobne zachytila môj kopanec pod stolom, ktorý som jej zasadila rovno do členka.

          „Nechápem ťa, dievča,“ poznamenala kým dvoje chudé a dlhé nohy kládla pred seba. Jej tempu som nestačila. Moja kondička nikdy nebola vychýrená, ale ani ona nikdy nenastavovala tak vysoké tempo. Frankie sa za nami bezradne pomáhal aj s vysielačkou, do ktorej vždy niečo hovoril. To, ako za nami chodil, objavil sa rovno pred kabínkou z ktorej som vyliezla a držal moju tašku pri pripadalo už fakt prehnané.

„Nerozumiem ti a ak by si spomalila, možno by som ťa aj lepšie počula,“ zakričala som. Zastavila sa tesne pred prechodom pre chodcov a stála tam so založenými rukami ako soľný stĺp.

„Ten chlapec sa tak snaží, zniesol by ti aj modré z neba a ty vôbec nereaguješ,“ jazykom si prešla po zuboch a znechutene nadvihla peru. Jej očividné pohoršenie sa jej črtalo na celej tvári. Nedočkavo pozorovala červenú farbu na semafóre. Akoby ju chcela ihneď premeniť na zelenú a zdrhnúť mi z dohľadu najrýchlejšie ako sa len dalo. Nedalo mi a priliala som olej do ohňa.

„A ty sa znovu nejasne vyjadruješ,“ odpovedala som. Potiahla ma za rukáv svetra na stranu pod jednu z korún stromov, ktoré boli vysadené okolo chodníka a pri tom sledovala pohyb mojich zorničiek. Naša, lepšie povedané moja, pestúnka sa ihneď posunula o pár krokov na stranu aby nás mal obe pod dohľadom. Čím ďalej tým viac som rozmýšľala, kedy príde správna chvíľa aby som sa mohla rozutekať do najbližšieho žltého taxíka a odfrčala bohvie kam.

„Ja viem, že si myslíš, že si to nikto nevšimol, ale ja mám skvelý nos na nekalé plány a tajné vzťahy. A vy dvaja pri sebe, akoby mi niekto vidličkou bodal do oka týždeň v kuse,“ vydýchla. Bolo vidno, že si konečne vydýchla. Dlaňou sa oprela o kôru stromu a celú váhu preniesla na jednu nohu na ktorej sa držala. Slová sa mi nechce vydraž z úst. Netušila som, či by bolo správne aby som sa jej priznala. Vlastne som nemala za čo. Medzi nami sa nič podstatné nezmenilo. Nechodili sme spolu.

„Mala by si nad tým porozmýšľať. Ten chlapec sa kvôli tebe pobil. Nechci mi povedať, že ho nenaštvalo to čo ti urobil Matt. Určite to nemá z toho, že v telocvični trénoval a s niekým si dal menší súboj. To môže rozprávať deťom v škôlke na dobrú noc,“  

„On nikoho nezbil,“ odsekla som. Jej namosúrený výraz sa razom stal prekvapeným. Súvislosti sa jej nejako nevedeli zosúladiť a matné nádychy, ktoré možno chcela premeniť na niekoľko viet zanikali v prázdnote.

„To má akože vážne z tej telocvične ?“ zmätene položila otázku.

„Nie. Niekto zbil jeho. Lenže kvôli mne,“ sklopila som zrak.

„A ty mi po tomto povieš, že sa nič nestalo? Že to ako sa snaží si ťa získať na teba vôbec nevplýva a že je ti úplne ľahostajný ? Dokonca kvôli tebe zniesol aj tú nakladačku. Prosím ťa, povedz mu, že oňho stojíš, alebo mu povedz, že si ho odpísala už dávno. Nemám rada, ak ho vidím utrápeného. Nezaslúži si to,“ dlaňou mi prešla po pleci a postavila sa nazad k prechodu pre chodcov, kde niekoľko nedočkavcov čakalo na šťastnú farbu.  Jej slová mi vnikali pod kožu ako ihla v nemocnici. Príliš boleli. Pravda bolela.