Our Demons 14. - Such a mystery

Sláva! Stokrát upravené a dokončené!

Ospravedlňujem sa za absenciu, je toho v škole veľa a navyše som nejako vyplytvala nápadmi a chuťou do písania. Ale už je to celkom v poriadku :) Dúfam, že sa bude páčiť :) xxx

„Jace, už musím ísť domov,“ s hrčou v hrdle mu povedala pár krátkych slov. S roztrasenými rukami si pozbierala svoje veci, nahádzala ich do priestrannej tašky a vyletela z gauča do výšky ako raketa.

„Čože? Čo sa deje?“ Jace zbystrel a prekvapene sledoval Noe, ako si nešikovne snažila obliecť bundu.

„Zabudla som na otca. Dnes idem k nemu. Veď vieš, že sú rozvedení,“ odpovedala s hlasom plným nervozity. Každú chvíľu, ktorú nevenovala pohľadu na Jace blúdila k dverám, za ktorými nedávno videla jeho tvár. Už dávno zmizla, ale jej to pripadalo ako by to bolo len pred pár stotinami sekúnd. Dúfala, že nestihol zájsť príliš ďaleko, aj keď pri jeho rýchlosti nikto nikdy nevie. Pritom, ako sa sužovala touto otázkou si spomenula, že jediné čo ju táto bezvýchodisková situácia naučí, je lepšie a hodnovernejšie klamať blízkych ľudí.

„Áno, to viem. Ale veď to nie je až tak súrne, alebo áno?“

„Nevidel ma skoro dva týždne. Bol preč,“ oponovala mu. A aj keď si myslela, že klamala, bola pravda.

„Mrzí ma, že som ťa zdržal. Aspoň ťa odprevadím,“ zodvihol sa a siahol po bunde prevesenej na operadle. Noe s úžasom sledovala jeho ochotu, ktorú musela tak či tak odmietnuť.

„Si milý, ale netreba. Rada sa prejdem sama, ty dorob úlohy a potom mi ich ukážeš, fajn?“

„Ale...“

„Skvelé. Uži si večer,“ usmiala sa, prehodila si tašku cez plece a s pomocou nadobudnutej rovnováhy sa snažila rýchlo vypariť z jeho spoločnosti. Iróniu o peknom večery s biológiou si odoprieť nemohla. Len čo vyletela z dverí, pohľad jej blúdil sprava doľava a naopak. Ako ho sama najviac chcela nájsť, aspoň nejaké známky jeho prítomnosti, nenašla nič. Zhurta sa snažila vybrať telefón z vrecka a už vytáčala jeho číslo.

„Poďme, poďme...zdvihni to!“ teatrálne sa ho snažila prinútiť odpovedať na jej zúfalé pokusy kontaktovať ho. Bez rozmýšľania sa vybrala po chodníku k blízkemu parkovisku, na ktorom často parkoval Jared, keď ju viezol do mesta.  Ulica bola neobyčajne prázdna, slnko pomaly zapadalo a na oblohe sa objavovali odtiene červenej, oranžovej a žltej pomiešané dokopy ako na palete. Na toto sa mohla Noe dívať hodiny, keby nebola v kaši až po uši. Jemný vietor jej dvíhal vlasy do vzduchu a podrážky balerínok sa ľahko odrážali od kachličiek na vykladanom chodníku. Vytáčanie jeho čísla už zahájila tretíkrát a nemienila prestať, kým by jej nezodvihol. Hoci by to malo znamenať, že si o nej pomyslí, že je akási otravná stíhačka.

„Videl som ťa s tým chalanom,“ dunivý hlas k nej prenikol spoza chrbta ako rana bičom po nahej koži. Zľakla sa. Jej telo sa pod preľaknutím celé strhlo a vydesene zaostrila na postavu, ktorá pred ňou stála. Harryho strapaté a skučeravené vlasy rámovali jeho opálenú tvár. V ruke držal telefón a jedným pohybom prsta zrušil jej prichádzajúci hovor. Nepozdával sa jej veľmi nahnevaný, ale už dávno vedela, že vie skvele maskovať pocity svojim výrazov tváre a tak ju ľahko obalamutiť aby si myslela to, čo chce on.

„Zrejme si si užívala jeho spoločnosť. Zdala si sa byť šťastná,“ povedal s rukou založenou vo vrecku nohavíc.

„Prosím?“ príliš mu nevidela do tváre. Stál rovno oproti nej a zapadajúce slnko jej svietilo do očí. Ako sa k nej približoval, pred tvárou jej robil tieň a tak ju už neoslepovalo svetlo, cez ktoré sotva mohla zaregistrovať jeho výraz.

„Nechcela si mi o ňom povedať?“ zdvihol hlas a Noe svoje prsty zvierala tak, že sa jej nechty ohýnali na kryte telefónu. Má právo sa hnevať.

„Nie je treba zdvíhať hlas. Iba ho doučujem biológiu. Mala som ti o ňom povedať skôr, aby sme každú minútu kedy by sme boli spolu mohli venovať iba jemu? Ako napríklad teraz?“

„Namiesto hnevu mám len pocit, že ťa chce doučiť iný druh biológie a pevne dúfam, že nie si tak naivná a vieš, aký druh biológie myslím.“

„Ty žiarliš? Na Jacea?“

„Ahá, konečne sme sa dopracovali k jeho menu. Jace! Vieš, vždy som si chránil veci, ktoré mi patrili ako oko v hlave a z toho zvyku som neupustil,“ vykročil dopredu a stačilo mu urobiť len krok, aby sa zastavil pred jej postavou. Mierne sklonil hlavu, aby jej videl do tváre. Na svojich zápästiach zacítila jeho teplé prsty obtáčajúc sa okolo jej kože tak pomaly ako hady.

„Takže ja som pre teba iba vec. Takto som to mala pochopiť?“

„To som nepovedal. Nikdy by som si nedovolil ženu označiť za vec.“

„Ale áno, práve si to povedal. Nie som pre teba nič viac, než len majetok, ktorý chceš kontrolovať?“ odvrátila tvár a odmietala sa mu pozrieť do očí, čo Harryho ešte viac vzpružilo. Počastoval ju hlbokým povzdychom, chcel si ju k sebe privinúť no ona sa nedala. Zdalo sa jej, že je preňho ťažké nepoužívať hrubé slová, ktoré by možno chcel použiť, alebo iné gestá, ktorými by vyjadril svoje emócie.

„Počúvaš sa, čo hovoríš?“ odbil jej pripomienku.

„Isteže počúvam. A nenávidím, keď si niekto myslí, že mnou môže manipulovať,“ odstúpila od neho.

„Nemienim ti hovoriť to čo máš a nemáš robiť, ale vážne ma štve fakt, že aj keď spolu chodíme, ten magor za tebou dolieza deň čo deň!“ rozhodil rukami smerom ku kaviarni, ktorá sa pred chvíľou stala svedkom dôvodu ich hádky.

„Chodíme spolu do školy. Je logické, že sa vidíme.“

„Ja ti nevyčítam to, že spolu chodíte do školy. Nedokážem vystáť iba to, že mu nedávaš najavo hranice. Potom si robí čo chce a mňa ide poraziť,“ jeho sánka sa pod náporom hnevu napla a koža ju bezchybne obopínala. Videla, ako ním lomcovala nevraživosť voči Jaceovi, čo chápala. Ale nečakal, že by mohol robiť cirkus aj z nevinného sedenia vedľa seba na pohovke.

„Ako mu mám dať najavo hranice, keď len jedna osoba vie, že spolu chodíme?“

„Mne je to jedno, je to na tebe. Lepšie by bolo, keby za tebou prestal snoriť,“ zhlboka sa nadýchol. Nad Noe sa týčil ako mohutný mrakodrap, sotva videla niečo, čo sa nachádzalo za ním. Vyžarovala z neho ráznosť, prísnosť a to, ako si chránil človeka, na ktorom mu záleží jej prišlo ešte viac obdivuhodnejšie. Aj cez to, že ju nepriamo nazval vecou, a že to zahŕňa žiarlivosť, ktorá z neho priští, ako šialená voda z hydrantu, všade naokolo.

„Harry, nemôžeš mi zakázať sa stretávať s kým chcem.“

„To nechcem a ani nemôžem. Len sa od neho drž ďalej a povedz mu, že nemáš záujem, ináč mu to poviem ja,“ jeho hlas sa stál ráznejším, no nemohla poprieť, že by z neho necítila starosť. Na jeho tvári chcela znovu vidieť tie jamky, ktoré odhalil vždy pri šibalskom úsmeve. Namiesto toho rozhnevane dával najavo svoju nespokojnosť a ona bola vďačná za to, že okolo nich dlhú dobu nikto neprechádzal.

„Ty?“ prekvapene zvýskla.

„Myslíš si, že sa bojím nejakého stredoškoláka?“

„To som nepovedala. Čo mu chceš urobiť?“ celé jej telo zaplavila horúčava. Mala by sa začať o Jacea báť? Z Harryho niekedy ide strach, ale nebolo možné, aby Harry zašiel k niečomu, čo by mohlo mať dočinenia so zákonom. Možno.

„Nemusí ťa to trápiť, viem si zariadiť všetko čo potrebujem,“ bola si vedomá toho, že Harryho hrozby sa nestratili len tak vo vetre. Sama je toho dôkazom, že aj bez toho, aby mu povedala svoje meno o nej zistil všetko, čo potreboval na to, aby sa s ňou znovu stretol.

 „Mám mu povedať, aby sa ku mne nepribližoval?“

„Hovorím, ak to nevyriešiš ty, tak to urobím ja. Mám ťa rád a chrániť ťa budem pred tým  idiotom, alebo hocikým iným či chceš, alebo nie,“ po poslednom slove ťažko vydýchol. Narovnal svoj zohnutý chrbát, ktorý mu pomáhal lepšie vidieť jej tvár, otočil sa a bez slova sa otočil na odchod druhým smerom od nej. Začula, ako sa mu v rukách mykali kľúče od auta. Natiahol ruku, odomkol auto, ktoré stálo odparkované obďaleč na obrubníku chodníka. Neverila tomu, čo sa práve odohralo. Na jednej strane ho chápala, samozrejme že by mala výhrady, ak by sa okolo neho motala nejaká žena, ale nemusel reagovať tak prehnane. Mala chuť sa rozkričať z celých pľúc, až by jej došiel dych a ona by mohla spokojne omdlieť. Hoci aj na strede ľudoprázdnej ulice. Potrebovala zo seba dostať von všetko, čo mu chcela povedať, ale radšej to nechala udusiť na smrť, než by sa s ním mala ešte väčšmi pohádať.

O pár dní

„Prišiel Jared. Poď už dole,“ spoza odchýlených dverí sa ozýval mamin vysoký hlas. Ako náhle školský zvonec ohlásil koniec vyučovania, utekala do sestrinho bytu, aby sa tam mohla bez rušenia prehrabávať tak dlho, ako potrebovala. Noe oblečená v saténovo čiernych šatách s úzkymi ramienkami a perlovými ozdobami, ktoré bez povolenia vzala svojej sestre zo skrine, si na nohy obula sandále a obliekla sako. Nemala čas na nákupy, preto si urobila malý výlet k sestrinej skrini, ktorú ešte nestihla presťahovať k Louisovi. Vlasy s jemnými vlnami prehodila dopredu, prstami ich divoko rozstrapatila aby dostali na objeme a s vlastným zhodnotením, že už nič lepšie vymyslieť nemôže, sa pustila po schodoch dole do haly.

„Nie, teta, ja už viac blesku nezvládnem. Vážne stačilo,“ Jared sa jej mamu snažil od seba odtlačiť pomedzi to, ako si prstami pretieral oči. Držala v rukách fotoaparát a veselo sa chichúňala.

 „Ach, konečne. Môžeme ísť?“ šibalsky ju štuchol do nahého pleca a uškrnul sa. Noe pregúľala očami s nepatrným úsmevom a len čo chcela odísť, mama ju odchytila na prahu dverí.

„Prosím ťa, môžeš všetko zariadiť tak, aby mi teta Jully nevolala kvôli Jaredovim modrinám?“

„Znovu sa to už nestane. Nechceme predsa žiť v stereotype,“ zakričal Jared s úškľabkom a mykol obočím, aby na seba upozornil. V tesilových nohaviciach a košeli so vzorovanou kravatou sa opieral o zábradlie na verande a obe ich uprene pozoroval.

„Mal by si prestať počúvať cudzie rozhovory. A to aj keď si synom mojej sestry,“ ukázala naňho s mrazivým výrazom, ktorý narúšal úsmev.

„Všetci vieme, že to sa tak skoro nestane. Môžeme?“ nadvihol ruku a s nadradeným výrazom v tvári ju nadvihol tiež, zatiaľ čo čakal, kedy ho Noe chytí za lakeť. Urobila tak hneď ako uistila mamu, že sa domov dostaví bez ujmi na zdraví.

„Bavte sa,“ zakričala za nimi, nakrátko im zamávala a vrátila sa nazad do domu.

„Dnes sedíš vzadu!“ povedal s radosťou v hlase.

„Prečo?“

„Pozri sa na miesto spolujazdca a pochopíš,“ vyškieral sa od ucha k uchu, keď otočila tvár dopredu a na prednom sedadle uvidela dievča. Bolo pre ňu šokujúce už len to, že to bolo dievča a nebola to Layla. Kayla s vypnutými vlasmi dohora a milým, trochu zmäteným, výrazom sa obhliadala z jednej strany na druhú Keď uvidela Jareda, ako jej máva, neudržala sa. Roztiahla kútiky pier do nenúteného úsmevu.

„Prosím, nevystrašte ju. Je naozaj milá a nechcem, aby ju Layla so svojimi šialenými nápadmi odplašila.“

„O všetko sa postarám. Dôveruj mi,“ úsmevom sa ho snažila upokojiť. Narýchlo ju objal a šikovne obehol kapotu zhrdzaveného Forda, aby Kayla nemusela dlho čakať. Rozhojdané zvere sa za ním ťažko so vŕzganím zavreli a jediné na čo sa ešte čakalo, bola ona.

„Kayla, chcem ti predstaviť Noe. Je to moja sesternica. Noe, toto je Kayla,“ vzrušene sa k nim obom natočil a Kaylina tvár sa rázom objavila oproti Noe. Veselé hnedé oči Noe hneď zdvihli náladu a maličké vrásky pod očami naznačovali široký úsmev, ktorým ju radostne poctila.

„Veľmi ma teší. Jared mi o tebe veľa rozprával. Nebola si to náhodou v tej cukrárni ty, keď sme sa s Jaredom stretli?“ ukázala na ňu prstom, ktorý hneď skryla po tom, čo si uvedomila ako rýchlo ho na ňu nasmerovala.

„Presne,“ Noe sa zazubila a pokračovala, „Dúfam, že máte masky,“ prehodila, pretože jej na um nezišlo nič iné. Nechať takto rozbehnutú konverzáciu zaseknutú na bode mrazu jej prišlo nemiestne.

„Jasné, že máme. Máme ešte jednu navyše, ak by si niekto náhodou zabudol. Môžeš ho poslať rovno za nami,“ odpovedala Kayla. Noe sa zdala byť veľmi milá, celkovo jej zapadala do ich skromnej skupiny, pri ktorej sa ľudia nebili, aby ju obohatili o nových členov.

„Dobre vedieť,“ povedala a v spätnom zrkadle si všimla Jareda, ako sa na ňu vďačne pozerá.

Dvere, ktoré oddeľovali telocvičňu od školského dvora boli ošarpané a kovovo studené. Zvonku nič nenaznačovalo tomu, že by sa tu mal konať školský ples. Noe sa od parkoviska pomaly, ale isto vliekla za Jaredom, ktorý bol príliš hanblivý, aby Kaylu chytil za ruku. Zľahka sa nad nimi usmievala, kým znovu kontrovala telefón, na ktorom sa nenachádzal žiaden zmeškaný hovor, či správa. Zdá sa, že trucovanie mu ide. Odkedy sa rozišli v zlom, niekoľkokrát mu chcela zavolať. Vždy ju premohla myseľ a telefón odložila na opačnú stranu aj keď vedela, že je to ona, ktorá je neoficiálne na vine, pretože neurobila nič také, za čo by ju mohli zavrieť do väzenia.

Ako Noe predpokladala, pod rukou jej kamarátky a ostatných nedobrovoľných dobrovoľníkov sa znudená a v rohoch plesnivá telocvičňa premenila na miestnosť pripravenú na zábavu. Znútra sa ozýval smiech, pred dvermi stáli tretiaci, ktorých Noe uprosila, aby sa podujali na rolu ochranky za jedlo zdarma. Za pultom s aparatúrov spoznala maturanta, ktorého sem-tam videla mihnúť sa okolo nej na chodbe a po parkete šantila hromada študentov, ktorý na tento deň čakali už mesiace.

Kdesi v sfarbenom svetle uvidela Laylinu tvár. Rozbehla sa za ňou, potrebovala nejakú spoločnosť, aby ju udržala od telefónu. Jared s Kaylou sa už zvŕtali do rytmu hudby a preto ich vyrušovať nechcela, aj keď ju volali so sebou. Keď to jej bratrancovi veľmi dobre nešlo s dievčatami, na parkete sa o nešikovnosti nedalo ani premýšľať. Spoza chrbta, kde v rukách držala masku, si kúsok kovu nasadila na tvár. Pár pierok presahujúcich spod zatočených kovových častí ju na koži šteklili a cítila, ako jej maska skvele obopínala črty tváre.

„Kam si sa zašila? Nemohla som ťa nájsť dobrú štvrť hodinu,“ Noe sa vynorila za Laylinym chrbtom ako najtemnejší tieň. Prekvapilo ju, že sa jej nezľakla, pretože väčšinou zvýskla a následne zahrešila. Teraz zvierala telefón v ruke, druhú ruku s dvoma mohutnými trblietavými náramkami mala namosúrene založené v bok a špičkou lodičky kopala do umelohmotného koša plného papierových tanierov.

„Až na to, že môj doprovod mešká dve hodiny, sem som musela prísť autobusom v  oblečení, ktoré ľuďom pripomínala diskoguľu a k tomu sa nám dvakrát pokazil stroj na paru, je všetko v absolútnom poriadku,“ odsekla s iróniou v hlase. Vyzerala vážne nervózne, čo u nej nebolo nič výnimočné, ale tentoraz to bolo zvláštne.

„Čiže v podstate je tvoj život zruinovaný, ale aj to je v poriadku, však?“

„Svoj humor si nechaj na inokedy, teraz to myslím seriózne. Daniel sa na mňa vykašľal. Budem jeden z tých lúzrov, ktorých nikto nepozval!“ zamávala rukou a zronene sa zhodila na jednu zo stoličiek postavených okolo stola blízko nich.

„Teba pozvali! A ináč, vďaka...“dodala. Zároveň poukázala na to, že aj ona je tu sama a že ju nepriamo označila za lúzra. Jej studenú ruku chytila do dlane, priateľsky ju stlačila a posadila sa vedľa nej.

„Ale ty si iná. Urobila si si okolo seba bublinu, do ktorej si žiadneho chlapca nepustila. To sa nepočíta. On sa na mňa vykašľal,“ zhodnotila a svoj negatívny postoj ešte viac utužila. Telefón zhodila vedľa svojho lakťa, ktorým si podopierala hlavu. Noe ju takto nevidela rada, bola zvyknutá na Laylu plnú života, plnú radosti a energie.

„Určite nie. Podľa mňa ho len niečo zdržalo.“

„Áno. Určite ho zdržalo niečo oveľa lepšie a zábavnejšie, než nudná školská zábava a ja.“

„Neber si to tak. Vieš dobre, že ak by sem s tebou nechcel ísť, tak by ťa sem nepozval.“

„Priznajme si to. Sme dve skrachované a skvelo vyzerajúce študentky s  dobrými známkami, ktoré nemajú šťastie na chlapov,“ Noe sa pery zvlnili do úsmevu, pretože aj keď bola Layla sklamaná, vždy vedela aj z toho najhoršieho vyťažiť niečo úsmevné.

„Je zaujímavé, ako si aj v tejto situáciu dokázala vyzdvihnúť naše prednosti.“

„A ty? Prečo si nevzala Harryho? Alebo Jacea?“ jej gigantický skok Noe spôsobil šok. Stále jej o ich hádke nepovedala. Radšej, než riešenie svojich problémov, mala riešenie problémov tých iných. Nespôsobovalo jej to toľko premýšľania nad svojim životom, ktorý sa jej zdal byť ako jedna veľká paródia na pekný vzťah, o ktorom snívala. Ale odmietala sa sťažovať, pretože všetko si zapríčinila sama a to čo Harry robil, bola len jeho prirodzená reakcia.

„Už ťa prešiel žiaľ za Danielom?“ ignorovala jej otázku.

„Musím sa niečím rozptýliť,“ uškrnula sa Layla.

 „Máte sa dámy?“ vyrušil ich mužský hlas, ktorý sa jej zdal byť známi. Jeho čierne sako a nohavice ho ešte viac vťahovali to temnoty, ktorá v kúte, kde sedeli, spôsobovala mizivé vyhliadky na zaostrenie jeho tváre. Aj tak to bolo márne, pretože pozdĺž očí a nosa sa mu tiahla čierna škraboška skrývajúca jeho identitu.

„Ide to. A ty? Ty Zorro?“ vyhŕkla Layla a Noe mala pocit, že celú noc bude naštvaná na celé mužské pokolenie bez ohľadu na vek, výšku alebo príbuzenské a kamarátske vzťahy.

„Nemá niektorá z vás chuť si zatancovať?“ zašvitoril.

„Nemá!“ zvolala Layla, schmatla telefón do ruky a s hrkotom, ktorý vydávala jej bižutéria a malé kamienky prišité na jej šatách, sa od nich odpratala preč.

„Nenechaj ma na ocot, prosím,“ ani sa k Noe nemusel otáčať, pretože to Layla sa zavŕtala do debaty, ktorá podľa neznámeho mala panovať medzi ním a Noe.

„Prepáč, ale ja s cudzincami v maskách netancujem,“ usmiala sa.

„Nechcem ťa nejako extra vyviesť z miery, ale toto je maškarný ples. Väčšinou sa na ne chodí s maskou, aj ty máš jednu,“ posadil sa k nej. Elegantne si rozopol sako a pohodlne sa pripravil na dlhé presviedčanie tým, že si lakte odeté v čiernej a jemnej látke oprel o kolená.

„Vážne nie, prepáč mi.“

„Noe, prosím. Zbieram odvahu na to, aby som ťa pozval tancovať tak dlho, odkedy si zmizla z tej kaviarne,“ svoju škrabošku šikovne strhol zo svojej tváre a vtedy sa jej tvár konečne spojila s hlasom. Ak by bolo v miestnosti svetlo zažaté úplne, určite by si Jace všimol to, ako zdesene Noe vyzerala. Srdce sa jej tlačilo niekam do krku, pulz sa jej čím ďalej tým viac zrýchľoval.

„Nie,“ vedela, že by sa z jeho prítomnosti mala pakovať čo najrýchlejšie ako sa len dalo. To, čo sa stalo medzi ňou a Harrym spôsobil práve on. Nechcela žiadne ďalšie zbytočné činy, ktoré by ju s Jaceom mohli spájať a o ktorých sa Harry mohol, ale aj nemusel dozvedieť.

„Cítim sa ti byť dlžný, chcem ti to doučovanie splatiť aspoň tancom, a aj keď nie som vychýrený tanečník, tak mi, prosím, nekaz moju dramatickú prosbu o tanec,“ zasmial sa a pootočil hlavu k Noe. Tá sedela s vyrovnaným chrbtom, pripravená na rýchly odchod. Nevedela čím to bolo, no jeho smiech ju začal obmäkčovať. Odmietala si to pripustiť, nechcela aby sa smial a tým jej spôsoboval ten príjemný pocit, ktorý toľkokrát nečakane zažila.

„Už som ju skazila,“ snažila sa nesmiať. Snažila sa prestať myslieť naňho a sústrediť sa na jej priateľa, ktorému chcela hneď po tom, ako utečie od Jace, venovať všetky svoje myšlienky.

„Práve preto so mnou teraz musíš ísť tancovať,“ nástolil.

„Vážne nejdem, Jace,“ pokrútila hlavou.

„Ja nemám problém tu stáť dovtedy, kým si to nerozmyslíš,“ roztiahol pery do úsmev a postavil sa. Galantne jej ponúkol ruku a čakal. Videla, že bol odhodlaný čakať tak dlho, ako bude treba. Očami, ktoré jej ako jediné bolo vidno spod škrabošky, prechádzala po celej jeho postave. Vo svojom vnútri viedla boj a aj keď si sama povedala, že toto nedopadne dobre,  podvolila sa svojej mysli a neisto jeho ruku prijala.

Our Demons 13. - Not clever choice

Zdravím :) 

Dúfam, že Vám nová časť spríjemní nedeľu, aj keď s ňou nie som veľmi spokojná. Ale keby som ju nepridala, nepohnem sa ďalej :) 

Tiež ďakujem za krásnu návštevnosť xxx

Nevyčítala si tých ďalších niekoľko desiatok minút, počas ktorých sa nedokázala vyslobodiť z Harryho zovretia. Snažila sa ako chcela, no jeho mocné ruky a vypracované telo jej jednoducho nedovolili nepodvoliť sa mu. Pristihla sa, ako sa prihlúplo usmievala, zatiaľ čo kráčala po chodníku pokojnej ulice, ktorej obyvatelia už zrejme zasadli k stolu a užíval si obed. Noe na tvári cítila jemný vánok a vo vzduchu sa vznášalo čosi ťažké. Akoby sa malo o chvíľku rozpršať. Ona sa však ponárala a znovu vynárala pri spomienkach na Harryho ruky, ktoré blúdili po jej tele. Celým telom jej prešla husia koža, ako si pripomenula jeho pery na svojom krku. Ešte v živote nič také nezažila. Rýchlo sa však prinútila vstúpiť nazad do reality, keď uvidela mamino auto na príjazdovej ceste pred garážou. Zabije ju, pomyslela si Noe. Už sa pár krát stalo, že zostala mimo domu, ale vždy dala mame vedieť, kde sa nachádza. Keď jej Harry podal tašku spolu s bundou, ani sa na telefón nepozrela. Nemala silu vidieť hrozivý počet zmeškaných hovorov. Ak si to má vyžrať, tak nech. Ale naživo, nie cez nejaký hlúpy prístroj.

„Som doma,“ zakričala na celý dom a v hlase sa jej zračili obavy. Vytiahla svoje kľúče zo zámky a vložila ich do vrecka na kabelke. Keď sa zohla k svojim teniskám, aby ich rozviazala, začula dupanie nôh. Predpokladala, že jej mama sa rútila z poschodia svetelnou rýchlosťou, aby sa presvedčila, či jej dcére nechýba jedna z končatín, alebo niečo podobné, aby ju mohla podrobiť prednáške.

„Ty ani nemáš potuchy, čo ťa čaká Noelle Katherine Hammondová...“ počula ju hromžiť, pričom pomedzi jej slová vŕzgali drevné schody. Keď použila aj jej stredné meno, musela byť extrémne vytočená. Ani sa jej nedivila. Noe sa vždy poctivo ohlásila, kedy sa vráti, pretože bola tak vychovaná. Teraz to však zlyhalo, kvôli chlapovi, ktorý jej ani nedal šancu nadýchnuť sa.

„Je pol dvanástej do obeda. Si v poriadku? Ani si nevieš predstaviť, aké scény sa mi vynárali v hlave...“ zvolala jej mama a vyrútila sa spoza dverí vedúcich na chodbu ich domu. Aj cez to, že ju karhala až sa hory zelenali, roztvorila náruč a pritlačila si ju k sebe. Noe ruky rýchlo vystrelili a ovinula ich o trup svojej mame. Pocítila jej prsty ako prečesávajú jej strapaté a neučesané vlasy rovnako ako cítila, že mame bilo srdce tak rýchlo, že ak by takto bilo ešte chvíľu, vytrhlo by sa jej z hrude. Vždy sa o ňu extrémne bála, vedela to. Len to nedávala až tak najavo.

„Je mi dobre, mami. Vážne,“ Noe sa pousmiala v nádeji, že upokojí jej preľaknutú dušu. Nebola si celkom istá, či sa mamin hnev s jej príchodom zmenšil, alebo len vypukol v amok, ktorý bude o pár minút nasledovať.

„S kým si bola? Cítim z teba pánsku kolínsku,“ nadvihla obočie a spustila prsty z jej spánkov. Snažila sa čo najviac zachovať pokoj a rozvahu. Podozrievavý pohľad, akým ju spaľovala, nemala v láske. Vždy ju prinútil všetko povedať. Aj to, čo by nemala a to sa pre ňu stalo výzvou.

„O nikom. Len som bola u Jareda. Pozerali sme filmy a teta bola na nočnej,“ vyhŕklo z nej. Hlavou jej preletela jediná vec a to, že ona nie je súrodenec, ktorý rodičom klame. Na to si však oponovala, že ak by bola tak poctivá, dala by mame vedieť s kým chodí a nebála by sa jej to povedať. A čo sa týka Jareda ako jej pomoci pri klamstve,  protestovať nemôže. Má naňho až príliš veľa špiny, ktorú by mohla odkryť.

„A to si mi ani nemohla zavolať?“ zajačala. Kŕčovito nadvihla ruku trasúc sa od zlosti, no úspešne ovládla svoj hnev a znovu ju zložila. Neudrela by Noe, to nie. Len takto sa jej dávali emócie najavo ľahšie. Otočila sa a vyšla z predsiene, odkiaľ za ňou cupitala aj jej dcéra.

„Prepáč mi to. Proste sme sedeli v obývačke a ja som si veci nechala v kuchyni. Navyše som mala  telefón v taške,“ odpovedala a nasledovala ju do kuchyne. Spoza dverí sa šírila lahodná vôňa špagiet. Keď vošla dnu, na stole osamotene stál jeden tanier s fľakmi od omáčky. Mama sa s mrzutým výrazom v tvári  postavila k hrncu a bez opýtania nabrala Noe za dve naberačky špagiet. Pridala za hrsť nastrúhaného syra spolu s omáčkou. Ako ho položila na stôl, párkrát sa zapotácal zo strany na stranu až zastal. To bolo presné vyjadrenie toho, že mamin hnev tak rýchlo nevyprchá.

 „Ráno tu bol Jace. Vraj sa s tebou prišiel pozhovárať o doučovaní. Ty ho doučuješ?“ Noe stŕpla. Nechcela veriť tomu, čo pred chvíľou povedala. Ten človek si nemôže len tak prísť na jej verandu a zvoniť. Vlastne áno, môže.

„Nie. Teda, ja neviem,“ zašomrala si popod nos a posadila sa k stolu. Od pondelka mu nedala nič vedieť a v škole sa mu vyhýbala míľovými obchádzkami. Pocítila divné nutkanie sa zatvoriť do izby a sedieť tam sama so zapnutou hudbou, aby si prečistila hlavu. Ako mu má taktne povedať, že oňho nemá záujem? Chce sa s nim priateliť, ale nie tak ako on s ňou, ak je pravda to, čo si Noe myslí.

 „To som nevedela. Aspoň to si mi mohla povedať, keď ma už neoboznámiš s ničím iným,“ zamrmlala. Sedela oproti Noe so sklonenou hlavou. Noe sa bez chuti začala vidličkou špárať pomedzi omáčku a kúsky špagiet.

„Mama!?“ zvýšila hlas. Keď jej v ušiach zvonili jej slova, uvedomila si, že použila príliš veľa energia a tým si u mami nešplhla.

„Čo sa s tebou stalo? V poslednej dobe sa sotva zhovárame. Inokedy sme sa dokázali rozprávať celý večer,“ jej hlas klesol a viac nebol rázny a tvrdý. Hovorila z nej úprimná ľútosť. Noe si spomínala, ako mala mama položený vankúš na nohách a ona na ňom mala položenú hlavu. Boli len ony dve. V celučičkom dome samé. Emma odišla preč pred pár rokmi a Noe s mamou kraľovali v dome osamote. 

„Nič, len...Proste ja neviem,“ vydýchla a sama nevedela nájsť správne slová na vyjadrenie toho, čo sa pred ňou snažila tak statočne zatajiť.

„Ak budeš vedieť ty, tak potom daj vedieť aj mne. Za trest umývaš riad celý týždeň,“ postavila sa a špinavý tanier vtlačila Noe do náručia. Bez slova sa stratila za dverami a ona zostala sama.

---

„...a ani si neviete predstaviť, aké to tu je všetko krásne. Staré budovy, všetky tie kanály a nočná výzdoba je jednoducho čarovná. Určite Vás sem raz vezmeme. Tešíme sa na Vás, čoskoro sa vrátime domov. S pozdravom, Emma a Louis Tomlinsonovci x-x-x“

Noe dočítala text na pohľadnici od sestry a podala ju Layle. Ich už spoločné priezvisko napísali veľkým a tlačeným písmom, akoby si to doteraz nikto neuvedomoval, čo ju pobavilo. Layla si kus tvrdého papiera s fotkou Amsterdamu na prednej strane vzala do rúk a podrobne očami študovala všetky detaily. Po škole sa s Jaredom usadili do  malej cukrárne neďaleko ich školy. Tam sa väčšina študentov nahrnula po dlhom dni, aby si dopriali nejaký sladký prehrešok po tom, čo zvládli všetky skúšky a testy.

„Oni sa majú. Nie ako my. Ty prespávaš u Harryho, šalieš z doučovanie s Jaceom, klameš svojej mame a ja dostávam infarkt z Jareda a jeho pokusov zbaliť babu,“ uškrnula sa a vidličkou ukázala ponad jej plece. Noe trochu naklonila hlavu a zbadala Jacea ako celý nesvoj stojí pri nízkom dievčati s rozpustenými vlasmi. Z vnútornej strany jej vybiehali farebné, modré pramienky, čo sa Noe páčilo. Vyzerala zaujímavo. Jaredova ruka putovala k jeho šiji a nervózne sa tam zastavila. Celá napnutá chcela vidieť, čo bude ďalej robiť, ale ešte pred tým sa chcela venovať Layle.

„Nechceš náhodou amplión, aby si to mohla vytrúbiť všetkým naokolo?“ zavrčala Noe. Rozmýšľala, či sa dá vôbec kričať potichu, pretože ostatní okolo nich sa ani len neotočili, aj keď sedeli pri okne. Noe sa znovu otočila, aby videla na svojho bratranca. Dievčina s čiapkou na hlave a pobaveným výrazom na tvári len krútila hlavu nad Jaredom a začala sa hrabať v kabelke. Kým mala sklonený zrak, Jared sa obrátil k ich stolu a mávaním prstov pod krkom naznačil, že veľké šance nevidí. S pochopením sa obe otočili, aby mohol jediný chlapec z ich spoločnosti pokračovať v tom, v čom nie je príliš dobrý.

„Ja nemôžem za to, že tak nahlas hovorím. Načo si vlastne sľúbila Jaceovi, že ho budeš doučovať, keď to ani vlastne sama nechceš?“

„Pretože som dobrý človek. Jasné? Som až príliš milá na to, aby som niekomu odmietla pomôcť.“

„Aj za riziko toho, že ťa bude chcieť každú jednu hlúpu minútu vášho spoločne stráveného času zbaliť?“ Layla sa jedovato uškrnula.

„Nepreháňaj!“ odsekla a kamarátkin tanierik, na ktorom bol koláč, k nej ešte viac posunula, aby ju umlčala. Nerada počúvala pravdu, ako väčšina ľudí.

„Vie o tom Harry?“ opýtala sa Layla.

„Čo myslíš?“ Noe ju počastovala karhavým pohľadom. Laylinou stratégiou bolo preberať problémy naostro. Tak, ako keď vám niekto iný strháva leukoplast z rany. Žiadne opletačky s klasikou byť milý a opatrný.

„Fajn. Chystáš sa mu to vôbec povedať?“

„Ešte neviem. Ak mu to nepoviem, nebude z toho nervózny a ak budeme spolu, nebude sa ma naňho stále vypytovať. Vieš si predstaviť, aký je dobiedzavý, ohľadne iných chlapov?“ zagúľala očami a ťažko si povzdychla. Mimovoľne zablúdila pohľad na nebo, kde nepekné tmavé mraky striedali žiarivé lúče popoludňajšieho slnka, zatiaľ čo sNoe sedela v miestnosti, ktorá ju od ulice delila len sklom, na ktorej bolo logo a názov cukrárne.

„Asi áno. Proste si musíme nájsť nejaké argumenty, ktorými by sme ho mohli upokojiť, ak by sa to nejakým nedopatrením dozvedel,“ vysvetľovala. A hoci sa príliš nesústredila, pretože kontrolovala Jareda za Noeinym chrbtom, stále bola dosť sústredená na rušnú situáciu jej kamarátky.

„My?“ začula jej prekvapený hlas.

„Dobre, ty!“

„Upokojím ho sama. Neviem ako, ale na to prídem. Ale ďakujem za tvoju starostlivosť,“ Noe sa usmiala.

„Kde ho budeš doučovať? U teba, alebo uňho?“

„Dala som si podmienku, že ho budem doučovať iba na verejnosti. V kaviarni, alebo v knižnici a podobne.“

 „Na tvojom mieste by som si to asi užívala. Byť takýmto terčom musí byť zábava, ak si odmyslíme tie problémy. Ale som rada, že si zachovávaš humor.“

„Chceš sa so mnou vymeniť?“

„Aha ide Jared!“ zvolala a tým sa vyhla odpovedi. Jeho postava sa objavila hneď vedľa nich. S úsmevom na perách si odsunul zvyšnú stoličku pri stole a posadil sa.

„Tak čo? Ako to išlo?“ vyzvedala Noe. Vždy bola nadšená, ak sa jej bratranec motal okolo nejakého dievčaťa, pretože mohla spriadať plány, ako by jeho priateľku mohla angažovať v nákupoch, alebo pri rodinných výletoch, na ktorých bola vždy len ona a Jared.

„No, nechcem sa chváliť, ale dala mi svoje číslo,“ zazubil sa a ukázal im kus popísanéhopapiere.

„Skvelé! Ako sa volá?“ pokračovala Layla.

„Kayla. Nedávno sa sem prisťahovala.“

„Idete spolu von a to je super,“ uznala Noe. Rukou mu rozstrapatila vlasy, precízne upravené gélom, za čo ju spálil nenávistným pohľadom. Vedela, že to nemá rád a preto jej to urobilo takú veľkú radosť.

„Ak mi to dvihne,“ pokrčil plecami.

„Nebuď paranoidný. Nedávala by ti to číslo, ak by ti nechcela zdvihnúť. A usmievala sa, je to dobré znamenie,“ ubezpečila ho Layla a priateľsky potľapkala po pleci.

„Ak myslíš,“ usmial sa.

---

V kaviarni naproti supermarketu s koženými gaučami, kozubom v ktorom praskali polienka dreva a rozvoniavala káva sa začalo s pribúdajúcimi hodinami usalašovať čoraz viac a viac ľudí. Mnoho z nich si lámalo hlavu nad tým, kam zloží svoje vyčerpané telo, ktoré potrebuje dobiť energiu teplým nápojom. To však netrápilo Noe s Jaceom, ktorý tam sedeli už druhú hodinu nad knihami rozloženými po celom stole spolu s hromadou papierov a ceruzkami, ktoré im vždy padali na zem. Po druhej káve si Noe už začala zúfať, kým Jace nervóznel z toho, že nemôže prísť na systém, ako pochopiť látke.

 „Nemyslím si, že genetiku niekedy v živote a tomto vesmíre pochopím,“ ofučane sa hodil dozadu a chrbtom narazil na operadlo.

„Prečo by si nepochopil? Vieš pochopiť pravidlá futbalu a to čo ti k tomu dopomohlo jednoducho necháš tak?“

„Pretože pri futbale kopeš do lopty a utekáš. Rozmýšľaš len nad tým, ako obehnúť iného chlapíka.“

„Tak si predstav, že chceš dobehnúť profesora.“

„To mi nepomôže. Halloway je tak guľatý, že toho by som predbehol normálnou chôdzou a to ma ruší. Nemôžeme si dať pauzu?“ zúfalý výraz si našiel pohodlné útočisko na jeho tvári, čo Noe nemohla odmietnuť, pretože aj jej to už liezlo hore krkom.

„Ale len krátku, potom urobíš úlohy z učebnice,“ stála si za svojim.

„Vieš, pripomínaš mi Hallowaya. Si hrozne prísna.“

„S tebou sa to ináč nedá.“

„Ale dá. Keď máme tú prestávku, chcel som sa ťa niečo opýtať,“ prisunul sa k nej bližšie a sklonil hlavu. Noe sa zmocnil zlý pocit. Chcela si hneď pozbierať svoje veci a utekať preč. Nevedela prečo, ale ak sa jej chcel niekto niečo opýtať, vždy sa začala báť.

„Do toho.“

„Máš spoločnosť na ples?“ usmial sa.

„Nie. Idem sama, pretože Laylu už niekto pozval, takže ja budem dávať na všetko pozor,“ odpovedala v nádeji, že viac nebude dobiedzať. V tom momente sa nedokázala zmôcť na viac odpovedí so záporným nádychom. Na druhej strane si však spomenula na Harryho, ako sa pred ňou pred pár dňami skláňal a sľuboval, že sa tam objaví. Neostalo jej nič iné, len dúfať, že to bol vtip.

„Aha. Chápem,“ sklesnutým hlasom odpovedal, ale na tvári sa snažil zachovať si nedotknutý výraz.

„Prepáč,“ šepla.

„To je v poriadku. Len  som sa ťa to chcel opýtať. Nič sa nestalo.“

„Tak, prestávka skončila. Ideš na prvú úlohu,“ uškrnula sa a knihu, ktorá ležala na stole, mu položila na kolená.

„Nedáš mi vydýchnuť?“

„Nie. Preto si si ma vybral na doučovanie. Iní by ťa šetrili, alebo si si skôr myslel, že ťa budem šetriť ja?“

„Niečo v tom zmysle,“ prikývol s pobaveným výrazom v tvári.

„Zabudni,“ zasmiala sa a prstom ukázala na číslo v krúžku, ktoré označovalo prvú úlohu. Jace zavrtel hlavou a do rúk vzal ceruzku spolu so zošitom. Kým mal sklonenú úlohu a snažil sa pracovať, Noe ho pozorovala a rozmýšľala nad tým, ako z neho kedysi šalela. Neprítomne sa pri tom usmievala, až ju vyrušil zvuk zvončeka pri vchodových dverách. Často mala nutkanie sa k nim obzrieť a ani teraz nezaváhala. Pri tom, ako uvidela osobu, ktorá sa rozhliadala po celej miestnosti si vynadala, že svoje nutkanie nepotlačiť. Ešte horšie sa cítila vtedy, keď ju zbadal. Všimla si, ako sa  mu na čele začali rysovať malé vrásky. K tomu sa pridalo pomalé napínanie čeľuste a našpúlené pery len pridávali k jeho hnevu, ale zároveň ku kráse. Jeho hruď sa nadvihla spolu s hlbokým nádychom, otočil sa a o chvíľu mu cez sklo videla chrbát odetý v čiernej koženej bunde.