Our Demons 14. - Such a mystery

Sláva! Stokrát upravené a dokončené!

Ospravedlňujem sa za absenciu, je toho v škole veľa a navyše som nejako vyplytvala nápadmi a chuťou do písania. Ale už je to celkom v poriadku :) Dúfam, že sa bude páčiť :) xxx

„Jace, už musím ísť domov,“ s hrčou v hrdle mu povedala pár krátkych slov. S roztrasenými rukami si pozbierala svoje veci, nahádzala ich do priestrannej tašky a vyletela z gauča do výšky ako raketa.

„Čože? Čo sa deje?“ Jace zbystrel a prekvapene sledoval Noe, ako si nešikovne snažila obliecť bundu.

„Zabudla som na otca. Dnes idem k nemu. Veď vieš, že sú rozvedení,“ odpovedala s hlasom plným nervozity. Každú chvíľu, ktorú nevenovala pohľadu na Jace blúdila k dverám, za ktorými nedávno videla jeho tvár. Už dávno zmizla, ale jej to pripadalo ako by to bolo len pred pár stotinami sekúnd. Dúfala, že nestihol zájsť príliš ďaleko, aj keď pri jeho rýchlosti nikto nikdy nevie. Pritom, ako sa sužovala touto otázkou si spomenula, že jediné čo ju táto bezvýchodisková situácia naučí, je lepšie a hodnovernejšie klamať blízkych ľudí.

„Áno, to viem. Ale veď to nie je až tak súrne, alebo áno?“

„Nevidel ma skoro dva týždne. Bol preč,“ oponovala mu. A aj keď si myslela, že klamala, bola pravda.

„Mrzí ma, že som ťa zdržal. Aspoň ťa odprevadím,“ zodvihol sa a siahol po bunde prevesenej na operadle. Noe s úžasom sledovala jeho ochotu, ktorú musela tak či tak odmietnuť.

„Si milý, ale netreba. Rada sa prejdem sama, ty dorob úlohy a potom mi ich ukážeš, fajn?“

„Ale...“

„Skvelé. Uži si večer,“ usmiala sa, prehodila si tašku cez plece a s pomocou nadobudnutej rovnováhy sa snažila rýchlo vypariť z jeho spoločnosti. Iróniu o peknom večery s biológiou si odoprieť nemohla. Len čo vyletela z dverí, pohľad jej blúdil sprava doľava a naopak. Ako ho sama najviac chcela nájsť, aspoň nejaké známky jeho prítomnosti, nenašla nič. Zhurta sa snažila vybrať telefón z vrecka a už vytáčala jeho číslo.

„Poďme, poďme...zdvihni to!“ teatrálne sa ho snažila prinútiť odpovedať na jej zúfalé pokusy kontaktovať ho. Bez rozmýšľania sa vybrala po chodníku k blízkemu parkovisku, na ktorom často parkoval Jared, keď ju viezol do mesta.  Ulica bola neobyčajne prázdna, slnko pomaly zapadalo a na oblohe sa objavovali odtiene červenej, oranžovej a žltej pomiešané dokopy ako na palete. Na toto sa mohla Noe dívať hodiny, keby nebola v kaši až po uši. Jemný vietor jej dvíhal vlasy do vzduchu a podrážky balerínok sa ľahko odrážali od kachličiek na vykladanom chodníku. Vytáčanie jeho čísla už zahájila tretíkrát a nemienila prestať, kým by jej nezodvihol. Hoci by to malo znamenať, že si o nej pomyslí, že je akási otravná stíhačka.

„Videl som ťa s tým chalanom,“ dunivý hlas k nej prenikol spoza chrbta ako rana bičom po nahej koži. Zľakla sa. Jej telo sa pod preľaknutím celé strhlo a vydesene zaostrila na postavu, ktorá pred ňou stála. Harryho strapaté a skučeravené vlasy rámovali jeho opálenú tvár. V ruke držal telefón a jedným pohybom prsta zrušil jej prichádzajúci hovor. Nepozdával sa jej veľmi nahnevaný, ale už dávno vedela, že vie skvele maskovať pocity svojim výrazov tváre a tak ju ľahko obalamutiť aby si myslela to, čo chce on.

„Zrejme si si užívala jeho spoločnosť. Zdala si sa byť šťastná,“ povedal s rukou založenou vo vrecku nohavíc.

„Prosím?“ príliš mu nevidela do tváre. Stál rovno oproti nej a zapadajúce slnko jej svietilo do očí. Ako sa k nej približoval, pred tvárou jej robil tieň a tak ju už neoslepovalo svetlo, cez ktoré sotva mohla zaregistrovať jeho výraz.

„Nechcela si mi o ňom povedať?“ zdvihol hlas a Noe svoje prsty zvierala tak, že sa jej nechty ohýnali na kryte telefónu. Má právo sa hnevať.

„Nie je treba zdvíhať hlas. Iba ho doučujem biológiu. Mala som ti o ňom povedať skôr, aby sme každú minútu kedy by sme boli spolu mohli venovať iba jemu? Ako napríklad teraz?“

„Namiesto hnevu mám len pocit, že ťa chce doučiť iný druh biológie a pevne dúfam, že nie si tak naivná a vieš, aký druh biológie myslím.“

„Ty žiarliš? Na Jacea?“

„Ahá, konečne sme sa dopracovali k jeho menu. Jace! Vieš, vždy som si chránil veci, ktoré mi patrili ako oko v hlave a z toho zvyku som neupustil,“ vykročil dopredu a stačilo mu urobiť len krok, aby sa zastavil pred jej postavou. Mierne sklonil hlavu, aby jej videl do tváre. Na svojich zápästiach zacítila jeho teplé prsty obtáčajúc sa okolo jej kože tak pomaly ako hady.

„Takže ja som pre teba iba vec. Takto som to mala pochopiť?“

„To som nepovedal. Nikdy by som si nedovolil ženu označiť za vec.“

„Ale áno, práve si to povedal. Nie som pre teba nič viac, než len majetok, ktorý chceš kontrolovať?“ odvrátila tvár a odmietala sa mu pozrieť do očí, čo Harryho ešte viac vzpružilo. Počastoval ju hlbokým povzdychom, chcel si ju k sebe privinúť no ona sa nedala. Zdalo sa jej, že je preňho ťažké nepoužívať hrubé slová, ktoré by možno chcel použiť, alebo iné gestá, ktorými by vyjadril svoje emócie.

„Počúvaš sa, čo hovoríš?“ odbil jej pripomienku.

„Isteže počúvam. A nenávidím, keď si niekto myslí, že mnou môže manipulovať,“ odstúpila od neho.

„Nemienim ti hovoriť to čo máš a nemáš robiť, ale vážne ma štve fakt, že aj keď spolu chodíme, ten magor za tebou dolieza deň čo deň!“ rozhodil rukami smerom ku kaviarni, ktorá sa pred chvíľou stala svedkom dôvodu ich hádky.

„Chodíme spolu do školy. Je logické, že sa vidíme.“

„Ja ti nevyčítam to, že spolu chodíte do školy. Nedokážem vystáť iba to, že mu nedávaš najavo hranice. Potom si robí čo chce a mňa ide poraziť,“ jeho sánka sa pod náporom hnevu napla a koža ju bezchybne obopínala. Videla, ako ním lomcovala nevraživosť voči Jaceovi, čo chápala. Ale nečakal, že by mohol robiť cirkus aj z nevinného sedenia vedľa seba na pohovke.

„Ako mu mám dať najavo hranice, keď len jedna osoba vie, že spolu chodíme?“

„Mne je to jedno, je to na tebe. Lepšie by bolo, keby za tebou prestal snoriť,“ zhlboka sa nadýchol. Nad Noe sa týčil ako mohutný mrakodrap, sotva videla niečo, čo sa nachádzalo za ním. Vyžarovala z neho ráznosť, prísnosť a to, ako si chránil človeka, na ktorom mu záleží jej prišlo ešte viac obdivuhodnejšie. Aj cez to, že ju nepriamo nazval vecou, a že to zahŕňa žiarlivosť, ktorá z neho priští, ako šialená voda z hydrantu, všade naokolo.

„Harry, nemôžeš mi zakázať sa stretávať s kým chcem.“

„To nechcem a ani nemôžem. Len sa od neho drž ďalej a povedz mu, že nemáš záujem, ináč mu to poviem ja,“ jeho hlas sa stál ráznejším, no nemohla poprieť, že by z neho necítila starosť. Na jeho tvári chcela znovu vidieť tie jamky, ktoré odhalil vždy pri šibalskom úsmeve. Namiesto toho rozhnevane dával najavo svoju nespokojnosť a ona bola vďačná za to, že okolo nich dlhú dobu nikto neprechádzal.

„Ty?“ prekvapene zvýskla.

„Myslíš si, že sa bojím nejakého stredoškoláka?“

„To som nepovedala. Čo mu chceš urobiť?“ celé jej telo zaplavila horúčava. Mala by sa začať o Jacea báť? Z Harryho niekedy ide strach, ale nebolo možné, aby Harry zašiel k niečomu, čo by mohlo mať dočinenia so zákonom. Možno.

„Nemusí ťa to trápiť, viem si zariadiť všetko čo potrebujem,“ bola si vedomá toho, že Harryho hrozby sa nestratili len tak vo vetre. Sama je toho dôkazom, že aj bez toho, aby mu povedala svoje meno o nej zistil všetko, čo potreboval na to, aby sa s ňou znovu stretol.

 „Mám mu povedať, aby sa ku mne nepribližoval?“

„Hovorím, ak to nevyriešiš ty, tak to urobím ja. Mám ťa rád a chrániť ťa budem pred tým  idiotom, alebo hocikým iným či chceš, alebo nie,“ po poslednom slove ťažko vydýchol. Narovnal svoj zohnutý chrbát, ktorý mu pomáhal lepšie vidieť jej tvár, otočil sa a bez slova sa otočil na odchod druhým smerom od nej. Začula, ako sa mu v rukách mykali kľúče od auta. Natiahol ruku, odomkol auto, ktoré stálo odparkované obďaleč na obrubníku chodníka. Neverila tomu, čo sa práve odohralo. Na jednej strane ho chápala, samozrejme že by mala výhrady, ak by sa okolo neho motala nejaká žena, ale nemusel reagovať tak prehnane. Mala chuť sa rozkričať z celých pľúc, až by jej došiel dych a ona by mohla spokojne omdlieť. Hoci aj na strede ľudoprázdnej ulice. Potrebovala zo seba dostať von všetko, čo mu chcela povedať, ale radšej to nechala udusiť na smrť, než by sa s ním mala ešte väčšmi pohádať.

O pár dní

„Prišiel Jared. Poď už dole,“ spoza odchýlených dverí sa ozýval mamin vysoký hlas. Ako náhle školský zvonec ohlásil koniec vyučovania, utekala do sestrinho bytu, aby sa tam mohla bez rušenia prehrabávať tak dlho, ako potrebovala. Noe oblečená v saténovo čiernych šatách s úzkymi ramienkami a perlovými ozdobami, ktoré bez povolenia vzala svojej sestre zo skrine, si na nohy obula sandále a obliekla sako. Nemala čas na nákupy, preto si urobila malý výlet k sestrinej skrini, ktorú ešte nestihla presťahovať k Louisovi. Vlasy s jemnými vlnami prehodila dopredu, prstami ich divoko rozstrapatila aby dostali na objeme a s vlastným zhodnotením, že už nič lepšie vymyslieť nemôže, sa pustila po schodoch dole do haly.

„Nie, teta, ja už viac blesku nezvládnem. Vážne stačilo,“ Jared sa jej mamu snažil od seba odtlačiť pomedzi to, ako si prstami pretieral oči. Držala v rukách fotoaparát a veselo sa chichúňala.

 „Ach, konečne. Môžeme ísť?“ šibalsky ju štuchol do nahého pleca a uškrnul sa. Noe pregúľala očami s nepatrným úsmevom a len čo chcela odísť, mama ju odchytila na prahu dverí.

„Prosím ťa, môžeš všetko zariadiť tak, aby mi teta Jully nevolala kvôli Jaredovim modrinám?“

„Znovu sa to už nestane. Nechceme predsa žiť v stereotype,“ zakričal Jared s úškľabkom a mykol obočím, aby na seba upozornil. V tesilových nohaviciach a košeli so vzorovanou kravatou sa opieral o zábradlie na verande a obe ich uprene pozoroval.

„Mal by si prestať počúvať cudzie rozhovory. A to aj keď si synom mojej sestry,“ ukázala naňho s mrazivým výrazom, ktorý narúšal úsmev.

„Všetci vieme, že to sa tak skoro nestane. Môžeme?“ nadvihol ruku a s nadradeným výrazom v tvári ju nadvihol tiež, zatiaľ čo čakal, kedy ho Noe chytí za lakeť. Urobila tak hneď ako uistila mamu, že sa domov dostaví bez ujmi na zdraví.

„Bavte sa,“ zakričala za nimi, nakrátko im zamávala a vrátila sa nazad do domu.

„Dnes sedíš vzadu!“ povedal s radosťou v hlase.

„Prečo?“

„Pozri sa na miesto spolujazdca a pochopíš,“ vyškieral sa od ucha k uchu, keď otočila tvár dopredu a na prednom sedadle uvidela dievča. Bolo pre ňu šokujúce už len to, že to bolo dievča a nebola to Layla. Kayla s vypnutými vlasmi dohora a milým, trochu zmäteným, výrazom sa obhliadala z jednej strany na druhú Keď uvidela Jareda, ako jej máva, neudržala sa. Roztiahla kútiky pier do nenúteného úsmevu.

„Prosím, nevystrašte ju. Je naozaj milá a nechcem, aby ju Layla so svojimi šialenými nápadmi odplašila.“

„O všetko sa postarám. Dôveruj mi,“ úsmevom sa ho snažila upokojiť. Narýchlo ju objal a šikovne obehol kapotu zhrdzaveného Forda, aby Kayla nemusela dlho čakať. Rozhojdané zvere sa za ním ťažko so vŕzganím zavreli a jediné na čo sa ešte čakalo, bola ona.

„Kayla, chcem ti predstaviť Noe. Je to moja sesternica. Noe, toto je Kayla,“ vzrušene sa k nim obom natočil a Kaylina tvár sa rázom objavila oproti Noe. Veselé hnedé oči Noe hneď zdvihli náladu a maličké vrásky pod očami naznačovali široký úsmev, ktorým ju radostne poctila.

„Veľmi ma teší. Jared mi o tebe veľa rozprával. Nebola si to náhodou v tej cukrárni ty, keď sme sa s Jaredom stretli?“ ukázala na ňu prstom, ktorý hneď skryla po tom, čo si uvedomila ako rýchlo ho na ňu nasmerovala.

„Presne,“ Noe sa zazubila a pokračovala, „Dúfam, že máte masky,“ prehodila, pretože jej na um nezišlo nič iné. Nechať takto rozbehnutú konverzáciu zaseknutú na bode mrazu jej prišlo nemiestne.

„Jasné, že máme. Máme ešte jednu navyše, ak by si niekto náhodou zabudol. Môžeš ho poslať rovno za nami,“ odpovedala Kayla. Noe sa zdala byť veľmi milá, celkovo jej zapadala do ich skromnej skupiny, pri ktorej sa ľudia nebili, aby ju obohatili o nových členov.

„Dobre vedieť,“ povedala a v spätnom zrkadle si všimla Jareda, ako sa na ňu vďačne pozerá.

Dvere, ktoré oddeľovali telocvičňu od školského dvora boli ošarpané a kovovo studené. Zvonku nič nenaznačovalo tomu, že by sa tu mal konať školský ples. Noe sa od parkoviska pomaly, ale isto vliekla za Jaredom, ktorý bol príliš hanblivý, aby Kaylu chytil za ruku. Zľahka sa nad nimi usmievala, kým znovu kontrovala telefón, na ktorom sa nenachádzal žiaden zmeškaný hovor, či správa. Zdá sa, že trucovanie mu ide. Odkedy sa rozišli v zlom, niekoľkokrát mu chcela zavolať. Vždy ju premohla myseľ a telefón odložila na opačnú stranu aj keď vedela, že je to ona, ktorá je neoficiálne na vine, pretože neurobila nič také, za čo by ju mohli zavrieť do väzenia.

Ako Noe predpokladala, pod rukou jej kamarátky a ostatných nedobrovoľných dobrovoľníkov sa znudená a v rohoch plesnivá telocvičňa premenila na miestnosť pripravenú na zábavu. Znútra sa ozýval smiech, pred dvermi stáli tretiaci, ktorých Noe uprosila, aby sa podujali na rolu ochranky za jedlo zdarma. Za pultom s aparatúrov spoznala maturanta, ktorého sem-tam videla mihnúť sa okolo nej na chodbe a po parkete šantila hromada študentov, ktorý na tento deň čakali už mesiace.

Kdesi v sfarbenom svetle uvidela Laylinu tvár. Rozbehla sa za ňou, potrebovala nejakú spoločnosť, aby ju udržala od telefónu. Jared s Kaylou sa už zvŕtali do rytmu hudby a preto ich vyrušovať nechcela, aj keď ju volali so sebou. Keď to jej bratrancovi veľmi dobre nešlo s dievčatami, na parkete sa o nešikovnosti nedalo ani premýšľať. Spoza chrbta, kde v rukách držala masku, si kúsok kovu nasadila na tvár. Pár pierok presahujúcich spod zatočených kovových častí ju na koži šteklili a cítila, ako jej maska skvele obopínala črty tváre.

„Kam si sa zašila? Nemohla som ťa nájsť dobrú štvrť hodinu,“ Noe sa vynorila za Laylinym chrbtom ako najtemnejší tieň. Prekvapilo ju, že sa jej nezľakla, pretože väčšinou zvýskla a následne zahrešila. Teraz zvierala telefón v ruke, druhú ruku s dvoma mohutnými trblietavými náramkami mala namosúrene založené v bok a špičkou lodičky kopala do umelohmotného koša plného papierových tanierov.

„Až na to, že môj doprovod mešká dve hodiny, sem som musela prísť autobusom v  oblečení, ktoré ľuďom pripomínala diskoguľu a k tomu sa nám dvakrát pokazil stroj na paru, je všetko v absolútnom poriadku,“ odsekla s iróniou v hlase. Vyzerala vážne nervózne, čo u nej nebolo nič výnimočné, ale tentoraz to bolo zvláštne.

„Čiže v podstate je tvoj život zruinovaný, ale aj to je v poriadku, však?“

„Svoj humor si nechaj na inokedy, teraz to myslím seriózne. Daniel sa na mňa vykašľal. Budem jeden z tých lúzrov, ktorých nikto nepozval!“ zamávala rukou a zronene sa zhodila na jednu zo stoličiek postavených okolo stola blízko nich.

„Teba pozvali! A ináč, vďaka...“dodala. Zároveň poukázala na to, že aj ona je tu sama a že ju nepriamo označila za lúzra. Jej studenú ruku chytila do dlane, priateľsky ju stlačila a posadila sa vedľa nej.

„Ale ty si iná. Urobila si si okolo seba bublinu, do ktorej si žiadneho chlapca nepustila. To sa nepočíta. On sa na mňa vykašľal,“ zhodnotila a svoj negatívny postoj ešte viac utužila. Telefón zhodila vedľa svojho lakťa, ktorým si podopierala hlavu. Noe ju takto nevidela rada, bola zvyknutá na Laylu plnú života, plnú radosti a energie.

„Určite nie. Podľa mňa ho len niečo zdržalo.“

„Áno. Určite ho zdržalo niečo oveľa lepšie a zábavnejšie, než nudná školská zábava a ja.“

„Neber si to tak. Vieš dobre, že ak by sem s tebou nechcel ísť, tak by ťa sem nepozval.“

„Priznajme si to. Sme dve skrachované a skvelo vyzerajúce študentky s  dobrými známkami, ktoré nemajú šťastie na chlapov,“ Noe sa pery zvlnili do úsmevu, pretože aj keď bola Layla sklamaná, vždy vedela aj z toho najhoršieho vyťažiť niečo úsmevné.

„Je zaujímavé, ako si aj v tejto situáciu dokázala vyzdvihnúť naše prednosti.“

„A ty? Prečo si nevzala Harryho? Alebo Jacea?“ jej gigantický skok Noe spôsobil šok. Stále jej o ich hádke nepovedala. Radšej, než riešenie svojich problémov, mala riešenie problémov tých iných. Nespôsobovalo jej to toľko premýšľania nad svojim životom, ktorý sa jej zdal byť ako jedna veľká paródia na pekný vzťah, o ktorom snívala. Ale odmietala sa sťažovať, pretože všetko si zapríčinila sama a to čo Harry robil, bola len jeho prirodzená reakcia.

„Už ťa prešiel žiaľ za Danielom?“ ignorovala jej otázku.

„Musím sa niečím rozptýliť,“ uškrnula sa Layla.

 „Máte sa dámy?“ vyrušil ich mužský hlas, ktorý sa jej zdal byť známi. Jeho čierne sako a nohavice ho ešte viac vťahovali to temnoty, ktorá v kúte, kde sedeli, spôsobovala mizivé vyhliadky na zaostrenie jeho tváre. Aj tak to bolo márne, pretože pozdĺž očí a nosa sa mu tiahla čierna škraboška skrývajúca jeho identitu.

„Ide to. A ty? Ty Zorro?“ vyhŕkla Layla a Noe mala pocit, že celú noc bude naštvaná na celé mužské pokolenie bez ohľadu na vek, výšku alebo príbuzenské a kamarátske vzťahy.

„Nemá niektorá z vás chuť si zatancovať?“ zašvitoril.

„Nemá!“ zvolala Layla, schmatla telefón do ruky a s hrkotom, ktorý vydávala jej bižutéria a malé kamienky prišité na jej šatách, sa od nich odpratala preč.

„Nenechaj ma na ocot, prosím,“ ani sa k Noe nemusel otáčať, pretože to Layla sa zavŕtala do debaty, ktorá podľa neznámeho mala panovať medzi ním a Noe.

„Prepáč, ale ja s cudzincami v maskách netancujem,“ usmiala sa.

„Nechcem ťa nejako extra vyviesť z miery, ale toto je maškarný ples. Väčšinou sa na ne chodí s maskou, aj ty máš jednu,“ posadil sa k nej. Elegantne si rozopol sako a pohodlne sa pripravil na dlhé presviedčanie tým, že si lakte odeté v čiernej a jemnej látke oprel o kolená.

„Vážne nie, prepáč mi.“

„Noe, prosím. Zbieram odvahu na to, aby som ťa pozval tancovať tak dlho, odkedy si zmizla z tej kaviarne,“ svoju škrabošku šikovne strhol zo svojej tváre a vtedy sa jej tvár konečne spojila s hlasom. Ak by bolo v miestnosti svetlo zažaté úplne, určite by si Jace všimol to, ako zdesene Noe vyzerala. Srdce sa jej tlačilo niekam do krku, pulz sa jej čím ďalej tým viac zrýchľoval.

„Nie,“ vedela, že by sa z jeho prítomnosti mala pakovať čo najrýchlejšie ako sa len dalo. To, čo sa stalo medzi ňou a Harrym spôsobil práve on. Nechcela žiadne ďalšie zbytočné činy, ktoré by ju s Jaceom mohli spájať a o ktorých sa Harry mohol, ale aj nemusel dozvedieť.

„Cítim sa ti byť dlžný, chcem ti to doučovanie splatiť aspoň tancom, a aj keď nie som vychýrený tanečník, tak mi, prosím, nekaz moju dramatickú prosbu o tanec,“ zasmial sa a pootočil hlavu k Noe. Tá sedela s vyrovnaným chrbtom, pripravená na rýchly odchod. Nevedela čím to bolo, no jeho smiech ju začal obmäkčovať. Odmietala si to pripustiť, nechcela aby sa smial a tým jej spôsoboval ten príjemný pocit, ktorý toľkokrát nečakane zažila.

„Už som ju skazila,“ snažila sa nesmiať. Snažila sa prestať myslieť naňho a sústrediť sa na jej priateľa, ktorému chcela hneď po tom, ako utečie od Jace, venovať všetky svoje myšlienky.

„Práve preto so mnou teraz musíš ísť tancovať,“ nástolil.

„Vážne nejdem, Jace,“ pokrútila hlavou.

„Ja nemám problém tu stáť dovtedy, kým si to nerozmyslíš,“ roztiahol pery do úsmev a postavil sa. Galantne jej ponúkol ruku a čakal. Videla, že bol odhodlaný čakať tak dlho, ako bude treba. Očami, ktoré jej ako jediné bolo vidno spod škrabošky, prechádzala po celej jeho postave. Vo svojom vnútri viedla boj a aj keď si sama povedala, že toto nedopadne dobre,  podvolila sa svojej mysli a neisto jeho ruku prijala.