Live with Love 7.

Takže milé dievčence, dúfam že ste svoje prázdniny odštartovali tak výborne ako ja. Pizza, kofolka a diskotéka na ulici s ľudmi, ktorých poznám už od škôlky. Predstavte si 6 bláznov, ktorí tancujú na ulici a ked počujú nejaké hlasy tak sa rozutekajú po ulici smerom domov. Ako deti :P No aj tak im dakujem za krásny večer :* Samozrejme, že tam nechýbala ani Holubička a El.


Tiež dúfam, že sa vám bude táto časť páčiť, pretože v nej bude to, na čo tak dlho čakáte ;) Tak som zvedavá ako sa vám to bude páčiť a budem rada ak svoj názor vyjadríte v krátkom/dlhom komentári. Na dlžke nezáleží, pretože ja si ho prečítam tak, či tak. 


Tak vám prajem príjemné čitanie :) 


Miruška :)



O pol jednej sme boli vychystané a pripravené opustiť izbu. Išli sme vonku, kde už všetci nervózne pobehovali a skákali od nadšenia. Pokrútila som hlavou a išla som s Cat k pódiu, kde som ju aj nechala. Ani si nevšimla, že som odišla a tak to bolo najlepšie. Vybrala som sa do šatne a zavrela som za sebou dvere. Z nudy som sa začala obzerať v zrkadle ako pako. Bola som smädná, tak som sa vybrala k stolu s občerstvením a išla som si naliať kofolu. Zrazu sa rozleteli dvere a ja som sa neskutočne zľakla. Vždy sa zľaknem ak sa niečo podobné stane. No nanešťastie som sa pri tom oliala kofolou.

,,Do riti!“ Nahlas som povedala s hnevom. A za mnou sa ozvalo niekoľko hlasov, ktoré hovorili:

,,Prepáč. Nechceli sme ťa vystrašiť.“ Potom som sa otočila a tam stáli piati chalani a dosť sa podobali na tých z plagátov. Tak to ú asi oni. One Direction.

,,To nič. Ale nestíham sa už prezliecť. Do kelu!“ Čo teraz? Je to vidieť keďže mám na sebe biele tielko.

,,Tu máš moju bundu.“ Tmavovlasý chlapec mi podával svoju bejzbalovú bundu.

,,Ale to nemusíš robiť.“ Začala som namietať.

,,Ale nie. Len si ju vezmi. Bude škoda ak také pekné dievča bude chodiť v obliatom tričku.“ Už som cítila ako sa začínam červenať. Čo to má znamenať?

,,Ok.“ Vzala som si od neho bundu keď mi ju s úsmevom podával.

,,Ale mohli by ste sa otočiť? Nechcem mať na sebe to oliate tričko. A nechcem vás vyhadzovať kôli svojej nešikovnosti vzhľadom na to, že ste len teraz vošli.“ Trošku zahanbene som sa opýtala. Nechcela som ich vyhodiť von kôli svojej nešikovnosti. Veď len teraz vošli. Už sa začali otáčať ale jeden z nich sa ma spýtal:

,,A musíme?“ So psími očami sa ma opýtal kučeravý chlapec.

,,Harry!“ Okríkol ho druhý, ktorý mal na sebe traky a pásikavé tričko. To mi niečo hovorí. ,,Ani ja a ani Liam sa nemôžeme pozerať, takže ani ty!“ Potom sa už všetci otočili a aj ja. Keby náhodou.

Rýchlo som zo seba dala dole oliate tričko a obliekla som si tú bundu. Príjemne hriala a ešte lepšie voňala. Rýchlo som sa pozapínala.

,,Je to v pohode. Už som.“ Upozornila som ich a oni sa otočili.

,,Pristane ti.“ Povedal mi tmavovlasý chlapec.

,,Ďakujem. Potom ti ju vrátim.“

,,Stačí keď mi ju prinesieš večer na tú párty.“

,,Aká párty?“ Cat mi nič nespomínala.

,,Dievča si z tejto školy a nevieš o akej párty tuto Zayn hovorí?“ No super, takže Zayn.

,,Nemám ani tušenie.“ Ten pásikavý človek sa mi začal smiať.

,,Čo sa tu deje?“ Zrazu sa rozleteli dvere a v nich stál starší holohlavý chlap.

,,On sa mi smeje!“ Ukázala som naňho prstom ako dieťa v škôlke. Vo chvíli keď sa začali všetci rehotať, som to oľutovala. Teraz som sa už určite červenala.

,,Louis, nesmej sa jej. O 10 minút vás chcem vidieť pri pódiu.“ Povedala chlap a zabuchol za sebou dvere.

,,Chalani už dosť! Ak chceme aby to s nami dnes vydržala tak sa jej prestaňte smiať.“ Povedal, ak si dobre pamätám, Zayn.

,,Ďakujem.“

,,A mimochodom, ja som Zayn. Toto je Louis, Harry, Liam a Niall.“

,,Ja som Stella. Teší ma.“ Neviem prečo, ale bola som trochu nervózna.

,,Ty nie si fanúšik, že?“ Opýtal sa tuším Niall.

,,Ani nie. Kým som neprišla sem, tak som ani nevedela, že existujete.“ Povedala som trošku zahanbene. Všetci na mňa neveriacky pozerali.

,,Dievča, odkiaľ si ty prišla? Z Narnie?“ Povedal Louis. Ten človek je ku mne odporný. Tak ho v tom nenechám samého.

,,Nie. Z džungle. Sedela som s Tarzanom na srnke a oberali sme spolu jablká pre motýle.“ Drzo som mu odpovedala. Louis sa na mňa pozrel so zdvihnutým obočím a všetci ostatní vybuchli do nehorázneho smiechu. A ja som sa k nim musela pridať keď som videla ten Louisov výraz na tvári.

Po niekoľkých minútach sme sa upokojili. Louis sa stále mračil, ale zato Niall vyzerá, že sa tam zloží do kocky. Pozrela som sa na mobil a zrazu mi udrelo do očí, že je už veľa hodín.

,,Poďte, už je čas.“ Povedala som im a oni sa už pomaly vykračovali k dverám. Keď som urobila krok dopredu, všimla som si, že moje tričko držím v rukách. Zastavila som a ostala som stáť ako omámená.

,,Čo je? Ty neideš?“ Opýtal sa ma Zayn a všetci ostali stáť.

,,Ja lenže som si práve uvedomila, že v rukách držím moje tričko a na sebe mám tvoju bundu. Čo ak si to niekto všimne?“

,,To sa nestane. Nikto nás nevidel keď sme prichádzali. Takže nikto ani nevie či som prišiel alebo neprišiel v tej bunde.“ Začal ma ubezpečovať. Otočila som sa k zrkadlu a na ľavej strane som si všimla, že je tam napísané ,,Malik“. Otočila som sa opäť k nim a ukázala som prstom na to miesto na bunde.

,,Som tu štvrtý deň. Vidím ako sa všetky dievčatá pripravujú na to, že sa s vami stretnú, odfotia a podobne. Ale za ten čas, čo som tu, som tu ešte nestretla nikoho kto by bol slepý.“ Informovala som ich o miestnej komunite. ,,Ja ešte nechcem zomrieť.“ V mojom hlase bol náznak strachu.

,,Pozri. Prišli sme sem a ty si sa pri pohľade na nás nezložila. Takže nie je šanca aby ťa zastrašili nejaké naše fanynky.“ Utešujúco mi povedal Zayn. Podišiel ku mne a ja som sa zahľadela do jeho očí. Vlasy mi upravil tak, aby zakryli jeho vyšité meno na bunde.

,,Vidíš? A problém je vyriešený. A ani to nebolelo.“ Usmial sa, chytil mi ruku a ťahal ma k dverám. Liam už stál pri otvorených dverách.

,,Najprv dáma.“ Hm, to je ale gentleman. Zayn ma pustila a ja som pomaly kráčala po krátkej chodbičke, ktorá viedla z telocvične priamo vonku, za pódium. Tam som zastala a opýtala som sa:

,,Mám vás počkať tu? Tuším, že idete hneď na začiatku.“

,,Nie, netreba. Choď si sadnúť.“ Povedal Harry.

,,Ok. Sedíte hneď v prvom rade. Tak veľa šťastia.“ S úsmevom som sa otočila a išla som si hľadať nejaké miesto. Keď som sa pozrela na miesto kde boli predtým len stoličky, videla som stovku jačiacich dievčat s transparentmi a tričkami One Direction. Až som sa musela zastaviť a trochu sa zorientovať. Zrazu sa pri mne ocitla Jessie.

,,Stella, čo tu ešte robíš? Poď so mnou.“ Vzala ma za ruku a ťahala ma hneď do prvého radu. Sedela som len riaditeľka, riaditeľ a ich zástupcovia.

Prečo práve tu? Tuším, že ohluchnem. Nedobrovoľne som si sadla k Jessie a vedľa mňa boli ešte prázdne stoličky. Pohľadom som sa snažila nájsť Cat, ale nedalo sa. Asi po 3 minútach na pódium vyšiel riaditeľ a povedal niekoľko slov. Celý čas som tŕpla aby si niekto nevšimol to, čo mám na sebe.

Winter Love ♥-14.časť

Ženy moje,je to tu. Tie dlho očakávané PRÁZDNINY sa konečne začali. Konečne môžem zošity a všetko spoločné so školou zahrabať niekam na záhradu a užívať si leto. Júúúúúúúúúúúú,nechcite byť teraz pri mne inač by ste asi ohluchli od toľkej radosti,ktorá zo mňa srší :D S potešením Vám oznamujem,že ma rodičia nezabijú lebo som známky vytiahla na ešte lepšie,aké som si predstavovala takže prijímam gratulácie k výsledkom =D Časť je trochu,no....popíšte to ako chcete ale písala som ju o jedenástej večer tak sa na nej prejavili menšie znaky únavy. Vzhľadom na to,že sa dnes začína dvojmesačné voľno bude časť dlhšia :) A nakoniec Vám prajem krásne,slnečné a veselé prázdniny :* ;)

P.S. El a Miruš,ďakujem za SMS ráno :D Sedela som pred kostolom na lavičke a rehotala sa ako šialená keď si babky pozerali rozpis služieb :DDD

Summer Paradise ♥ táto pesnička ma držala pri živote celý jún aj s El a Miruš sme si ju pospevovali a čakali na dnešný deň :)))

„Takže...." po tomto slove sa zastavil keď ho Mary prerušila.
„Hlavne nemôžeme ísť na druhé poschodie jasné ?? Je tam Paul"
„Viem to veľmi dobre,myslím na všetko" zatiaľ čo niečo Louis hovoril a ostatní sa na tom nesmierne zabávali,ja som sa nenápadne snažila dostať s rukou pod gauč a vytiahnuť odtiaľ papier s poznámkami. Všetky pohľady padli na mňa až som si myslela,že som sa pred nimi ocitla nahá.
„Neprotestuje takže myslím,že to problém nebude" skonštatoval Niall,keď si bradu podopieral rukou.
„Čo sa deje a prečo sa na mňa tak pozeráte ?" zmätene som sa opýtala.
„Ona zasa nepočúvala. Hlupáčik náš" Mary ma objala okolo pliec a zaškerila sa. Harry so Zaynom radšej odstúpil pár krokov dozadu až k dverám.
„Takže ti to poviem polopate. Si súčasťou hry čiže ťa Harry musí preniesť cez celú hotelovú halu na rukách" pri posledných slovách som vražedným pohľadom prebodávala Louisa,Mary aj Liama. Takú blbosť by nevyprodukovala ani Abby so Suzi a to som už počula hádam milión taktík ako by sa k nim dostali alebo ako niečo podniknú pre ich stretnutie.
„Nie ani náhodou. Do tohto sa ja nezapojím" pevne som sa chytila sedačky a odmietala sa pustiť.
„Nekomplikuj to. Nechci aby som začal so svojimi metódami a to ti môže Liam potvrdiť,že sú stopercentne účinné" Liam pritakal keď ma držal okolo pásu a Louis za jednu nohu. Ja som nechty zaborila do operadla ešte viac ako pred tým.
„Nie,nie,nie,nie,nie,nie,nie. Zapamätajte si to slovo s troma písmenami so záporným významom. NIE" rázne som odpovedala.

O pár minút neskôr:

„Nedokážem pochopiť,ako ste ma dostali z izby" naštvane som komentovala predchádzajúce minúty. Stála som vo výťahu,poklepávajúc si nohou so založenými rukami a mokrími vlasmi. Biele tričko s bodkami som mala na pleciach mokré,keďže mi z vlasov ešte kvapkala voda a pyžamové nohavice zo mňa padali,pretože som si šnúrky nemohla zaviazať. Niall s Mary ma totiž podozrievali,že by som mohla stlačiť tlčítko,zastaviť výťah alebo sa vyviezť nazad na naše poschodie.
„Už s vami nikdy nebudem hrať fľašu." zabručal Harry v rovnakej pozícií ako ja. My dvaja sme stáli v predu ako trestanci a ostatní stáli za nami ako dozorcovia. Fakt som si pripadala ako v base. Zvuk vo výťahu oznámilo,že sme zastavili na prízemí v hale.
„Ja idem nazad" Harry vbehol nazad do výťahu a ja som sa posadila na sedačku.
„Nerob hlúposti,veď je to len hra. Je niečo pred polnocou a ako vidíš,veľa ľudí tu nie je." ťahal ho Liam s Niallom vonku.
„Vôbec. Iba recepčná,poslíčkovia a nejakí dvaja chlapíci pri dverách. Aha,tam idu nejakí pár dôchodcov"
„No poďme,nech sa už konečne zabavíme" zatlieskal Zayn s Mary aby nás popohnal.
„Ak to niekto odfotí,v škole ma čaká peklo" postavil sa ku mne a pomohol mi vstať.
„No ták,vezmi ju už na ruky" znova začal Zayn. Keď toto skončíme a vrátime sa nazad,vyšmarím ho z izby až sa za ním zapráši. Schmatol ma na ruky a svoje som mu zavesila okolo krku. Hlavu som sklonila dolu a takto sme kráčali okolo recepčnej a chlapíkoch pri sverách.
„Veľmi vám to pristane,blahoželám" poznamnela recepčná.
„Ďakujeme" ironicky sa Harry usmial.
„Hlavne nepanikár. Rob,že sa nič nedeje. Neurobíme im takú radosť." slová cedil pomedzi zuby aby nebolo vidno že sa rozprávame.
Keď ma niesol okolo dôchodcov,blažene nám zatlieskali a ja som sa od hamby išla prepadnúť. Ja sa tu cítim trápne a niektoré dievčatá by ma zhodili rovno do drtiča odpadkov aby mohli byť na mojom mieste v náručí Harryho Stylesa.
„Novomanželia !" zrevala Mary.
„To bol pohľad na nezaplatenie." blažene sa Niall rozplýval.
„Toto bolo prvý a posledný krát čo ste nás takto videli" zdôraznila som a Harry mňa položil na zem.
„Skvelé,ideme hore" Liam privolal výťah a znova sme si posadali do kruhu. Harry roztočil fľašu a ako zázrakom hrdlo smerovalo na Louisa.
„Myslím že mi zvoní telefón,El sľúbila,že mi zavolá" amatérsky sa snažil vykrútiť.
„Pekne si sadni,teraz je rad na tebe" Niall ho posadil na miesto a na Harrym som už videla,ako spriada diabolské plány.
„Čo by som ti..." začal Harry.
„Bože veď on je schopný vyhodiť ma z balkóna" ronil Louis.
„Mám to. Pôjdeš do hotelovej kuchyne a donesieš nám niečo na jedenie"
„Zošalel si ? Teraz sa tam nedostanem"
„Kamarát,budeš musieť" potľapkala som ho po pleci a zdvihla sa zo zeme.
„Tak toto som si fakt nezaslúžil" šomral keď sme za ním stáli ako on za nami pred pár minútami.
„Môžeš ísť." strčil doňho Zayn keď sme stáli pred vchodom do kuchyne. Dvakrát sme zablúdili,ale vďaka milej chyžnej sme trafili.
„Bože,ochraňuj ma" s nádychom vkročil do dverí.
„Čo myslíte,čo donesie ?" hútal Niall.
„Mohol by nejaké sladkosti. Dlho som nič nemal" Liam mu odpovedal.
„Padajte,padajte !" kričal Louis keď vybehol z kuchyne. Za ním sa v dverách pohybovalo niečo veľké. Nedokázali sme mu odporovať a brali nohy na plecia.
„Practe sa odtiaľto !! To je neskutočné čo si tí fagani dovoľujú" zahučal nejaký starší chlapík. Na hlave mal bielu čiapku a biela zástera mu lemovala ovalné bruško. Vďaka tomu som skonštatovala,že to bol šéfkuchár. S krikom sme utekali po schodoch a zastavili pred našimi dvermi.
„Čo tam ten chlap robil,veď je už pol jednej." udychčaný Harry zo seba vypľul pár slov.
„Neviem ale máme celý kýbel zmrzliny." výťazne ju vycapil pred seba.
„Vážne ? A s čím ju chceš jesť ?"
„Do kelu,vedel som že niečo k tomu ešte potrebujeme"
„Väčší problém je,ako sa dostaneme do izby" Zayn márne mával s kľučkou a plecom búchal do dverí.
„My sme sa vymkli ?"
„Asi" nesmelo Niall odpovedal.
„Roztopí sa nám zmrzlina" zronene Harry civel do kýbla.
„Čo keby sme zaklopali na vedľajšie dvere a preliezli cez balkón do vašej izby ? Otvoril som okno" v tej chvíli som chcela Liama vyobjímať za najlepší nápad dnešného večera.
„Dobre,nechajte to na mňa" Niall si vyhrnul rukávy a zaklopal na dvere vedľa našej izby. Dvere sa otvorili no nikoho nebolo vidno.
„Dobrý večer,prepáčte že vás vyrušujem ale...." ani nestihol dopovedať a už po ňom niečo letelo. Dvere sa zavreli a vystrašený Niall ostal stáť na mieste.
„Prečo máme za susedov vždy dôchodcov s bielimi vlasmi a barlami ?" so zovretími päsťami si dupol a oprel o stenu.
„Ja vám niečo fakt urobím !" zahučal niekto spoza roha. V momente sa Niall zorientoval a my ostatní sme sa otočili čelom k uličke.
„Chystajte pohreb,Paul" s bojazlivým hlasom oznámil Niall. Sme mŕtvi,ja mám padáka,Mary tiež a hentí piati si môžu pískať na samotkách. Ja nechcem ostať na suchu len pre nejakú blbú hru. Tvár som zvráštila do divnej grimasy a keď ma uvidela Mary,jej výraz prepadol v zúfalstvo. Liam,Zayn a Niall sa márne snažili vlámať do svojej izby a skoro odlomili kľučku,s ktorou mávali ako o život.
„Ja som vám pri príchode niečo povedal nie ?" zavelil a všetci sme zostali v pozore ako na vojenskom výcviku. Pravdu povediac,bolo mi aj trochu do smiechu. V živote som ho nevidela bosého v pyžamových nohaviciach a ležérnom tričku. Stále to bol ten prísny,nekompromisný a starostlivý manažér v bunde,rifliach a lakovkách s tabletom v ruke a slúchadlom v uchu.
„Dievčatá boli dole na prechádzku pretože nemohli spať. Vymkli sa a tak sme sa im snažili pomôcť" Louis zo seba hneď vysypal kamufláž. Ja by som mu to možno uverila ale Paul je ako stopovací pes,na nič sa nedá nachytať.
„Jasné,boli sa prejsť v pyžame a mokrých vlasoch že ?" skrivil pohľad na nás dve. Bez nejakého obraňovania sme sa opreli o stenu a čakali na rozsudok.
„A načo si sem vlastne prišiel ?" s milým hlasom vyzvedal Zayn.
„Mám izbu hneď pri schodoch a keď som vychádzal z vedľajšej izby koho nepočujem. Louisa ako reve na celé schodisko a Nialla so Zaynom ako pištia. Čo robíte o pol jednej v noci ešte hore? Máte už dávno spať. A aj keby ste nespali,mali by ste byť na svojich izbách podotýkam sami a ty Mary s Cassie tak isto."
„Nó,poviem ti to takto." Liam sa k nemu prikmotril a prehodil ruku cez jeho rameno.  Ešte si aj odkašľal a začal. „Takže,boli sme po karty do izieb,ako si si všimol všetci sme sa vymkli na chodbe. Ako sme sa vracali,výťah bol až na úplne poslednom poschodí,tak sme si povedali,že pôjdeme po schodoch. Na prvom poschodí sme zbadali myš,tak sme utekali čo nám sily stačili a asi si nás nejako začul aj ty. Koniec" priblblo sa usmial a neisto prechádzal očami po všetkých z nás.
„Liam,poviem ti to takto. Klameš až sa za tebou práši. Koniec" preložil ruky na prsiach a zaujal bojový postoj.
„Ty mi neveríš ?"
„No,uveril by som ti,keby si v ruke držal aspoň nejaké karty od izieb a keby Harry s Louisom nedržali na poly kýbel so zmrzlinou."
„Mali ste to skryť keď som začal" mávol rukou a stále sa rukou opieral o Paula.
„A vy dve ? Čo k tomu poviete ?"
„Šéfe,to všetko oni !"zrevala som a prstom ukázala na piatich chlapov,ktorý mi pravdepodobne skazili karieru. Po mojom výkriku,všetci piati urazene zhýkli a Mary sa zložila na zem od smiechu. Paul mal tiež na mále aby sa nerozosmial a nakoniec sa na jeho tváry objavil malý pásik s úsmevom.
„Posledný krát vám to tolerujem,jasné ?" pomedzi smiech sa vykoktal.
„Jasné šéfe. Ešte niečo šéfe,pomôžete nám ? Nemáme tie karty od izieb,po ktoré sme už vraj raz boli" zazrela na Liama,ktorý mal už prst v topiacej sa zmrzline.
„Aspoň som sa snažil. Väčšinou mi na všetko naletí"
„Čo si povedal ?" zakrivil naňho Paul pohľadom.
„Nič nič,že je tá zmrzlina fakt super a ty si najlepší manažér na svete" zahájil reklamu na zubnú pastu a ďalej vyjedal zmrzku pomocou prstov.
„Veď preto" zamával prstom a o chvíľu sme už boli v izbách. Ešte som chcela ísť vedľa k Louisovi a Harrymu po zmrzlinu ale akonáhle som otvorila dvere a uvidela Paula sedieť v kresielku na chodbe s prehodenou nohou cez nohu a s chichotom naznačujúcim Mňa nedobehneš som sa zvrtla na päte a zatvorila dvere. Ešte som zabúchala na stenu a vyšla na okno,kde sa už vyškieral Harry podávajúc mi kýbal so zmrzlinou.
„Dobrú chuť a sladké sny od zmrzky" oblízal si pery,ktoré boli zelené od pistáciovej pochutiny.
„Ďakujem,aj tebe a tvojmu spolubývajúcemu" odkývol,zatvoril okno a následne ešte zamával.
Spokojne sme s Mary pri pozeraní Dva a pol chlapa z USB na Marynom notebooku dojedli,teda skôr dopili rotopenú zmrzlinu a zložili sa na spánok.

Live with Love 6.

Dnes je tu dalšia časť :) 

Kto sa teší ?

Už sa blíži to, na čo určite všetky čakáte ;) Len musíte byť trpezlivé .... a aj ty Holubička moja nedočkavá :*

Ale aby vám nebolo smutno :D

Nasledujúce ráno bolo ako každé iné. Teda aspoň pre mňa. Cat už pobehovala po izbe a zháňala si veci na oblečenie.
,,Vieš čo je dnes?“ Radostne sa opýtala.
,,Asi streda? Ale nie som si celkom istá.“ Rozospato som jej odpovedala.
,,Ach ty trúba. Dnes sa vonku pripravuje pódium na zajtrajšok. A ja budem pri tom. Zapojila som sa do organizovania.“
,,Aha, na to som zabudla. Ale je dnes streda, či nie?“ Musela som sa opýtať. A keď Cat išla okolo mňa, zobrala zo svojej postele vankúš a bez váhania ho po mne hodila.
Po raňajkách, keď bolo asi 10 hodín, sa Cat pripojila k skupinke ľudí čo pripravovala pódium a ostatné veci okolo toho. Ja som nemala čo robiť, tak som si sadla do parku, z ktorého bolo vidieť ľudí pobehujúcich okolo pódia, ktoré bolo v blízkosti telocvične. Slnko príjemne hrialo. No zrazu ku mne prišla riaditeľka internátu.
,,Stella, ako to že tu nepobehujete s transparentmi pre skupinu ako pojašená?“ Nechápavo sa opýtala.
,,No to bude tým, že nie som pojašená. A ja ani nie som ich fanúšik takže to je ďalší dôvod.“
,,Tak v tom prípade ste vhodná osoba na činnosť, ktorú budete zajtra vykonávať.“
,,Akú činnosť?“ Nechápavo som sa opýtala.
,,Vy, slečna Stella, budete robiť takú milú dievčenskú spoločnosť chlapcom zo skupiny One Direction.“
,,Čože ja? A prečo? Veď je tu kopa dievčat, ktoré by to s radosťou prijalo.“ Snažila som sa vykrútiť.
,,No veď práve. Takých je kopa. Ale takých ako ste vy, málo. Vlastne ste asi sama.“
,,Ale ja....“ Prerušila ma.
,,Už žiadne ale! Povedala som a hotovo! Zajtra ich počkáte v jednej zo šatní v telocvični. Pripravíte im tam občerstvenie, dáte na nich pozor kým sa to celé nezačne, privediete ich k pódiu a potom ich trocha prevediete po škole. To je všetko čo od vás žiadam.“
,,Pani riaditeľka, som tu len tretí deň. Ako im mám ukázať školu?“ Namietala som.
,,To určite zvládnete. Videla som vás s Cat keď vám to tu ukazovala. A teraz keď nemáte nič na práci tak si môžete osviežiť pamäť krátkou prechádzkou po areály. Prajem vám pekný deň.“ Otočila sa a odišla.
No pekne. Bolo mi to treba? Ak sa o tom dozvie Cat, tak ma buď zabije že to mám robiť práve ja, alebo zošalie. Alebo oboje. Poradie určí jej citové rozpoloženie.
Nakoniec som sa postavila z lavičky a šla sa prejsť do tej telocvične. V šatni už boli prinesené kreslá, malý gauč, stolíky, stôl a zrkadlo. Trochu som to tam usporiadala a šla som hľadať Cat, či sa nejde nejesť. Po 20 minútach som ju konečne našla, no vzhľadom na to, že mala kopec práce s výzdobou nechcela ísť. Snažila som sa ju pochopiť no nešlo to. Nenajesť sa kôli výzdobe pódia? Kam to ten svet speje?
Nakoniec som išla do jedálne sama. Bola som tam po prvý krát sama. Najedla som sa v nezvyčajnom tichu a vrátila som sa hore do izby. Po dlhom čase som sa rozhodla, že sa prihlásim na facebook. Na moje prekvapenie som tam mala žiadosť o priateľstvo. Dokonca dve. Prvá bola od Cat. To je trúba. Sme spolu v jednej izbe a ona ma požiada o priateľstvo. Ale nech má dievča radosť. Tá druhí žiadosť bola od Nicole. Tú som bez váhania zrušila. Po 10 minútach som odložila notebook a zapla som si na ňom pesničky. Vyhrabala som čierny lak na nechty a začala som ich lakovať. Nakoniec som si vzala nejakú knihu od Cat a začala som si ju čítať. Bola dosť zaujímavá tak som pri nej strávila dosť veľa času.
Zrazu do izby vpálila Cat a namierila si to rovno k posteli. Zvalila sa na ňu ako mŕtvy mamut.
,,Unavená?“
,,Neskutočne.“
Tak táto úspešná konverzácia bola najkratšia akú sme doteraz mali lebo keď som sa jej opäť niečo opýtala, tak mi už neodpovedala. Určite zaspala. Nevadí. Aspoň môžem dočítať knihu.
Sama tomu nemôžem uveriť, ale knihu som úspešne dočítala. A ďalšia vec, ktorej nemôžem uveriť je, že môj mobil ukazuje 22:00. Knihu som odložila na svoje miesto a stavím sa, že Cat si ani nevšimla, že som ju mala v ruke. Ešte som zašla do kúpeľne a po krátkom rituály som sa vrátila do izby. Cat som prikryla dekou, zhasla som svetlo a ľahla som si. Po krátkej chvíli som zaspala.
,,Do čerta!“ Matne som počula Cat ako nadáva aj keď to povedala dosť nahlas.
,,Čo sa deje?“ Rozospato som sa jej opýtala.
,,Zaspala som!“ Nahnevane mi odpovedala.
,,A koľko je hodín?“
,,Osem!“
,,Ale veď všetko sa začína až o jednej, nie?“ Nechápavo som sa opýtala.
,,To je pravda, ale ja sa musím ešte osprchovať, najesť keďže včera som vynechala aj obed a aj večeru. A potom musím ešte dokončiť prípravy a upraviť sa. Jednoducho povedané, nestíham.“ Nervózne hovorila a popritom pobehovala po izbe. Vzala si veci a zavrela sa v kúpeľni. Využila som to a na chvíľu som opäť zaspala. No zrazu sa opäť rozleteli dvere a z nich vybehla Cat s mokrými vlasmi.
,,Ty nevstávaš? Už je 9:00.“ Oboznámila ma s časom. ,,Ideme raňajkovať.“
,,Hej už idem. Oblečiem sa a môžeme ísť. Potom sa prídem osprchovať.“
Nedobrovoľne som sa postavila z postele a išla som do kúpeľne. Niečo som na seba hodila a išli sme raňajkovať. Bolo to také rýchle. Ani neviem kedy a Cat už utekala za svojou prácou. Pred sprchou som ešte zašla do tej šatne. Na stole už bola voda, poháre, chipsy a ďalšie občerstvenie. Všetko som tam rozložila a išla som konečne do sprchy.
Keď som z nej vyšla, v izbe už bola Cat a obliekala si šaty. Ja som vzala žehličku na vlasy a dala ju do zásuvky. Vonku opäť svietilo slnko tak som si vybrala čierne šortky a biele tielko. Na krk som si zavesila prívesok a začala som si žehliť vlasy.
,,Nemám ti požičať šaty? Tie, ktoré som ti dala keď si išla k tete, ti fakt pristali.“ Navrhla mi Cat.
,,Nie ďakujem. Šaty veľmi nemusím. Ale vtedy to bolo naozaj potrebné.“
,,Ako myslíš.“ Neprítomne povedala.
,,Ja sa už nemôžem dočkať! Som taká šťastná.“ Po minúte ticha sa začala vytešovať.
,,Tak to ti verím. A tým nemyslím, že ja som na tom podobne.“ Keby len vedela aká je moja úloha. Keď sa to potom dozvie, čo sa aj určite stane, tak ma roztrhne na kusy.
,,Keď ich uvidíš tak určite zmeníš názor. V tom som si istá.“ Povedala presvedčene.
,,To určite.“ A tým naša debata skončila. Obe sme sa venovali našim prípravám. 

 Stelline oblečenie

 Catine oblečenie

Winter Love ♥-12.časť

Baby,máte to tu. Písala som to asi týždeň,neviem prečo mi to tak dlho trvalo. Každý deň po malých kúskoch ale predsa som to poskladala :D Už o 4 dni sú tu prázdniny tak sa modlime,nech tie dni zbehnú ako voda a my sa môžeme spoločne ulievať pri internete :D Ale nie,neopovážte sa presedieť pri PC celé prázdniny !! To je môj osobný rozkaz ! :D Idiotské počasie mi zasa skúša trpezlivosť,zase som zaspala pri písaní časti keď mi kvapky búchali na okno ale každopádne,prišla som na nové nápady :)) Tak vám prajem pekný zvyšok dňa sweethearts :* ♥

Nasledujúci deň bola riadna fuška. O pol ôsmej ma zobudilo opakované búchanie na stenu. Z postele som letela ako kométa až kým do izby nevtrhla Mary s natáčkami na hlave. Skoro ma na mieste porazilo. Prežila som infarkt číslo dva keď k tomu ešte pridala aj masku na tvári. Chápavo sa mi ospravedlnila a oznámila,že ak nechcem dostať vyhadzov,musím byť o hodinu nachystaná lebo ideme na fotenie. Pomedzi to,ako som na seba ťahala rifle so svetrom som pobehovala po apartmáne s kefkou v ústach a penou od pasty po celej tváry a krku. Kým som do seba pchala toasty,ktoré doviezla hotelová služba po mne Mary začala kričať:
„Cassie,došiel mi lak na vlasy. Mohla by si zájsť k Zaynovi a vypýtať si od neho jeden aby mi ho požičal ?"
„Idém" so špinavými pstmi od džemu som k dverám postavila malú vázu aby som sa nevymkla a hneď búchala na dvere oproti.
Keď sa dvere otvorili,najprv v nich nikto nestál no potom sa do nich dovalil Liam s uterákom na vlasoch. Ochotne mi lak vybojoval aj keď sa ho Zayn po menšej výmene názorov so mnou aj Liamom musel vzdať. O pol hodiny u nás už zvonil Paul a zvolával nás do haly. Čiernym luxusným autom sme sa dostali do nejakého ateliéru v ktorom ma s Mary strhli do kresla a začali líčiť. Louis s Harrym im stručne vysvetlili,že hviezdy okolo ktorých sa budú zvíjať s foťákmi a nakazovať im ako sa majú nakloniť,vyceriť zuby a podobne sú oni a nie my dve. Z jednej strany mi to polichotilo a z druhej zasa pobavilo. No o pár minút som mala nervy na roztrhnutie.
„Liam,padaj do toho kresla,okamžite" zhúkla som naňho s púdrom a štetcom v ruke keď som za ním podľa neho "rýchlo kráčala" po chodbe.
„Dala si mi už dve vrstvy make-upu,čo mi ešte chceš na tú tvár nahádzať ?" nervózne odpovedal a zastavil tesne predo mnou.
„Iba jednu vrstvu,fakt. Potom ti už dám pokoj"
„Rýchlo !" pokrčil nos,stisol oči a čakal,kedy dokončím svoju prácu.
„Hotovo. Bolelo ?" pokrútil hlavou a prstami mi rozstrapatil ofinu.
„Niall !" skríkla som,keď prechádzal uličkou okolo nás so strapcom hrozna. Akonáhle ma začul,vzal nohy na plecia a utekal preč. Prečo toto musia robiť práve mne ??
Krv v žilách mi už vrela ako v pekle a rozhodla som sa ísť hľadať ďalších. Ako som utekala okolo fotografov,ktorý pripravovali stojany s foťákmi a kulisy jeden z nich skríkol.
„Nejako ich nezvládate" usmial sa popod fúzy a pokračoval v montovaní.
„Ja mám všetko pod kontrolou. Vy ste ten,kto tu už pol hodiny montuje nejaký dáždnik" zakričala som a pokračovala v behu. Trochu som sa zamotala do káblov ale našťastie som z nich vyviazla bez straty na živote.
„Mám Zayna" počula som ako niekto kričí zo šatne. Vpálila som tam ako fúria a Mary sa držala ako kliesť na Zaynovej nohe.
„Koľko čsu by som ušetrila ak by ste nevyvádzali"
„Nám to ale za to stojí vieš ?" urazene založil ruky v bok.
Rýchlo som mu na tvár vysypala púder a vybehla preč. Takto nejako to pokračovalo aj s ostatními. NIalla a Harryho som našla zamknutého na toaletách. Keď sa to dozvedel hlavný fotograf s Paulom,začali búchať na dvere načo ihneď odomkli a vonku vyšli ako zmoknuté sliepky. Najväčšiu radosť mi urobil Louis. Dobrovoľne sa podvolil mojim vyzážistickým schopnostiam a dokonca ma aj pochválil,že som odviedla dobrú prácu. V ateliéry sme strávili celé ráno a obed. Paul s chalanmi ešte odišiel do rádia no ja s Mary sme sa radšej zdekovali do hotela. Okolo pol jedenástej som sa rozhodla naložiť do vane. Do vody som si naliala citrusovú penu do kúpeľa a unavene sa do nej zvalila. Teplá voda mi uvoľňovala všetky svaly a príjemne som si v nej oddýchla. V tom momente,keď som na seba zavesila osušku a uterák obmotala okolo vlasov sa na dvere spustilo klopanie.
„Cassie,prosím ťa choď otvoriť" flegmaticky mi nakázala Mary. Jasné Cassie je vrátnik. Nohy som ponorila do hotelovích papučiek a odkráčala k dverám.
„Čo je ?" nasucho som sa opýtala kým som nezaregistrovala,kto predo mnou stojí.
„Ahoj,čo robíte ?" veselo švitoril Zayn. Za ním stáli ostatní členovia posádky,vysmiatí od ucha k uchu,v pyžamovích nohaviciach a tričkách.
„Ja som sa okúpala a Mary,tá neviem čo robí. Prečo ?" osušku som viac stisla v dlani a privinula k telu tak,aby zo mňa nezletela pri nejakom prudšom pohybe.
„Chceli sme sa spýtať,či si s nami nezahráte fľašu" slovo fľaša povedali hlasnejšie,podskočili si a zamávali rukami.
„Vy nám búchate na dvere o pol dvanástej a pýtate sa,či si chceme zahrať fľašu ?"
„Veď sme to už raz povedali nie ?" zahundral Harry.
„Čo ja viem,asi by sme aj mohli"
„A dnu nás nepustíš ?" s nádejou v hlase sa opýtal Niall.
„Som v osuške tak hádaj"
„Ďakujeme sa privítanie" vpálili dnu,mne Harry strhol z hlavy  uterák a v tom Mary vyšla zo spálne.
„Preboha !!" zajačala keď sa spamätala. Stála pred nimi iba v spodnom prádle a ihneď zaliezla nazad.
„Pekná podprsenka" zakričal Niall.
„Ja viem" odkričala mu nazad.
„Robte čo chcete,ja sa idem prezliecť" ako na povel odtiahli sedačku a posadali si do kruhu.
„Ináč,vytiahni si ten uterák vyššie,padá ti" poznamenal Liam.
„Ďakujem" nesmelo som odpovedala,vtrhla do izby a zabuchla dvere až zarinčali.
 S Mary sme na seba natiahli pyžamo ale ešte pred tým,som dostala prednášku o tom,že nemám púšťať piatich chlapov do izby po dvadsiatej druhej hodine,keď sa ona prezlieka. Kým ona vyšla prezlečená a vyvoňaná do vedľajšej izby,ja som si ešte prečesala vlasy a zobrala papier s poznámkami. Ako ich poznám,nejako extra ma do svojej hry nezapoja a ja tam nebudem sedieť ako nejaký duch.
„Konečné" zvolal Zayn keď som zatvorila dvere.
„O čo som prišla ?"
„Zatiaľ o nič,len sme si strihli,kto bude točiť ako prvý. Niall ideš." vyzval ho Harry. Zatiaľ čo on točil,ja som si vzala vankúš,dala si ho za chrbát a pohodlne sa oprela o sedačku. Nohy zmotala do tureckého sedu a ponorila sa do poznámok. Dejiny Anglicka v 15.storočí nie sú nič zaujímavé,aspoň pre mňa. Prečítala som prvé tri odstavce ale v tom mi niekto vytrhol papier s ruky. Zayn !!
„Nevenuješ sa hre. Musím ti to zabaviť" skryl ho za chrbát a odmietal mi ho vrátiť.
„Nezapájam sa pretože ma vy nezapájate a papier mi vráť,potrebujem sa učiť na skúšky"
„Učila si sa v ateliéry. Chodila si tam ako nejaký prízrak so slúchadlami na ušiach a hlavou si si prikyvovala ako nejaký schizofrenik. Hádam by to už stačilo nie ?" Louis dokončil svoj dlhý monológ a Zayn papier zasunul pod sedačku. Zajtra ráno ho odtiaľ musím hneď vytiahnuť.
„Tak fajn,kto je na rade ?"
„Ja" s lišiackým úsmevom Louis schmatol fľašu a roztočil ju. Vyšla na Harryho. Kameň mi ihneď spadol zo srdca,len pár centimetrov doľava a už by som bola na jeho mieste ja. Louisove oči pobehovali z jednej strany na druhú,čiže si premeriaval mňa a jeho. Kútiky úst sa mu zdvihli do úsmevu,ktorý mi tak trochu naháňal strach.
„Úúúú taký dobrý nápad mi už dlho v hlave neskrsol" pomädlil si ruky a natiahol prsty až mu kosti popraskali.
„Aj ja to chcem vedieť,aj ja" skríkol Zayn a nalepil sa na Louisa. Niečo mu zašomral a aj na jeho tváry sa objavil podozrivý úsmev.
„Prosím nič,čím by si ma strápnil" Harry zaboril hlavu do vankúša. Louis si vzdychol a zasa sa rozrehotal.
„Takže...." po tomto slove sa zastavil keď ho Mary prerušila.

Live with Love 5.

Keď sme sa vrátili na internát pozdravili sme Josha a zapísali sme sa mu. Cat bežala po schodoch akoby v Nandos jedla zeleninu a ja slona. Ledva som za ňou stíhala. Keď vpálila do izby, hneď išla zapnúť notebook. Jediné čo som spravila ja, bolo, že som sa zložila na svoju posteľ a snažila som sa predychávať. Po 5 minútach som už počula ako Cat vedie konverzáciu so svojou sesternicou. Bolo niečo okolo šiestej večer, tak som si išla dať sprchu. Keď som vyšla z kúpeľne Cat mi oznámila, že ma hľadala Jessie. Vraj si mám ísť do školy po učebnice. Hups! Na to, že nemám žiadne učebnice som úplne zabudla. Opäť som sa vrátila do kúpeľne a vysušila som si vlasy fénom. Znovu som sa musela obliecť a keďže Cat už netelefonovala, tak sa ponúkla že pôjde so mnou.

Školu zatvárajú o siedmej, takže sme mali asi 15 minút. Rýchlo sme prebehli cez park a vošli sme do budovy školy. Prišli sme na sekretariát a tam už pri stole sedela jedna pani. Vedľa nej stála kopa učebníc. S Cat sme si to rozdelili, slušne sme sa pozdravili, poďakovali a vrátili sme sa naspäť do izby. Tie knihy mali aspoň tonu.

Cat opäť telefonovala, ale tento krát volala jej mama. Nudila som sa, tak som si začala trochu listovať v tých hrozivo hrubých učebniciach. Po pol hodine telefonovania Cat vytiahla nejakú spoločenskú hru a bola presvedčená, že sa musím naučiť ako sa hrá. Zo začiatku som bola strašne nervózna lebo sa mi vôbec nedarilo. No po hodine som konečne začala vyhrávať. Ale potom prišli aj chvíle keď sa mi nedarilo, čo bolo super, pretože si myslím, že ak by som stále vyhrávala tak Cat by to určite vzdala. A už by sme si spolu nikdy nič nezahrali.

Tú hru sme hrali až do noci. Skončili sme až vtedy, keď sa nám zatvárali oči. Nejako sme sa dotrepali na postele a zaspali sme.

Ako minulé, tak aj toto ráno sme spolu s Cat vyštartovali na raňajky. Spali sme dlho a raňajky vydávajú len do desiatej. No našťastie sme všetko stihli.

Keď sme už išli z jedálne cez park, zazvonil mi mobil.

,,Kto to je?“ Zvedavo sa spýtala Cat.

,,Neviem. Neznáme číslo.“ Pozerala som sa na displej mobilu.

,,Tak to zdvihni!“

,,Nemôžem. Čo ak sú to ufóni.“ Tvárila som sa vážne aj keď mi bolo do smiechu.

,,Ty si strašná! Dúfam, že ťa aspoň pozvú do ich rakety.“ Začali sme sa rehotať, ale zdvihla som to.

,,Prosím?“ Opýtala som sa ešte s náznakom smiechu.

,,Aha. Dobre. A o koľkej? Áno, prídem. Dovidenia.“ Dokončila som hovor.

,,Tak čo ? Boli to oni?“ So smiechom sa Cat opýtala.

,,Povedzme, že ten človek k nim nemal ďaleko.“

,,Tak ma nenaťahuj a hovor!“ Dobiedzala Cat.

,,Bola to moja, teda mamina teta Amanda. Mama jej dala moje číslo aby mi sem tam zavolala a informovala sa či ešte žijem, keďže ona je jediný člen rodiny, ktorý tu žije.“ Oboznámila som Cat.

,,To je super, že tu máš nejakú rodinu. Ja tu nemám nikoho.“

,,Radšej nikoho ako ju. A ty netrep! Máš predsa mňa.“ Musela som ju opraviť.

,,A prečo ju nemáš rada?“

,,Dnes poobede o jednej k nej musím ísť. Ale ja nechcem. Je pravda, že ona je ku mne vždy milá a tak, ale to len preto lebo sa ma snaží ,,napraviť.“ Že vraj sa nesprávam tak, akoby sa dievča v mojom veku malo správať. Hovorí, že som ako dieťa. Stále ma len poúča a upozorňuje na to, čo robím zle.“

,,Ou, tak to je zlé. Podľa mňa by sa mal každý správať tak, ako to cíti.“

,,Ja si myslím to isté. Ale ona žije niekde v tej dobe medzi mamutmi  a princeznami.“ Zase sme sa začali rehotať ako blázni a išli sme na internát.

Trocha som sa upravila a prezliekla aby som vyzerala aspoň trocha slušne. Teda aspoň podľa Amandy. Ja sa vždy obliekam slušne. Cat mi pomohla vybrať si šaty. Musela som sa jej spýtať, či jej nebude vadiť ak ju tu nechám samú. Pretože od kedy som prišla, tak som asi každú voľnú chvíľu trávila s Cat.

,,Nie, nie. To je v pohode. Ja si chcem aj tak vyrobiť plagát pre One Direction. Neboj sa. Budem v pohode. Ale ak budeš potrebovať odtiaľ vypadnúť tak mi pošli sms s textom S.O.S.. Ja ti zavolám a budem panikáriť, že ti veveričky kradnú oblečenie. A to sa tu budeš musieť veľmi rýchlo ponáhľať.“ Začala vtipkovať Cat.

,,Ok. Len daj pozor aby ti neodlepili plagáty zo skrine.“ Uťahovala som si z nej. Vystrašeným pohľadom sa rýchlo pozrela na skriňu.

,,Budem si ich chrániť. Tú vojnu vyhrám.“ Na to sme sa už neudržali a vybuchli sme do obrovského smiechu. Po pol hodine sme sa konečne upokojili, pozbierali sme si veci a vrátili sme sa opäť do jedálne. No tento krát nás čakal obed.

Bolo pol jednej a Cat so mnou ešte počkala na taxík. Keď prišiel, rozlúčili sme sa, a ja som nasadla do auta. Chlapíkovi za volantom som dala adresu a už sme sa viezli po cestách Londýna.

Auto zastavilo pred malým domom na okraji Londýna. Zaplatila som šoférovi, vystúpila som a keď som sa pozrela na hodinky boli 3 minúty pred jednou. Fúúú, stihla som to. Nemá rada meškanie. Prišla som k dverám stlačila som zvonček. Do 10 sekúnd mi už Amanda otvorila dvere. Stála tam v krémovom kostýmčeku, vlasy mala dokonalo uhladené a na perách jej svietil červený rúž.

,,Dobrý deň.“ Pozdravila som ju prvá.

,,Stella, zlatko, vitaj. Poď dnu.“ Toľko lásky. Asi sa v nej utopím.

,,Ďakujem.“ Pomaly som vošla dnu.

Všetko bolo tak ako naposledy. Všade poriadok. Biele sedačky v obývačke, malý stolík pred nimi, na kozube fotky, vedľa hojdacie kreslo.

,,Choď si sadnúť. Prinesiem čaj a sušienky.“ Ty kokso! Čaj? A tak skoro? Bude mi zle. Vždy keď som tu bola, som dostala čaj až nakoniec a potom sme odišli. A tak som sa mohla niekde vyvracať. A teraz? Nechcem jej to tu ušpiniť. Len som sa milo usmiala a posadila som sa.

O chvíľu prišla Amanda s čajom a sušienkami. Všetko to položila na stôl a začala našu konverzáciu nevinným komplimentom.

,,Máš pekné šaty. Pristanú ti.“ Pochválila šaty, ktoré mi vybrala Cat.

,,Ďakujem.“ Chcela som byť slušná. A celkom mi to išlo.

,,Som rada, že si si moje rady o obliekaní vzala k srdcu. Takto by sa mali dievčatá obliekať. Nemali by nosiť potrhané tričká a tenisky. Dnešná mládež sa vôbec nevie slušne obliecť. Všetko je im jedno.....“

A takto to pokračovalo ďalej. Stále som len prikyvovala a snažila sa držať jazyk za zubami aj keď sa priznám, že niekedy to bolo dosť ťažké. Pomaly som pila ten nechutný a neosladený čaj. Amanda mi stále niečo vravela o jej mladosti, priateľkách, ktoré ju často navštevujú. O tom čo robí celé dni a kam chodí. Hodiny strašne pomaly ubiehali a ja som mala pocit, že prešlo už asi storočie od kedy som tu. Boli štyri hodiny keď som sa pozrela na mobil a tak som sa snažila nejako vykrútiť z toho, aby som tu nemusela zostať a absolvovať ďalší čaj s jej priateľkami. To už by som nezvládla a dosť nechutným spôsobom by som jej ušpinila jej turecký koberec.

,,Teta Amanda, prepáč, ale ja sa už musím vrátiť na internát. Ďakujem za pozvanie a som rada, že som mohla s tebou stráviť trochu času, ale ja už musím naozaj ísť.“ Zúfalé situácie si vyžadujú zúfale riešenia. A presne tak to bolo aj teraz. Jasné, že jej nepoviem, že mi veveričky kradnú oblečenie ako navrhovala Cat.

Pomaly som sa zdvihla a prešla som k dverám. Amanda išla za mnou a pri dverách sme sa rozlúčili.

,,Nemáš začo dcérka. Kedykoľvek sa môžeš zastaviť. Ja budem len rada.“

,,Áno, určite sa ešte niekedy zastavím. Tak zatiaľ dovidenia.“

,,Dovidenia.“ A už som počula ako sa za mnou zatvárajú dvere. Išla som pomaly po chodníku a snažila som sa chytiť taxík. Našťastie sa to podarilo a už som sa viezla k internátu.

Na vrátnici som sa pozdravila s Joshom a už som utekala hore do izby. Otvorila som dvere a videla som Cat ako sedí pri stole a niečo kreslí. Keď si ma všimla vstala od stola a prisadla si ku mne na gauč.

,,Tak čo? Žiješ?“

,,Bolo to o chlp. Doteraz je mi zle z toho jej čaju. Asi sa povraciam. Len ešte neviem kedy.“

,,Ach, ty moje chúďa.“ Poľutovala ma Cat. Prešla k stolu a ukázala mi svoj plagát.

,,Tak čo hovoríš.“ Nadšene sa opýtala.

,,No musím povedať, že máš talent na výrobu plagátov.“ Zasmiala som sa.

,,Prestaň! Vieš koľko som sa na ňom narobila?“ Trošku nahnevane sa ma opýtala.

,,Typujem, že veľa. Ale fakt je, že sa ti naozaj podaril. Určite si ťa všimnú. Ten tvoj plagát a tvoja červená hlava im budú udierať do očí. A možno oni sami nakoniec prídu k tebe.“

,,Tak to určite. Ale bolo by to super. Mať s nimi fotku, ich podpis a ....“ Zase začala básniť.

,,Áno, áno. Všetko čo sa týka ich by bolo a je super. Ale teraz bude super ak pôjdem do sprchy a nepovraciam sa.“ Opäť som ju musela prerušiť, ale tento krát kôli tomu, že už nevládzem vnímať čo hovorí.

,,Prepáč, ale mňa tak strašne bolí hlava z Amandy. A nechcem aby si sa tu zbytočne namáhala rozprávaním a tej skupine, pretože ja ťa nevládzem vnímať.“ Musela som jej to povedať, keď som videla že sa trochu urazila.

,,Ok. Veď máme ešte 2 roky na to aby som ti o nich hovorila.“ Vyplazila mi jazyk a vrátila sa k predošlej činnosti.

Vošla som do sprchy a vychutnávala som si to, ako na mňa padajú teplé kvapky vody. Po sprche som sa obliekla do pyžama a vrátila som sa do izby.

,,Pozrieme si film?“ Opýtala sa Cat?

,,Bude o One Direction?“ Hrala som nadšenie.

,,Tvoja nevoľnosť nabrala vyšší level? Nehraj sa, že sa ti páčia. Nie je to vtipné. A pre tvoju informáciu, film o nich neexistuje.“

,,Ok. Už budem dobrá.“

,,Neviem prečo, ale z tvojich úst to znie tak neuveriteľne nedôveryhodne.“ Skonštatovala Cat a ja som sa zatvárila ako anjelik.

Posadali sme si na gauč, notebook sme dali na malý stolík a film sa začal. Bol taký dojímavý, že na konci nám vyšlo niekoľko sĺz. Ok. Priznávam. Musela som sa postaviť a doniesť balíček s vreckovkami. Plakali sme ako na pohrebe. Po filme sme si išli obe ľahnúť.

Šaty, ktoré mala Stella u Amandy:

LIive With Love 4.

Ráno som sa zobudila s tým, že neviem kde som. No po krátkej chvíli mi to došlo. Bolo asi osem hodín, ale Cat ešte spala. Tak som sa postavila a odišla som do kúpeľne. Po pätnásť minútovom rannom rituály som vyšla z kúpeľne. Cat už nespala a začala našu rannú konverzáciu.
,,Dobré ránko.“ S úsmevom mi pozdravila.
,,Aj tebe.“ krátko som odpovedala a úsmev som jej opätovala.
,,Čo by si povedala keby sme si dnes spravili krátku prehliadku tvojho nového domova?“ Navrhla mi.
,,Prečo nie? Nerada by som ti zavolala uprostred noci, že neviem ako trafím na intrák.“ Obe sme sa zasmiali a Cat sa už zdvíhala z postele. Keď sme sa dali do kopy a poobliekali sa vyrazili sme spoločne na raňajky.
V jedálni bolo len zopár ľudí tak sme si s Cat vzali raňajky a sadli sme si k stolu. To čo som mala na tanieri nevyzeralo zle. Bolo to ako doma. Zelenina, šunka, 2 rohlíky, maslo a syr, ktorý nejem. A k tomu všetkému čaj.
Po raňajkách sme vyšli z jedálne a vyrazili sme do parku. Na to v akom meste som sa práve nachádzala tu bolo pekné slnečné počasie. Pomaly sme prechádzali cez stred parku po chodníku. Naokolo bola zelená tráva, veľké staré stromy sem tam nejaký krík a lavičky na sedenie. A na konci parku stála ona. Škola. Tá nekompromisná a študentmi neobľúbená budova.
,,Tak a toto je škola. Tu stráviš asi väčšinu svojho času.“ Nie veľmi ma potešila Cat.
,,No z vonku vyzerá celkom pekne. Som zvedavá aké to tam bude.“
,,Nie je to až také zlé ako sa zdá. Profesori sú celkom milí a v pohode. Až na niektoré vybrané typy. Ako je napríklad telocvikárka. Na to, že je žena vie človeka neskutočne doraziť. Ako by v sebe nemala cit. Človek sa cíti trochu ako na vojne.“
,,Tak to si ma potešila. Počkať! Skôr vydesila. Nie som stvorená na to aby som behala ako horská koza.“ Na mojom prirovnaní sme sa s Cat začali smiať. Zrazu k nám prišlo jedno dievča.
,,Ahooooooooooooj Cat. Vidím, že máš novú kamošku.“ Povedala. Na to sa Cat kyslo zatvárila a prestala so svojim nákazlivým smiechom.
,,Čau Nicole.“ Zdalo sa mi akoby bola trochu nervózna.
,,Ahoj, ja som Nicole. Neviem či ma poznáš, ale teraz je príležitosť napraviť to. Si Stella, že?“ Pozrela som sa na ňu so zdvihnutým obočím. Čo to má byť?
,,Áno som Stella, ale teraz ak dovolíš tuto s mojou novou kamoškou Cat, by som chcela dokončiť túto rannú prechádzku takže čau!“ Povedala som, chytila Cat za ruku a odvliekla som ju od toho namysleného ufóna. Kým som ju ťahala za ruku tak sa na mňa pozerala takým divným pohľadom.
,,Teda Stella! Ty sa nezdáš. WOW! Máš môj obdiv.“ Povedala hrdo Cat?
,,Obdiv? A začo?“ nechápavo som sa opýtala.
,,Tej ešte asi nikto nikdy nič podobné nepovedal. Teda ešte ju nikto neodbil tak surovo.“
,,Tak to ste tu potom asi všetci blázni. Ona je tiež len človek a ak môže byť hnusná ona, tak aj ja. A vysvetli mi, prečo sa k tebe správa tak, akoby si si nikdy nemohla a nevedela nájsť žiadnu kamošku?“
,,Ok, dobre. Poviem ti to, ale nie že sa na mňa budeš pozerať ako na hlupáka, ok?“
,,Zatiaľ si jediný normálny človek, ktorého poznám. Takže vzhľadom na to si odpustím blbé pripomienky a komentáre.“ Ubezpečila som ju.
,,Ok. Takže. Keď som sem nastúpila nepoznala som nikoho. Nicole bola druháčka a ponúkla mi priateľstvo a vzhľadom na to, že som tu nemala priateľov, sa mi zdalo že je to výhodná ponuka. Samozrejme, že zo začiatku bola ku mne milá, priateľská a pomáhala mi. Mala som pred ňou rešpekt. Toto priateľstvo nám vydržalo asi do polovice druhého ročníka. Vtedy si začala dovoľovať oveľa viac k ľuďom. Dievčatám preberala ich frajerov na deň a potom ich pustila k vode. Že vraj nie sú pre ňu dosť dobrí a samozrejme, že tie dievčatá s k svojim bývalým chalanom už nikdy nechceli vrátiť, pretože Nicole ich zosmiešňovala na každom kroku. A nie len ich. Jej ,,obeťou“ bol všetci mladší ako ona.  A mňa už nebavilo, to ako ľudí uráža a tak som sa raz zastala jedného prváka. Robila si z neho neskutočnú srandu a tak som jej pred všetkými povedala, čo si o nej myslím. A ona mi na to povedala iba to, že končím. Že už nie sme priateľky.“ Smutne sklonila hlavu.
,,To fakt? Ale musím povedať, že si mala obrovskú odvahu. Povedať niečo také človeku, o ktorom si si myslela, že je tvoj jediný a najlepší kamarát. Ale nechápem prečo sa jej bojíš?“ Musela som sa jej na to spýtať. Veď ak jej bola schopná povedať niečo také, tak prečo sa jej bojí?
Cat pomaly zdvihla hlavu a v očiach sa jej zaleskli slzy.
,,Pretože vtedy o mne po celej škole vytrúbila obrovské klamstvá a ľudia sa so mnou prestali baviť. Raz si otvorím ústa a dopadne to takto. Preto som sa tak utiahla a snažím sa jej vyhýbať aby už nemala dôvod o mne nič hovoriť. A ja už nechcem aby to takto ďalej pokračovalo.“ Začali jej stekať slzy po tvári. Jedna za druhou. Silno som ju objala a hladkala po chrbte. Teraz som si uvedomila, že je mi vlastne ako sestra.
,,Neplač. To bude dobré. Spravila si správnu vec. Nesmieš dovoliť aby sa s tebou niekto v živote zahrával. Teraz tu máš mňa. A ja ti sľubujem, že ak budem o tebe niečo zlé počuť, tak sa ťa na to opýtam. Nebudem sa riadiť podľa cudzích rečí.“ Snažila som sa ju upokojiť. Na chvíľu sa odo mňa odtiahla a pozrela mi do očí.
,,Sľubuješ?“
,,Sľubujem.“ A opäť sa mi hodila do náruče.
Po chvíli sme sa rozhodli, že sa pôjdeme prejsť do mesta aby som to tu trocha spoznala. S Cat sme si zabehli po kabelky do izby a vyšli sme bránou internátu. Na vrátnici nás zastavil Josh.
,,Ale, ale koho to vidím a s kým to ide?“ S úsmevom sa spýtal.
,,Ahoj Josh. Stellu už asi poznáš. Bývame spolu.“ Tú poslednú vetu povedala Cat s hrdosťou.
,,Áno poznám. Včera sem prišla, však?“ Pozeral sa na mňa.
,,Áno presne tak.“ Prikývla som.
,,Vidíš? Ja som ti povedal, že skôr či neskôr si nájdeš nejakú kamarátku.“
,,Mala si pravdu. Stella je ozajstná kamoška.“ Usmiala sa na mňa Cat a mňa až zahrialo pri srdci. Je skvelé počuť niečo také od človeka, ktorého nepoznáte ani jeden deň. Ale som rada. Aj mne chýbala ozajstná kamoška.
,,A kam ste sa to vybrali? Pretože sa musíte zapísať ako vždy keď chcete opustiť internát.“ Upozornil nás Josh.
,,Ideme do mesta. Musím to tu Stelle trochu ukázať aby sa nám tu nestratila.“ S vážnou tvárou  povedala Cat.
,,Skôr chcela povedať: Musím jej to tu ukázať, aby mi nevyvolávala každých 5 minút, lebo nevie trafiť na intrák.“ Povedala som to vážne, no potom sme všetci vybuchli do smiechu. S Cat sme sa zapísali a vyrazili sme do mesta.
Potom ako som zistila kde sú miesta, na ktoré sa budem raz určite potrebovať dostať, sme zašli do obchodov. Skúšali sme rôzne kusy oblečenia a stále sme sa pritom smiali. V niektorých obchodoch na nás ľudia divne pozerali, ale mi sme si ich vôbec nevšímali.
Po niekoľkých hodinách som si vôbec necítila nohy, tak sme si s Cat išli sadnúť do Nandos. Objednali sme si jedlo a zatiaľ čo sme naň čakali sa Cat opäť začala rozplývať nad tou jej skupinou.
,,Vieš, že chalani sem často chodia?“
,,No to vidím. Je tu veľa chlapcov.“ Neprítomne som jej odpovedala.
,,Nie takých chlapcov, ty truľka. Ja myslím na chlapcov z One Direction!“ Až som sa musela zasmiať.
,,Aha. Že ma to vôbec nenapadlo. Sú vôbec chvíle keď na nich nemyslíš?“ Opýtala som sa a ona sa musela normálne nad mojou otázkou zamyslieť.
,,Tak určite sa nejaká nájde. A tebe sa nepáčia?“
,,Veď už som ti vravela, že ich nepoznám.“
,,Viem. Ale videla si ich aspoň na fotke. To ti musí stačiť na to, aby sa ti zapáčili. Ani ja som ich ešte naživo nevidela.“
,,To je pravda, že som ich videla. Ale ak mám o niekom povedať, že sa mi páči tak o ňom musím aj niečo vedieť.“ Musela som sa nejako brániť.
,,Tak to je fakt. Musím ti o nich niečo povedať.“
,,Musíš?“ Chcela som namietať.
,,Chceš aby sme boli dobré kamošky, že?“ To dievča je neodbytné.
,,Chcem, ale....“ Nenechala ma dokončiť.
,,Žiadne ale. Ak máme byť ozajstné kamošky musíš vedieť čo a prečo sa mi páči. Takže, keď sme už tu, tak ti musím povedať, že je veľká pravdepodobnosť toho, že sem prídu. Naill, ten blonďavý chlapec, to tu má strašne rád. Vlastne on má tak všeobecne rád jedlo. Potom je tu Louis. Ten má skoro vždy oblečené pásikavé tričko a na vystúpeniach má často traky pripnuté na nohaviciach. Je síce najstarší, ale z nich je to najväčšie dieťa. Tak tu máme Liama. Hovorí sa, že je to ako ich tatko. Proste sa o nich stará, keďže niekedy sú ako deti. Ale to len v tom prípade, ak s nimi nie je ich manažér Paul. Potom je to celé na ňom. Tak je tu Zayn. Skoro vždy má vlasy upravené do hora. Zdá sa byť tichý a tajomný, no v skutočnosti je to rovnaký blázon ako ostatní. A nakoniec je tu Harry. Samozrejme, že všetci sú fešáci, ale on je pre mňa ten najkrajší, najúžasnejší....proste najdokonalejší. Má také nádherné kučierky na hlave. Celý deň by som sa s nimi hrala ....“
,,Ok, Ok, to mi už stačí. Teraz mám pocit akoby si tieto informácie mala z vlastných skúsenosti alebo si na nich nasadila vlastný satelit z NASA.“ Musela som ju už prerušiť lebo som mala dojem, že o tom Herrym by mi bola schopná rozprávať až do druhého dňa.
,,Nerob si zo mňa srandu. Ak by si bola ich fanúšik tak ako ja, tak by si ma pochopila.“ Namrzene mi povedala Cat.
,,Dobre, už som skončila. Poďme to radšej zjesť.“ Povedala som a ukázala na taniere, ktoré mi bili do očí už asi 10 minút.
Potom, čo sme sa najedli, som si myslela, že nevstanem a už vydržím ďalších 5 dní bez jedla. Bola som totálne plná. Horko-ťažko som sa musela zdvihnúť lebo Cat sa ponáhľala na Skype. Vravela, že bude telefonovať so sesternicou z Ameriky. Čo by som ja pre ňu neurobila?

Winter Love ♥-12.časť

Ženy moje,je to tu o čosi skôr....

To,čo som vyprodukovala cez víkend až do dnes,som vám sem pridala už teraz. Netuším,či budem mať čas písať novú časť a ani neviem,kedy by som ju sem pridala. Ak to bude trvať dlhšie,nehnevajte sa. Idem pokračovať v slopaní minerálky aby som neumrela od tej príšernej horúčavy,ktorá vládne aj po 20-tej hodine večernej. Tak vám prajem dobrú noc :*

„To je na dlhé rozprávanie,keď si v lietadle sadneme tak vám to poviem" tímto naša debata skončila a spolu sme nasledovali Paula,ktorý pred nami kráčal ako veliteľ roty. Jedna z letušiek prišla ku mne a odviedla ma na moje miesto. Bolo to úplne opačným smerom než šli ostatní.
„Tu je vaše miesto. Prajem vám príjemný let" zaujala úsmev alá Julia Roberts,zvrtla sa na päte a putovala preč. Hneď prvý let a ja cestujem bez nejakej osoby,s ktorou by som mohla nadviazať nejakú konverzáciu. Otočila som sa smerom k svojmu sedadlu a vedľa mňa sa vyškieral dedko v obleku a novinami v ruke. Slušne som sa pozdravila a nevenovala mu pozornosť. Z kabelky som vybrala slúchadlá s telefónom a vopchala ich do uší. Starí pán mi potľapkal po ruke,asi chcel naznačiť,že so mnou chce naviazať kontakt. Biele riedke vlasy si často prehraboval,akoby namiesto nich mal bujnú hrivu a okuliare na nose posúval smerom hore od špičky nosa. Nie je nič lepšie,ako sa rozprávať s dôchodcom o vnúčatách.
„Aj vy cestujete do Írska slečna ?" inú otázku si naozaj nemohol vybrať.
„Áno" usmiala som sa a znovu zapla pesničku. Dedko sa nedal odradiť a pokračoval ďalej.
„Kde máte rodičov ?" po tejto otázke som chcela opustiť sedadlo. Zasiahol presne do citlivého miesta ale nechala som ho pokračovať.
„Podľa mňa by dnešná mládež nemala cestovať tak sama,bez sprievodu. Tá výchova už dnes vôbec nie je taká ako za môjho mladého veku. Aj tá politika,viete,osobne si myslím že..." po slove politika som si znova nenápadne zapla pesničky a nevnímala jeho reči o štátnom rozpočte,poľnohospodárstve a bohvie o čom ešte.
Pohodlne som sa usalašila v pokrútenej polohe ako fazuľa a zadívala sa,ako malé dievčatko vedľa mňa veselo mávalo hrkálkou. Jej rozjašený úsmev mi spríjemňoval let,aj keď sem tam po mne hodila nejakú tú hračku. A ten môj "sprievod",ako ho nazval dedko sediaci vedľa mňa sa ani nepokúsil nájsť ma. Fajn,toto im ešte pripomeniem. Ani neviem ako,ale už som počula letušku ako kričí do mikrofónu aby sme si zapli pásy. Pri vystupovaní nám znovu popriali pekný deň a ja už som videla svoj tím nastúpený neďaleko odo mňa.
„Kde si zmizla ?" rozrušene sa ma vypytovala Mary so Zaynom. Trochu sme za ostatnými zaostávali tak som zo seba začala sypať skúsenosti z letu.
„Letuška ma posadila k dedkovi,ktorý ma sprdol za to,že mládež dnes cestuje bez sprievodu a keď začal s politickými rečami,taktne som ho ignorovala so slúchadlami v ušiach.Vy ste sa mohli aspoň trochu unúvať a pohľadať ma alebo nie ?" zatiaľ čo sme čakali na batožinu spustila Mary.
„Ja som chcela ísť,lenže so mnou už ísť nechcel nikto však Zayn ?" nie veľmi milo sa naňho Mary zadívala a založila ruky v bok.
„O čo som prišla ?" veselo som sa opýtala.
„Keď som si s Liamom všimla,že nie si nikde okolo nás,chcela som ťa ísť hľadať. Hentí so mnou odmietali ísť,ani mi nepredložili žiadni rozumný dôvod a tento pán" ukázala na Zayna nakladajúceho kufre na jeden z vozíkov,sa ani neunúval mi ponúknuť svoju pomoc."
„Čo to trepeš,ty si nevidela že som mal rozrobenú prácu ?" hneď sa začal obraňovať.
„Poznám tvoju prácu,zízal si na letuškin zadok a hipnotizoval si ju svojim pohľadom. Keby si ju mohol očami presúvať tak by bola už pri tebe dávno pripútaná" karhala ho na celé kolo.
„No a čo. Som chlap,páčia sa mi baby a nie nejaký senilní dedkovia" vyplazil mi jazyk a už tlačil vozík aj s našimi vecami.
„Chceš povedať že nás dve priťahujú šesťdesiatnici ?" s hrčou v hrdle a návalom smiechu som precedila slovo šesťdesiatnici.
„A čo ja viem čo si vyvádzala keď si pri nás nebola ?" taškou s poznámkami som ho tresla do chrbta až mu jeho ruksak spadol z pleca.
Pri tom,ako sme ho obehli sme naňho obe zahundrali „Magor" a so smiechom utekali za Paulom. Zayna sa ochotne ujal Louis s Harrym a taktiež pokračovali za nami.
V aute sa strhla debata o tom,kde som asi bola celý let. Nakoniec vysvitlo,že som sa pred dedkom s úchylními nápadmi skrývala na záchodoch. Ako toto mohli vyprodukovať ? Paul nás našťastie nepočúval len niečo búchal do tabletu.
Cez otvorené okno som sa snažila fotiť okolie. Okoloidúci si určite pomysleli svoje,cítila som sa ako nejaký pes s vyplazeným jazykom aj keď ja,som mala ústa pekne zatvorené. Nemala som chuť na žiadnu špecialitu z múch,iba tie vlasy vejúce vo vetre mi trochu narúšali výhľad. Šofér uháňal tak rýchlo,že sa nedal zachytiť ani jeden stĺp s osvetlením. Ofučane som sa posadila na svoje miesto a poctivo zarobenú zrkadlovku som odložila nazad do tašky. Mary si na moje plece zložila hlavu a Harry prehodil svoju nohu cez moje stehno. Skvelé,ešte si zo mňa urobia aj operadlo. Prudko sme zastavili pred velikánskym hotelom,pred ktorým bolo milión fotografov a pištiacich dievčat. Toto budem zažívať stále ak s nimi niekam pôjdeme ? Vojna bleskov sa strhla tím momentom,ako sa k nášmu auto priblížili ochrankári.
„Začína sa boj o život" vyhlásil Liam a vystúpil ako prvý. Ochrankári nás vytiahli postupne z auta a kryli ako nejaké štíty. Jeden z nich mi položil ruku na place a rýchlosťou svetla tlačil dopredu. S radosťou som mohla skonštatovať,že som prežila besniaci dav a všetci spolu s Mary a Niallom sme došli až k recepcii kde sa Paul začal rozkrikovať.
„Ako to myslíte,že nemáte dostatok izieb na jednom poschodí ?" naštvane Paul trieskal do putu.
„Prepáčte pane,ale pri objednávke ste nežiadali izby na jednom poschodí" nesmelo mu odporovala recepčná,nie oveľa staršia ako ja. Mary prišla k Harrymu a Zaynovi ktorí bezducho civeli na recepčnú so slúchadlom v ruke. So smiechom od ucha k uchu im zakryla oči svojimi rukami.
„Sorry lámači sŕdc,ale aj tu si musíte zachovať dobrú povesť" skonštatovala keď jej horné končatiny znovu posunuli dolu z tváre. Nedalo mi nezasmiať sa spolu s Niallom. 
„Prosím nech nie sme s Paulom na jendom poschodí,ja strašne prosím" nešťastne prosíkal Niall so zloženými rukami a sklonenou hlavou. Vyjavene som naňho zazerala či je v poriadku ale Liam s Louisom iba mávli rukou a naťahovali uši aby počuli,ako s rozhovor Paula a recepčnej vyvinie.
„Ďakujem veľmi pekne za takéto služby" pre istotu si buchol po zvončeku a presunul sa k nám.
„Prajem vám príjemný pobyt" ešte viac mu nasypala soli do rany ako bolo pred tým.
„Bohužiaľ,nebudem s vami na jendom poschodí. Budem na prvom a vy na treťom. Prosím,žiadne pobehovanie po chodbe podotíkam bez spodkov," Harryho prepychoval pohľadom. Ja som si čelo oprela o ruku,ktorú som mala položenú na Liamovom pleci a neudržala smiech. „a žiadne vyhrávanie o pol noci na gitare dobre Niall ? Nechcem žiadne sťažnosti o rušení nočného pokoja"
„Ako dlho si sa učil tieto upozornenia naspamäť ? Omieľaš nám ich stále dokola"
„Istota Liam,istota." do ruky nám podal tri karty od izieb so slovami „S rozdeľovaním do izieb nechcem mať nič spoločné" nadvihol ruky a kráčal preč.
„Dámy a páni,tretie poschodie. Nasledujte ma" zvolal Harry,ktorý sa chopil kariet. Výťahom sme sa vyviezli na tretie poschodie a zastali pred dvermi. Jedna z izieb bola na pravej strane a ďalšie dve hneď oproti.
„Mary a Liam si zoberú dve karty a ja budem mať tretiu. Ja si do izby beriem Louisa." zavelil a už ich nebolo.
„Ja si beriem Cassie,prepáčte chlapci" vysmiatá ako slniečko roztvorila dvere a spoločne sme sa odšuchtali do izby. Zabuchli sme za sebou dvere a ostali v nemom úžase. Dve velikánske gauče sa týčili v strede obývacej izby a medzi nimi stál konferenčný stolík. Za nimi boli veľké balkónové dvere s béžovými závesmi,ktoré ladili so zariadením izby. Mary sa ihneď rozbehla do dverí na pravej strane.
„To je paráda" zakričala. Tešila som sa z jej nadšenia pre luxusné hotelové izby. Pre zmenu som sa ja vybrala k dverám na pravej strane miestnosti. Velikánska vaňa mi hneď padla do oka. Dokonca pri záchode boli levanduľové voňavé mešteky.
„Poď ihneď sem" zvolala Mary. Ešte stále bola v spálni. Kabát som zavesila na vešiak a utekala sa ňou.
„Táto izba je väčšia než môj byť za ktorý platím nehorázny nájom" zašomrala. Skoro mi vypadli oči z jamiek. Posteľ pripomínala letisko,na ktorom by mohlo pristáť skôr lietadlo. Skrine lemovali celú stenu,toaletný stolík a malé kresielka,ktoré boli osvetlené vysokou papierovou lampou žiarili pohodlím a honosnosťou.
„Je tu len jedna spálňa. Nebude ti vadiť že budeme spať na jednej posteli dve že ?"
„Robíš si srandu ? Tu by sa zmestili aj všetci moji spolužiaci" dokončila som posledné slovo a niekto nám zabúchal na stenu. Vybehla som na posteľ a zabúchala nazad. Mary sa rozzvonil mobil a jediné čo odpovedala bolo "Ideme" a zložila.
„Poď" stiahla ma za sveter a zastala pri okne. Spoločne sme sa z neho vyklonili a vedľa nás nám mávali Harry s Louisom.
„Čaute susedy" veselo zvolali.
„Prečo nám búchate na stenu ?"
„Chceli sme vyskúšať aké sú hrubé a či vás nebudú rušiť naše nočné videohry"
„Opovážte sa" výhražne na nich Mary vytiahla zovretú päsť.
„Opovážime" synchronizovane odpovedali,vyplazili jazyky a zabuchli okná.
„Ja ich roztrhnem ak mi v noci nedarujú spánok. Prepáč,že si s tebou už veľa nepokecám ale chcela by som si ísť ľahnúť"
„Len choď,ja počkám kým prinesú batožinu"
„Si poklad,dobrú noc" zavrela som sa v izbe a kabelku s taškou zhodila na malú pohovku,ktorá stála pred posteľou. Nemala som silu čakať,kým sem prikvitne moja cestovka s pyžamom. Čižmy skončili niekde na druhej strany izby a v rifliach aj tričku s krátkym rukávom som sa šmarila na posteľ. Hlavu som položila na mäkučké vankúše. Pripadalo mi to,akoby som mala pod hlavou jemnučké obláčiky. Namiesto môjho Barryho som pod pazuchu schmatla jeden z vankúšov a unavená zaspala.

Live with Love 3.

Ach, konečne hlava v chládku :) Zajtra máme poradu čo znamená koniec tej mukariny :D 
A ja sa môžem venovať ,,dôležitejším" veciam :D

Prvý krát vám sem pridávam časť, ale to že mi niekto pomáhal vám radšej ani nehovorím :D :D ;)

Dúfam, že sa vám bude páčiť a tiež vám dakujem za komentáre :*

Vaša Miruška :)

,,A sme tu.“ Povedala Jessie a rukou mi naznačila aby som odomkla dvere. Vzala som kľúč a vopchala som ho do kľúčovej dierky. Otvorila som dvere a predo mnou bola veľká presvetlená izba s oranžovo žltými stenami. Už teraz sa mi páči a to som ju ešte celú nevidela. Vošla som dnu a začala som sa tam rozhliadať.

Oproti dverám bolo veľké okno s obrovskou parapetou, ktorá bola vyložená vankúšmi takže sa tam dalo sedieť. Tento výklenok na sedenie oddeľoval dve postele, pri ktorých ešte stáli nočné stolíky. Na pravo boli dvere, ktoré viedli do kúpeľne. To všetko bolo na takom vyvýšenom mieste, ktoré od dolnej časti izby oddeľovalo svetlohnedé drevené zábradlie. Dole po zábradlím bol krátky oranžový gauč s naukladanými vankúšikmi. Vedľa pri stene bol jeden písací stôl a hneď oproti stál druhý. Nad stolmi boli poličky a vedľa nich stáli veľké skrine. Všetko bolo tak úžasne zladené. Ešte aj na zemi bol koberec, ktorý farebne dopĺňal izbu.

,,WOW!“ To bolo jediné čo som zo seba dokázala v tej chvíli dostať.

,,Som rada, že sa ti tu páči. Nechám ťa aby si sa vybalila. Zatiaľ ahoj.“ Povedala mi Jessie, ale ja som bola trošku mimo.

Zrazu z hora z kúpeľne vyšlo dievča s červenými rovnými a dlhými vlasmi. Nahodila milý úsmev a pribehla ku mne.

,,Ahoj ja som Cat. Ty si Stella, že? Som rada, že tu budeme spolu bývať.“ Milo sa mi prihovorila.

,,Ahoj. Vidím, že aj teba upozornili na môj príchod. Je to vôbec niekto, kto nevedel že prídem?“

,,No tento internát nie je veľký, takže asi nie.“ Na chvíľu sa zamyslela.  Teda aspoň sa tak tvárila.

,,Super. No dúfam, že okrem môjho mena tu o mne ľudia viac nevedia.“ Povedala som neisto.

,,Nie. Všetci vedia iba to, že si Stella, že tvoji rodičia aj s malým bratom sa odsťahovali do Nemecka kôli práci, že ty nemáš rada ani tú krajinu a ani ten jazyk a preto ťa rodičia zapísali sem. A ešte vieme to, že si sa to všetko dozvedela asi včera ale tak nejako.“ Dokončila svoj monológ Cat.

,,A teraz neviem koho mám zabiť skôr. Moju mamu alebo riaditeľku, ktorá vám to všetko vykecala.“ Povedala som už trošku naštvane.

,,Ale veď to je v pohode. Aspoň čo to o tebe viem. Ja si nevytváram názor na ľudí podľa toho čo iní o ňom povedia. Nie som tu na to aby som ťa odsúdila len preto, čo nám o tebe povedala riaditeľka. Chcem ťa spoznať.“ S úsmevom ma ubezpečovala Cat.

,,Tak to ti ďakujem. Trochu si ma upokojila.“ To dievča sa mi začína páčiť. Je vážne milá a priateľská.

,,To je v pohode. Budem rada ak z nás budú kamošky. A preto ti už teraz radím, aby si sa nedávala do kopy s Nicole. Radšej sa jej vyhýbaj.“ Upozornila ma moja nová kamoška.

,,A čo je ona? Vodca nejakého miestneho gangu?“ So smiechom som sa jej opýtala.

,,Je to čiernovlasé dievča na čele bandy blondínok bez mozgu. Určite sa s ňou stretneš. To dievča má pocit, že je nutné aby ju každý poznal. Ľudom vnucuje svoje názory a každého sa snaží presvedčiť, že nikto okrem nej nemá pravdu. Zo začiatku bude k tebe milá a niekedy až dotieravá a otravná. Ale po čase si všimneš aká naozaj je.“

,,Tak ja si už teraz myslím, že tá Nicole musí byť totálne zúfala keď sa dala do takej bandy. Tak trošku tam musí vynikať medzi tými prázdnymi hlavami, ktoré si zjavne nevšimli že ich využíva.“

,,Presne. Ale nekazme si tento pekný večer človekom, ktorý nám za to nestojí. Poď, pomôže ti vybaliť si veci ak chceš.“ Navrhla mi Cat. Tá Nicole musí byť vážne stratený prípad keď baviť sa o nej je podľa Cat strata času.

Svoj kufor som otvorila v strede izby a začala som z neho postupne vyťahovať pokrčené veci. Cat sa na mňa iba so smiechom pozerala a pokrútila hlavou.

,,Balila si sa narýchlo alebo sa ti skladanie oblečenia zdala strata času?“

,,Strata času.“ Obe sme sa zasmiali nad mojou zjavnou lenivosťou.

,,Dúfam, že moja skriňa je tá, na ktorej nie sú vylepené žiadne plagáty.“ Opýtala som sa s miernymi obavami keď som sa pozerala na skriňu, ktorá bola od vrchu polepená plagátmi nejakých chlapcov.

,,Áno, áno tá je tvoja.“ Neprítomne mi odpovedala Cat keď sa snažila poskladať moje rifle.

,,OK.“ Už som išla k skrini a otvorila ju aby som tam dala svoje veci.

,,A to sa ma ani nespýtaš kto sú tí krásavci na mojich plagátoch?“ Trošku namrzene sa ma opýtala.

,,One Dir-Direction? Kto to je?“ Snažila som sa to prečítať keď som sa po sediačky nakláňala dozadu aby som videla, čo je tam napísané.

,,One Direction!“ Povedala trošku hlasnejšie. ,,Je to tá najznámejšia, najúžasnejšia a najlepšia skupina akú som kedy videla. Teda až na to, že som ich ešte nikdy nevidela, ale určite chápeš čo tým chcem povedať.“ Nadchýnala sa nad plagátmi.

,,Áno, chápem ťa. Ale ešte som o nich nepočula.“

,,Tak to sa zmení. Vieš čo sa bude diať pri otvorení nového školského roka?“ Zase sa jej rozšírili zreničky a v očiach mala malé iskričky nadšenia.

,,Budeme sedieť na zadku a riaditeľ bude mať 20 minútový príhovor, pri ktorom sa mi bude chcieť strašne spať?“

,,To je síce možné, ale z toho spánku ťa oni hneď preberú.“ Prstom ukázala na svoje plagáty na skrini. ,,Na začiatku a na konci každého školského roka tu spieva nejaký známy spevák, speváčka alebo skupina. A tento rok to budú práve oni! Jéééééééééééééééé, už sa toho nemôžem dočkať.“ Cat sa začala radovať ako malá. Ale bola strašne zlatá. Páči sa mi ako ľudia prejavujú svoje nadšenie.

,,Tie vystúpenia, to je nejaký riaditeľov ťah aby sem prilákal žiakov?“

,,Možno. Ale nie je to super, že ONI prídu práve sem?“

,,No ako sa tak na teba pozerám, tak asi áno.“ Zasmiala som sa a pokračovala som vo vybaľovaní.

Asi po dvoch hodinách som sa konečne vybalila. Bolo už asi desať hodín večer tak som sa rozhodla, že zavolám mame. Cat si išla dať sprchu. Asi sa pri tom nadšení z tej skupiny, ktoré sa prejavovalo tlieskaním, skákaním a tancom, zapotila.. Ale ja jej to doprajem. Cítim, že z nás budú dobré priateľky.

Z môjho stola som vzala mobil a vytočila som mamino číslo. Po chvíli som začula známi hlas.

,,Ahoj zlatko, ako sa máš?“

,,Celkom to újde.“ Povedala som skleslo.

,,Ale no. Nemrač sa mi, budeš mať vrásky.“

,,Vrásky? To vážne? Nič iné ako moje budúce vrásky ťa nezaujíma?“ Spýtala som sa naštvane.

,,Ale srdiečko, neboj sa všetko bude fajn. Ako som ti už povedala, ty to zvládneš a uvidíš, že nakoniec sa ti odtiaľ ani nebude chcieť odísť. To mi ver.“ Ubezpečovala ma mama.

,,Tak to určite.“

,,A už si sa s niekým zoznámila?“  Začala byť zvedavá.

,,Vychovávateľka Jessie, vrátnik Josh, riaditeľka a moja spolubývajúca Cat.“ Išla som presne po poradí.

,,No vidíš, takže až také zlé to tam určite nie je. A teta Amanda sa ti ešte neozvala? Dala som jej tvoje číslo. Je možné, že ťa niekedy zavolá k nej aby sa s tebou trochu porozprávala.“

,,Mami! Načo si to robila? Veď ja ju nemám rada. Určite si ma čoskoro zavolá a bude do mňa tlačiť ten jej čaj z buriny, ktorú našla niekde v záhradke. A okrem toho, nechápem načo si riaditeľke vytrepala všetky tie veci o našom a hlavne mojom sťahovaní. Teraz to vie celá škola.“ Zase ma strašne vytočila. Ja svoju mamu ľúbim, ale keď ma hocikto naštve tak mu rovno poviem čo mám na srdci. Na nič sa nebudem a ani nechcem hrať.

,,Zlatko, upokoj sa. Aspoň o tebe ľudia niečo vedia.“

,,Dobre. Už na tom nič nezmením. Ale na budúce to už prosím ťa nerob. Sľúb mi to.“ Pomaly som sa upokojila.

,,Áno, sľubujem že nepoviem nič čo by mohlo byť použité proti tebe.“ So smiechom mi povedala mama takže som sa musela zasmiať aj ja.

,,A mami? Nebola táto škola príliš drahá?“ Od kedy sme prišli tak mi to vŕtalo v hlave takže som sa jej musela opýtať.

,,O to sa ty neboj moja. Keď už sme ťa tam poslali tak sme chceli aby si sa tam cítila príjemne.“

,,No tak to sa vám podarilo. Naša izba vyzerá super. Aspoň niečo. Aj Cat je veľmi milé dievča a myslím, že si budeme rozumieť.“

,,Tak to sa teším s tebou. Určite si zvykneš. Ale ja už musím končiť. Zajtra to tu musíme všetko vypratať takže ma čaká náročný deň. Tak sa maj a ľúbim ťa.“

,,Aj ja teba. Ahoj.“ A položila som telefón na posteľ.

V tom vyšla Cat z kúpeľne a tak som ju vystriedala. Umyla som sa, prezliekla som sa a ľahla si do postele. Cat zhasla svetlo, popriala mi dobrú noc a po chvíli som zaspala.

Toto je Cat:

Winter Love ♥-11.časť

Tak som to konečne pridala. Dúfam,že sa bude páčiť. Idem sa ja škvariť s El na záhradu k okopávaniu zeleniny a pleniu buriny. Držte palce,aby sme neskolabovali =) ;)

„Už by ste mi mohli venovať pozornosť ? Stojím tu už dobrých päť minút ale vy si ma neráčite všimnúť" hlasnejšie oznámil Paul s notesom v ruke. Celé osadenstvo v miestnosti s cca trinástimi v ľuďmi v ktorom boli zahrnutí už aj chalani ho začalo počúvať.
„Vy ste posledné osoby,ktoré ešte nie sú oboznámené s Írskom. Takže,odchádzame v piatok poobede čiže o štvrtej už musíme byť všetci na letisku. Budeme tam približne týždeň. Ubytovaní budeme v hotely v Dubline. Raz sme tam už bolí,všetci ho poznáte okrem Mary a Casandry." pri svojom monológu dosť silno gestikuloval rukami až som mala pocit,že jedného z nás tím notesom trafí.
„Cassie !" poznamenala som.
„Prepáč,Cassie. Takže Mary,oblečenie bude zaobstarané už v šatniach a s maskérňou je prípad ten istý. Vy ostatní svoju prácu už poznáte ohľadom aparatúry a podobne. Opovážte sa meškať na letisko jasné ?"
„Jasné" zborovo sme odpovedali.
„Ehm,ako to bude so mnou ? Ja musím chodiť do školy" netušil som koho sa mám spýtať túto otázku tak som ju položila jemu.
„To nechaj na nás. Všetko je už zariadené ale v piatok tam ešte ísť musíš"
„Skvelé" ironicky som povedala a pokračovala v zapisovaní poznámok.
„Tak dobre. Stretneme sa hodinu pred odchodom pred štúdiom. Ak niekto nebude stíhať tak príde rovno na letisko. Všetky letenky mám pri sebe ja,takže si doneste iba pasy. K Írsku je to všetko má niekto otázky ?" Liamova ruka letela ihneď hore.
„Liam ?"
„Ako budeme rozdelení do izieb ?"
„Neviem Liam,všetko sa uvidí až tam" spokojne prikývol a znovu sa poskladal do klbka na gauč.
„Ak je to všetko,môžte ísť. Ak chcete,tak tu ešte ostaňte" všetci okrem mňa,Mary a chalanov odišli a ja som to už nemohla ďalej vydržať.
„Kto dal fotku mňa a Harryho na Tweeter ?" všetky pohľady padli na Liama.
„Urobil som niečo zlé ?" nechápavo sa ohradil.
„Dosť si mi znepríjemnil pobyt v škole. Všetci ma chcú roztrhať pretože sa poznám s hviezdami Anglicka. Nechcem si predstaviť čo budú robiť ak sa dozvedia,že s vami odchádzam do Írska"
„Najmeme ti ochranku aby s tebou chodila do školy." zvolal Niall. Skoro som vypŕskla do smiechu.
„To radšej nie. Nechajme to tak. Ja už budem musieť ísť učiť sa na písomku. Majte sa,vidíme sa v piatok."
„Ahój" zakričali za mnou a už som aj odchádzala domov.


V piatok ráno
„Abby,kde mám tie tričká,ktoré som mala na kope pri taške ?" nervózne som pobehovala po byte a zháňala všetko čo som ešte nemala zbalené. Ako vždy,som si balenie nechala na poslednú chvíľu. Pravdupovediac,som ani nemala čas. Každý deň po škole,výtvarka a k tomu sa ešte učiť na všetky písomky.
„Už ich máš v taške. Vyžehlila som ti ich."
„Ďakujem. A tie rifle aj tepláky?"
„Máš ich v ruke" posmešne mi odpovedala. Zrejme ju baví uťahovať si zo mňa,keď som v strese.
„Stále ťa neomrzelo baliť sa na poslednú chvíľu ?"
„A teba stále neomrzelo si zo mňa robiť srandu ?" zabručala som,keď sa moja hrubá mikina odmietala vopchať do cestovky. Zúbky na zipse do seba len tak tak zapadli a ja som mohla pokračovať s tričkami a kozmetikou. Nabíjačku k telefónu som len tak šmarila do malej priehradky na boku tašky s pasom a hygienickými vreckovkami.
„Môžeš mi podať tú tašku na notebook ?" rozhodila som rukou smerom k otvorenej skrini.
„Načo ti bude v Dubline notebook ?" s nechápavým pohľadom a ochotnou náladou mi ju dala.
„Neberiem si tam počítač ale poznámky aby som sa mohla učiť. Nie si jediná,ktorá chce dosahovať skvelé výsledky" brnkla som jej prstom po nose a všetky papiere vysypala zo školskej tašky do tej druhej.
„To chceš ísť takto ovešaná ako vianočný stromček do školy ?"
„Všetko to hodím do skrinky. Ellen mi požičia aj svoju." pri tom ,ako som jej vysvetľovala svoj bojový plán s taškami som zápasila s klipmi,ktoré nie a nie do seba zapadnúť. Pravdepodobne som tam naložila väčšie množstvo spodného prádla a podobných debiliniek ako bolo možné.
„Ja padám,kde sú moje čižmy ? Včera som ti ich požičiala" pri tom,ako som jej položila otázku som sa hrabala v komode plnej šálov,čiapok a rôznych ďalších vecí,ktoré v nej bolo možné nájsť.
„Tak trochu som ich pokazila" s neistým tónom v hlase odpovedala.
„Tým mi chceš naznačiť,že mám ísť do školy a neskôr aj do inej krajiny v papučiach ?" už s nervmi na prasknutie som zajačala.
„Nie,nepanikár. Požičiam ti svoje"
„Ja si nechcem polámať nohy hneď ako vyjdem z vchodu" nepriamo som namierila na jej topánky s ihlami,ktoré bolo počuť aj z vonku.
„Tu máš. Sú to jediné čižmy bez opätkov,ktoré mám" k nohám mi položila Ugg čižmy.
„Tak dobre,vezmem si ich. Ale ak by si bola taká zlatá a moje staré čižmy,ktoré sa povedzme čírou náhodou dokašľali zašla reklamovať,bola by som šťastná."
„Ak ti to urobí radosť tak to urobím. Tak sa tam maj pekne. Nech na teba dávajú pozor a nestrať sa tam jasné ?"
„Si horšia ako moja mama,ktorá sa mimochodm so mnou ani neprišla rozlúčiť ani nezavolala ale tto je mimo. Dobre,budem robiť všetko čo bude v mojich silách. A ty sa tu neopováž niečo vyviešť s Jayom jasné ?" zahájila som nepríjemný pohľad.
„ Len sa ty ničoho neboj" silno ma zovrela v jej objati,zamávala keď som už nastupovala do výťahu a zatvorila dvere.

V škole
„To si zo mňa robíte srandu ?" vyletela som na učiteľa,ktorý sa vyžíval v mojej nie príliš veselej nálade.
„Nebuďte agresívna. Takto so mnou hovoriť nebudete a navyše,mám na vás všetkých dozerať celý týždeň po škole a nie je prípustné aby som vás pustil skôr než ostatných"
„Je štvrť na štyri a ja som ešte stále v škole namiesto toho,aby som už sedela niekde v taxíku a uháňala na letisko" buchla som si so zlosťou päsťou po lavici. Profesor si listoval noviny s vyloženými nohami na katedre a cez okuliare pozoroval ako sa rozčuľujem.
„Vaše trucovanie ničomu nepomôže slečná Eastwoodová" otočil druhý list,natriasol novinami a zadíval sa na rubriku so športom.
„Ale ja už musím ísť. Môj šéf vám sem už začiatkom týždňa volal" zjavne márne som sa ho snažila odmäkčiť. V hlave sa mi začali vynárať nápady ako by som odtiaľto mohla utiecť. Od ventilácie na chodbe,prezlečená ako zdravotná sestra alebo cez šachtu,ktorá vedie do kotolne a neskôr k zadnému východu. Už som chcela profesorovi ponúknuť peňažný úplatok od toho zúfalstva. Možno by ho aj prijal,veď učitelské platy nie sú bohvie aké štedré a možno by aj prialo šťastie a natrafila by som akurát na skorumpovaného pedagóga,ktorý by neohrnul nosom nad peniazmi.
„Je tu Casandra Eastwoodová ?" do triedy vletel zástupca riaditeľa s kufríkom v ruke a spotením čelom.
„Som tu" znudene som nadvihla dlaň.
„Ospravedlňujem sa,že som neprišiel skôr ale nemohol som. Môžte ju pustiť skôr pretože odchádza do cudziny"
„Hurá" zakričala som na celú triedu až sa aj tí najväčší grázli ale teraz pre zmenu spolužiaci v triede s názvom "po škole" prebudili. Na jedno plece som si zavesila kabelu na druhé išla taška s papiermi a cez telo putovala veľká cestovná taška,ktorá by k zemi stiahla aj koňa.
„Dofrasa !! Kde teraz zoženiem odvoz" z celého hrdla som si zakričala keď som stála na zastávke. Rýchlo som vyťukala číslo do taxi služby a onedlho som sa už viezla cez ulice Londýna až k letisku. Šoférovi som šikovne zaplatila a medzitým stále kontrolovala čas na hodinkách. Bolo trištvrte na štyri a ja som utekala cez letiskovú halu k terminálu,ktorý som zistila pri telefonáte s Mary. Pri veľkom tunely,ktorý delil letiskovú halu od lietadla už namosúrene Paul poklopkával nohou,Mary sedela na stoličke a hlavu mala opretú o Niallovo plece. Ďalší štyria šoumeni sa prechádzali okolo letuškinho pultu.
„Som tu" zadychčane som zo seba vypľula dve slová,na ktoré som zbierala energiu za celého behu.
„Mala si ešte minútu ináč by sme ťa tu nechali" zahúkal so smiechom Liam.
„O tašky sa vám postarám ja" pribehol ku mne chlapík v strednom veku,vytrhol mi z ruky cestovku a už ho nebolo.
„Vysvetlíš nám prečo meškáš ?" zvedavo sa vypytoval Louis,zatiaľ čo sme prechádzali k lietadlu.
„To je na dlhé rozprávanie,keď si v lietadle sadneme tak vám to poviem" tímto naša debata skončila a spolu sme nasledovali Paula,ktorý pred nami kráčal ako veliteľ roty...