Winter Love ♥-5.časť

Hi Darlings !!! ♥

Skonštatovanie dnešnej časti.....žiadna sláva. Ak sa vám bude zdať o ničom,kľudne ma z toho obviňujte. Alergia sa zasa zhoršila !! Denne nekýchnem 50-krát ale 70-krát. Asi budem potrebovať dotácie na servítky. Takže koniec mojim osobným sťažnostiam,prajem pekný zvyšok dňa a pekné čítanie =)

Úprimne verím,že sa na takomto autobuse niekedy poveziem. Po dnešku aj ostatných dňoch odmietam cestovať v slovenských autobusoch !! Verím že sa ku mne pridá aj El a Miruška :*

So get out, get out, get out of my head
And fall into my arms instead
I don't, I don't, don't know what it is
But I need that one thing
And you've got that one thing.....

Tieto slová ma zobudili do rána. Nemal by byť človek ráno svieži a oddýchnutý ? Namiesto toho mám ešte menej energie ako včera večer,keď som sem zaľahla. Pomrvila som sa a ponaťahovala ako to ja viem. Samozrejme že sa to nezaobišlo bez tradičného kŕča v lýtku a príjemné ráno sa mohlo začať. Pozberala som všetky sily a zdvihla hlavu. Abby sedela na posteli s telefónom v ruke z ktorého vychádzala tá pieseň.
„Dobré ránko" naširoko sa usmiala a zamávala mihalnicami.
„Ani ráno mi s nimi nedáš pokoj ?" podoprela som sa lakťami o vankúše.
„Nejako som ťa zobudiť musela."
„Koľko je hodín ?" rukami som si pretrela oči a z ruky stiahla gumičku,do ktorej som zviazala vlasy.
„Trištvrte na osem" nesmelo odpovedala.
„Prečo ma tak skoro budíš ?" zhodila som sa nazad do vankúšov. Abby ma chytila za ruky,potiahla a znova posadila.
„To nie je skoro,aj tak by si musela vstať ak nechceš prísť neskoro do školy. A chcem ti povedať,čo sa včera stalo a prečo som ťa nezobudila" roztiahla závesy a mňa oslepilo svetlo prenikajúce cez žalúzie rovno na moju tvár. Oči som prižmúrila aby som ju aspoň trochu videla.
„Tak spusť. Som napnutá ako struna" zvedavo som vyhlásila.
„Keď k nám prišiel začali sme sa rozprávať o všetkom možnom. Zistila som,že študuje architektúru a býva v Londýne."
„A ? To je koniec ?"
„Nie,ešte mi povedal,že sa mu páčim a či by sme spolu ešte nemohli ísť von" veselo si zatlieskala a ja som sa k nej tak povediac musela pridať.
„Koniec ?"
„Neprejavuješ žiadne nadšenie ! Prečo neprejavuješ žiadne nadšenie ?" urazene skonštatovala.
„Za prvé,je ráno. Za druhé som podráždená školským prostredím aj keď v ňom práve nie som. Za tretie,je podelok a za štvrté,keby si mi to povedala dnes poobede tak by to bolo lepšie"
„Dobre,obliekaj sa. Ideš do školy" buchla dvermi a už jej nebolo. Studená voda osviežila moju rozospatú tvár. Zuby som preleštila kefkou a napochodovala nazad do izby. Navliekla som na seba hrubé legíny a vlnený sveter. Vlasy som nechala rozpustené a riasi prešla špirálou. Neviem čo ma to napadlo,veď ja sa nikdy nemaľujem. Aj keď mi ostatná hovoria,že líčiť viem skvele. Tašku s dlhou rúčkou som prevesila cez telo,vyšla z izby a vošla do kuchyne.
„Čaj máš na linke" oznámila mi keď si do termosky nalievala kávu.
„Kávu mám na linke" opravila som ju. Zakazuje mi piť kávu,ale ja si ju vždy urobím a naschvál ju pijem pred ňou. Tvár zaujala do naštvanej grimasy a nadvihla ľavé obočie.
„Ideme !" zavelila.
„Ešte som neraňajkovala." namietala som.
„Keby si nepila kávu,mala by si raňajky" hodila na mňa kabát a začala sa obúvať.
„Nebudem mať dostatočné množstvo živín ak mi budeš odopierať raňajky" povedala som keď sme kráčali po schodom smerom k východu z bytovky.
„Pekný deň" zaželala mi keď si nasadzovala čiapku a snažila sa zakryť neposlušné kučery.
„Aj tebe. O koľkej dnes prídeš ?"
„Netuším ale asi o pol štvrtej" ešte som jej zakývala a každá šla svojou cestou.
 Zrakom som zaregistrovala červená škatuľu (čiže autobus). Už stál na zastávke a hypnotizoval moju myseľ. Nohy sa mi plietli a srdce búšilo ako o život. Ak by som nestihla tento autobus,ďalší by išiel až o hodinu a ja mám so svojimi príchodmi v škole namále. Za behu som vo vreckách hľadala nejaké peniaze na lístok. Hľadanie bolo úspešné ! Nevnímala som nič okolo seba,iba som utekala čo mi sily stačili. Šmuhy,ktoré som pred sebou videla sa sformovali do známej tváre šoféra,ktorý ma už pozná a vždy ochotne počká kým nenastúpim.
„Dobré ránko" slušne som sa pozdravila a podávala mu peniaze.
„Aj vám. Nejako nestíhate."
„Čo by som nestíhala,vy ste prišli priskoro." zasmiala som sa.
„Moja chyba,zajtra sa posnažím byť presnejší" vziala som si lístok a posadila sa na sedadlo.
Cesta bola prikrátka pri pesničkách,ktoré mi hrali cez slúchadlá. O chvíľu som vystúpila pred vrátnicou mojej "najúžasnejšej" školy. Nenápadne som prekĺzla ku svojej skrinke,vybrala si z nej učebnice a pokračovala do triedy. Moja lavica bola prázdna a stolička vedľa tak isto. Zasa začína ten nudný kolobeh. Namyslené fifleny na mňa hádzali pohľad s výrazom nie si dosť dobrá na to aby sme sa s tebou zahadzovali. Futbalisti zasa upreli slizké pohľady na moju osobu  a pár normálnich dievčat s ktorými sa dá porozprávať sa mi pozdravili. Zvonenie ohlásilo začiatok hodiny a do triedy vkročila učiteľka. Vysoká štíhla dáma v rifliach,blúzke a hrubom svetri sa pred nás postavila a pohľad nasmerovala k dverám. Rukou akoby niekoho privolávala. O chvíľu sa vedľa nej objavilo dievča asi o hlavu nižšie od nej,keďže naša profesorka pripomína Eiffelovku. Vlnité vlasy mala zviazané v cope,značkové oblečenie na nej iba prekvitalo. Perfektne zapadala do klupu "opíc".
„Trieda,toto je vaša nová spolužiačka Ellen. Bola by som veľmi rada ak by ste ju medzi seba prijali." predstavila ju a poslala sadnúť. Čelo som si podoprela rukou a zahľadela sa do zošita.
„Ahoj,je tu voľné ?" tašku si položila na lavicu a rovné pery premenila na úsmev.
„Je ale nemyslím si,že by si sa chcela priateliť práve so mnou" zarazene na mňa pozerala ale odbiť sa nedala.
„Ja si vyberám kamarátov sama" odtiahla si stoličku a posadila sa.
„Nechcem ťa nijako uraziť ale myslím,že viac by si si porozumela s nimi" ukázala som na zraz obetí opadaných omietkou.
„Ja si to nemyslím. Nerada preberám odtiene lakov na nechty a ani taktiky ako zbaliť nejaké chlapa. Zdáš sa mi byť z tohto kolektívu najnormálnejšia. Aspoň výzorov,aj keď ťa vidím prvých sedem minút vo svojom živote."
„Možno ťa zaujmú oni" ukázala som na chlapcov,ktorý sa išli udláviť od smiechu. Vtip zo seba určite vysypal ich vodca svorky Drew.
„Vizerajú dobre ale podľa futbalových búnd usudzujem,že je hlava plná pilín a rozmýšľanie smeruje iba na ženské vnady" ústa sa mi otvorila ako na nejaký spínač !!
„Viem,že vyzerám na nejakú fiflenu s ružovým kabrioletom a podobne ale skús mi dať šancu."
„Páčiš sa mi. Myslím že spolu budeme úspešne odolávať návalu puberťačiek v minisukniach a podpätkoch. Ináč volám sa Cassie."
 „Moje meno poznáš ale nech to vyzneje ako pravé zoznamovanie....som Ellen. Teší ma." podali sme si ruky a priateľsky nimi potriasli. Potom sme sa započúvali  do výkladu profesorky. Asi po pol hodine mi Ellen pod ruku vsunula papierik.
Na obed ťa budem čakať v jedálni. Ak ju nájdem. ;) ani som sa na ňu nepozrela iba prikývla.
Vyučovanie zbehlo ako voda. Študenti sa vyparili preč s triedy a ja som ich nasledovala do jedálne. Pred dvermi nikto nebol. Ellen asi zablúdila ale pri jej výzore jej nejaký chlapec určite ochotne pomôže. So založenými rukami som si poklopávala nohou a čakala ju. O chvíľu sa predo mnou objavila s fľašou minerálky a zdeseným výrazom.
„Čo sa deje ?"
„Nič. Iba som zablúdila a ocitla sa v chlapčenských šatniach. Poviem ti,z toho bude trauma ne celý život. Neboli nahí,iba niečo podobné. Oni z toho budu mať asi tiež zážitok,keď som tam vrazila so sklonenou hlavou a opýtala sa čo je na obed" vypukla som do strašného smiechu. Každý okoloidúci sa pozastavil a pokrútil hlavou nad mojim výbuchom. Ellen naštvane stála pri mne a rukou naznačovala aby všetci pokračovali do jedálne.
„Fúj. Nezávidím ti. Vidím to na terapeuta. Peniaze si vypýtaj zo školského fondu,predsa sa to stalo na školskej pôde."
„Ďakujem za radu. Vyšťavím ich do poslednej libri" zasmiala sa. Hlava každého chlapca sa za ňou otáčala a dobre si nevykrútila krk.
„Poďme dozadu k tomu malému stolu" rozbehla sa k môjmu obľúbenému miestu v jedálni. Asi fakt nebude taká za akú som ju považovala. Posadili sme sa a z tašiek vybrali papierové vrecká s našim obedom.
„Tak mi niečo o sebe povedz keď sú z nás už tak povediac kamarátky" dopovedala a zahryzla sa do bagety väčšej ako ona sama.
„Nie je to nič zaujímavé. Bývam tu so svojou sesternicou. Mám jednu kamarátku a je zároveň aj najlepšou. Jej brat je kĺbko humoru ktoré vybuchuje každú chvíľu. Sú zároveň moji susedia. Čo sa týka mojej mami,úprimne ani len netuším kde sa teraz nachádza. Je módnou stylistkou nejakých celebrít alebo ja neviem koho. O práci mi nehovorí a ani nemôže keďže ma vidí dvakrát za rok. Ja sa o jej prácu nezaujímam a takto mi to aj vyhovuje. Teraz ty."
„Fájn. Som z Kanady. Mám dvoch starších bratov. Sú jednovaječné dvojčatá. Niekedy ich neviem rozoznať. Pijú mi krv každú chvíľu ale život by som si bez nich nedokázala predstaviť. Mamu tu preradili z práce. Je žurnalistka. Píše do novín články. Otec zomrel. Mama nám doteraz nepovedala prečo ale radšej to nechceme riešiť. Neviem ako väčšina britiek ale ja nemám rada One Direction. Niečo mi na nich nereže."
„Bože Ďakujem aspoň za jednu normálnu osobu" povedala som tak trochu hlasnejšie ale našťastie si ma nikto nevšimol.
„Ani ty ich nemáš rada ?"
„Nie žeby som proti nim niečo mala ale tak isto mi na nich niečo nereže. Včera mi jeden z nich trafil guľou do hlavy. Bol to ten s takými hnedými vlasmi a hnedými očami. Meno mu začínalo na L....Laim ?"
„Liam. Prehodila si dve písmenká"
„Odkiaľ vieš že sa tak volá ?"
„Mama o nich minule písala článok. Vraj sa vrátili z turné. Mňa sa vypytovala na nejaké pikošky. Dobre vie že ich nemám rada a ako naschvál ma nimi zaťažuje."
„Zaujímavé"
„A teraz niečo o škole. Som zvedavá čo sa dozviem o tunajšom osadenstve"
„Dobre,začnem zostra.Tak tamto sú obete omietkovej vojny. Vždy ich tak volám tak sa nečuduj. Potom sú tu futbalisti,divný národ. Tamto je vedecká skupina,neodporúčam s nimi komunikovať,zavalia ťa teóriami o vzniku sveta. Roztlieskavačky,žiadne vyjadrenie nepotrebujú veď to vidíš sama. A nakoniec som tu ja aj s ostatnímí,ktorý ti ochotne pomôžu v núdzi. Učiteľský zbor je celkom v poriadku,iba si daj pozor na telocvikára a školníka. Myslím si,že stále po nás zíza keď robíme drepy a kliky. Školník má rontgenové oči. Povie učiteľom aby ťa nechali po škole iba preto,že si za sebou na chodbe nechala stopy od blata. Toľko k oboznamovaniu. Máš otázky ?"
„Máme telocvik aj s chlapcami ?"
„Áno. Odporúčam ti nosiť voľne tričká. Ináč máme tu plávanie. V zime je to ako na Antarktíde keď sa máš presúvať z pavilónu s bazénom do triedy."
„Super. Neviem plávať. Ale to sa vyrieši,netuším síce ako ale vyrieši. Chodím na španielčinu a ty ?"
„Francúzština. Asi od teba úlohy opisovať nebudem"
„Nevadí. Budeš odo mňa opisovať úlohy z ostatních predmetov. Ja už musím ísť pretože mama ide kupovať nábytok a ja musím ísť s ňou. Maj sa" objala ma načo som zostala v miernom prekvapení. Žiadne dievča ma po prvom stretnutí ani len poriadne nepozdravilo pri odchode a ona ? To dievča je vážne skvelé. Po jej odchode som sa zbalila aj ja a vyšla z areálu školy. Zubaté slnko sa predieralo pomedzi ťažké sivé mračná. Snehu bolo čím ďalej tým viac a úprimne si začínam myslieť,že začínam nenávidieť zimu. Aj keď som sa narodila v januári,už sa mi protívý ten chlad. Striaslo ma a celým telom prešli zimomriavky. Už som bola kúsok od nášho bytu. Na neďaleko parkovisku som uvidela Abby a Jaya. Stáli pri sebe až podozrivo blízko. Čo urobím ? Pôjdem tam,budem ich trochu špehovať a vyfasujem prednášku o súkromí alebo sa so zvedavou náladou spakujem do bytu ? Druhá možnosť vyhrala. Radšej som sa prešla po schodoch a pretáčanie kľúčov v zámke vo vedľajších dverách naznačovalo vypytovanie.
„Ahoj Cass" zvolal Benny.
„Ahoj Ben" odplatila som ju jeho prezývku.
„Ty ideš zo školy a ja do školy. Je to normálne ?"
„Na výške áno. Idem niečo zjesť lebo umriem od hladu. Pozdrav sestru a nech sa už niekedy zastaví."
„Odkážem" nadvihol ruku v ktorej mal kľúče s veľkou plyšovou kľúčenkou a zamával mi ňou. Vkĺzla som do bytu,prezliekla sa a knihy rozložila po celej izbe. Medzitým som si ešte stihla urobiť instantnú polievku. Samozrejme,že na nich žijem iba cez kritické dni,cez ktoré je Abby do obeda v škole. Dvere sa zabuchli,zodvihla som sa zo zeme s tanierom v ruke a prešla na chodbu.
„Ty si už doma ?" prekvapene sa ma opýtala.
„Aj ty si mohla byť doma skôr keby si nebola s Jayom"
„Odkiaľ to vieš ?" prekvapene sa opýtala.
„Videla som ťa na parkovisku"
„No dobre,nevadí. Volala mi tvoja mama" po slovách tvoja mama mi lyžička ostala v ústach.
„Čo chcela ?"
„Máš jej zavolať. Myslím,že niečo potrebuje. Bola dosť nervózna"
„No ešte toto mi chýbalo. Idem jej hneď zavolať." tanier som položila do drezu a začala hľadať mobil pod kopou papierov. Vonku sa už zotmelo,aj keď je ešte len pol štvrtej. Mestské osvetlenie svietilo čoraz slabšie pri silnom vetre,ktorý sa preháňal po uliciach a narážal do môjho okna. Z chvíle premýšľania ma prebudil zvoniaci mobil. MAMA !! Zodvihnúť alebo ho nechať ďalej zvoniť ? Radšej si vypočujem polhodinovú prednášku o tom,že mobil slúži na komunikáciu a nie na povaľovanie po byte.
„Áno ? "
„Kde máš telefón ? Zaobstarala som ti ho predsa na to,aby som sa s tebou mohla spojiť. Abby nie je tvoja sekretárka aby ti predkladala moje odkazy"
„Ja viem. Zabudla som si ho doma."
„Bolo to posledný krát dobre ?"
„Áno neboj sa. Čo potrebuješ ?"
„O päť minút som u teba tak keď zazvoním,otvoríš mi. Už som na križovatke" zložila a ani nepočkala na moju reakciu. Ani nemusela,pretože by som ju začala odraďovať že sa mám výborne a nepotrebujem žiadnu kontrolu. Toto stretnutie nedopadne najlepšie.
„Abby,moja mama tu bude o päť minút. Máme pohotovosť !" po tom,ako som jej oznámila šokujúcu správu sa začala dusiť s kúskom chleba.
„Počkaj ako to myslíš ?"
„Tak,že o 300 sekúnd sem dovalí svoje auto a skritizuje aké sme neporiadne mladé dámy."
„Tak to máme problém" pošúchala si ruky.
„Ja idem poupratovať svoju izbu a obývačku. Ty poupratuj kuchyňu aj svoju izbu." rozpŕchli sme sa a upratovanie sa začalo. Všetky papiere som zhrabala na kopu a hodila pod posteľ. Oblečenie,ktoré som mala v škole som vpratala pod vankúše a obývačka bola našťastie poupratovaná. Abby bola taktiež celkom hotová a telefón už začal vyzváňať. Ešte jeden nádych a môžem ísť. Dvere som nesmelo otvorila a už v nich stála ona.....

Winter Love ♥-4.časť

Vuala.....je to tu :) Nemám tušenia čo vám sem napísať tak vám len prajem pekný víkend :D El,ak to budeš čítať....večer máme rokovanie ;) POVINNE :*

Nepríjemné ráno !! Celá dolámana a zamotaná v paplóne som sa posadila a snažila sa zniesť tú nehoráznu bolesť krku. V noci som sa asi znova venovala gymnastike. Ani som sa poriadne neprebudila a už nám niekto klopal na dvere. Tí ľudia nespia ? Navliekla som na seba voľný sveter,prehrabala vlasy a so zlepeními očami prešla k dverám. Ruku som ťažko položila na kľučku a odchýlila dvere.
„No prosím. Žeby vás po včerajšom žúre pochytila ranná nevoľnosť slečna Cassie ?" zjavne nahnevane sa na mňa díval náš drahý pán sused Steward. Je to starší pán,ktorý býva nad nami aj s manželkou a otravným psom,ktorý často šteká do nepríčetnosti. Nikdy si neviem vysvetliť,ako si taká milá pani ako je jeho žena,mohla vziať za manžela takého ufrflaného chlapa.
„Ako vám pomôžem ?" už viac pri zmysloch som sa ho opýtala.
„Chcem sa vám posťažovať na ten hluk,ktorý vychádzal z vášho bytu a mne značne znepríjemnil zaspávanie. Chudák Chester,nemohol sa ukľudniť. Stále mi skuvíňal do ucha." zalomil rukami v ktorých držal typujem letáky,ktoré stihol vybrať zo schránky.
„Milý pán Steward,včera sa v tomto byte nekonala žiadna oslava ani nič podobné. Raz sa rok sa odtiaľto dostane jeden hlasnejší zvuk a vy hneď nadávate. Čo by som mala robiť ja s tým vašim psom ?  Moja sesternica sa len veľmi potešila správe,ktorá ju zastihla takže ak by ste boli taký láskavý a mohli odstúpiť od našich dverí a ísť za svojim veselým psom,ktorý nám po nociach nedá spávať,bola by som Vám veľmi vďačná. A aj vám pekné ráno,dovidenia." zabuchla som dvere a naštvane odpochodovala preč. Krajšie nedeľné ráno si ani neviem predstaviť. Za stolom už sedela Abby,uchlipkávala kávu z pohára a študovala papiere porozhadzované všade okolo nej.
„Žeby budíček v podaní nášho najmilšieho suseda ?" zaškerila sa.
„Prosím ťa. Lepšieho suseda si ani neviem predstaviť. Ako je možné,že ho celá bytovka má tak strašne rada ?" ironicky som sa opýtala.
„To bude tým jeho prívetivým správaním. Ale páčilo sa mi ako si ho poslala do teplých krajín,už som to chcela urobiť sama." ani som jej nestihla odpovedať a niekto zasa klopal na dvere. Už s ďalším pripraveným monológom som roztvorila dvere a vypŕskla zo seba.
„Ja nemôžem za to,že vám všetko vadí." zrevala som. Predo mnou sa usmievala Suzie s foťákom na krku.
„Mne nevadí skoro nič. Ináč prajem pekný deň. A ty si prečo ešte v pyžame ?" zaštebotala.
„Prepáč. Teraz tu bol pán Steward,tak trochu som naňho vyskočila ale zaslúžil si to a...."
„Viem. Počula som to. Akurát som sa obliekala. A ty prečo nie si oblečená ? Ideme do parku. Zabudla si ?"
„Zabudla som. Poď dnu." zatiahla som ju za rukáv bundy a zabuchla dvere. Ranná hygiena bola vykonaná v priebehu desiatich minút. Znova som na seba natiahla klasiku. Pančuchy,rifle,tričko a mikinu. Vlasy som učesala do dlhého vrkoča,zo stola vzala skicár,ceruzky a vopchala ich do tašky. Suzi už sedela v kuchyni s Abby a debatovali.
„Abby,idem vonku. Nebude to vadiť že ?"
„Len choď. Aj tak sa tu budem drtiť do večera."
„A čo bude s Jayom ?"
„Ups....naňho som úplne zabudla. Asi ho zavolám k nám."
„Kabát,čiapka,šál aj rukavice." zvolala moja šatniarka Suzi keď už za mnou stála so všetkým čo potrebujem. Obula som sa a mohlo sa ísť.
„Kde máš brata ?" spýtala som sa jej,keď sme sa už viezli vo výťahu.
„On išiel skôr. Vraj chce urobiť lepšie zábery ako ja. Môj menej inteligentný súrodenec si veľmi namýšľa." zachychotala sa. Akurát výťah zastavil a my sme vystúpili. Cestou do malého ale krásneho parku v centre Londýna sme debatovali o všetkom možnom. Od módy cez jej nápadníkov po moje kreslenie.
„Nemohla by si ho mať trochu radšej ? Prečo doňho stále rýpeš ?"
„Ja ho mám rada ale svojským spôsobom. Rýpem doňho pretože tak mu vyjadrujem svoju súrodeneckú lásku"
„Zaujímavé. Ja som súrodenca mala,ale nikdy som toto zažiť nemohla" smutne som sklonila hlavu.
„Nemysli na to. Mysli len na to pozitívne. Viem že si si ho veľmi neužila,teda vôbec ale ber to tak,že máš v nebi anjelika,ktorý ťa stráži."
„Máš pravdu. Vidím Bennyho." zvolala som keď som uvidela jeho známu bundu pobehovať okolo zasnežených konárov stromov.
„Na chvíľu ťa opustím. Som zvedavá čo už nafotil." rýchlejším krokom ma obehla a zastavila sa pri Bennym.
„Cassie,ideme trochu ďalej. O chvíľu sa vrátime." zakričali na mňa. Hlavou som im prikývla na súhlas. Z malej lavičky som odhrnula sneh a posadila sa na ňu. Notes som si položila na preložené nohy a do ruky vzala ceruzku. Rozhliadala som sa okolo seba v nádeji,že zaregistrujem niečo,čo by som mohla preniesť na papier. O chvíľu som so svojim zrakom zablúdila na malé jazierko,pri ktorom stál veľký košatý strom pokrytý bielou prikrývkou a pod nim stála lavička v štádiu rozpadnutia. Najprv som si urobila malý náčrt a potom som začala tieňovať no zrazu ma niečo trafilo do hlavy.


Liam
Konečne sme sa dostali z nahrávacieho štúdia,v ktorom sme strávili štyri hodiny. Paul nám nechal voľnú ruku vo výbere poobedňajšej činnosti. Rozhodli sme sa,že pôjdeme do parku.
„Styles,na mňa sa pozeraj na mňa" Louis okríkol Harryho keď okolo nás prechádzala strašia pani s malým dievčatkom. Asi to bola jej vnučka. Nedalo mi nepousmiať sa na ich veľkej láske,aj keď Louis ešte len pred chvíľou dotelefonoval s El.
Po dlhom čase som sa zasa dostal na pokojné miesto. Do parku,v ktorom sa nikto nikam neponáhľal,neriešil problémy,iba relaxoval a nechával myšlienkam voľný prechod. Louis s Harrym debatovali a Zayn s Niallom niekam odbehli. Kochal som sa pohľadom na nádhernú striebristú prírodu,ktorá vláda všade okolo mňa. Biela farba mi chladila myšlienky,ktoré po rozchode s Danielle ostali v mojej hlave. Aj keď sme si sľúbili,že budeme dobrí priatelia,stále ma ťaží myšlienka,že už nikdy si nezaborím nos do jej vlasov,ktoré tak krásne voňali. Už nikdy si ju nebudem môcť privinúť k sebe okrem nejakého priateľského objatia. Šál som si omotal tuhšie ku krku a ruky vopchal hlbšie do vreciek na hrubom kabáte. Hral som sa s papierikom,ktorý som v jednom z nich našiel,keď som za sebou počul vŕzganie snehu.
„Lyžička ?" prezývka vyšla zo Zaynových úst.
„Áno zrkadielko moje najdrahšie ?" mierne som sa otočil keď som na svojej tváry zacítil studené prekvapenie v podobe snehu. Išiel sa tam dolámať od smiechu,ktorím ho Louis nakazil. Harry už ležal v snehu,keďže mu tam asi Niall dopomohol.
„Ďakujem. Aspoň som si ma osviežil" nedotknuto som sa poďakoval a zasa otočil. Asi si myslel,že ma hneď vytočí,no takú radosť mu neurobím. Do rúk som vzal hŕbu snehu,ktorú som začal precízne formovať do gule. Medzi tým ma do chrbta,nôh aj pozadia trafilo nespočetné množstvo gúľ. Napokon som sa otočil,keď predo mnou nikoho nebolo.
„Viem kde ste" zvolal som. Nemal som ani najmenšie tušenie,kde by sa mohli nachádzať.
„Mr.Payne" zvolal Zayn. Uvidel som ho stáť pri nejakej lavičke. Rukou som sa rozohnal a hodil po ňom vyformovanú a tvrdú guľu. Ten vlasáč sa mojej strele uhol a guľa zasiahla nejaké dievča,ktoré sedelo na lavičke. Sneh sa jej rozpŕskol po celých vlasoch,ktoré si rozplietla z vrkoča. Siahali jej až po pás. Aj keď bola otočená chrbtom,niečo ma ťahalo ísť k nej. Skicár,ktorý držala v ruke odhodila a z vlasov si začala vyberať malé pozostatky mojej dokonalej gule..
„Vidíš čo si spôsobil slečne ? Ospravedlňte ho,nevie mieriť" vysúkal zo seba Zayn,keď sa pri nej zastavil.
„Všimla som si,len mne sa môže niečo také stať." mierne nahnevaným ale zároveň milým hlasom odpovedala. Bola niečim zvláštna. Mierna ofina jej zakrývala ľavú stranu čela,opálená pokožka sa vynímala v kontraste s jej tmavožltým kabátom. Hnedé oči,ktoré si ma ihneď opantali uprela na moju postavu,keď si ma z dola na hor snímala.
„Ty nemáš jazyk ?" so smiechom sa opýtala. Vážne som sa cítil ako nemý,nemal som ani potuchy čo jej mam povedať,aj keď,najlepšie by bolo ospravedlniť sa jej.
„Mám,teda,chcem sa ti ospravedlniť. Tá guľa bola mierená tuto na môjho kolegu." posledné dva slová som precedil cez zuby a svojim pohľadom som ho prepychoval. Každú blbosť,ktorú začne on svojim podrypovaním si odskáčem ja.
„Nevadí,len si mi zničil obrázok." zdvihla skicár,mokrý od roztopeného snehu z ktorého zmetala kúsky ľadu. Smutne sa naňho zadívala a vytrhla list. Zhužvala ho do malej guľky a odhodila do smetného koša.
„Ako to,že nešalieš ?" zjavne prekvapene sa jej Zayn opýtal,keď sa opieral o lavičku.
„Prečo by som mala ?" nechápavo naňho zazrela,pričom si ešte stále z vlasov vyberala sneh. Ja som tam iba stál ako stĺp,nič nehovoril iba civel raz na ňu a raz na Zayna.
„No ja som Zayn Malik,tento chlapec sa volá Liam Payn a ostatní pobehujú tamto vzadu" ukázal smerom k Louisovi,ktorý sa hádzal do kopy snehu. Harry aj NIall sa na ňom náramne zabávali.
„Ja nie som vaša fanúšička,nie žeby som vás nenávidela alebo nemala rada ale vašu hudbu proste nepočúvam. Ale moja kamarátka,ktorá sem o pár minút prikvitne aj so svojim bratom vás asi zakope do zeme aby ste neutiekli" o pár minút na to sa k nám rozutekalo nejaké dievča aj s chlapcom od nej vyšším asi o hlavu. Len,len že sa nepotkla. Nejako ubrzdila svoje nohy a zastavila vedľa mňa.
„Ty,ty si...a vy ste...ja snívam." klesla na lavičku a nevedela čo povedať.
„Kľud. Nadýchni sa a vydýchni. Sme obyčajní ľudia,tak ako aj ty. Nie sme nič extra" ukľudňoval ju Harry,ktorý medzi tým prišiel k nám.
„Suzi,neskolabuj mi tu." skicárom ju hnedoočka ovievala. Áno,nazval som ju hnedoočka. Jej oči ma úplne pohĺtili.
„Môžem si vás odfotitť ?" veselo sa opýtala.
„Prečo nie." postavili sme sa k sebe a Suzi,dúfam že som si nepomýlil jej meno si nás odfotila. Jej brat na nás divne zazeral a hnedoočka si niečo kreslila do skicára.
„Cassie,prosím odfoť ma s nimi. Ak vám to nebude prekážať" takže hnedoočku premenujem na Cassie. Ak sa s ňou ešte vôbec niekedy stretnem.
„Vôbec !" Niall zaujal strojčekový úsmev a všetci sme sa vopchali do záberu.
„Suzi,Cassie súri nás čas. Musíme ísť."
„Samozrejme,už ideme" zakývali sme im a spokojne odišli.
Hnedoočka sa ešte otočila a darovala mi krásny úsmev. Úsmev som jej vrátil. Zrak mi padol na odpadkový kôš. Gulička,ktorú odhodila tam nedotknuto ležala. Na papieri,ktorý som vyrovnal sa zjavil nádherný obrázok,ktorý predo mnou stál. Bolo to ako vystrihnuté z reality. Obrázok som poskladal a vložil do vrecka. Budem mať na ňu aspoň nejakú pamiatku.


Cassie
Keď Benny zavelí,že sa musí ísť tak musí. Tlačil nás rukami dopredu,no mne nedalo neotočiť sa a neusmiať na toho chlapca,ktorý ma tak trochu zbombardoval snehom. Vôbec nevyzeral na nejakú celebritu. Bol milý aj keď sa nevedel vykoktať. Niečo ma na ňom zaujalo no bolo to až podivne silné.
„Haló Cassie" zavolal Benny.
„Hm ?"
„Čo sa deje ? Nejako nereaguješ na naše otázky"
„Nič som v poriadku. Čo si sa pýtal ?"
„Ako si sa dostala k Liamovi a Zaynovi. A táto ozáka bola moja" vyhlásila Suzi.
„Jeden z nich mi hodil do hlavy guľu. Nebol to ten s tými vysokými vlasmi ale ten druhý."
„Liam. Čo keby si ich volala ich menami ?"
„Lenže ja ich mená neviem. A keby som ich vedela,tak by to znamenalo,že ma zaujímajú"
„To myslíš vážne,že ani po tom ako si ich stretla ťa nezaujímajú ? Veď sú úplne úžastní"
„Nie. Sú to obyčajní ľudia,ktorý vedia spievať. Len preto že sú slávny mám hneď spadnúť na zadok ?"
„Čo ja viem. Ale dobre,ak ich nemáš rada tak ich ignoruj ako doteraz. Ale keď to poviem Abby,asi vyskočí z balkóna"
„Nie prosím,nehovor jej to. Zase sa bude rozplívať nad tím akí sú krásny,nadaní a bla bla bla"
„Vážne sú pekní. Ten kučeravý má pekný zadok"
„Benny !!" okríkla ho Suzi.
„Čo je ? Hovorím len to čo si myslím"
„Tak si to zapíš do denníčka." zdôraznila slovo denníček keď sme už stáli pred dverami našich bytov.
„Benny,bolo by lepšie ak by sme už išli. Maj sa Cassie." roztvorila dvere a vošla dnu.
„Ahoj Cassie. Tí chalani sú vážne pekní,porozmýšľaj nad nimi." žmurkol na mňa.
„Nikdy !! Ani keby ste mi mali ostrihať vlasy" vpálila som do chodby a zabuchla dvere. Kabát som zavesila na vešiak,čižmy odložila do skrinky a rozmotala šál,ktorý ma už dlhšiu dobu škrtil. S kabelkou na pleci a vymrznutým výrazom v tváry som prešla do obývačky. Na gauči sedel Jay. Dúfam že to je jeho meno. Až ma zamrazilo keď som ho uvidela.
„Ahoj." mechanicky sa pozdravil. Asi nerátal s treťou osobou v ich spoločnosti.
„Hm...ahoj. Prepáč,nevieš kde je Abby ?"
„V kuchyni" ukázal cez chodbu. Akoby už bol doma. Zvrtla som sa na päte,prešla cez chodbu a zastávila za Abby.
„Abby !"
„Ou...čo tu robíš tak skoro ?"
„Ja ? Bola som preč tri hodiny. Dobre som videla toho človeka,ktorý sedí v našej,teda tvojej obývačke ?"
„Všimla si si ho ?"
„Jasné že áno. Slepá ešte nie som." vycerila som zuby.
„Ja idem k nemu. Takže mohla by si sa zdržiavať v izbe ? Prosím,pekne prosím" zaujala pohľad alá "ranené šteňa" a zložila ruky.
„Ach tak dobre. Mala som v pláne,že ho zasypem tvojimi fotkami z detstva ale to by bolo veľmi kruté. Zobuď ma keď odíde." buchla ma utierkou po ruke ale ja som s úsmevom vošla do izby.
Mala som z pekla šťastie že som sa nepreriekla čo sa dnes stalo. Už v polospánku som položila kabelku na stolíčku,zhodila zo seba oblečenia a prezliekla sa do pyžama. Zvalila som sa do postele a pozorovala blikajúci Londýn za mojim oknom. Na zajtrajší deň sa musím psychicky pripraviť. Ak nechcem znova absolvovať sedenie s našim úžasným riaditeľom alebo výchovným poradcom,musím držať jazyk na uzde. Po pár minútach rozmýšľania a veselom smiechu,ktorý sa ozýval z obývačky som zaspala.

Winter Love ♥-3.časť

Konečne som ju dokončila. Rýchlo som vám ju sem hodila pretože sa blíži búrka a bojím sa výpadku internetu :) Gramatické chyby si nevšímjate,neskôr ich opravím :)

Zamkla som byt,kľúče vopchala do vrecka a zablokovala telefón ktorý taktiež putoval do vrecka ale pre zmenu na rifliach. Zeleným tlačítkom som privolala výťah a zaklapla Abby malé zrkadielko v ktorom sa obzerala.
„To sa nemôžem ani upraviť ?" nervózne zabručala a vopchala ho do kabelky.
„Môžeš,lenže tvoja úprava trvá trikrát dlhšie než tá moja"
„Ja nemôžem za to,že na svojej tváry nemáš ani kvapku make-upu a žiadnu špirálu."
„Ja sa bez týchto farbičiek zaobísť dokážem" keď som to dopovedala zhíkla.
„Nenazívaj moje šminky farbičkami,sú to kvalitné výrobky za rozumnú cenu" objala kabelku a privinula si ju k sebe.
„Niekedy mám pocit,že robíš reklamu pre nejakú kozmetickú značku" konečne sa pred nami objavil dlho očakávaný výťah a my sme nastúpili.
Zviezli sme sa na prízemie a vyšli z bloku. Abby ma schytila pod pazuchu a pomalým krokom sme kráčali po zasneženom chodníku smerom do centra mesta. Malé vločky snehu sa mi zachytávali na kabáte a sem tam spadli na pokožku na tváry. Cestu mi spríjemňovalo vŕzganie po každom kroku,ktorý som urobila. Po Abby v snehu ostávali iba malé dierky od opätkov,ktoré si nedokáže odpustiť ani v zime. Zrazu ma len strhla za ruku.
„Čo sa stalo ?" prestrašene som sa spýtala keď sa snažila udržať rovnováhu.
„Šmykla som sa"
„Nepochopím prečo nosíš čižmy na opätkoch keď je na chodníkoch ľad"
„Som nízka"
„Ja som od teba ešte nižšia a nenosím ich"
„Kam ideme najprv ?"rýchlo zmenila tému,keď jej z úst vyšiel malý obláčik teplého vzduchu.
„Poďme sa prejsť k Londýnskemu oku" navrhla som svoje najobľúbenejšie miesto v Londýne.
„Tam chodíme vždy. Poďme niekam inam"
„Tak poďme k Temži"
„Na druhý pokus máš najlepšie nápady"
„Teraz si ma veľmi nepotešila" zachmúrila som sa aj keď ma v tme nebolo vidno.
Londýnske oko bolo krásne rozsvietené ale k nemu som sa dostať nemohla. Pozorovala som ho aspoň z diaľky zatiaľ čo Abby niekam odbehla. Zamilované páry,milí dôchodcovia aj iní ľudia sa prechádzali po chodníku ktorý osvetľovalo svetlo pouličných lámp a rôznych farebných svetielok povešaných naokolo. Oprela som sa o zábradlie a ponorila sa do rozmýšľania. Čo mám ja za život ? Mama sa o mňa praktický nestará ak nepočítam jej jednodňové návtševy dvakrát do roka,otca som nikdy nevidela a ani nepoznám dôvod prečo. Stará sa o mňa sesternica staršia o tri roky aj s jej mamou a sem tam aj bratom. Čo mám z toho,že mám talent na kreslenie,ak ho vôbec nerozvíjam. Prečo myslím na takéto veci,veď mám super život aj keď s menšími trhlinami. Sú deti,ktoré nemajú žiadnu rodinu. Zahnala som tieto myšlienky do kúta mojej mysli a rozhliadla som sa okolo seba. Abby nikde nebolo. Žeby si odchytila nejakého fešáka a na mňa sa vykašľala ?
„Cassieeee" začula som svoje meno s predĺženým posledným písmenkom.
 Prudko som sa otočila a videla ryšavku ako sa pošmykla. Už som ju videla sedieť na zadku no okolo je práve prechádzal nejaký chlap,ktorý ju veľmi ochotne zachránil. Na mieste som zostala ako primrznutá a nevedela sa zorientovať. Mala by som ísť k nej a pokaziť romantickú chvíľu alebo ju nechať tak aby sa mu sama poďakovala za záchranu jej čižiem. Ále čo,ak sa mu bude páčiť prežije aj jej strelenú sesternicu. Zaškerila som sa a so skrehnutými nohami sa vybrala smerom k nim. Hlasnejšie som si odkašľala no oni ma veľmi presvedčivo ignorovali. Skúsila som to ešte raz a hlasnejšie no oni si stále pozerali do očí.
„Ehm Abby,čo si odo mňa chcela ?" ruky som si vopchala do vreciek na kabáte a čakala čo urobia. Vysoký a urastený chalan asi v Abbynom veku si vložil telefón do vrecka riflí,nasadil rukavicu a povedal:
„Zavolám ti. Dobrú noc prajem" usmial sa na Abby,otočil sa a kráčal svojou cestou. Ešte raz sa otočil našim smerom aby jej zamával a zrýchlil krok.
„Čo to bolo ?" zmätene som sa opýtala mojej zasnenej sesternice,ktorá s primrznutím úsmevom sledovala postavu toho neznámeho v diaľke.
„Abby !!" zakričala som a zatriasla ňou.
„Toto sa naozaj stalo alebo je to len výplod mojej fantázie po páde ?" neveriacky sa opýtala a vystrela ruku smerom,ktorým kráčal ten chlapec.
„Áno Abby,je to skutočnosť. Skutočne si tomu peknému chalanovi dala predpokladám tvoje číslo a on povedal že ti zavolá"
„Ja tomu nemôžem uveriť. Ďakujem vám topánky moje,ďakujem" začala si tam klopkať opätkom o obrubník.
„Uver tomu a topánkam sa poďakuješ doma. Ako sa vlastne volá ?"
„Nie som si istá ale asi Jay"
„Asi ?"
„V tom šoku som veľmi nezachytávala jeho slová."
„Hlavne že si mu dala svoje číslo. A prečo si na mňa vlastne kričala ?"
„Ahá. Chcela som ti povedať že som tu videla Louisa a Liama." zvýskla a podskočila si.
„Koho ? Nehovor mi,že si tu zase stretla nejakých svojich spolužiakov. To by bola už fakt hlúpa náhoda stretávať ich každú jednu prechádzku,ktorú podnikneme"
„Ty ma vždy totálne ignoruješ keď hovorím o One Direction ?"
„Há ?" nechápavo som vydala zo seba zvuk.
„Nerob sa hlúpou,často ti o nich rozprávam"
„Myslíš tých piatich poplašených chalanov ? Mám tušenie že jeden z nich chodí na letisko v pyžame ? A ešte jeden je posadnutý mačkami,dobre si pamätám ?"
„Predsa len sa na teba niečo nalepilo" buchla ma rukou do pleca.
„Moja milá,toto mi opakuješ dokola a ich fotky mi ukazuješ a posielaš na facebook aj keď ich vidím na prvýkrát. Máš dvadsaťjeden rokov,mám pocit,že z puberty by si mala byť už dávno vonku. Alebo sa mýlim ?"
„To nie je puberta. Proste som directionerka"
„Há ?" zase som zo seba vydala ten nechápavý zvuk ktorý ju vedel vytočiť do nepríčetnosti.
„V preklade,som ich fanúčik"
„Ahá. Ale to by som ti mala pogratulovať" povýšenecky som si založila ruky v bok.
„Prečo ?" rozjašene a s úsmevom na tváry sa opýtala.
„No veď si za nimi nevypálila a neroztrhala im šaty" zaškerila som sa pričom som od nej schytala štipnutie do ruky.
„Niekedy mám fakt sto chutí ti jednu streliť" vyplazila jazyk.
„Ale potom si uvedomíš,že by to nebolo najlepšie. Dúfam,že teraz za nimi nechceš ísť"
„Môžem ?"
„Nie,zabudni na to. Z toho klubu ťa vyhodia už keď prídeš k ochrankárom"
„Do čerta,máš pravdu. Ako by sme sa tam dostali ? Čo povieš na okienka na toaletách ?"
„Ty si sa pomiatla ? Už si ako Suzi,aj ona vymýšľa rôzne stratégie. Kam som sa to dostala ?" zadívala som sa na čiernu oblohu posiatu odtiaľto malími hviezdičkami.
„Ale s tým klubom máš pravdu,na oknách budú určite mreže. Nepočkáme kým odtiaľ nevídu ? Ty budeš pri hlavnom vchode a ja pri zadnom."
„Nie,nie,nie a ešte raz nie. Odmietam podniknúť hocijakú akciu voči tým chlapcom. Chudáci. Normálne ich ľutujem."
„Nemáš prečo. Fakt ich nemôžeme počkať ?"
„Ak chceš,ty tu zostaň. Ja idem domov." otočila som a chcela odísť.
„Počkáj !" zvolala a snažia sa utekať.
„Zmenila si svoj názor ?"
„Áno. Sama domov ísť nechcem" zahrnutá ďalšími nezmyselními nápadmi ako sa dostať k tým chlapcom som spolu s Abby kráčala napodiv tichým Londýnom smerom domov. Zastali sme pred vchodovými dvermi. Abby sa hrabala v kabelke,neskôr si ju položila na zem a tak pokračovala ďalej.
„Zabudla si kľúče ?"
„NIe. No dobre tak možno ale určite viem,že som ich do tašky dávala"
„Ach...."
„Mám ich" výťazne ich zdvihla nad hlavu a odomkla dvere. Vyviezli sme sa na najvyššie poschodie,vbehli do bytu a začali sa zobliekať.
„Dúfam,že takéto návali nápadov ako sa k nim prikradnúť nebudú časté"
„Čo ja viem ako často ich budeme stretávať ? Veď bývame v Londýne,možné je všetko"
„Bože,prosím,nech ich už nestretneme"
„Prečo ich nemáš rada ?" naštvane sa na mňa zamračila.
„Neviem. Proste sa mi nepáči ich hudba"
„Ale nejaká Lano či ako sa volá sa ti páči"
„To je Lana Del Ray a všetkých ďalších už vieš zaspamäť" opravila som ju v jej malej chybičke.
„Tak prepáč,trošku som sa sekla"  zašomrala.
„Dobre,nehádajme sa už."
„Súhlasím. Mier ?" zamávala servítkou pred mojou tvárou.
„Zvoní ti mobil" oznámila som jej keď som videla jej tehličku ako sa zvíja na stole s vypnutým zvonením.
„Neznáme číslo" oznámila.
„Tak to asi zdvihni nie ? Inač sa nedozvieš kto volá" hneď ho chmatla do ruky,prirožila k uchu a nasledoval rozhovor,ktorý hovoril za všetko.
„Prosím....ahoj....nie....áno....áno...áno....nie....ahoj"  zložila,položila ho na predošlé mieste a usmiala sa na mňa.
„Páni. Hotový príhovor. Toľko veľa informácií som sa zo žiadneho rozhovoru nikdy nedozvedela"
„Bol to Jay"
„Myslela som si. Tak čo chcel ?"
„Tak presne po otázkach. Išla si do toho klubu ? Si doma ? Máš zajtra čas ? Išla by si si so mnou niekam sadnúť ? Mám po teba príjsť ? Koniec"
„Zaujímavé. Teším sa s tebou" hodila sa mi okolo krku a začala kričať od radosti.
„Idem spať. Zajtra musím byť svieža. Dobrú sesternička moja najdrahšia" objala ma,vpálila do svojej izby a zabuchla dvere. Ak sa sem do piatich minút neprídu susedia sťažovať na rušenie nočného kľudu,znamená to,že máme steny nadpriemerne hrubé. Nezvonil nikto,tak som sa v kľude osprchovala a zaľahla do postele vydrkotaná zimou ktorá vládla po celom meste....

Winter Love ♥-2.časť

Dobré ránko dievčatá...

Časť je tu dnes trochu skôr,keďže poobede pravdepodobne nebudem doma. Dúfam,že nebudete celý deň sedieť dnu keď je vonku tak krásne a horúco.Tak vám prajem pekné čítanie ;)

Ráno ako každé iné s výnimkou toho,že moja celá parapetná doska je zasnežená od ranného snehu,ktorý sa rozhodol spadnúť v Londýne. Tú spúšť som videla až z mojej postele,v ktorej som bolo zakrytá s paplónom až pod očami. Pred očami sa mi konečne prestali objavovať všelijaké pohybujúce sa šmuhy a ja som sa posadila na posteľ. Ale kým nemusím výjsť z postele, budem si ju užívať. Jemné klopkanie na dvere sa ozývalo v tichu mojej izby. Žeby sa Abby zobudila tak skoro ? Veď je ešte len pol deviatej. Pre ňu ešte len, pre mňa už. Nesmelo som tej záhadnej osobe povolila vojsť. V škáre medzi dvermi sa objavila hlava s hnedými vlasmi učesanými nabok. Tradičný sobotný budík v podaní môjho suseda.
„Benny ? Čo tu robíš ?" rukou som si prešla vlasy postavené krížom krážom a pretrela rozospaté oči.
„Dnes je sobota a ty veľmi dobre vieš, prečo k tebe v sobotu chodím."
„Zase nebola Suzi na nákupe ?" šmaril sa vedľa mňa na posteľ a ukradol Barriho.
„Ona v sobotu ráno nikdy nevstane o pol ôsmej aby išla na čerstvé pečivo a ja som veľmi lenivý a neochotný zastúpiť ju,"
„Veď som si to všimla za tie posledné tri roky čo tu bývam."
„Ako dlho si už hore ?"
„Nie dlho,možno pol hodinu. Skoro som nevidela von oknom cez ten sneh. Ak to bude pokračovať naďalej, nevytiahnem päty z domu."
„Ale vytiahneš. Osobne sa o to postarám."
„Zase si tu ?" v dverách mojej izby sa objavila Abby v pyžame s miernym náznakom vtáčieho hniezda namiesto vlasov.
„Dobré ránko prajem,pani suseda," rozhodil rukami a zaškeril.
„Nevolaj ma pani, Benny. Som rovnako stará ako ty a navyše sme kamaráti. Ty doma nemáš jedlo?"
„Niečo by sa našlo, ale určite by na ňom bol trojcentimetrový povlak plesne," odfúkol znechutene.
„Ak chceš,choď sa najesť len nehovorte tak nahlas,chcem ešte spať" odšuchtala sa do svojej izby a zabuchla dvere.
„Benny,choď prosím ťa postaviť vodu na čaj a ja sa zatiaľ prezlečiem."
„Môžem aj niečo prichystať ?"
„Rob čo chceš," s tisíckami iskričiek sa mu oči rozžiarili a spolu z jeho telom vbehli do kuchyne z ktorej som už počula buchot dvierok kuchynskej linky. Toto je skaza poschodia. Posteľ som si ustlala a zo skrine vytiahla tepláky,tričko s dlhými rukávom a mikinu. V kuchyni už bol mierny náznak dymu, ktorý Benny chcel zamaskovať tým,že otvoril okno dokorán a v miestnosti bola nehorázna zima.
„Ak nám chceš podpáliť kuchyňu,ešte dnes vymením zámky a ty sa tu už viac nedostaneš. Nestačilo ti to,že kvôli tvojej praženici nám zhoreli troje dvierka na linke?" pomedzi to ako som ho hrešila som zaťahovala záclonu a mávala novinami.
„Keď sa najviac snažím,vtedy všetko dorazím" zosmutnel.
„Skús sa snažiť trošku menej a vtedy to bude fantázia" žmurkla som naňho jedným okom.
„Ďakujem za radu. Čo dnes budeš robiť ?" ironicky sa zasmial a posadil za stôl.
„Upracem celý byt a potom sa budem učiť. A ty ?"
„So Suzi musíme nafotiť na pondelok prírodu do školy. Nešla by si s nami ?"
„Neviem. Čo keby sme šli zajtra ? "
„Super. Suzi musím prinútiť aby šla na nákup ináč pomrieme od hladu," zahľadel sa von oknom.
„Benny ?" do kuchyne vpálila mierne naštvaná a zadýchaná Suzi. V rukách držala plno igelitiek a cez plece mala prevesenú kabelku,ktorá ju ťahala do pravej strany.
„Tu, nevidíš ma alebo čo ?" hrdo oznámil keď sa s rožkom v ruke rozháňal okolo mojej tváre.
„Bola som na nákupe a ty sa ihneď spakuješ do susedov na raňajky? Ešte stále ťa to neprestalo baviť?" na zem položila nákup a prisadla si k nám.
„Nenašiel som ťa doma,tak som si myslel že budeš tu. Bol som hladný, tak čo som mal robiť?"bránil sa.
„Zavolať alebo počkať na mňa ?" spálila ho pohľadom.
„Som tu aj ja takže skôr než si tu vytrháte vlasy, bola by som veľmi rada ak by ste mi povedali či budete ešte jesť alebo tu môžem upratať."
„My ideme domov, všakže, Benny ?" Suzi očami naznačovala, že pôjdu, no Benny protestoval.
„Nie,nepúšťaj ma. Ona ma tam vyhreší ako vždy keď k vám prídem na raňajky."
„A čo z toho vyplíva?" s úsmev som mu položila otázku.
„No to som fakt zvedavý aká múdra veta z teba vypadne" ruku si položil na stôl a podoprel ňou hlavu.
„Ak sem nebudeš chodiť jesť,budeš krásny a bez modrín," zazubila som sa.
„Veľmi dobre vieš,že u cudzích chutí vždy lepšie."
„Ja nie som cudzia takže tu lepšie chutiť nemôže."
„Ideme," zavelila Suzi a na ruky mu povešala igelitky.
„Cassie, ospravedlňujem sa za môjho mierne šibnutého brata. Straty v potravinách ti nahradím."
„Nemusíš. Ja sa niekedy prídem najesť k vám, ak Abby bude zasa variť," potľapkala som ju po plece a odprevadila k dverám.
Kým sa obúvali, Benny ústami naznačoval slovo "POMOC". Nato som mu ja slušne naznačila "NIE". Zamkla som za nimi, aj keď majú vlastný kľúč a vrátila sa späť do kuchyne. Abby ešte nejedla,tak som jej mierne odchýlila dvere do izby. Už vyfintená v rifliach a tričku stála pred zrkadlom a svoje neposlušné kučery upravovala do vrkoča z ktorého jej vždy nejaké pramene vypadli.
„Ty niekam ideš?"
„Prečo?"
„Veď si oblečená v novom," rukou som ukázala na jej rifle.
„Ty si sa zbláznila ? Veď to je domáce oblečenie," zdesene mi odpovedala.
„Fajn,teraz to tu riešiť nebudeme. Budeš jesť?" ani sa neotočila ,len ma pozorovala v zrkadle.
„Nie,nie som hladná. Ďakujem" keď som už chcela zavrieť dvere,okríkla ma a ja som zostala stáť ako socha.

„Čo budeš dnes večer robiť ?" znudene sa ma opýtala keď pozerala smerom k televízií.
„Asi sa budem učiť. Zajtra knihy nechcem ani vidieť. A ty?"
„Som doma iba deň. Asi sa z gauča nepohnem kým sa neprichytím ako zaspávam," zachichúňala sa.
„Tak dobre. Idem sa ponoriť do učenia. Nenechaj ma nad knihami príliš dlho, vieš že mi to nerobí dobre," oznámila som a odišla do izby.
 Z tašky som vytiahla zošiť z dejepisu. Ako si mám zapamätať všetky tie roky ? Toto sa nenaučím ani do budúcej soboty nieto ešte do pondelka. Zvalila som sa na posteľ, obrátila na brucho, pred seba položia knihu a nohami začala mávať vo vzduchu. Začítala som sa až tak hlboko, že som nevnímala plynúci čas a tak ma vyrušil až Abbyn vysoký hlas.
„Rozhodla som sa," prehlásila a pokračovala. „Nechcem tu zaspať pred nejakým nudným sitkomom,poď sa so mnou prejsť do mesta."
„Musím ? Veď vonku je ako v mrazničke."
„Je prvý februárový deň,čo by si čakala ? Aby ti upečené vrabce padali rovno z oblohy do náruče?" ironicky sa ma opýtala.
„Nebola by som proti. Ale dobre,pôjdem s tebou."
„Super," rozjašene vykríkla a vbehla do svojej izby. Z komody som vytiahla pančuchy a rifle,ktoré som na seba horko ťažko vytiahla. Za nimi nasledoval tmavozelený rolák ktorý mi prijemne hrial celý chrbát a siahal až pod zadok. Vlasy som prečesala a nechala rozpustené.
„Už si ?" spýtala som sa spoza zavretých dverí Abbynej izby.
„Ešte minútku. Choď sa už obliecť" v jej preklade minútka znamená ďalších desať minút naviac. V kľude som si ešte olúpala a zjedla pomaranč ktorý ma dráždil celý čas,ako som upratovala kuchyňu.
„Som hotová."
„Vonku je tma. Zbytočne si si na tvár hádzala celý kozmetický kufrík."
„Nikdy nevieš,kde sa ocitneš" skonštatovala a odkráčala k veľkej skrini na chodbe.
Rýchlo som za ňou pribehla a na nohy obula čierne čižmy so zipsom. Obliekla som si hnedý kockovaný kabát s veľkými gombíkmy. Okolo krku som obtočila vlnený šál,na hlavu nasadila taktiež vlnenú čiapku a na ruky navliekla hrubé rukavice. O chvíľu som vyhnala z chodby aj Abby,pretože sa nevedela odlepiť od zrkadla a úpravy jej dokonalých mihalníc.

Winter Love ♥-1.časť

Dnes sa to začína. Od dnes sem bude pribúdať táto nová poviedka. Veľmi dúfam,že sa Vám bude páčiť ;)

Ak by ste mohli,pustite si túto pesničku. Dodáva tomu celkom peknú atmosféru :)

„Babka ? Čo to je ?" malá Masy stála na špičkách a snažila sa dovidieť na stôl.
„To je písací stroj moja drahá"
„A čo s ním ideš robiť ?" zvedavo sa ma vypytovala.
„Ja idem písať. Chceš sa ku mne pridať ?" cez okuliare na nose som sa na ňu zadívala.
„Dedkó,babka ide niečo robiť s písacím strojom. Môžem ísť k tebe ?"  kričala cez celú obývačku pričom ukazovala na stôl.
„A prečo ? Nechceš ju pozorovať pri tom,ako píše ?"
„Bojím sa toho. Je to veľmi hlučné"
„Tak poď sem,ukážem ti jeden pekný obrázok v novinách" rýchlo odcupkala k stolíku a posadila sa na kolená môjmu krásnemu manželovi. Aj keď ma tvári vrásky a na hlave striebristé vlasy ako ja,stále ho vidím ako mladého krásavca,ktorého som stretla nie veľmi príjemnou náhodou.
Asi si kladiete otázku,prečo som sa rozhodla vytiahnuť písací stroj po svojom dedkovi. Nedávno som našla v skrini škatuľu zaľahnutú prachom a nedalo mi neotvoriť ju. Pohodlne som sa usadila v kresle a pri pohľade na všetky krásne momenty,nezameniteľných priateľov a rodinu zachytených na kuse fotopapiera sa mi začali vynárať spomienky. Narazila som na svoju fotku z mladosti. Teraz,keď sa zo sedemnásť ročnej Cassie stala staršia dáma,ktorá sa  teší z krásnych vnúčat,ktoré okolo mňa práve pobehujú a kradnú pripravené papiere do písacieho stroja som sa rozhodla,že svoje nádherné spomienky vložím na papier. Môj milovaný manžel práve sedí pri šálke kávy,číta noviny s jedným z našich vnúčat a nemá ani potuchy,čo sa v tejto chvíli chystám urobiť.  Dúfam,že sa vžijete do môjho príbehu,ktorý ma v mladosti postretol a pochopíte v čom som mala aj nemala šťastie.


Bol 31.január a všetko naokolo bolo biele,ako z rozprávky. Stála som pri okne a ruky si zohrievala na horúcom radiátore. V byte je celkom teplo,no po hodinovej prechádzke cez zasnežené mesto mi mráz vyštípal celú tvár a zašiel až za nechty. Bolo asi pol deviatej keď som sledovala blikajúci Londýn z najvyššieho poschodia nášho bloku. Červené líca som nakrémovala a s ovocným čajom som sa zababušila do deky pred televíziu. Kanály som prepínala ako na bežiacom páse, ale ani jeden z nich ma neoslovil. Z ticha ma vyrušilo zvonenie zvončeka. Čaj som skoro vyliala na gauč,no celý obsah pohára som zachránila. Položila som ho na stolík,obula papuče a šuchtavým krokom prešla k dverám. Kukátkom som preskúmala kto mi stojí pred dverami, no keď som uvidela kučeravú hrivu,ihneď som odomkla. Abby sedela na kufri držiac veľkú kabelku v ruke s úsmevom na tváry.
„Ja som nebola týždeň doma a ty ma ani neprivítaš ?" stiahla pery tak, že namiesto nich mala iba čiarku a ruky zložila na prsiach.
„Ale čo to trepeš,poď na moju hruď," uväznila ma vo svojom objatí a svoju batožinu vtisla do malej chodbičky.
„Ako si sa starala o môj, a samozrejme, že aj o tvoj, domov ?"
„Nezhorel, takže asi celkom dobre," zasmiala som sa.
Kabát s čiapkou aj šálom som jej zavesila na vešiak a posadili sme sa v kuchyni. Abby je moja sesternica,ktorá tvorí nenahraditeľnú časť v mojom krátkom živote.
„Dáš si čaj ? Práve som ho urobila,"
„Rada. Povedz mi, ako si sa tu bezo mňa mala ? Čo si robila ?" zasypala ma otázkami kým som jej nalievala horúci čaj.
„Čo ti budem hovoriť, ako vždy. Ranné a večerné prechádzky po zamrznutom Londýne, maľovanie v mojej izbe a návštevy Suzi a Bennyho. Načo ti to tu hovorím, keď to už poznáš. Ty mi povedz, ako bolo na prázdninách?"
„Úžastne. Nebola som tam pol roka,tak mi to všetko chýbalo. Babička ma vyhrešila za to,že som ťa nezobrala zo sebou.  Ale keď som išla z letiska domov, zaradila som sa do zlého pruhu na ceste. Stále si neviem zvyknúť na to že nebývam vo Francúzsku," so smiechom mi všetko referovala.
„Veď našej francúzske vždy všetko trvá pomalšie," potľapkala som ju po pleci.
„Ha-ha-ha, neskutočne vtipné," ironicky sa zasmiala.
„Tak,čo si ešte robila, všetko mi povedz?"
„Ja som mala prázdniny iba tri dni a z toho dva dni bol víkend, nie ako ty. Ty si si prázdniny predĺžila o týždeň."
„Závidíš ?"
„Áno. Radšej by som bola v Paríži ako v diere, ktorú nazývam škola."
„Čo ti tie harpie urobili ?" znechutene položila otázku.
„Zatiaľ nič ale tie osoby mi lezú na nervy. Ak by som mohla,tak ich priviažem o stoličku,na ústa prilepim pásku aby som nemusela počúvať ich uštipačné urážky na moju osobu."
„Proste ti závidia tvoj talent," mávla rukou a odpila si z pohára.
„Mňa netrápi to že mi závidia ale to,že posudzuju človeka podľa vzhľadu alebo čo o ňom hovoria iní. Nie každý môže mať otca milionára,vyvážať sa v limuzínach a žiť v prepychových vilách," so zovretou päsťou som sa rozčuľovala.
„Kašli na nich. Nevedia nič o tvojom živote nič a byť tebou, vykašlem sa aj ja na nich."
„Naopak, vedia to. Vedia,že ma mama zavesila na krk tvojej mame pretože ma nemala z čoho uživiť a preto odišla pracovať niekde preč. Otec,ktorého som nikdy nevidela a pravdepodobne ani nikdy neuvidím sa o mňa nezaujíma a všetci ľudia, okrem pár výnimiek, v mojom veku na mňa zvysoka kašlú, pretože nepatrím do ich vrstvy, nie som spoločensky akceptovateľná a nemám miery modelky," odrapotala som.
„Pozri sa na to z lepšej stránky,tvoja mama má super prácu a už ti prispieva na školu."
„Viem, lenže materská láska sa kúpiť a ani ničím zaplatiť nedá. Za posledný rok som ju videla dvakrát. Viem že sa to ľahko hovorí, keď tvoja mama pri tebe vždy stála. Teraz už prestaňme myslieť na také negatívne veci. Ohúrila si nejakého Francúza ?" pri poslednej vete som nahodila tak povediac "francúzsky" prízvuk z ktorého sa Abby vždy smeje.
„Viem že sa učíš francúzštinu aj taliančinu,ale ten prízvuk ti neide. Mala by si na ňom popracovať," zamávala mi prstom pred tvárou.
„Ja si idem už idem ľahnúť a keďže je zajtra sobota, neopováž sa ma zobudiť skôr než pred desiatou jasné ?" výhražne zodvihla obočie.
„Neboj sa. Potichu si pôjdem pokecať k Suzi."
„Dobre,už idem tak prajem dobrú noc," pobozkala ma do vlasov a dvere na svojej izbe pomaly zavrela.
Je ako moja úžasná staršia sestra,ktorou v skutočnosti nie je. Pred troma rokmi ma vzala k sebe do môjho vysnívaného mesta v ktorom vďaka nej môžem bývať. Môj najväčší problém je to,že každému na rovinu poviem čo mám na srdci. Ale veď aj takíto ľudia musia na tomto svete existovať. Na starom mobile som skontrolovala čas a napodiv už bolo pol jedenástej. S Abby sme sa rozprávali dve hodiny. Celkom slušný výkon. Umyla som poháre,ktoré ležali v dreze, zhasla lampu v obývačke a vošla do izby. Moja izbietka je malá ale útulná. V strede je posteľ s veľkými vankúšmi a plyšákom, ktorého som dostala od mami. Na pravej strane bol stôl s notebookom, ktorý mi Abby kúpila do školy.  Vedľa dvier bolo oranžové kreslo pri ktorom stála vysoká papierová lampa. Na ľavo sa týčila skriňa a vedľa nej je malá komoda,na ktorej som mala poukladané svoje drobnosti. Na parapetnej doske boli poukadané sviečky, ktoré keď horeli,dodávali izbe príjemnú atmosféru. Prezliekla som sa po pyžama,vyčistila zuby a vyštípaná mrazom s červenými líčkami zaľahla do postele.

Crazy Day.....

Dievčence,mám tu pár oznamov,ktoré sa budu týkať novej poviedky.....

1. Blog presiahol 20 000-ovú návštevnosť,Ďakujem ♥


2. Nová poviedka sa bude volať Winter Love ♥ čo ste si asi všimli v obrázku.


3. Ak bude všetko pokračovať ako má,začnem ju sem pridávať od piatku =)


4. Aj keď už mám predstavu o kom z chalanov by som písala poviedku,predsa ma zaujíma váš názor.
Ak by ste mohli,napíšte mi do komentov s kým by ste ju chceli. :)


5. Neviem či budem schopná pridávať časti každý druhý deň,keďže sa učitelia zbláznili. Mám tušenie,že budúci týždeň bude praskať vo švíkoch od písomiek. Nechcem si dobabrať vysvedčenie takže dúfam že sa nebudete hnevať.....


6. Po dnešnom dni som prakticky nahluchlá,keďže sme v škole sledovali hokej. Normálne sa čudujem,že ma cestou domov zo školy nezrazilo žiadne auto. Ale hlavné je,že sme vyhrali :D Poklona našim hráčom !! 


7. A nakoniec Vám prajem pekný zvyšok upršaného dňa ;) 




P.S. Jenny žiješ ?? Chýba mi tvoja hláška:„Ahoj to sem já,tá z Čech" :D

Help for you.....

Keďže viem,aké ťažké je začínať s blogom,rozhodla som sa Vám pomôcť.

 Ak by ste chceli aby som si váš blog pridala do záložiek,tak mi ho napíše k tomuto príspevku do komentára =) 

I don´t know.....

Dievčatá oznam....

-Moja nálada zodpovedá tomuto obrázku,šialená do konca života :)))

-Pri tomto písaní mi spoločnosť robí tichý dážť ktorý prší za oknom mojej izby aj keď svieti slnko. Počujem ho cez odchýlené okno ako naráža do parapetnej dosky. Keď som sa vyklonila a snažila sa zahliadnuť holuby na streche nášho holubníka,uvidela som krásnu dúhu nad kopcami,ktorá mi hneď zlepšila náladu

-Nemám ani tušenia kedy pridám novú časť,viem že som vám ju sľúbila dnes ale nestíham a tak povediac nemám ani nápady. Dúfam že ma múza znova nakopne aby som vám sem niečo pridala.

-Tuším,že sa mi niečo v hlave pomotalo a mne sa do hlavy začali vlievať dosť čudné nápady. Asi to bude tým teplom ktoré prevláda v mojom okolí a nie veľmi dobre vplýva na moju alergiu ktorú intenzívne prežívam s mojou tak povediac "sestrou" Nejako to vplýva aj na poviedku takže sa nečudujte ak vám niečo nebude zapadať =D

-OBZVLÁŠŤ ZÁVAŽNÝ OZNAM:

Big Love In London bude mať čoskoro svoje posledné časti,keď si spomeniem na to,ako som prvý krát otvorila Word a začala som písať úvod do očí sa mi tlačia malé perličky sĺz. Ďalšie výlevy svojich spomienok si môžete prečítať pri poslednej časti ktorú pridám v blízke budúcnosti. Ale na obzore je už nová poviedka,ktorú sa už snažím formovať.

A TERAZ OSOBNÝ VÝLEV:

-Neviem ako väčšina z vás ale mňa tu chytá hokejová nálada pri ktorej ma chytajú nervy,ako tak pozerám na našich hráčov a na môjho ocka ktorý ustavične vykrikuje pred televízorom,neviem či sa mám smiať alebo plakať. Mám pocit,že sa k nemu čo chvíľa pridám a mama z nás chytí infarkt....

-mMoja odporná ale zároveň aj niekedy užitočná alergia sa s jarou v plnom prúde nejako nezhoduje a stále sa zhoršuje. Moja denná výbava sú dva balíčky servítok,sprej do nosa a slnečné okuliare

KONIEC DNEŠNÝM OZNAMOM.....

P.S.    SLOVENSKO DO TOHÓÓÓ.......