piatok 29. marca 2013

Just Carry On 1.



Vyhralo Just Carry On (konfetýýý) :D
Kecy sú za článkom :D 


↑ Beth ↑ :)

„Ahoj, som Beth.“ Vycerila som zuby a zamávala päticou prstov, kým on stál vo dverách tak isto vysmiatý od ucha k uchu ako ja. Zrejme to máme v rodine.
„Ja som Louis.“ Odpovedal stroho.
„Ani som nevedel, že mám niekde tak peknú sesternicu.“ Odhodil handru a mokrými prstami chytil obe moje ruky aby si ma prezrel. Zasmiala som sa keď skrútil pery na jednu strany a zamával mihalnicami.
„Hm, budeme ťa musieť chrániť ako oko v hlave. Poď ďalej.“ Za jednu ruku ma previedol cez prah dverí a druhou rukou schopil Eleanor tiež za prsty. Môj kufor rýchlo vpratal do chodby a tak som sa ocitla v luxusnom apartmáne s neznámym počtom metroch štvorcových. Všetko bolo tak čisté, úhľadne upratané a voňavé. Zrejme to zariadili gerbery a ruže, ktoré boli porozmiestňované po celom byte. To  sú všetci Angličania tak plný endorfínov a dobrej nálady, že sa stále usmievajú ?
„Idem, majte sa. Ahoj, Beth.“ Danielle mi zamávala so širokým úsmevom a už jej nebolo.
 „Takže, máme tu menší problém. Nestihli sme vypratať izbu v ktorej budeš takže túto noc musíš spať v inej izbe. Zajtra to dorobíme a potom ti pomôžeme sa tam udomácniť. Nevadí ti to ?“ vychŕlil zo seba Louis až som nestíhala registrovať jednotlivé slová.
„Ja sa vyspím aj na gauči.“ Odpovedala som a zhodila sa naň. Obaja sa postavili predo mňa a nechápavo na mňa zazerali. Povedala som niečo zlé ? Už má gauč niečo zabratý ?
„Čo je ?“ opýtala som sa s rukami položenými na kolenách. Vyzerali vážne divne, akoby videli ducha.
„Nič, teda...my sme si len mysleli že budeš trochu náročnejšia. Veď vieš, dievča z L.A. sa presťahuje do Londýna...nejaké tie maniere.“ Odpovedal Louis so zaťatými zubami. Vážne si to mysleli ? Alebo tak vyzerám ? S našpúlenými perami som pohľadom prešla po postavách oboch osobách stojacich predo mnou. Asi by nebolo od veci odpovedať im.
„Chcete aby som ich začala mať či...?“ prižmúrila som oči a čakal na odpoveď.
„Nie, len to nie. Ostaň aká si. Aspoň sa s tebou dá pozhovárať.“ Vypálila zo seba Eleanor, zhodila sa vedľa mňa a chytila okolo ramien.
„Aha, no, dobre.“ Mykla som hlavou a čakala, ako sa táto trápna situácia vyvinie.
„Fajn, viem, že sa asi cítiš divne, pretože si na novom mieste, v novom byte a tak ale kľudne sa k nám správaj ako ku kamarátom. Nie sme žiadne sekery, ktoré ťa budú buzerovať ak prídeš domov neskoro alebo tak. Máš devätnásť, prakticky si v našom veku takže, ak budeš niečo potrebovať, nehanbi sa a povedz to. Súhlasíš ?“ bľabotal Louis.
„Je to tvoj byt, rozhoduješ tu ty takže asi áno. Teda, keď ti mám už niečo povedať, mohla by som si už ísť ľahnúť ? Vieš, ten časový posun.“
„Ale jasné. Poď za mnou.“ Povedala. Eleanor a Louis ma odviedli do nejakej izby. Bola veľmi pekná, moderne zariadená ale skôr chlapčenská než dievčenská. Cítila som tam aj pánsky parfum, možno to je Louisova izba.
 „Tak, dobrú noc Beth. Dúfam, že sa ti u nás bude páčiť.“ Usmiali sa obaja.
„Aj tak ďakujem za všetko. Veľmi si to cením.“
„Nemáš za čo.“ Louis mi rukou prešiel po ramene. Eleanor ho potiahla za tričko, zrejme si všimla ako sa mi zatvárali oči a pomaly som si išla polámať sánku ako sa mi zívalo.
Z kufra som si vytiahla pyžamo, postavila ho do rohu izby a vliezla pod prikrývku. Síce to nie je moja posteľ, ale aj tak je to lepšie než nejaké kartóny na ulici. Do uší som si vopchala slúchadlá. S nimi sa mi každopádne lepšie zaspáva. Snáď to bude všetko pokračovať tak dobre ako doteraz.

->Harry<-
„Prosím ťa vypadni odtiaľto.“ Zrevala Marisa s časopisom v ruke.
„Znovu ? Koľko krát ešte ?“ opýtal som sa postávajúc v chodbe jej bytu.
„Zober si veci a pakuj sa. Možno ti zavolám.“ Zakričala a hodila mi do hrude bundu. Jasné, odfotím sa s jednou fanúšičkou a ona hneď robí žiarlivostné scény. Ako rád by som jej niečo povedal.
„Vieš čo, už ani nemusíš volať.“ Šťastný, že som sa odhodlal jej to povedať som sa jej otočil chrbtom a buchol za sebou dvermi. Bolo mi fuk, že susedia to mohli počuť. Nemal som síl sa s ňou dohadovať akoby sa nič nestalo a ja budem stále za toho dobrého chlapca, ktorý sa snaží všetko vysvetliť a byť s každým zadobre.
Nasadol som do auta a vozil sa po meste. Vážne som mal chuť niečo rozbiť alebo najmenej rozkopať smetiak. Nedokáže alebo len skrátka nechce pochopiť, že je to súčasť kariéry fotiť sa s fanúšikmi ? že mám aj iné kamarátky okrem nej, teda mojej priateľky. Že nebudem stále behať iba za jej sukňou ale budem sa kontaktovať aj s inými ľuďmi ? Mala by sa začať krotiť s jej záchvatmi žiarlivosti.
„Prepáč ! xx“ znela jej správa. No určite, takýchto správ mám vyše päťdesiat.  Pozbieral som si mobil, peňaženku a kľúče zo sedadla spolujazdca a ešte omrkol čas na mobile. Pol jednej, som doma trochu skoro. Zatiahol som ručnú a vystúpil z auta na parkovisku pred bytom. Nesvietilo sa, zrejme Louis spal alebo len pozeral po tme v izbe na telku. Rýchlo som vybehol hore a odomkol si. Akoby toho nebolo dosť, potkol som sa na niečom čo bolo položené hneď pred dverami. Až potom, čo som si na to posvietil mobilom som zistil, že to bol ruksak.  Takže tu je Niall alebo Eleanor. Skôr Eleanor, Niall nemal ísť na žiadnu párty a navyše ten ruksak bol kvetovaný. Vždy keď je mierne opitý, namieri si to sem. Vraj v našej spoločnosti rýchlejšie vytriezvie. To fakt poteší každého.
„Louis ?“ potichu som povedal. Mal som pocit, akoby tadiaľto niekto prešiel. Už mi vážne začína šibať, cítim sa na prášky. Zobliekol som si  bundu a hodil ju na gauč. Ráno ju zavesím. Dvere do mojej izby boli odchýlené aj keď ich vždy zatváram. Ak by ma v tej chvíli niekto videl, musel som vyzerať ako totálny psychopat so zaťatými päsťami a napnutou sánkou.
Neprezliekal som sa aj keď by to bolo pohodlnejšie. Zhodil som zo seba iba tričko a v nohaviciach sa uložil do postele. Chcel som si len ľahnúť a stráviť všetko čo mi Marissa vykričala. Aký som hlúpy, naivný a ako ľahko mnou môže každý manipulovať, ak sa mu zachce. Áno, uvedomil som si, že to hovorila z vlastnej skúsenosti pretože som pre ňu robil všetko o čo ma požiadala. A ja hlúpy som si od nej nechal skákať po hlave.

->Beth<-
Anglické postele ma riadne sklamali. Buď sú vyrobené so železa alebo sú tie matrace také tvrdé. Tak toto nebola veľmi príjemná noc. Len tak som ležala na bruchu s hlavou otočenou k okno a pozorovala mraky na oblohe. Jeden sa podobal na dom, ďalší zas na Louisové zdivočené vlasy. Smiala som sa keď som počula ako vo vedľajšej izbe chrápe. Eleanor musí riadne trpieť. Vyrušilo ma až zvonenie telefóna. Mala som ho na opačnej strane než som bola otočená. Keď som si ho chcela vziať, vedľa mňa niekto ležal. A bol to chlap ! Dokonca polonahý chlap !
„Louuuuuuuuuis !“ zakričala som z celého hrdla. Dotyčná osoba ležiaca vedľa mňa sa z následku môjho kriku zobudila a nanešťastie skotúľala z postele. Aj tak ten chlapec ležal na samom kraji postele takže by spadol či už s mojou pomocou alebo bez nej.
„Čo robíš v mojej posteli ?“ vystrašene som sa opýtala už keď som stála nad ním v pyžamových šortkách s tričkom a strapatá. Možno sa zľakol aj toho výbuchu na hlave. Bola som pevne rozhodnutá udrieť ho vankúšom. Síce by mu to nič nespravilo ale aj tak by som z toho mala lepší pocit.
„Naopak. Otázkou je, čo ty robíš v mojej posteli ?“ postavil sa a rukou si držal miesto na hlave, do ktorého sa udrel vďaka nočnému stolíku.
„Harry, čo robíte vy dvaja v jednej posteli ?“ zahromžil Louis s Eleanor za chrbtom. Takže Harry ? On tu má nejakého kamoša ? Čo sa mi ešte chystá zatajiť ? Že je medzinárodná senzácia ?
„Čo to je ?“ opýtal sa keď si cez hlavu prevliekol sivé tričko a ukázal na mňa.
„No dovoľ ? Hádam kto, nie ?“ uštipačne som sa opýtala so zahájenou pozíciou na útok s vankúšom.
„Moja sesternica. Povedal by som ti o nej ale to by si sa nemohol flákať s Marissou !“ odpovedal mu s náznakom irónie v hlase.
„Nespomínaj mi ju. To tu bude so mnou spať už vždy ?“ s nadvihnutým obočím si ma prehliadol. Akoby som bola nejaké auto alebo čo.
„Ak mi pomôžeš upratať jej budúcu izbu tak nie.“
„Ja nebudem nič upratovať.“ Odvrkol.
„A čo tak raňajky ?“ podskočila Eleanor za Louisovým chrbtom.
„Predsa len sa vyspím na tom gauči.“ Vyhlásila som a vzala svoj kufor. Obaja na mňa len zaskočene zazerali akoby som práve pristála z Marsu. To si nemôžem ani zastať vlastný názor ?
„Dovolíš ?“ opýtala som sa Harryho pretože mi zavadzal pri východe z izby a tým skazil dramatický odchod, ktorý som vždy chcela zažiť.
„Nech sa páči milosťpani.“ Sarkasticky nastavil ruky a nasmeroval ma k dverám. Akoby som ja mohla za to, že ma Louis poslal do jeho izby. Keby som nebola hosť, vypálila by so mu jednu lenže ja som to slušne vychované dievča.
„Harry !“ okríkol ho Louis. Vlasy som si stiahla do gumičky a bosá prešla po chladnej podlahe až ku chladničke. Nie, nenechám sa vyprovokovať.
„No toto, už sa tu chová ako doma.“ Povedal Harry ako keby som mu urobila nejakú neodpustiteľnú vec, bez ktorej sa nedá žiť. Akoby som mu vytrhla z tela pečeň alebo aj niečo horšie.
„Pretože ona tu je doma !“ zakričala naňho El. Zrejme mala taktiež dosť tej negatívnej energie, ktorú vyžaroval
„Preboha prestaňte hneď z rána !“ požiadal Louis s vankúšom pritlačeným na tvári.
„A prečo mi kričíš do ucha ?“ otočil sa k nej a opýtal sa s namosúreným výrazom. Postavila sa na špičky a vyplazila mu jazyk. Vynaliezavé to dievča.
„Pretože asi môže, keď to robí.“ Obraňovala som ju s krabicou džúsu v ruke. Ak by nebol nahnevaný, aký by bol ? Správal by sa ako Louis ? Možno lepšie ? Možno by ma dokonca aj privítal ?
„Ak máš zlú náladu kvôli Marisse tak si to nevybíjaj na nás ale na nej alebo niekde v posilňovni. Tí panáci do ktorých búšiš nemajú city ani srdce tak vypadni k nm.“ Podráždený Louis mu konečne povedal niečo na rozum rozvalený na gauči s rukou na čele.
„Ale čo tú robí ona ?“ zazrel na mňa. Pomaly som prešla k nemu s rukami za chrbtom, kým ma Eleanor sledovala, kam mierim.
„Beth, teší ma.“ Usmiala som sa a podala mu ruku. Nebudem rovnaká, nie som sprostá a nevychovaná ako on.
„Harry.“ Chrapľavým hlasom odpovedal a prvý krát sa na mňa normálne pozrel bez akýchkoľvek pohŕdavých výčitiek.
„Hurá ! Prvýkrát ste si nešli vytrhať vlasy,“ Zvolal Louis a zatlieskal. Normálne sa asi budem vyžívať v tých hádkach. Bývať tu s tými troma bude zábava, ak sa ešte pridá Eleanor bude to skvelé.
„Aj tak už nechoď do mojej izby. Fajn ?“ To nebola otázka, to bol rozkaz. Nadradene sa na mňa z výšky pozrel. Asi sa mu nepáčilo, že sa naňho usmievam akoby som mala jeho varovanie v paži.
„Dobre, ale potom nechoď ani ty do mojej,“ Odpovedala som kým som sledovala jeho chrbát ako sa odo mňa vzďaľuje.
„To si môžeš byť istá,“ Otočil sa a ironicky sa zaškeril. Zachechtala som sa keď vošiel do izby a zavrel dvere. Ešte tu nie som ani celých dvadsaťštyri hodín a už mám prvú hádku za sebou.
„Neboj sa, večer už bude normálni. Teda dúfam...“ zamyslel sa Louis.
„Žena mu narušila teritórium, niet divu že je podráždený. K tomu, Marisa je jeho priateľka, veď ju spoznáš. Urobíš si o nej vlastnú mienku,“ S ležérny úsmevom Eleanor mykla plecom a z chladničky vytiahla vajíčka. Akú som len mala chuť ich vziať a ohádzať nimi Harryho dvere. Ale nie..som kľudná a dobrá, on je neústupčivý idiot !
„Miláčik, príliš komplikované. Je tu ešte iba jeden deň,“ Pokrútil hlavou. Zamyslela som sa, prečo je na mňa taký. Veď ma ani nepozná. Nevie či som bojový alebo mierumilovný typ človeka. Isté však je, že jedného nepriateľa mám na zozname už zapísaného.
„Prepáč, ešte stále si to neuvedomujem. O taký týždeň sa aklimatizuješ,“ Znovu použila jedno z jej odborných slov a mne ostali iba vygúlené oči kým rozbíjala vajíčka na panvicu.
„Vždy je taký keď vám príde návšteva ?“ opýtala som sa. Poskladala si nohy do tureckého sedu a od El si vzala šálku čaju. V obývačke bola nádherná presklená stena, cez ktorú som videla centrum Londýna. Ani som si ju včera nevšimla, večer to musí byť magický pohľad.
„Dámska či pánska ?“ Louis nadvihol obočie.
„Ak ide o dámsku návštevu to som hádam mohla vidieť už naživo, či nie ?“
„Myslím dámske návštevy iného typu. Má ich veľa, preto je niekedy tak protivný. Niekedy to výde, niekedy nie.“ Skrútil pery a prevrátil očami. Takže odtiaľ vietor fúka. Hm, takže máme v byte Casanovu. Alebo má Casanova v byte mňa ?
„Aha.“ Nasucho som odpovedala a odpila si z čaju.
„Láska, čo keby ste zašli do mesta a ja by som tu to s Harrym dal do poriadku ?“ otočil sa smerom k Eleanor, ktorá hádzala riad zo včera do umývačky. Ani som sa jej nestihla poďakovať za čaj.
„Ak to Beth nevadí, môžeme ísť hneď. Už je po desiatej, obchody budú otvorené.“
„Tak sa idem prezliecť. Môžem ísť rovno do toho skladiska, ktoré si mi včera spomínal ?“
„Ak ti nebude vadiť že je tam bodrel ako na smetisku tak prosím.“ Odpovedal. Kašľala som na to, či tam bude miesto alebo nie. Chcela som len pár minút na prezlečenie, aj tak odtiaľ hneď vypadnem. Veru, bolo to tam ako na smetisku. Jedna veľká posteľ, stavaná skriňa na celú stenu a ďalší potrebný aj nepotrebný nábytok. Asi to vážne používali ako skládku namiesto hosťovskej izby. Šikovne som sa prezliekla z pyžama do riflí s blúzkou a svetrom. Do kufra som nazad vopchala pyžamo a znovu ho zavrela. Vzala si kabelku a vybehla z izby.
„Môžeme ísť. Šoférujem ja, takže ak máš problémy so žalúdkom, zober si radšej tabletku pod jazyk.“ Vyhlásila nabudená a pobozkala Louisa na rozlúčku.
„Majte sa.“ Zamával nám.

->Harry<-
Znovu a to isté dokola. Akoby každý nevedel, že Styles je sukničkár. A ona to nevedela ? Jasné, ja som iba obyčajný chlap, ktorý behá za každou sukňou zato keď idem s nejakou na večeru, už si ju idem brať a keď som s ňou viac než týždeň, už je tehotná. A ako naschvál sa tá Beth sem musela dotrepať teraz. Marissa bude mať znovu veľa rečí, pomenej skutkov a veľký účet za SMS-ky.
Po tom čo som si vypočul menšie oboznámenie so mnou od Louisa, pokrútil som nosom. Sedel som na zemi a opieral sa o dvere. Myslel som, že si bude zo mňa uťahovať potom, ako som sa choval. Ale nič. Proste som mal zlú náladu a jej pripomienky ma vytočili ešte viac. Na druhej strane to však neľutujem. Louis ma naštval, že ju poslal do mojej izby. Nemohla za to ale aj tak mi nie je pochuti, je príliš sebavedomá a na všetko ma odpoveď. A to že je pekná, tiež príliš nepridáva na mojom vzťahu k nej. Budem sa od nej musieť držať čo naďalej. Znamená to viac pobytu u Marissi ? Radšej nie, to budem skôr spať u Zayna, behať s ním po baroch alebo u Nialla a taktiež s ním vymetať podniky. Nutne som potreboval kávu. Robil som však urazeného a nesmel sa von ukázať skôr než by ona odišla. Mrzelo ma, že som kričal na El. Bude naštvaná a už ma nezoznámi so žiadnou jej kamarátkou. To ešte premyslím !
„Majte sa.“ Začul som Louisa a pomaly sa pozrel cez kľúčovú dierku von. Videl som však tmu. Nechápem, kľúč v nej z vnútra ani z vonku nebol. Vstal som a otvoril ich.
„Myslím, že sa o niečom pozhovárame Styles !“ zdesene som sledoval Louisa ako sa objavil pred mojimi dverami v čiernych pyžamových nohaviciach, tričku a pohárom kávy v rukách.
„O tom pochybujem.“ So smiechom som pokrútil hlavou a snažil sa výsť z izby.
„Tak to aj ja o tom, že ty pochybuješ.“ Vytiahol ma z izby a posadil do obývačky na gauč. 


Uf, je to tu. Zbúchala som to za dobré dve hodiny, pokrok. Píše sa mi to ľahko a dobre, uvidíme ako to pôjde ďalej. Tešte sa, nebude všetko tak ako pred tým, neskôr pochopíte.
Čo sa týka komentárov, požadujem ich aspoň 8. Hádam to nebude tak ťažké ak sa pozriem na tú návštevnosť. So..c´mon guys :) 
Pripomínam, že ak som tu zakomponovala Harryho pohľad neznamená to, že to bude s ním :D
A ešte KUK na blog Sunny :)

Ľúúúúbim xxx



utorok 26. marca 2013

Just Carry On


Voilááá :)  



Dopoludnie v Los Angeles bolo kúzelné. Topilo sa v slnečných lúčoch, ktoré pražilo na vašu tvár a nútilo vás do svojich úst dostať aspoň pár kvapiek vody. Pod oknami môjho bytu sa preháňalo nespočetné množstvo áut. Vlny v mori, ktoré som zazrela hneď z rána sa pomaly vlievali do piesku na brehu a znovu sa vracali naspäť. Tu som vyrastala, no je smutné, že odtiaľto odchádzam. Nemusím, no chcem. Zanechám tu kus môjho života, môjho detstva a spomienok. Kvôli tomu, že si vysokú dovoliť nemôžem, odchádzam. Zmena je život a ja túto zmenu podstúpiť chcem.
„No ták, zavri sa ! Poďme !“ hromžila som keď som sa snažila vopchať do kufra poslednú mikinu.
„Daj mi jeden dôvod, jeden veľmi dobrý dôvod, prečo tam ideš.“ Šomral Jake pritom, ako mi pomáhal baliť. Ja som si to ako vždy nechala na poslednú chvíľu. Väčšinou strávim hodiny chodením po byte, vyhadzovaním vecí z kufru a rozmýšľaním, či sa mi aktuálna vec, ktorú držím v rukách na mojej ceste zíde.
„Samostatnosť.“ Vyhŕklo zo mňa slovo, ktoré sa mi v hlave premieta už niekoľko mesiacov.
„Čo keby si tú svoju samostatnosť nechala výjsť na povrch niekde v inej časti Californie namiesto Európy ?“ vyškeril sa mi pred tvárou.
„Nie. Debatu tohto typu ukončujem, názor nezmením.“ Hodila som sa na kufor a vytiahla z neho ruku. Konečne sa mi podarilo dotiahnuť zips a zliezť z neho.
„Vieš, ak by si si tam nenapchala toľko cédečiek, vankúš a plyšáka, možno by sa ti tam zmestilo aj viac oblečenia.“ Arogantne poznamenal a roztvoril okno dokorán. Akoby nestačilo, že môj najlepší kamarát odmieta prijať myšlienku, že odchádzam na niekoľko mesiacov preč ešte mi k tomu aj trucuje rovno do tváre. Nedávno vyhlásil, že mi ani nebude odpisovať ne e-maily, to ma už vážne naštvalo.
„Veď to je na pamiatku.“ Zamračila som sa čapla mu rukou po hlave.
„Vážne si to nechceš rozmyslieť ?“ smutne na mňa zazrel. On stále nedokáže pochopiť, že ak sa pre niečo rozhodnem, stojím si za tým a nič na svete ma neprinúti zmeniť názor. Možno si ešte stále myslí, že je v mojom živote niečo viac, za čo ho považujem. V obývačke sa mi rozzvonil telefón. Jake som nechala v izbe, lakťami sa opieral o parapetu na okne a sledoval vonkajší svet.
„Ahoj. Už som na križovatke, mohla by si sa zviesť dolu k dverám ?“ zašvitoril otec do telefónu.
„Dobre, hneď som tam.“ Usmiala som sa aj keď to nevidel. Proste som sa tešila. Prácu som už mala zaobstaranú. Pracovať budem v jednom bare, snáď ma tam neroztrhajú v zuboch nespokojní zákazníci.
„Jake, nebuď taký.“ Oslovila som ho. Neotáčal sa, stále stál pri okne a nedaroval mi jediný pohľad, ktorí by ma rozveselil.
„Aký taký. Som proste smutný.“ Schopil do dlane rúčku od kufra a bez nadvihnutia nimi prešiel cez prah dverí na chodbu. S povzdychom som si vzala sveter a poskladaný ho ruksaku. Predpokladám, že v Londýne to nebude až tak horúca záležitosť. Obula som si svoje nesmrteľné conversi a dala sa do chôdze. Pripadalo mi to divné, keď sa niekto lúčil so svojim bytom. Ako napríklad vo filmoch, no až v tomto momente mi to prišlo reálne. Vážne mi to tu bude chýbať. Moje ranné kávy na balkóne a večerné prechádzky po pláži, keď mi voda pošteklila prsty na nohách a vietor vniesol do mojich vlasov sviežosť.
„Meškáš !“ zvolal z chodby. Z komody na chodbe som vzala letenku zastrčenú v pase a zamkla byt. Bez slov sme sa zviezli na prízemie. Nasadila som si slnečné okuliare a zabránila Jakeovi odísť, keď chcel preskočiť lavičku a odísť cez trávnik.
„Nechcem odísť rozhnevaná.“ Rukou som ho zastavila a chytila za zápästie.
„ Ja nie som nahnevaný. Je mi fajn.“ Odpovedal. Na parkovisku som už počula trúbenie čo znamenalo, že môj odvoz sa už zrejme dostavil.
„Len mi budeš chýbať. Už choď, aby si nezmeškala.“ Natiahol ku mne ruky a objal ma. Nebolo to úprimné objatie, aké mi zvykol darovať. Cítila som, že to robí nasilu, nie od srdca.
„Choď už.“ Zamával rukou. Nemala som už náladu ho presviedčať o tom, aby prestal trucovať. Proste som vytiahla rúčku od kufra, prevesila si ruksak na plecia a odkráčala svojou cestou. Len čo som sa otočila, už nestál na pôvodnom mieste.
„Aké máš pocity ?“ opýtal sa ocko po tom, čo mi vložil batožinu do kufra a zavrel ho. Posadila som sa vedľa neho na predné sedadlo a sledovala ako si zapína pás a otáča kľúčom v zapaľovaní.
„No asi tak ako človek, ktorý nikdy neletel lietadlom a sám ide na iný kontinent. Ale to bude v pohode.“ Mávla som rukou. Otočila som hlavu k oknu a bola celú dobu potichu. Nechcelo sa mi rozprávať, to si radšej nechávam do Londýna.
„Hlavne nezabudni, že ti budem volať. Možno ťa niekedy zobudím. Veď vieš, ten posun času.“ Otec ma oboznámil s jeho plánom.
„Dobre, budem čakať.“ Usmiala som sa a ťahala za sebou kufor.
„Ďalej s tebou ísť nemôžem.“ Povedal. Nie, nemôžem plakať. Potlačila som slzy v očiach a otca silno objala. Bude mi chýbať, zvlášť tie jeho kontroly bytu. Bude ťažké si zvyknúť, že sa musím spoliehať sama na seba. On za mňa už nebude môcť riešiť problém, budem to musieť robiť ja.
„Ahoj.“ Usmiala som sa a zamávala mu. Bez problémov som prešla kontrolou, s ruksakom som sa posadila na sedačky a čakala. A čakal a čakala a čakala. Bolo to nekonečné. Už som sa niekoľkokrát prichytila, ako sa mi zatvárajú oči. A to bolo ešte len jedenásť doobeda.
Mierne lenivá som sa nadvihla, keď ohlásili môj let. Letuške som podala letenku, s úsmevom mi popriala príjemný let a o chvíľu som už z lietadla pozorovala ľudí, ktorý pobehovali okolo a nosili batožinu dovnútra. Letušky prikázali zapnúť si pásy, poslúchla som a dala si do uší slúchadla. Nemala som poňatia kedy som zaspala, zobudila ma až letuška so správou, že pristávame. Na to, že letím prvýkrát to nebola najhoršia cesta. Nebolo mi všetko jedno. Po tele mi behali zimomriavky a ubíjala ma neistota, že otcovi známi, ktorí pre mňa mali prísť na mňa proste zabudli a teraz si niekde s vyloženými nohami popíjajú kávu. Zistila som, že nemám rada ten povik pri vystupovaní z lietadla kde sa každý niekam ponáhľa. Počkala som si, kým každý vystúpi a nasledovala som ich ako posledná. Natiahla som na seba sveter, slnko pomaly zapadalo a v nádeji, že ako vo filme uvidím tabuľku s mojim menom som ťahala za sebou kufor a pohľadom prebiehala po všetkých ľuďoch.
„Odkedy tak mladé dcéry ?“ opýtala som sa sama seba, keď som uvidela jedno dievča držať tabuľku s mojim menom a druhé dievča sa na mňa škerilo a poskakovala vedľa toho prvého dievčaťa s prstom ukazujúcim na tabuľku.
„To je ona, pohni kostrou.“ Zvolalo dievča s mierne zvlnenými vlasmi, milým úsmevom na tvári a ťahalo dievča s bujnými kučeravými vlasmi ku mne.
„Si Bethany Fletcherova, že ?“
„No áno. Ale to meno máte naopak.“ Ukázala som na tabuľu vyrobenú z papiera otočenú hore nohami. Bolo vtipné, že moje meno bolo napísané červeným rúžom, ktorý na perách malo aj dievča s tmavšou pokožkou.
„Mimochodom, ja sa volám Eleanor a toto je Danielle.“ Obe sa usmiala a objali ma. Takéto vrúcne privítanie som vážne nečakala.
„Hovorila som ti, že si to všimne.“ Šepla, ak si dobre pamätám Danielle Eleanor do ucha.
„Tak trochu sme sa ponáhľali.“ Oznámila Eleanor a vopchala si kartónovú tabuľku do veľkej kabelky.
„Že trochu.“ S červenkastou tvárou od smiechu sa Danielle odvrátila a rozosmiala. Prišli mi zlaté, navzájom sa poštuchovali a protivili si. Dúfala som, že s nimi strávim viac času. Zdali sa mi milé.
„Prestaň polemizovať !“ so zaťatými zubami prehovorila Eleanor.
„Nechaj ju, je iba nervózna z tvojho príchodu. Tak ideme za Louisom, poď.“ Mávla rukou a usmiala sa. Moment, tu niečo nehrá. Ja žiadneho Louisa nepoznám. Ten otcov kamarát sa mal volať Jonathan, žiadny Louis. Čo sa to deje ?
„Chvíľku, Louis ? Vy nie ste Jonathanove dcéry ?“ opýtala som sa nie mierne ale dosť zmätená a so srdcom v krku. Ešte ma tu niekto unesie !
„Nie ?“ nechápavo na seba zazreli.
„Vnučky ?
„Nie !“ znechutenejšie odpovedali až so sebou striasli.
„Pravnučky ?“ žobronila som aby to bola pravda no bolo stopercentne nepravdepodobné, že by mal Joanthan asi v desiatich dieťa.
„Moja pekná, tebe to nepovedali ?“ Danielle mi prstami prešla po vlasoch. S vypúlenými očami som sledovala Eleanor ako niečo ťuká do mobilu.
„Absolútne netuším čo sa to deje takže, môžete mi to niekto vysvetliť ?“ požiadala som ich no jediná, kto bola schopná venovať sa mi bola Danielle. Eleanor bola zaujatá telefónom, zrejme niekomu písala správu a bola značne podráždená. Zamračene sledovala palce prebiehajúce klávesnicou a ostošesť sa snažila niečo odoslať.
„Ja ti to vysvetlím. Ten predchádzajúci pán, Jonathan ?“
„To je nevlastný brat môjho otca.“ Odpovedala som.
„Áno, takže Jonathanovi sa vrátila domov dcéra, takže by ťa nemal kam ubytovať. Preto volal Louisovi, môjmu kamarátovi a jej priateľovi, aby ťa ubytoval u seba. Louis je jeho synovec, je to komplikované, lepšie ti to vysvetlí Louis.“ Zatrepotala mihalnicami a pohľadom upretým na mňa som sa jemne strácala v celej tejto situácií. To by môjho otca tak zaťažilo aby mi o tomto „menšom“ sťahovaní povedal ?
„Aha.“ Vydralo sa mi z hrdla.
„El, ako sú na tom s bytom.“ Otočila sa smerom, kde dievča sedelo na sedačke a zúrivo sa pozeralo natelefón.
„Vraj pokračujú. Jasne sme si včera vyjasnili, že to budú upratovať už od rána. Sú na to traja.“ Rozhodila rukami.
„Nevadí, ideme k nim.“ Zavelila Danielle. Stále som bola nejako mimo diania. Pripadalo mi to smiešne, že budem bývať v dome alebo možno byte s nejakým chlapcom, možno chlapom ale podľa výzoru Eleanor môže byť v rovnakom veku ako ja. Čo ak tam budú bývať ešte ďalší ľudia ?
„A aký je ten...“
„Louis ?“ doplnila ma Eleanor. Danielle sa posadila za volant, obe mi pomohli nasúkať batožinu do malého kufra Mini Coopra. Pri západe slnka sme sa viezli hlavný metom, bolo naozaj úchvatné.
„Áno, presne on.“ Vraj mám nejakého vzdialeného bratranca a ani o ňom neviem ? Zvláštne. Stále som si prezerala mesto mihajúce sa za oknami auta. Dievčatá ma posadili do stredu zadných sedadiel, vraj aby na mňa obe videli a aby sa im so mnou lepšie komunikovalo.
„Je to veselá kopa, rád niečo vyvádza. Ale je to skvelý priateľ, musím mu to uznať. Rád si robí z ľudí srandu, vyvádza rôzne žartíky a podobne. Lepšie bude, ak sa ti predstaví on sám. Hneď si to domyslíš, keď ho uvidíš.“ Hovorila Eleanor na jeden nádych. Obdivujem to dievča ako toho vie veľa povedať a koľko málo vzduchu na to spotrebuje.
„Konečná dámy.“ Vyhlásila Danielle. Zaparkovala neďaleko bytového komplexu. Vyzeral dosť luxusne, teda nevyzeral. On aj bol. Zavesila som si na plecia ruksak, vzala do ruky rúčku od kufra a potiahla ju za sebou až k výťahu, kde El, ako ju Danielle nazvala, stlačila tlačítko s označením siedmeho poschodia. Všetko bolo tak...čisté. Vyleštené, až som sa bála niečoho dotknúť.
„Od dnes, tvoj domov.“ Rozhodili obe rukami. Boli také vtipné. Aj keď ma nepoznali, snažili sa správať milo.
„My nie sme hotoví !“ zvolal chlapec po tom, ako otvoril dvere. V ruke držal mokrú handru, vlasy mal vyčesanú do jednej strany a na sebe prúžkované tričko s rifľovými šortkami. Pripadal mi povedomí, len som si nemohla spomenúť, odkiaľ ho poznám. Váu, žeby tým, že je to moja rodina ? Možno nejaká rodinná fotka, keď bol mladší ?
„Ahoj, som Beth.“ Vycerila som zuby a zamávala päticou prstov, kým on stál vo dverách tak isto vysmiatý od ucha k uchu ako ja. Asu to máme v rodine :)

Second chance, please


Prichádza moja tradičná dilema.

Mám nápady na dve poviedky, lenže sa ako vždy nemôžem rozhodnúť, ktorú by som písala. Písať by som chcela obe lenže kvôli škole a povinnostiam by som to nestíhala. Takže rozhodnete VY, ktorú budem písať. Možno ste si už všimli anketu na pravej strane blogu. Poprosila by som, aby ste v nej zahlasovali. Neskutočne mi to pomôže. Hlasovanie trvá do nedele, potom budem pridávať poviedku, ktorá bude mať viac hlasov.
Pod túto časť vám pridám odkaz na ten druhý príbeh, tak si prečítajte obe a pomôžte mi rozhodnúť sa :)
 Ďakujem :) xx

Tumblr_lnp7fo9tjh1qac5k1o1_500_large

Vždy bolo mojim snom viezť sa v policajnom aute v piatok večer. Zvlášť, ak svetla majáku na aute osvetľujú celú ulicu a susedia na dôchodku vstávajú z kresla a nenápadne sa snažia zazerať cez záclonku. Schúlená na prednom sedadle a s kolenami poskladanými pod bradou som sledovala ako Joshua vedľa mňa spúšťa nohu na brzde. Pre niekoho by to bolo možno ponižujúce, možno vzrušujúce no pre mňa to bolo absolútne normálne. Nie som však žiadna kriminálnička, ktorá by poznala gangstrov z celej ulice.
„Skús sa ešte napiť, dobre ?“ hlavou mykol smerom k poloprázdnej fľaši minerálky. Mierne som zavrtela hlavou a viac si privinula jeho bundu k hrudi. Zatočil volantom na príjazdovú cestu a zatiahol ručnú brzdu. Zastavili sme pred veľkým domom, ktorá sa pred pätnástimi rokmi stala mojim domovom. Obrastený bol brečtanom, vo veľkom garáži sa nachádzala autoopravovňa mojich dvoch súrodencov a keby každý nevedel, že tento dom bol niekedy plný hasičov, človeka ktorý bysme prišiel by to nenapadlo. Nič tomu nenaznačovala, zvlášť, ak pred domom rástli kvety s úhľadne pokoseným trávnikom a namontovaným zavlažovaním .
„Nie vďaka. Radšej už idem.“ Otvorila som dvere a vyšla z auta. Prevesila som kabelku s dlhou rúčkou cez telo a prebehla trávnikom ku schodom.
„Hej, počkaj ma.“ Mávol rukou. Zastavila som. Počkala, kým rýchlymi krokmi dobehol ku mne a spoločne sa vybrali k dverám. Päsťou zabúchal na dvere a za matným sklom sa v svetle ukázala tmavá silueta.
„Grace, už znovu ?“ mama zvesila plecia a zadívala sa na svojho brata stojaceho po mojom boku.
„Ďakujem, Joshua.“ Usmiala som sa na svojho uja a vošla do domu. Kým sa mama ešte rozprávala s bratom, vyzula som si tramky v chodbe a bosá prebehla do kuchyne. Z chladničky som si vybrala jogurt a vyliala ho do misky.
„Nezapamätala si si, čo som ti hovorila ?“ karhavo na mňa zazrela spod zvrášteného čela, keď sa vrátila do kuchyne. Mala na sebe ružové tričko s bielymi nohavicami čo naznačovalo, že sa chystá na nočnú do nemocnice.
„Vodu som so sebou mala. Len som ju nejako skôr vypila a už mi neostalo, no !“ zvrtla som sa a zoskočila z barovej stoličky.
„Vieš, že máš problémy s tlakom tak by si na seba mohla dbať viac. Ja nie som tvoja osobná asistentka aby som za tebou behala s fľašou v ruke.“ Rukou zamávala pred mojou tvárou a zopla si vlasy sponkou na temene.
„Mami, tvoju kázeň viem povedať aj odzadu. Dávam si na seba pozor a navyše som neodpadla, prišlo mi len zle a hneď som Joshuovi zavolala. Nerob z toho takú drámu, ja som už zvyknutá.“ Flegmaticky som odpovedala a ju to ešte viac vytočilo, pretože je to ONA kto musí mať vždy pravdu.
„Kde je Kyle s Dylanom ?“ zmenila som tému. Znervózňovalo ma to ticho, ktoré tomuto domu nikdy nevládlo vďaka mojim bratom, ktorí sa našťastie nepodobajú aj keď sú dvojičky. Dvojnásobok báb, ktoré sem vláči Kyle by som už nezvládla.
„Šli niekam von. Ja už idem do práce a ty sa z domu nepohneš ani na milimeter. Žiadna návšteva Laury alebo niekoho iného. Rozumieme si ?“ dlane položila na moje líca a prstami mi prešla po lícnych kostiach. Viem, že sa o mňa bojí, ale niekedy to vážne preháňa.
„Áno, celý večer budem doma.“ Nedobrovoľne som odpovedala.
„Dobre, dobrú noc slniečko.“ Pobozkala ma do vlasov a opustila dom. Niekomu by to možno prišlo smiešne, že sa o nás troch ešte stále stará, aj keď už pracujeme. Na vysokú sme ísť nemohli, naša finančná situácia nám to nedovolila. Odkráčala som do svojej podkrovnej izby a zhodila sa na posteľ. Kam sa vlastne chcem dostať ? Pracujem ako chyžná v londýnskom hotely, mám skončenú iba strednú školu a čo ďalej ? Odídem preč ? Niekam do zahraničia kde nebudem poznať ani len ulicu, na ktorej by som bývala ? Ako vždy, keď príde na moje rozjímanie a živote zavolám osobe, ktorá ma z toho ľahko vytrhne.
„Tak som chcela výjsť von ale skoro ma znovu ušliapala banda tých pištiacich dievčat.“ Posťažovala som sa jej keď som prstom prešla po lepiacej páske, ktorá držala fotky nalepené na strope.
„Aha...chápem.“ odbľabotala. Keby nebola moja najlepšia kamoška tak by som jej vážne niečo vykričala. Kým si ja vylievam myšlienky, ktoré iné uši nezačujú, ona si niečo pohmkáva a ani si nenájde ten moment na to, aby započula aspoň posledné dve slová a zmysluplne my neodpovedala.
„Laura, ak ma chceš ignorovať tak to urob aspoň nejako štýlovo.“ Mierne naštvaná som jej povedala do telefónu.
„Ehm...okej.“
„Skladám !“ zvolala som a ešte chvíľu počkala, či nezareaguje.
„Jasné, som tu. Počula som ťa...tí tvoji bratia sú vážne strašní.“
„O nich som nepovedala ani slovo.“ Sfúkla som jej snahu obhájiť svoju prítomnosť.
„Vieš dobre, že ak začneš vetu „dnes v práci“ tak ťa nejako prestávam vnímať.“ Vedela som si predstaviť ten jej blažený výraz keď drží mobil pri uchu a vytešuje sa z môjho vytočeného výrazu.
„Fajn, tak to ti ani nepoviem to, že sú u nás v hotely na týždeň One Direction.“ Zaškerila som sa.
„Vážne ? Netrep, to je bombové. Dostaneš ma tam, že ?“ zajasala a kričala mi do telefónu.
„Nie ! Tak sa preber a počúvaj ma.“ Zasiahla som.
„Ja ti to raz pripomeniem ! Keď s nimi niečo budeme mať, ha ! To bude ale pocit, vtedy ti niečo také vyvediem, že sa z toho nespamätáš.“ Podráždene povedala.
„Platí ! Ale ja to ja urobím niečo tebe.“
„Fajn !“ zavrčala.
„Prepáč ale ja už vážne musíš zložiť. Idem spať, zajtra vstávam do práce.“ Oznámila som.
„Počkaj ma na zastávke, ja chcem ísť do centra. Dobre ?“ nadvihla hlas.
„Nemeškaj. Dobrú noc.“ Aj tak bude meškať. Môžem jej to zopakovať aj stokrát, ona to urobí po svojom. Po jej pozdrave som zložila a osprchovala sa. V kúpeľni bola neskutočná zima, jeden z mojich inteligentných bratov určite zabudol zavrieť okno a ja som si išla polámať nohy aby som čím skôr zaliezla pod paplón a mohla načerpať nové sily na nasledujúci deň.

Nespala som skoro celú noc. Stále som sa len prehadzovala a nedokázala sa ponoriť do snov. Prečo ? Keď som telefonovala s Laurou, mala som chuť zhodiť sa na gauč a spať ako batoľa. No ako náhle som zhodila hlavu do vankúšov, do tela sa mi dostala nová energia. Nepomohli tomu ani moji bratia, ktorý sa vrátili okolo jednej domov. Robili takí hluk a smiali sa akoby sa snažili brániť sa pred náletom mimozemšťanov. Za oknom sa pomaly ale isto rysovali slnečné lúče a mne sa vtedy podarilo zaspať. Ak by mi niekto nevošiel do izby, nezačala by som mrnčať nad chladom, ktorý sa mi motal okolo vytrčených nôh spod paplóna a nedonútila sa otvoriť oči.
Trochu som rozlepila oči a pred tvárou sa mi rysovala postava. Nebola Kyleova a ani Nathanova. Bola to ženská postaval, lenže moja mama nie je tak chudá. Donútila som sa otvoriť oči dokorán a nebyť môjho výcviku za posledné dva roky, asi by som začala panikáriť.
„Dobré ránko.“ So slniečkovským úsmevom ma pozdravilo neznáme dievča so špinavo blond vlasmi. Oblečené na sebe malo Kyleovu košeľu a viac nič ! Mala veľmi dobrú náladu, priam žiarila !
„Dobré !“ umelo som sa zaškerila a pokračovala, “ehm...čo tu robíš ?“
„Ou, tvoj brat ma sem poslal. Vraj mi môžeš niečo požičať. Myslím oblečenie.“ Posadila sa na miesto k mojim nohám. Perinu som si pritiahla viac k sebe z neistoty, čo od nej môžem čakať.
„Ospravedlníš ma na minútku ?“ postavila som sa a prešmykla okolo nej. Zavrela som za sebou dvere a zletela dolu schodmi ako s raketou v zadku v snahe nájsť jedného z mojich starších súrodencov.
„Čo si mi to poslal do izby za ženskú ?“ postavila som sa pred chladničku keď sa ju Kyle snažil otvoriť.
„Takže si sa už s Morgan zoznámila ? Alebo sa volá Lindsey ?“ zadumane sa pozrel do stropu akoby na ňom mal napísaný zoznam mien aj s fotkami všetkých dievčat, ktoré mal. Len preto, že je pekný si robí čo chce a jeho presný opak Nathan má jedno a to isté dievča už od maturity. Lauru, ako to s ňou môže vydržať ?
„Je jedno ako sa volá. Pri tvojich piatkových a sobotných známostiach mi zruinuješ šatník.“ Buchla som po pulte.
„Všetky veci sa ti doteraz vrátili, nie ?“ pohodovo konštatoval s kúskom chleba v ústach. Nad jeho argumentom som prevrátila očami a pokračovala ďalej.
„Ak si taký múdry, tak jej daj niečo zo svojho.“ Mávla som pred ním rukou a rozhodla sa odprevadiť Morgan alebo Lindsey zo svojej izby.
„Počkaj, kam ideš“ utekal z kuchyne ešte stále bez trička a dohnal ma hore na chodbe.
„Do izby. Čo ak mi niečo ukradne ?“
„Nebuď blbá, dvakrát mi do chládku nešla.“ Ohrnul nosom a založil ruky v bok.
„Ona bola v base a ty si ju ešte priviedol sem ?“ naštvane som “šepkala“ pretože moja izba od nás nebola veľmi ďaleko.
„Ale nie, robím si srandu.“ Zasmial sa a frkol mi prstom do nosa.
„Mne je to jedno. Môjho šatníka sa nedotkneš, pár vecí, ktoré tu má Laura u Dylana tak isto nie a odporúčam ti, aby si ju do takých desiatich minút vypratal z domu.“
„Nechápem prečo, aspoň ju nechám naraňajkovať sa.“ Odpovedal a ja som sa potmehúsky v mysli stále škerila.
„Pretože sa to dozvie mama.“
„Ako sa to asi môže dozvedieť ? Je v práci.“ S frajerským úsmevom sa ohradil.
„Som doma !“ Zaškerila som sa konečne aj navonok. Kyle začal chytať paniku a viem, že sa nemám zabávať na nešťastí iných, ale toto bola hystéria, nie nešťastie.
„To si nečakal, čo ?“ zavrtela som so sebou a vošla do izby. Morgan alebo Lindsey sedela pri okne a pozorovala čo sa deje vonku.
„Poď, musíš ísť.“ Zvolal Kyle keď vpálil do mojej izby.
„Mám aj meno. Bridget.“ Postavila sa a naštvane naňho zazrela.
„Samozrejme !“ odfrkol a za ruku ju stiahol preč. Odkedy odišli, nepočula som žiadny krik. Takže ju asi dostal von skôr, než si to mama mohla všimnúť. Dylan isto ešte stále spal, počula som ako chrápal. Zaťahoval tak, že by porúbal polovicu Álp.
„Už idém !“ zvolala som kým som sa obúvala na prahu kuchyne.
„Pekný deň.“ Zamávala mi mama. Kyle na mňa vrhol nenávistný pohľad a s dobrou náladou som sa vybrala do práce.
Sobotné ráno v Londýne bolo svieže. Kvapky rosy kolísajúce sa na tráve mi zamočili tramky. Prehodila som cez seba mikinu a pridala do kroku, aby som nezmeškala autobus. Na dvoroch sa už mihali ľudia s nákupmi alebo ranné vtáčatá, ktoré si zlepšovali kondičku behom. Medzi túto skupinu však nepatrila Laura, ktorá utekala ostošesť aby ma dohnala pár metrov od lavičky na zastávke.
„Ty nepočuješ keď na teba niekto kričí ?“ povedala pomedzi nádychy kým sa rukami opierala o kolená.
„Nabudúce budeš vedieť, že treba hlasnejšie kričať.“ Potľapkala som ju po ramene a upozornila ju na prichádzajúci autobus.
„Počúvaj, mohla by si mi doniesť ten super koláč, ktorý som dostala minulý víkend ?“ zamávala mihalnicami keď sa v autobuse posadila vedľa mňa.
„Ak zastihnem cukrárku, tak si ho vypýtam.“ Plecom som do nej drgla a nasadila si slúchadlá. Cesta netrvala dlho, o chvíľu som už vystupovala a mávala Laure z chodníka, ktorý viedol k hotelu. Ešte bolo len deväť hodín, no pred vchodom boli ešte stále rozmiestnené záterasy, za ktorými poskakovalo niekoľko pištiacich dievčat. Nechápala som celému tomu zmätku, o žiadnej celebrite v hotely som nevedela a to som chyžná, ja to viem hneď od šéfa !Kvôli nim som dnu musel vojsť zadným vchodom. V šatni som stretla Sarah, moju kolegyňu, ktorá sa akurát tiež prezliekala.
„Idem na tretie, vidíme sa na obede.“ Usmiala sa a utekala preč. V béžovej rovnošate som sa vybrala s plným náručím uterákov na piate poschodie. Vozík som mala na tom istom poschodí v malej komôrke takže vo výťahu som sa viezla iba s plnými rukami. Starší pán ma nechal výjsť prvú a tak som sa vydala do práce. Ešte kým som kráčala smerom k hotelu, narýchlo som si vlasy zviazala do drdolu. Moja stará gumička to zrejme už nevydržala a povolila sa. Niekoľko prameňov vlasov mi padlo do tváre a cestu predo mnou som príliš nevidela. Potom som cítila silný náraz. Bolo to tvrdé, ako keby som narazila do nejakej tyče. Bordové uteráky mi vypadli z náručia a skončili na chlpatom koberci. Vedľa mňa sa snažil postaviť nejaký chlapec. Zrejme ho nezaujímalo, že pred pár sekundami do niekoho napálil ako lokomotíva v plnej rýchlosti.
„Čo tak sa aspoň ospravedlniť ?“ zvolala som za ním. Hoci som iba biedna chyžná, aj ja si zaslúžim ospravedlnenie. Som rovnaká ľudská bytosť ako aj dotyčný.  Zviazala som si vlasy znovu do drdola, ktorý sa upevnil na temene mojej hlavy. Neznámi chlapec sa otočil tvárou ku mne, jeho modré oči som si všimla ako prvé. No namosúrený pohľad mi neunikol taktiež, nepôsobil veľmi milo.



streda 20. marca 2013

Rozhodla som sa !

Po tomto príspevku ma možno zbombardujete alebo niečo horšie ale proste nie...



Po dlhšom uvažovaní som sa rozhodla, že....
poviedku All for you pozastavujem. 

Dôvod ?

Na začiatku, ako som to začala písať, som mala všetko dokonalo premyslené. Šťastné zaľúbený pár a všetko okolo toho. Sem tam hádka a tak ďalej... Lenže mňa už nebaví to klišé "Žili spolu šťastne až do smrti." Viem, hovoríte si, že by som to mohla jednoducho zmeniť a písať ďalej. Áno, skúšala som. Mala som už asi tri viarianty ako to zakončiť, lenže vždy som sa niekde sekla. Aj keď som dostala rady, prišli aj nápady z mojej hlavy no už to nebolo ono. Možno by som to aj dokázala napísať lenže ja to nechcem mať len tak odfláknuté, leda žeby bolo. Mrzí ma to pretože sa mi písala skvelo ale niečo sa zlomilo a mne táto poviedka začala pripomínať predchádzajúcu. Takže ak dostanem nejaké nápady, alebo si budem chcieť oddýchnuť od ďalších poviedok, dopíšem to. Budem zhromažďovať ďalšie nápady a ešte sa uvidí. Dúfam, že ma chápete...

Čo sa týka budúcnosti blogu, nekončím. Mám naplánované ďalšie dve poviedky a teraz sa ešte rozhodnúť, ktorú budem písať. Prvú časť pridám zrejme behom tohto týždňa, ako budem stíhať.

Teraz mám na vás jednu prosbu. Napíšte mi nejaké nápady na jej názov. Veľmi sa poteším, ak mi napíšete nejaké vaše nápady. 

Ešte raz sa vám ospravedlňujem a dúfam, že ďalšiu poviedku budete čítať. 
S prípadnými otázkami sa zastavte na ask.me alebo mail. ↑ :)

Papa :) xx


nedeľa 17. marca 2013

Love or Hate ?


Ďalšia jednodielka, uáááá :D xx



„Kate ! Už o tom vieš ?“ s dupotom sa ku mne dovalila mama po schodoch. Narušila tak moju kľudnú atmosféru plnú jahôd ukradnutých so záhradky a knihy, ktorú som si nedávno kúpila.
„Neviem o čom hovoríš ale typujem, že mi to o niekoľko sekúnd povieš.“ Zaklapla som knihu a mama sa veselo posadila vedľa mňa.
„Pamätáš si ešte na tú moju kamarátku, ktorá tu k nám chodila na víkendy ?“
„Asi áno, a čo s ňou ?“
„Kúpila ten dom vedľa nášho sadu a prídu sem na celé prázdniny. A ešte do dediny prišla na konci júna nejaké dve rodiny s deťmi v tvojom veku, nie je to úžasné ? “ Mama zaplesala a mne sa na čele objavila navretá žila.
„Typujem, že s ňou príde aj ten jej nevystatý syn, všakže ?“ nevšímala som si zvyšok jej oznamu.
„Nie !“ zvýšila na mňa hlas a zakrivila pohľad.
„Chvála bohu !“ spojila som ruky a s úľavou vyšla do izby. Zavrela som za sebou dvere a uvidela čierne auto zabočiť na poľnú cestu vedľa nášho dvora, ktorá viedla hore na kopec. Zrejme tá mamina kamarátka už prišla ale na to, že tu chce stráviť celé prázdniny si v jednom aute príliš veľa vecí asi priniesť nemohla.
 „Počul som ťa kričať na celý dom a to som bol v záhrade a polieval zeleninu. V čom je znovu problém ?“ do izby mi vošiel otec, keď som sedela na okne a počúvala hudbu.
„Ale nič !“ povedala som na rovinu a na otcovej tvárí sa objavil chápavý výraz.
„Ahá, dobre. Keď sa o tom „nič“ budeš chceš porozprávať, budem dole.“  potľapkal po kolene a vyšiel z izby.
Neostávalo mi nič iné, len sa zmieriť s tým, že zrejme celé leto budem tráviť večere plné smiechu mojej mami s jej kamarátkou, otcom telefonujúcim so svojim magnátom a občasnou návštevou Harryho, s ktorým si budeme skákať do vlasov každých päť minút. Kiež by sa v tejto dedine našlo nejaké dievča, ktoré by chápalo mojim pocitom. Lenže to sa nestane !
„Zlatko, poď sa zvýtať !“ začula som mamu ako kričí spred bránky, keď som pozorovala z hojdačky na terase celé okolie. Nedobrovoľne som sa zgúľala na zem a bosá prešla po tráve až k tete Anne.
„No ty si ale vyrástla. Posledný krát som ťa videla keď si bola ešte malý štopeľ, ako korok od vína.“ Vystískala ma a usmiala som sa na ňu. Úprimne, až tak malá som nebola. (Fajn, možno bola. Puberta robí zázraky)
„Aká bola cesta ?“ vypytovala sa mama kým som s otcom debatovala o taktike kradnutia jahôd mame zo záhradky. Vždy nás načape, keď ide večer zatvárať okná v kuchyni.
„Nehnevajte sa teta, ale už musím ísť.“ Usmiala som sa na ňu a rýchlo utiekla pred tým, než by mi mama spustila kázanie o úcte k návšteve.
Vonku ešte stále pálilo slnko, vzala som si šiltovku, vyzerala som ako keby som šla na brigádu v tej starej košeli a rifľových šortkách. Obula sa a namierila si to do menšieho lesíka za naším sadom. Od mala tam mám jeden obľúbený strom, na ktorý si chodím sadnúť. Vytrhne ma z reality, z tohto niekedy otrasného a odpudivého sveta a odplaví všetky problémy. Pomaly ale isto som sa približovala, no niečo sa mi nepozdávalo. No samozrejme ! Konár, na ktorý keď som si sadla všetky problémy a jednoducho celý svet sa vzal a utekal preč, bol obsadený nevítaným návštevníkom.
„Ehm, ehm !“ odkašľala som si nasilu. Ruky založila v bok a čakala, kým sa urodzenej pani alebo pánovi uráči otočiť sa mi tvárou.
„Skoro som dostal infarkt, nevieš sa normálne pozdraviť ?“ chlapec s kučeravou štícou padajúcou do očí si prehodil nohu z jednej strany na druhú a už bol otočený ku mne. Bol dosť vysoko, presne tam kam leziem až ja. Bol mi niečím povedomí, no za svet som si nemohla spomenúť, čím.
„Nebuď agresívny hneď na začiatku rozovoru.“ Mykla som plecom. Chlapec, ktorý sa ešte stále ani nepredstavil zoskočil zo stromu a keď si oprášil nohavice veľkými dlaňami, podišiel ku mne.
„Páči sa mi, keď je dievča drzé.“ Prstom mi chytil bradu a prešiel po nej. Prešla mnou triaška keď na mňa zazerali tie zelené oči.
„A ty si zrejme neskutočný sukničkár.“ Pokrčila som nosom.
„Hm, dievča sa nám vyzná.“ Slastne sa zaškeril a prekrížil ruky na prsiach.
„Mimochodom, odkiaľ si sa dostal práve na tento strom. Jediný človek, ktorý sem zvykne chodiť som ja.“
„Zrejme sa to od dnešku zmení.“ naklonil sa ku mne. Moja výška mu dosahovala približne po polovicu ramena. Mal perfektný výhľad na môj nechápavý výraz.
„Vážne ?“ prekvapene som naňho zazrela.
„Vážne. A tvoje meno je ?“
„Kate.“ Rázne som odpovedala.
„Harry, teší ma.“ Vzal moju ruku a pobozkal mi ju s tajomným úsmevom.
„To si nechaj pre niekoho iného.“ Otočila som sa a rozhodla sa odísť. Nepodarilo sa, schmatol ma za ruku a potiahol ku sebe.
„Mimochodom, ten strom sa mi začína páčiť rovnako ako ty, takže sa tu budem zastavovať častejšie.“ Preberal si ma pohľadom zožierajúcim moje myšlienky a na lícach sa mu objavili malé jamky. Keby nič nehovoril, možno by som si aj myslela, že je milý.
„To by som sa veľmi nepotešila.“ potiahla som ruku z jeho silného zovretia a naštvane odpochodovala domov. Mala som naladenú bojovú náladu, prešla ma chuť posedávať si na strome a rozjímať o svete. Doma som za sebou tresla dvermi so sieťkou smerujúcimi na terasu a vošla do kuchyne, s potrebou napiť sa.
„Chcem sa porozprávať !“ zastavila som, dlaňou sa oprela o stôl pričom som po ňom nechcene buchla. Otca som našla s položenými rukami na stole kým si kľudne čítal noviny pri poobedňajšej šálke kávy po ktorej znovu nezaspí.
„Áno ?“ lenivo odlepil oči od stránky, poskladal ich a uprel pohľad na mňa.
„Nejaký chlapec sa nasáčkoval na môj strom. Nebýva v dedine. Kto to je ?“ Do čerta ! Na malú chvíľku som sa prichytila, ako si ho predstavujem v milom obraze !
„Oh,“ hodil prstom a pokračoval „to bude zrejme jeden z tých nových susedov.“ Nový susedia, nový susedia...jasné ! Tí, ktorých mi mama ráno spomínala.
„Fajn.“ Oznámila som a potom, čo moja mama vyhlásila, že teta Anne k nám príde na večeru som sa musela ísť prezliecť.
     Okúpaná som sa nasúkala do šiat, ktoré mi mama ušila a splietla vlasy do voľného vrkoča. Z chodby som začula hlasy, zbehla som rýchlo dole. Akoby ma ovalili krompáčom, keď som videla osobu stojacu za tetou Anne. Nechcelo sa mi veriť vlastným očiam a radšej by som bola, keby mi vypadli z jamiek.
„Ahoj Kate.“ Ironicky mi s úškrnom zamával. To je teda herec. Ten kučeravý chalan, je vážne Harry ! Nie však Harry, ktorého som nepoznala, ale ten Harry, ktorý mi ako dieťa sypal do džúsu piesok, za cereálie do jogurtu vymenil granule môjho nebohého psa a hádzal do bazénu bez odôvodnenia aj keď mu to jeho a moja mama rázne zakázali.
„Ahoj Harry.“ Odzdravila som ho po premietnutí si všetkých nepliech, ktoré zapríčinil on mne a následne ja jemu.
„Poďte na terasu, najeme sa tam.“  Úsmevne mama povedala a naznačila, aby sme ju cez chodbu nasledovali.
„Si neskutočný !“ precedila som pomedzi zuby, kým som musela vedľa neho kráčať.
„Bolo príjemné sa znovu stretnúť ako za starých čias, zvlášť keď si tak opeknela.“ Uškŕňal sa a prstom štuchol medzi rebrá. Do líc sa mi nahrnul rumenec, už dlho mi žiadny chlapec nepovedal žiadnu lichôtku. Prečo práve on ? Zrejme mu robí radosť, keď ma vytáča. Keď sme dorazili na terasu, mama ma poslala po príbore, zatiaľ čo nalievala do pohárov vodu.
„Harry, choď Kate pomôcť.“ Nakázala mu mama. Poslušne sa za mnou vybral.
„To si mi nemohol povedať hneď, že si tu cez leto ale šaškoval si s bozkom na ruku ?“
„Veď som ti svoje meno povedal. Sme kamaráti od detstva, mala si ma spoznať.“ Obraňoval sa.
„Starý známi sa nepredstavujú.“ Nadvihla som obočie a vyťahovala zo zásuvky príbory. Je síce pravda, že ma dokáže naštvať ale aj tak to bol môj skvelý kamarát, ktorého poznám od detstva. Len mu to neprejavujem tradičným spôsobom ako je milý prístup a kamarátske rozhovory plné hlúpych chichotaní a podobne.
„Tradície sa môžu meniť.“ Vyplazil jazyk a kráčal predo mnou. Ako vždy ma mama posadila k nemu. Veď aj prečo by nie, keď podľa nej si máme toho veľa povedať. Áno, nevideli sme sa aspoň štyri roky ale nikdy som s ním neviedla dlhé rozhovory vŕtajúce sa v jeho alebo mojej duši za účelom odľahčiť zúfalé chvíľky. Celý čas sme sa kopali nohami pod stolom. Prišlo mi to smiešne, nejedenkrát som vybuchla smiechom. Stále ma baví si z neho uťahovať. A jeho to baví taktiež. Keď rodičia odišli tete Anne ukázať podkrovie, ktoré prerobili, Harry vzal slamku z pohára a frkol mi pár kvapiek džúsu na krk.
„To ťa ešte od štrnástich drží ?“ opýtala som sa so servítkou na krku. Mykol plecom a usmial sa. Oznámil mi, že si ide odbehnúť na toaletu tak som si z koláča odkrojila poriadky kus a začala ho jesť. Neskutočne ma tlačili topánky tak som sa postavila a snažila sa ich vyzuť. Ale keď som sa otočila a snažila sa odkopať topánky, dvere do obývačky nejako som sa pošmykla a celý môj čokoládový koláč skončil na Harryho bielej košeli.
„Ups !“ vycerila som zuby zrejme ešte špinavé od čokolády a zanechala ruky stále v pozícií, v akej zostali po spomínanom incidente.
„To nebolo veľmi pekné. Čo by som ti mohol urobiť ja ?“ začal hútať. Rozopol si gombíky na rukávoch a vyhrnul si ich až po lakte.
„Už viem, ešte som ti neprejavil ako neskutočne ťa mám rád.“ Odhodil tanier z mojich rúk a pritiahol ma k sebe. Ako by to nestačilo, ešte ma aj nadvihol a po tom, čo som začala pišťať ma pustil dole. Slastne sa na mňa pozrel a založil ruky do čiernych riflí. Nemohol sa nabažiť môjho výrazu a špinavých marhuľových šiat.
„Toto mi vlastnoručne vyperieš. Ešte si k tebe aj sadnem aby som ťa pri tom pozorovala.“ Zaťala som zuby.
„Tak to asi bude vo dvojici väčšia zábava. Mydlová voda sa krásne vyníma v takých pekných vlasoch aké máš ty.“ Uškrnul sa, nahodil zvodný pohľad na ktorý určite balí všetky baby.
„Že nie je pravda to, čo vidím ?“ Harryho mama sa chytili za hlavu a zadívala sa na mňa ako bosá a celá od čokoládovej torty postávam so stočenými prstami na nohách dovnútra vedľa Harryho s mega fľakom na košeli. Prisunul sa ku mne bližšie a rukou ma chytil okolo pásu tak, aby to nikto nevidel. Kam smeruje ?!
„Prosím vás, choďte sa radšej umyť skôr, než sa tu odohrá nejaký masaker.“ Oznámil otec a poslal nás preč.
„Poďme k nám, niečo som ti priniesol.“ Pošepol mi do ucha a ťahal z našej kúpeľne preč. Naši rodičia si určite nič nevšimli, vytiahli päť starých albumov zo skrinky a v spoločnosti červeného vína sa zajtra nebudú môcť postaviť z postelí.
„Pamätáš, ako si ma raz nechal samú v lese ?“ opýtala som sa zatiaľ čo sme kráčali vedľa seba v tme. Jediné čo nám robilo spoločnosť boli cvrčky ozývajúce sa všade naokolo a niekoľko svetlušiek, ktoré poletovali okolo mojej hlavy.
„Ospravedlnil som sa ti už ?“ so smiechom sa opýtal.
„Nie. A to už prešlo desať rokov.“ Podotkla som a zasmiala sa držiac svoje topánky v ruke.
„Prepáč mi to po tých desiatich rokov. Veľmi ma to mrzí a nechcel som, aby si mala pupence od žihľavy ešte ďalšie dva dni. Škrabala si si to však ty aj napriek tomu, že ti to otec zakázal.“
„Vieš veľmi dobre, že robím všetko naopak, ako mi niekto prikáže.“
„Samozrejme, preto si vošla aj do ohrady plnej oviec a preto ťa ten baran naháňal až som ťa odtiaľ musel ťahať.“
„Mala som dvanásť, bola som hlúpa a vtedy si sa mi páčil aj ty nie len biele zvieratá plné vlny.“ So smiechom som oznámila. Nepočula som však Harryho smiech. Bála som sa, že som povedala niečo zlé.
„Páčil som sa ti ?“
„Mmm...musím ti povedať pravdu ?“ prižmúrila som oči a videla väčšie kuľové než predtým. Akoby ma videl, ako som sa hanbila mu odpovedať. Má devätnásť, dobre vie, že sa mi páčil.
„Nemusíš, pretože som to vedel. Len som to chcel počuť aj od teba. Teraz poď dnu.“ Usmial sa.
„Nejdem dnu, mám špinavé nohy.“ Oponovala som a zhodila balerínky na terasu. Harry zhodil svoje topánky vedľa mojich, obaja sme kráčali od nás bosí a naozaj nechápem, ako nás napadlo ísť po tej rose až k ich domu.
„Vydrž chvíľu.“ Vyhlásil a o chvíľku pribehol s hadicou. Podišiel ku kohútiku a šikovne ju napojil. Ani som sa nenazdala a už sa kvapky studenej vody nasmerované na mňa dotkli suchej pokožky na mojich rukách.
„Edward !“ hlasnejšie som ho oslovila druhým menom.
„Bella ?“ so smiechom ma tiež oslovil aj keď to nebolo moje druhé meno no zrejme mu to pripadalo vtipné. Opláchol si nohy celé od trávy a podal hadicu aj mne. Po tej tme som toho veľa nevidela, jediné čo svietilo bola pomaly hynúca žiarovka, ešte stále nevymenená, ktorá bola nakrútená nad dvermi pri zadnom vchode na terasu ako aj u nás. Všetky domy boli riešené skoro rovnako čo mi pripadalo divné.
„Tu som ti niečo priniesol.“ Pribehol ku mne z vnútra a posadil sa vedľa mňa.
„Najprv nastav dlaň.“ Poslúchla som ho. Do dlane mi padla ťažšia kľúčenka. Vďaka slabému svetlu som videla, že to bola postavička, ktorej chýbala druhá polovica.
„Vieš ako som ti raz sľúbil, že si raz kúpime takúto kľúčenku aby symbolizovala našu vzájomnú nenávisť, však ?“ zasmiala som sa nad spomienkou ako sme prekrúcali to, že sa máme radi na to, ako sa nenávidíme. Ako sa tešíme, keď sme sa stretli na to, že by sme radšej sedeli v mravenisku plnom červených mravcov, ktoré by nás doštípali do krvi a podobne.
„Ja som na to zabudla. Kde máš druhú polovicu ?“ spýtavo som naňho zazrela a uvidela, ako sa na mňa pozerá milým úsmevom. Odkedy sem prišiel na mňa tak usmieva a aj keď ma to veľmi neteší, podlieham mu a čím ďalej tým viac sa mi začína páčiť.
„V aute, ešte som si ju nestihol nikam zavesiť.“ Priznal.
„Ja pre teba nemám nič.“ Odula som spodnú peru.
„To nevadí.“ Usmial sa, odhalil svoje roztomilé jamky na lícach a prešiel rukou po mojom líci. Celým telom mi prebehla elektrina a keď som postrehla, ako uprene sleduje moje oči bála som sa, no zároveň a maličkou dušičkou sa tešila, čo bude nasledovať. Pomaly sa ku mne začal približovať, privrela som oči a pocítila jeho mäkké pery na tých svojich. Bol to neopakovateľný pocit, pred pár rokmi by som za to doňho hodila kopačky na futbal ako som zvykla no teraz nie. Vlastne som ani nechcela, aby prestal pretože sa mi to páčilo. Rukami držal moju tvár a keď svoje pery odlepil od mojich, nosom sa obtrel o ten môj. Zahryzol si do spodnej pery a spustil pohľad do zeme.
„Ja..už by so mala ísť. Košeľu mi zajtra dones, vyperiem ti ju.“ Totálne som odbočila od činu, ktorý sa pred chvíľou stal a jeho to zrejme vykoľajilo.
„Ja si to vyberiem, neobťažuj sa. Môžem ťa odprevadiť ?“ zoskočil z terasy na trávu predo mňa a svojou teplou rukou ma chytil za zápästie.
„Nie, nemusíš. Iba prejdem cez plot a budem doma.“ Nesmelo som sa usmiala. Rukou som prešla po jeho pleci a malými krokmi sa začala vzďaľovať.
„Kate ?“ zvolal z diaľky. Otočila som sa.
„Prosím ťa, nehnevaj sa na mňa.“ Usmiala som sa, určite to videl. Nebola som zas tak ďaleko aby to nemohol postrehnúť.
Trávou vysokou po pás som sa prebrodila až k pokosenej ploche a tak mohla nepatrne prebehnúť okolo skleníka aby si ma nikto nevšimol. Mama, otec a teta Anne sa ešte stále smiali nad mojimi fotkami a zabávali sa na tom, ako ma trápili zostrihmi alá hrniec v škôlke a škole. Našťastie si to odniesol aj Harry. Netrápilo ma to, prebehla som so špinavými nohami do kúpeľne, umyla si ich a po belasom koberci prešla do izby. Kľúčenku od Harryho som pustila z dlane, pristála vedľa telefónu a lampy na nočnom stolíku. Zo svojej izby som ešte stále videla, ako sa v Harryho dome svieti no keď som sa vyklonila von, celý dom sa ponoril do tmy. So spomienkou na Harryho pery som si ľahla do postele. Bruškami prstov som prešla po líci a s úsmevom na tvári zaspala.

-Harry-
Nechce sa mi ani uveriť že som to vážne urobil. To som sa neodkázal ovládať tých hlúpych päť minút ? Vážne som ju pobozkal a potom len tak nechal odísť ? Nemal som to urobiť a teraz sa jej nebudem ani môcť pozrieť do očí bez toho, aby som to neurobil znovu. Ako jej mám vysvetliť že som sa do nej zaľúbil po tom, ako sme sa nenávideli no zároveň priatelili a robili si napriek. Nedá sa to, zrejme si bude myslieť, že na ňu chcem znova niečo našiť. Nebude mi veriť a možno ma aj vysmeje.
Po tom čo som sa ráno umyl a prezliekol do trička so šortkami som sa ako vždy zastavil pri okne. Ako naschvál som Kate uvidel polievať s mamou kvety. Mal som sto chutí k nej prísť a pomôcť jej no radšej som sa zaťal a zbehol dole k mame do kuchyne, kde som počul, ako jej hrá rádio.
„Dobré ránko mami.“ Daroval som jej bozk na líce a posadil sa za pult pred ňu.
„Čo sa včera stalo ?“ s jemne nadvihnutým kútikom sa na mňa zadívala.
„Ale nič...“ mávol som rukou a pohmkával si melódiu.
„Pozri, nechcem sa ti miešať do milostného života ale povedz jej to už konečne, prosím ťa.“ Zaprela sa rukami o pult a zaujala svoj presviedčavý výraz, ktorý nemám rád, pretože ma vždy prinúti urobiť to čo odo mňa požaduje. Zbystril som pozornosť, keď na mňa hneď vybalila svoje myšlienky.
„Neviem o čom hovoríš.“ Zoskočil som zo stoličky a vopchal hlavu do chladničky.
„Harry, zavri chladničku, neplatím za únik chladu a navyše sa posaď nazad.“ Ukázala prstom a nadvihla obočie.
„Kate sa ti páči od mala, všímam si to a oči mi ešte slúžia. Keby si mohol, tak ju od tej lásky asi zješ pri tom pohľade, ktorý som včera videla.“
„Toto mi vážne nepomáha. Akoby som to už nevedel aj sám.“ Postavil som sa a opustil kuchyňu. Bolo príliš skoro na to, aby sa Kate driapala v sade na strom. Zvykla tam chodiť až večer tak som sa tam namiesto nej vybral ja. Prešiel som cez dieru v plote, ktorú ešte stále nikto neopravil a rozhliadol sa okolo seba. Ani živej duše, len vtáčky ktoré mi štebotali do ucha. Hneď čo som sa vyšplhal na konár, začul som ako sa otvárajú vrátka na ich záhrade...

-Kate-
„Kááte !“ zvolal otec zo záhrady. Vybehla som z kuchyne von a išla za ním.
„V sade som nechal klobúk, neďaleko toho stromu kam chodíš. Dones mi ho, prosím ťa.“
„Už idem.“ Odpovedala som a prekročila hromadu šrubovákov a ostatných vecí, ktoré otec používal pri opravovaní starého bicykla. Prešla som dlhou záhradou, obišla starú kôlňu, odtiahla vŕzgajúce vrátka. Okolo stromov som prechádzala niekoľkokrát, no klobúk som nikde nevidela. Snáď nie som slepá, aby som slamený klobúk odrážajúci farbu od zelene neuvidela. Skončila som pátranie po pokrývke hlavy a rozhodla sa odísť. Ako náhle som sa postavila, na hlavu mi padlo pár listov zo stromu a následne aj jedno jablko. Rukou som si chytila boľavé miesto a zadívala sa do koruny.


„Harry ?“ usmiala som sa keď som uvidela jeho kučeravú hlavu nakláňať sa.
„To som vážne nechcel, si v poriadku ?“ strachoval sa.
„Je mi fajn. Takto si sa nestrachoval ani keď si mi pri futbale kopol loptu do hlavy. Je ti niečo ?“ nadvihla som obočie.
„Poď dole !“ zvolala som naňho.
„Rád by som ale najprv ti musím niečo povedať.“ Zhlboka sa nadýchol a zahryzol do spodnej pery.
„Tak dobre, počúvam.“ Posadila som sa do trávy a zložila nohy do tureckého sedu.
„Nie som osoba ktorá preferuje romantické výlevy takže ti to poviem rovno...Mám ťa rád.“ Zvesil nohy z konára a jemne nimi mával vo vetre. Na tvári sa mu objavil bojazlivý výraz. Nechápala som, prečo ti okolky.
„Harry, veď aj ja ťa mám rada. Nemusíš mi to hovoriť. Poď dole, ideme obrať pár malín.“ Mávla som rukou a postavila sa zo zeme.
„Nie tak ako si myslíš, že ťa mám rád. Je to niečo viac. Nemyslel som si, že to zažijem práve v tejto dedinke a nanajvýš nie s tebou ale stalo sa a ja som sa do teba nejako zaľúbil.“ Potom ako dokončil svoju vetu som zostala ako obarená. Nevedela som či sa mám radšej zasmiať, alebo sa rozplakať tak isto od smiechu.
„Zrejme si myslíš, že som zošalel. No, nemám od toho ďaleko, ale musel som ti to povedať ináč by sa mi hlava rozletela na tisíc kúskov a...Proste už niečo povedz.“ Bezradne mávol rukou a druhou sa držal konára.
„Poviem ti len toľko, že ak hneď teraz nezlezieš a nepobozkáš ma, tak budeš mať problém.“ Rozosmial sa a ja s ním. Otočil sa mi chrbtom a snažil sa zoskočiť, no skôr než sa spustil dole, začula som trhanie látky.
„No, asi ti to budem musieť zašiť.“ Skonštatovala som kým visel na konári.
„Pozor !“ Snažil sa ma varovať. Ustúpila som o krok vedľa. No kým som sa ja posúvala Ďalej a Ďalej on sa pustil a dopadol rovno tak, že ma zvalil na zem.
„Baví ťa takýto blízky kontakt ?“ zvráštila som čelo a urazene sa naňho zadívala.
„A teba snáď nie ?“ lišiacky sa zaškeril. Namiesto pauzy pre moju odpoveď sa ku mne priblížil a pobozkal ma. Nedokázala som pokračovať pretože som sa rozosmiala a tak som odvrátila tvár.
„Takže ja som ti na smiech ?“ postavil sa a natiahol ruky aby mi pomohol vstať.
„Je mi smiešne z nás oboch. Keď si predstavím, ako si ma prvýkrát pobozkal.“ Rozosmiala som sa ešte viac ale zmiernila sa vtedy, keď moju dlaň vzal do tej svojej.
„To bola moja prvá pusa, mala by si byť pyšná.“ Postavil sa ešte bližšie ku mne, do druhej ruky vzal tú moju a čelom sa oprel o to moje.
„A teraz aj ďalšia.“ Usmial sa a odhalil svoje jamky v lícach. Hlavou sa oprela o jeho hruď a rozmýšľala o tom, čo mu vyvediem pri začiatku nášho vzťahu.

Zanechajte nejaký ten ohlas :) Kujem :) 


nedeľa 10. marca 2013

All for you 14.


Vysvetlite mi niekto, prosím vás, ako som dokázala zbúchať celú časť približne za dve hodiny včera v noci a dneska za dve hodiny ráno ? A ešte ten počet núl pri návštevnosti ? Zošaleli ste ? Neviem ani vysloviť, ako vám ďakujem. 
Ľúúúúúbim vás :) ♥ xx



„Už idem.“ Zakričala som dole schodmi. Otec pozval Liama ďalej, kým som si ešte stihla zviazať vlasy do drdola.
„Už som hotová.“ Poplašene som zletela po schodoch so šatkou trepotajúcim sa vo vzduchu za mnou. Kým som pozerala von, slnko sa ešte ako tak predieralo pomedzi mraky a o to šťastnejšia som bola.
„Liam, vrátiť v pôvodnom stave.“ Otec naňho vrhol vražedný pohľad po ktorom nasledoval úsmev.
„Bez obáv.“ Potľapkal ho po pleci a rukou na chrbte ma potlačil von z dverí.
„Prečo som sa mala obliecť teplo ?“ hútavo som naňho pozrela kým moja ruka zovierala tú jeho.
„Pretože je zima a ja nechcem aby si prechladla.“ Zvláštne, svojim spôsobom chladne odpovedal a ťahal ma za sebou cez tmavú uličku.
„Kam ideme ?“ zvedavým pohľadom som naňho pozerala. On ani nemrkol. Kútikmi pier mu trhal mierny úsmev, nedovolil mu však prejsť do celej tváre.
„Uvidíš.“ Potiahol ma za ruku a zahol na križovatke doľava. Nestíhala som za ním, nohami som preplietala z jednej strany na druhu a pripadalo mi, že sa s ním niečo deje.

pesnička :) potom si pozrite aj video, plačem ale je to krásne :)

„Liam stoj !“ zvolala som. Zdal sa mi naštvaný, jeho milý výraz sa z nenazdajky zmenil. Odkedy sme vyšla z nášho domu neprehovoril viac než tri slová.
„Prečo ?“ len tak zhodil ruky k telu a pokrútil hlavu.
„Niečo sa deje a ja to chcem vedieť.“
„Všetko je fajn, ideme ?“
„Nie ! Nepohnem sa odtiaľto.“ Nástolila som.
„Dobre. Vážne to chceš počuť ?“
„Čakám.“
„Nechcem byť surový, ale už neviem čo so sebou.  Posledné týždne riešime iba problémy s tvojou rodinou. Všetkých, tvoju mamu otca aj sestru mám neskutočné rád. Ale šaliem, pretože sa náš vzťah netočí o ničom inom len o nich.“
„Liam, ty nie si ten, ktorý svojej malej sestre musí vysvetľovať, preto jej mama nepríde zaželať dobrú noc. Nesleduješ svojho otca pomaly upadať, pretože mu všetko padá na hlavu a keď príde domov, nevie či má skôr vojsť do domu alebo do dverí vopchať kľúč. Všetko na mňa padá, nikdy som si neuvedomovala, koľko toho mama stíha. Ja už proste nevládzem.“ S povzdychom som si sadla na lavičku pokrytou kvapkami vody. Rovnaké kvapky sa mi začali kotúľať z očí keď som si k hrudi pritlačila kolená a objala ich rukami.
„Nechcel som ti ublížiť, nevedel som to už v sebe udržať. Nie len ty máš problémy. Aj ja ich mám, lenže sa ti s nimi nechcem radšej ani zdôveriť. Radšej ich budem riešiť s nejakým cudzím človek než by som ťa mal otravovať teba alebo svojich kamarátov. Nechcem ťa nimi zaťažovať čo by som skôr urobiť mal, pretože ťa ľúbim a partneri si majú pomáhať. K tomu ani nepomáhajú tie blbé cesty po celej krajine, kde musím predstierať, že som absolútne v poriadku a nič ma neťaží.“ Zvýšil hlas. Nespoznávala som ho, v živote som ho nevidela naštvaného.
„Tak by si si mohol nájsť čas aspoň na ne ak nie na mňa. Ak to nechceš riešiť so mnou, tak aspoň s niekým, kto ti je bližšie než tvoja priateľka. Stopni si nejakého šoféra autobusu ak ti to príde vhod než ja. Viem, že som nemala právo zaťahovať rodinu do nášho vzťahu ale ja sa nemôžem tváriť, že sa doma nič nedeje.“ Do rukáva som utrela posledné slzy, ktoré mi tiekli po horúčkou zaliatom líci a vybrala sa od neho preč. Nechcela som naňho takto vyletieť ale všetko to, čo sa odohrávalo, na mňa malo zlý dopad.
„Kam ideš ?“ otočil sa za mnou a zastavil, keď ma pevne chytil za ruku.
„Predsa preč, aby som ťa nechala riešiť si svoje problémy. Nemôžeš sa mi s nimi zveriť tak ja tu vlastne už ani nemám čo robiť. Ak si toto myslíš, nemala som ani právo sa ti zverovať s mojimi problémami.“
„Jane, vysvetlila si si to zle. Počkaj !“ zakričal no nepohol sa ani o milimeter. Už ma poznal, nemá šancu za mnou utekať ak som naštvaná a zaumienim si, že s nikým nechcem hovoriť.
„Vysvetlila som si to absolútne správne. Neobávaj sa, Liam.“ Zvŕtla som sa na päte a kráčala ďalej.
„Jane, neodchádzaj a zastav. Jane !“ zvýšil hlas. Bolo mi všetko jedno, hoc by si vykričal aj hlasivky nezastavila by som.
„Nechaj ma tak.“ Povedala som ešte, kým ma mohol počuť. Keď som prechádza cez prechod pre chodcov, videla som, ako zatína päste. Vyhrnuté rukávy na mikine mu odhaľovali vystúpené žili na rukách a zovreté pery s vyčesanými vlasmi mu dodávali výraz, ktorého by som sa bála, keby som ho nepoznala a nevedela, že by nebol schopný ublížiť mi.
„Aspoň si dávaj pozor !“ zvolal. Obzrela som sa naňho z druhej strany chodníka kde ešte stál bez pohnutia a stále mal na tvári ten výraz.
Na oblohe sa ešte sem tam objavoval svetlí pásik no našťastie na ulici nebolo duše, ktorá by videla našu prvú hádku. Domov som ísť nechcela. Zvalila by sa na mňa lavína otázok, prečo nie som s Liamom. Bola som bez nálady na vysvetľovanie, radšej som sa túlala po meste. Zašla som si kúpiť do obchodu tri tabuľky čokolády, ktorá mi pomáha, keď som nahnevaná. Predavačka na mňa zvláštne zazerala, radšej som si ju nevšímala a iba zaplatila. Napchala som ich do kabelky a pokračovala v túlaní sa po meste ešte asi dve hodiny. Medzi tým mi volal Louis, Niall, Harry, Zayn a nakoniec aj Eleanor. ON sa radšej ani neunúval pretože vedel, že by som mu aj tak nezodvihla. Zrejme ich zmanipuloval, aby mi zavolali a vysnorili, čo sa so mnou deje a či som ešte nažive. Všetky SMS-ky som nechala zatvorené, ešte by som na nich odpísala niečo, čo by som ľutovala. Anne sa mi ani neoplatilo volať, s Ellou bola s rodičmi preč z mesta a mala sa vrátiť až na ďalší deň. Okolo pol jedenástej som sa vrátila domov. Tanya spala v obývačke, otec s vyvrátenou hlavou dozadu chrčal na operadle kresla a ja som vyšla rovno do izby, kde som zjedla čokoláda a počúvala hudbu, kým som nezaspala.

Ráno

„Vstávaj ! Vstávaj ! Vstávaj !“ pišťala Tanya a skákala po mojej posteli. Sem tam mi skočila na nohu, čo mi spôsobilo ukrutnú bolesť a namiesto jej rozjašenej tváre som videla hviezdy.
„Čo ? Čo sa deje ?“ rukami som si pretrela ešte zlepené oči.
„Mama sa v pondelok vráti domov. Teraz volala.“ Viem, že môj čin a ani slovník kvôli Tanyi nezodpovedal mojej vekovej kategórií ale proste mi to nedalo.
„Mňa porazí !“ zvolala som sa začala skákať po posteli s ňou ako strelená. Keby sme bývali v byte, určite by sme sa prepadli o poschodie nižšie alebo by nám zatrpknutý susedia začali trieskať na stenu, či sme normálne vrieskať v sobotu ráno ako pomätené na celý panelák.
„Raňajky !“ zakričal otec z prízemia. V kuchyni ma spaľoval zvláštnym pohľadom typu „ja viem, čo predo mnou skrývaš“ až mi to pripadalo nezdravé.
„Kedy vyrážame ?“ opýtala sa s plnými ústami miešaných vajíčok. Odpoveďou mu bol môj nechápavý  výraz.
„No ja neviem, kedy chceš.“ Odpovedala som tak trochu potichu.
„Oci ?“ štuchla ho do lakťa. Vyoraným pohľadom som prebehla po jej tvári.
„Prepáč Jane, mohli by sme ísť do mesta niekedy inokedy ?“ zamávala mihalnicami a usmiala sa.
„Veď prečo nie ?“ mykla som plecom. Po raňajkách sa vybrala Tanya obliecť. Neviem čo jej otec sľúbil. No popravde som nemala veľmi nálada behať s ňou po meste a tváriť sa, akoby do mňa včera večer nevrazilo 220V.
„Hneváš sa ? Chcela si ju vziať vonku ty ?“ podišiel ku mne otec a kým som hádzala taniere do umývačky riadu, oprel sa o linku a pozrel sa na mňa.
„Nehnevám, aj tak mám problémy takže s ňou choď ty. Konečne máš voľný víkend, stráv ho radšej s ňou.“ Nadvihla som pravý kútik pier.
„Viem, že je to na teba veľa. Nemusíš sa tváriť, že si silná, pretože ani ja nie som, Jane.“ Vzal ma do náručia a silno objal. Bola som šťastná, že sa mama konečne vracia.
O pár minút sa Tanya s ruksakom dovalila do obývačky. Dupkala nohami po podlahe ostošesť od radosti. Otec za ňou nestíhal, len tak tak že nenaštartovala auto sama.
„Ja ti niečo donesiem, sľubujem.“ Vycerila zúbky, z ktorých dve predné chýbali a silno obkrútila svoje ruky okolo môjho krku. Už dlho ma len tak spontánne neobjala ale potešilo ma, že to urobila. Kým oni dvaja boli preč, poupratovala  som, aby mala mama radosť, keď sa vráti. Ako ju poznám, určite si myslí, že tu beháme po členky v odpadkoch.
Po celý čas som myslela na Liama. Aj keď som naňho bola naštvaná, stále som hypnotizovala telefón. Takmer každých dvadsať minút zablikal. Nebolo tam ani jedno jeho číslo, objavovali sa tam mená jeho kamarátov a mňa zohrialo pri srdci. Hej, robila som nahnevanú ale potešilo ma, že sa snaží, aby som mu zodvihla ten telefón a niečo mu povedala.

O pár hodín neskôr

„Nikdy by som neverila, že by sa vedel tak rozčúliť.“ Povedala Anna. Sedela som v jej izbe, pozorovala slnko s konármi stromov, ktoré siahali až k sklu a videla malé púčiky, ktoré prejavovali jar kým si ona vybaľovala tašku z výletu.
„Takéhoto som ho ešte nevidela. Nespoznávala som ho.“ Skľúčene som povedala pri myšlienkach na včerajší deň.
„Ale maj pravdu. Nevnímala som nič iné len to, čo sa dialo doma a on to musel znášať. Totálne som ho zaťažovala a nemyslela na to, že on mi nepovie aby som už prestala.“
„Myslím, že bolo normálne keď tak vybuchol. Nemohol to v sebe držať.“ Neznášala som, keď mala pravdu. Vždy si to vedela tak neskutočne užiť a ešte aj ten jej výraz k tomu dopomáhal.
„Volal ti už ?“
„Nie on, všetci ostatní a Eleanor.“ Odpovedala som.
„Aŕŕ ! vy ste totálne rovnakí !“ zvýšila hlas a zaškerila sa.
„Nie ?“ cinicky som odpovedala kým sa ona zhodila na posteľ.
„Ste a nepresvedčíš ma. On je príliš hrdý na to, aby sa ospravedlnil. Možno by aj chcel, lenže ty mu to aj tak nezodvihneš a ak k tebe príde vyhodíš ho a pošleš do teplých krajín.“
„Ale...“ nestihla som sa obrániť pretože mlela svoje postoje ďalej.
„K tomu sa ty taktiež neospravedlníš pretože on vybuchol a tak sa cítiš byť urazená. Mňa proste neoblbneš.“ Rozhodila rukami a zaujala ten svoj úškrn, keď povie niečo strašne múdre, navyše je to pravda a ešte má vyššie skóre, ak som ten stratený prípad ja.
„Ella je doma ? Potrebovala som sa jej opýtať, kde kúpila tie hnedé topánky, El s tým do mňa hučí už mesiace.“ Zmenila som tému, pretože som už nechcela viac počúvať aká som ja, aký je Liam a aký sme obaja rovnakí.
„Nie, počkaj !“ snažila sa ma zastaviť no ja som sa čím ďalej tým viac približovala k dverám a nechápala prečo nechce, aby som vyšla von.
„Ahoj láska, tvoja sestra ma pustila dnu....á do čerta !“ osoba, ktorú som veľmi dobre poznala a zrazila sa s ňou v dverách zvráštila čelo. Anna zložila hlavu do dlaní a ja som nemienila odísť dovtedy, kým mi nepodali patričné vysvetlenie.

P.S. Ak chcete, aby som vám nejako pomohla, či je to už s uverejnením blogov na stránke alebo niečo iné, poprosím vás, aby ste mi písali do e-mailu uvedeného hore v liste na boku ↑ nie do komentárov :)
Ďakujem x

nedeľa 3. marca 2013

All for you 13.


KO-NE-ČNE
Trvalo to dlho, viem. Čo už...
Začala som sa neskutočne smiať keď som si domov priniesla knihu, v ktorej sa jedna postava volala Liam Payne. Jeho meno bolo podčiarknuté ceruzkou a na boku bolo napísané ONE DIRECTION. K tomu tam bolo aj dievčatko menom Eleanor. Potešilo ma to. 
Pekný týždeň prajem :) xxx



     Nevidela som ho ani nepočula jeho hlas rozlievať sa po byte. Jemný vankúš som zvierala vo svojom náručí a jeho perina bola z polovice padnutá na zemi. Bolo mi trochu ľúto, že keď som sa zobudila, nevidela som jeho tvar oproti tej mojej. Zamrnčala som a ponaťahovala sa. Nevidela som ani jeho telefón s peňaženkou, ktoré večer ležali na komode oproti posteli. Nemotorne som sa vymotala z perín a prešla sa po byte. Nebolo tu nikoho. Len ja sama.

Musel som ísť do štúdia. Prepáč mi to xx"

Odlepila som papierik zo zrkadla nad umývadlom v kúpeľni a pousmiala sa.
Ustlala som, z misy s ovocím som si dovolila vziať jedno jablko. Oblečenie v ktorom som spala som taktiež vzala so sebou, vyperiem ho. 
     Metrom som sa dostala k nemocnici kde som ako veľká voda vpálila bez kontaktu s recepčnou do výťahu a čakala, kým ma vyvezie na tretie poschodie. Zastavila som pred drevenými dvermi, ktoré mi včera pridávali na nervoch. Dnes to bolo o čosi lepšie no stále ma desili. Bála som sa schopiť do dlane kľučku a pretočiť ju.
„Ďalej.“ Ozvala sa tichá odpoveď po tom, čo sa moja päsť dotkla dverí. Pomaly som odchýlila dvere a do medzere vopchala hlavu. Uvidela som mamu. Bola bledá, úplne vyšťavená no s úsmevom na perách keď ma uvidela.
„Konečne som sa dočkala.“ Povedala potichu a natiahla ku mne ruku, do ktorej sa cez hadičku dostávala infúzia. Kvapky, ktoré som chvíľu pozorovala mi pripadali príliš hypnotizujúce.
„Nestoj tam len tak. Poď.“ Usmiala no ten hneď zmizol pri prudkom pohybe, keď sa snažila posadiť sa.
„Bála som sa o teba.“ S plačom som sa k nej rozbehla a silno ju objala. Tenkú košeľu som jej premočila slzami. Jedine ona ma dokázala upokojiť jednoduchým objatím a rukou, ktorými mi prechádzala po vlasoch a motala si ich medzi prstami.
„Už je všetko dobre.“ Nadvihla moju tvár a usmiala sa. Namiesto toho, aby som ja utešovala ju, je všetko naopak. To ona mne vytiahla zo stolíka vedľa postele servítku a podala mi ju.
„Vieš, je trochu smiešne, že tu plačem a ty sa usmievaš akoby sa nič nestalo.“ Potiahla som nosom a prisunula si stoličku k posteli.
„Mohla som skončiť horšie, než len s vykĺbeným ramenom a zlomenou nohou. Už si mi teraz mohla niesť na cintorín kvety.“ Zasmiala sa chytila sa za brucho, keď sa znova prejavila bolesť.
„Nemám rada, keď ktokoľvek žartuje o takýchto veciach. Zvlášť, ak si to ty.“ Ofučane som založila ruky a hodila sa do operadla.
„No tak, usmej sa.“ Požiadala ma a nasilu som vycerila zuby. Nemá rada, keď to robím no po tom sa väčšinou rozosmeje, bolo tomu tak aj vtedy.
„Radšej mi povedz ako sa máš.“ Studenou dlaňou prešla po mojej ruke a mňa striaslo.
„Namiesto odpovede sa ťa opýtam ja to isté. Myslím si, že tvoj zdravotný stav je v tomto momente dôležitejší, než ten môj.“
„Mňa ale už nebaví hovoriť či ma niečo bolí alebo nie. Chcem vedieť niečo nové.“ Hnevala sa.
„Momentálne skvele keďže viem, že sa cítiš lepšie. A áno, okrem toho, že som sa dozvedela, že ženu ktorá ma priviedla na svet zrazilo auto, mala som krásneho Valentína spolu s Liamom.“ Predbehla som jej otázku keď som videla, ako naberá vzduch do pľúc a snaží sa niečo povedať. S úškrnom som sa na ňu zadívala, keď sa pomrvila na posteli a napravila si vankúš za chrbtom.
„To som rada. Navyše, bola si už doma ?“
„Nie, z Liamovho bytu som bežala hneď sem.“ vysvetlila som a keď som uvidela jej zdesený pohľad, začala som chytať miernu paniku. Určite ma podozrieva z vecí, ktoré sa nikdy nestali !
„Moment, takže ty si spala celú noc v byte len s Liamom ?“ dávala si dokopy súvislosti tou rukou, ktorú nemala obviazanú.
„To som medzi nás mala postaviť z kvádrov bariéru ?“ mykla som hlavou dozadu na znak zdesenia pri pomyslení na tento obraz. Zníženým pohľadom a bradou vtlačenou do hrude sa na mňa spod zamračeného obočia zadívala.
 „Mama !“ okríkla som ju a tým zamietla všetky myšlienky, ktoré som si dokázala živo predstaviť.
„Dobré ránko prajem.“ Do izby vpálil zástup doktorov so sestričkami. Zjavne v dobre nálade a vysmiatí od ucha k uchu sa postavili pred nás dve. Mierne zmetená som sa postavila k mame a chytila ju za ruku.
„Je mi ľúto, ale na vizite musí byť pacientka v izbe sama. Dcérka musí odísť.“ Lekár pokrútil perami a na mne ostali pohľady všetkých prítomných.
„Uvar doma niečo, prosím ťa.“ Pošepkala mi mama, keď som ju objala na rozlúčku. Typická mama. Ju by mohol prejsť aj buldozér no ona by z kabelky vytiahla ten pomliaždený mobil a urobila by všetko preto, aby niekto niečo uvaril. Pozberala som si všetky veci, k tomu aj bundu a vyrazila domov.

     Nasledujúci deň:
„Nestíhame !“ zakričal otec a rozrazil dvere do mojej izby. Zrejme nezaregistroval, že do pol štvrtej som sa učila, striedavo volala s Liamom a Eleanor s ktorou som vyjednávala o tom, že s ňou ja s Annou pôjdeme vonku, pretože nás dlho nevidela. Rozsvietené bolo všade ako v kostole, lenže keď otec zalezie do postele, okolo hlavy si poukladá celý arzenál vankúšov, tak ho nič nezobudí.
„Ja sa nikam neponáhľam.“ Oznámila Tanya v pyžame. Asi takto to prebieha už druhý týždeň, kým je mama stále v nemocnici. 
„Obleč sa a utekaj do kúpeľne. Tak rýchlo. Jane, prosím ťa vstaň a pomôž mi s raňajkami.“ Našťastie neodhrnul závesy, pomedzi ktoré sa mohlo čerstvé marcové svetlo dostať do mojej izby. Dúfala som, že ak sa nebudem hýbať a nič hovoriť pomyslí si, že spím. Toto mi ale pokazila Tayna.
„Ona je hore, práve otvorila oko.“ Zjačala moja sestra, keď skúmavo stála pri ľavom boku mojej postele a svoju tvár mala tesne nalepenú vedľa mojej.
„Čo keby si išla dole a mňa nechala spať  ty mala príšerka?“ s úsmevom na tvári som jej prstom ťukla do čela a odtlačila ďalej.
„Ocíííí ! Osoba, ktoré leži v posteli tvojej dcéry mi práve povedala, že som príšera !“ urazene oznámila, rozhodila rukami a vypochodovala z mojej izby. S povzdychom som sa pozbierala z postele a zišla dole kde otec lietal ako na baterky po obývačke aj kuchyni.
„Nevieš náhodou, kde sú moje kľúče ?“ opýtal sa otec keď chaoticky pochodoval po obývačke.
„Držíš ich v ruke.“ Ukázala som na ne a vošla do kuchyne. Tanya už bola celá zababraná od džemu, ktorý si snažila natrieť na chlieb.
„Čo tak si vziať lyžičku ?“ sklonila som sa k nej a posunula kovovú časť príboru k nej. Dovolila som si od nej vziať vidličku a hodila ju do drezu.
„A Liam môže ? Aj on vyškrabuje džem vidličkou.“ Ohradila sa a olízala si zababrané prsty.
„Ty to ale nemusíš opakovať.“ prstom som jej frkla do nosa utierkou jej zotrela jahodový džem z celej brady.
„Vieš, Liam je jediný normálny človek, ktorého si domov priviedla. Mám ho rada.“ Povedala mi a mne sa chcelo rozplakať. Bolo milé od nej počuť niečo v takomto zmysle.
„Som rada.“ Upravila som jej pár pramienkov vlasov, ktoré jej vypadli z vrkočov a zastrčila ich za ucho.
„Mimochodom, robíš otrasné desiaty. Už teraz ľutujem tvoje deti.“ V momente zrušila našu peknú súrodeneckú chvíľku. S pokrčenými perami som sledovala dvere, ktoré sa za ňou zatvorili a mohla sa pustiť do umývania riadu.
     
     Po pár týždňoch toho na mňa bolo príliš veľa. Skúšky do školy som celkom zvládala, starať sa o domácnosť mi pomáhal otec a sem tam mi prišla pomôcť Anna. Eleanor mi pomáhala robiť nákupy a keďže bol Liam s chalanmi často preč, cítila som sa sama. Nemala som sa komu vyrozprávať. Pravda, boli tu dievčatá ale od nich som nemohla dostať bozk, vrúcne a láskavé objatie a nežný šepot do vlasov s roztomilými slovami. Fajn, mohla. Ale to by vyzeralo nanajvýš divne. Mamu si lekári nechávali ešte stále v nemocnici kvôli výsledkom ,ktoré sa mi nepozdávali. Našťastie som dokázala vypnúť jedine zahrabaná v kaviarni pri čaji, knihe a slúchadlami v ušiach. Anna mi zabarikádovala stôl a tak som tam mohla prísť hocikedy. Celý môj malý svet bol naruby, plný neporiadku a nič som si v hlave nedokázala z toho chaosu dať dokopy. Z toho všetkého mi bolo na nič.
     „Vážne si nechceš oddýchnuť, miláčik ?“ opýtal sa Liam a opačným koncom vidličky rozmiešal cukor v šálke. Pobehovala som okolo pultu v kaviarni, kde nebolo príliš veľa ľudí ale aj tak tam bolo čo robiť. Anna obchádzala stoly s objednávkami a mne dovolila jedine uvariť čaj, kávu a k tomu krájať koláče. Z každého druhu som už asi pojedla za dva kúsky.
„Som absolútne v pohode.“ S úsmevom som mu odpovedala a venovala sa doterajšej činnosti.
„Viem, že teraz nie som často doma ale nehneváš sa na mňa náhodou ?“ neisto zvráštil čelo. Nevedela som, či si zo mňa robí srandu alebo to myslí vážne. Z jeho tváre dom nedokázala nič vyčítať.
„Mala by som sa ?“
„Ja neviem. Nie som žena, takže ťa nedokážem pochopiť ako napríklad Eleanor alebo Anna. Ženám proste nerozumiem, ani sestrám, keď na mňa kričali z neznámeho dôvodu a neskôr sa so mnou rozprávali, akoby sa nič nestalo.“ Urazene som nadvihla obočie, zvesila váhu na jednu nohu a poklepkávala si chodidlom čo si on všimnúť nemohol.
„Pokašľal som si to na plnej čiare alebo len trochu ?“ s nadvihnutým kútikom pery mi položil ďalšiu primitívnu otázku, na ktorú už dávno odpoveď poznal.
„Pozri Liam, ja proti tvojej práci nemám nič. Baví ťa a ja som šťastná, že si môžeš plniť svoj sen. Len preto, že mám zlé obdobie sa na teba nemám právo hnevať.“ Vychrlila som to zo seba a Liam na mňa s padnutou sánkou len tupo zazeral.
„Ja som si to len potreboval ujasniť. Správaš sa zvláštne.“ Prstami prešiel po mojej ruke.
„Teraz nepotrebujem nič iné len objatie.“ Zvesila som ruky a nešťastne skonštatovala situáciu.
„Ahá jasné, teraz nastupujem ja. Tak poď ku mne ty moje zlato.“ Natiahol sa cez pult a objal ma.
„Ehm..môžem ťa poprosiť o jeden zelený čaj ?“ nenápadne si Anna odkašľala  a položila tácku na pult.
„Prepáč, nechcem ti ju v práci kaziť.“ Usmial sa a daroval mi jeden zo svojich bozkov na líce.
„Kľudne pokračuj." mávla rukou a odišla k stolom.
„Čo keby sme dnes večer šli von ?“ navrhol kým som do kanvice púšťala vodu.
„Môžeme, ak si nájdeš čas.“ Podpichla som.
„Nájdem, teda ak tebe znovu nebude vyzváňať mobil.“ Vyplazil jazyk a hodil mi ho do ruky. Na displeji sa objavilo neznáme číslo. Prosím, len nech sa znovu nič nedeje.
„Áno ?“ zadívala som sa na Liama s podopretou hlavou a upreným pohľadom na mňa.
„Dobrý deň, slečna Jane Wallisova ?“
„Áno. Kto je tam ?“
„Stuartová, riaditeľka. Vaša sestra je tu vedľa mňa a ja by som sa potrebovala s vami o niečom pozhovárať. Mohli by ste sem prísť ?“
„A -Áno, hneď som tam.“ Zložila som.
„Ja, musím ísť.“ Vykoktala som a obliekla si plášť.
„Čo, čože ? Kam ?“ vypŕskol Liam.
„Tayna má nejaké problémy v škole, idem po ňu.“
„A večer ?“ zakričal.
„Budem ťa čakať.“ Odpovedala som a utekala k autu.
 Rýchlo som otočila kľúčom v zapaľovaní, pridala plyn a ponáhľala sa do školy. Rýchlo som prešla cez známu chodbu až ku kancelárií riaditeľky, kde som jemne zaklopala na dvere. Po tom, čo mi prísny hlas povolil vstúpiť dnu som otvorila dvere a uvidela Tanyu sedieť na stoličke oproti riaditeľke.
„Dobrý deň. Prosím, posaďte sa.“ Kývla som hlavou a poslúchla ju.
„Tanya, môžeš ísť. Chcem sa porozprávať s tvojou sestrou.“ Tanya sa so sklonenou hlavou zodvihla a tašku za sebou ťažko ťahala. Keď sa za ňou dvere zavreli, znovu som sa otočila k riaditeľke.
„Dúfam, že nebude vadiť, ak ti budem tykať. Donieslo sa mi, že vaša mama je v nemocnici a predpokladám, že pomáhaš otcovi s domácnosťou, všakže ?“
„Áno, bolo by to preňho priveľa.“
„Preto ti chcem povedať, že Tanya sa mi zdá trochu zanedbaná. Nemyslím výzorom. Myslím tým, že by si sa jej mohla viac venovať. Možno sa s ňou pozhovárať, ísť s ňou von alebo len s ňou stráviť voľnú chvíľku. Zdá sa mi uzavretá. Nie je taká veselá tak, ako po iné dni. Ako je to s ňou doma ?“
„Doma je v poriadku, pomáha mi upratovať, učím sa s ňou ja alebo otec a občas sa s ňou hrám.“
„To je presne to, potrebuje viac pozornosti. Skús sa chytiť mojich rád, možno to pomôže, kým sa mama nevráti domov.“ Pousmiala sa. Bola som jej vďačná za to, že ma upozornila.
„Určite. Ďakujem vám.“ Rukou ma potľapkala po pleci a nechala odísť.
„Čo na mňa bonzovala ?“ opýtala sa Tanya v aute.
„Nič.“ Odvetila som sa usmiala sa do spätného zrkadla, v ktorom ma pozorovala.
„V škole nás učia, že sa klamať nemá.“ A naschvál to musí vytiahnuť práve teraz, keď to ani ona nedodržiava.
„Nemôžem ti povedať to, o čom sa rozprávajú dospelí. Zajtra je sobota, čo budeme robiť ?“
„Nič, pretože ty pôjdeš von s Liamom, otec bude pracovať a mňa nasáčkujete k tete Rachel.“
„Sľubujem, že budeme mať sobotu len my dve?“
„O malíček ?“ zavesila sa mi na sedadlo, kým sme stáli na semafóroch.
„Samozrejme.“ Zaškerila som sa rukami sa mi obmotala okolo krku, až som nemohla dýchať. Domov sme prišli o niekoľko minút neskôr. Radostne vybehla do izby a zavrela sa tam. Ja som zatiaľ uvarila večeru a skoro prevrátila hrniec s vriacou vodou na seba, keď mi v mikine zavibroval telefón.

„Obleč si niečo teplé, dnes to bude na dlhšie. Ľúbim ťa xx L.“