Second chance, please

Prichádza moja tradičná dilema.

Mám nápady na dve poviedky, lenže sa ako vždy nemôžem rozhodnúť, ktorú by som písala. Písať by som chcela obe lenže kvôli škole a povinnostiam by som to nestíhala. Takže rozhodnete VY, ktorú budem písať. Možno ste si už všimli anketu na pravej strane blogu. Poprosila by som, aby ste v nej zahlasovali. Neskutočne mi to pomôže. Hlasovanie trvá do nedele, potom budem pridávať poviedku, ktorá bude mať viac hlasov.

Pod túto časť vám pridám odkaz na ten druhý príbeh, tak si prečítajte obe a pomôžte mi rozhodnúť sa :)

 Ďakujem :) xx

Vždy bolo mojim snom viezť sa v policajnom aute v piatok večer. Zvlášť, ak svetla majáku na aute osvetľujú celú ulicu a susedia na dôchodku vstávajú z kresla a nenápadne sa snažia zazerať cez záclonku. Schúlená na prednom sedadle a s kolenami poskladanými pod bradou som sledovala ako Joshua vedľa mňa spúšťa nohu na brzde. Pre niekoho by to bolo možno ponižujúce, možno vzrušujúce no pre mňa to bolo absolútne normálne. Nie som však žiadna kriminálnička, ktorá by poznala gangstrov z celej ulice.

„Skús sa ešte napiť, dobre ?“ hlavou mykol smerom k poloprázdnej fľaši minerálky. Mierne som zavrtela hlavou a viac si privinula jeho bundu k hrudi. Zatočil volantom na príjazdovú cestu a zatiahol ručnú brzdu. Zastavili sme pred veľkým domom, ktorá sa pred pätnástimi rokmi stala mojim domovom. Obrastený bol brečtanom, vo veľkom garáži sa nachádzala autoopravovňa mojich dvoch súrodencov a keby každý nevedel, že tento dom bol niekedy plný hasičov, človeka ktorý bysme prišiel by to nenapadlo. Nič tomu nenaznačovala, zvlášť, ak pred domom rástli kvety s úhľadne pokoseným trávnikom a namontovaným zavlažovaním .

„Nie vďaka. Radšej už idem.“ Otvorila som dvere a vyšla z auta. Prevesila som kabelku s dlhou rúčkou cez telo a prebehla trávnikom ku schodom.

„Hej, počkaj ma.“ Mávol rukou. Zastavila som. Počkala, kým rýchlymi krokmi dobehol ku mne a spoločne sa vybrali k dverám. Päsťou zabúchal na dvere a za matným sklom sa v svetle ukázala tmavá silueta.

„Grace, už znovu ?“ mama zvesila plecia a zadívala sa na svojho brata stojaceho po mojom boku.

„Ďakujem, Joshua.“ Usmiala som sa na svojho uja a vošla do domu. Kým sa mama ešte rozprávala s bratom, vyzula som si tramky v chodbe a bosá prebehla do kuchyne. Z chladničky som si vybrala jogurt a vyliala ho do misky.

„Nezapamätala si si, čo som ti hovorila ?“ karhavo na mňa zazrela spod zvrášteného čela, keď sa vrátila do kuchyne. Mala na sebe ružové tričko s bielymi nohavicami čo naznačovalo, že sa chystá na nočnú do nemocnice.

„Vodu som so sebou mala. Len som ju nejako skôr vypila a už mi neostalo, no !“ zvrtla som sa a zoskočila z barovej stoličky.

„Vieš, že máš problémy s tlakom tak by si na seba mohla dbať viac. Ja nie som tvoja osobná asistentka aby som za tebou behala s fľašou v ruke.“ Rukou zamávala pred mojou tvárou a zopla si vlasy sponkou na temene.

„Mami, tvoju kázeň viem povedať aj odzadu. Dávam si na seba pozor a navyše som neodpadla, prišlo mi len zle a hneď som Joshuovi zavolala. Nerob z toho takú drámu, ja som už zvyknutá.“ Flegmaticky som odpovedala a ju to ešte viac vytočilo, pretože je to ONA kto musí mať vždy pravdu.

„Kde je Kyle s Dylanom ?“ zmenila som tému. Znervózňovalo ma to ticho, ktoré tomuto domu nikdy nevládlo vďaka mojim bratom, ktorí sa našťastie nepodobajú aj keď sú dvojičky. Dvojnásobok báb, ktoré sem vláči Kyle by som už nezvládla.

„Šli niekam von. Ja už idem do práce a ty sa z domu nepohneš ani na milimeter. Žiadna návšteva Laury alebo niekoho iného. Rozumieme si ?“ dlane položila na moje líca a prstami mi prešla po lícnych kostiach. Viem, že sa o mňa bojí, ale niekedy to vážne preháňa.

„Áno, celý večer budem doma.“ Nedobrovoľne som odpovedala.

„Dobre, dobrú noc slniečko.“ Pobozkala ma do vlasov a opustila dom. Niekomu by to možno prišlo smiešne, že sa o nás troch ešte stále stará, aj keď už pracujeme. Na vysokú sme ísť nemohli, naša finančná situácia nám to nedovolila. Odkráčala som do svojej podkrovnej izby a zhodila sa na posteľ. Kam sa vlastne chcem dostať ? Pracujem ako chyžná v londýnskom hotely, mám skončenú iba strednú školu a čo ďalej ? Odídem preč ? Niekam do zahraničia kde nebudem poznať ani len ulicu, na ktorej by som bývala ? Ako vždy, keď príde na moje rozjímanie a živote zavolám osobe, ktorá ma z toho ľahko vytrhne.

„Tak som chcela výjsť von ale skoro ma znovu ušliapala banda tých pištiacich dievčat.“ Posťažovala som sa jej keď som prstom prešla po lepiacej páske, ktorá držala fotky nalepené na strope.

„Aha...chápem.“ odbľabotala. Keby nebola moja najlepšia kamoška tak by som jej vážne niečo vykričala. Kým si ja vylievam myšlienky, ktoré iné uši nezačujú, ona si niečo pohmkáva a ani si nenájde ten moment na to, aby započula aspoň posledné dve slová a zmysluplne my neodpovedala.

„Laura, ak ma chceš ignorovať tak to urob aspoň nejako štýlovo.“ Mierne naštvaná som jej povedala do telefónu.

„Ehm...okej.“

„Skladám !“ zvolala som a ešte chvíľu počkala, či nezareaguje.

„Jasné, som tu. Počula som ťa...tí tvoji bratia sú vážne strašní.“

„O nich som nepovedala ani slovo.“ Sfúkla som jej snahu obhájiť svoju prítomnosť.

„Vieš dobre, že ak začneš vetu „dnes v práci“ tak ťa nejako prestávam vnímať.“ Vedela som si predstaviť ten jej blažený výraz keď drží mobil pri uchu a vytešuje sa z môjho vytočeného výrazu.

„Fajn, tak to ti ani nepoviem to, že sú u nás v hotely na týždeň One Direction.“ Zaškerila som sa.

„Vážne ? Netrep, to je bombové. Dostaneš ma tam, že ?“ zajasala a kričala mi do telefónu.

„Nie ! Tak sa preber a počúvaj ma.“ Zasiahla som.

„Ja ti to raz pripomeniem ! Keď s nimi niečo budeme mať, ha ! To bude ale pocit, vtedy ti niečo také vyvediem, že sa z toho nespamätáš.“ Podráždene povedala.

„Platí ! Ale ja to ja urobím niečo tebe.“

„Fajn !“ zavrčala.

„Prepáč ale ja už vážne musíš zložiť. Idem spať, zajtra vstávam do práce.“ Oznámila som.

„Počkaj ma na zastávke, ja chcem ísť do centra. Dobre ?“ nadvihla hlas.

„Nemeškaj. Dobrú noc.“ Aj tak bude meškať. Môžem jej to zopakovať aj stokrát, ona to urobí po svojom. Po jej pozdrave som zložila a osprchovala sa. V kúpeľni bola neskutočná zima, jeden z mojich inteligentných bratov určite zabudol zavrieť okno a ja som si išla polámať nohy aby som čím skôr zaliezla pod paplón a mohla načerpať nové sily na nasledujúci deň.

Nespala som skoro celú noc. Stále som sa len prehadzovala a nedokázala sa ponoriť do snov. Prečo ? Keď som telefonovala s Laurou, mala som chuť zhodiť sa na gauč a spať ako batoľa. No ako náhle som zhodila hlavu do vankúšov, do tela sa mi dostala nová energia. Nepomohli tomu ani moji bratia, ktorý sa vrátili okolo jednej domov. Robili takí hluk a smiali sa akoby sa snažili brániť sa pred náletom mimozemšťanov. Za oknom sa pomaly ale isto rysovali slnečné lúče a mne sa vtedy podarilo zaspať. Ak by mi niekto nevošiel do izby, nezačala by som mrnčať nad chladom, ktorý sa mi motal okolo vytrčených nôh spod paplóna a nedonútila sa otvoriť oči.

Trochu som rozlepila oči a pred tvárou sa mi rysovala postava. Nebola Kyleova a ani Nathanova. Bola to ženská postaval, lenže moja mama nie je tak chudá. Donútila som sa otvoriť oči dokorán a nebyť môjho výcviku za posledné dva roky, asi by som začala panikáriť.

„Dobré ránko.“ So slniečkovským úsmevom ma pozdravilo neznáme dievča so špinavo blond vlasmi. Oblečené na sebe malo Kyleovu košeľu a viac nič ! Mala veľmi dobrú náladu, priam žiarila !

„Dobré !“ umelo som sa zaškerila a pokračovala, “ehm...čo tu robíš ?“

„Ou, tvoj brat ma sem poslal. Vraj mi môžeš niečo požičať. Myslím oblečenie.“ Posadila sa na miesto k mojim nohám. Perinu som si pritiahla viac k sebe z neistoty, čo od nej môžem čakať.

„Ospravedlníš ma na minútku ?“ postavila som sa a prešmykla okolo nej. Zavrela som za sebou dvere a zletela dolu schodmi ako s raketou v zadku v snahe nájsť jedného z mojich starších súrodencov.

„Čo si mi to poslal do izby za ženskú ?“ postavila som sa pred chladničku keď sa ju Kyle snažil otvoriť.

„Takže si sa už s Morgan zoznámila ? Alebo sa volá Lindsey ?“ zadumane sa pozrel do stropu akoby na ňom mal napísaný zoznam mien aj s fotkami všetkých dievčat, ktoré mal. Len preto, že je pekný si robí čo chce a jeho presný opak Nathan má jedno a to isté dievča už od maturity. Lauru, ako to s ňou môže vydržať ?

„Je jedno ako sa volá. Pri tvojich piatkových a sobotných známostiach mi zruinuješ šatník.“ Buchla som po pulte.

„Všetky veci sa ti doteraz vrátili, nie ?“ pohodovo konštatoval s kúskom chleba v ústach. Nad jeho argumentom som prevrátila očami a pokračovala ďalej.

„Ak si taký múdry, tak jej daj niečo zo svojho.“ Mávla som pred ním rukou a rozhodla sa odprevadiť Morgan alebo Lindsey zo svojej izby.

„Počkaj, kam ideš“ utekal z kuchyne ešte stále bez trička a dohnal ma hore na chodbe.

„Do izby. Čo ak mi niečo ukradne ?“

„Nebuď blbá, dvakrát mi do chládku nešla.“ Ohrnul nosom a založil ruky v bok.

„Ona bola v base a ty si ju ešte priviedol sem ?“ naštvane som “šepkala“ pretože moja izba od nás nebola veľmi ďaleko.

„Ale nie, robím si srandu.“ Zasmial sa a frkol mi prstom do nosa.

„Mne je to jedno. Môjho šatníka sa nedotkneš, pár vecí, ktoré tu má Laura u Dylana tak isto nie a odporúčam ti, aby si ju do takých desiatich minút vypratal z domu.“

„Nechápem prečo, aspoň ju nechám naraňajkovať sa.“ Odpovedal a ja som sa potmehúsky v mysli stále škerila.

„Pretože sa to dozvie mama.“

„Ako sa to asi môže dozvedieť ? Je v práci.“ S frajerským úsmevom sa ohradil.

„Som doma !“ Zaškerila som sa konečne aj navonok. Kyle začal chytať paniku a viem, že sa nemám zabávať na nešťastí iných, ale toto bola hystéria, nie nešťastie.

„To si nečakal, čo ?“ zavrtela som so sebou a vošla do izby. Morgan alebo Lindsey sedela pri okne a pozorovala čo sa deje vonku.

„Poď, musíš ísť.“ Zvolal Kyle keď vpálil do mojej izby.

„Mám aj meno. Bridget.“ Postavila sa a naštvane naňho zazrela.

„Samozrejme !“ odfrkol a za ruku ju stiahol preč. Odkedy odišli, nepočula som žiadny krik. Takže ju asi dostal von skôr, než si to mama mohla všimnúť. Dylan isto ešte stále spal, počula som ako chrápal. Zaťahoval tak, že by porúbal polovicu Álp.

„Už idém !“ zvolala som kým som sa obúvala na prahu kuchyne.

„Pekný deň.“ Zamávala mi mama. Kyle na mňa vrhol nenávistný pohľad a s dobrou náladou som sa vybrala do práce.

Sobotné ráno v Londýne bolo svieže. Kvapky rosy kolísajúce sa na tráve mi zamočili tramky. Prehodila som cez seba mikinu a pridala do kroku, aby som nezmeškala autobus. Na dvoroch sa už mihali ľudia s nákupmi alebo ranné vtáčatá, ktoré si zlepšovali kondičku behom. Medzi túto skupinu však nepatrila Laura, ktorá utekala ostošesť aby ma dohnala pár metrov od lavičky na zastávke.

„Ty nepočuješ keď na teba niekto kričí ?“ povedala pomedzi nádychy kým sa rukami opierala o kolená.

„Nabudúce budeš vedieť, že treba hlasnejšie kričať.“ Potľapkala som ju po ramene a upozornila ju na prichádzajúci autobus.

„Počúvaj, mohla by si mi doniesť ten super koláč, ktorý som dostala minulý víkend ?“ zamávala mihalnicami keď sa v autobuse posadila vedľa mňa.

„Ak zastihnem cukrárku, tak si ho vypýtam.“ Plecom som do nej drgla a nasadila si slúchadlá. Cesta netrvala dlho, o chvíľu som už vystupovala a mávala Laure z chodníka, ktorý viedol k hotelu. Ešte bolo len deväť hodín, no pred vchodom boli ešte stále rozmiestnené záterasy, za ktorými poskakovalo niekoľko pištiacich dievčat. Nechápala som celému tomu zmätku, o žiadnej celebrite v hotely som nevedela a to som chyžná, ja to viem hneď od šéfa !Kvôli nim som dnu musel vojsť zadným vchodom. V šatni som stretla Sarah, moju kolegyňu, ktorá sa akurát tiež prezliekala.

„Idem na tretie, vidíme sa na obede.“ Usmiala sa a utekala preč. V béžovej rovnošate som sa vybrala s plným náručím uterákov na piate poschodie. Vozík som mala na tom istom poschodí v malej komôrke takže vo výťahu som sa viezla iba s plnými rukami. Starší pán ma nechal výjsť prvú a tak som sa vydala do práce. Ešte kým som kráčala smerom k hotelu, narýchlo som si vlasy zviazala do drdolu. Moja stará gumička to zrejme už nevydržala a povolila sa. Niekoľko prameňov vlasov mi padlo do tváre a cestu predo mnou som príliš nevidela. Potom som cítila silný náraz. Bolo to tvrdé, ako keby som narazila do nejakej tyče. Bordové uteráky mi vypadli z náručia a skončili na chlpatom koberci. Vedľa mňa sa snažil postaviť nejaký chlapec. Zrejme ho nezaujímalo, že pred pár sekundami do niekoho napálil ako lokomotíva v plnej rýchlosti.

„Čo tak sa aspoň ospravedlniť ?“ zvolala som za ním. Hoci som iba biedna chyžná, aj ja si zaslúžim ospravedlnenie. Som rovnaká ľudská bytosť ako aj dotyčný.  Zviazala som si vlasy znovu do drdola, ktorý sa upevnil na temene mojej hlavy. Neznámi chlapec sa otočil tvárou ku mne, jeho modré oči som si všimla ako prvé. No namosúrený pohľad mi neunikol taktiež, nepôsobil veľmi milo.

Just Carry On