All for you 14.

Vysvetlite mi niekto, prosím vás, ako som dokázala zbúchať celú časť približne za dve hodiny včera v noci a dneska za dve hodiny ráno ? A ešte ten počet núl pri návštevnosti ? Zošaleli ste ? Neviem ani vysloviť, ako vám ďakujem. 

Ľúúúúúbim vás :) ♥ xx

„Už idem.“ Zakričala som dole schodmi. Otec pozval Liama ďalej, kým som si ešte stihla zviazať vlasy do drdola.

„Už som hotová.“ Poplašene som zletela po schodoch so šatkou trepotajúcim sa vo vzduchu za mnou. Kým som pozerala von, slnko sa ešte ako tak predieralo pomedzi mraky a o to šťastnejšia som bola.

„Liam, vrátiť v pôvodnom stave.“ Otec naňho vrhol vražedný pohľad po ktorom nasledoval úsmev.

„Bez obáv.“ Potľapkal ho po pleci a rukou na chrbte ma potlačil von z dverí.

„Prečo som sa mala obliecť teplo ?“ hútavo som naňho pozrela kým moja ruka zovierala tú jeho.

„Pretože je zima a ja nechcem aby si prechladla.“ Zvláštne, svojim spôsobom chladne odpovedal a ťahal ma za sebou cez tmavú uličku.

„Kam ideme ?“ zvedavým pohľadom som naňho pozerala. On ani nemrkol. Kútikmi pier mu trhal mierny úsmev, nedovolil mu však prejsť do celej tváre.

„Uvidíš.“ Potiahol ma za ruku a zahol na križovatke doľava. Nestíhala som za ním, nohami som preplietala z jednej strany na druhu a pripadalo mi, že sa s ním niečo deje.

pesnička :) potom si pozrite aj video, plačem ale je to krásne :)

„Liam stoj !“ zvolala som. Zdal sa mi naštvaný, jeho milý výraz sa z nenazdajky zmenil. Odkedy sme vyšla z nášho domu neprehovoril viac než tri slová.

„Prečo ?“ len tak zhodil ruky k telu a pokrútil hlavu.

„Niečo sa deje a ja to chcem vedieť.“

„Všetko je fajn, ideme ?“

„Nie ! Nepohnem sa odtiaľto.“ Nástolila som.

„Dobre. Vážne to chceš počuť ?“

„Čakám.“

„Nechcem byť surový, ale už neviem čo so sebou.  Posledné týždne riešime iba problémy s tvojou rodinou. Všetkých, tvoju mamu otca aj sestru mám neskutočné rád. Ale šaliem, pretože sa náš vzťah netočí o ničom inom len o nich.“

„Liam, ty nie si ten, ktorý svojej malej sestre musí vysvetľovať, preto jej mama nepríde zaželať dobrú noc. Nesleduješ svojho otca pomaly upadať, pretože mu všetko padá na hlavu a keď príde domov, nevie či má skôr vojsť do domu alebo do dverí vopchať kľúč. Všetko na mňa padá, nikdy som si neuvedomovala, koľko toho mama stíha. Ja už proste nevládzem.“ S povzdychom som si sadla na lavičku pokrytou kvapkami vody. Rovnaké kvapky sa mi začali kotúľať z očí keď som si k hrudi pritlačila kolená a objala ich rukami.

„Nechcel som ti ublížiť, nevedel som to už v sebe udržať. Nie len ty máš problémy. Aj ja ich mám, lenže sa ti s nimi nechcem radšej ani zdôveriť. Radšej ich budem riešiť s nejakým cudzím človek než by som ťa mal otravovať teba alebo svojich kamarátov. Nechcem ťa nimi zaťažovať čo by som skôr urobiť mal, pretože ťa ľúbim a partneri si majú pomáhať. K tomu ani nepomáhajú tie blbé cesty po celej krajine, kde musím predstierať, že som absolútne v poriadku a nič ma neťaží.“ Zvýšil hlas. Nespoznávala som ho, v živote som ho nevidela naštvaného.

„Tak by si si mohol nájsť čas aspoň na ne ak nie na mňa. Ak to nechceš riešiť so mnou, tak aspoň s niekým, kto ti je bližšie než tvoja priateľka. Stopni si nejakého šoféra autobusu ak ti to príde vhod než ja. Viem, že som nemala právo zaťahovať rodinu do nášho vzťahu ale ja sa nemôžem tváriť, že sa doma nič nedeje.“ Do rukáva som utrela posledné slzy, ktoré mi tiekli po horúčkou zaliatom líci a vybrala sa od neho preč. Nechcela som naňho takto vyletieť ale všetko to, čo sa odohrávalo, na mňa malo zlý dopad.

„Kam ideš ?“ otočil sa za mnou a zastavil, keď ma pevne chytil za ruku.

„Predsa preč, aby som ťa nechala riešiť si svoje problémy. Nemôžeš sa mi s nimi zveriť tak ja tu vlastne už ani nemám čo robiť. Ak si toto myslíš, nemala som ani právo sa ti zverovať s mojimi problémami.“

„Jane, vysvetlila si si to zle. Počkaj !“ zakričal no nepohol sa ani o milimeter. Už ma poznal, nemá šancu za mnou utekať ak som naštvaná a zaumienim si, že s nikým nechcem hovoriť.

„Vysvetlila som si to absolútne správne. Neobávaj sa, Liam.“ Zvŕtla som sa na päte a kráčala ďalej.

„Jane, neodchádzaj a zastav. Jane !“ zvýšil hlas. Bolo mi všetko jedno, hoc by si vykričal aj hlasivky nezastavila by som.

„Nechaj ma tak.“ Povedala som ešte, kým ma mohol počuť. Keď som prechádza cez prechod pre chodcov, videla som, ako zatína päste. Vyhrnuté rukávy na mikine mu odhaľovali vystúpené žili na rukách a zovreté pery s vyčesanými vlasmi mu dodávali výraz, ktorého by som sa bála, keby som ho nepoznala a nevedela, že by nebol schopný ublížiť mi.

„Aspoň si dávaj pozor !“ zvolal. Obzrela som sa naňho z druhej strany chodníka kde ešte stál bez pohnutia a stále mal na tvári ten výraz.

Na oblohe sa ešte sem tam objavoval svetlí pásik no našťastie na ulici nebolo duše, ktorá by videla našu prvú hádku. Domov som ísť nechcela. Zvalila by sa na mňa lavína otázok, prečo nie som s Liamom. Bola som bez nálady na vysvetľovanie, radšej som sa túlala po meste. Zašla som si kúpiť do obchodu tri tabuľky čokolády, ktorá mi pomáha, keď som nahnevaná. Predavačka na mňa zvláštne zazerala, radšej som si ju nevšímala a iba zaplatila. Napchala som ich do kabelky a pokračovala v túlaní sa po meste ešte asi dve hodiny. Medzi tým mi volal Louis, Niall, Harry, Zayn a nakoniec aj Eleanor. ON sa radšej ani neunúval pretože vedel, že by som mu aj tak nezodvihla. Zrejme ich zmanipuloval, aby mi zavolali a vysnorili, čo sa so mnou deje a či som ešte nažive. Všetky SMS-ky som nechala zatvorené, ešte by som na nich odpísala niečo, čo by som ľutovala. Anne sa mi ani neoplatilo volať, s Ellou bola s rodičmi preč z mesta a mala sa vrátiť až na ďalší deň. Okolo pol jedenástej som sa vrátila domov. Tanya spala v obývačke, otec s vyvrátenou hlavou dozadu chrčal na operadle kresla a ja som vyšla rovno do izby, kde som zjedla čokoláda a počúvala hudbu, kým som nezaspala.

Ráno

„Vstávaj ! Vstávaj ! Vstávaj !“ pišťala Tanya a skákala po mojej posteli. Sem tam mi skočila na nohu, čo mi spôsobilo ukrutnú bolesť a namiesto jej rozjašenej tváre som videla hviezdy.

„Čo ? Čo sa deje ?“ rukami som si pretrela ešte zlepené oči.

„Mama sa v pondelok vráti domov. Teraz volala.“ Viem, že môj čin a ani slovník kvôli Tanyi nezodpovedal mojej vekovej kategórií ale proste mi to nedalo.

„Mňa porazí !“ zvolala som sa začala skákať po posteli s ňou ako strelená. Keby sme bývali v byte, určite by sme sa prepadli o poschodie nižšie alebo by nám zatrpknutý susedia začali trieskať na stenu, či sme normálne vrieskať v sobotu ráno ako pomätené na celý panelák.

„Raňajky !“ zakričal otec z prízemia. V kuchyni ma spaľoval zvláštnym pohľadom typu „ja viem, čo predo mnou skrývaš“ až mi to pripadalo nezdravé.

„Kedy vyrážame ?“ opýtala sa s plnými ústami miešaných vajíčok. Odpoveďou mu bol môj nechápavý  výraz.

„No ja neviem, kedy chceš.“ Odpovedala som tak trochu potichu.

„Oci ?“ štuchla ho do lakťa. Vyoraným pohľadom som prebehla po jej tvári.

„Prepáč Jane, mohli by sme ísť do mesta niekedy inokedy ?“ zamávala mihalnicami a usmiala sa.

„Veď prečo nie ?“ mykla som plecom. Po raňajkách sa vybrala Tanya obliecť. Neviem čo jej otec sľúbil. No popravde som nemala veľmi nálada behať s ňou po meste a tváriť sa, akoby do mňa včera večer nevrazilo 220V.

„Hneváš sa ? Chcela si ju vziať vonku ty ?“ podišiel ku mne otec a kým som hádzala taniere do umývačky riadu, oprel sa o linku a pozrel sa na mňa.

„Nehnevám, aj tak mám problémy takže s ňou choď ty. Konečne máš voľný víkend, stráv ho radšej s ňou.“ Nadvihla som pravý kútik pier.

„Viem, že je to na teba veľa. Nemusíš sa tváriť, že si silná, pretože ani ja nie som, Jane.“ Vzal ma do náručia a silno objal. Bola som šťastná, že sa mama konečne vracia.

O pár minút sa Tanya s ruksakom dovalila do obývačky. Dupkala nohami po podlahe ostošesť od radosti. Otec za ňou nestíhal, len tak tak že nenaštartovala auto sama.

„Ja ti niečo donesiem, sľubujem.“ Vycerila zúbky, z ktorých dve predné chýbali a silno obkrútila svoje ruky okolo môjho krku. Už dlho ma len tak spontánne neobjala ale potešilo ma, že to urobila. Kým oni dvaja boli preč, poupratovala  som, aby mala mama radosť, keď sa vráti. Ako ju poznám, určite si myslí, že tu beháme po členky v odpadkoch.

Po celý čas som myslela na Liama. Aj keď som naňho bola naštvaná, stále som hypnotizovala telefón. Takmer každých dvadsať minút zablikal. Nebolo tam ani jedno jeho číslo, objavovali sa tam mená jeho kamarátov a mňa zohrialo pri srdci. Hej, robila som nahnevanú ale potešilo ma, že sa snaží, aby som mu zodvihla ten telefón a niečo mu povedala.

O pár hodín neskôr

„Nikdy by som neverila, že by sa vedel tak rozčúliť.“ Povedala Anna. Sedela som v jej izbe, pozorovala slnko s konármi stromov, ktoré siahali až k sklu a videla malé púčiky, ktoré prejavovali jar kým si ona vybaľovala tašku z výletu.

„Takéhoto som ho ešte nevidela. Nespoznávala som ho.“ Skľúčene som povedala pri myšlienkach na včerajší deň.

„Ale maj pravdu. Nevnímala som nič iné len to, čo sa dialo doma a on to musel znášať. Totálne som ho zaťažovala a nemyslela na to, že on mi nepovie aby som už prestala.“

„Myslím, že bolo normálne keď tak vybuchol. Nemohol to v sebe držať.“ Neznášala som, keď mala pravdu. Vždy si to vedela tak neskutočne užiť a ešte aj ten jej výraz k tomu dopomáhal.

„Volal ti už ?“

„Nie on, všetci ostatní a Eleanor.“ Odpovedala som.

„Aŕŕ ! vy ste totálne rovnakí !“ zvýšila hlas a zaškerila sa.

„Nie ?“ cinicky som odpovedala kým sa ona zhodila na posteľ.

„Ste a nepresvedčíš ma. On je príliš hrdý na to, aby sa ospravedlnil. Možno by aj chcel, lenže ty mu to aj tak nezodvihneš a ak k tebe príde vyhodíš ho a pošleš do teplých krajín.“

„Ale...“ nestihla som sa obrániť pretože mlela svoje postoje ďalej.

„K tomu sa ty taktiež neospravedlníš pretože on vybuchol a tak sa cítiš byť urazená. Mňa proste neoblbneš.“ Rozhodila rukami a zaujala ten svoj úškrn, keď povie niečo strašne múdre, navyše je to pravda a ešte má vyššie skóre, ak som ten stratený prípad ja.

„Ella je doma ? Potrebovala som sa jej opýtať, kde kúpila tie hnedé topánky, El s tým do mňa hučí už mesiace.“ Zmenila som tému, pretože som už nechcela viac počúvať aká som ja, aký je Liam a aký sme obaja rovnakí.

„Nie, počkaj !“ snažila sa ma zastaviť no ja som sa čím ďalej tým viac približovala k dverám a nechápala prečo nechce, aby som vyšla von.

„Ahoj láska, tvoja sestra ma pustila dnu....á do čerta !“ osoba, ktorú som veľmi dobre poznala a zrazila sa s ňou v dverách zvráštila čelo. Anna zložila hlavu do dlaní a ja som nemienila odísť dovtedy, kým mi nepodali patričné vysvetlenie.

P.S. Ak chcete, aby som vám nejako pomohla, či je to už s uverejnením blogov na stránke alebo niečo iné, poprosím vás, aby ste mi písali do e-mailu uvedeného hore v liste na boku ↑ nie do komentárov :)

Ďakujem x