Our Demons 16. - That boy is trouble

Som späť!!

Viem, je to tu skoro po troch týždňoch, ale škola nepočká. 

Preto sa neospravedlňujem, keďže toto beriem ako oddych, nie ako povinnosť :) 

Zároveň chcem upozorniť, že časť plánujem opraviť, pretože tu zaspávam, ale jednoducho ju chcem mať na blogu :) Takže si užite čítanie. (odozva poteší :)) xxx

„Mama! Prečo si ešte hore?“ ani si sama neuvedomovala, ako silno stláčala Harryho dlaň svojimi prstami od preľaknutia, keď kroky jej mami prinútili drevo na verande zavŕzgať.

„Pretože som nemohla spať a chcela som po teba prísť. Myslela som, že zavoláš. Ale vidím, že ma nepotrebuješ,“ odpovedala chladne, akoby jej vietor vanúci okolo nich vzal všetko teplo a lásku z hlasu, ktorú z nej vždy počula.

„Pani Hammondová, všetko vám to môžem vysvetliť,“ ozval sa Harry, keď urobil pár krokov vpred. Jej mama si založila ruky na prsiach, silno ich k sebe privinula. Vedela, že to naznačuje niečomu zlému.

„Nie je čo. Čakám ťa dnu, Noe,“ drsným tónom oznámila. Jeden pohŕdavý pohľad darovala Harrymu pred tým, než sa s ohrnutým nosom a zovretými perami vyparila za dverami, ktorými si neodpustila plesnúť tak silno, že si Noe na chvíľu predstavila, ako sa susedia prebudili na hlasný zvuk. Nedobrovoľne sa otočila čelom k Harrymu, oči sa jej už skoro začínali zalievať slzami, keď ju širokými dlaňami chytil za tvár pozdĺž sánky a zahrial vetrom ošľahanú pokožku.

„Idem s tebou, rozumieš? Toto jej musím vysvetliť,“ povedal tvrdým hlasom. Cítila z neho presvedčenie a vedela, že odhovoriť ho od niečoho takého, bude skoro nemožné.

„Nemusíš, teda nemôžeš. Choď radšej domov, prosím,“  úpenlivo ho žiadala.

„Ja som bol iniciátorom nášho vzťahu, ja som ťa ubezpečoval, že sa tvojej mami nebojím, tak ti to chcem aj dokázať,“ nástolil. Jeho oči tmavli a jediné čo dokázala bolo tŕpnuť, kedy sa Harry vykašle na jej prosby a rozbehne sa k domu, aby išiel za jej mamou. Pocit, že ich sleduje ju znervózňoval, ale väčšmi ju ubíjal pohľad, ktorý si zapamätala.

„Môžeš jej to vysvetliť, ale nie teraz. Najprv sa s ňou musím pozhovárať ja,“ pomaly sa odťahovala a snažila sa mu pomocou svojich drobných rúk stiahnuť prsty zo svojej tváre.

„Chod už...“ boľavo povedala a dlaňami si pošúchala ramená, za ktoré sa držala a hlavou mykla k jeho autu odparkovanému pri nízkom drevenom plote.

„Nie som si istý, či je to dobrý nápad,“ uvoľnil ju spod svojho dotyku a odtiahol sa od nej. Kľúče si pár krát zatočil na prste, aby sa rozptýlil, ale to mu zďaleka nepomáhalo. Všimla si, aký je napnutý a ako si stále hryzie spodnú peru.

„Som si stopercentne istá, že to nie je dobrý nápad, ale už musím ísť. Neskôr ti zavolám,“ nasilu sa usmiala a aj keď vedela, že je to viac umelé než ktorákoľvek vec v ich dome, stále tajne dúfala, že ho to prinúti vycúvať z ich dvora. Nechcela ho nazvať problémom, ale jediný spôsob, akým by ju vtedy urobil šťastnou by bol nechať ju samú s mamou.

„Zajtra ťa chcem vidieť,“ zamračil sa a zahľadel sa na okno, za ktorým sa rozsvietilo svetlo. Uvedomoval si, že ak by ju teraz pobozkal na rozlúčku, osoba v dome by asi vyletela z kože. Preto si dal spiatočku a pomalým krokom sa od nej vzďaľoval.

„Dobre, kedy len chceš, ale už choď. Uvidíme sa,“ nečakala, kedy sa jeho auto odlepí od príjazdovej cesty a opustí ulicu. V zlomku sekundy sa otočila a blížila sa k dverám. Už jej to nepripadalo ako najlepší nápad, chcela sa rozbehnúť za ním a oddialiť rozhovor s mamou najviac ako sa len dalo.

„Dokedy si si myslela, že to predo mnou môžeš tajiť?“ vyštekla na ňu mama. Preľaknuto chrbtom narazila do dverí a lakťom sa precízne udrela do kľučky.

„Nechcela som to pred tebou tajiť, len som nevedela, ako ti to mám povedať,“ potichu odpovedal a vytiahla kľúče z dverí. Nervóznym odkašľaním si vyčistila hrdlo a v rukách zvierala zväzok kľúčov, ktorý sa jej zarýval do kože na dlani a prstoch.

„Takže ty si nevedela? Lepšie bolo nepovedať mi to vôbec, však? Uvedomuješ si, s kým sa to stretávaš?“ tvár jej mami bola plná zlosti. Čakala, kedy sa jej z uší bude hrnúť para a kedy exploduje ako časovaná bomba a ju zavalí lavína výčitiek.

„Nechcem to rozoberať,“ tichým hlasom odsekla a vybrala sa k schodom, čo jej mama nedarovala.

„Všimla si si, o koľko je od teba starší? Myslíš si, že mi o ňom Louis nič nepovedal a nevaroval ma ešte pred tým, než ste sa stretli? Chápem, že je to jeho kamarát ale tiež viem, že je jeho povesť nepatrí k tým menej pošpineným,“ zvolala a Noe išla prasknúť hlava. Prázdny dom slúžil ako miestnosť plná zrkadiel. Tak ako sa pri zrkadlách zo všetkých strán odráža obraz, tak sa od všetkých stien v dome odrážal hlas jej mami. Nutkanie doškriabať si spánky nechtami pri slovách, ktoré osočovali človeka, ktorého mala rada ju čoraz viac a viac nútilo urobiť to.

„To myslíš vážne? Posudzuješ cudzieho človeka, o ktorom v skutočnosti nevieš ani len slovo iba preto, že ti to natáral manžel tvojej obľúbenej dcéry?“ nestíhala si ani všímať, čo všetko vypúšťa z úst. Toto povedať v pláne nikdy nemala. Nemohla to však už zastaviť a keď to raz povedala, rozhodla sa to dotiahnuť dokonca. Nevedela to kontrolovať, sypalo sa to tak rýchlo ako domček z karát.

„Povedz mi, že to čo si povedala si nemyslela vážne,“ jej mama sa podobala na kúsok ľadu. Celá zbledla, na chvíľu mala Noe pocit, že zašla ďaleko a že o chvíľu bude musieť volať sanitku. To si však nedokázala zahryznúť do jazyka a šlo to s ňou dole vodou čím ďalej, tým viac.

„Čo? To s Emmou? Chceš mi povedať, že ty si si to nevšimla už skôr?“

„Nikdy som medzi vami rozdiely nerobila,“ ohradila sa, ale Noe sa nezdržala pochybovačného smiechu.

„Pravdaže, pretože jej súťaže sú natočené na všetkých videách, ktoré doma máme. Boli a budú zaujímavejšie, než moje futbalové zápasy, všakže?“

„Nechápem, čo sa to s tebou deje. A už vôbec nechápem, prečo sem zaťahuješ svoju sestru. Máš potrebu si kompenzovať hnev, ktorý v sebe máš? Darí sa ti to. Nechcem, aby si sa s ním stretávala!“ zakričala na celú halu a Noe sa kľúče stále viac a viac zarývali do kože. Myslela si, že jej o chvíľu celá dlaň zaleje drobnými ranami, posiatymi stužkami krvi.

„A kedy príde na rad to, čo chcem ja?“ zvrieskla tiež, aby mame nebola nič dlžná. Celkovo si uvedomovala, že nemá vo zvyku reagovať tak impulzívne. Nikdy by sa neopovážila zvyšovať na mamu hlas, pravdepodobne by sklopila zrak a vybehla do izby, kde by hrešila až by sa zelenali hory. Stále  by to však ostalo medzi jej ušami a ušami stien jej izby.

„Neželám si ťa vidieť v jeho blízkosti. Nechcem, aby to vedel otec, nechcem o tom debatovať a nechcem o tom ani počuť, rozumela si mi?“ zovrela pery a jej postava sa nad ňou týčila. Bola pravda, že mama od bola vyššia, ale predstavovalo to len niekoľko centimetrov, ktorými si budovala svoju autoritu.

„Rozumela. Samozrejme, že vždy sa uprednostňujú žiadosti iných pred tými mojimi,“ mrmlala a obišla ju. Zastavila na schodoch, keď sa za ňou obzrela a v očiach jej videla toľko sklamania, že by ju mohlo pokojne utopiť bez mihnutia oka.

„Sklamala si ma, Noelle. Myslela som si, že máme lepší vzťah a viac vzájomného pochopenia,“ ticho povedala. Zrejme uznala, že kriku bolo v jej dome na jednu noc až príliš veľa.

„Vidím, že je to obojstranné,“ privolila. S dupotom a vyzutými topánkami hombáľajúcimi sa v jej rukách vybehla po drevených schodoch potiahnutými kobercom až do svojej izby, kde sa pozdĺž dvier zosunula na podlahu. Schladila jej myšlienky a aj telo. Topánky odkopla od seba čo najďalej to šlo, zhodila zo seba sveter, celý prepotený vinou a pomedzi prstami zvierala telefón. Za celý svoj život sa so svojou mamou takto nehádala. Vždy si myslela, že takáto hádka príde kvôli známkam v škole, alebo niečomu inému, nie kvôli mužovi. Harrymu sľúbila, že zavolá. Vtedy mala však chuť od zlosti šmariť telefón o stenu, aby sa rozletel na tisícky kúskov. Tušila, že túto noc nebude potrebovať ani dúšok kávy, aby zostala pri zmysloch až do brieždenia.

„Ako to ide?“ Harryho telefonáty sa začali znásobovať odkedy mu povedala o hádke s mamou. Do dňa zavlal aspoň päťkrát, aby náhodou nezmeškal niečo veľmi dôležité. Noe bola hotová, že jej mama nevzala telefón. Ak by bola ona matka, uskutočnila by to, ale bola vďačná, že jej mama nemyslela ako ona.

„Ako keď sa s mamou pohádaš,“ odula pery a vytiahla na seba deku. Posedávala v kúte izby, kde sa neďaleko nej nachádzala zhasnutá vysoká lampa. Okolo nej bola naskladaná kopa kníh, ktorá mala stále miesto v polici tiahnucej sa od zeme až po plafón vo výklenku izby.

„To je pekné vysvetlenie. Môžeš dnes prísť ku mne domov?“ neisto sa opýtal.

„Mama sa so mnou už tri dni nerozpráva, takže by som v podstate mohla. Ale ak by som neskôr mala počúvať jej výčitky, že namiesto toho aby sme si všetko vysvetlili utekám z domu za inými, tak to radšej zostanem doma pod paplónom s knihou a baterkou v ruke,“ dopodrobna sa snažila vysvetliť svoju situáciu. Sama sebe sa čudovala, že neplakala. Nerobí to predsa väčšina dievčat? Namiesto toho sa pomaly ale isto zosúvala popri stene a počúvala chrapľavý hlas muža, ktorého už nevidela pár dni.

„Mrzí ma to. Môžem ti nejako pomôcť?“ starostlivo sa ponúkol. Ak by mohol, hneď by mu dala vedieť. Najviac by jej prospelo, ak by ju vzal niekam preč od mami, kde by nepočúvala jej výčitky o výbere priateľa, ktorého sa jej tak úpenlivo snažila nájsť. A keďže nezodpovedá jej parametrom, ocitol sa na nechcenej čiernej listine, z ktorej sa ho Noe snaží vytiahnuť.

 „Si milý, ale nie. Ďakujem. Niekto klope, myslím, že to bude prepadové komando v podobe Layly,“ šepla, aby ju v prípade mami, alebo Layly za dverami, ani jedna nepočula.

„Tak to ti zavolám neskôr. Mám ťa rád, zlato,“ počula, ako sa ticho zasmial. Posledné slova jej rozliali blažený pocit po celom tele tak, ako sa to už dávno žiadnym nepodarilo.

„Aj ja teba...“ šepla a vopchala telefón po deku k svojim nohám.

„Kto je?“ naťahovala krkom. Aj tak vedela, že je to Layla. Spoza dverí vykukol jej úsmev spolu s hŕbou vlasov zviazanou do vrkoča padajúcou cez jedno z pliec.

„Smiem narušiť priestranstvo tvojho smútku?“ šepla, kým sa jej tvár zmenila znovu na neutrálny výraz.

„Priniesla som aj zmrzlinu,“ znovu sa usmiala tak, že jej bolo spoza dverí vidno iba oči a nadvihnuté obočie. Spoza chrbta k nej načiahla ruku v ktorej držala veľkú dózu plnú studenej pochúťky a hypnotizovala ju pohľadom.

„Tak v tom prípade je samozrejmé, že ju môžeš narušiť,“ odpovedala s nosom skrytým pod dekou, ktorú na seba vytiahla medzi tým, čo sa Layla hojdala na jednej nohe neďaleko dvier.

„Ako sa máš? Tri dni si mi nezdvíhala telefón,“ skonštatovala. Layla Clarcova dokázala riešiť problémy za prítomnosti dvoch vecí. Zmrzliny v ruke a vankúša za chrbtom. Preto si po ceste k svojej kamarátke schmatla látku plnú mäkkej výplne z podlahy obďaleč jej nôh a posadila sa s ním pred Noe, ktorá sa chúlila pod oknom pri stene.

„Chcela som byť chvíľu sama. Prepáč mi to.“

„Ja sa nehnevám, chápem ťa. Neviem čo by som robila na tvojom mieste. Čo ti povedala mama?“ nabudená na riešenie problémov zo seba chrlila otázka, ktoré jej z úst vybehávali tak rýchlo ako z bežiaceho pásu.

„Vykričala mi, že pre mňa Harry nie je dobrý, že je pre mňa pristarý a že ma nechce vidieť v jeho prítomnosti, na čo som jej ja vykričala,  že vždy mala Emmu radšej než mňa a tým to vlastne skončilo, pretože ani jedna sme nezapreli svoju hrdosť a nepriznali si chybu. Hammondové to vo zvyku nemajú a pre mňa je príliš ťažké porušiť tradíciu aj keď viem, že jedna z nás to urobiť musí,“ vydýchla s výrazom plným znechutenia.

 „Pred chvíľou ma prosila, aby som ťa priviedla nazad k rozumu a dohovorila ti,“ Layla mykla hlavou k dverám a podala Noe polievkovú lyžicu na zmrzlinu.

„A chceš to urobiť?“ opýtala sa so zaváhaním. Pohľad neodlepila od kelímka so zmrzlinou, ktorý Layla chcela pomocou nechtov obrať o uzáver.

„Nemyslíš, že by to bolo trochu sebecké pri fakte, že som bola sprostredkovateľkou vášho vzťahu a nebyť mňa, tak nie si v tomto probléme z ktorého sa na hladinu budeme šklbať o chvíľu obe, ak to tvoja mama zistí? Ja sa mám teraz tváriť, že som o tomto nič nevedela?“ s chuťou sa pousmiala aby naznačila, že svoju kamarátku v kaši nenechá.

„Čo si vlastne myslíš? Nikdy si mi svoj názor nepovedala.“

„Nemyslím si, že by ho mal každý na plnej čiare odcudzovať. Každý urobil hlúposti, keď bol mladý a nemôže to poprieť ani tvoja mama. Ale z jej pohľadu chápem, že ťa chce ochraňovať. Ak by moja dcéra začala chodiť s niekým ako Harry a ja by som o ňom nič nevedela, neviem či by som reagovala rovnako ako teraz,“ mávla lyžicou vo vzduchu a s chuťou sa ňou začala špárať v zmrznutej hmote.

„Myslím, že po tvoju dcéru budem chodiť s jej nápadníkmi ja osobne, aby neprišli k úrazu,“ zasmiala sa Noe.

„Ale, no ták! Bude to moja dcéra. Je jasné, že jej nápadníkov si budem preklepávať viac než FBI. Bude preklínať, že jej mama vyrastala v dobre, ktorej vládol internet.“ 

„Ďakujem,“ prehovorila po chvíli Noe, keď sa obe nespokojne hrabali v zmrzline. Nedokázala zjesť ani jednu lyžicu. Nebolo jej zle, len nemala potrebu hasiť svoje zlé pocity jedlom, ktoré k nej Layla prepašovala.

„Za čo?“ prekvapene sa vystrela a vygúlila svoje oči.

„Že ma neodcudzuješ. Si skvelá kamarátka.“

„Obe sme,“ zhodnotila a bez zaváhania sa objali.

„Uvedomuješ si, že si práve sama sebe zložila kompliment?“

„Zložila som ho aj tebe. Neber to tak tragicky,“ zvráštila obočie s pobaveným výrazom. S povzdychom a súhlasom, že Noe už zmrzlinu nebude, si ju privlastnila. Spokojná sama so sebou a s tým, že svojej kamarátke spríjemnila deň sa oprela o posteľ a prevŕtavala ju podozrievavým pohľadom.

„Moje problémy som s nikým okrem Harryho nepreberala tak dlho ako s tebou. Prejdeme na niečo iné, dobre? Čo sa stalo s Danielom? Prišiel?“ vyzvedala, ako sa na správnu spoločníčku patrí.

„Áno, ale pred samým koncom. Bol celý zašpinený, pretože sa mu pokazilo auto na strede cesty a keďže je pravý muž činu, jeho neoblomné mužské ego si nechcelo priznať, že auto opraviť nedokáže. Preto sa v ňom šprtal asi hodinu a až potom zavolal pomoc, čo trvalo ďalšie dve hodiny, kým všetko vyriešil.“

„Takže sa to nakoniec skončilo fajn, nie?“ v snahe uzavrieť celú tému o maškaráde, ktorá Noe prakticky dopomohla k zruinovaniu jej vzťahu s mamou sa už vracať nechcela. Radšej by bola, ak by jej Layla hovorila o trapasoch, ktoré sa za ten jeden deň, ktorý chýbala, udiali.

„Keby len fajn, vraj mi to chce vynahradiť. Ozaj, Jareda som so sebou dnes nevzala. Nemyslela som, že by mohol zvládať dievčenskú krízu. Podstata je to, že ti po mne posiela pozdrav od Jacea, vraj ho všetko mrzí. Čo ho má mrzieť?“ Noeinim telom prešla triaška. Uvedomila si, že pred ním, než sa všetko na maškaráde zomlelo, Layla sa vyparila a v zlomku sekundy jej už nebolo. Preto si musela veľmi dobre premyslieť, ako jej nie až tak závažnú, no pre Laylu gigantickú správu, má podať.

„Ja som ti to nepovedala?“ zamračila sa, akoby ju niečo rázom zabolelo.

„Začínaš ma štvať. Čo som zasa zameškala?“

„No, na plese. Vieš, ako si odišla, pretože k nám prišiel ten chlapec v čiernom, že? Tak to bol Jace. Nejakým spôsobom ma vytiahol tancovať a neskôr ma nejako tak...no pobozkal ma,“ telom sa prilepila k stene v domnienke, že by sa Layla mohla nejako prejaviť, prípadne by jej vypadla lyžica plná roztápajúcej sa zmrzlinu na čistý koberec.

„On ťa čo?“ zvolala. Noe mala pocit, že ju počuli aj susedia, nie to ešte jej mama, ktorá bola možno len o pár metrov od nich.

„Nenúť ma to zopakovať.“

„Božemôj! Vie o tom Harry?“

„Myslíš, že by sme tu riešili našu krízu s mojou mamou, ak by som mu o tom povedala?“ spálila ju pohľadom za neopodstatnenú otázku.

„Takže preto ti to odkázal. Nemohol sa s tebou rozlúčiť a ani ti o tom asi nepovedal,“ mrmlala si pre seba Layla, akoby prišla na háčik, ktoré jej bránil vyriešiť celú skladačku. Noe sa znovu cítila odsunutá na druhú koľaj bez vnímania, že sa pri nej nachádza aj ona.

„O čom?“

„Odišiel. Na rok do Bostonu. Výmenné pobyty, rok ho neuvidíš ani ty, ani Harry,“ vysvetlila Layla. Akoby sa jej to bála povedať. Na jej hlase sa značila úľava, možno úľava aj za Noe.

„Asi by som sa mala tešiť, nie?“ neisto sa opýtala a pozrela na ňu previnilým pohľadom.

„A netešíš?“

„Poznáš ten pocit, keď sa tešiť, ale zožiera ťa pocit, že si niekomu ublížila?“

„Tak trochu, ale ak sa trápiš kvôli tomu, že si mu povedala nie, nemáš sa kvôli čomu trápiť. Je to normálne, jednoducho ideš za svojim, nemôžeš vždy brať ohľad na každého iného okrem seba,“ Layla sa k nej po štyroch presunula a objala ju okolo pliec. Noe si unavene položila hlavu na jej plecia a zacítila z nej parfém, ktorý jej darovala na predchádzajúce Vianoce.

„Asi máš pravdu.“

(Vďaka El ;) )

Our Demons 15. - Night surprise

Špeciálne vďaka zasielam dejepisu, ktorý sa mi nechce učiť 

a preto ma nakopol k dokončení tejto časti. 

Samozrejme Vám želám pekný deň a dúfam, že sa Vám časť bude páčiť ;) xxx

Samú seba považovala za úplne neschopnú. Nezvládala odmietnuť jedného chlapca, čím ubližovala druhému. Nezvládala si pri priznať pravdu napriek tomu, že jej ju chrstli priamo do tváre ako agresívnu kyselinu, ktorá pomaly ale isto bude všetko rozožierať. A aj cez to všetko si dokázala pripomenúť, že to čo robí je zlé.

„Dnes ti to vážne pristane,“ šepol neďaleko jej ucha. Po celom tele jej vystrelili zimomriavky. Rukami sa opierala o jeho plecia, kým sa jeho ruky pevne držali nad jej driekom. Cítila, ako sa poddáva príjemnému pocitu v jeho spoločnosti.

„Ďakujem,“ pousmiala sa. Vnímala pomalú hudbu, do ktorej rytmu sa s Jaceom pomaly pohybovali zo strany na stranu. Svoju myseľ zaneprázdňovala sledovaním, všetkých naokolo, len aby nemusela pozerať na jeho tvár, ktorá by ju zlomila na polovicu.

„Navyše, ešte som ti nestihol poďakovať za doučovanie. Zachránila si ma.“

„No nestojí za reč.“

„O chvíľu budem musieť ísť,“ zamrmlal. Hruďou jej vystrelil akýsi pocit, ktorí jej bol známy, len ho nevedela popísať. A možno vedela, len sa ho bála pomenovať tak, ako si myslela. Bála sa toho, že je to radosť?

„Ja tiež,“ odpovedala potichu do jeho pleca. Spomenula si na to, ako jej Harry sľúbil, že príde. Celým svojim vnútrom dúfala, že to bol jeden z výmyslov spôsobený dobrou náladou. Ale za dobu, ktorú ho poznala usúdila, že sem môže prísť naschvál. Možno aby ju videl, možno aby si dokázal, že mal ohľadne Jacea pravdu. Ak by vošiel práve v tej chvíli, už by si nič nemusel dokazovať.

„Ale pred tým ešte musím niečo urobiť,“ usmial sa a naklonil sa k nej. Úsmev jej nepripadal milý, skôr nejako provokatívny. Mala pocit, že zamdlie. Chcela sa mu vymániť z rúk, ale už bolo neskoro na útek. Jeho pery boli príliš rýchle a mäkké, ľahko sa dotkli jej spodnej pery a zotrvali na mieste pár sekúnd. Myslela si, že čakal na protest a sama sa hrešila za to, že žiadny nepodala. Jednoducho sa nedokázala ovládať a určite vedela, že je to nesprávne. Voči Harrymu aj voči Jaceovi. Jeho dlaň sa presunula na jej nahý chrbát medzi lopatkami a tak si ju k sebe pritisol ešte viac. Musela sa premôcť, musela niečo urobiť. Zaprela sa mu do hrude a odsotila ho od seba. Bude sa za to zožierať ešte dlho. Harry mal pravdu, vôbec mu nedávala najavo, čo sa odohráva v jej život. Že miesto, ktoré chce zabrať je už obsadené.

„Už to viackrát nerob, prosím. Nebolo by to fér ani voči jednému z vás,“ zachripela. Nemala toľko sebadôvery aby sa naňho dokázala pozrieť. Po tom, čo mu klamala.

„Ty? Ó môj Bože!“ zvolal. Nikoho to však nevyrušilo. Hudba bola príliš nahlas aby ju nejaké zhrozenie prehlušilo. Studenými rukami sa chytil za zátylok a pokúšal sa aspoň trochu schladiť všetok tok myšlienok po tom, čo sa stalo.

„Mrzí ma to, vážne som nevedel... Ja, musím už ísť...“ keď Noe nadvihla tvár, už tam nebol. Zostala sama. Zbadala, ako si razil cestu cez dav, pretože sa rozostupovali od jednej rovnej priamky na strany. Mala by plakať? Nechcelo sa je. Načo aj? Zničila si priateľstvo a to len preto, že brala Harryho slová na ľahkú váhu. Vravel jej nepeknú pravdu, ktorú odmietala akceptovať.

Znechutená sama zo seba kráčala popri stene, aby nezavadzala tancujúcim deckám na parkete. Aspoň že mala na tvári masku, necítila sa až tak zahanbená, ale ani to jej príliš nepomohlo. Ako prvá jej na um zišla Layla. Hľadala ju všade kam jej oči dokázali zablúdiť, no keď ju nevidela uvedomila si, že možno prišiel Daniel. Pohľad jej padol na hromadu stolov, ktorá sa tiahla cez polovicu telocvične. Práve pri ich stole sedel Jared s Kaylou, zjavne zaneprázdnení.

„Ahoj, videla si už Laylu? Má predmenštruačný syndróm, alebo čo jej je?" vyhŕkol Jared, zjavne ustarostený správaním ich kamarátky.

„Čo sa deje, Noe? Vyzeráš nejako skleslo,“ so zvesenými perami povedal Kayla, načo ignorovala Jaredovu otázku.. Noe sa posadila hneď vedľa nej, preto jej Kayla mohla chytiť studenú dlaň.

„Nič čo by som neprežila,“ pousmiala sa.

„A kde je Layla?“ znovu na seba upozornil Jared..

„Kto je Layla?“ doplnila Kayla so zvedavosťou.

„Naša kamarátka. Tá má najskôr chuť zavrieť sa do izby a byť zahanbená do konca týždňa, pretože Daniel asi neprišiel.“

„Daniel neprišiel? Tak to bude mať riadny malér," zhodnotil Jace.

„Takže, vy spolu už oficiálne chodíte?“ Noe zhodila svoje sandále z nôh a privinula si nohy k telu. Po svojej otázke sa uškrnula, načo Jared očervenel a Kayle sa začali natriasať plecia od smiechu, ktorý chcela zakryť, keď sa opierala o Jaredovú hruď.

„Hammondova!?“ vykríkol.

„Hanbíš sa to priznať? Vlastnej krvi?“ podpichla ho Kayla.

„Tak fajn, mysleli sme, že to trochu utajíme. Ale veď vieš, nebudeme mrhať našim hereckým talentom, keď to ľudia tak či tak zistia,“ privinul si ju k sebe a pobozkal do vlasov. Prečo to nemala tak jednoduché aj ona? Á správne, sama si to komplikovala a aj v tom pokračuje.

„No samozrejme,“ prikývla Kayla so smiechom.

„Ak budeš chcieť, môžeš k nám prísť a ja ti ukážem jeho fotky, keď sme sa nahí kúpali v bazéne,“ Noe sa škodoradostne zasmiala a zahryzla do spodnej pery, keď videla Jareda, ako by ju pohľadom najradšej rozporcoval na kusy.

„Noe, ak chceš mojej priateľke ukázať ešte nejaké zosmiešňujúce útržky z mojej minulosti, tak ideš domov na korčuliach!“ zovrel pery.

„Netreba, pôjdem aj pešo,“ upokojila ho pri mávnutí rukou.

„Jared, to nemyslíš vážne! O chvíľu je polnoc, ani si nevieš predstaviť akí maniaci sa tam vonku potulujú. Ideš s nami na aute,“ protestovala Kayla a Jaredovi ukazovákom štuchla do hrude. Keď odlepila palec od košele, Jared si jemne pošúchal miesto, kam dopadol jej necht.

„Nie vážne, ja už pôjdem. Vy sa bavte, v nedeľu môžeme ísť do mesta a vy mi porozprávate ako ste sa mali po zvyšok večera, dobre?“

„Platí!“ zamával jej Jared.

---

Svoju prácu si urobila, preto mohla odísť. Bolo iba štvrť na dvanásť, mama možno ešte nespala. Chcela zavolať práve jej, aby po ňu prišla. Kontaktovala aj Laylu, ale tá jej telefón nezdvíhala. Nasmerovala si to naprieč dlhým chodníkom k hlavnej ceste, kde by počkala na svoj odvod. To sa mame rozhodla napísať správu ale ešte než to stihla, zacítila náraz. Nebol to tvrdé, akoby narazila do steny. Bolo to niečo iné, mäkšie. Keď nadvihla hlavu, pred jej tvárou sa ocitla zviazaná kravata zasunutá pod sakom zapnutým troma gombíkmi. Ako sa posúvala vyššie, tvár chlapca bola zahalená maskou a jeho úsmev jej pripadal povedomí.

„Prepáč, moja chyba,“ nevinne nadvihla kútik úst, posunula si masku ku koreňu nosa a obišla neznámeho.

„V poriadku, nič sa nestalo,“ nevšímavo odpovedal. Pustil jej ruku, ktorú jej zachytil pri náraze a pokračoval dopredu.

„Hrozné, že si nevšimneš vlastnú priateľku. Nemyslíš?“ hravo povedala a svoje prsty preplietla s tými jeho. Neisto ho potiahla k sebe, otočil sa k nej a prísne sa na ňu zahľadel.

„Nemyslím, pretože my sme sa ešte nepomerili a tak si dovoľujem premýšľať nad tým, že týmto gestom si to u mňa snažíš vyžehliť. Mám pravdu?“ namietal, hoci jej ruku nepustil.

„Istým spôsobom, ale asi sa na mňa až tak veľmi nehneváš, keď si sem prišiel.“

„Snažím sa byť odmeraný a nahnevaný, kazíš mi to,“ zasmiala sa. Vedela, že by nemala a najmä preto, že Harryho tvár bola ako jeden kameň, ale aj cez to sa situáciu snažila odľahčiť.

„Pozri, viem, že som sa správala úplne bezohľadne a nevšímala si to, čo Jared skúšal. Respektíve, že som si to nechcela pripustiť a zo všetkého najviac ma mrzí to, že sme sa museli hádať a navyše...“ zasekla sa. Pomyslela si, že sa úplne zbláznila. Ak by mu povedala, že pred pár minútami sa na ňu Jace tlačil ako lepiaca páska, neovládol by sa a išiel by ho prizabiť. Bolo by mu jedno či ho bude hľadať hodinu alebo celý ďalší deň, isté však bolo, že by ho len ťažko zastavila. Navyše by zničili všetku svoju snahu o zmierenie, ktorú doteraz vynaložila.

„Navyše čo?“ zamračil sa a ruky jej vo svojom zovretí stisol ešte silnejšie.

„Nič, už nič,“ usmiala sa a zhlboka sa nadýchla. Vedela, že čím viac lží v sebe bude skrývať, tým komplikovanejšie všetko bude, ale za chvíle s ním, ktoré by nerušili veci o ktorých by vedel a robili ho ešte mrzutejším, jej boli milšie.

„Nič z toho som nemusel robiť, ak by si nebola tvrdohlavá a nedala mu hranice.“

„Lenže ja som tvrdohlavá, už narodenia a za dva mesiace ma nezmeníš, Harry.“

„Kto povedal, že to chcem urobiť?“ prekvapene položil otázku. Všimla si, ako mu obočie vyletelo do výšin, hoci bolo raritou ho zastihnúť prekvapeného.

„Nikto, ja len...je to šialené!“ znechutene sa oprela o stenu a hlavu zaklonila dozadu. Harryho nebolo za potreby prosiť, aby ju šiel utešiť. Nebezpečne pomaly sa k nej približoval, zatiaľ čo okolo nich za hemžilo pár ľudí vchádzajúcich a vychádzajúcich do telocvične.

„Čo? Že pôvodne som sa dnes večer chcel ísť veľmi milo porozprávať s tvojim kamošom, ale kvôli tebe som sa ovládol a radšej prišiel sem?“ zvodným hlasom povedal a oboma rukami sa zaprel o stenu po stranách jej hlavy. Naklonil sa k nej a keď Noe začula jeho slová oči sa jej rozšírili.

„Čože?“ zvýšila hlas a zosunula sa pozdĺž steny trochu nižšie tak, že ju Harry svojim telom celú zakrýval. Nikto by si ani nepomyslel, že pred ním niekto stojí. Najskôr sa im zdalo, že mu prišlo zle, keď sa rukami opieral o múr, alebo že sa mu začala točiť z alkoholu.

„Nič som nepovedal,“ zavrtel hlavou a uškľabol sa.

„Harry, čo si mu chcel urobiť?“

„Podstatné je, že si si priznala chybu,“ snaha schladiť ju nepomáhala. Ale za to sa k nej tvárou priblížil tak blízko, že sa im nosy dotýkali.

„Vyhýbaš sa odpovediam na moje otázky?“ vydýchla a telom sa ešte viac zatlačila do steny. Možno si myslela, že sa nejakým zázrakom vpije do steny, ale kto by chcel utekať od takého chlapa v obleku a so zvodným hlasom, aký mal on. Chytila ho za sako a privinula ho k sebe ešte viac. Ale keď to urobila, pred sebou uvidela Jacea. Našťastie sa z nenazdajky vynoril iba v jej predstavách, ktorú vyvolali jej výčitky.

„Nevyhýbam, práve na jednu odpovedám,“ znovu sa uškrnul a Noe už neprekvapovalo, že sa z každej otázky dokázal vykrútiť po svojom a ešte si dokázal zachovať rovnaký šarm, ako keď sa snažil niekoho k sebe.

„Harry...“ zamračila sa. Nedovolil jej dokončiť ďalšiu vetu, v ktorej by ho chcela napomínať o tom, akoby by mal alebo nemal riešiť ich problémy. Jednoducho ju umlčal bozkom, ktorý jej chcel vtisnúť na pery odkedy ho zastavila. Bolo preňho efektívnejšie nechať ju sa ospravedlniť a potom ju za to odmeniť.

„Nechcem sa o ňom baviť a nedovolím, aby mi zničil ďalší večer s tebou. Chcela si ísť domov? Alebo zájdeme ešte do baru?“ rukami zapierajúcimi o stenu sa odrazil dozadu a vystrel sa. Narovnal si sako a zložil masku, ktorá mu celý čas zavadzala na tvári.

„Radšej chcem ísť domov, zavolám mame aby po mňa prišla,“ prstom už kĺzala po obrazovke, keď jej ho Harry ľahko vzal z dlane a skryl za chrbát.

„To nie je treba. Rád ťa odveziem,“ vtisol jej ďalší bozk na líce a ovinul jej ruku okolo pásu, aby mohol vhodiť telefón do jej otvorenej kabelky.

„Dobre, poďme.“

---

„Zastav mi na križovatke, tak ako vždy. Rada sa prejdem,“ mávla rukou aby ukázala na začiatok uličky, v ktorej bývala.

„Isteže, aby ťa nejaký maniak vtiahol do kríkov. Prepáč, ale môj ochranársky pud je až príliš silný na to, aby som ťa o jednej v noci pustil domov samú,“ namietal. Hneď na to vyhodil smerovku doprava, načo zabočil a o pár minút už parkoval pred jej domov. Pre Noe bolo zbytočné namietať pretože ak by si myslela, že by mu to vyhovorila, bola by to len ďalšia z jej bujných predstáv.

„Ďakujem za tvoju starostlivosť, dobrú noc,“ odopla si bezpečnostný pás a nechala ho, aby sa sám stiahol. Cez ručnú brzdu sa k nemu natiahla a na rozlúčku ho pobozkala. Ešte raz sa zhlboka nadýchla, aby do seba vstrebala jeho vôňu a prstami ho pohladila po líci s jemným strniskom.

„Odprevadím ťa k dverám, len pre istotu,“ žmurkol na ňu a vystúpil.

„To nemusíš,“ zamrmlala si popod nos, aj keď ju už nepočul.

„Aj ja sa rád prejdem,“ pripomenul, keď vyšla z auta a zavrela za sebou dvere. Prevrátila očami a Harry ju chytil za ruku, aby s ňou pohol prejsť po chodníku až k dverám. Ešte raz ju pobozkal, keď sa za jeho chrbtom ozvali otvárajúce sa dvere.

„Mama?“ prehovorila a na chvíľu sa jej zazdalo, že jej srdce od adrenalínu roztrhne hrudník.

„Začula som auto, tak som ti prišla otvoriť. Chcela som pozdraviť Jareda, ale vidím, že namiesto neho pozdravím niekoho iného. Zdravím, Harry,“ jej mama ešte stále nebola oblečená v pyžame. Mala na sebe to isté, ako keď Noe vyprevádzala z čoho usúdila, že ju až doteraz čakala. Na verande rozsvietila svetlo a v tvári sa jej javilo niečo, čo Noe ani nedokázala popísať. Bol to hnev, alebo skôr výčitky voči nej?