Som späť!!
Viem, je to tu skoro po troch týždňoch, ale škola nepočká.
Preto sa neospravedlňujem, keďže toto beriem ako oddych, nie ako povinnosť :)
Zároveň chcem upozorniť, že časť plánujem opraviť, pretože tu zaspávam, ale jednoducho ju chcem mať na blogu :) Takže si užite čítanie. (odozva poteší :)) xxx
„Mama! Prečo si ešte hore?“ ani si sama neuvedomovala, ako
silno stláčala Harryho dlaň svojimi prstami od preľaknutia, keď kroky jej mami
prinútili drevo na verande zavŕzgať.
„Pretože som nemohla spať a chcela som po teba prísť.
Myslela som, že zavoláš. Ale vidím, že ma nepotrebuješ,“ odpovedala chladne,
akoby jej vietor vanúci okolo nich vzal všetko teplo a lásku z hlasu,
ktorú z nej vždy počula.
„Pani Hammondová, všetko vám to môžem vysvetliť,“ ozval sa
Harry, keď urobil pár krokov vpred. Jej mama si založila ruky na prsiach, silno
ich k sebe privinula. Vedela, že to naznačuje niečomu zlému.
„Nie je čo. Čakám ťa dnu, Noe,“ drsným tónom oznámila. Jeden
pohŕdavý pohľad darovala Harrymu pred tým, než sa s ohrnutým nosom
a zovretými perami vyparila za dverami, ktorými si neodpustila plesnúť tak
silno, že si Noe na chvíľu predstavila, ako sa susedia prebudili na hlasný
zvuk. Nedobrovoľne sa otočila čelom k Harrymu, oči sa jej už skoro
začínali zalievať slzami, keď ju širokými dlaňami chytil za tvár pozdĺž sánky
a zahrial vetrom ošľahanú pokožku.
„Idem s tebou, rozumieš? Toto jej musím vysvetliť,“
povedal tvrdým hlasom. Cítila z neho presvedčenie a vedela, že
odhovoriť ho od niečoho takého, bude skoro nemožné.
„Nemusíš, teda nemôžeš. Choď radšej domov, prosím,“ úpenlivo ho žiadala.
„Ja som bol iniciátorom nášho vzťahu, ja som ťa ubezpečoval,
že sa tvojej mami nebojím, tak ti to chcem aj dokázať,“ nástolil. Jeho oči
tmavli a jediné čo dokázala bolo tŕpnuť, kedy sa Harry vykašle na jej
prosby a rozbehne sa k domu, aby išiel za jej mamou. Pocit, že ich
sleduje ju znervózňoval, ale väčšmi ju ubíjal pohľad, ktorý si zapamätala.
„Môžeš jej to vysvetliť, ale nie teraz. Najprv sa s ňou
musím pozhovárať ja,“ pomaly sa odťahovala a snažila sa mu pomocou svojich
drobných rúk stiahnuť prsty zo svojej tváre.
„Chod už...“ boľavo povedala a dlaňami si pošúchala
ramená, za ktoré sa držala a hlavou mykla k jeho autu odparkovanému
pri nízkom drevenom plote.
„Nie som si istý, či je to dobrý nápad,“ uvoľnil ju spod
svojho dotyku a odtiahol sa od nej. Kľúče si pár krát zatočil na prste,
aby sa rozptýlil, ale to mu zďaleka nepomáhalo. Všimla si, aký je napnutý
a ako si stále hryzie spodnú peru.
„Som si stopercentne istá, že to nie je dobrý nápad, ale už
musím ísť. Neskôr ti zavolám,“ nasilu sa usmiala a aj keď vedela, že je to
viac umelé než ktorákoľvek vec v ich dome, stále tajne dúfala, že ho to
prinúti vycúvať z ich dvora. Nechcela ho nazvať problémom, ale jediný
spôsob, akým by ju vtedy urobil šťastnou by bol nechať ju samú s mamou.
„Zajtra ťa chcem vidieť,“ zamračil sa a zahľadel sa na
okno, za ktorým sa rozsvietilo svetlo. Uvedomoval si, že ak by ju teraz
pobozkal na rozlúčku, osoba v dome by asi vyletela z kože. Preto si
dal spiatočku a pomalým krokom sa od nej vzďaľoval.
„Dobre, kedy len chceš, ale už choď. Uvidíme sa,“ nečakala,
kedy sa jeho auto odlepí od príjazdovej cesty a opustí ulicu.
V zlomku sekundy sa otočila a blížila sa k dverám. Už jej to
nepripadalo ako najlepší nápad, chcela sa rozbehnúť za ním a oddialiť
rozhovor s mamou najviac ako sa len dalo.
„Dokedy si si myslela, že to predo mnou môžeš tajiť?“
vyštekla na ňu mama. Preľaknuto chrbtom narazila do dverí a lakťom sa
precízne udrela do kľučky.
„Nechcela som to pred tebou tajiť, len som nevedela, ako ti
to mám povedať,“ potichu odpovedal a vytiahla kľúče z dverí.
Nervóznym odkašľaním si vyčistila hrdlo a v rukách zvierala zväzok
kľúčov, ktorý sa jej zarýval do kože na dlani a prstoch.
„Takže ty si nevedela? Lepšie bolo nepovedať mi to vôbec,
však? Uvedomuješ si, s kým sa to stretávaš?“ tvár jej mami bola plná
zlosti. Čakala, kedy sa jej z uší bude hrnúť para a kedy exploduje
ako časovaná bomba a ju zavalí lavína výčitiek.
„Nechcem to rozoberať,“ tichým hlasom odsekla a vybrala
sa k schodom, čo jej mama nedarovala.
„Všimla si si, o koľko je od teba starší? Myslíš si, že
mi o ňom Louis nič nepovedal a nevaroval ma ešte pred tým, než ste sa
stretli? Chápem, že je to jeho kamarát ale tiež viem, že je jeho povesť
nepatrí k tým menej pošpineným,“ zvolala a Noe išla prasknúť hlava.
Prázdny dom slúžil ako miestnosť plná zrkadiel. Tak ako sa pri zrkadlách zo
všetkých strán odráža obraz, tak sa od všetkých stien v dome odrážal hlas
jej mami. Nutkanie doškriabať si spánky nechtami pri slovách, ktoré osočovali
človeka, ktorého mala rada ju čoraz viac a viac nútilo urobiť to.
„To myslíš vážne? Posudzuješ cudzieho človeka, o ktorom
v skutočnosti nevieš ani len slovo iba preto, že ti to natáral manžel
tvojej obľúbenej dcéry?“ nestíhala si ani všímať, čo všetko vypúšťa z úst.
Toto povedať v pláne nikdy nemala. Nemohla to však už zastaviť a keď
to raz povedala, rozhodla sa to dotiahnuť dokonca. Nevedela to kontrolovať,
sypalo sa to tak rýchlo ako domček z karát.
„Povedz mi, že to čo si povedala si nemyslela vážne,“ jej
mama sa podobala na kúsok ľadu. Celá zbledla, na chvíľu mala Noe pocit, že
zašla ďaleko a že o chvíľu bude musieť volať sanitku. To si však
nedokázala zahryznúť do jazyka a šlo to s ňou dole vodou čím ďalej,
tým viac.
„Čo? To s Emmou? Chceš mi povedať, že ty si si to
nevšimla už skôr?“
„Nikdy som medzi vami rozdiely nerobila,“ ohradila sa, ale
Noe sa nezdržala pochybovačného smiechu.
„Pravdaže, pretože jej súťaže sú natočené na všetkých
videách, ktoré doma máme. Boli a budú zaujímavejšie, než moje futbalové
zápasy, všakže?“
„Nechápem, čo sa to s tebou deje. A už vôbec nechápem,
prečo sem zaťahuješ svoju sestru. Máš potrebu si kompenzovať hnev, ktorý
v sebe máš? Darí sa ti to. Nechcem, aby si sa s ním stretávala!“
zakričala na celú halu a Noe sa kľúče stále viac a viac zarývali do
kože. Myslela si, že jej o chvíľu celá dlaň zaleje drobnými ranami,
posiatymi stužkami krvi.
„A kedy príde na rad to, čo chcem ja?“ zvrieskla tiež,
aby mame nebola nič dlžná. Celkovo si uvedomovala, že nemá vo zvyku reagovať
tak impulzívne. Nikdy by sa neopovážila zvyšovať na mamu hlas, pravdepodobne by
sklopila zrak a vybehla do izby, kde by hrešila až by sa zelenali hory. Stále by to však ostalo medzi jej ušami
a ušami stien jej izby.
„Neželám si ťa vidieť v jeho blízkosti. Nechcem, aby to
vedel otec, nechcem o tom debatovať a nechcem o tom ani počuť,
rozumela si mi?“ zovrela pery a jej postava sa nad ňou týčila. Bola pravda,
že mama od bola vyššia, ale predstavovalo to len niekoľko centimetrov, ktorými
si budovala svoju autoritu.
„Rozumela. Samozrejme, že vždy sa uprednostňujú žiadosti
iných pred tými mojimi,“ mrmlala a obišla ju. Zastavila na schodoch, keď
sa za ňou obzrela a v očiach jej videla toľko sklamania, že by ju
mohlo pokojne utopiť bez mihnutia oka.
„Sklamala si ma, Noelle. Myslela som si, že máme lepší vzťah
a viac vzájomného pochopenia,“ ticho povedala. Zrejme uznala, že kriku
bolo v jej dome na jednu noc až príliš veľa.
„Vidím, že je to obojstranné,“ privolila. S dupotom
a vyzutými topánkami hombáľajúcimi sa v jej rukách vybehla po drevených
schodoch potiahnutými kobercom až do svojej izby, kde sa pozdĺž dvier zosunula
na podlahu. Schladila jej myšlienky a aj telo. Topánky odkopla od seba čo
najďalej to šlo, zhodila zo seba sveter, celý prepotený vinou a pomedzi
prstami zvierala telefón. Za celý svoj život sa so svojou mamou takto nehádala.
Vždy si myslela, že takáto hádka príde kvôli známkam v škole, alebo
niečomu inému, nie kvôli mužovi. Harrymu sľúbila, že zavolá. Vtedy mala však
chuť od zlosti šmariť telefón o stenu, aby sa rozletel na tisícky kúskov. Tušila,
že túto noc nebude potrebovať ani dúšok kávy, aby zostala pri zmysloch až do
brieždenia.
„Ako to ide?“ Harryho telefonáty sa začali znásobovať odkedy
mu povedala o hádke s mamou. Do dňa zavlal aspoň päťkrát, aby náhodou
nezmeškal niečo veľmi dôležité. Noe bola hotová, že jej mama nevzala telefón.
Ak by bola ona matka, uskutočnila by to, ale bola vďačná, že jej mama nemyslela
ako ona.
„Ako keď sa s mamou pohádaš,“ odula pery
a vytiahla na seba deku. Posedávala v kúte izby, kde sa neďaleko nej
nachádzala zhasnutá vysoká lampa. Okolo nej bola naskladaná kopa kníh, ktorá
mala stále miesto v polici tiahnucej sa od zeme až po plafón vo výklenku
izby.
„To je pekné vysvetlenie. Môžeš dnes prísť ku mne domov?“
neisto sa opýtal.
„Mama sa so mnou už tri dni nerozpráva, takže by som
v podstate mohla. Ale ak by som neskôr mala počúvať jej výčitky, že
namiesto toho aby sme si všetko vysvetlili utekám z domu za inými, tak to
radšej zostanem doma pod paplónom s knihou a baterkou v ruke,“
dopodrobna sa snažila vysvetliť svoju situáciu. Sama sebe sa čudovala, že
neplakala. Nerobí to predsa väčšina dievčat? Namiesto toho sa pomaly ale isto
zosúvala popri stene a počúvala chrapľavý hlas muža, ktorého už nevidela pár
dni.
„Mrzí ma to. Môžem ti nejako pomôcť?“ starostlivo sa
ponúkol. Ak by mohol, hneď by mu dala vedieť. Najviac by jej prospelo, ak by ju
vzal niekam preč od mami, kde by nepočúvala jej výčitky o výbere priateľa,
ktorého sa jej tak úpenlivo snažila nájsť. A keďže nezodpovedá jej parametrom,
ocitol sa na nechcenej čiernej listine, z ktorej sa ho Noe snaží
vytiahnuť.
„Si milý, ale nie.
Ďakujem. Niekto klope, myslím, že to bude prepadové komando v podobe
Layly,“ šepla, aby ju v prípade mami, alebo Layly za dverami, ani jedna
nepočula.
„Tak to ti zavolám neskôr. Mám ťa rád, zlato,“ počula, ako
sa ticho zasmial. Posledné slova jej rozliali blažený pocit po celom tele tak,
ako sa to už dávno žiadnym nepodarilo.
„Aj ja teba...“ šepla a vopchala telefón po deku
k svojim nohám.
„Kto je?“ naťahovala krkom. Aj tak vedela, že je to Layla.
Spoza dverí vykukol jej úsmev spolu s hŕbou vlasov zviazanou do vrkoča padajúcou
cez jedno z pliec.
„Smiem narušiť priestranstvo tvojho smútku?“ šepla, kým sa
jej tvár zmenila znovu na neutrálny výraz.
„Priniesla som aj zmrzlinu,“ znovu sa usmiala tak, že jej
bolo spoza dverí vidno iba oči a nadvihnuté obočie. Spoza chrbta
k nej načiahla ruku v ktorej držala veľkú dózu plnú studenej pochúťky
a hypnotizovala ju pohľadom.
„Tak v tom prípade je samozrejmé, že ju môžeš narušiť,“
odpovedala s nosom skrytým pod dekou, ktorú na seba vytiahla medzi tým, čo
sa Layla hojdala na jednej nohe neďaleko dvier.
„Ako sa máš? Tri dni si mi nezdvíhala telefón,“
skonštatovala. Layla Clarcova dokázala riešiť problémy za prítomnosti dvoch
vecí. Zmrzliny v ruke a vankúša za chrbtom. Preto si po ceste
k svojej kamarátke schmatla látku plnú mäkkej výplne z podlahy
obďaleč jej nôh a posadila sa s ním pred Noe, ktorá sa chúlila pod
oknom pri stene.
„Chcela som byť chvíľu sama. Prepáč mi to.“
„Ja sa nehnevám, chápem ťa. Neviem čo by som robila na
tvojom mieste. Čo ti povedala mama?“ nabudená na riešenie problémov zo seba
chrlila otázka, ktoré jej z úst vybehávali tak rýchlo ako z bežiaceho
pásu.
„Vykričala mi, že pre mňa Harry nie je dobrý, že je pre mňa pristarý
a že ma nechce vidieť v jeho prítomnosti, na čo som jej ja vykričala,
že vždy mala Emmu radšej než mňa
a tým to vlastne skončilo, pretože ani jedna sme nezapreli svoju hrdosť
a nepriznali si chybu. Hammondové to vo zvyku nemajú a pre mňa je
príliš ťažké porušiť tradíciu aj keď viem, že jedna z nás to urobiť musí,“
vydýchla s výrazom plným znechutenia.
„Pred chvíľou ma
prosila, aby som ťa priviedla nazad k rozumu a dohovorila ti,“ Layla
mykla hlavou k dverám a podala Noe polievkovú lyžicu na zmrzlinu.
„A chceš to urobiť?“ opýtala sa so zaváhaním. Pohľad
neodlepila od kelímka so zmrzlinou, ktorý Layla chcela pomocou nechtov obrať
o uzáver.
„Nemyslíš, že by to bolo trochu sebecké pri fakte, že som
bola sprostredkovateľkou vášho vzťahu a nebyť mňa, tak nie si v tomto
probléme z ktorého sa na hladinu budeme šklbať o chvíľu obe, ak to
tvoja mama zistí? Ja sa mám teraz tváriť, že som o tomto nič nevedela?“
s chuťou sa pousmiala aby naznačila, že svoju kamarátku v kaši
nenechá.
„Čo si vlastne myslíš? Nikdy si mi svoj názor nepovedala.“
„Nemyslím si, že by ho mal každý na plnej čiare odcudzovať.
Každý urobil hlúposti, keď bol mladý a nemôže to poprieť ani tvoja mama.
Ale z jej pohľadu chápem, že ťa chce ochraňovať. Ak by moja dcéra začala
chodiť s niekým ako Harry a ja by som o ňom nič nevedela, neviem
či by som reagovala rovnako ako teraz,“ mávla lyžicou vo vzduchu
a s chuťou sa ňou začala špárať v zmrznutej hmote.
„Myslím, že po tvoju dcéru budem chodiť s jej
nápadníkmi ja osobne, aby neprišli k úrazu,“ zasmiala sa Noe.
„Ale, no ták! Bude to moja dcéra. Je jasné, že jej
nápadníkov si budem preklepávať viac než FBI. Bude preklínať, že jej mama
vyrastala v dobre, ktorej vládol internet.“
„Ďakujem,“ prehovorila po chvíli Noe, keď sa obe nespokojne
hrabali v zmrzline. Nedokázala zjesť ani jednu lyžicu. Nebolo jej zle, len
nemala potrebu hasiť svoje zlé pocity jedlom, ktoré k nej Layla
prepašovala.
„Za čo?“ prekvapene sa vystrela a vygúlila svoje oči.
„Že ma neodcudzuješ. Si skvelá kamarátka.“
„Obe sme,“ zhodnotila a bez zaváhania sa objali.
„Uvedomuješ si, že si práve sama sebe zložila kompliment?“
„Zložila som ho aj tebe. Neber to tak tragicky,“ zvráštila
obočie s pobaveným výrazom. S povzdychom a súhlasom, že Noe už
zmrzlinu nebude, si ju privlastnila. Spokojná sama so sebou a s tým,
že svojej kamarátke spríjemnila deň sa oprela o posteľ a prevŕtavala
ju podozrievavým pohľadom.
„Moje problémy som s nikým okrem Harryho nepreberala
tak dlho ako s tebou. Prejdeme na niečo iné, dobre? Čo sa stalo
s Danielom? Prišiel?“ vyzvedala, ako sa na správnu spoločníčku patrí.
„Áno, ale pred samým koncom. Bol celý zašpinený, pretože sa
mu pokazilo auto na strede cesty a keďže je pravý muž činu, jeho neoblomné
mužské ego si nechcelo priznať, že auto opraviť nedokáže. Preto sa v ňom
šprtal asi hodinu a až potom zavolal pomoc, čo trvalo ďalšie dve hodiny,
kým všetko vyriešil.“
„Takže sa to nakoniec skončilo fajn, nie?“ v snahe
uzavrieť celú tému o maškaráde, ktorá Noe prakticky dopomohla
k zruinovaniu jej vzťahu s mamou sa už vracať nechcela. Radšej by
bola, ak by jej Layla hovorila o trapasoch, ktoré sa za ten jeden deň,
ktorý chýbala, udiali.
„Keby len fajn, vraj mi to chce vynahradiť. Ozaj, Jareda som
so sebou dnes nevzala. Nemyslela som, že by mohol zvládať dievčenskú krízu.
Podstata je to, že ti po mne posiela pozdrav od Jacea, vraj ho všetko mrzí. Čo
ho má mrzieť?“ Noeinim telom prešla triaška. Uvedomila si, že pred ním, než sa
všetko na maškaráde zomlelo, Layla sa vyparila a v zlomku sekundy jej
už nebolo. Preto si musela veľmi dobre premyslieť, ako jej nie až tak závažnú,
no pre Laylu gigantickú správu, má podať.
„Ja som ti to nepovedala?“ zamračila sa, akoby ju niečo
rázom zabolelo.
„Začínaš ma štvať. Čo som zasa zameškala?“
„No, na plese. Vieš, ako si odišla, pretože k nám
prišiel ten chlapec v čiernom, že? Tak to bol Jace. Nejakým spôsobom ma
vytiahol tancovať a neskôr ma nejako tak...no pobozkal ma,“ telom sa
prilepila k stene v domnienke, že by sa Layla mohla nejako prejaviť,
prípadne by jej vypadla lyžica plná roztápajúcej sa zmrzlinu na čistý koberec.
„On ťa čo?“ zvolala. Noe mala pocit, že ju počuli aj
susedia, nie to ešte jej mama, ktorá bola možno len o pár metrov od nich.
„Nenúť ma to zopakovať.“
„Božemôj! Vie o tom Harry?“
„Myslíš, že by sme tu riešili našu krízu s mojou mamou,
ak by som mu o tom povedala?“ spálila ju pohľadom za neopodstatnenú
otázku.
„Takže preto ti to odkázal. Nemohol sa s tebou rozlúčiť
a ani ti o tom asi nepovedal,“ mrmlala si pre seba Layla, akoby
prišla na háčik, ktoré jej bránil vyriešiť celú skladačku. Noe sa znovu cítila
odsunutá na druhú koľaj bez vnímania, že sa pri nej nachádza aj ona.
„O čom?“
„Odišiel. Na rok do Bostonu. Výmenné pobyty, rok ho neuvidíš
ani ty, ani Harry,“ vysvetlila Layla. Akoby sa jej to bála povedať. Na jej
hlase sa značila úľava, možno úľava aj za Noe.
„Asi by som sa mala tešiť, nie?“ neisto sa opýtala
a pozrela na ňu previnilým pohľadom.
„A netešíš?“
„Poznáš ten pocit, keď sa tešiť, ale zožiera ťa pocit, že si
niekomu ublížila?“
„Tak trochu, ale ak sa trápiš kvôli tomu, že si mu povedala
nie, nemáš sa kvôli čomu trápiť. Je to normálne, jednoducho ideš za svojim,
nemôžeš vždy brať ohľad na každého iného okrem seba,“ Layla sa k nej po
štyroch presunula a objala ju okolo pliec. Noe si unavene položila hlavu
na jej plecia a zacítila z nej parfém, ktorý jej darovala na
predchádzajúce Vianoce.
„Asi máš pravdu.“
(Vďaka El ;) )