pondelok 29. apríla 2013

Just Carry On 7.



Pre silný dopyt som to sem hodila skôr :D (AJČ :D)
Táááááááááááákže, dospela som k rozhodnutiu !
Nie, nie je to nič hrozné. Len už viem, čo s týmto blogom. Neprezrádzam, uvidíte sami približne od mája :)
Ďakujem veľmi pekne za vaše priania a všetko ostatné. Pomohli ste mi. Véééľka vďaka.
Nová časť pre Vás :) xx

Tumblr_m4ym47fzux1rqfn0so1_500_large

„To je to dievča !“ začula som odniekiaľ zakričať vysoký hlas. Po celom tele mi nabehli zimomriavky, pretože nejaké dievčatá sa k nám blížili svetelnou rýchlosťou s plagátmi. Danielle zúfalo búchala na dvere. Vyľakane som zvýskla, keď ma nejaká pevná ruka stiahla dnu a zavrela za mnou ťažké kovové dvere.
„Čo tak búchať s Danielle na dvere ako o život ?“ navrhol Niall s úsmevom a odmotal svoju ruku od môjho pásu.
„Ja..no...“ koktala som sa prstami gestikulovala snažiac sa premietnuť si znova blízku minulosť spred niekoľkých sekúnd.
„Super okuliare, kde si ich kúpila ?“ nadšene zvolal a prehliadal si ich.
„V optike, Niall. V optike.“ Zaškerila som sa.
„Nosíš okuliare ?“ s prekvapením v hlase zhodnotil. Prikývla som kým si ma zaujato prehliadal.
 „Páni, sú pravé.“ Ohodnotil po tom, čo mi po nich ukazovákom poklopkal a vytešene zaplesal svojim hlasom.
„Na to si zvykneš, Beth. Niall, kde sú ostatní ?“ Danielle mi bezproblémovo objasnila moju budúcnosť a s rukou, ktorou objímala moje plecia sme spoločne prešli do nejakej miestnosti, kde boli chalani poukladaný ako cínoví vojačikovia na sedačke. Samozrejme okrem Harryho. Jeho asi nalíči Marissa a to tak, že z neho maskérka bude lopatou zoškrabovať to svinstvo, akoby sa postavil k domu, ktorý sa bude o niekoľko minút búrať.
„Ty si Beth ?“ strhlo ma, keď sa niekto dotkol môjho pleca. Zvyčajne sa začnem rozháňat s rukami všade okolo seba. Našťastie som to tento krát potlačila, pretože by som to asi potom bola, ktorá by to schytala.
„Hm...A vy, alebo ty ?“ ocitla som sa v miernom pomykove. Dievča, alebo lepšie povedané žena s bielymi vlasmi a milým úsmevom sa ku mne prihovorila držiac v náručí malé dievčatko s fontánkou a cumlíkom v ústach.
„Ja som Lou, maskérka. Louis mi už o tebe veľa hovoril.“
„Ahá.“ Prikývla som. Louisa hlava sa jemne naklonila a vycerila zuby zatiaľ čo vlasy mal zopnuté sponou a cez hruď mu prechádzala farebná plachtu.
„A kto je tento drobec ?“ prihovorila som sa dievčatku, jemne unavenému a zívajúcemu.
„Moja dcéra, Lux. Podáš Beth ruku ?“ Lux sa jemne pomrvila a zodrala sa z maminých rúk na zem. Rozutekala sa, na prahu sa potkla no akoby sa nič nestalo sa zodvihla a bežala ďalej.
„Tak asi nie.“ Skonštatovala som. To všetko predstavovanie sa každému bolo už otravné. Nie žeby som nechcela spoznať nových ľudí, len to bolo na môj vkus rýchlo a naraz. Zaujato som skúmala všetky tie prípravky na stolíku, ktoré Lou používala. Danielle som v miestnosti nevidela, k tomu ani Liama. Iba Zayn sedel na gauči, so spadnutou hlavou na bok a spal.
„Ak sa tu nudíš, choď sa prejsť po aréne. Nikomu to nebude vadiť.“ Usmial sa Niall a mávol rukou.
„Mohla by si dať pozor na Lux ? Videla som Josha ako ju mal na rukách, takže bude niekde pri ňom.“ Pripomenula Lou.
„Jasné, prečo nie ?“ bez vysvetlenia, kto je Josh som vyšla z miestnosti. Pri dverách som vyfasovala visačku s prečiarknutým krížikom a mojim menom. Oni na mňa už boli pripravení ? Prešla som po nejakej nekonečnej chodbe, zabočila rôznymi uličkami a dostala sa nevedno kam. Nejaký muž so zavalitou postavou ma pozdravil a oslovil menom. Vraj sa volá Paul, šéf ochranky. Je nanajvýš divný pocit ak ma každý pozná, no ja nikoho. Neďaleko odo mňa som počula rozkošný detský smiech. Vykukla som spoza rohu a uvidela Luxinu kapucňu keď vbehla do nejakej miestnosti. To vážne niekto nechá tak malé dieťa bez dozoru behať po aréne ? Alebo je už na to tak zvyknutá, že sa vie aj sama orientovať ?
„Lux ?“ nesmelo som ju oslovila. Nebolo kedy a už predo mnou utekala preč. Rozutekala som sa za ňou do uličky za rohom no namiesto dupotu jej nôh som začula hysterický ženský výkrik.
„Čo to je ?“ Marissa sa opierala o stenu, vystrašeným pohľadom zazerala a ukazovala prstom s nalakovaným nechtom na Lux, ktorá stála pri jej nohách a ťahala ju za kabelku. Podišla som k nej a vzala ju na ruky. Našťastie neprotestovala ale začala sa hrať s mojim vrkočom.
„Nikdy v živote si nevidela dieťa ?“ posmešne som sa opýtala s náznakom irónie v hlase. Veľmi sa jej to nepáčilo. Zareagovala na to skrúteným obočím ako vlna na pláži a prehodila váhu z jednej nohy na druhú.
„Jasné, že áno. Prosím ťa, na tvojom mieste by som sa vykašľala na opateru nejakého dieťaťa a radšej si našla niečo iné na zábavu. Možno nákupy ?“ s nadvihnutým nosom si ma premerala od hlavy po päty. Následne odcválala a zadkom vykrúcala tak ako keď ja točím kohútikom v kúpeľni. Zhlboka som sa nadýchla aby som strávila tento kus nepriamej urážky a vykročila s malým dievčatkom na rukách k ostatným.
„Nejaká naštvaná.“ Podpichol do mňa Harry, keď vyšiel z maskérne. Nastavil ruky a Lux sa k nemu hneď driapala. Aspoň, že ona sa vie normálne správať.
„Radšej sa k tomu nevyjadrujem, pretože by si ma asi umlátil do zeme s všetkými urážkami, ktoré by ti zišli na um.“ Odsekla som načínajúci sa rozhovor s mojim úhlavným nepriateľom číslo jedna a uvidela Dan predo mnou spolu s Liamom ruka v ruke. Dúfala som, že sú do seba tak zahľadení, že si ma ani nevšimnú.
 „Jé, Beth sa spoznala s Marissou. Skritizovala ti tvoj prístup k nej alebo rovno celú osobnosť ?“ s úškrnom sa opýtal Liam, keď ma uvidel so zovretými päsťami udržiavala hnev v sebe.
„Ja nechápem, ako mi mohla pripadať milá.“ Šomrala som. „A nechcem sa o tom rozprávať.“ Odsekla som s dlaňou pred jeho tvárou a pochodovala dopredu. Rozrazila som nohou dvere do maskérne, kde ma cúvlo, keď som uvidela Marissu pri zrkadle s našpúlenými perami. Prevrátila som očami, vzala si tašku a nechala ju naďalej sa unášať vo svojej kráse.
„Beth, opačným smerom.“ zahlásil Louis keď ma potiahol za ruku a viedol za sebou.
„Jasné !“ prikývla som, zvrtla sa na päte a odkráčala k rohu, kde ma už čakal Danielle s Lou. Spoločne sme prešli až do sekcie pre tých divných ľudí ako som napríklad aj ja. Zdalo sa mi až neskutočné, ako tie faninky dokázala jačať a pišťať z celých síl. Danielle si pospevovala, držala ma za ruku a nakoniec sme spolu aj mávali. Jej energia sa nedá udržať na uzde, musela som sa jej podvoliť. Marissa sa pri nás pre istotu ani neobjavila. Večer celkovo prebehol rýchlo. Ani som sa nenazdala, už som sa viezla v dodávke spolu s ostatnými. Posadila som sa čo najviac dozadu, aby ma nikto nerušil pri písaní odpovede Mattovi. Skomponovala som správu v tom zmysle, že nemám problémy s nedeľnou prechádzkou.
„Deje sa niečo ?“ starostlivo sa ku mne predrala Danielle a posadila sa na vedľajšie sedadlo. S úsmevom na perách som pokrútila hlavou.
„Tá baba ti niečo urobila, že ? No počkaj, už mám v hlave plán.“ Rukami načrtla svoju víziu vo vzduchu. Zasmiala som sa na celé auto pri jej ničiteľskom výraze.
„Nie, nie s ňou je to fajn. Nič mi nespravila.“ Ukľudnila som jej pocity nabudeného Ramba.
„Dobre, ale ak ti niečo urobí, všetko mi povedz. Platí ?“ nastavila malíček a tým potvrdila, že to myslí smrteľne vážne.
„Tak fajn.“ Spečatili sme náš medzinárodný záväzok voči obojstrannej pravdovravnosti a so smiechom ma znovu na moju prosbu nechala samú. Hlavu som si oprela o okno a rozmýšľala, čo sa z toho milého chlapca, ktorý sa tak snaží urobiť dojem, nakoniec vykľuje.

Nasledujúci deň
     „Nie, nemôžeš opustiť toto vozidlo !“ zvýskla som na Zayna, ktorý sa chystal otvoriť dvere na aute. Stŕpol, keď som zjačala ako hysterická ženská na výpredaji keď vidí, že niekto berie z výkladu posledný pár jej obľúbených topánok. Jedine ja môžem zapadnúť v zápche s Harrym a Zaynom cestou z nákupu. Akoby sa nedalo vydržať bez roztoku do očí. A tie už menej otravné okuliare ešte stále spokojne spočívali na mojom nose. Už mi nepripadajú tak hrozné, dokonca sa mi začínajú páčiť.
„Môže.“ Prehovoril Harry. Keby aspoň raz vystihol tú situáciu, kedy má držať ten podrezaný jazyk za zubami.
„Pozri, môj byt je odtiaľto len jednu ulicu. Nebudem tu sedieť ešte tri hodiny, kým sa odtiaľto pohnete.“ Z jeho tónu hlasu som cítila posmech. Je nepekné takto sa zabávať na cudzom šťastí v nešťastí.
„Chceš ma tu nechať s ním ?“ prstom, aj keď sa to nemá, som ukázala na spolujazdca sediaceho vedľa mňa.
„Vieš čo by dali ženy za to, aby tu so mnou mohli sedieť v zápche ?“
„O tom sa pozhovárame neskôr. Zayn, nemôžeš ma tu len tak opustiť.“ Nahodila som znepokojený tón v hlase aby sa mi ho podarilo presvedčiť. Darmo, aj tak si ten tvrdohlavec stál za svojim.
„Nič ti neurobí, tak nanajvýš od teba vyšťaví čísla tvojich kamarátok, nechá hrať jedno cédečko kým ti nevypadajú vlasy od zúfalstva a nič viac.“ Mykol plecom a obliekol si mikinu.
„Tvoje argumenty sú tak povzbudivé a plné šarmu. Ďakujem ti Zayn, si fakt kamoš.“ Harry si odopol pás aby sa mohol nahnúť k zadným sedadlám.
„Robím to pre len a len teba. Opúšťam vás, drž sa Beth.“ Tľapol mi po pleci a rozstrapatil vlasy.
„Zayn...Zayn !“ zakričala som na neho cez okno vystrčená von možno aj do pol pása.
„Aké cédečko si zapneme ?“ s arogantným úsmevom sa prehrabával obalom a na jediné čo som sa zmohlo bolo to, že som si vyzula topánky a prekrížila nohy do tureckého sedu.
„Nemám ani len tušenia, čo počúvaš.“ Odpoveď bola stručná. Pred pár dňami, keď som prišla domov, som počula ako si niečo spieval spolu s hudbou pustenou tak hlasno, že som sa čudovala, že okna ostali stále na svojom mieste.
„Niečo rýchlejšie ?“ zašomral len tak pre seba.
„Chceš aby ti čas so mnou zbehol rýchlejšie ?“
„Ty ma tak poznáš. Normálne mi čítaš myšlienky.“ Dojato, s imaginárnou slzou na krajíčku prehovoril a rukou na mieste, kde sa nachádza srdce prehovoril.
„Páni, nechceš náhodou, aby som si kúpila guľu a veštila ?“
„Ak ti to vynesie na vlastný byt, kúpim ti aj desať. Plus tie handry k tomu.“ Ironicky sa zaškľabil načo som mu len vyplazila jazyk. Do prehrávača vopchal cédečko a prepínal pesničky jedna radosť.
„Magor.“ Zvolala som s miernym smiechom keď som počula ako nadáva na prehrávač. Pomrvila som sa na sedadle a snažila si nájsť správnu polohu aby som sa cítila pohodlnejšie než doteraz. Autá okolo nás nedočkavo vytrubovali, vodiči vykukovali z otvorených okien snažiac sa zistiť, čo sa vpredu stalo.
„Všimla si si to ?“ miernym hlasom a s podozrievavým výrazom v tvári sa opýtal.
„A čo by som si mala všimnúť ?“
„Že sme spolu asi pätnásť minút a nezabili sme sa. Je to divné.“
„Nie je to divné, ja tomu hovorím sebakontrola.“ Poznamenala som.
„Vždy všetko musíš skaziť.“ Ohrnul nosom.
„Samozrejme, všetko je moja chyba. Ty si absolútne perfektný !“
 „Je tak príjemné počuť urážky, hlavne od teba. Nechceš to pozmeniť na nejakú lichôtku ?“ vyceril zuby.
„A prečo ja ? Opýtaj sa Marissi. Zamávaš jej pred nosom kreditkou a hneď bude sypať z rukáva všetky komplimenty a klady aké jej prídu na rozum.“ So smiechom, ktorý sa chcel predrať na povrch ale bez úspechu som mu ukazovákom ťukla do čela a zaplesala pri pohľade, že sa kolóna o pár metrov posunula vpred.
„Tým naznačuješ čo ?“ rukami zvieral volant a pravidelne povoľoval a sťahoval sánku. Vyzeral nejakým spôsobom hrozivo, no na druhej strane mi to už divné nepripadalo. Zvykla som si.
„Absolútne nič.“ Nadvihla som rezignovane ruky. Akoby som nič nepovedal ! Predsa mu nepoviem do očí, že je jeho priateľka potencionálna zlatokopka a že ho využíva len pre peniaze a aj pre svoj pôžitok. Síce, na druhej strane, by to nebolo až tak od veci. Ale ešte sa neznížim na úroveň takých žien, ktoré vytrúbia všetko, čo majú na jazyku. Lenže aj ja by som si mala začať opakovať tie časy, keď som sa učila zavrieť si ústa v správnej a najvhodnejšej chvíli.
„No, len to povedz. Začala si tak to dokonči.“
„Nebudem nič dokončovať. Nemyslela som tým nič konkrétne tak sklapni a šliapni na plyn. Máš zelenú.“ Rukou som sa rozohnala a ukázala na semafor pred nami. Vo svojich hlúpych otázkach pokračoval aj naďalej no úspešne som ho odbíjala svojimi argumentmi.
„Fajn, ja to z teba dostanem.“ Nadvihol obočie a sústredene zatočil volantom doprava. Skrývala som smiech nad jeho vážnym výrazom v tvári. Sem tam sa na mňa pozrel, no ihneď vrátil hlavu do predchádzajúcej pozície a pokračoval v šoférovaní.
„Zastav mi tu, prosím ťa. Nejdem s tebou domov.“
„A kam ideš ?“ zbystrel.
„Nie si denník, ktorému sa spovedám môj milý.“ Usmial som sa a odopla pás.
„Moja milá, ja na teba musím dávať pozor, ak na blízku nie je Louis. Tak, hovor.“ Vyzval ma po tom, ako zastavil pri okraji cesty a zamkol dvere, aby som nemohla výjsť skôr, než mi to dovolí.
„Idem sa prejsť s kamarátom. Stačí ?“
„Fajn choď, do jedenástej si doma.“ Zakričal za mnou a skoro som spadla z obrubníka, keď sa mi do dostalo do uší.
„Večierku určuj svojej priateľke, nie mne.“ Zavrela som za sebou dvere a s úsmevom mu odpovedala na jeho nemiestnu pripomienku.
„Drzaňa,“ pokrútil hlavou a mierne natiahol pery do úsmevu.
Rýchlo naštartoval, pridával plyn a frčal preč. Pregúľala som očami a vykročila k parku. Slnko sa pomaly chystalo zapadnúť, vtedy je najkrajšie. Plno výskajúcich detí s rodičmi, poprípade ľudia venčiaci svojich štvornohých miláčikov a samozrejme páriky šíriace svoje neskutočné naradostnené pocity všade naokolo. Hovorím si, to sú všetci zamilovaní ľudia tak otravní ? V hlave sa mi zrodila myšlienka, zrejme neprislúchajúca mojej vekovej kategórií. Hojdačky boli prázdne, neobsadzovali ich žiadna banda jačiacich detí. Tak prečo nevyužiť príležitosť ? Vyzula som sa a kabelku zhodila vedľa tenisiek do piesku. Vyhrnula som si rifle a posadila sa na kus plastu, ktorý držali dve železné reťaze. Jemne som sa začala hompáľať a rozhliadala sa okolo, či neuvidím osobu, na ktorú tu čakám. Meškal už asi desať minút. Stále som tŕpla, kedy po mne príde nejaká mamička dieťaťa kričať, či mi pripadá normálne sedieť na detských hojdačkách. Bosými nohami som prelievala teplý piesok pomedzi prsty a jemne sa odrážala od zeme, keď do mi niekto priložil dlane na chrbát a viac ma rozhojdal.
„Môžem aj silnejšie ?“ Mattov hlas som počula za svojim chrbtom. Jemne som sa pousmiala, tak aby to nevidel.
„Takto je to fajn.“ Odpovedala som a s rukou priloženou na čele som si zakrývala oči pred slnkom, aby som aspoň niečo videla. Tradične biele tričko s čiernymi, dlhými rukávmi, riflami a tramkami. Vlasy mal znovu vyčesané dohora a ale nie až tak, ako Zayn. Boli pekné a jemne rozstrapatené.
„Prepáč mi, že som meškal. Opravoval som s kamarátom auto a nejako mi čas zbehol rýchlejšie.“ Previnilým hlasom vysvetľoval, pričom mi to bolo absolútne jasné pri tých čiernych šmuhách na krku.
 „Nevadí ale chcela som sa ťa opýtať, či ti nebude vadiť, ak ostaneme tu.“ Nevinným hlasom som sa pokúsila ho nenaštvať.
„Ale toto nevyzerá ako prechádzka. Si si toho vedomá, že ?“ posadil sa hojdačku vedľa mňa a obmotal prsty okolo reťazí.
„Áno som a priznávam si aj to, že som lenivá.“
„Úprimná,“ uznal a pokračoval, „To si vždy tak akčná ? Myslím to pohojdávanie, keď som ťa v bare pozoroval ani si veľmi netancovala.“
„Mám to brať tak, že ma sleduješ ?“
„Nie, len ma baví pozorovať ťa. Si rozkošná.“ Pokrčil plecami a mne sa do líc začala liať červeň.
„Aha.“ Usmiala som sa.
„Komplimenty neberieš príliš nadšene.“
„Nikto mi ich neskladal, preto na nich nie som zvyknutá.“
„Po čase si zvykneš, ver mi.“ Svoju ruku odtiahol z hojdačky a položil ju na moju ruku, ktorom som sa pridržiavala na čiernej plastovej sedačke. Prešla mnou elektrina, taká akú som už dlho nepocítila. Iba raz, ale tú si rázne nepripúšťam.
„Takže ty opravuješ autá ?“
„Rýchlo meníš témy. Je ti nepríjemné hovoriť o tom, že sa niekomu páčiš ?“
„Neodpovedal si mi, a to nemám rada.“ Objasňovať mu moje stránky nie je moja najobľúbenejšia šálka kávy ale ináč sa s ním nedá, ak si nechce dať povedať.
„Opravujem, ale iba ako koníček. A čo ty ?“ Naklonil hlavu na stranu a na pravú stranu tváre mu pekne žiarilo slnko.
„Ja autá neopravujem. Nemám ani vodičák.“
„Nemyslím autá, ale nejaké koníčky.“ Zasmial sa z chuti a ja som zostala mierne zahanbená. Počúvaj lepšie čo hovorí !
„Tak rôzne. Robím koláže z časopisov a rada demolujem detské ihriská tím, že ešte s nejakým človekom posedávam na hojdačkách, ktoré sa o chvíľu dolámu.“
„Môžem ti niečo povedať ?“ naklonil sa ku mne a prstom naznačil aby som sa k nemu naklonila tiež.
„Páčiš sa mi a nechcem, aby si si myslela, že ťa nechám len tak odísť.“ Šepol s neodolateľným úsmevom na tvári sledujúc moje pery.
„A môžem ti teraz niečo povedať ja ?“ priblížila som sa k nemu ešte viac tak, že medzi nami bola vzdialenosť len niekoľko centimetrov.
„Počúvam.“
„Utekaj.“  Zaškerila som sa.
„Čože ?“ so smiechom položil otázku, ktorá bola úplne zrejmá.
„Ste vy normálni ? Koľko máte rokov, dvadsať ? Dospelí ľudia a sedieť na hojdačkách ? Choďte odtiaľ preč !“ zvolala babička s troma deťmi okolo seba.
„Prosím ťa, poď už.“ Rýchlo som si cez plece zavesila kabelku a brala do rúk tenisky. Matt ma ešte stále so smiechom na perách chytil za zápästie a ťahal preč. Zrejme si nevšimol, že som si nestihla obuť tenisky a že som s ním cez park bežala bosá a špinavá od trávi, až kým sme nezastali na chodníku a jemu nezačal zvoniť telefón, až ho pekne strhlo z nedávneho adrenalínového zážitku.



kuk na blog :)


piatok 26. apríla 2013

Again :)

Huh ! takže odznova...



Ako som už v predchádzajúcej časti napísala, chcem tento blog oživiť. Keďže ja mám nejaký nápad(y) tak chcem počuť aj váš názor. Prosííííííííííííííííííím ! 
Reagovala na to iba Juls ale ty si mi tiež veľmi nepomohla, aj tak vďaka ;) :D
Takže ešte raz, ak máte hocijakú prosbu alebo niečo na srdci, len mi to napíšte dole, do takého bieleho rámčeku, do ktorého keď niečo napíšete a potvrdíte odoslať, vznikne z toho ľudovo povedaný "komentár". Či sa to bude týkať mňa, nejakej hudby, módy alebo niečo znovu o chalanoch či o babách (myslím El, Dan a Perrie) vyjadrite sa ;) Nechcem vám tu tlačiť niečo, čo by sa vám nepáčilo. Alebo ak nie, môžte mi písať aj na e-mail ak by ste sa chceli porozprávať aj o niečo inom, než len o tomto článku. So..čo som ešte chcela ? Už viem, teším sa z komentov. Strašne ma tešíte. Júúú :D

K novej časti. Tá bude....neviem kedy bude, ešte chcem niečo dopísať. Takže, určite bude cez víkend. Skúsim si večer k tomu sadnúť a niečo vytvoriť :)

Idem ja vonku, papááá. Potom sa sem prídem mrknúť.
Nerobím si srandu, seriózne od vás chcem nejaké vyjadrenie :)


nedeľa 21. apríla 2013

Just Carry On 6.


Dva časti v jednom týždni. To je nezvyk ! :)
Tak som si včera po obede sedela pri notebooku, počúvala hudbu a nejako som aj napísala novú časť :O 
Pre spríjemnenie nedele vám ju sem hneď šupnem.
Ešte niečo! napadlo ma, že by som sem mohla pridávať nejaké články aby som to tu oživila. Prosím, napíšte čo by ste tu chceli vidieť. Napríklad, nejaké moje názory, obľúbene pesničky alebo hocičo. Aby to tu nebolo tak suché :) Okej ? 
Tak ja idem kopať do lopty za dedinu, majte sááá ;) xx

Cute-001_large

„Ahoj Beth,“ oslovil ma s náznakom úsmevu na perách. S menším strachom som nadvihla hlavu a obraz sa mi rozjasnil.
„Matt ?“ nesmelo som skúsila trafiť meno chlapcovi, ktorého osvetľoval len jemné svetlo zo stredu tanečného parketu.
„Presne, pamätáš si ma,“ usmial sa.
„Čudujem sa, že ty si pamätáš mňa,“ udivila som sa pri spomienke na jeho výlev srdca spred pár dní.
„Je pravda, že som to vtedy trochu prehnal, ale mal som dôvod.“
„Viem, povedal si mi ho,“ zahryzla som si do pery a schovávala smiech.
„Povedal som ti ešte niečo, čo sa týkalo môjho súkromného života ?“
„Nemyslím si,“ pokrútila som hlavou. Z neznámeho dôvodu mi prišiel na prvý pohľad sebavedomý. Akoby si mohol ukázať na dievča a to by k nemu pribehlo ako jojo, ktoré sa mu vráti od zeme k slučke  zavesenej na prste.
„Poviem to na rovinu, a je to pre mňa divné, pretože som to ešte po žiadnej návšteve takéhoto podniku neurobil ale...ja som sa ti prišiel ospravedlniť. Väčšinou sa pri mne zastaví ten chalan s tetovaním na ruke takže som zvyknutý si s ním pohovoriť ale vtedy si prišla ty a už sa to zo mňa sypalo takže, ešte raz mi prepáč,“ úpenlivo vysvetľoval. Nestíhala som zachytávať všetky tie informácie, navyše ak mi to vysvetľoval tak príťažlivý chlap ako on. Stála som pred ním s imaginárne padnutou sánkou k členkom a vypúlenými očami.
„To je v poriadku, asi sa mi to bude stávať často. Len pochybujem o tom, či budú všetci tak ohľaduplný ako si ty,“ podpichla som doňho s nadvihnutým kútikom na perách.
„Dobre, tak ja by som už mal ísť. Čakajú ma kamaráti, tak... sa maj pekne. Možno sa ešte stretneme,“ s nesmelým úsmevom nastavil svoju ruku a zostala som trochu zmätená. Slušne som mu ňou potriasla a s nechápavými myšlienkami v hlave odišla nazad za bar.
„Ja som to videl,“ pribehol ku mne Dave o pár minút so šibalským úsmevom na tvári. Erica si pustila jazyk na špacír, nemohol ma vidieť cez celý klub a k tomu cez to mravenisko ľudí.
„Videl čo ?“
„No teba a toho chalana, tuším Matt,“ takže Dave má tetovanie na pleci ?
„Tušíš správne,“ prikývla som mu a naliala do pohára džús, o ktorý ma požiadala dožratá blondína, ktorá mi to opakovala už pár minút. Posunula som jej ho k ruke a ešte aj s ohrnutím nosa opustila môj rajón. Prestávam obsluhovať spečené blondíny zo solárka !
„Tak čo, bolo niečo ?“ zjašene zamával ukazovákmi a pokrútil hlavu. To nadšenie sa dalo krájať, nebiť toho, že okolo mňa sa nenachádzal ani jeden nôž. To by som skôr rozkrájala jeho veľkolepé otázky.
„Myslíš čo ?“ neprítomne som nadvihla hlavu a odtrhla pohľad od počítania drobných.
„Tvoje neopodstatnené otázky ma zabíjajú, si si toho vedomá ?“ kamennou tvárou na mňa hľadel hodnú chvíľu s rukou v bok zatiaľ čo sa druhou opieral o pult.
„Ja vážne netuším, čo odo mňa chceš počuť,“ pokrčila som plecami. Čakal tam na niečo, o čom sa ani nedokázal vyjadriť ako pes, keď mu svietia oči pri tom ako držíte v ruke misku s jeho granulami.
„Nebola si tu dva dni a on tie dva dni presedel tu ako teraz sedím ja pred tebou,“ buchol päsťou po pulte. Nedokáže sa vyjadriť, bombarduje ma svojimi otázkami, ktoré mi pripomínali dotazník po návšteve psychológa a ešte sa rozčuľuje, že mu nechcem nič povedať.
„A prečo mi búchaš po doske ? Rozlievaš mi vodu,“ nadvihnutým obočím som prejavila svoje nanajvýš pohoršené pocity. Bavilo ma vyvádzať ho z trpezlivosti, keď si mal chuť vytrhať vlasy z mojich vysušených odpovedí ako bylinky po celodennej saune na slnku.
„Mala by si si zájsť do krúžku herectva a naučiť sa aspoň predstierať záujem o moje informácie, ktoré sa ťa týkajú,“ premeral si ma pohľadom a pustil na svoje miesto nejaké dievča.
„Dave, končí ti pauza,“ zvolal Luc.
„Aspoň to skús. Ver mi, pomôže to nie len tebe ale aj nám trom,“ takže on celú svoju prestávku premrhal nečinným ťahaním noviniek z mojej hlavy pričom som za ním iba niečo zašomrala a nechala ho odplaviť sa do svojej časti. Spokojne som si pokračovala vo svojej robote, zadumaných myšlienkach o izbe, ktorá mi skôr pripadala ako miestnosť plná vecí z kontajnera so stenami izby v nemocnici. Krik a spev zákazníkom mi v mozgu zanechával ryhy ako klinec na kapote auta. Sem tam som si poklopala nohou, zavrtela so sebou alebo začula narážku od Luca ohľadne mojej divnej nálade pripadajúcej k dnešnému dňu. Môžem ja za to, že môj bratranec ma vydiera hrou Človeče nehnevaj sa, jeho kamarát proti mne kuje ročný plát s názvom „Ako doviezť Beth k infarktu v desiatich kapitolách“ z čoho si ja asi vyvodím dôsledky a začnem kuť vlastné plány v spolupráci s Eleanor a k tomu všetkému sa cudzí chlapec na mňa chodí vypytovať mojich kolegov.
„Som nazad,“ vyrušil ma známi hlas z rozmýšľania. Na lakťoch som sa opierala o pokladňu a čmarbala po notese. Takmer som prišla o rovnováhu a všetku rozvážnosť, keď som uvidela Matta stáť udýchaného predo mnou.
„Po štvrťhodinovom presviedčaní samého seba, spracúvaní kamaráta o tom, aby otočil volant a vrátil sa sem, som sa ti prišiel znovu ospravedlniť za to podanie rúk. Bolo to divné a trápne,“ oprel sa rukami o pult tiež a vďaka svetlám rozvešaným všade nad barom som mala možnosť zadívať s do jeho sivomodrých očí.
„Takže ty si svojich kamarátov zlanáril vrátiť sa nazad len kvôli tomu, aby si sa mi prišiel ospravedlniť za to, že si mi podal ruku ?“ objasňovala som si okolnosti a neskrývala svoje pobavenie.
„V podstate. A nesmej sa mi. Navyše som zbieral celé dva dni odvahu na to, aby som sa ti mohol pozrieť do očí a opýtať sa ťa, či so mnou pôjdeš von po tom, ako som ti tu vylial svoje srdce. Váš ochrankách na mňa divne zazeral, pretože som medzi vchodom vonku na chodník a vchodom sem dnu pretĺkal asi ďalších desať minút odkedy som vystúpil z auta takže si zváž všetok ten môj presviedčací talent v hlave a odpovedz mi, prosím ťa,“ s nádejou v očiach na mňa pozeral ako malé dieťa na hračku.
„Navonok taký drsňák a vo vnútri tak poetická duša,“ skonštatovala som s veselým úsmevom a nadvihnutou hlavou. Pri pohľade na jeho netrpezlivosť som sa ešte viac rozbehla vo svojich nápadoch ako ho naťahovať. No to by sa už asi pozbieral aj so svojimi kúskami trpezlivosti, nasadol do auta ku kamošom a zakázal im poslúchať ho.
„Robíš mi to naschvál ?“ pomrvil sa neisto nahmatal niečo vo vrecku koženej bundy.
„Nie nie, prepáč. Ak ti odpoviem, že s tebou pôjdem rada ?“
„Tak budem rád aj ja,“ odhalil dva rady zubov bielych ako sneh a z vrecka vytiahol malý papierik.
„Bloček ?“ opýtala som sa znovu a ešte viac pobavene.
„Prestaň, nič iné pri sebe nemám,“ s úsmevom ho posunul ku mne. Natiahol sa cez pult a z pohára položenom pri pokladni vylovil jedno z pier.
„Napíš mi, prosím ťa, svoje číslo. Nemám pri sebe mobil,“ dlaňami začal tľapkať po nohaviciach a márne sa snažil nájsť zázrak techniky. Svoje číslo som mu naškrabala na kus papiera a podala mu ho.
„Ďakujem. Ahoj.“ Usmial sa a zamával. O pár minút ho nebolo, no zachytila som Daveov pohľad, podobajúci sa na vraždiaci stroj s prižmúrenými očami, rukami založenými na bokoch a krútiacou hlavou.

Nasledujúce ráno:
Nie, nie, nie, nie, nie, nie a ešte raz veľké tučné a obézne nie ! To nemôže byť pravda. Čertila som sa a nadávala ako chlapi v krčme po treťom pohári piva. Vyhádzala som zo skríň oblečenie. Prehrabala šuplíky a celú kúpeľňu prevrátila hore nohami. Dávala som si ešte väčší pozor pri tom, keď som to vracala na miesto, ale ten prekliaty obal som nenašla nikde. V Londýne ma ešte nikto, nikdy v živote nevidel s okuliarmi na očiach. Práve preto som ich dobre skrývala v cestovnej taške pohodenej v skrini. Ani si nikto nevšimol, že nosím šošovky. Prečo by aj mali...Pri tejto maličkej starosti som aj celkom zabudla na Matta. Kedy zavolá ? hovoril, že mi zavolá. Či nie ? Začínam byť paranoídna a podobať sa na tie zúfalé ženské z filmov, ktoré nerobia nič iné, len sedia pri telefóne a ohrýzajú si nechty do bezvedomia.
V pyžame a strapatá som pomaly a potichu otvorila dvere. Nikto nebol hore, teda ani doma. Skontrolovať však situáciu bolo nanajvýš dôležité. Prstom som si posunula okuliare, našťastie moderného vzhľadu namiesto popolníkov, ktoré nosievali ľudia v minulom storočí. Úprimne som si začínala myslieť, že moje puzdro so šošovkami sa v noci premiestnilo z mojej izby. Keď som prišla domov, osprchovala som sa a ľahla do postele. Pohľad mi padol na dvoje dvere. Neboli predsa doma, nemali by sa tam ako dostať. Nabehla som do kuchyne a odtrhla si kúsok papierovej utierky z držiaka a trochu vyleštila sklá v rámoch. Nemala som ich na sebe tak dlho, odkedy som ich v druhom ročníku na strednej dostala. Keď nemám šošovky, nie som úplne slepá ale vidím dosť rozmazane. V tom momente som začula, ako buchli dvere. Nech je to Louis, prosím  !
„Dobré ráno.“ Začula som hlas môjho druhého spolubývajúceho. Okuliare som skryla do vrecka na pyžamových nohaviciach a robila sa, akoby sa nič nestalo. Nepotrebujem jeho hlúpe poznámky o tom, že vyzerám ako nejaká jeho profesorka zo základnej školy. Znovu by som zbytočne vybuchla.
„Aj tebe.“ Odpovedala som mu.
„Louis ešte neprišiel ?“
„Nie, asi spal u Eleanor.“
„Spal ako spal.“ Posmešne poznamenal.
„Ako bolo v práci ?“ zmeravela som keď som začula jeho otázku. Načisto sa pomiatol ?
„Vymyli ti mozog ? Odkedy sa zaujímaš o to, ako sa mi darí.“
„Dostal som hodinovú prednášku od Danielle a Eleanor o tom, že sa k tebe mám správať prívetivo. Takže sa takto správať môžem iba v ich prítomnosti, ak chceš.“
„Mne je to jedno, nemám rada pretvárky.“ Pokrčila som plecami.
„Aha. A prečo sa rozprávaš s chladničkou keď ja stojím na opačnej strane ?“ prevrátila som očami a snažila sa niečo vymyslieť.
„Nasávam ten chlad, v izbe je strašne teplo.“ Otočila som sa na päte. Tresnúť takúto hlúposť  bolo umenie a pritom si nič nevšimol.
„Veď nie je ani otvorená.“
„Nemôžeš proste prijať môj argument a nechať to tak ?“ zahučala som a vyhýbala sa tomu, aby som sa naňho musela pozrieť.
„Moja snaha vyšla na nič. Fajn, ako chceš.“ Arogantne za mnou brechol. Ešte stále som si na oči nedokázala nasadiť okuliare. Určite som musela vyzerať ako zúfalí opilec, ktorý sa snaží nájsť obrubník o tretej ráno na opustenej ulici. Tackala som sa z jednej strany, privítala ma aj stena a samozrejme som musela čelom naraziť aj do dverí. Hlúpy pocit hanby za okuliare !
„Nie sme na psychiatrií aby sme mali mäkké steny. Zvykaj si na nové podmienky, moja pekná.“ Zakričal za mnou. Inteligentne som odignorovala jeho narážku na moju chôdzu. Prečo práve dnes ? Prečo práve ja ? Prečo práve vtedy, keď mám ísť s nimi na koncert. Tak ešte raz, prečo ?
S okuliarmi na nose som sa vydala do kúpeľne. Umyla som si vlasy, zmotala ich do drdola a prezliekla sa. Vonku bolo pochmúrne, rovnako ako aj v mojej mysli. S polhodinovou prechádzkou po izbe som sa rozhodla, že sa opýtam Harryho, či nevidel vec, po ktorej pátram viac než FBI po zločincovi na ktorého je vydaný celoštátny zatykač.
„Harry, nevidel si niekde v byte puzdro na šošovky ?“ oslovila som ho. Slušne sedel v kresle a prstami mlátil do klávesnice na notebooku. Lenivo nadvihol hlavu, zrejme aby som si pripadala tak akoby ho moje problémy zaujímali a následne sa mu roztvorili oči ako na Vianoce.
„Ty...“ nedokončil. Nafúkol do líc vzduch, premenil ich na dve tenisové loptičky a sčervenel. Kedy mohol, roztrhlo by ho. Spadol by na zem a udlávil by sa v kŕčoch od smiechu až k samej smrti.
„Ani sa nenadýchni, ináč to schytáš.“ Varovala som ho. Ruka mi v vystrčeným ukazovákom vyletela dopredu ako poslancovi v parlamente a okuliare som si znovu posunula vyššie ku koreňu nosa. Svoju tvár ponoril do vankúša. Videla som, ako s ním mykalo a natriasalo. Vyzeral, akoby mal astmatický záchvat.
„Mám tu rovno umrieť ?“ opýtal sa s híkaním a zadržiavaným návalu pobavenia.
„Ak chceš, ja ti tú pohrebnú službu zavolám. Až také zviera nie som.“ Svoj zadok v rifliach som elegantne usadila vedľa neho a s fľašou minerálky mu jedným očkom mrkla na obrazovku.
„Čo porábaš ?“
„A z akého dôvodu by som to mal vyzvoniť práve tebe ?“ podozrievavo nadvihol obočie a vytočil sa s notebookom odo mňa.
„Som tvoje milovaná spolubývajúca, pamätáš ?“ zamávala som mihalnicami. Kamenným výrazom mi vyplazil jazyk. To ho v škôlke nenaučili, že sa to nemá robiť ? Na dvere niekto začal usilovne klopať. Surovo sa mi nechcelo zdvíhať zo sedačky, ktorá bola tak príjemná a mäkká.
„Ideš tam ?“ opýtala som sa.
„Samozrejme, nevidíš ? Utekám až si idem dolámať nohy. Úplne horím nedočkavosťou.“ Neprítomne poznamenal so sarkazmom v hlase. Prevrátila som očami a vykročila k dverám.
„Ahoj Danielle...a Marissa.“ Prekvapene som vyslovila aj meno priateľky človeka, ktorý kysol na gauči ako knedľa mojej babky v mise zabalenej v deke.
„Ahoj....dievča. Zlatko.“ Zvolala až ma išla ovaliť tá sladká vôňa, keď okolo mňa prefrčala ako riadená strela. Nemala ani toľko snahy zapamätať si moje meno ?
„Ahoj, ako sa máš ?“ nie veľmi nadšene sa jej opýtal Harry keď sa k nemu posadila a ovinula svoje ruky okolo jeho krku. Vyzeral, že sa chce radšej udusiť než sa s ňou zhovárať. Nezaslúži si to, aj keď vyzerá nie divne, ale nezvyčajne náklonne voči jeho osobe a k tomu si nepamätá moje meno. TO je závažný dôvod, prečo jej neprejavovať priateľstvo. Zatiaľ...
„Beth, ty ideš do mnou na koncert. Tak vyrazme skôr, než s nami bude chcieť ísť aj Marissa.“ Rukami ukázala na výťah a vyzerala, akoby sa jej chcelo skôr na toaletu, než by chcela zdrhnúť pred nejakým dievčaťom.
„No ja neviem, nemali by sme sa jej na to aspoň...“
„Hneď  Beth, hneď... myslím v tomto momente.“ Nástolila a dupala nohami s kľúčmi v ruke, ktoré jej štrngali ako zvonkohra pri vchode do obchodu.
„Fajn, v poriadku. Veď idem. Harry, povedz Louisovi, že som už šla s Danielle ak by po mňa prišiel,“ vyhlásila som, keď mu Marissa niečo šepkala do ucha a jemu sa to asi páčilo. Odzrkadľovalo sa to na jeho úškrne na tvári a ruke, ktorá prechádzala po jej kolene.
„Jasné, choď už.“ Odrovnane a prekvapene som si prevesila cez plecia zahalené v mikine ruksak a vykročila za Dan. Jej malá škatuľka parkovala hneď na parkovisku oproti vchodu. Vonku sa nepekne spriadali tmavé mraky dokopy a čo chvíľa sa začali malé kvapky dažďa rútiť nebezpečnou rýchlosťou z neba. Len čo sme nastúpili, vytiahla z kabelky nejaký sprej a začala ho striekať všade naokolo.
„Mala si stiahnuté okienko ?“ opýtala som sa pri zapínaní pásu.
„Nie, očistná kúra. Viezla som sem Marissu. Baba jedna panovačná. Za desať minút stihla skritizovať môj účes, moje šoférovanie pričom ona sama nevlastní vodičák a moje posledné vystúpenie, v ktorom som sa vraj tvárila ako keby ma poštípali všetky včely vyrojené z úľa. Vraj som mala tak napuchnutú tvár, alebo akú na mne našla chybu. K tomu ešte vyzdvihla svoje skvelé nové miesto ani neviem kde a vlasmi mi buchla do tváre. Nie som veľmi človek takého typu, ktorí si všetko berie k srdcu, ale toto mi robí už niekoľko mesiacov a mne ide vybuchnúť tvár od jedu, ak s ňou mám byť v jednej miestnosti. Prepáč ak budeš voňať ako oceán, ale nič iné v aute nemám.“ Pobúrene mlela ako mlynček na mäso a vhodila malý osviežovač vzduchu do zásuvky pod sedadlo. V niekoľkých sekundách som myslela, že odpadne pretože sa medzi slovami ani len nenadýchla.
„Aspoň že si tu ty, jediný normálny človek s Eleanor. Navyše ak príde na koncert, budem sa musieť neskutočne ovládať a...Odkedy nosíš okuliare ?“ prekvapene na mňa zazrela s úsmevom.
„Od šestnástich, ale až teraz som stratila šošovky.“ Vycerila som zuby.
„Si rozkošná. Pristanú ti.“ Skonštatovala a vycúvala z parkovacieho miesta.
„Ďakujem.“ S úsmevom som sklonila hlavu a prečítala správu, ktorá mi prišla ešte cez moju pátraciu akciu.

„Hlási sa ten divný chlapec z baru. Matt, ak si ešte pamätáš. Mohla by ti vyhovovať prechádzka zajtra poobede ? Okolo štvrtej ? Veľmi sa na to teším  J“ 

Nemala som síl odpovedať mu. Stále mi trhalo kútikom pier z Daniellinho pobúreného výrazu v tvári, keď naštvane zvierala volant v rukách a ignorovala vodičov trúbiacich všade okolo nás.
„Nechceš žuvačku ? Odpudzuje stres.“ Navrhla som.
„Už mi je lepšie, ale aj tak ďakujem.“ Odvetila pri tom, ako zamykala auto.
„Kde to sme ?“ obzerala som sa okolo seba a nevedela zaradiť, kde sa to nachádzam.
„My Beth, vchádzame zadným vchodom. Ináč by som tu už nebola. A ak fanúšičky zistia kto si ty, tak ti to bude dosť vyhovovať vchádzať tak ako ja s Eleanor.“ Vycerila zuby a schopila ma za ruku. Spoločne sme kráčali po úzkom chodníku. Nevedela som, či si mám užívať to, že smiem vchádzať do arény spoločne s ostatnými ľuďmi, ktorý znamenajú „niečo viac“ alebo to mám brať ako samozrejmosť, keď som teraz už člen tejto skupiny a rovnako aj spolubývajúca Louisa a toho ďalšieho človeka.
„To je to dievča !“ začula som odniekiaľ zakričať vysoký hlas. Po celom tele mi nabehli zimomriavky, pretože nejaké dievčatá sa k nám blížili svetelnou rýchlosťou s plagátmi. Danielle zúfalo búchala na dvere. Vyľakane som zvýskla, keď ma nejaká pevná ruka stiahla dnu a zavrela za mnou ťažké kovové dvere.

streda 17. apríla 2013

Just Carry On 5.


Kašlem na to, dávam vám to už teraz, lebo to v počítači nedokážem udržať :) 
Teším sa z komentárov, ste super. Jáááj :D
Možno bude cez víkend nová časť, mám nápady ;) xxx





„Bethany, okamžite dokluš sem.“ Zvrieskol Louis na celé hrdlo. Zábava začína ! Nesmelo som vyšla z izby, deka prehodená cez hlavu a milý úsmev mal obmäkčiť akýkoľvek hnev.
„Čo to má znamenať ?“ otočil sa okolo vlastnej osi s ruksakom padnutím pri nohách. Pripadal mi jemne naštvaný. Len som nevedela vydedukovať, čí mojim malým dekoračným zásahom, alebo tým, čo ho naštvalo tam vonku.
„Nepáči sa ti, ako som to tu trochu vylepšila ?“ pohľadom ranenej srnky som naňho mrkla a odula pery. Nepáčia sa mu moje vonné paličky, vankúše a obraz ? Ako niekto môže žiť v dome bez kvetín ! Veď to je tak deprimujúce. Zeleň rozveseľuje. Aspoň Harrymu by to pomohlo. Zazrela som jeho nepekne zvráštené čelo pri pohľade na obývačku.
„Prečo si náš skvelý byt premenila na rozprávku o Alici a krajine zázrakov ? Čo ma bude čakať po tejto džungli a kvetoch v obývačke ? Otvorím sprchovací kút a odtiaľ mi vyskočí hovoriaci zajac ?“ znechutene povedal.
„Pretože ak si dobre spomínam, Louis mi povedal, že sa tu mám cítiť ako doma. Navyše platím nájom tiež, takže podľa mňa by som si sem mohla niečo priniesť.“ Obhajovala som sa.
„Až skončíte, zavolajte ma.“ Eleanor sa neúprosne nadvihla a rezignovane odišla do Louisovej izby ignorovať našu začínajúcu sa hádku.
„ Louis, to si nemôžeš prestať nechávať ústa chodiť na prechádzku ?“ prepichol ho pohľadom.
„A odkiaľ som mal vedieť, že sem dotiahne polovicu Hyde Parku ? Zostala tam ešte niečo ?“ skleslo na mňa Louis mrkol. Ak nazval tri rastliny v krásnych kvetináčoch polovicu Hyde Parkom, čo by urobil, kedy videl dom mojej starkej.
„Čo sa vám na tom nepáči ? Veď to je krásne spestrenie tej bielej farby kontrastujúcej s čiernym nábytkom. Osobne si myslím, že zeleň sa sem absolútne hodí. Flóra je tvorcom kyslíka, bez nej by si sa nemohol nadýchnuť a povedať mi nejakú neodkladnú urážku?“ Harryho a Louisovo znechutenie bolo viac než znepokojivé. Obaja sa na seba pozreli, prevrátili očami a radšej sa posadili k stolu do kuchyne. Ešte viac ich asi pobúrilo moje opováženie zasahovať im do dizajnového návrhu ich izieb.
„My nikdy nemáme v tomto dome kvety.“ povedal Louis po chvíli ticha plávajúcej okolo nás.
„Ale veď oni hynú iba ak nie ste doma.“ Usmiala som sa.
„My nie sme nikdy doma. Preto ich asi nemáme, nie ?“ pridal sa do rozhovoru Harry.
„Počúvaj ty mysliteľ. Čo tak si vziať jeden lístok z toho kvetu, posadiť sa s ním nazad na miesto, zavrieť úst, zízať naňho a dúfať, že ťa upokojí ? Zelena je totiž upokojujúca farba ak by si to nevedel. Mal by si si ňou vymaľovať izbu, si často nervózny.“ Určila som mu diagnózu. Ľahko som si k nemu prisadla, predsa nebudem rovnaká ako on a vyhľadávať len spory a negatíva.
„O to sa ty starať nemusíš. Ak máš tak rada rastliny a bylinky, na poličke je hrnček. Postav sa vonku pod lipu a čakaj, možno začne pršať a čaj bude hotový. Úplne splynieš s prírodou ty hypisáčka.“ Zazubil sa. Jeho pripomienku som pustila jedným uchom dnu a druhým zasa von. Posadila som sa k nim obom za stôl a čakala, kedy sa jeden postaví, zoberie do rúk kvetinu a vyšmarí ju von presklenou stenou v obývačke.
„Dobre, čo si sem doniesla nie je až tak hrozné. Priznajme si, je to tu útulnejšie.“ Uznal Louis.
„Ty si sa načisto pomiatol ? Teraz je to tu útulnejšie ? A čo nabudúce ? Dotiahne sem celú novú obývačku zo smetiska ? Ale, veď ako sa hovorí. Podaj čertovi prst, schramstne celú ruku !“ Harry zo seba vypľul príslovie svojho dňa a odhryzol si z jablka.
„Priznaj sa, že ty čítaš na záchode tie ženské magazíny, ktoré sem nosí Eleanor alebo z čoho si taký precitlivený ?“ dedukovala som.
„Nenos sem už nič, rozumieme sa ? Daj si pozor, aby sa z toho tvojho prútia nestal jedného dňa čírou náhodou pletený košík na ovocie.“ Narážal na fikus postavený v rohu izby. Louisa som pristihla ako mu hlava pomaly ale isto klesá na stôl až nakoniec sa mu čelo prilepilo o sklo.
„Viete čo ? Vyriešte si to tu vy dvaja, ja na tieto hádky nemám nervy. Idem za Eleanor.“ Rezignovane odsunul stoličku a postavil sa.
„Spať ?“ vycerila som zuby a nadvihla sa na stoličke.
„No nie, budú preberať plán, ktorý sa bude týkať zhromažďovania rádioaktívneho odpadu na nelegálnych skládkach.“ Harry mi potľapkal po čele.
„Ste psychopati, totálne rovnakí. A obaja ! Dobrú noc.“ Zaželal nám obom. Zachechtala som sa a otočila sa nazad k Harrymu. Rukou si podopieral bradu, prežúval sústo jablka, ktoré odhrýzol a uprene na mňa pozeral.
„Deje sa niečo ?“ opatrne som sa opýtala. Je najvyšší čas zakopať vojnovú sekeru a správať sa ako rozumný človek. Aj keď si priznávam, že ak mi povie urážku hlúpejšiu než je moja hranica hlúposti, vybuchnem ako sopka na Sicílií a bude to mať ešte horšie následky.
„Ja len, že ako môže tak milo vyzerajúce dievča byť taká drzá, arogantná a neústupčivá.“ Prižmúril oči a myklo mu kútikom úst. Takmer som na jeho tvári zazrela úsmev.
„Vymenúvaš vlastnosti, ktoré sa ti na mne páčia ?“ podpichla som. Nemôže to robiť iba on. To by to už nemalo svoje čaro hádok spolubývajúcich.
„Komplimenty sú tie veci, ktoré mám pri tvojom mene zapísané niekde, kde sa to ani nedá nájsť.“ Odpovedal.
„Zaujímavá odpoveď. Ďakujem za upozornenie. Budem premýšľať, ako tie veci dostať na povrch.“ Pokrčila som nosom a pery zvlnila do labužníckeho úsmevu.
„Moja drahá, tam sa ty neprekopeš ani keby si tu privliekla vrtnú vežu na hľadanie ropy.“ Mávol rukou a lakťami sa oprel o stôl. Spod lemu trička na rukávoch sa mu rysovali svaly, ktoré som u ňom pred tým nejako nepostrehla, no nejako mi začali rušiť situáciu, ktorú som mala pod kontrolou.
„Po druhýkrát, nevolaj ma drahá.“ Usmiala som sa.
„Tak dobre, drahá.“ Arogantne si znovu pristúpil na svoju hru, ktorej sa možno aj zúčastním. Prečo nie, naše hádku sú akýmsi spestrením dňa. Po výmene názorov si nemusím ani dopriať rannú kávu.
„Za druhé, skús zavolať Marisse. Tak dlho nám tlačíš do hlavy kaleráby, až si na ňu zabudol. Pozdrav ju, ak si na mňa ešte bude pamätať.“ Ústa plné zívania som prikryla dlaňou a ešte raz zazrela na Harryho ťukajúc niečo do mobilu.
„Určite ! A teraz plávaj, mám na pláne veľmi dôležitý rozhovor.“ Mykol prstami a naznačil, aby som už konečne zaliezla a zavrela tie dvere na izbe pre jeho súkromie. Namiesto toho, aby sa presunul do izby sa usalášil v jedálni pod tlmeným svetlom a nepohodlnej stoličke, na ktorej mám ja svoj limit stanovený okolo pol hodiny, čo stačí na celý obed. Kým som si stihla rozčesať vlasy, začula som ako niečo švitorí. Každopádne som sa už večer začala psychicky pripravovať na ďalšiu noc strávenú v bare.

O pár dní
      „Šesť ! Mám vás lúzri !“ nadšene zjačal Louis. Prvýkrát sme sa všetci štyria donútili zasadnúť za jeden stôl a priateľský si zahrať Človeče nehnevaj sa. Pri tomto názve ma nenapadla ani jedna takáto veta, ktorá by vyšla z Harryho úst. Teraz pre zmenu sedel oproti mne s prstom priloženým na perách a hypnotizoval kocku, ktorou hodil Louis. Sem tam sa na mňa zaškeril a znovu skryl pohľad. Okrem neho sme znudene posedávali s podopretými hlava o ruku, popíjali vodu a počúvali hudbu.
„Čo tak pohnúť panáčikom ?“ navrhla Eleanor znudene. Nebolo divu, veď ešte ani nevyšla z domčeku pričom jej priateľ sa doňho už aj znovu dostal.
„Harry, veď už hádž. Tá kocka sa sama nerozkotúľa.“ Oslovila som ho.
„Ticho, sústredím sa.“ Odsekol s dlaňou pred mojou tvárou.
„Ale toto nie je kôň, aby si ho mohol zakliať. Hádž, lebo tu budeme sedieť do polnoci.“ Začal aj Louis.
„Ponáhľaš sa niekam ?“ pohŕdavo nadvihol obočie a hodil kockou. Ten vynaliezavý idiot ! Kocka mi prebúrala všetkých panáčikov, zdevastovala ešte neporušený Eleanorin domček po čom ho skoro zaškrtila s novou a drahou manikúrou. Potom by aspoň vedela, načo za ňu toľko platila. Louis so zovretými perami sledoval, ako sa jeho dvojhodinový plán s kockou rúca so priepasti plnej zatratenia v ktorej končia všetky jeho imaginárne pasce, vtipy a všetko ostatné.
„Ja sa s vami nehrám. Nikdy nedostanem ani jedného panáčika do domčeka.“ Nešťastne sa El hodila do operadla so zloženými rukami na prsiach. Chudinka.
„Miláčik, to je život. Proste si uznaj, že vo mne vidíš autoritu.“ Pritúlil sa k nej Louis a pobozkal. Nebyť tu Harryho, tak z nich dvoch dostanem cukrovku. Lenže ak sa pozriem na tú kučeravú kopu vlasov, hneď sa mi hladina cukru v krvi vyrovná.
„Ber to z lepšej stránky.“ Obmotala som jej ruky okolo pliec a usmiala sa.
„Menuj.“ Obzrela sa na mňa, kým Louis taktne vysvetľoval Harrymu dráhu kotúľania kocky. So zovretými prstami mu objasňoval, že ju nemá hádzať tak, aby pozabíjal tie stojace tvory na kartóne ale v mieste, kde to on vyčlenil pohármi a tanierikom so sušienkami. Pri tom sa naťahoval po celom stole až pozhadzoval všetkých panáčikov a tak nikto nevedel, kde ktorý stál.
„Louis ja ťa zabijem !“ namosúrene zvolal Harry. Jeho ohromný úspech sa ako lístie v jeseni opadlo k zemi a nemá ďalšiu šancu ožiť. Výhra pre nás !
„Jú ! Ideme odznova.“  El ožila ako polomŕtve listy mojej kvetiny, ktoré Harry úmyselne nepolieva aj keď ho o to osobne poprosím pred nočnou cez víkend. Absolútny vrah flóry.
„Že som sa na toto nechala ukecať.“ Polemizovala som a nadvihla sa od stola.
„Beth, na miesto. Hru sme ešte oficiálne neukončili.“ Vysvetľoval človek, ktorý ma ešte ráno obviňoval z toho, že som mu naschvál zjedla posledný toast z taniera. Pri tom som ho nepočula aby si ho privlastnil.
„Harry má pravdu, je tvojou občianskou povinnosťou dokončiť tento súboj.“ Louis hrdo pritakal.
„Ja sa idem prezliecť do práce. Doneste to do baru a tam si to môžeme dohrať.“ Žmurkla som na nich a ostala stáť v dverách pre ich ďalšie argumentovanie.
„Taký náruživý hráč nie som. Nestrápnim sa tam tým, že sa tam dotrepem s kockami a touto doskou. Balíme to.“ Eleanorin potlesk ma rozosmial na celej čiare, keď k tomu pripojila ešte natešený výraz v tvári. Louis zhrabol skoro celý obsah stolu do krabice a položil pod stolík v obývačke. Takže sa s tým až tak úplne nevyrovnal.

     „Ďakujem Greg.“ Pousmiala som sa na ochrankára, ktorý mi uvoľnil cestu pri dlhom rade ľudí čakajúcich na to, kedy ich pustia dnu.
„Ale, ale. Ktože nám to sem prikvitol.“ Ležérne sa mi Luc zavesil okolo pliec.
„Je ešte len pol ôsmej a ty si už na trosky.“ Pokrútila som hlavou.
„Som v pohode.“ Uistil ma už normálnym hlasom a s úškrnom na tvári keď mi zamával Dave spoza baru.
„Konečne ťa vidím drahá, ani nezavoláš, ani nenapíšeš ! Kde to sme ?“ Erica sa starostlivo navalila ku mne ako kotúľajúci sa balvan zo strmého kopca a zovrela ma vo svojom náručí.
„Nevedela som, že o sebe musím podávať správy.“ Nadvihla som obočie na objasnenie môjho pocitu.
„Nemusíš, to len ja sa zaujímam. A samozrejme aj tí dvaja čo práve robia pyramídu zo shakerov. Ježišmária ste vy normálni ? Okamžite to rozložte nazad.“ Z jemného a milého tónu prešla do hysterickej sústavy a dupala nohami.
„Pokój ! Sme tak isto barmani ako ty.“ Hrdo sa naparoval Luc.
„No, nejako to stráca pointu.“ Odpovedal mu Dave keď sa ich stavba desaťročia začala pomaly ale isto rúcať. Pre zmiernenie napätia som sa radšej odkradla za bar, zložila si tam tašku a vyzula sa. Predsa sa mi lepšie pobehuje bosá než v balerínkach, ktoré mi zanechajú otlaky. A znovu ten šialený kolotoč, keď sa vás asi desať chlapov snaží zviesť, napchať vám svoje číslo napísané na servítke do dlane alebo zažmurkať očami, aby som im dala zľavu. Bar bol pomerne plný, no nie tak ako cez víkend.
„Beth, kde je ta vodka s džúsom ?“ opýtala sa Erica.
„Už to nesiem.“ Odpovedala som pričom som nespustila pohľad z pohára.
„Vďaka. Mimochodom, máš tu návštevu.“ Lakťom a jej úsmevom som vydedukovala, že za mnou neprišlo žiadne dievča ani človek ženského pohlavia.
„Ja tu ešte nikoho nepoznám.“ Mykla som plecom a sústredila sa na handru, ktorá do seba vpíjala roztopený ľad na pracovnej doske.
„No, ty možno nie, ale on teba áno, drahá.“ Žmurkla na mňa. Bola som odstavená. Aj z nej aj z osoby, ktorá by za mnou mohla prísť. Prosím, nech to nie je Harry s nejakým prihlúplym nápadom.
„Neverím. Určite si z teba robil dobrý deň.“
„Deň už nie je dávno moja pekná, v noci vyliezajú tvory, ktoré cez deň tak ľahko neuvidíš. Odkázal ti, aby si za ním šla k rohu pri schodoch na balkón. Čaká ťa tam.“ Znovu sa zaškerila. Ako sa jedno dievča dokáže vyžívať v obavách iného človeka. Neisto som sa postavila na špičky, no cez tú masu ľudí som videla akurát tak ruky s páskami na zápästí.
„Choď, my to tu zvládneme.“ Posmelila ma ťukla prstom po nose. Nemusela som tam ísť, no zožierať sa zvedavosťou celú noc a k tomu počúvať Harryho telefonáty a Louisove výkriky zo sna nebola najideálnejšia predstava.
„No tak už bež.“ Postrčila ma. Rozhodla som sa, že za to nič nedám. Obula som si balerínky odkopnuté pri sklade a vybrala sa za mojím potencionálnym známym. Kopa ľudí mi znemožňovala prejsť na opačnú stranu miestnosti. Po tom, ako do mňa niekoľko ľudí strčilo tak, že som skoro spadla na zem mi praskli nervy a za cieľom som si cestu prebíjala lakťami a kolenami. Hudba bola čoraz hlasnejšia a hlasnejšia. Otupovala moje zmysli, nedokázala som normálne rozmýšľať. Zvonilo mi v ušiach a basy som cítila až niekde v zuboch. V diaľke sa rysovala osoba opretá o stenu chrbtom a jednou nohou. Ležérne vyčkávala. Možno na mňa, možno na niekoho iného alebo si len tak oddychovala. Obrysy sa mi začali zaostrovať, neznámi mi pripadal povedomí. Po stranách krátke no hore vyčesané vlasy som si snažila premietnuť v pamäti. Kožená bunda mu zahaľovala ruky, odkrývala len čisté biele tričko a rifle sa mu na bedrách držali len tak tak. Skrivila som pohľad keď si ma všimol, no pokračovala som v chôdzi a nedočkavo sem tam nadvihla hlavu.
„Ahoj Beth.“ Oslovil ma s náznakom úsmevu na perách. S menším strachom som nadvihla hlavu a obraz sa mi rozjasnil.
„Matt ?“ nesmelo som skúsila trafiť meno chlapcovi, ktorého osvetľoval len jemné svetlo zo stredu tanečného parketu.

štvrtok 11. apríla 2013

Just Carry On 4.


So...Let´s read :)
Dnes nie som veľmi spokojná ale pridám ju aby som sa mohla pohnúť ďalej.
Pripájam pesničku, pretože na Imagine Dragons začínam nejako fičať :) 
Thanks for comments ;)
Dobrú x


Ja dnes na matike pri buzerovaní od učiteľa za slovné úlohy. Arggg !

Trvalo hodnú chvíľu kým som sa dostala do Harryho auta. Postála som si pred klubom ešte asi desať minút. Skupinka chalanov si neodpustila blbé poznámky a vyslúžila som si aj pochvalu. Vyhadzovač po nich niečo zakričal, poďakovala som sa mu načo mi len opätoval úsmev a znovu si robil svoju prácu.
„Nemohol som vycúvať.“ Objasnil situáciu Harry, keď zastavil pred schodmi a ja som sa rukami chytila miesta na dverách, kde s sťahuje okno.
„To sa ti ani nečudujem, stiahol si toho toľko čo ja za celý rok.“ Odpovedala som.
„Ideš ?“ opýtal sa nedočkavo s rukami položenými na volante.
„Nie.“ Vyplazila som jazyk a otočila sa na odchod. Zips na mikine som vytiahla až ku krku a na hlavu si prehodila kapucňu. Pár prameňov vlasov sa mi vplietalo do očí no ja som ich statočne odhadzovala a kládla jednu nohu za druhou aby som sa dostala k zastávke autobusu. Úprimne som pochybovala, že by nejaký pojazdný stroj podobný autobusu zavítal na toto miesto o pol tretej ráno. Posadila som sa na lavičku a čakala. Napadlo ma aj zavolať Louisovi, veď ho mám brať ako veľkého brata. Ale určite mal na práci niečo lepšie než prísť po mňa. Ani som nevedela, kde sa nachádzam. V diľke som uvidela veľké auto, ktoré sa šialenou rýchlosťou po prázdnej ulici bez akejkoľvek živej duše a mne začínalo zvierať hrdlo. Prečo vždy začnem v hlave komponovať tie najhoršie scenérie, aké by sa mi mohli stať ? To mám určite z tých filmov, mala by som ich prestať toľko sledovať. Kým sa približovalo, začalo brzdiť až som zacítila smrad od spálených gúm.
„Baví ťa to ? Nasadni.“ Nervózne zvolal Harry po tom, čo stiahol okno kým som sedela na lavičke s nohami zloženými pod bradou.
„No určite. Nesadnem do jedného auta s chlapom, ktorý pil. Taká zúfalá ešte nie som.“ Fľochla som načo som zistila, že moja odpoveď sa Harrymu veľmi nepozdávala.
„Mal som dva poháriky, prečo vyvádzaš ?“
„Ja ?“
„Áno ty ! Louis ma zabije ak neprídeš domov so mnou tak si proste ušetrime problémy a sadni si.“ Naznačil rukou a otvoril mi dvere na mieste spolujazdca.
„Robím to len kvôli Louisovi. Nič si nenamýšľaj, jasné ?“ výhražne som nadvihla obočie.
„Nemám záujem, vďaka.“ Pochybovačne odpovedal a naštartoval. Poskladala som sa do malého kĺbka na mieste spolujazdca a započúvala sa do tichej piesne rozlievajúcej sa po aute. Nepovedala som ani slovo, jediné čo bolo počuť bolo to, ako si Harry pohmkával melódiu. Viezli sme sa vyše štvrť hodiny. Jediné čo Harry robil bolo to, že točil volantom a nevenoval mi ani jediné slovo. Za oknom sa mihalo len pouličné osvetlenie, sem tam svetlá auta a nejaký ten podnapitý chodec schádzajúci z chodníka. Londýn v sobotu v noci som predstavovala trochu živšie. Čím to asi bude ?
„Kam ideme ?“ zbystrila som pozornosť a vyšplhala sa na sedadle vyššie.
„Nemusí ťa to trápiť, o chvíľu budeme doma.“ Odvrkol a ani sa mu neuráčilo pozrieť sa mojim smerom. Z časti Marissu ľutujem. Aj pri nej sa správa takto hnusne ? Prakticky k celému ženskému pokoleniu ? Zovrela som pery a oprela hlavu o operadlo. Nevedela som sa dočkať kedy to auto zastane, ja budem môcť vyliezť, osprchovať sa a zhodiť sa do postele.
„Konečná.“ Vyhlásil a zatiahol ručnú.
„Vďaka za odvoz.“  Zamumlala som aby sa nedalo povedať, že som nevďačná a vybrala sa dnu do komplexu. Privolala som si výťah a nastúpila.
„Snáď by si mi mohla podržať aspoň výťah, nie ?“ S arogantným úškrnom vložil do zatvárajúcich sa dverí nohu a vošiel dnu s fľašou z baru v ruke. Skrútila som pery a založila ruky na prsiach. Myslela som si, že si bude chieť ísť niekam vypiť a ja by som mu robila šoféra alebo čo.
„Nerozprávaš sa so mnou ?“ zamával mihalnicami a vopchal hlavu pred moju tvár.
„Poďakovala som sa ti, čo ešte potrebuješ ?“ vystrelilo zo mňa.
„Ja len, že by si mohla byť trochu milšia.“ Nadvihol kútik úst a tým vytvoril škodoradostný úsmev. Tak rada by som mu ho pokrivila. Ovládla som sa a pokračovala v rozhovore, ktorý by som najradšej ani nenačala.
„Ja a milšia ? Kamarát, robíš si zo mňa dobrý deň ? Najprv sa pozri na seba a neskôr kritizuj ostatných. V poriadku ?“ prstom som mu štuchla do hrude a vyšla z výťahu.
„Ak ináč nedáš. Bude po tvojom.“ Rukou do mňa drgol, kým som z vrecka vyberala kľúče. Nastavenou teniskou som mu potkla nohu. To isté urobil aj on. Strčila som doňho rovnako ako aj on do mňa a tým som ho mierne odhodila od zámky dverí. Bokom sa zaprel do toho môjho a chcel ma odtisnúť preč.
„Prestaň sa tlačiť !“ vyhŕkla som keď som otvorila dvere a on sa spolu so mnou tlačil cez prah dnu.
„Ty prestaň, blokuješ mi cestu.“ Vyplazil jazyk a prepchal sa cez ten úzky priestor medzi mnou a zárubňou.
„Si ako malý chlapec.“ Zakričala som za ním a stŕpla pri myšlienke, že som práve zobudila Louisa. Pri komode som však nevidela jeho conversi tak som sa so spokojnou dušou vyzula. Zahla som si rifle povyše členkov, zobliekla si mikinu a bosá prebehla do kuchyne. Kabelku som medzi cestou hodila do izby a nevedela sa dočkať pohára plného studenej vody.
„Ty si horšia, chováš sa akoby sa všetko točilo len okolo teba.“ Zúrivo odpovedal sediac na kuchynskej linke.
„Nevieš o mne nič, tak sa prosím ťa nestaraj. Dobre ?“ vybuchla som. Len čo si spomeniem na svoje detstvo, chytá ma nutkanie na plač. Sledoval ma ako som horko ťažko za sebou buchla dvermi izby. Zhodila som zo seba to oblečenie, osprchovala sa a prezliekla do pyžama. Na kresle som našla oprané oblečenie, Louis sa znovu staral o náš poriadok. Kľudne som si ich skladala do skrine keď som narazila na pár Harryho tričiek. Zhlboka som sa nadýchla a vyšla z izby. Štipka slušnosti sa vo mne ešte našla, zaklopala som sa a čakala, kým mi povolí vojsť.
„Ďalej.“ Ozvalo sa.
„Mal si u mňa tričká, odlož si ich.“ Oznámila som mu neutrálnym hlasom a položila mu veci na stolík. Postával pri okne, bez trička a navyše s telefónom v ruke. Lahodne na mňa zazeral, akoby ma nikdy v živote nevidel.  Bála som sa, že som tam stála nedajbože bez šortiek na spanie alebo trička s neodolateľným zajačikom.
„Zavolám ti naspäť.“ Povedal, zložil a naďalej si ma premeriaval.
„Čo ?“ opýtala som sa.
„Kradneš mi veci ?“ s úškrnom sa opýtal a prešiel pár krokov ku mne. Čierne rifle sa mu ledva držali na bedrách a na hlave sa mu ako vždy týčila strapatá hriva plná kučier.
„Vieš čo, radšej by som si odsekla ruky než by som si mala vziať niečo, čo je tvoje. Dobrú noc.“ Od srdca som mu odpovedala a chystala sa opustiť jeho izbu.
„Si nejaká ne svoja keď som v tvojej blízkosti.“ Sebaisto prehlásil  s úškrnom.
„Daj si studenú sprchu Styles. Možno sa spamätáš a prestaneš trepať od veci. Maj sa.“ Vyviedla som ho z omylu a nechala ho byť naďalej v jeho teatrálnom svete v ktorom si myslí, že je najkrajší a najzvodnejší. Pche ! No to určite, možno pre Marissu. Nie pre mňa.
„Želám ti pekné sny.“ Započula som keď som pri dverách kontrolovala mobil. Naschvál som sa mu neotočila chrbtom a prevrátila očami. Aj cez zavreté dvere som počula ako sa smial.

    Neskutočné ráno sa premenilo na skutočnosť. Bolela ma hlava a to som ani nepila. Celá izba páchla od cigaretového dymu, pretože som oblečenie zabudla hodiť do koša na špinavé prádlo a tak to celú noc zostalo tu. Znechutene som to odpratala do kúpeľne, začala si čistiť zuby a vyšla von z izby kvôli zvončeku pri dverách.
„Veď idem.“ Zvolala som. Prešla som po studenej podlahe cez obývačku až som zastala pri dverách.
„Ránko !“ zvolal Zayn a objal ma. Len tak tak som si v ústach udržala kefku, ktorá by ináč zaparkovala na jeho modrom tričku. Vystrelila som rukami k jeho trupu no už ma aj púšťal a na rad išiel ďalší.
„Nejaká si smutná.“ Skonštatoval Liam a uštipol ma za líce.
„Mne sa zdáš v pohode.“ Vysmiaty Niall zastal predo mnou a podal mi papierovú tašku a objal. Prekvapilo ma ich nadšenie a ranné správanie, ktoré by som odhadovala skôr na nerozlepené oči, rozospaté výrazy a vyťahané tepláky s ledajakou mikinou. Ale nie, vždy vyparádení sa nahrnuli do bytu. Ako poisťováci sa nasúkali do obývačky na sedačku a čakali, kým k ním niekto nepríde. Teda okrem Zayna, ten niekam zmizol.
„To aj som. Koho napadlo strašiť tu už od rána ?“ opýtala som sa.
„Ostatní ešte spia ?“ opýtal sa Liam pohotovo a moju otázku nechal v povetrí. Mykla som plecom.
„Zlez z mojej postele. Alebo si ľahni, hlavne neskáč.“ Začula som Harryho hromžiť s rozospatým hlasom. Cez otvorené dvere von vyletel vankúš a začula som krik kombinovaný so smiechom. Zákerne som sa zaškerila keď Zayn vyšiel z jeho izby s blaženým pohľadom a teniskami v rukách.
„Pochytila nás besnota, Beth ?“ opýtal sa s úsmevom slniečka na hnoji keď okolo mňa prešiel. Len preto, že som mala na perách pastu, neznamenalo to, že trpím chorobou rovnakou ako on už od narodenia.
„Vieš čo, hneď to pôjdem do nemocnice zistiť. Aspoň nebudem musieť počúvať tie tvoje primitívne otázky.“ Zamávala som naňho kefkou v ruke. Pregúľala očami, zachytila Niallov som smiech z gauča a šla sa prezliecť. Nemotorne som si tvár opláchla studenou vodou, zmotala si vlasy do voľného vrkoča a vydala sa k cestovnej taške, ktorá ešte stále nebola vybalená. Vytiahla som z nej šortky s voľným tričkom a rýchlo sa do nich prezliekla. Rozhodla som sa, ísť sa pozrieť do mesta. Zbalila som si všetko do ruksaku, skontrolovala peniaze, ktoré som si našetrila a vzala sem a vybrala sa von z izby.
„Kam ideš ?“ opýtal sa Harry. Zatriasla som hlavou. Zdalo sa mi, že som zle počula.
„Odkedy sa ti ja musím spovedať ?“ odpovedal som pomedzi to, ako som sa obúvala pri dverách.
„Musím sa ťa na to opýtať, pretože ako som už včera poznamenal, Louis ma tým poveril. Kam ideš slečinka ?“ ohrnul nosom.
„Za prvé, som od teba mladšia iba o rok. Nevolaj ma slečinka. Za druhé, idem do mesta. Prejsť sa, pretože mám divné nutkanie zavolať tých chlapov v bielom s kazajkou vždy keď ťa vidím.“ Vyškerila som sa.
„Ňa ňa ňa ňa....“ pokrčil nosom a odpapuľoval.
„Donesiem vám niečo ?“ s dobrou náladou som sa opýtala prítomných sediacich v obývačke nalepených na obrazovke sledujúc s nadšením futbal.
„Jedlo !“ zvolal Niall s Liamom bez toho, aby sa na mňa čo i len pozreli. Pregúľala som očami a roztvorila dvere kde som zbadala Louisa držiac papierové tašky s nákupom v ruke a druhou sa snažil vopchať kľúč do zámky.
„Oh Beth, ahoj. Ideš von ?“ prekvapene sa opýtal a nasadil nevinný úsmev. Podozrivé!
„Ehm, hej. Len tak sa poprechádzať.“ Opätovala som mu úsmev a vyšla z dverí.
„Mimochodom, mám sa tu cítiť ako doma, že ?“ vykukla som spoza rohu.
„Ale samozrejme, Beth.“ Diplomatickým výrazom mi odpovedal.
„To ako myslíš vážne ?“ s protestom vybehol Harry na chodbu.
„Sklapni a ber nákup. O štvrť hodiny odchádzame do štúdia.“ Päsťou mu vrazil do pleca a vkopal ho nazad do bytu.

Ubehli asi tri hodiny, keď som prešla ulice Londýna a navštívila niekoľko obchodov. Úprimne som si nechcela ani priznať, koľko peňazí som minula. Nebolo to však na oblečenie aj keď som pár kúskom neodolala. Väčšina vecí však spĺňala iný charakter. Brnkla som osobe, ktorá by mi snáď mohla pomôcť. Snáď mi to všetko pomôže dovliecť domov a nenechá ma tu s tým nákladom postávať na ulici.
Nedočkavo som si odpila z fľaše plnej minerálky a zazerala na nepekne sivé mraky, ktoré sa nado mnou zhromažďovali. A to so sebou nemám ani dáždnik. Na takú podstatnú vec stále zabúdam. Telefón mi začala vo vrecku vibrovať. Nadšene som zdvihla a tešila sa z hlasu, ktorý sa mi prihovoril.
„No konečne som ťa zastihol. Ako sa máš, kuriatko ?“ zašvitoril otec celý natešený.
„Skvele. Až na to, že si mi nepovedal, že budem bývať s dvoma chalanmi a ani to, že ma bude budiť ich partia v doprovode priateliek dvoch z nich !“ zvýšila som hlas.
„V tom ruchu som nestihol, prepáč ?“ znela jeho odpoveď.
„No je už aj tak jedno. Mala som prvú noc v robote.“
„A aké to bolo ? Máš dobrých kolegov ? Neopováž sa piť !“ zdôraznil posledné slovo.
„Oci, pracujem v bare.“ Pripomenula som mu.
„Prečo máš už osemnásť ?“
„Pretože som sa narodila pred osemnástimi rokmi. Oci nerada, ale už musím končiť.“
„tak dobre, napíš mi email a vypíš mi všetko. Ako to tam ide a podobne, dobre ? Mám ťa rád.“
„Aj ja teba.“ Usmiala som sa len tak pre seba a vypla mobil. Cez ulicu som videla prefrčať béžový mini cooper. Môj odvoz dorazil !
„Neprichádza v úvahu aby som ti toto všetko napchala do tejto krabičky.“ El potľapkala po streche svojho vozidla a mne sa úsmev skrútil na neidentifikovateľnú čiarku na tvári. Čím viac krútila hlavou, tým som ja viac zužovala pery.
„No ták, sklopíme sedadlá.“ Vycerila som zuby.
„V sobotu mi umyješ auto.“ Nedobrovoľne privolila a pomohla mi všetky tie kvety v kvetináčoch, vankúšiky a ostatné doplnky do domu naskladať dnu. Keď sa posadila za volant, namiesto ofiny jej na čele pristálo pár listov z mojej rastlinky. Pohľadom vraždiaceho býka sa na mňa pozrela kým zapínala pás a jemne si fúkla na čelo. Skryla som svoj smiech pod dlaň položenú na ústach a nechala sa odviezť až domov. S Božou pomocou sme to vytiahli hore, naskladali do bytu a Eleanor sa rozhodla, že ostane na noc. Po tom lejaku, ktorý sa vonku spustil nechcela pokúšať svoje šťastie s novým vodičákom. Preto zaliezla do Louisovej izby, obliekla si jeho tričko s teplákmi ktoré sa dali porovnať ako keď potopíte kávovú lyžičku do bazénu plného vody.
„Idem si po deku, hneď som späť.“ Povedala som. El bola aj tak totálne zažratá do predpovede počasia, nevšímala si ma. Z postele som zhrabala deku, zabalila sa do nej a keď som chcela už výjsť, začula som ako niečo strešťalo. Asi niečo spadlo.
„Bethany, okamžite dokluš sem.“ Zvrieskol Louis na celé hrdlo. Zábava začína !

piatok 5. apríla 2013

Just Carry On 3.



Ňom, nová časť :D Robíte mi neskutočnú radosť svojimi komentármi. Ďakujem !
Dobrú noc ženy moje :) x

132-beleza7_large

Prekvapujúco ďalší slnečný deň v Londýne pokračoval príjemne. Slnečné lúče slnka chystajúceho sa zapadnúť navštívili celý priestor obývačky ale aj miestnosti v ktorej som bola. Sedela som v kuchyni za stolom s vyloženými nohami na stoličke, listovala si časopis s oblečeným ktorý tu El zabudla a srkala cez dlhú slamku džús s podopretou hlavou.
 „Koho mám zaškrtiť ?“ zjačal Harry zo svojej izby.
„Začni so sebou. Ak ti to pôjde, daj vedieť.“ Odkričal mu Louis stepujúc po celom byte. Pomaly ale isto sa začal zamotávať keď mu vždy jeden pás odletel.
„A čo mám asi robiť s týmto ?“ vyšiel z izby už prezlečený do nového odevu. Podľa mojich skromných zistení sa chystal niekam von s frajerkou. Chcela by som spoznať to dievča, ktoré je tak hlúpe. Z vlasov si stiahol uterák a namiesto nich tam mal nejaké tornádo, ktoré zhltlo konáre stromov, vtáčie hniezda a listy. Zmiešalo sa to a všetko sa ocitlo na jeho hlave.
„Myslím, že je deň na čiapku.“ Odpovedala som mu s úškrnom.
„Cŕŕŕ ! Tu Frankensteinova nevesta, chcem vrátiť vlasy.“ Prsty priložil k uchu a na chvíľu vyzeral ako schizofrenik v pokročilom štádiu.
„Cŕŕŕ! Reklamácie neprijímame.“ Veselo a so smiechom som mu odpovedala.
„Mala by si ľuďom prestať kradnúť nápady.“ Nadvihol obočie a ironicky sa zasmial.
„Uteráky máš na posteli. Harry, tú modrú čiapku a to tričko myslíš akože vážne ?“ pohľadom módneho znalca sa naňho zahľadel, vystrel ruku a spravil divnú grimasu.
„Marisse je to jedno. A mne tiež, idem len k nej do bytu.“ Odvetil a snažil sa vlasy napchať do čiapky.
„No určite, aby nás ešte zatkla módna polícia. Choď s tým do hája !“ vystrelil k nemu a čiapku mu zhabal. V izbe som sa zasmiala z celého srdca. Harry nezistil, že môj kondicióner som z jeho fľaše so šampónom na vlasy ešte stále nevyliala.

Spustila som zo seba voľné šaty a cez vlasy stočené do drdola si vopchala drevenú paličku. Ešte pred tým som otvorila malé okno v kúpeľni aby sa vetralo. Vystúpila som zo šiat padnutých na zemi a vošla do sprchy. Ruka sa mi zastavila na kohútiku kde som nastavila primeranú teplotu vody a začala s umývaním. Odsunula som na sprche ťažké dvere z matného skla a rukou sa dotkla steny, kde som mala mať zavesenú osušku. Zbytočne som tam ťapkala rukou, aj tak som nič necítila pretože tam nič nebolo. Iba holá stena obložená čiernymi obkladačkami s červenými vzormi. Poobzerala som sa aj po zemi. Asi dostala nohy a zdrhla predo mnou alebo by prišla na rad variant “B“, ktorý bol absolútne neprípustný ! Ale jasné, zabudla som si ju v izbe, spomenula som si.
„A čože nám z teba tak tečie ?“ uštipačne a s úsmevom poznamenal Harry s mokrými vlasmi sediac na gauči, keď ma videl celú mokrú ako za radom otváram všetky skrinky v obývačke a popri tom niečo hľadám. Mala som na sebe síce šortky s tričkom, ale celá som bola kompletne mokrá. Z vlasov mi kvapkala voda a pod nohami sa mi vytvárali malé kolieska vody.
„To ty. Vždy keď ťa vidím, obleje ma horúčava a neskutočné sa zo mňa leje.“ S nervami na dranc som mu odpovedala. Sama som tomu neverila, že nájdem aspoň jeden uterák, keďže z mojej izby záhadne zmizli.
„Nechutné ! Vezmem ťa k doktorovi ? Snáď sa dá ešte niečo urobiť. Zároveň by ti mohol spraviť aj psychotesty. Čo povieš ? Zabijeme dve muchy jednou ranou.“ S blaženým úsmevom sa vyžíval v tom, ako som bezradne ukončila pátranie. Dal si dole uterák, hodil ho do izby a zatrepotal vlasmi.
„Si veľmi zlatý ale nie. Čo ak ťa spoznajú a určia, že si intergalaktický zločinec a začnú na tebe robiť všetky tie pokusy ? Nakoniec by zistili, že nemáš pod parochňou všetkých päť po kope a bolo by všetko vieš kde. Tam, kam smerovala včerajšia debata večer pri telke.“ Potľapkala som mu dlaňou po hrudi. Už som chcela vojsť do izby keď sa predo mňa postavil a založil ruky na prsiach.
„Zlatko, ty s rozvíjajúcou sa debatou o mojich vlasoch nedávaš zmysel. Sú stopercentné pravé bez polámaných končekov čo sa o tvojom zostrihu povedať nedá, drahá.“ Chytil do ruky pramienok mojich vlasov, obzrel si ich a ohrnul nosom.
„Ale áno, nechám ťa pohovoriť si. Veď kto by už len počúval tie srdcervúce debaty ak nie ja. A to zlatko si nechaj pre večerné rozhovory so zrkadlom. Počujem ťa každý deň ráno aj večer.“ Výstižne som mu vopchala ukazovák medzi oči.
„Poznám najmenej stovku dievčat, ktoré by za takéto oslovenie vykradli aj banku.“ Namyslene pokračoval.
„A ty drahý si myslíš, že ja k nim zapadám ?“ zatočila som hlavou a prezrela si ho.
„Práve preto by si mi mala byť vďačná.“ Dlaňou mi potľapkal po líci.
„Tvoj díler ťa znovu oklamal ? Prestaň brať toľko oblbovákov. Nech ti nešibe.“ Odsunula som ho spred svojich dverí a bola šťastná, že sa priblížil Louis.
„Rozmyslel si si to s tou čiapkou ? Ja ťa vonku nepustím ak si ju chceš vziať.“ Zadíval sa naňho.
„Idem. Možno sa zastavím v práci Beth, čakaj ma.“ Brnkol mi prstom po nose a odišiel. Nahlas a zlostne som si vzdychla a buchla dvermi.
„Beth ja idem tiež. Veľa šťastia.“ Zakričal mi Louis cez dvere a odišiel. V byte som zostala sama a čím viac tým ďalej sa ma zmocňoval strach. Natiahla som na seba čierne rifle, obyčajné biele tričko a do ruky si vzala mikinu. Vlasy som si nechala ešte zo sprchy zopnuté v drdole a kľúčmi, ktoré mi Louis nechal vyrobiť som zamkla dvere. Trvalo mi niečo cez štvrť hodiny sa dostať do baru kde sa už hromadili ľudia. Erica mi ráno napísala, aby som do klubu vošla zadným vchodom, ktorý sa nachádza v uličke za budovou. Poslúchla som ju, obehla rad stojaci pred vchodom , ktorý zadržiavala hora svalov a vošla. Už z chodby som počula hudbu a basy otrasajúce mojim mozgom.
„Presná ako hodinky.“ Zvolala Erica spoza baru. Myklo my dozadu keď na mňa zakričala.
„Som tu, som tu. Páni, ja som vážne tu.“ Povedal zrejme Dave pomedzi nádychy a výdychy opierajúc sa o kolená a neveriacky obzerajúc si okolie. Vyzeral tak, ako by bežal cez celé mesto, ale nijako sa nevládal zodvihnúť.
„Fajn, robota čaká. Kde je Luc ?“ opýtala sa keď sa v dverách objavil spomínaný.
„Ty sa o mňa tak bojíš, drahá ? Máš ma tu, už ti neutečiem.“ Hodil po nej zvodný pohľad a usmial sa.
„Zvykneš si.“ Upokojila ma.
„Púšťam.“ Začula som kričať spoza mohutných sklenených dverí. Niekto zapol farebné svetlá, odrážali sa vo všetkých pohároch povešaných na tyčiach visiacich zo stropu a vo fľašiach stojacich na poličkách. Čašníčky sa roztrúsili po všetkých kútoch a čakali kedy nastane ich čas. Ja som sa postavila k baru rovnako ako aj moji traja spolupracovníci a o chvíľu sa do miestnosti narútila hromada ľudí. Niekoľký z nich sa rozutekali k baru, iný sa posadili do boxov a čakali, kedy k ním dobehne nejaká dievčina a nezapíše si ich objednávku.
„Lej každému to, čo bude chcieť. Drž sa.“ Znela rada od Luca. Povzbudzujúco mi podal ruku a potľapkal po chrbte.
„Dvojitú vodku, hneď.“ Rukou buchol po pulte chalan v mojom veku. Vyzeral nahnevaný, prezrádzalo to aj jeho zvráštené čelo a pohľad prepaľujúci ma na polovicu.
„Hm, tak zhurta ?“ šomrala som si pre seba a z poličky vzala pohárik s fľašou. Naliala som mu čo chcel a čakala, kto si čo vypýta ďalej.
„Ešte jeden.“ Povedal po tom, čo do seba prevrátil pohárik plný priezračnej tekutiny. „Teba som tu ešte nevidel.“ Pokračoval.
„Od dnes ma tu už asi vídať budeš.“ Naliala som mu znovu a odbehla k ďalšiemu dievčaťu, ktoré odo mňa chcelo džús na opačnom konci baru, kde ma poslal Dave. Ja vlastne ani nemusím chodiť do posilňovne, tu sa nabehám toľko že by som si to mohla merať na kilometre.
„Beth, zbehni prosím ťa po ľad do mrazáku. Je na chodbe.“ Vysmiatá Erica po mne zakričala jej požiadavku a už som brala nohy na plecia a utekala. Mraziaci boh bol väčší než môj sprchový kút. Pokojne by som sa tam ešte s niekým zmestila. Položila som jej ho k nohám a vrátila sa k svojmu miestu.
„Koľký pohárik to už je ?“ opýtala som sa toho chlapca ešte stále sediaceho pri mojom rajóne.
„Ja to nepočítam. Chcem len zabudnúť a ty mi pomôžeš.“ Ukázal na mňa a rupol do seba ďalší pohárik. Mohol to byť aj piaty. Videla som ako sa obsah vodky vo fľaši zmenšil a aj ako sa Luc odobral z môjho miesta na svoje.
„Ak to bude zahŕňať len nalievanie a kasírovanie tak v tom problém nevidím.“ Utrela som bar a naliala ďalšiemu dievčaťu pohárik. Takýto kolobeh pokračoval ďalšie tri hodiny. Lietala som z jedného miesta na druhé, sem tam ma čašníčka požiadala aby som odniesla nejaký drink k boxu, pretože už nevládala a padala z nôh.
„Vďaka. Nezabudnem ti to.“ Žmurkla na mňa a utekala si robiť svoju prácu. Odkopla som debničky od malinoviek späť pod pult a vrátila sa k chalanovi, ktorý mi už prezradil aj svoje meno a bydlisko. Vraj sa volá Matt. Žeby ? Mám mu to veriť ? Ale veď prečo nie, vidím ho naposledy a on si ma zajtra pamätať nebude. Za ten čas čo som brala od zákazníkov peniaze sa už sám stihol dostať za bar, vziať si fľašu vodky a nalievať si pohárik po poháriku.
„Tak čo ťa trápi. Barmani sú najlepší psychológovia.“ Lakťami som sa oprela o sklenený vrch pultu a čakala kedy niečo spustí. Väčšina ľudí sa vlnila na parkete, lepila telo na telo a užívala si hudbu, ktorá prúdila cez celé ich telo a vrážala sa do ich hlavy. Takže my štyria sme za barom mali voľnejšie a čas sa aspoň napiť vody.
„Vy ženy ste také svine !“ vyhlásil.
„Ďakujem pekne, to si ma potešil.“
„Len tak ma odkopla pre nejakého Francúza. To som až taký magor ?“ Zahundral si a buchol do seba ďalší pohárik.
„Idem jej zavolať.“ Rapídne zmenil svoj názor a vytiahol z vrecka na nohaviciach telefón. S jazykom labužnícky prechádzajúcim po spodnej pere ťukal do mobilu a sústredene pozoroval displej.
„No to určite ! Zachovaj si aspoň štipku hrdosti.“  Natiahla som sa cez bar a vytrhla mu mobil z ruky.
„Vráť mi ho.“
„Nie. Kým sa nespamätáš nevrátim ti ho. Ona spravila chybu, nech ti prvá volá ona.“ Vyplazila som jazyk.
„Sľubujem, nezavolám jej. Vráť mi mobil nech zavolám kamarátovi, aby po mňa prišiel.“ Povedal s motajúcim sa jazykom.
„Fajn.“ Podala som mu ho a sledovala ako sa snaží zavolať kamošovi.
„Dobre sme si pokecali, ale ja idem... Poviem ti niečo ale je strašne tajné,“ na chvíľu sa odmlčal, preskúmal priestor napravo aj naľavo. Obzrel sa aj za seba a položil predo mňa pohárik,“Mám ťa rád.“ Natiahol sa ponad pult a objal ma. Mala som chuť zasmiať sa keď na mňa Luc s Daveom pozerali a uškŕňali sa.
„Dobre už ma môžeš pustiť.“ Odtiahla som sa.
„Dobrú.“ Mávol rukou a skoro sa strieskal na troch schodoch, ktoré viedli k baru. Sklonila som sa pod bar a začala sa smiať. Prečo som sa smiala z človeka opitého na mól keď by som mu mala radšej ísť pomôcť zísť dole schodmi a vyviesť ho von ? Pretože to barmani nerobia !
„No do šľaka !“ zahromžila som opierajúc sa o sklenenú stenu s Daveom a pohárom džúsu pri ústach.
„A čo tak veselo ?“ spozornel. Zazrela som do davu a presvedčila sa či je to vážne on. Do kelu, ako vie v ktorom klube pracujem ? Pohľadom som zavadila o Ericu ktorá vzala peniaze z rúk chlapíka s usmiatym výrazom v tvári. Luc zaujato debatoval s partičkou dievčat a o okolitý svet záujem neprejavoval.
„Neskutočne potrebujem na toaletu, zbehni tam prosím ťa.“ Zastavila sa pri mne poskakujúc z jednej nohy na druhú. To ako vážne ? Pošle ma tam teraz, keď prichádza ON ?
„Dobre.“ Ofučane som prikývla. Dave ma ťapol dlaňou medzi lopatky a postrčil dopredu so svojich smiechom búrajúcim bariéry v mojom mozgu.
„No koho tu nestretnem.“ Arogantne sa Harry zasmial a sadol si na barovú stoličku po boku s nejakým dievčaťom.
„Radšej by som ťa tu nevidela.“ Úprimne a od srdca som odpovedala.
„Prepáč Marissa, som tak nevychovaný,“ šokovane mávol rukou a pokračoval,“ Beth, moja nová spolubývajúca. Toto je Marissa, moja priateľka.“ Predstavil nás.
„Rada ťa spoznávam.“ Odpovedala s milým úsmevom.
„Ospravedlníte ma ?“ Harry jej pomohol vstať. Videla som jej chrbát vzďaľujúci sa od nás a približujúci sa k toaletám.
„Odkedy si taký galantný ?“ opýtala som sa utierajúc poháre.
„Menej otázok, viac nalievania.“ Mykol prstom a ukázal na fľašu farebného alkoholu.
„Kto ti povedal kde pracujem ?“ spýtavo som nadvihla obočie a položila mu otázku.
„Môjmu pohľadu podľahne každá.“ Pýšil sa s okrajom pohára prechádzajúcim po spodnej pere.
„Prestaň využívať priateľku svojho spolubývajúceho na zistenie informácií.“
„Nečerti sa, veď som nič zlé nespravil.“ Ohradil sa. Zadíval sa niekam za mňa a ani tým, že som mu zamávala rukou pred očami som neprerušila jeho pohľad. Ľudia sa pomaly začali zberať domov. Parket sa prečisťoval od ľudí potužených alkoholom a s chuťou putovať rukami tam kam by nemali. Ani pri bare ich veľa nebolo.  V pohode by ich zvládli len dvaja.
„Ideme tancovať.“ Zvolal Dave a schopil ma za ruku.
„Tak takú radosť ti neurobím. Nestrápnim sa tu hneď prvý deň.“ Odporovala som a zaprela sa nohami do podlahy. Tramky sa mi začali šmýkať a ako ma viac ťahal, tým viac som sa približovala k parketu.
„O mňa sa báť nemusíš, nalejem si aj sám.“ Ubezpečil ma Harry a natiahol sa po fľašu. Mala by som ich dávať nazad na miesto a nenechávať ich v dosahu zákazníkov s chuťou.
„Nebudem sa ťa to pýtať dvakrát, proste ťa vezmem na ruky a ideme.“ Vysvetľoval bez ohľadu na to, že som sa držala pultu.
„Neopováž sa to do seba naliať celé. Opýtam sa Marissi.“ Ukázala som na ňu keď sa k nemu vrátila. Dave ma za sebou ťahal až na parket, kde sa ešte dosť ľudí vlnilo v rytme hudby.
„Ja ale veľmi netancujem.“ Postavila som sa na špičky a zakričala mu do ucha.
„To je skvelé, ja totiž neviem tancovať vôbec.“ Zasmial sa neďaleko môjho ucha.
Nie žeby som v L.A. nechodila von s priateľmi tancovať, len ma to proste neťahalo. Zavrtela som so sebou pár minút, posadila sa nazad a robila spoločnosť ľuďom, ktorý nemali náladu alebo sa cítili zle. Obkukala som pár krokov od dievčat vedľa mňa, niečo som si domyslela aj sama z večerov strávených vonku spred pár mesiacov a niečo som si doplnila sama. Hlasná hudba vybrovala celým mojim telom. Chytala som zimomriavky a smiala sa na Daveovi. Zavlnila som trupom, pár krát zamávala rukami nad hlavou, prešla pár krokov k nemu a chytila ho okolo pása. Vyzeral vystrašene keď som to urobila.
„Neboj sa.“ Chytila som ho rukou za zátylok a prisunula si ho k sebe bližšie aby som mu to mohla povedať.
„Ja ? Nebuď smiešna.“ Bokom mi drgol do toho môjho. Pokrčila som nosom a zaškerila sa. Cez jeho plece som uvidela Marissu ako odchádza. V obtiahnutých šatách prekladala jednu dlhú nohu za druhou obutú v topánkach na vysokom opätku a taktiež s bojovým výrazom na seba nasadila rifľovú bundu. Vytiahla si z nej vlasy von a sebavedomo roztvorila dvere dokorán, ktoré za ňou o chvíľu zavrel ochrankár. Davea som stiahla z parketu preč nazad k baru. Náhodou som mu skočila na nohu, nadával až sa za ním prášilo.
„Už vieš, že so mnou nemáš tancovať.“ Pousmiala som sa a podala mu ľad.
„S Ericou som už tancoval, tradície musím dodržiavať.“ Odpovedal a priložil si ho na nohu.
„Beth, na chvíľku.“ Začula som spoza svojho chrbta. Harry sa znovu posadil na svoje predchádzajúce miesto a prstom naznačil, aby som k nemu prišla. S napnutou sánkou a očami tmavšími než inokedy sa na mňa díval a mala som pocit, že odo mňa niečo bude chcieť.
„Čo potrebuješ ?“ oprela som sa dlaňami o dosku.
„Potrebujem to, aby si vzala jednu fľašu a šla so mnou.“ Odpovedal. Zdalo sa mi, že som nepočula dobre.
„Nezabudol si náhodou, že poobede si ma chcel prizabiť a teraz mám s tebou niekam ísť ?“
„Brzdi s tými emóciami. Chcem si s niekým vypiť nie sa nechať súdiť. Ideš alebo nie ?“
„Fajn, idem.“ Rozhodla som sa. Možno aj zistím, prečo ma nemá rád.
„Povedz šéfovi, nech mi to stiahne z platu.“ Zamávala som fľašou z matného skla pred Ericinymi a Lucovimi očami.
„Začínaš skvele.“ Zhodnotil a nadvihol prst smerom hore.
„Daj si bacha. Vyzerá byť naštvaný.“ Upozornila ma Erica.
„Dám, neboj sa. Dobrú noc.“ Objala som všetkých troch. Pri Daveovi som sa zdržala dlhšie. Podať mu ospravedlnenie a patričné vysvetlenie prečo so sebou beriem Harryho bolo zdĺhavé.
„Môžeme ísť ?“ nedočkavo sa opýtal.
„Toto ti ja nosiť nebudem.“ Rovnako arogantne ako sa so mnou zhováral on som mu aj ja odpovedala. Vtisla som mu kus skla do ruky, nebudem aj jeho nosič. Pozdravila som sa vyhadzovačovi a čakala, kedy Harry príde s autom pred klub.