sobota 26. októbra 2013

Our Demons 3. - Only one date.

Je to tu, znovu na poslednú chvíľu. 
Deje sa niečo? Komentáre? Nie? :(
O chvíľku sú prázdniny, júj :) Čo máte nové?
Love ya xxx



     S rukou priloženou na ústach a hrnčekom čaju v ruke sa s tvárou plnou znechutenia zo stredajšieho rána vybrala k dverám. Začiatok dňa sa nemôže zaobísť bez novín. Nápis pod novinami na rohožke pred dverami, ktorí obsahoval slová „Vítame Vás“ jej trpko pripomínal, ako jej znepríjemňuje deň to, keď sa pri dverách objaví niekto, koho tak rada na svojom pozemku nevítam. Napríklad podomový predavači, hrôza!  Človek sa ich nedokáže zbaviť ako žuvačky nalepenej vo vlasoch. Nohou nastoknutou v topánke siahajúcej po členok zavrela dvere a zatiaľ čo si snažila užívať ničím nerušené ráno, do uší sa jej dostal dupot nôh jej mami. Podľa hlasitosti jej krokov usúdila, že vychádzala zo spálne, prechádzala popri kreslách a stolíku na chodbe, masívnej kvetine, ktorú si doniesla z výletu pri malom výklenku pre okno a ako sa jej opätok topánky dotkol prvého schodu, rozhodla som sa odpratať sa jej z cesty a posadiť sa k stolu do kuchyne. Z prázdneho pultu, ktorý je väčšinou zaplnený zeleninou a pečivom sa na ňu pozerala iba veľká hlava ovce, ktorá jej papierikom zastoknutým medzi ušami pripomínala, že mám nakúpiť alebo vyzdvihnúť šaty z čistiarne.
„Dobré ránko, slniečko,“ zaštebotala mama plná energie a pripravená na nový deň plný práce, ktorý jej večer bude prerastať cez hlavu.
„Dobré aj tebe,“ úsmevne odpovedala.
„Môžeme už ísť? Chcem stihnúť schôdzku,“ neisto si prezrela čas na hodinách vykúkajúcich spod lemu saka. Zvykom u Noeinej mami je, že keď si myslí, že nič nestíha tak toho stíha práve najviac.
„Môžem si vziať autobus,“ navrhla. Bolo zbytočné namietať. Pobehovala po chodbe s obalmi plnými papierov a horlivo sa ich snažila natlačiť do kabelky, ktorú nakoniec nemohla ani zavrieť. Žiadne návrhy nebrala ako možné riešenie.
„Odkedy si sa ty s Jaredom spriatelila so šoférom autobusu, ktorý ti ochotne zastaví namiesto zastávky pri škole pri kníhkupectve mu už viac nedôverujem,“ nadvihla kútik úst a pery v pôvodnej súmernej čiarke zmenila na úsmev.
„Mami, mám osemnásť. Pre môj  vek je to normálne. Navyše, za všetky moje problémy môže Jared alebo Layla,“ vysvetlenie jej prefučalo ušami ako Noein otec okolo obchodu so zdravou výživou.
„No jasné, všetci sú zlí a ty si tá obeť, že, moja milá?“ mama presne popísala stav jej osoby a to len pri tak jednoduchom držaní dverí, aby cez ne mohla bez problémov prejsť.
„Vieš, väčšina matiek obviňuje za problémy svojich detí práve ich priateľov.“
„Lenže väčšina ľudí nemá za dieťa takého potom s nápadmi aké máš. Nastúp do auta, ja som v našom vzťahu tá, ktorá by ťa mala poúčať,“ pohrozila jej.
Jej kabelka spolu so sakom a hromadou papierov letela krátkou dráhou na zadné sedadlo pomerne veľkého auta. Pohodlne sa usadila na sedadle potiahnutom koženými poťahmi a cez telo si natiahla čierny pás, ktorého cvaknutie Noe uistilo, že ju mama nebude upozorňovať na predpisy. Uprené zízanie do zošita plného latinských názvov ľudského tela mamu odradilo od rozhovoru. Radšej svoju dcéru nechala vo víre biológie a venovala sa svojej dôležitej činnosti. Ľahko zvierala volant v dlaniach a krk naťahovala najvyššie ako sa len dalo. Zapríčinila to kolóna áut, ktorá na seba navzájom trúbila a nedočkaví šoféri sa nakláňali zo stiahnutých okienok a pokrikovali po sebe ako na stavbe.
„Nedávno som premýšľala o školskom plese, ako vám idú prípravy?“ dominantný hlas prerušil prázdnotu vypĺňanú zle naladenou stanicou v rádiu, ktorá zachrapčala pri každom slove, ktoré moderátor vyslovil. Niekedy bolo vážne nevýhodou, že jej mama bola členkou rady rodičov.
„Neviem, chystám sa tam ísť len najesť,“ odfrkla.
„Žartuješ? Určite budeš tancovať. Predsa ťa už niekto pozval, že?“
„Nie a netuším, či sa na to niekto chystá,“ usmiala sa. Zaťažovať svoju mamu školskými akciami naozaj nemá zmysel. Jediné čo tým dosiahne je to, že bude zo spomínanej akcie, ako je napríklad nastávajúci ples, nadšená viac ako ona čo jej uberá z vlastného potešenia.
„Niekedy mám pocit, že rozmýšľaš príliš negatívne,“ zhodnotila s nespokojným pohľadom, ktorý jej vyžaroval z očí. Akoby Noe nepoznala. Veď je jej vlastná dcéra, takto ju vychovala. Niekedy sa kritické myslenie vypláca, pretože ak očakáva, že všetko nedopadne najlepšie o to krajšie prekvapenie čaká na to, ako sa jej celá tvár zaleje šťastím.
„Netáraj hlúposti.  Niekto milý, slušný a pekný si ťa určite všimne a nespustí z teba oči,“ ani si nestihla všimnúť, kedy sa kolóna áut stihla rozpustiť a mama vyhodila smerovku k jej škole.
„Dobre mami, ak ho niekde nájdeš, daj mi vedieť,“ zaprela sa do dverí a otvorila ich, kým mama niečo hľadala v priehradke pri ručnej brzde. V diaľke zazrela dievča, ktoré stálo pri skupinke ľudí uprene sledujúcich jej postavu. Po otvorení zadných dverí vytiahla ruksak a šikovne si ho prevesila na plece, aby mamu nezdržiavala.
„Nezabudni, že po obede ideš k otcovi,“ mihalnice s jemnou vrstvou maskari sa zatrepotali vo vzduchu a tak rýchlo ako okno stiahla, tak ho aj vytiahla.
„Ako by som mohla,“ povedala si sama pre seba. Uznávala, že jej hodnotenie situácií a väčšiny veci je kritické. Čierna je jej obľúbená farba, žeby bol tento zanedbateľný fakt dôvodom? Ako správne tvrdohlavé dieťa svojich tvrdohlavých rodičov musím mať posledné slovo. Ani sa nečuduje, že stupeň kontaktu s mužským pokolením ostal na úsmeve alebo jednoduchej konverzácií. Nikto nemá náladu sa s ňou hádať. A navyše sa z toho čím skôr snaží vyvliecť aj Jared. Ten chlap, ktorý so ňou vyrastal už od plienok sa taktiež zdráha násilnej výmene názorov.
„Layla?“ ľahké tľapnutie Noeinej ruky po pleci ju strhlo.
„Noe! Ahoj,“ nadšene zvolala.
„Čo sa tu deje?“
„Prvé stretnutie nedobrovoľných dobrovoľníkov pre tohtoročný ples. Dohodla som sa s dozorom pre poškolákov, aby mi ich požičali,“ ukázala na nich a vyzeralo to tak, akoby bola pyšná na to, že ich vlastní. Jej vlastné trofeje. Znechutení prváci a druháci s pár kusmi maturantov a tretiakov sa okolo seba obzerali a hundrali si niečo popod nos. Určite k tomu patrilo aj to, že sa nechali zmanipulovať týmto dievčaťom, ktoré je od nich nižšie o hlavu a rozdáva im úlohy, aj keď oni patria do športových tímov, klubov gotikov či iných spoločenstiev, čo je pod ich osobnú úroveň.
„Nechceš sa k nám pridať?“ rozjašene navrhla. Laylu má Noe úprimne a z celého srdca rada, no keď príde na organizovanie, je lepšie od nej utekať kade ľahšie. Neraz sa stalo, že sa v koši našiel nejeden rozbitý pohár, ktorý sa stal jej obeťou.
„Veľmi rada, ale s niečím menším a práve teraz nie. Utekám na biológiu. Máme pitvu,“ zaplesala.
„Fuj! Preto som sa prihlásila do školskej rady,“ ohrnula nosom. Laylina choroba sa nazýva ´ruky preč od všetkého čo sa hýbalo´, ak sa jedná o biológiu.
„Super, ja odchádzam. Veľa šťastia.“
„Vďaka, ale nevypínaj si mobil ani nezapínaj tiché zvonenie. Nikdy nevieš, kedy ťa budem potrebovať,“ zakričala za ňou.

„Pripravená?“ ozval sa otcov hlas spoza dverí kabínky v jednom pánskom obchode s decentnými odevmi. Poslušne a nedočkavo čakal na gauči s dvoma krabicami topánok vedľa seba.
„Poď von!“
„Tak, čo na to hovoríš?“ otvoril dvierka a otočil sa okolo svojej osi. Založené ruky vo vreckách vytiahol von a nadvihol si nohavice aby Noe videla lesknúce sa topánky žiariace na jeho nohách.
„Pekné. Vyzeráš skvele,“ usmiala sa.
„Mám tam ešte pár nohavíc a košieľ, takže ich idem vyskúšať,“ povedal a zavrel sa nazad do kabínky. Jej mobil začal horlivo zvoniť vo vrecku mikiny.
„Ahoj! Tak ako idú prípravy?“ zvolala do telefónu.
„Potrebujem od teba malú službičku. Sľúb mi, že sa na mňa nenahneváš,“ Laylina intenzita hlasu sa znížila. Vedela, že prichádza niečo zvláštne, prinajhoršom zlé.
„Layla, keď si mi naposledy toto povedala, Harrymu si dala moje číslo,“ prevrátila očami. Otec znovu vyšiel z kabínky ale tento krát držal v rukách dve kravaty. 
„Poraď mi. Elegantná čierna so zlatými pruhmi, alebo milá bledožltá?“ svojim kritické okom musela urobiť ťažké rozhodnutie. Úprimne nevidela rozdiel medzi kravatami, ale keďže je ňu mňa čierna farba šťastná farba, ruka jej vyletela naproti čiernemu kúsku látku vytiahnutého z malého priesvitného sáčku. Spokojne sa vrátil do kabínky a Noe sa zdvihla z gauča mieriac preč od kabínok smerom do rohu butiku.
„Nie je to až tak hrozné. Iba potrebujem niekoho, kto by sa postaral o ochranku, ľudí na moderovanie a plagáty,“ vychŕlila zo seba. To ako jej povedala, že je schopná jej pomôcť s niečím malým znovu nebrala na vedomie.
„Mám sa nasúkať do obleku ako muži v čiernom?“
„Nie, zožeň niekoho. Je to jedno, koho nájdeš pretože títo ľudia sú absolútne zatrpknutý a nehodlajú pohnúť ani prstom. Áno Rob, pozerám sa na vás...“ hromžila až sa hory zelenali.
„Fajn, urobím čo sa dá. Aká je téma?“ nadvihla jej hlas a oprela sa o stenu po svojej ľavici.
„Maškarný bál.“
„No do čerta!“ vyplietlo sa z jazyka. Do líc sa jej nahrnula krv, keby ju niekto videl pomyslel by si, že jej tvár spaľuje horúčka. Predo ňou sa pri pokladni zastavil vysoký muž plný života a šarmu, ktorý ženami pulzoval už na metre ďaleko. Lakťami sa opieral o pult oproti mladej predavačke, ktorú obletoval hlúpi úsmev okolo celej tvári. Pri uhle jej pohľadu sa mu do tvári zo strán plietlo niekoľko kučier a úzky, no vypracovaný trup mu obopínala bledomodrá košeľa, ktorú dopĺňali čierne džínsy padnuté len tak-tak sa držiac na jeho úzkych bokoch.
„Čože?“ nechápavo zvolala do telefónu.
„Nič, pomôžem ti. Maj sa,“ nevypočula si jej pozdrav, pretože keď ho povedala ona telefón dávno zložila. Prizerať sa naňho so založenou rukou vo vrecku mojej mikiny bolo jediné, na čo som sa zmohla. Keď pootočil hlavu doľava, na tvári sa mu rozplynul úsmev. Vyzeral milo, kým nezačal nič hovoriť. Zahryzol do spodnej pery a niečo povedal predavačke. Tá mu za odpoveď podala čierny vak v ktorom bolo nejaké šatstvo. S radosťou si ho prevzal a s úsmevom sa pobral preč.
„Katherine!“ oslovil ju a peňaženku si založil do zadného vrecka nohavíc.
„Harry. Žeby náhoda?“ vydýchla. Zdalo sa, že jej zaskočené jednanie ho neprekvapilo, ba priam pobavilo.
„Dovolím si to nazvať osudom,“ ohradil sa.
„Počula som, že ti niekto dal moje číslo.“
„Myslíš Laylu? Máš úžasnú kamarátku,“ uznanlivo vyhodnotil jej výber priateľov.
„To mám. Načo ti ho potom dala, keď si ho nepoužil?“
„Je to tajomstvo, ale tebe ho poviem. Chcel som vidieť, ako sa zatváriš až ťa oslovím Noelle,“ naklonil sa k nej a svoje pery zastavil tesne vedľa jej ucha. Harryho dych sa oňho obtieral a Noe sa po tele rozbiehali zimomriavky ako na pretekoch.
„Keď sme už pri tom, tiež si mi nepovedal, že vlastníš bar,“ odtiahla sa. Z chuti sa zasmial a prstom si prešiel po spodnej pere, ktorá bola jemne odutá a vysušená.
„Pretože si sa nepýtala,“ zadíval sa na mňa z výšky a založil ruky do vreciek. Akoby ju chcel za niečo pokarhať. Vlastne v tú noc ani nedostala žiadnu príležitosť o ňom niečo zistiť. Premohol ju viac strach než túžba sa o ňom dozvedieť viac informácií, než len jeho meno a dostať jeho ubezpečenie, že ich stretnutie bude skoré.
„To je vlastne jedno,“ snažila sa mu otočiť mu chrbtom, aby sa vrátila k otcovi. Dlhým krokom na stranu jej však jednoducho zabránil v únikovej ceste a naklonil hlavu tak, aby si ju mohol lepšie obzrieť.
„Keď sme k sebe už tak navzájom otvorení, máš plány na piatok?“ myknutie obočím jej pridalo k nutkaniu zasmiať sa nad jeho výrazom v tvári, ktorý bol znovu sebavedomí. Noe neprestávalo prekvapovať Harryho nadšenie pre znemožňovanie jej odchodov z jeho prítomnosti.
 „Netuším čo budem robiť zajtra, nie to v piatok, Harry,“ zasmiala sa.
„Môžem ti nejaký plán zariadiť,“ uškrnul sa a rukou sa zaprel do steny. Pohľad jej skĺzol na otca, ktorí sa prechádzal v nových topánkach vytiahnutých z krabice. Znovu sa vrátila k Harrymu, nespúšťal z nej svoje oči. Úpenlivo čakal na odpoveď a vyzeral, že by si na ňu počkal poriadne dlho, ak by bolo treba.
„Myslíš spoločne? Len my dvaja?“
„A auto, ak ti to nebude vadiť,“ dodal s lahodným úsmevom.
„Neviem. Asi nie,“ zvráštila čelo. 
„Prečo? Veď je to len jedno rande,“ ruku si založil znovu do vrecka. Čierny vak mal prehodený cez plece kým ho držal za vešiak. Nedokázala sa takto sústrediť a vytvárať racionálne rozhodnutia. Jasne chcela odpovedať jedným slovo, keď ju zastavila otázka, kto ten chlap vlastne je.
„Už je z toho rande?“ prekvapenie v Noeinom hlase sa mu muselo zaryť do mozgu.
„Áno, už je to rande. Tak prečo nie?“ naliehal.
„Ani ťa poriadne nepoznám,“ úprimne po tom ani netúžila. Zasmiala sa na ňom a jeho prekvapenom výraze. Žeby odmietnutie nepočul často?
„Veď ani ja teba, v tom je to čaro. Len jedno rande, nič sa ti nestane. Budem ťa ochraňovať a ak ťa to rozveselí, otvorím ti dvere všade kam pôjdeme,“ sklonil hlavu a až vtedy si všimla, že ma zelené oči. V strede svetlejšie a čím viac pokračovali k okraju, tým viac tmavli.
„Dobre. O pol deviatej,“ založila si ruky za chrbtom a určila presný čas.
„Pol desiatej,“ opravil ju. Svoje oči privrela namierené na jeho tvár a zovrela pery.
„Vyzeráš božsky, keď sa ti niečo nepáči,“ očami si ju prešiel od hlavy po päty a Noe jeho komentáre prišli tak nenútené, až sa jej nad nimi chcelo zasmiať.
 „Dovolíš?“ posunula  sa o niekoľko krokov dopredu pred jeho ruku, ktorá ešte stále zabraňovala, aby sa vrátila naspäť k otcovi.
„Už áno. Maj sa Katherine,“ šepol jej do ucha.
„Môžeš ma volať Noelle,“ pozerať sa naňho do výšky bolo zvláštne. Niečím jej pripomínal Jareda, no keď som si predstavila, ako by reagoval keby ma videl s chlapom ako je Harry, okamžite sa jej myšlienky zamerali na niečo úplne iné.
„Viac sa mi páči Katherine,“  odtiahol sa. Na rozlúčku sa nezabudol ešte raz otočiť a žmurknutie venoval priamo Noe. Jeho chrbát sa o nej pomaly vzďaľoval. Nadvihnutou rukou pozdravil muža postávajúceho pri pulte v uniforme obchodu v ktorom sa nachádzali. Znovu sa naňho usmiala, keď sa ešte raz otočil a o chvíľu nadobro zmizol z jej zorného poľa. Cestu si nasmerovala popri vešiakoch plných svetrov až k otcovi, ktorý stál pri gauči s jej taškou zo školy a svojimi vecami, ktoré si vybral a chystal zaplatiť.
„Kam si zmizla, zlatko?“ opýtal sa. Jednu ruku položil cez jej plece a jeho cieľ bol jasný. Pokladňa.
„Stretla som jedného známeho.“ 

štvrtok 17. októbra 2013

Our Demons 2. - Hands off!

Časť by bola skôr ale nebola som doma, takže je to tu až teraz.
Pekné čítanie a prajem príjemný zvyšok týždňa :) xx



Harry
1:21 poobede
        Posilňovňa bola priestranná, úprimne až nad moje očakávania. Niekoľko ľudí v mojom či mladšom veku si spokojne pracovalo na kondícií a ja som netrpezlivo očakával dámu v stredných rokoch, kedy príde, zastaví sa predo mnou a vypočuje si moju prosbu. Po malom osviežení v podobe nie príliš čerstvej pomarančovej šťavy som obrátil svoj pohľad na rad stacionárnych bicyklov, kde na predposlednom šliapal ako o život chlapík, kvôli ktorému som sa do tohto zavšivaveného mesta vrátil. Pravdu povediac, bol jediný človek, kvôli ktorému som sa vrátil. Dievča hanblivé a ,pre môj mozog zvyknutý na dievčatá s pekne vyzerajúcou tvárou no nulovou inteligenciou, prešibané ma predsa len presvedčilo, aby som svoju prácu neopustil tak rýchlo ako som sa k nej dostal.
„To ovocie si odšťavoval vlastnoručne, že si tam bol tak dlho?“ udychčane sa ma Louis opýtal pri tom, čo svoje dlane opieral o držadlá.
„V meste som nebol riadne dlho, musím si predsa poobzerať čo sa tu zmenilo,“ svojsky som sa ohradil, položil nohy na pedále a zľahka zabral. Nechcel som budúcu obeť chomúta znovu znervózňovať rečami slobodného chalana, preto som zaradil neutrál.
„Ako sa má Emma ?“
„Nervózne. Dnes ideme prejednávať výzdobu miestnosti na oslavu spolu so svokrou, mamou a švagrinou,“ jeho prevrátenie oči mi presne dalo najavo, ako veľmi sa mu do toho chce hrnúť.
 „Prepáč, zopakuješ mi ten zaujímavú moment tvojej predchádzajúcej vety?“ uškrnul som sa, začal prepínať pesničky na iPode.
„Svokra? Je rozvedená,“ zamračil sa a ohrnul nosom. Nebrať ohľad na to, že je to jeden z mojich najlepších priateľov už od škôlky, jedným šmahom mojej dlhej nohy už leží na zemi s odtlačkom podrážky na pravom stehne. Akoby ma nepoznal.
„Švagrina. Nikdy si mi nepovedal, že má Emma sestru.“
„Pretože má 18 a ty by si ju len a len skazil. Je to skvelé dievča.“
„Aj ja som skvelý. Navyše má 18, hľadám niečo vyspelejšie,“ vysvetlil som.
„Predbehol si ju o štyri roky, tiež nemáš čo vyskakovať. Iba ťa varujem, ako môj svedok dáš ruky preč!“ pochybovačne sa uškrnul a zastavil svoje strohé nohy na jednom mieste. Niekoľko kvapiek potu mu stekalo po čele a vynárali sa spoza vlasov, ktoré mu lenivo padali od zátylku až do tváre. Dokonalo poznal môj pohľad, keď niečo plánujem a nezaváhal ani tento krát.
„Niečo tu je, si príliš dobré naladené. Čo je zač?“ hodil do mňa svoj uterák, podotýkam páchnuci a moja grimasa znechutenia mu poslúžila ako skvelý dôvod k smiechu. Rýchlo som ho zo seba striasol a iPod zasunul do vrecka na šortkách.
„Povedzme, že je to taký môj malý projekt,“ nadvihol som kútik svojich pier a narovnal chrbát tak, aby som mohol spokojne začať s bicyklovaním.
„Fajn, povieš mi o tom tvojom projekte inokedy. Ja idem, nešetri sa a šliap,“ rukou zovretou v päsť mi buchol do ramena o pár minút mi mával cez presklenú stenu z opačnej strany ulice.
 Kým sa moje nohy venovali precíznemu šliapaniu, mne lietali hlavou tisícky vecí. Hlavne ma však zaujímalo, čo môže drahá Katherine teraz robiť. Mávnutím prsta skladá chlapov do kolien? Alebo si nevinne sedí za volantom auta a rúti sa mestom s mysľou voľnou ako vták letiaci všade, kam sa mu zapáči? Pri každom pohybe nohou som cítil, ako sa podlhovastý telefón vo vrecku prevaľuje z jednej strany na druhú a neskôr znovu nazad. Už od malička som nenávidel pocit zvedavosti, ktorý má zvádzal na koľaj, po ktorej som rozhodne ísť nechcel. Vykašľať sa na celú moju hrdosť bolo v tom momente najlepšou alternatívou a čo nevidieť som počul tón spôsobujúci nedočkavosť v mojom celom tele.
„Ahoj Layla, ako sa dnes máš ?“ tvár sa mi zaliala úškrnom, dodal mi chýbajúci pocit istoty a spokojnosti, ktorý vyprchal počas dnešného zvyšku noci.
Noe 
14:30
         „Svadba je o dva týždne a ja nemám nič pripravené!“ Emmino pohoršenie z môjho pohľadu nebolo vôbec opodstatnené. To čo sme stihli za posledný týždeň by firma stihla za mesiac.
„Čo to melieš? Máš úžasnú miestnosť, jedlo z ktorého ti je v skutočnosti zle, ale Louisovi chutí tak si ho nezmenila. Šaty sú už trikrát prerobené lebo na každú skúšku prídeš o dva kila ľahšia a máš taktiež  kostol, v ktorom sa brali aj naši. Plus dva ďalšie družičky, ktoré síce budú opité už pred polnocou, ale o to väčšia zábava to bude.  Zabudla som niečo?“ svoj monológ som v sebe dusila odkedy sme prišli do miestnosti plnej stolov a stoličiek.
„Nie, nezabudla. Si hrozná čo sa týka podporovania, ale vďaka,“ ohrnula nosom a svoje ruky natiahla k môjmu krku, aby ma objala.
Miestnosť bola v nepravidelnom tvare, vždy sa našiel nejaký výklenok, ktorý jej dodával svojský vzhľad. Po celej dĺžke miestnosti sa tiahli majestátne francúzske okná, ktoré prepúšťali hromadu svetla a na vrchu ich obopínali nariasené šifónové látky, ktoré držali závesy padajúce až k podlahe. Pompézny vzhľad tomu dodávalo taktiež niekoľko zrkadiel zavesených na stenách a veľký kozub, ktorý sa rozprestieral v rohu miestnosti spolu s troma svietnikmi a veľkými drevenými hodinami zavesenými nad ním. Večer sa celá miestnosť presvetlila troma sklenenými lustrami s niekoľkými desiatkami žiaroviek. Skvelú atmosféru doplní moja sestra s nadýchaných šatách spolu s Louisom a jeho zábavným úsmevom.
„Zlatíčko, nemáš sa čoho báť. Noe má pravdu, sme v predstihu. A konečne prišiel aj Louis,“ nadšenie mojej mami pre svojho nového zaťa neutíchalo. V živote by som si nebola predstavila práve ju, prísnu ženu, ako víta nejakého chlapa, ktorý si o niekoľko dní vezme jej dcéru za ženu. Prišlo mi to ako absolútny nezvyk. Louis ju slušne pozdravil a daroval dva bozky na tvár z každej strany. Svoje kroky obrátil k mojej sestre, zrútenej prakticky z ničoho, ale už niekoľko týždňom sa snažím pochopiť ženy trpiace predsvadobným syndrómom. Za ním sa do sály vošla jeho mama, celá veselá a milá ako vždy. Zamierila si to k svojej budúcej neveste a z rituálu privítania nesmela vynechať ani mňa.
„Konečne som našla vzorkovník. Moja asistentka má v krabiciach nehorázny neporiadok,“ dvojkrídlové dvere do miestnosti roztvorila žena v kostýme púdrovej farby a precízne vypnutými vlasmi dohora, ktorá tento priestor spolu so záhradu a terasou vlastnila. Ako správna podnikateľka nesmie strácať úsmev z tváre, preto ho rozdávala aj vtedy, keď to príliš potrebné nebolo. Taktiež sa starala o výzdobu a všetko potrebné, čo si nastávajúci mladomanželia nezvládli vziať na plecia.
„Noe, môžem ťa na chvíľu odtrhnúť od tých papierov?“ Louisove vlasy zašumela vedľa môjho ucha a úprimne som si vydýchla, pretože usporiadať našu početnú rodinu tak, aby sa teta z mesta na juhu a teta z mesta na východe dokázali porozprávať aj bez toho, než by pri nakláňaní sa cez stôl nerozbili dve-tri fľaše je prakticky nemožné.
„Nemôžeš, musíš,“ usmiala som sa.
„To som rád. Mám otázku, hovorila ti už niečo Emma o mojom svedkovi?“
„Spomenula mi, že sa vrátil do mesta iba pred mesiacom. Mohol by si mi o ňom niečo povedať, keď s ním mám stráviť celý váš veľký deň?“ uškrnula som sa. Bradu som si podoprela o dosku na ktorej boli pripnuté papiere so zasadacím poriadkom a kútikom oka zazrela mamu ako rozhadzuje rukami pred pódiom a horlivo niečo vysvetľuje mojej sestre.
„Je to fajn chalan. Ale chcem ťa poprosiť o to, aby si si naňho dávala pozor. Má veľmi rád žeby, obzvlášť pekné a nechcem, aby sa niečo stalo,“ dokončil. Telom mi prešla jemná triaška. 
„Louis, je to od teba veľmi milé, ale celý čas budem tu a uvidíš ma. Hádam nie je žiadny šialenec. Ináč by si si ho asi nepozval za svedka na vlastnú svadbu, alebo sa mýlim?“ jeho tvár opustili tvrdé črty. Vystriedali ich vrásky pod očami a roztiahnuté pery do mierneho úsmevu.
„To nie, máš pravdu. Ak by som ťa nevaroval, nemohol by som ti dať za vinu, ak by sa niečo zvrhlo,“ nemám rada ak mi niekto prstami strapatí vlasy. Pri Louisovi, ako mojom nastávajúcom švagrovi, sa to ešte viac stupňuje. Zmocnil sa ma pocit pobavenia, ako sa mňa stará. Veď má štyri sestry, to mu nestačí ? Potrebuje ešte piatu? Každopádne mi vylepšil náladu. Aký chlap starý rovnako ako Louis by chcel mať niečo s osemnásťročným dievčaťom, ktoré sotva pozná ? Tak dobre, zopár by sa ich našlo.
         „Ako tvoja najlepšia kamarátka by som ti mala povedať, že tvoja posadnutosť už nemá obdobu,“ zásadová Layla ma vždy dokáže tak neskutočne naštvať. Naťahovanie sa s ňou pred vrátkami k štadiónu patrí k našej utorkovej a piatkovej rutine. Tento krát to bola tá utorková.
„Sklapni a kráčaj,“ vyplazený jazyk jej jasne povedal, že nemám chuť sa s ňou hádať. Vrčanie a prevrátené oči mi priviedli do žalúdka skvelý pocit, že dnes nebudem na tribúne sedieť sama ako prst. Pred hlavnou bránou boli straší študenti, ktorý dostávali pokyny k telocviku a ja som sa pri nich nechcela zdržiavať. Preto som si našla malú škáru v plote, cez ktorú sa v bezpečí a bez nejakých úhlavných svedkov dostanem na ihrisko.
„Tú dieru by sme mali nahlásiť školníkovi,“ jej nalakovaný prst sa zastavil tesne pred dierou. Potiahla som ju za celú ruku k sebe a tak jej pomohla preliezť bez tých zbytočných rečí. Vyliezli sme spopod tribúny a aj keď sa nenápadne nasmerovala k východu, ja som ju hneď pekne preorientovala na druhú stranu.
„Layla?“ stuhla som. Pomaly som sa otočila a nedokázala uveriť vlastným očiam. Síce ten chlapčenský hlas nebol smerovaný na mňa, v hlave som si ho pretvorila podľa seba.
„Ahoj Jace,“ uškrnula som sa a zamávala mu s papierovým sáčkom v ruke. Oblečený vo futbalovom drese a pripravený na svoj tréning si ladne prebehol od ostatných chalanov k nám. Na tvári som sa snažila pôsobiť v pohode. Veď sa mi pozdravil, tak fajn. Vo vnútri som sa hádzala o zem od radosti.
„Čo tu robíte?“ usmial sa a vzal do rúk loptu, ktorú mu tréner hodil.
„Prišli sme sa sem naobedovať. A Noe sa chcela pozrieť na Jareda,“ s úsmevom odpovedala a ja som naňho len zízala ako na nevídaný zjav. Ako to, že nad týmto chlapom slintám ako nad sladkosťami na Vianoce. Vlastne on je takou malou sladkosťou. Spotené vlasy mu padali do čela a sivozelené oči sa raz upierali na Laylu a raz na mňa spolu s prívetivým výrazom v tvári a záujmom o informácie, na ktoré sa jej vypytoval. Všimla si, ako sa mi pomaly otvárajú ústa. Päsťou mi buchla do boku a pokračovala v rozhovore.
„Počul som, že sa bil v bare?“
„Jared? Ehm...hej. Menšia nezhoda,“ vykoktala som.
„Aha. S tými modrinami vyzeral akoby mu na brucho niekto vylial plechovku fialovej farby,“ zasmial sa.
„Už sa to lepší. Natiera si to každý deň s nejakou masťou,“ na Laylinej tvári som nenašla oporu iba nechápavý výraz. Kývla hlavou a mykla obočím. Priveľa informácií? Jasne, že áno. Jeho nezaujíma čo robí môj bratranec aby sa zbavil modrín po víkende. Jace však vyplašený nebol. Pery sa mu sformovali do úsmevu a obzeral sa na strany príliš často.
„Melton, na ihrisko!“ trénerov dunivý hlas sa rozozvučal po celom ihrisku a spolu s jeho píšťalkou medzi zubami sa ho nikto neopovážil ignorovať.
„Dobre baby, mal by som už ísť. Dobrú chuť, uvidíme sa,“ mávol a aj keď som ja stála pri tribúnach a on bol v strede ihriska, ja som pokračovala v kývaní bez najmenšej prestávky.
„Ideme jesť, Noe,“ zvolala mi Layla do ucha a mňa strhlo. Nemám rada, ak mi niekto podáva informácie tak necitlivým spôsobom.
„My sa uvidíme,“ celá vo vytržení som pripomenula a posadila sa na najvyššiu z lavičiek. Všimla som si Jareda, ktorý poskakoval a išiel si ruky dolámať aby nám naznačil, že si nás všimol tiež. Moje nadvihnutie ruky musela stačiť na to, aby sa zastavil a ja som sa mohla naďalej rozplývať z Jaceovej prítomnosti.
„Veď je to Jace,“ znechutene si odtiahla od úst polovicu sendviča naplneného rôznou zeleninou skôr, než doňho zahryzla. Nevnímala ho tak ako ja. Je to jej sused už od detstva, vraj by s ním nedokázala nič mať. Zato ja by som so svojimi predstavami mala brzdiť.
„Nie som dievča, ktoré je obletované chlapmi. Nechaj ma aspoň kochať sa,“ vycerila som zuby.
„A čo bude s Harrym?“ zaťala do zlého miesta. Kučeravý chalan s pohľadom podpaľujúcim moje vnútro ako škrtnutím zápalky mi v noci nedával spávať. Nie vždy, ale taktiež som ho nedokázala z hlavy vymazať ako stlačením jedného klávesu na klávesnici. Často som čakala, kedy sa mi rozzvoní telefón a na displeji uvidím neznáme číslo.
„Malo by s nim niečo byť ?“
„Neviem či si si to všimla, ale zaujíma sa o teba.“
„Tým, že mi ešte ani nezavolal aj keď si mu dala číslo?“
„Spoliehaš sa iba na to, že ti zavolá?“
„Videla som ho raz, on mňa tiež. Nič to neznamená.“
„Ak si si tak istá,“ mykla plecom. Znervózňovalo ma jej presvedčenie, za ktorým som nevedela čo hľadať. Harryho správanie ma svojim spôsobom desí. Celkovo ma chlapi takého charakteru desia. Cudzí človek, ktorý sa peknými slovami a zvláštnym správaním dostanú do mysle a hocijaké dievča sa potom nemôže zbaviť myšlienky naňho. Kiež by som sa s ním už nemusela stretnúť.

sobota 5. októbra 2013

Our Demons 1. - Club

Hmm...tak asi nová časť :) 
Ako sa máte ? Napíšte mi :) 
Love you ♥ xxx

„Nesťahuj si to stále dole, máš osemnásť nie osemdesiat,“ bystré ruky Layli Clarkovej, jej najlepšej kamarátky, boli strohé až tak, že šmahnutie po prstoch zabolelo viac než inokedy. Priliehavé šaty čiernej farby tesne obopínali jej telo a miestami  mala pocit, že chlapci, ktorý prechádzali okolo si pohľadom vyťahovali lem šiat siahajúcich do vyššej polovice stehien tak vysoko, ako sa im len zapáčilo.
„Vyzerá to ako zástera mojej mami v kuchyni,“ odpovedala nervózne. Čo sa týkalo pohodlia v daný večer, to ju obchádzalo míľovými krokmi. Chýbala jej štipka z toho sebavedomia, ktorým Layla prekypovala ako hrniec z ktorého sa valí pena.
„To ty máš názory ako tvoja a moja mama dokopy. Vyzeráš skvele, postavu máš na zožratie a tvoj mozog príliš premýšľa namiesto toho, aby rovno konal. Rozumieš, čo sa ti tu snažím povedať, génius ?“ štuchance prstom do svojho čela po tých dlhých rokoch stále nedokázala vystáť. Zvládanie nadmernej pozornosti  nacvičené nemala. V škole si ju všimol nanajvýš školník, ak potreboval podržať dvere pretože v rukách niesol rebrík alebo niečo iné. To všetko malo nacvičené dievča, ktoré sa vedľa nej hrabalo v kabelke a niečo hľadalo s hnedými vlasmi, ktoré jej slnko sem tam vyťahalo až do žiarivej blond farby.
„Dnes nebudú žiadne drinky, chápeme sa?“ zastavila ju a svoje paže dlhé ako konáre zavesila na jej plecia a spolu s jemný zatrasením si vynútila pozornosť.
„Ten chalan ťa chcel zbaliť,“ pohľad sto ročného kameňa na jej tvári na ňu nepôsobil veľmi priateľsky.
„Ten chalan ma chcel jednoducho opiť, aby som súhlasila a šla s ním do nejakej diery. Dnes nikomu nepovieš, že som tvoja kamarátka, rozumieš?“
„Ani keby to bola tisícka a k tomu ešte jedna libra ?“ zamrnčala a zamávala rukami zo strany na stranu.
„Ani keby ti k tomu dal dva libry.“
„Och, fajn! Ale cítim, že dnes by to mohol byť nejaký neobyčajný chalan,“ odvrkla a dunivými krokmi sa priblížila ku vchodu do klubu.
„Tak neviem čo cítiš ty, ale ja cítim jedine tak asfalt po daždi a to mi lásku nepripomína,“ zakričala za ňou.
Ochrankár ich bez mihnutím oka pustil dnu. Naozaj nebolo jej koníčkom pretĺkanie sa cez masu v jej veku, preto sa Layly držal ako kliešť. Svojim šarmom a rukami ozdobenými prsteňmi ľahko prinútila ľudí, aby im urobili priestor na niekoľko sekúnd. Síce ju do tohto podniku brávala často, v poslednej dobe sa to tu začalo čoraz viac zaľudňovať a jej to už nepripadalo ako ten starý dobrý klub v ktorom  bola tak rada. Možno to bude tým mužom, ktorý to tu prevzal a riadi všetko ináč, než bolo zvykom.
 „Pozrime sa koho sem dnes mestská hromadná doprava nedoviezla! Najmladšia Hammondová,“ zvolal Jared, jej bratranec o dosť vyšší od nej spolu s veselým výrazom v tvári.
„A otravný Hammond, ktorý ma dnes zradil a šiel s Louisom na pivo namiesto toho, aby ma vysekal zo skúšky šiat. Navyše som prišla pešo,“ pálčivým pohľadom sa zabodla do jeho tváre, ktorá neniesla ani najmenšie náznaky jej hnevu.
„Každý musíme prinášať obete. Napríklad ja dnes, na to pivo sa mi vážne nechcelo ísť,“ odfrkol a rozvalil sa na stoličku, „Vidím Laylu. Idem preč. Maj sa Noe,“ srdcervúce objatie ju aj tak neobmäkčilo.
„Chalan od stola päť sa na teba díva odkedy si sa sem posadila,“ oznámila je Layla a mávla pohľadom dozadu.
„Na to má predsa oči, nie ? Už sa prestaň silou mocou snažiť o moje šťastie. Proste som taká aká som. Keď niekto príde, tak príde,“ usmiala sa a posunula jej prázdny pohár.
„Si nepolepšiteľná stará romantička z päťdesiatych rokov,“ ohrnula nosom.
„A páči sa mi to. Na chvíľku si odskočím,“ skôr než stihla zoskočiť z vysokej stoličky  zachytila nejakú partiu, ako si hlasno vymieňa názory.
 Nebola  zvedavá na ďalšiu bitku, aj keď musela priznať, že v tomto klube sa odohrávajú bitky s veľkým „B“. Rýchlo sa z toaliet vrátila k baru a až vtedy pochopila, prečo sa hŕstka dievča nervózne nahrnula do chodby pri toaletách. Partia štyroch chalanov sa mlátila hlava-nehlava v strede parketu a namiesto toho, aby sa ich niekto snažil od seba odtrhnúť, všetci tlieskali, pískali a nepohli ani prstom, aby to zastavili. Inštinktívne prešla očami celý bar. Posledná kvapka, ktorá prevalila obsah pohára jej nervov bola tá, keď uvidela telo v hnedej košeli ako sa zohýna k zemi a ruka nasúkaná v jej rukáve uštedruje ďalšiu ranu do tváre svojmu partnerovi v bitke. 
„Jared!“ zvolala  tak nahlas, ako len vládala. Samozrejme, že jeho mozog sa sústredil len na to, aby čo najviac naložil tomu chalanovi, ktorý ležal pri jeho nohách. V dlani zvieral jeho prepotené tričko a druhou rukou zovretou v päsť sa oháňal od jednej strany jeho tváre na druhú. Začala sa predierať pomedzi všetkých ľudí, ktorý mali neskutočne akčný triler pred očami. Inšpirovala sa Laylou, použila lakte na to, aby som ľudské končatiny od seba odstrkovala čo najďalej a pomedzi to  niekoľkým ľuďom svojou teniskou rozmliaždila chodidlá. Bolo to pre ňu nič v porovnaní s myšlienkou, že by mala strávila noc na policajnej stanici spolu s Jaredom.
„Jared, prestaň! Spamätaj sa!,“ akoby sa ho to ani nedotklo. Jej slová sa ľahko obtreli okolo jeho uší, no rýchlo odleteli kamsi, kam každý bitkár posiela okríknutia od svojich priateľov aby ich od incidentu odhovorili.
„Hej! Čo to má znamenať ? Toto vo svojom podniku trpieť nemienim,“ hrubý a jemne chrapľavý hlas sa cez mikrofón pri DJ-ovi rozozvučal na celú miestnosť, kým jeho slová sprevádzali ostré a bodavé zvuky. Všetky údery sa zastavili na pol ceste. Toho chlapa si nevšímala, vlastne ho ani cez ten dav nevidel aj keď mu bola vďačná, že zakročil. Ochrankári si razili cestu do stredu len tým, že pohľadom zakotvili na ľuďoch okolo. Pravou nohou  urobila dlhý krok, zovrela Jaredovu ruku najsilnejšie ako vládala a stiahla ho na stranu. Ťažko sa zapotácal, trhol lakťom, ale jej hnev naňho vyprodukoval dosť sily na to, aby ho udržala a ťahala ho čo najďalej od problémov.
„Pusť ma,“ zavrčal. Dotyk na jeho spotenej košeli spôsobil to, že sa mu látka prilepila na kožu a malé pramienky krvi mu stekali z nosa a taktiež z čela, kde sa mu objavila malá škára.
„Zošalel si ? Prečo sa biješ s ľuďmi, ktorých ani nepoznáš ?“
„Nebudem trpieť ich hlúpe poznámky na teba. Na to som až príliš labilný,“ odpľul si a prstami zotrel krv stekajúcu po jeho pokožke na tvári. Úprimne jej pocit previnenia zovrel srdce. Toto sa opakovalo už niekoľký krát. Nemala rada, ak sa kvôli nej Jared dostáva do bitiek.
„Nechaj tých idiotov na pokoji. Nech ťa ani nenapadne sa znovu, kvôli mne biť, Jared.“
„No jasné, ak ťa niekto nazve lacnou tanečnicou z baru tak mu kúpim pivo a porozprávam sa s ním o výsledkoch Ligy Majstrov. Ako povieš,“ odfrkol a obišiel ma. Namieril si to k baru. Pre istotu sa ešte raz obzrela za seba. Ochrankári sa s troma osobami pod pazuchou už približovali k východu a jej ostali pocity pre radosť. Síce sa nevyhnú nenávistným pohľadom v meste, stále je to lepšie než zápis v registri. Aj keď sa problémy o obvinení môžu vynoriť hocikedy.
„Daj mi ľad. A nejakú handru,“ zhúkol už vtedy, keď sa k nim Layla chcela priblížiť. Zvrtla sa na päte hneď po tom, ako videla Jaredov stav tváre a ju so zovretými perami ako sa nakláňala cez pult a brala si pohár s minerálkou aby ho podala chalanovi s bojovými chúťkami.
„Dá sa to povedať aj milšie, ale tu to máš,“ odpovedala mu. Než si to stihol vziať, Noe si uchmatla handru plnú ľadu a naschvál mu to silnejšie pritisla na čelo. Sykol od bolesti čo jej na tvári vytvorilo malý úškľabok a aké také potešenie z toho, že si konečne začal uvedomovať, čo v popude urobil.
„Au! To bolo za čo ?“ boľavý výraz v tvári mu vytváral vrásky na čele. Nereagovala.
„Nechcem, aby sa to tu opakovalo, počuješ ma? A ty ho odveď domov, nech vytriezvie,“ rozkázala Layla. Jaredove rameno  stále zovierala v dlani aby si znovu neodbehol.
„Ja nie som jeho opatrovateľka, aby som ho vodila domov,“ odpovedala a jej príkaz brala za totálne absurdný. Slová, ktoré jej vychádzali z úst už nepočúvala. Patrili Jaredovi a čistili mu žalúdok. Ona kontrolovala situáciu naokolo. Zábava pokračovala, akoby sa pred pár minútami nič nestalo. Zaujímavejší sa pre ňu však stal pohľad chlapca s kučeravými vlasmi vyčesanými dohora. Lačný pohľad na nej zotrvával po celý čas čo som sa naňho odvážila po dlhej chvíli pozrieť a neuhýnal ani vtedy, keď si k perám posunul pohár a odpíjal si z neho. Venovať jemný úškľabok pre ňu nebolo ak ťažké ako ranné vstávanie do školy a tak sa mu nebránila.
„Haló, počúvaš, Noe ?“ zatriasla mojou rukou. Mykla hlavou aby pochopila, že jej venujem pozornosť.
„Choď s ním k východu, taxík je o chvíľu tu.“
„Nerobte zo mňa dvojročné decko. Dokážem sa o seba postarať sám,“ zapojil sa do debaty Jared a z čela zhodil balík s ľadom.
„Áno, to sme mali možnosť vidieť pred pätnástimi minútami. Ideme,“ zvolala a vytrhla mu kľúče od jeho auta z dlane. Jasne som mu dala najavo, aby zabudol na šoférovanie po nakladačke, ktorú dostal a s množstvom alkoholu, ktoré doňho kamaráti a samozrejme on sám nalial.
„Nie som malý chlapec, nemusíš ma držať za ruku akoby si ma viedla do škôlky, Noe!“ vytrhol sa zo zovretia. Pred tým, než sa otočila na odchod sa znovu pozrela na neznámeho z opačného konca baru. Kývla hlavou a znovu sa usmiala. Toľko úsmevom nerozdala ani pri gratuláciách k  narodeninám. Dlaňami sa zaprela do Jaredovho chrbta a posúrila ho.
„Vyspi sa z toho. Ráno ti zavolám,“ usmiala sa, keď už držal dvere taxíka.
„To aby som si vypol mobil,“ vyplazil jazyk a zaliezol do auta. Taxík sa okamžite pohol v pred a jej ostali iba kľúče od Jaredovho auta, ktoré bolo zaparkované na parkovisku. Presunula  sa o pár krokov dozadu a začala sa hrabať v kabelke kým hľadala svoj telefón.
„Stratila si niečo ?“ strhlo ju, keď sa neďaleko jej ucha rozoznel niečím známi hlas, ktorý jej do celého tela privodil zimomriavky. Pred ňou sa týčil chlapec výškou podobný Jaredovi, ibaže bol o niečo širší v ramenách. Ruky mal zasunuté vo vreckách a úzke biele rukávy na tričku mu opisovali silné ruky plné svalov. Reč sa jej nejako zastavila. Nevedela  čo má povedať, pretože zelené oči, ktoré sa na mňa upierali ju privádzali do kolien.
„Ja-ja...nie, kdeže. Iba..em..hľadám telefón.“
„Máš ho vo vrecku na svetri,“ ukázal prstom a jeho pobavenie na tvári nedokázal zakryť. Vychutnával si to, že bola ne svoja.
„Aha, jasné,“ pokrčila nosom a vybrala si ho z vrecka.
„Mimochodom, som Harry. A ty ?“ nastavil ruku a jemne zohol hlavu, aby počul odpoveď. Zvažovala situáciu. Mala by povedať úplne cudziemu chlapovi, ako volá? Vyzerá sebavedomo. Až príliš. Mala pocit, že by si ľahko mohol zistiť, čo za osoba pred ním stojí. Kde býva, akú váhu mala pri narodení či v koľkých rokoch jej vypadol prvý mliečny zub. Tušenia sa jej často neplnili, tak prečo by sa nemohli splniť práve teraz?
„Katherine,“ vypadlo z nej a položila dlaň do jeho silného, no akýmsi spôsobom galantného zovretia. Lákalo ju s ním prehodiť pár slov, ale už len tým, že mu povedala iné meno aké vlastní, by ju malo odrádzať od rozhovoru.
„Teší ma, Katherine. Máš odvoz domov ?“ vyzvedal.
„Prečo si myslíš, že idem domov ?“
„Videl som ťa ako vychádzaš von. Počul som, že dnu bola bitka a myslím, že ak vyzeráš tak krehko nechceš mať veľa dočinenia s takýmito ľuďmi,“ zhodnotil situáciu. Znervóznela. S chlapcom, navyše tak nezvyčajným a vyžarujúcim zvláštnu energiu, sa ešte nezhovárala. Pochytil ju pud sebazáchovy a pocit, že by mala čo najskôr vypadnúť preč.
„Aha..no jasné. Vieš čo, asi by som už mala ísť. Musím ešte zájsť po sestru k priateľovi a nejako mám už dosť,“ usmiala sa nepatrnými krokmi vytvárala čoraz väčšiu vzdialenosť medzi nimi.
„O pol druhej v noci ?“
„Fajn, toto nevyšlo,“ uznala svoj skrat a chcela sa čo najskôr dostať do auta.
„Ak si pila, nemala by si šoférovať,“ uškrnul sa a o koľko sa  posunula dozadu o toľko sa posunul on dopredu. Po jeho zákroku jej v krku navrela hrča. Čo ak jej niečo chce urobiť ?
„Nepila som. Ja nikdy nepijem. Lenže som už od ôsmej na nohách a som unavená,“ odpovedala a našťastie zazrela Jaredovo auto neďaleko seba.
„Dovoľ mi, nech ťa odprevadím,“ stačilo mu urobiť len pár krokov a už bol pri nej. Dlaňou sa dotkol jej krížov aby sa jej v tele zapojili svaly do práce. Striasla sa a aj keď si to všimol, neposúval svoju ruku preč.  Kým vsúvala kľúče do zámky starej dodávky Forda, jej spoločník pokojne prešiel k jej pravej ruke. S hlbokým nádychom sa posadila do auta a vsunula kľúč do zapaľovania. Harry za ňou zavrel dvere. Lakťami sa oprel o priestor, kde bolo stiahnuté okno a keďže Jaredovo auto bolo vyššie než ostatné auta, nepotreboval sa ani zohnúť aby na ňu dobre videl.
„Je to od teba milé, ďakujem,“ očami blúdila všade, po celom parkovisku a po autách, len nie po ňom.
„Nemusíš sa tak triasť, ja ti nič neurobím,“ lahodne sa uškrnul.
„Práve človeka, ktorý mi toto povie by som sa mala báť najviac. Nemyslíš si ?“ nadvihla som obočie a obmotala prsty okolo volanta.
„Bystrá poznámka. Si si istá, že toto auto je bezpečné a že to nie je pojazdná rakva?“ povedal s neistým hlasom. Odtiahol sa od auta, ale rukou sa stále držal za dvere. Nedôverčivo sa zadíval na celý dopravný prostriedok a Noe medzi zuby vtiahla spodnú peru, kým Harry hodnotil stav povrchu. Síce na sebe Jaredovo auto malo viac hrdze než farby, stále to bolo to úžasné auto ich starkého, na ktorom sa cez prázdniny vozili z dediny do mesta na trh a spomienky spojené s výletmi si len tak ľahko vymazať nechcela.
„Asi to risknem,“ zamumlala.
„Si zvláštna, Katherine. Rád som ťa spoznal. Som si istý, že sa ešte uvidíme,“ zovrel pery a odsunul sa od dverí auta.
„Možno,“ odpovedala  a s pásom obopínajúcim telo zatočila volantom. Čím skôr sa odtiaľ dostala, tým skôr sa jej zmysli uvoľnili a srdce prestalo búšiť od adrenalínu, ktorý za celý večer vstrebala.

„Ty ale vyzeráš,“ započula mamu. Hlavu nechávala pod vankúšmi na gauči v obývačke. Včera, respektíve dnes v noci nenazberala toľko síl, aby sa vydriapala až do svojej izby na poschodí. Ostré svetlo sa dostalo k jej očiam ako náhle z nej mama zhodila všetky vankúše a roztiahla dlhé závesy.
„Mohla by si sa prosím ťa aspoň posadiť, keď ti niečo hovorím ?“ lenivo ssi z čela odhrnula vlasy a odlepila líce od matraca.
„Volala mi teta Jullie. Jared je doma s modrinami po tvári a ty vyzeráš ako po najväčšom internátnom žúre tohto mesiaca,“ karhavo zovrela pery do rovnej čiarky a s rukami založenými v bok si vychutnávala moment výpovede.
„Mami, nie sme v Amerike. My takéto žúry nemáme,“ zívla.
„Choď sa, prosím ťa, okúpať a daj sa dokopy. Dnes ideme s Emmou do mesta, kvôli svadbe. Musíš nám pomôcť,“ rukami na ktorý mala prevesených niekoľko náramkov Noe upravila vlasy a nastavila ruky, aby jej pomohla postaviť sa.
„Aspirín je v kuchyni.“
„Nepotrebujem ho, nepila som. Vďaka,“ pozbierala si všetky veci rozhádzané okolo gauča a s hrôzou zistila, že je už niečo po dvanástej a každá poriadna rodina na ich ulici ma vyupratovaný celý dom s pokoseným trávnikom. Ak by mala bolesti hlavy po drinkoch, hlasné zvonenie telefónu by Noe určite priviedlo do hrobu. Laylina tvar s grimasou sa rozprestierala na celej obrazovke a stačilo stlačiť iba jedno zelené tlačidlo na to, aby som s ňou mohla načať rozhovor.
„Sľúb, že sa nebudeš hnevať,“ pozdrav bol pre ňu zjavne nepodstatný.
„To ti sľúbiť nemôžem, ak začneš rozhovor niečím takýmto,“ prehlásila.
„No, vieš ako si sa usmievala na toho chlapa pri bare, že ?“
„A čo je s ním ?“

„Nejakým nedopatrením zo mňa vytiahol tvoje meno. Viem že som ti sľúbila, že ho nikomu nedám, ale je to môj šéf a ak by som mu ho nedala, tak by sme už boli dve, namiesto jednej hľadajúce letnú brigádu,“ státie na schodoch jej poskytlo skvelú príležitosť sa posadiť. Bez toho aby skončila padnutá na zadku a pootvorenými ústami, z ktorých si nemohla dovoliť vypustiť nadávky sa Noe ruka zošmykla po zábradlí a skončila zaborená vo vlasoch. Ten chlap sa jej ani v najmenšom nezmienil, že je majiteľom nejakého klubu. Veď vyzerá na dvadsať! Mal by sedieť niekde na vysokej v miestnosti s profesorom prednášajúcim nejaké dôležité učivo a nie sedieť v nejakej kancelárií hojdajúc sa v koženom kresle. Celé moje krycie meno bolo na nič, pretože s jeho presvedčením o našom stretnutím sa jej v žalúdku vytváral nepríjemný pocit, že nasledujúce stretnutie nebude posledné.