Je to tu, znovu na poslednú chvíľu.
Deje sa niečo? Komentáre? Nie? :(
O chvíľku sú prázdniny, júj :) Čo máte nové?
Love ya xxx
S rukou priloženou na ústach a hrnčekom čaju
v ruke sa s tvárou plnou znechutenia zo stredajšieho rána vybrala
k dverám. Začiatok dňa sa nemôže zaobísť bez novín. Nápis pod novinami na rohožke
pred dverami, ktorí obsahoval slová „Vítame Vás“ jej trpko pripomínal, ako jej
znepríjemňuje deň to, keď sa pri dverách objaví niekto, koho tak rada na svojom
pozemku nevítam. Napríklad podomový predavači, hrôza! Človek sa ich nedokáže zbaviť ako žuvačky
nalepenej vo vlasoch. Nohou nastoknutou v topánke siahajúcej po členok
zavrela dvere a zatiaľ čo si snažila užívať ničím nerušené ráno, do uší sa
jej dostal dupot nôh jej mami. Podľa hlasitosti jej krokov usúdila, že
vychádzala zo spálne, prechádzala popri kreslách a stolíku na chodbe,
masívnej kvetine, ktorú si doniesla z výletu pri malom výklenku pre okno
a ako sa jej opätok topánky dotkol prvého schodu, rozhodla som sa odpratať
sa jej z cesty a posadiť sa k stolu do kuchyne. Z prázdneho
pultu, ktorý je väčšinou zaplnený zeleninou a pečivom sa na ňu pozerala iba
veľká hlava ovce, ktorá jej papierikom zastoknutým medzi ušami pripomínala, že
mám nakúpiť alebo vyzdvihnúť šaty z čistiarne.
„Stretla som jedného známeho.“
„Dobré ránko, slniečko,“ zaštebotala mama plná energie a pripravená
na nový deň plný práce, ktorý jej večer bude prerastať cez hlavu.
„Dobré aj tebe,“ úsmevne odpovedala.
„Môžeme už ísť? Chcem stihnúť schôdzku,“ neisto si prezrela
čas na hodinách vykúkajúcich spod lemu saka. Zvykom u Noeinej mami je, že keď
si myslí, že nič nestíha tak toho stíha práve najviac.
„Môžem si vziať autobus,“ navrhla. Bolo zbytočné namietať.
Pobehovala po chodbe s obalmi plnými papierov a horlivo sa ich
snažila natlačiť do kabelky, ktorú nakoniec nemohla ani zavrieť. Žiadne návrhy
nebrala ako možné riešenie.
„Odkedy si sa ty s Jaredom spriatelila so šoférom
autobusu, ktorý ti ochotne zastaví namiesto zastávky pri škole pri kníhkupectve
mu už viac nedôverujem,“ nadvihla kútik úst a pery v pôvodnej
súmernej čiarke zmenila na úsmev.
„Mami, mám osemnásť. Pre môj
vek je to normálne. Navyše, za všetky moje problémy môže Jared alebo
Layla,“ vysvetlenie jej prefučalo ušami ako Noein otec okolo obchodu so zdravou
výživou.
„No jasné, všetci sú zlí a ty si tá obeť, že, moja milá?“
mama presne popísala stav jej osoby a to len pri tak jednoduchom držaní
dverí, aby cez ne mohla bez problémov prejsť.
„Vieš, väčšina matiek obviňuje za problémy svojich detí
práve ich priateľov.“
„Lenže väčšina ľudí nemá za dieťa takého potom s nápadmi
aké máš. Nastúp do auta, ja som v našom vzťahu tá, ktorá by ťa mala
poúčať,“ pohrozila jej.
Jej kabelka spolu so sakom a hromadou papierov letela
krátkou dráhou na zadné sedadlo pomerne veľkého auta. Pohodlne sa usadila na
sedadle potiahnutom koženými poťahmi a cez telo si natiahla čierny pás,
ktorého cvaknutie Noe uistilo, že ju mama nebude upozorňovať na predpisy. Uprené
zízanie do zošita plného latinských názvov ľudského tela mamu odradilo od
rozhovoru. Radšej svoju dcéru nechala vo víre biológie a venovala sa
svojej dôležitej činnosti. Ľahko zvierala volant v dlaniach a krk
naťahovala najvyššie ako sa len dalo. Zapríčinila to kolóna áut, ktorá na seba
navzájom trúbila a nedočkaví šoféri sa nakláňali zo stiahnutých okienok
a pokrikovali po sebe ako na stavbe.
„Nedávno som premýšľala o školskom plese, ako vám idú
prípravy?“ dominantný hlas prerušil prázdnotu vypĺňanú zle naladenou stanicou
v rádiu, ktorá zachrapčala pri každom slove, ktoré moderátor vyslovil.
Niekedy bolo vážne nevýhodou, že jej mama bola členkou rady rodičov.
„Neviem, chystám sa tam ísť len najesť,“ odfrkla.
„Žartuješ? Určite budeš tancovať. Predsa ťa už niekto
pozval, že?“
„Nie a netuším, či sa na to niekto chystá,“ usmiala sa.
Zaťažovať svoju mamu školskými akciami naozaj nemá zmysel. Jediné čo tým
dosiahne je to, že bude zo spomínanej akcie, ako je napríklad nastávajúci ples,
nadšená viac ako ona čo jej uberá z vlastného potešenia.
„Niekedy mám pocit, že rozmýšľaš príliš negatívne,“
zhodnotila s nespokojným pohľadom, ktorý jej vyžaroval z očí. Akoby
Noe nepoznala. Veď je jej vlastná dcéra, takto ju vychovala. Niekedy sa
kritické myslenie vypláca, pretože ak očakáva, že všetko nedopadne najlepšie
o to krajšie prekvapenie čaká na to, ako sa jej celá tvár zaleje šťastím.
„Netáraj hlúposti. Niekto
milý, slušný a pekný si ťa určite všimne a nespustí z teba oči,“
ani si nestihla všimnúť, kedy sa kolóna áut stihla rozpustiť a mama vyhodila
smerovku k jej škole.
„Dobre mami, ak ho niekde nájdeš, daj mi vedieť,“ zaprela sa
do dverí a otvorila ich, kým mama niečo hľadala v priehradke pri
ručnej brzde. V diaľke zazrela dievča, ktoré stálo pri skupinke ľudí
uprene sledujúcich jej postavu. Po otvorení zadných dverí vytiahla ruksak
a šikovne si ho prevesila na plece, aby mamu nezdržiavala.
„Nezabudni, že po obede ideš k otcovi,“ mihalnice
s jemnou vrstvou maskari sa zatrepotali vo vzduchu a tak rýchlo ako
okno stiahla, tak ho aj vytiahla.
„Ako by som mohla,“ povedala si sama pre seba. Uznávala, že
jej hodnotenie situácií a väčšiny veci je kritické. Čierna je jej obľúbená
farba, žeby bol tento zanedbateľný fakt dôvodom? Ako správne tvrdohlavé dieťa
svojich tvrdohlavých rodičov musím mať posledné slovo. Ani sa nečuduje, že stupeň
kontaktu s mužským pokolením ostal na úsmeve alebo jednoduchej
konverzácií. Nikto nemá náladu sa s ňou hádať. A navyše sa z toho čím
skôr snaží vyvliecť aj Jared. Ten chlap, ktorý so ňou vyrastal už od plienok sa
taktiež zdráha násilnej výmene názorov.
„Layla?“ ľahké tľapnutie Noeinej ruky po pleci ju strhlo.
„Noe! Ahoj,“ nadšene zvolala.
„Čo sa tu deje?“
„Prvé stretnutie nedobrovoľných dobrovoľníkov pre tohtoročný
ples. Dohodla som sa s dozorom pre poškolákov, aby mi ich požičali,“
ukázala na nich a vyzeralo to tak, akoby bola pyšná na to, že ich vlastní.
Jej vlastné trofeje. Znechutení prváci a druháci s pár kusmi
maturantov a tretiakov sa okolo seba obzerali a hundrali si niečo popod
nos. Určite k tomu patrilo aj to, že sa nechali zmanipulovať týmto
dievčaťom, ktoré je od nich nižšie o hlavu a rozdáva im úlohy, aj keď
oni patria do športových tímov, klubov gotikov či iných spoločenstiev, čo je
pod ich osobnú úroveň.
„Nechceš sa k nám pridať?“ rozjašene navrhla. Laylu má
Noe úprimne a z celého srdca rada, no keď príde na organizovanie, je
lepšie od nej utekať kade ľahšie. Neraz sa stalo, že sa v koši našiel
nejeden rozbitý pohár, ktorý sa stal jej obeťou.
„Veľmi rada, ale s niečím menším a práve teraz
nie. Utekám na biológiu. Máme pitvu,“ zaplesala.
„Fuj! Preto som sa prihlásila do školskej rady,“ ohrnula
nosom. Laylina choroba sa nazýva ´ruky preč od všetkého čo sa hýbalo´, ak sa
jedná o biológiu.
„Super, ja odchádzam. Veľa šťastia.“
„Vďaka, ale nevypínaj si mobil ani nezapínaj tiché zvonenie.
Nikdy nevieš, kedy ťa budem potrebovať,“ zakričala za ňou.
„Pripravená?“ ozval sa otcov hlas spoza dverí kabínky
v jednom pánskom obchode s decentnými odevmi. Poslušne
a nedočkavo čakal na gauči s dvoma krabicami topánok vedľa seba.
„Poď von!“
„Tak, čo na to hovoríš?“ otvoril dvierka a otočil sa
okolo svojej osi. Založené ruky vo vreckách vytiahol von a nadvihol si
nohavice aby Noe videla lesknúce sa topánky žiariace na jeho nohách.
„Pekné. Vyzeráš skvele,“ usmiala sa.
„Mám tam ešte pár nohavíc a košieľ, takže ich idem
vyskúšať,“ povedal a zavrel sa nazad do kabínky. Jej mobil začal horlivo
zvoniť vo vrecku mikiny.
„Ahoj! Tak ako idú prípravy?“ zvolala do telefónu.
„Potrebujem od teba malú službičku. Sľúb mi, že sa na mňa
nenahneváš,“ Laylina intenzita hlasu sa znížila. Vedela, že prichádza niečo
zvláštne, prinajhoršom zlé.
„Layla, keď si mi naposledy toto povedala, Harrymu si dala
moje číslo,“ prevrátila očami. Otec znovu vyšiel z kabínky ale tento krát
držal v rukách dve kravaty.
„Poraď mi. Elegantná čierna so zlatými pruhmi, alebo milá
bledožltá?“ svojim kritické okom musela urobiť ťažké rozhodnutie. Úprimne nevidela
rozdiel medzi kravatami, ale keďže je ňu mňa čierna farba šťastná farba, ruka
jej vyletela naproti čiernemu kúsku látku vytiahnutého z malého
priesvitného sáčku. Spokojne sa vrátil do kabínky a Noe sa zdvihla
z gauča mieriac preč od kabínok smerom do rohu butiku.
„Nie je to až tak hrozné. Iba potrebujem niekoho, kto by sa
postaral o ochranku, ľudí na moderovanie a plagáty,“ vychŕlila zo
seba. To ako jej povedala, že je schopná jej pomôcť s niečím malým znovu
nebrala na vedomie.
„Mám sa nasúkať do obleku ako muži v čiernom?“
„Nie, zožeň niekoho. Je to jedno, koho nájdeš pretože títo
ľudia sú absolútne zatrpknutý a nehodlajú pohnúť ani prstom. Áno Rob,
pozerám sa na vás...“ hromžila až sa hory zelenali.
„Fajn, urobím čo sa dá. Aká je téma?“ nadvihla jej hlas
a oprela sa o stenu po svojej ľavici.
„Maškarný bál.“
„No do čerta!“ vyplietlo sa z jazyka. Do líc sa jej
nahrnula krv, keby ju niekto videl pomyslel by si, že jej tvár spaľuje horúčka.
Predo ňou sa pri pokladni zastavil vysoký muž plný života a šarmu, ktorý
ženami pulzoval už na metre ďaleko. Lakťami sa opieral o pult oproti
mladej predavačke, ktorú obletoval hlúpi úsmev okolo celej tvári. Pri uhle jej
pohľadu sa mu do tvári zo strán plietlo niekoľko kučier a úzky, no
vypracovaný trup mu obopínala bledomodrá košeľa, ktorú dopĺňali čierne džínsy
padnuté len tak-tak sa držiac na jeho úzkych bokoch.
„Čože?“ nechápavo zvolala do telefónu.
„Nič, pomôžem ti. Maj sa,“ nevypočula si jej pozdrav,
pretože keď ho povedala ona telefón dávno zložila. Prizerať sa naňho so
založenou rukou vo vrecku mojej mikiny bolo jediné, na čo som sa zmohla. Keď
pootočil hlavu doľava, na tvári sa mu rozplynul úsmev. Vyzeral milo, kým
nezačal nič hovoriť. Zahryzol do spodnej pery a niečo povedal predavačke. Tá
mu za odpoveď podala čierny vak v ktorom bolo nejaké šatstvo.
S radosťou si ho prevzal a s úsmevom sa pobral preč.
„Katherine!“ oslovil ju a peňaženku si založil do
zadného vrecka nohavíc.
„Harry. Žeby náhoda?“ vydýchla. Zdalo sa, že jej zaskočené
jednanie ho neprekvapilo, ba priam pobavilo.
„Dovolím si to nazvať osudom,“ ohradil sa.
„Počula som, že ti niekto dal moje číslo.“
„Myslíš Laylu? Máš úžasnú kamarátku,“ uznanlivo vyhodnotil
jej výber priateľov.
„To mám. Načo ti ho potom dala, keď si ho nepoužil?“
„Je to tajomstvo, ale tebe ho poviem. Chcel som vidieť, ako
sa zatváriš až ťa oslovím Noelle,“ naklonil sa k nej a svoje pery zastavil
tesne vedľa jej ucha. Harryho dych sa oňho obtieral a Noe sa po tele
rozbiehali zimomriavky ako na pretekoch.
„Keď sme už pri tom, tiež si mi nepovedal, že vlastníš bar,“
odtiahla sa. Z chuti sa zasmial a prstom si prešiel po spodnej pere,
ktorá bola jemne odutá a vysušená.
„Pretože si sa nepýtala,“ zadíval sa na mňa z výšky
a založil ruky do vreciek. Akoby ju chcel za niečo pokarhať. Vlastne v tú
noc ani nedostala žiadnu príležitosť o ňom niečo zistiť. Premohol ju viac
strach než túžba sa o ňom dozvedieť viac informácií, než len jeho meno
a dostať jeho ubezpečenie, že ich stretnutie bude skoré.
„To je vlastne jedno,“ snažila sa mu otočiť mu chrbtom,
aby sa vrátila k otcovi. Dlhým krokom na stranu jej však jednoducho
zabránil v únikovej ceste a naklonil hlavu tak, aby si ju mohol
lepšie obzrieť.
„Keď sme k sebe už tak navzájom otvorení, máš plány na
piatok?“ myknutie obočím jej pridalo k nutkaniu zasmiať sa nad jeho
výrazom v tvári, ktorý bol znovu sebavedomí. Noe neprestávalo prekvapovať Harryho
nadšenie pre znemožňovanie jej odchodov z jeho prítomnosti.
„Netuším čo budem
robiť zajtra, nie to v piatok, Harry,“ zasmiala sa.
„Môžem ti nejaký plán zariadiť,“ uškrnul sa a rukou sa
zaprel do steny. Pohľad jej skĺzol na otca, ktorí sa prechádzal v nových topánkach
vytiahnutých z krabice. Znovu sa vrátila k Harrymu, nespúšťal z nej
svoje oči. Úpenlivo čakal na odpoveď a vyzeral, že by si na ňu počkal
poriadne dlho, ak by bolo treba.
„Myslíš spoločne? Len my dvaja?“
„A auto, ak ti to nebude vadiť,“ dodal s lahodným úsmevom.
„Neviem. Asi nie,“ zvráštila čelo.
„Prečo? Veď je to len jedno rande,“ ruku si založil znovu do
vrecka. Čierny vak mal prehodený cez plece kým ho držal za vešiak. Nedokázala
sa takto sústrediť a vytvárať racionálne rozhodnutia. Jasne chcela
odpovedať jedným slovo, keď ju zastavila otázka, kto ten chlap vlastne je.
„Už je z toho rande?“ prekvapenie v Noeinom hlase
sa mu muselo zaryť do mozgu.
„Áno, už je to rande. Tak prečo nie?“ naliehal.
„Ani ťa poriadne nepoznám,“ úprimne po tom ani netúžila.
Zasmiala sa na ňom a jeho prekvapenom výraze. Žeby odmietnutie nepočul
často?
„Veď ani ja teba, v tom je to čaro. Len jedno rande,
nič sa ti nestane. Budem ťa ochraňovať a ak ťa to rozveselí, otvorím ti
dvere všade kam pôjdeme,“ sklonil hlavu a až vtedy si všimla, že ma zelené
oči. V strede svetlejšie a čím viac pokračovali k okraju, tým
viac tmavli.
„Dobre. O pol deviatej,“ založila si ruky za chrbtom
a určila presný čas.
„Pol desiatej,“ opravil ju. Svoje oči privrela namierené na
jeho tvár a zovrela pery.
„Vyzeráš božsky, keď sa ti niečo nepáči,“ očami si ju
prešiel od hlavy po päty a Noe jeho komentáre prišli tak nenútené, až sa
jej nad nimi chcelo zasmiať.
„Dovolíš?“ posunula sa o niekoľko krokov dopredu pred jeho
ruku, ktorá ešte stále zabraňovala, aby sa vrátila naspäť k otcovi.
„Už áno. Maj sa Katherine,“ šepol jej do ucha.
„Môžeš ma volať Noelle,“ pozerať sa naňho do výšky bolo zvláštne.
Niečím jej pripomínal Jareda, no keď som si predstavila, ako by reagoval keby
ma videl s chlapom ako je Harry, okamžite sa jej myšlienky zamerali na
niečo úplne iné.
„Viac sa mi páči Katherine,“
odtiahol sa. Na rozlúčku sa nezabudol ešte raz otočiť a žmurknutie
venoval priamo Noe. Jeho chrbát sa o nej pomaly vzďaľoval. Nadvihnutou rukou
pozdravil muža postávajúceho pri pulte v uniforme obchodu v ktorom sa
nachádzali. Znovu sa naňho usmiala, keď sa ešte raz otočil a o chvíľu
nadobro zmizol z jej zorného poľa. Cestu si nasmerovala popri vešiakoch
plných svetrov až k otcovi, ktorý stál pri gauči s jej taškou zo
školy a svojimi vecami, ktoré si vybral a chystal zaplatiť.
„Kam si zmizla, zlatko?“ opýtal sa. Jednu ruku položil cez
jej plece a jeho cieľ bol jasný. Pokladňa.