Just Carry On 5.

Kašlem na to, dávam vám to už teraz, lebo to v počítači nedokážem udržať :) 

Teším sa z komentárov, ste super. Jáááj :D

Možno bude cez víkend nová časť, mám nápady ;) xxx

„Bethany, okamžite dokluš sem.“ Zvrieskol Louis na celé hrdlo. Zábava začína ! Nesmelo som vyšla z izby, deka prehodená cez hlavu a milý úsmev mal obmäkčiť akýkoľvek hnev.

„Čo to má znamenať ?“ otočil sa okolo vlastnej osi s ruksakom padnutím pri nohách. Pripadal mi jemne naštvaný. Len som nevedela vydedukovať, čí mojim malým dekoračným zásahom, alebo tým, čo ho naštvalo tam vonku.

„Nepáči sa ti, ako som to tu trochu vylepšila ?“ pohľadom ranenej srnky som naňho mrkla a odula pery. Nepáčia sa mu moje vonné paličky, vankúše a obraz ? Ako niekto môže žiť v dome bez kvetín ! Veď to je tak deprimujúce. Zeleň rozveseľuje. Aspoň Harrymu by to pomohlo. Zazrela som jeho nepekne zvráštené čelo pri pohľade na obývačku.

„Prečo si náš skvelý byt premenila na rozprávku o Alici a krajine zázrakov ? Čo ma bude čakať po tejto džungli a kvetoch v obývačke ? Otvorím sprchovací kút a odtiaľ mi vyskočí hovoriaci zajac ?“ znechutene povedal.

„Pretože ak si dobre spomínam, Louis mi povedal, že sa tu mám cítiť ako doma. Navyše platím nájom tiež, takže podľa mňa by som si sem mohla niečo priniesť.“ Obhajovala som sa.

„Až skončíte, zavolajte ma.“ Eleanor sa neúprosne nadvihla a rezignovane odišla do Louisovej izby ignorovať našu začínajúcu sa hádku.

„ Louis, to si nemôžeš prestať nechávať ústa chodiť na prechádzku ?“ prepichol ho pohľadom.

„A odkiaľ som mal vedieť, že sem dotiahne polovicu Hyde Parku ? Zostala tam ešte niečo ?“ skleslo na mňa Louis mrkol. Ak nazval tri rastliny v krásnych kvetináčoch polovicu Hyde Parkom, čo by urobil, kedy videl dom mojej starkej.

„Čo sa vám na tom nepáči ? Veď to je krásne spestrenie tej bielej farby kontrastujúcej s čiernym nábytkom. Osobne si myslím, že zeleň sa sem absolútne hodí. Flóra je tvorcom kyslíka, bez nej by si sa nemohol nadýchnuť a povedať mi nejakú neodkladnú urážku?“ Harryho a Louisovo znechutenie bolo viac než znepokojivé. Obaja sa na seba pozreli, prevrátili očami a radšej sa posadili k stolu do kuchyne. Ešte viac ich asi pobúrilo moje opováženie zasahovať im do dizajnového návrhu ich izieb.

„My nikdy nemáme v tomto dome kvety.“ povedal Louis po chvíli ticha plávajúcej okolo nás.

„Ale veď oni hynú iba ak nie ste doma.“ Usmiala som sa.

„My nie sme nikdy doma. Preto ich asi nemáme, nie ?“ pridal sa do rozhovoru Harry.

„Počúvaj ty mysliteľ. Čo tak si vziať jeden lístok z toho kvetu, posadiť sa s ním nazad na miesto, zavrieť úst, zízať naňho a dúfať, že ťa upokojí ? Zelena je totiž upokojujúca farba ak by si to nevedel. Mal by si si ňou vymaľovať izbu, si často nervózny.“ Určila som mu diagnózu. Ľahko som si k nemu prisadla, predsa nebudem rovnaká ako on a vyhľadávať len spory a negatíva.

„O to sa ty starať nemusíš. Ak máš tak rada rastliny a bylinky, na poličke je hrnček. Postav sa vonku pod lipu a čakaj, možno začne pršať a čaj bude hotový. Úplne splynieš s prírodou ty hypisáčka.“ Zazubil sa. Jeho pripomienku som pustila jedným uchom dnu a druhým zasa von. Posadila som sa k nim obom za stôl a čakala, kedy sa jeden postaví, zoberie do rúk kvetinu a vyšmarí ju von presklenou stenou v obývačke.

„Dobre, čo si sem doniesla nie je až tak hrozné. Priznajme si, je to tu útulnejšie.“ Uznal Louis.

„Ty si sa načisto pomiatol ? Teraz je to tu útulnejšie ? A čo nabudúce ? Dotiahne sem celú novú obývačku zo smetiska ? Ale, veď ako sa hovorí. Podaj čertovi prst, schramstne celú ruku !“ Harry zo seba vypľul príslovie svojho dňa a odhryzol si z jablka.

„Priznaj sa, že ty čítaš na záchode tie ženské magazíny, ktoré sem nosí Eleanor alebo z čoho si taký precitlivený ?“ dedukovala som.

„Nenos sem už nič, rozumieme sa ? Daj si pozor, aby sa z toho tvojho prútia nestal jedného dňa čírou náhodou pletený košík na ovocie.“ Narážal na fikus postavený v rohu izby. Louisa som pristihla ako mu hlava pomaly ale isto klesá na stôl až nakoniec sa mu čelo prilepilo o sklo.

„Viete čo ? Vyriešte si to tu vy dvaja, ja na tieto hádky nemám nervy. Idem za Eleanor.“ Rezignovane odsunul stoličku a postavil sa.

„Spať ?“ vycerila som zuby a nadvihla sa na stoličke.

„No nie, budú preberať plán, ktorý sa bude týkať zhromažďovania rádioaktívneho odpadu na nelegálnych skládkach.“ Harry mi potľapkal po čele.

„Ste psychopati, totálne rovnakí. A obaja ! Dobrú noc.“ Zaželal nám obom. Zachechtala som sa a otočila sa nazad k Harrymu. Rukou si podopieral bradu, prežúval sústo jablka, ktoré odhrýzol a uprene na mňa pozeral.

„Deje sa niečo ?“ opatrne som sa opýtala. Je najvyšší čas zakopať vojnovú sekeru a správať sa ako rozumný človek. Aj keď si priznávam, že ak mi povie urážku hlúpejšiu než je moja hranica hlúposti, vybuchnem ako sopka na Sicílií a bude to mať ešte horšie následky.

„Ja len, že ako môže tak milo vyzerajúce dievča byť taká drzá, arogantná a neústupčivá.“ Prižmúril oči a myklo mu kútikom úst. Takmer som na jeho tvári zazrela úsmev.

„Vymenúvaš vlastnosti, ktoré sa ti na mne páčia ?“ podpichla som. Nemôže to robiť iba on. To by to už nemalo svoje čaro hádok spolubývajúcich.

„Komplimenty sú tie veci, ktoré mám pri tvojom mene zapísané niekde, kde sa to ani nedá nájsť.“ Odpovedal.

„Zaujímavá odpoveď. Ďakujem za upozornenie. Budem premýšľať, ako tie veci dostať na povrch.“ Pokrčila som nosom a pery zvlnila do labužníckeho úsmevu.

„Moja drahá, tam sa ty neprekopeš ani keby si tu privliekla vrtnú vežu na hľadanie ropy.“ Mávol rukou a lakťami sa oprel o stôl. Spod lemu trička na rukávoch sa mu rysovali svaly, ktoré som u ňom pred tým nejako nepostrehla, no nejako mi začali rušiť situáciu, ktorú som mala pod kontrolou.

„Po druhýkrát, nevolaj ma drahá.“ Usmiala som sa.

„Tak dobre, drahá.“ Arogantne si znovu pristúpil na svoju hru, ktorej sa možno aj zúčastním. Prečo nie, naše hádku sú akýmsi spestrením dňa. Po výmene názorov si nemusím ani dopriať rannú kávu.

„Za druhé, skús zavolať Marisse. Tak dlho nám tlačíš do hlavy kaleráby, až si na ňu zabudol. Pozdrav ju, ak si na mňa ešte bude pamätať.“ Ústa plné zívania som prikryla dlaňou a ešte raz zazrela na Harryho ťukajúc niečo do mobilu.

„Určite ! A teraz plávaj, mám na pláne veľmi dôležitý rozhovor.“ Mykol prstami a naznačil, aby som už konečne zaliezla a zavrela tie dvere na izbe pre jeho súkromie. Namiesto toho, aby sa presunul do izby sa usalášil v jedálni pod tlmeným svetlom a nepohodlnej stoličke, na ktorej mám ja svoj limit stanovený okolo pol hodiny, čo stačí na celý obed. Kým som si stihla rozčesať vlasy, začula som ako niečo švitorí. Každopádne som sa už večer začala psychicky pripravovať na ďalšiu noc strávenú v bare.

O pár dní

      „Šesť ! Mám vás lúzri !“ nadšene zjačal Louis. Prvýkrát sme sa všetci štyria donútili zasadnúť za jeden stôl a priateľský si zahrať Človeče nehnevaj sa. Pri tomto názve ma nenapadla ani jedna takáto veta, ktorá by vyšla z Harryho úst. Teraz pre zmenu sedel oproti mne s prstom priloženým na perách a hypnotizoval kocku, ktorou hodil Louis. Sem tam sa na mňa zaškeril a znovu skryl pohľad. Okrem neho sme znudene posedávali s podopretými hlava o ruku, popíjali vodu a počúvali hudbu.

„Čo tak pohnúť panáčikom ?“ navrhla Eleanor znudene. Nebolo divu, veď ešte ani nevyšla z domčeku pričom jej priateľ sa doňho už aj znovu dostal.

„Harry, veď už hádž. Tá kocka sa sama nerozkotúľa.“ Oslovila som ho.

„Ticho, sústredím sa.“ Odsekol s dlaňou pred mojou tvárou.

„Ale toto nie je kôň, aby si ho mohol zakliať. Hádž, lebo tu budeme sedieť do polnoci.“ Začal aj Louis.

„Ponáhľaš sa niekam ?“ pohŕdavo nadvihol obočie a hodil kockou. Ten vynaliezavý idiot ! Kocka mi prebúrala všetkých panáčikov, zdevastovala ešte neporušený Eleanorin domček po čom ho skoro zaškrtila s novou a drahou manikúrou. Potom by aspoň vedela, načo za ňu toľko platila. Louis so zovretými perami sledoval, ako sa jeho dvojhodinový plán s kockou rúca so priepasti plnej zatratenia v ktorej končia všetky jeho imaginárne pasce, vtipy a všetko ostatné.

„Ja sa s vami nehrám. Nikdy nedostanem ani jedného panáčika do domčeka.“ Nešťastne sa El hodila do operadla so zloženými rukami na prsiach. Chudinka.

„Miláčik, to je život. Proste si uznaj, že vo mne vidíš autoritu.“ Pritúlil sa k nej Louis a pobozkal. Nebyť tu Harryho, tak z nich dvoch dostanem cukrovku. Lenže ak sa pozriem na tú kučeravú kopu vlasov, hneď sa mi hladina cukru v krvi vyrovná.

„Ber to z lepšej stránky.“ Obmotala som jej ruky okolo pliec a usmiala sa.

„Menuj.“ Obzrela sa na mňa, kým Louis taktne vysvetľoval Harrymu dráhu kotúľania kocky. So zovretými prstami mu objasňoval, že ju nemá hádzať tak, aby pozabíjal tie stojace tvory na kartóne ale v mieste, kde to on vyčlenil pohármi a tanierikom so sušienkami. Pri tom sa naťahoval po celom stole až pozhadzoval všetkých panáčikov a tak nikto nevedel, kde ktorý stál.

„Louis ja ťa zabijem !“ namosúrene zvolal Harry. Jeho ohromný úspech sa ako lístie v jeseni opadlo k zemi a nemá ďalšiu šancu ožiť. Výhra pre nás !

„Jú ! Ideme odznova.“  El ožila ako polomŕtve listy mojej kvetiny, ktoré Harry úmyselne nepolieva aj keď ho o to osobne poprosím pred nočnou cez víkend. Absolútny vrah flóry.

„Že som sa na toto nechala ukecať.“ Polemizovala som a nadvihla sa od stola.

„Beth, na miesto. Hru sme ešte oficiálne neukončili.“ Vysvetľoval človek, ktorý ma ešte ráno obviňoval z toho, že som mu naschvál zjedla posledný toast z taniera. Pri tom som ho nepočula aby si ho privlastnil.

„Harry má pravdu, je tvojou občianskou povinnosťou dokončiť tento súboj.“ Louis hrdo pritakal.

„Ja sa idem prezliecť do práce. Doneste to do baru a tam si to môžeme dohrať.“ Žmurkla som na nich a ostala stáť v dverách pre ich ďalšie argumentovanie.

„Taký náruživý hráč nie som. Nestrápnim sa tam tým, že sa tam dotrepem s kockami a touto doskou. Balíme to.“ Eleanorin potlesk ma rozosmial na celej čiare, keď k tomu pripojila ešte natešený výraz v tvári. Louis zhrabol skoro celý obsah stolu do krabice a položil pod stolík v obývačke. Takže sa s tým až tak úplne nevyrovnal.

     „Ďakujem Greg.“ Pousmiala som sa na ochrankára, ktorý mi uvoľnil cestu pri dlhom rade ľudí čakajúcich na to, kedy ich pustia dnu.

„Ale, ale. Ktože nám to sem prikvitol.“ Ležérne sa mi Luc zavesil okolo pliec.

„Je ešte len pol ôsmej a ty si už na trosky.“ Pokrútila som hlavou.

„Som v pohode.“ Uistil ma už normálnym hlasom a s úškrnom na tvári keď mi zamával Dave spoza baru.

„Konečne ťa vidím drahá, ani nezavoláš, ani nenapíšeš ! Kde to sme ?“ Erica sa starostlivo navalila ku mne ako kotúľajúci sa balvan zo strmého kopca a zovrela ma vo svojom náručí.

„Nevedela som, že o sebe musím podávať správy.“ Nadvihla som obočie na objasnenie môjho pocitu.

„Nemusíš, to len ja sa zaujímam. A samozrejme aj tí dvaja čo práve robia pyramídu zo shakerov. Ježišmária ste vy normálni ? Okamžite to rozložte nazad.“ Z jemného a milého tónu prešla do hysterickej sústavy a dupala nohami.

„Pokój ! Sme tak isto barmani ako ty.“ Hrdo sa naparoval Luc.

„No, nejako to stráca pointu.“ Odpovedal mu Dave keď sa ich stavba desaťročia začala pomaly ale isto rúcať. Pre zmiernenie napätia som sa radšej odkradla za bar, zložila si tam tašku a vyzula sa. Predsa sa mi lepšie pobehuje bosá než v balerínkach, ktoré mi zanechajú otlaky. A znovu ten šialený kolotoč, keď sa vás asi desať chlapov snaží zviesť, napchať vám svoje číslo napísané na servítke do dlane alebo zažmurkať očami, aby som im dala zľavu. Bar bol pomerne plný, no nie tak ako cez víkend.

„Beth, kde je ta vodka s džúsom ?“ opýtala sa Erica.

„Už to nesiem.“ Odpovedala som pričom som nespustila pohľad z pohára.

„Vďaka. Mimochodom, máš tu návštevu.“ Lakťom a jej úsmevom som vydedukovala, že za mnou neprišlo žiadne dievča ani človek ženského pohlavia.

„Ja tu ešte nikoho nepoznám.“ Mykla som plecom a sústredila sa na handru, ktorá do seba vpíjala roztopený ľad na pracovnej doske.

„No, ty možno nie, ale on teba áno, drahá.“ Žmurkla na mňa. Bola som odstavená. Aj z nej aj z osoby, ktorá by za mnou mohla prísť. Prosím, nech to nie je Harry s nejakým prihlúplym nápadom.

„Neverím. Určite si z teba robil dobrý deň.“

„Deň už nie je dávno moja pekná, v noci vyliezajú tvory, ktoré cez deň tak ľahko neuvidíš. Odkázal ti, aby si za ním šla k rohu pri schodoch na balkón. Čaká ťa tam.“ Znovu sa zaškerila. Ako sa jedno dievča dokáže vyžívať v obavách iného človeka. Neisto som sa postavila na špičky, no cez tú masu ľudí som videla akurát tak ruky s páskami na zápästí.

„Choď, my to tu zvládneme.“ Posmelila ma ťukla prstom po nose. Nemusela som tam ísť, no zožierať sa zvedavosťou celú noc a k tomu počúvať Harryho telefonáty a Louisove výkriky zo sna nebola najideálnejšia predstava.

„No tak už bež.“ Postrčila ma. Rozhodla som sa, že za to nič nedám. Obula som si balerínky odkopnuté pri sklade a vybrala sa za mojím potencionálnym známym. Kopa ľudí mi znemožňovala prejsť na opačnú stranu miestnosti. Po tom, ako do mňa niekoľko ľudí strčilo tak, že som skoro spadla na zem mi praskli nervy a za cieľom som si cestu prebíjala lakťami a kolenami. Hudba bola čoraz hlasnejšia a hlasnejšia. Otupovala moje zmysli, nedokázala som normálne rozmýšľať. Zvonilo mi v ušiach a basy som cítila až niekde v zuboch. V diaľke sa rysovala osoba opretá o stenu chrbtom a jednou nohou. Ležérne vyčkávala. Možno na mňa, možno na niekoho iného alebo si len tak oddychovala. Obrysy sa mi začali zaostrovať, neznámi mi pripadal povedomí. Po stranách krátke no hore vyčesané vlasy som si snažila premietnuť v pamäti. Kožená bunda mu zahaľovala ruky, odkrývala len čisté biele tričko a rifle sa mu na bedrách držali len tak tak. Skrivila som pohľad keď si ma všimol, no pokračovala som v chôdzi a nedočkavo sem tam nadvihla hlavu.

„Ahoj Beth.“ Oslovil ma s náznakom úsmevu na perách. S menším strachom som nadvihla hlavu a obraz sa mi rozjasnil.

„Matt ?“ nesmelo som skúsila trafiť meno chlapcovi, ktorého osvetľoval len jemné svetlo zo stredu tanečného parketu.