Our Demons 15. - Night surprise

Špeciálne vďaka zasielam dejepisu, ktorý sa mi nechce učiť 

a preto ma nakopol k dokončení tejto časti. 

Samozrejme Vám želám pekný deň a dúfam, že sa Vám časť bude páčiť ;) xxx

Samú seba považovala za úplne neschopnú. Nezvládala odmietnuť jedného chlapca, čím ubližovala druhému. Nezvládala si pri priznať pravdu napriek tomu, že jej ju chrstli priamo do tváre ako agresívnu kyselinu, ktorá pomaly ale isto bude všetko rozožierať. A aj cez to všetko si dokázala pripomenúť, že to čo robí je zlé.

„Dnes ti to vážne pristane,“ šepol neďaleko jej ucha. Po celom tele jej vystrelili zimomriavky. Rukami sa opierala o jeho plecia, kým sa jeho ruky pevne držali nad jej driekom. Cítila, ako sa poddáva príjemnému pocitu v jeho spoločnosti.

„Ďakujem,“ pousmiala sa. Vnímala pomalú hudbu, do ktorej rytmu sa s Jaceom pomaly pohybovali zo strany na stranu. Svoju myseľ zaneprázdňovala sledovaním, všetkých naokolo, len aby nemusela pozerať na jeho tvár, ktorá by ju zlomila na polovicu.

„Navyše, ešte som ti nestihol poďakovať za doučovanie. Zachránila si ma.“

„No nestojí za reč.“

„O chvíľu budem musieť ísť,“ zamrmlal. Hruďou jej vystrelil akýsi pocit, ktorí jej bol známy, len ho nevedela popísať. A možno vedela, len sa ho bála pomenovať tak, ako si myslela. Bála sa toho, že je to radosť?

„Ja tiež,“ odpovedala potichu do jeho pleca. Spomenula si na to, ako jej Harry sľúbil, že príde. Celým svojim vnútrom dúfala, že to bol jeden z výmyslov spôsobený dobrou náladou. Ale za dobu, ktorú ho poznala usúdila, že sem môže prísť naschvál. Možno aby ju videl, možno aby si dokázal, že mal ohľadne Jacea pravdu. Ak by vošiel práve v tej chvíli, už by si nič nemusel dokazovať.

„Ale pred tým ešte musím niečo urobiť,“ usmial sa a naklonil sa k nej. Úsmev jej nepripadal milý, skôr nejako provokatívny. Mala pocit, že zamdlie. Chcela sa mu vymániť z rúk, ale už bolo neskoro na útek. Jeho pery boli príliš rýchle a mäkké, ľahko sa dotkli jej spodnej pery a zotrvali na mieste pár sekúnd. Myslela si, že čakal na protest a sama sa hrešila za to, že žiadny nepodala. Jednoducho sa nedokázala ovládať a určite vedela, že je to nesprávne. Voči Harrymu aj voči Jaceovi. Jeho dlaň sa presunula na jej nahý chrbát medzi lopatkami a tak si ju k sebe pritisol ešte viac. Musela sa premôcť, musela niečo urobiť. Zaprela sa mu do hrude a odsotila ho od seba. Bude sa za to zožierať ešte dlho. Harry mal pravdu, vôbec mu nedávala najavo, čo sa odohráva v jej život. Že miesto, ktoré chce zabrať je už obsadené.

„Už to viackrát nerob, prosím. Nebolo by to fér ani voči jednému z vás,“ zachripela. Nemala toľko sebadôvery aby sa naňho dokázala pozrieť. Po tom, čo mu klamala.

„Ty? Ó môj Bože!“ zvolal. Nikoho to však nevyrušilo. Hudba bola príliš nahlas aby ju nejaké zhrozenie prehlušilo. Studenými rukami sa chytil za zátylok a pokúšal sa aspoň trochu schladiť všetok tok myšlienok po tom, čo sa stalo.

„Mrzí ma to, vážne som nevedel... Ja, musím už ísť...“ keď Noe nadvihla tvár, už tam nebol. Zostala sama. Zbadala, ako si razil cestu cez dav, pretože sa rozostupovali od jednej rovnej priamky na strany. Mala by plakať? Nechcelo sa je. Načo aj? Zničila si priateľstvo a to len preto, že brala Harryho slová na ľahkú váhu. Vravel jej nepeknú pravdu, ktorú odmietala akceptovať.

Znechutená sama zo seba kráčala popri stene, aby nezavadzala tancujúcim deckám na parkete. Aspoň že mala na tvári masku, necítila sa až tak zahanbená, ale ani to jej príliš nepomohlo. Ako prvá jej na um zišla Layla. Hľadala ju všade kam jej oči dokázali zablúdiť, no keď ju nevidela uvedomila si, že možno prišiel Daniel. Pohľad jej padol na hromadu stolov, ktorá sa tiahla cez polovicu telocvične. Práve pri ich stole sedel Jared s Kaylou, zjavne zaneprázdnení.

„Ahoj, videla si už Laylu? Má predmenštruačný syndróm, alebo čo jej je?" vyhŕkol Jared, zjavne ustarostený správaním ich kamarátky.

„Čo sa deje, Noe? Vyzeráš nejako skleslo,“ so zvesenými perami povedal Kayla, načo ignorovala Jaredovu otázku.. Noe sa posadila hneď vedľa nej, preto jej Kayla mohla chytiť studenú dlaň.

„Nič čo by som neprežila,“ pousmiala sa.

„A kde je Layla?“ znovu na seba upozornil Jared..

„Kto je Layla?“ doplnila Kayla so zvedavosťou.

„Naša kamarátka. Tá má najskôr chuť zavrieť sa do izby a byť zahanbená do konca týždňa, pretože Daniel asi neprišiel.“

„Daniel neprišiel? Tak to bude mať riadny malér," zhodnotil Jace.

„Takže, vy spolu už oficiálne chodíte?“ Noe zhodila svoje sandále z nôh a privinula si nohy k telu. Po svojej otázke sa uškrnula, načo Jared očervenel a Kayle sa začali natriasať plecia od smiechu, ktorý chcela zakryť, keď sa opierala o Jaredovú hruď.

„Hammondova!?“ vykríkol.

„Hanbíš sa to priznať? Vlastnej krvi?“ podpichla ho Kayla.

„Tak fajn, mysleli sme, že to trochu utajíme. Ale veď vieš, nebudeme mrhať našim hereckým talentom, keď to ľudia tak či tak zistia,“ privinul si ju k sebe a pobozkal do vlasov. Prečo to nemala tak jednoduché aj ona? Á správne, sama si to komplikovala a aj v tom pokračuje.

„No samozrejme,“ prikývla Kayla so smiechom.

„Ak budeš chcieť, môžeš k nám prísť a ja ti ukážem jeho fotky, keď sme sa nahí kúpali v bazéne,“ Noe sa škodoradostne zasmiala a zahryzla do spodnej pery, keď videla Jareda, ako by ju pohľadom najradšej rozporcoval na kusy.

„Noe, ak chceš mojej priateľke ukázať ešte nejaké zosmiešňujúce útržky z mojej minulosti, tak ideš domov na korčuliach!“ zovrel pery.

„Netreba, pôjdem aj pešo,“ upokojila ho pri mávnutí rukou.

„Jared, to nemyslíš vážne! O chvíľu je polnoc, ani si nevieš predstaviť akí maniaci sa tam vonku potulujú. Ideš s nami na aute,“ protestovala Kayla a Jaredovi ukazovákom štuchla do hrude. Keď odlepila palec od košele, Jared si jemne pošúchal miesto, kam dopadol jej necht.

„Nie vážne, ja už pôjdem. Vy sa bavte, v nedeľu môžeme ísť do mesta a vy mi porozprávate ako ste sa mali po zvyšok večera, dobre?“

„Platí!“ zamával jej Jared.

---

Svoju prácu si urobila, preto mohla odísť. Bolo iba štvrť na dvanásť, mama možno ešte nespala. Chcela zavolať práve jej, aby po ňu prišla. Kontaktovala aj Laylu, ale tá jej telefón nezdvíhala. Nasmerovala si to naprieč dlhým chodníkom k hlavnej ceste, kde by počkala na svoj odvod. To sa mame rozhodla napísať správu ale ešte než to stihla, zacítila náraz. Nebol to tvrdé, akoby narazila do steny. Bolo to niečo iné, mäkšie. Keď nadvihla hlavu, pred jej tvárou sa ocitla zviazaná kravata zasunutá pod sakom zapnutým troma gombíkmi. Ako sa posúvala vyššie, tvár chlapca bola zahalená maskou a jeho úsmev jej pripadal povedomí.

„Prepáč, moja chyba,“ nevinne nadvihla kútik úst, posunula si masku ku koreňu nosa a obišla neznámeho.

„V poriadku, nič sa nestalo,“ nevšímavo odpovedal. Pustil jej ruku, ktorú jej zachytil pri náraze a pokračoval dopredu.

„Hrozné, že si nevšimneš vlastnú priateľku. Nemyslíš?“ hravo povedala a svoje prsty preplietla s tými jeho. Neisto ho potiahla k sebe, otočil sa k nej a prísne sa na ňu zahľadel.

„Nemyslím, pretože my sme sa ešte nepomerili a tak si dovoľujem premýšľať nad tým, že týmto gestom si to u mňa snažíš vyžehliť. Mám pravdu?“ namietal, hoci jej ruku nepustil.

„Istým spôsobom, ale asi sa na mňa až tak veľmi nehneváš, keď si sem prišiel.“

„Snažím sa byť odmeraný a nahnevaný, kazíš mi to,“ zasmiala sa. Vedela, že by nemala a najmä preto, že Harryho tvár bola ako jeden kameň, ale aj cez to sa situáciu snažila odľahčiť.

„Pozri, viem, že som sa správala úplne bezohľadne a nevšímala si to, čo Jared skúšal. Respektíve, že som si to nechcela pripustiť a zo všetkého najviac ma mrzí to, že sme sa museli hádať a navyše...“ zasekla sa. Pomyslela si, že sa úplne zbláznila. Ak by mu povedala, že pred pár minútami sa na ňu Jace tlačil ako lepiaca páska, neovládol by sa a išiel by ho prizabiť. Bolo by mu jedno či ho bude hľadať hodinu alebo celý ďalší deň, isté však bolo, že by ho len ťažko zastavila. Navyše by zničili všetku svoju snahu o zmierenie, ktorú doteraz vynaložila.

„Navyše čo?“ zamračil sa a ruky jej vo svojom zovretí stisol ešte silnejšie.

„Nič, už nič,“ usmiala sa a zhlboka sa nadýchla. Vedela, že čím viac lží v sebe bude skrývať, tým komplikovanejšie všetko bude, ale za chvíle s ním, ktoré by nerušili veci o ktorých by vedel a robili ho ešte mrzutejším, jej boli milšie.

„Nič z toho som nemusel robiť, ak by si nebola tvrdohlavá a nedala mu hranice.“

„Lenže ja som tvrdohlavá, už narodenia a za dva mesiace ma nezmeníš, Harry.“

„Kto povedal, že to chcem urobiť?“ prekvapene položil otázku. Všimla si, ako mu obočie vyletelo do výšin, hoci bolo raritou ho zastihnúť prekvapeného.

„Nikto, ja len...je to šialené!“ znechutene sa oprela o stenu a hlavu zaklonila dozadu. Harryho nebolo za potreby prosiť, aby ju šiel utešiť. Nebezpečne pomaly sa k nej približoval, zatiaľ čo okolo nich za hemžilo pár ľudí vchádzajúcich a vychádzajúcich do telocvične.

„Čo? Že pôvodne som sa dnes večer chcel ísť veľmi milo porozprávať s tvojim kamošom, ale kvôli tebe som sa ovládol a radšej prišiel sem?“ zvodným hlasom povedal a oboma rukami sa zaprel o stenu po stranách jej hlavy. Naklonil sa k nej a keď Noe začula jeho slová oči sa jej rozšírili.

„Čože?“ zvýšila hlas a zosunula sa pozdĺž steny trochu nižšie tak, že ju Harry svojim telom celú zakrýval. Nikto by si ani nepomyslel, že pred ním niekto stojí. Najskôr sa im zdalo, že mu prišlo zle, keď sa rukami opieral o múr, alebo že sa mu začala točiť z alkoholu.

„Nič som nepovedal,“ zavrtel hlavou a uškľabol sa.

„Harry, čo si mu chcel urobiť?“

„Podstatné je, že si si priznala chybu,“ snaha schladiť ju nepomáhala. Ale za to sa k nej tvárou priblížil tak blízko, že sa im nosy dotýkali.

„Vyhýbaš sa odpovediam na moje otázky?“ vydýchla a telom sa ešte viac zatlačila do steny. Možno si myslela, že sa nejakým zázrakom vpije do steny, ale kto by chcel utekať od takého chlapa v obleku a so zvodným hlasom, aký mal on. Chytila ho za sako a privinula ho k sebe ešte viac. Ale keď to urobila, pred sebou uvidela Jacea. Našťastie sa z nenazdajky vynoril iba v jej predstavách, ktorú vyvolali jej výčitky.

„Nevyhýbam, práve na jednu odpovedám,“ znovu sa uškrnul a Noe už neprekvapovalo, že sa z každej otázky dokázal vykrútiť po svojom a ešte si dokázal zachovať rovnaký šarm, ako keď sa snažil niekoho k sebe.

„Harry...“ zamračila sa. Nedovolil jej dokončiť ďalšiu vetu, v ktorej by ho chcela napomínať o tom, akoby by mal alebo nemal riešiť ich problémy. Jednoducho ju umlčal bozkom, ktorý jej chcel vtisnúť na pery odkedy ho zastavila. Bolo preňho efektívnejšie nechať ju sa ospravedlniť a potom ju za to odmeniť.

„Nechcem sa o ňom baviť a nedovolím, aby mi zničil ďalší večer s tebou. Chcela si ísť domov? Alebo zájdeme ešte do baru?“ rukami zapierajúcimi o stenu sa odrazil dozadu a vystrel sa. Narovnal si sako a zložil masku, ktorá mu celý čas zavadzala na tvári.

„Radšej chcem ísť domov, zavolám mame aby po mňa prišla,“ prstom už kĺzala po obrazovke, keď jej ho Harry ľahko vzal z dlane a skryl za chrbát.

„To nie je treba. Rád ťa odveziem,“ vtisol jej ďalší bozk na líce a ovinul jej ruku okolo pásu, aby mohol vhodiť telefón do jej otvorenej kabelky.

„Dobre, poďme.“

---

„Zastav mi na križovatke, tak ako vždy. Rada sa prejdem,“ mávla rukou aby ukázala na začiatok uličky, v ktorej bývala.

„Isteže, aby ťa nejaký maniak vtiahol do kríkov. Prepáč, ale môj ochranársky pud je až príliš silný na to, aby som ťa o jednej v noci pustil domov samú,“ namietal. Hneď na to vyhodil smerovku doprava, načo zabočil a o pár minút už parkoval pred jej domov. Pre Noe bolo zbytočné namietať pretože ak by si myslela, že by mu to vyhovorila, bola by to len ďalšia z jej bujných predstáv.

„Ďakujem za tvoju starostlivosť, dobrú noc,“ odopla si bezpečnostný pás a nechala ho, aby sa sám stiahol. Cez ručnú brzdu sa k nemu natiahla a na rozlúčku ho pobozkala. Ešte raz sa zhlboka nadýchla, aby do seba vstrebala jeho vôňu a prstami ho pohladila po líci s jemným strniskom.

„Odprevadím ťa k dverám, len pre istotu,“ žmurkol na ňu a vystúpil.

„To nemusíš,“ zamrmlala si popod nos, aj keď ju už nepočul.

„Aj ja sa rád prejdem,“ pripomenul, keď vyšla z auta a zavrela za sebou dvere. Prevrátila očami a Harry ju chytil za ruku, aby s ňou pohol prejsť po chodníku až k dverám. Ešte raz ju pobozkal, keď sa za jeho chrbtom ozvali otvárajúce sa dvere.

„Mama?“ prehovorila a na chvíľu sa jej zazdalo, že jej srdce od adrenalínu roztrhne hrudník.

„Začula som auto, tak som ti prišla otvoriť. Chcela som pozdraviť Jareda, ale vidím, že namiesto neho pozdravím niekoho iného. Zdravím, Harry,“ jej mama ešte stále nebola oblečená v pyžame. Mala na sebe to isté, ako keď Noe vyprevádzala z čoho usúdila, že ju až doteraz čakala. Na verande rozsvietila svetlo a v tvári sa jej javilo niečo, čo Noe ani nedokázala popísať. Bol to hnev, alebo skôr výčitky voči nej?