Winter Love ♥-3.časť

Konečne som ju dokončila. Rýchlo som vám ju sem hodila pretože sa blíži búrka a bojím sa výpadku internetu :) Gramatické chyby si nevšímjate,neskôr ich opravím :)

Zamkla som byt,kľúče vopchala do vrecka a zablokovala telefón ktorý taktiež putoval do vrecka ale pre zmenu na rifliach. Zeleným tlačítkom som privolala výťah a zaklapla Abby malé zrkadielko v ktorom sa obzerala.
„To sa nemôžem ani upraviť ?" nervózne zabručala a vopchala ho do kabelky.
„Môžeš,lenže tvoja úprava trvá trikrát dlhšie než tá moja"
„Ja nemôžem za to,že na svojej tváry nemáš ani kvapku make-upu a žiadnu špirálu."
„Ja sa bez týchto farbičiek zaobísť dokážem" keď som to dopovedala zhíkla.
„Nenazívaj moje šminky farbičkami,sú to kvalitné výrobky za rozumnú cenu" objala kabelku a privinula si ju k sebe.
„Niekedy mám pocit,že robíš reklamu pre nejakú kozmetickú značku" konečne sa pred nami objavil dlho očakávaný výťah a my sme nastúpili.
Zviezli sme sa na prízemie a vyšli z bloku. Abby ma schytila pod pazuchu a pomalým krokom sme kráčali po zasneženom chodníku smerom do centra mesta. Malé vločky snehu sa mi zachytávali na kabáte a sem tam spadli na pokožku na tváry. Cestu mi spríjemňovalo vŕzganie po každom kroku,ktorý som urobila. Po Abby v snehu ostávali iba malé dierky od opätkov,ktoré si nedokáže odpustiť ani v zime. Zrazu ma len strhla za ruku.
„Čo sa stalo ?" prestrašene som sa spýtala keď sa snažila udržať rovnováhu.
„Šmykla som sa"
„Nepochopím prečo nosíš čižmy na opätkoch keď je na chodníkoch ľad"
„Som nízka"
„Ja som od teba ešte nižšia a nenosím ich"
„Kam ideme najprv ?"rýchlo zmenila tému,keď jej z úst vyšiel malý obláčik teplého vzduchu.
„Poďme sa prejsť k Londýnskemu oku" navrhla som svoje najobľúbenejšie miesto v Londýne.
„Tam chodíme vždy. Poďme niekam inam"
„Tak poďme k Temži"
„Na druhý pokus máš najlepšie nápady"
„Teraz si ma veľmi nepotešila" zachmúrila som sa aj keď ma v tme nebolo vidno.
Londýnske oko bolo krásne rozsvietené ale k nemu som sa dostať nemohla. Pozorovala som ho aspoň z diaľky zatiaľ čo Abby niekam odbehla. Zamilované páry,milí dôchodcovia aj iní ľudia sa prechádzali po chodníku ktorý osvetľovalo svetlo pouličných lámp a rôznych farebných svetielok povešaných naokolo. Oprela som sa o zábradlie a ponorila sa do rozmýšľania. Čo mám ja za život ? Mama sa o mňa praktický nestará ak nepočítam jej jednodňové návtševy dvakrát do roka,otca som nikdy nevidela a ani nepoznám dôvod prečo. Stará sa o mňa sesternica staršia o tri roky aj s jej mamou a sem tam aj bratom. Čo mám z toho,že mám talent na kreslenie,ak ho vôbec nerozvíjam. Prečo myslím na takéto veci,veď mám super život aj keď s menšími trhlinami. Sú deti,ktoré nemajú žiadnu rodinu. Zahnala som tieto myšlienky do kúta mojej mysli a rozhliadla som sa okolo seba. Abby nikde nebolo. Žeby si odchytila nejakého fešáka a na mňa sa vykašľala ?
„Cassieeee" začula som svoje meno s predĺženým posledným písmenkom.
 Prudko som sa otočila a videla ryšavku ako sa pošmykla. Už som ju videla sedieť na zadku no okolo je práve prechádzal nejaký chlap,ktorý ju veľmi ochotne zachránil. Na mieste som zostala ako primrznutá a nevedela sa zorientovať. Mala by som ísť k nej a pokaziť romantickú chvíľu alebo ju nechať tak aby sa mu sama poďakovala za záchranu jej čižiem. Ále čo,ak sa mu bude páčiť prežije aj jej strelenú sesternicu. Zaškerila som sa a so skrehnutými nohami sa vybrala smerom k nim. Hlasnejšie som si odkašľala no oni ma veľmi presvedčivo ignorovali. Skúsila som to ešte raz a hlasnejšie no oni si stále pozerali do očí.
„Ehm Abby,čo si odo mňa chcela ?" ruky som si vopchala do vreciek na kabáte a čakala čo urobia. Vysoký a urastený chalan asi v Abbynom veku si vložil telefón do vrecka riflí,nasadil rukavicu a povedal:
„Zavolám ti. Dobrú noc prajem" usmial sa na Abby,otočil sa a kráčal svojou cestou. Ešte raz sa otočil našim smerom aby jej zamával a zrýchlil krok.
„Čo to bolo ?" zmätene som sa opýtala mojej zasnenej sesternice,ktorá s primrznutím úsmevom sledovala postavu toho neznámeho v diaľke.
„Abby !!" zakričala som a zatriasla ňou.
„Toto sa naozaj stalo alebo je to len výplod mojej fantázie po páde ?" neveriacky sa opýtala a vystrela ruku smerom,ktorým kráčal ten chlapec.
„Áno Abby,je to skutočnosť. Skutočne si tomu peknému chalanovi dala predpokladám tvoje číslo a on povedal že ti zavolá"
„Ja tomu nemôžem uveriť. Ďakujem vám topánky moje,ďakujem" začala si tam klopkať opätkom o obrubník.
„Uver tomu a topánkam sa poďakuješ doma. Ako sa vlastne volá ?"
„Nie som si istá ale asi Jay"
„Asi ?"
„V tom šoku som veľmi nezachytávala jeho slová."
„Hlavne že si mu dala svoje číslo. A prečo si na mňa vlastne kričala ?"
„Ahá. Chcela som ti povedať že som tu videla Louisa a Liama." zvýskla a podskočila si.
„Koho ? Nehovor mi,že si tu zase stretla nejakých svojich spolužiakov. To by bola už fakt hlúpa náhoda stretávať ich každú jednu prechádzku,ktorú podnikneme"
„Ty ma vždy totálne ignoruješ keď hovorím o One Direction ?"
„Há ?" nechápavo som vydala zo seba zvuk.
„Nerob sa hlúpou,často ti o nich rozprávam"
„Myslíš tých piatich poplašených chalanov ? Mám tušenie že jeden z nich chodí na letisko v pyžame ? A ešte jeden je posadnutý mačkami,dobre si pamätám ?"
„Predsa len sa na teba niečo nalepilo" buchla ma rukou do pleca.
„Moja milá,toto mi opakuješ dokola a ich fotky mi ukazuješ a posielaš na facebook aj keď ich vidím na prvýkrát. Máš dvadsaťjeden rokov,mám pocit,že z puberty by si mala byť už dávno vonku. Alebo sa mýlim ?"
„To nie je puberta. Proste som directionerka"
„Há ?" zase som zo seba vydala ten nechápavý zvuk ktorý ju vedel vytočiť do nepríčetnosti.
„V preklade,som ich fanúčik"
„Ahá. Ale to by som ti mala pogratulovať" povýšenecky som si založila ruky v bok.
„Prečo ?" rozjašene a s úsmevom na tváry sa opýtala.
„No veď si za nimi nevypálila a neroztrhala im šaty" zaškerila som sa pričom som od nej schytala štipnutie do ruky.
„Niekedy mám fakt sto chutí ti jednu streliť" vyplazila jazyk.
„Ale potom si uvedomíš,že by to nebolo najlepšie. Dúfam,že teraz za nimi nechceš ísť"
„Môžem ?"
„Nie,zabudni na to. Z toho klubu ťa vyhodia už keď prídeš k ochrankárom"
„Do čerta,máš pravdu. Ako by sme sa tam dostali ? Čo povieš na okienka na toaletách ?"
„Ty si sa pomiatla ? Už si ako Suzi,aj ona vymýšľa rôzne stratégie. Kam som sa to dostala ?" zadívala som sa na čiernu oblohu posiatu odtiaľto malími hviezdičkami.
„Ale s tým klubom máš pravdu,na oknách budú určite mreže. Nepočkáme kým odtiaľ nevídu ? Ty budeš pri hlavnom vchode a ja pri zadnom."
„Nie,nie,nie a ešte raz nie. Odmietam podniknúť hocijakú akciu voči tým chlapcom. Chudáci. Normálne ich ľutujem."
„Nemáš prečo. Fakt ich nemôžeme počkať ?"
„Ak chceš,ty tu zostaň. Ja idem domov." otočila som a chcela odísť.
„Počkáj !" zvolala a snažia sa utekať.
„Zmenila si svoj názor ?"
„Áno. Sama domov ísť nechcem" zahrnutá ďalšími nezmyselními nápadmi ako sa dostať k tým chlapcom som spolu s Abby kráčala napodiv tichým Londýnom smerom domov. Zastali sme pred vchodovými dvermi. Abby sa hrabala v kabelke,neskôr si ju položila na zem a tak pokračovala ďalej.
„Zabudla si kľúče ?"
„NIe. No dobre tak možno ale určite viem,že som ich do tašky dávala"
„Ach...."
„Mám ich" výťazne ich zdvihla nad hlavu a odomkla dvere. Vyviezli sme sa na najvyššie poschodie,vbehli do bytu a začali sa zobliekať.
„Dúfam,že takéto návali nápadov ako sa k nim prikradnúť nebudú časté"
„Čo ja viem ako často ich budeme stretávať ? Veď bývame v Londýne,možné je všetko"
„Bože,prosím,nech ich už nestretneme"
„Prečo ich nemáš rada ?" naštvane sa na mňa zamračila.
„Neviem. Proste sa mi nepáči ich hudba"
„Ale nejaká Lano či ako sa volá sa ti páči"
„To je Lana Del Ray a všetkých ďalších už vieš zaspamäť" opravila som ju v jej malej chybičke.
„Tak prepáč,trošku som sa sekla"  zašomrala.
„Dobre,nehádajme sa už."
„Súhlasím. Mier ?" zamávala servítkou pred mojou tvárou.
„Zvoní ti mobil" oznámila som jej keď som videla jej tehličku ako sa zvíja na stole s vypnutým zvonením.
„Neznáme číslo" oznámila.
„Tak to asi zdvihni nie ? Inač sa nedozvieš kto volá" hneď ho chmatla do ruky,prirožila k uchu a nasledoval rozhovor,ktorý hovoril za všetko.
„Prosím....ahoj....nie....áno....áno...áno....nie....ahoj"  zložila,položila ho na predošlé mieste a usmiala sa na mňa.
„Páni. Hotový príhovor. Toľko veľa informácií som sa zo žiadneho rozhovoru nikdy nedozvedela"
„Bol to Jay"
„Myslela som si. Tak čo chcel ?"
„Tak presne po otázkach. Išla si do toho klubu ? Si doma ? Máš zajtra čas ? Išla by si si so mnou niekam sadnúť ? Mám po teba príjsť ? Koniec"
„Zaujímavé. Teším sa s tebou" hodila sa mi okolo krku a začala kričať od radosti.
„Idem spať. Zajtra musím byť svieža. Dobrú sesternička moja najdrahšia" objala ma,vpálila do svojej izby a zabuchla dvere. Ak sa sem do piatich minút neprídu susedia sťažovať na rušenie nočného kľudu,znamená to,že máme steny nadpriemerne hrubé. Nezvonil nikto,tak som sa v kľude osprchovala a zaľahla do postele vydrkotaná zimou ktorá vládla po celom meste....