Winter Love ♥-8.časť

Ospravedlňujem sa za to,že bude nudná ale do jedného základného bodu,ktorý som si stanovila sa neviem pohnúť. Môj mozog je s nápadmi v háji,tak som sa vás chcela spýtať či by ste môj blog nemohli hodiť na nejaké stránky o chalanoch. Ak áno,bola by som veľmi rada a zároveň by ste mi veľmi pomohli. 

P.S. Prežila som matematiku a test napísala na strednú známku ale v utorok už pohorím úplne. =)

„Abby vstávaj." tichým hlasom som sa ju snažila zobudiť,keď som vyťahovala žalúzie v obývačke. Na oblohe sa prekvapujúco objavilo slnko,ktoré som už dlhú dobu v Londýne nezaregistrovala.
„Nemôžem !" zamrčala a hlavu otočila na druhý bok.
„Prečo ?" štuchla som do nej ale nejavila žiadne známky vstávanía.
„Bolí ma celý chrbát. Prečo si ma večer nezobudila aby som šla spať do izby ?"
„Bola si taká milá keď si spala a nehundrala."
„Ďakujem pekne za takú roztomilosť." zhodila zo seba deku,ktorú som potom poskladala a ťažko sa zodvihla.
„Pomôžem ti do izby ?"
„Buď tak dobrá." slimačím krokom som ju dostala do polovice chodby keď zazvonil zvonček.
„Idem otvoriť. Ani sa nehni."
„Aj keby som chcela tak nemôžem." zagánila keď som pretáčala kľúče v zámke.
„Zdravím krásavice." Benny sa zaškeril,vyzul a prešiel do chodby.
„Abby ? Komu pózuješ ? Nevidím tu žiadnych fotografov ?"
„Keby som sa mohla pohnúť,tak si už zamknutý na záchode"
„Musíš ju vždy dráždiť ? Celú noc spala na gauči a teraz ma zaseknutý chrbát. Idem ju odviesť do postele skôr,než po tebe niečo hodí a ty zatiaľ zatvor dvere" po dlhej trase z chodby do izby som som ju uložila,zatiahla závesy a nakázala aby ma volala ak bude niečo potrebovať. Vyšla som z dverí keď som uvidela Bennyho vystrčený zadok a hlavu zaborenú v chladničke.
„Ty si doma nejedol ?"
„Jedol prečo ?"
„Pretože vždy keď k nám prídeš pumpuješ do seba všetko čo nájdeš."
„A ja viem že ti to vôbec nevadí." zabuchol chladničku až dvierka zarinčali a pokračoval do obývačky.
„Kde máš počítač ?"
„Za kreslom. Poslúž si." zhodila som sa do kresla,nohy prevesila cez operadlo na ruky a prepínala programy. Zastavila som sa až na hudobnom kanáli.
„Zdravím ľudia" do obývačky vpálila Suzi s notebookom v ruke,foťákom na krku a termoskou v druhej ruke.
„U nás je mama. Musela som utiecť ináč by ma donútila upratovať."
„Chápem,urob si pohodlie."
„Kde si bola včera večer ? Bola som tu o desiatej či si nepozrieme nejaký film a teba nikde nebolo." teraz by sa hodila super výhovorka. Nemôžem jej povedať že som osoba zaskakujúca za maskérku One Direction. Veď by ma najprv udusila za to,že som jej nič nepovedala,potom rozrezala že som ju za nimi nezobrala a neskôr by ma začala žobrať o to aby som ju s nimi zoznámila.
„Bola som v meste so spolužiačkou. Mohla si mi zavolať skôr aby som zostala doma."
„To nevadí. Aspoň som sa naučila na skúšky."
„Cassie !!" z Abbynej izby sa ozývalo moje meno. Skotúľala som sa na zem a vykročila k nej.
„Potrebuješ niečo ?"
„Ani nie ale mohla by si mi doniesť džús a k tomu nejaké pečivo ? Len nie rožky ani žemle,ideálny by bol chlieb. A na to maslo s džemom. Ešte perník,včera som ho bola kúpiť."
„Váu...na to,že skoro nič nechceš je toho dosť veľa."
„Čakám. Stopujem ti čas." vyškerila sa ako mesiačik na hnoji a poklepala prstami na ruku. Odpratala som sa do kuchyne a začala pripravovať Abbyne "skromné" raňajky.
„Niekto klopé" zakričal na mňa z kuchyne Benny a pritom predĺžil posledné slovo.
„Prosím ťa choď otvoriť" počula som ako zašomral ale k tým dveram predsa išiel.
„Myslím že toto je pre teba" znova zakričal. Aký je rok dlhý sem nikto nepríde ale keď mám prácu tak sa tu všetci nasáčkujú.
„Mama ?!" prestrašene som skríkla keď si moja mama dávala dole kabát a podávala ho Bennymu.
„Madam,ja nie som poslíček ale kabát vám ochotne zavesím"
„Prečo sa takto tváriš ? Nie si rada že ma vidíš ?"
„Som rada ale nie som zvyknutá na tvoju prítomnosť tak často"
„To sa zmení." s podozrivým výrazom v tváry sa odobrala do obývačky kde Suzi a Bennyho oslovila mládež. Benny skoro vyletel z kože pretože nenávidel ak ho niekto takto oslovil a Suzi zadržiavala smiech zo žili,ktorá sa objavila na Bennyho krku.
„Počkaj čo tím myslíš ??"
„Včera som ti to nejako zabudla povedať a Harry s Mary na to asi tiež zabudli"
„No tak už hovor"
„Ideš s nimi do Írska"
„Prosím ?"
„Že ideš so skupinou One Direction do Írska" už hlasnejšie povedala až ma na mieste strhlo.
„Kam ide a s kým ide ?" neveriacky spustila Suzi.
„One Direction !!" zakričala Abby. Stála na chodbe v pyžame a s veľkým vankúšom,ktorý si držala na bruchu. V jej hlase už nebolo ani náznaku bolesti,ktorá u nej pred pár minútami prekvitala.
„Mami,až tak nahlas si to povedať nemusela"
„Oni to nevedia ?"
„Nevedeli !"
„Všetko sa dozvieš ešte pred odletom. V stredu sa všetci stretnete"
„Počkaj ako stretnete,ty neideš ?"
„Nie,namiesto mňa pôjde Mary. Zostávam tu pretože mám inú prácu. Už musím ísť."
„Čo iné som mohla čakať."
„Maj sa zlatko" pohladila ma po vlasoch a zmizla.
„Kedy si nám chcela povedať,že s nimi pracuješ ?" obe na mňa vysypali rovnakú otázku. Posadili ma do kresla a okolo mňa zaujali svoje pozície.
„Toto ja počúvať nebudem. Idem radšej von. Držím palce aby si tieto dve zvládla"
„My čakáme !!" zahučali mi do ucha.
„Vidíte ako sa chováte ? A práve preto som vám to nechcela povedať"
„Ty si nám nechcela povedať o tom,že pracuješ pre senzácie Spojeného kráľovstva vlastnej rodine ? Vlastnej krvy ? To je akoby si mi do chrbta zabodla dýku" Abby zohrala najväčšiu rolu svojho života keď sa akože "mŕtva" zhodila na gauč.
„Páni,ty to ale prežívaš. Čo by si robila,keby som ti nepovedala,že som tehotná"
„Si tehotná ?" hysterický Suzi zakričala.
„Nie a v budúcej dobe ani neplánujem."
„Vďaka Bohu" povzdychli si obe naraz.
„Tak a kedy nás s nimi zoznámiš ? Zoženieš nejaké ich tričká alebo niečo podobné ? Ako voňajú? Aké to bolo keď si dotýkala Zaynovich vlasov ? Čo vyvádzajú pred koncertom ?"
„Dosť !! Na žiadnu z týchto divných otázok vám neodpoviem. Ak sa budete správať takto aj naďalej,ani ich neuvidíte"
„Tak dobre. Na osobu,ktorá nie je ich fanúšička to bolo asi veľa" skonštatovala Suzi.
„Prosím,môžme si pozrieť nejaký film alebo proste robiť niečo iné ?"
„Zasa niekto zvoní !" ležérne som oznámila keď som sa prehrabovala v skrinke so spoločenskými hrami.
„Je normálne že vám každú pol hodinu niekto zvoní pri dverách ?"
„Stráv to a choď otvoriť" nakázala som Suzi keď som sa snažila pozbierať všetky figúrky zo sáčku.
„Kto to je ?" zakričala z izby Abby. Nikto neodpovedal. Nedalo mi a išla som sa pozrieť kto tam bol...