Live with Love 1.

Takže,od dnes vám sme budem pridávať poviedku,ktorú píše moja kamarátka. Nebudem za ňu veľa hovoriť,pretože sa vám prestaví v odstavci nižšie =)

Čaute, ja som Miruš ako ma nazvala moja Holubička :*
Neplánovanou náhodou som začala písať tento príbeh. Bude o dievčati menom Stella, o jej živote, novej kamoške a  priateľoch. A ako to hovorím aj Holubičke, aby vám nebolo smutno, tak sa tam ocitne aj One Direction.
Ja len dúfam, že sa vám to bude páčiť, a že sa kôli mojim nezmyslom nezníži návštevnosť tejto stránky. Som ešte primladá na to, aby som ležala tri metre pod zemou. 
Takže vám prajem príjemné čítanie a v prípade vašej osobnej potreby, mi môžete napísať aj komentár. :D :D 



,,Sťahuješ sa.“  Povedala mi mama krátko po mojom príchode z obchodu domov. Zostala som stáť medzi dvermi ako by ma nečakane tresli lopatou po hlave. Pozerala som na ňu pohľadom ,,WTF?“

,,Snáď, sťahujeME sa,“ opravila som ju a zdôraznila som koniec predposledného slova.

,,Nie zlatko. Ideš iba ty.“ povedal otec keď si pokojne popíjal kávu.

,,Hou, hou tak počkať! Mám otázky. Čo? Prečo iba ja? A načo? A kam?“ zrazu zo mňa vyletelo.

,,No neviem či ti odpoviem v poradí,“ začala opatrne hovoriť mama, ,,ale ja a otec sme dostali výbornú pracovnú ponuku v Nemecku. Takže aj my sa vlastne budeme sťahovať.“ Na chvíľu sa zamyslela a pokračovala. ,,Budeme tam robiť jeden projekt a dohliadať naň aby všetko išlo tak ako má. O projekte sme vedeli ešte pred prázdninami, ale vtedy nebolo ešte nič isté tak sme ti zatiaľ nechceli nič hovoriť. A keďže máš zatiaľ iba 17, vybavili sme ti internátnu školu v Londýne. Takže ani nemusíš odísť z Británie. A okrem toho v Londýne, ako už vieš, žije moja teta Amanda. Už som ju stihla upozorniť na to, čo sa deje. Ak budú problémy môžeš sa na ňu obrátiť.“ Dokončila mama svoj blok oznamov, z ktorého ma išlo trafiť.

Zrazu zo mňa vyletelo pár kľúčových slov z maminho prejavu: ,,Internátna škola? Ja? Do Nemecka? Amanda?“ Bola som ako v tranze.

,,Presne tak. Vieme, že nemáš rada Nemecko a ani nemčinu aj keď ti máš jednotky. A preto si myslíme, že tam ti bude lepšie. A okrem toho, tvoji priatelia tu zostanú takže sa môžete stretávať.“

Tuším, že to ani nie sú moji rodičia. Čo to hovoria?! Oni ma chcú len tak nechať v nejakej škole napospas tety Amandy, ktorá ma ani nemá rada lebo že vraj nie som slušná mladá dáma. Nepáči sa jej moje oblečenie, spôsoby a vyjadrovanie. Hovorí, žeby som sa mala správať rozumne a vyzrelo a dospelo a blá blá blá .... A to ja nechcem. V mojom srdci ešte stále žije dieťa, ktoré tam budem držať aj keby mi mali povädnúť všetky kvety v dome. Mám strašne rada kvety.

Po ťažkom spracovaní informácií som sa opýtala na môjho trojročného brata Rayena.

,,A čo Rayen? Pre neho ste vybrali internátnu škôlku? Spýtala som sa s iróniou, pretože viem že bez neho nejdú ani na krok. Je to ich malý chlapček.

,,On pôjde s nami.“ Oznámil mi otec. Teda on už nie je ako môj otec. Spravil chyby, ktoré nás rozdelili. Bývame spolu, ale už to nie je také ako predtým.

Nie všetko sa dá človeku odpustiť, aj keď ho máte radi a je to váš otec. No na druhej strane som rada že mu mama dal druhú šancu a on sa jej dokázal chytiť. A tá druhá šanca mala meno Rayen.

Veľmi ťažko sa mi o tom hovorí, ale môj otec pil. Veľa a často. Strašne som sa vtedy zaňho hanbila a preto som sa utiahla. Prestala som sa stretávať s priateľmi len aby som ho nestretla niekde opitého. Vtedy nás s mamou zatiahol do problémov, ktoré nemali konca. A tak som sa sním prestala rozprávať. Tvárila som sa akoby ani neexistoval. Viem, že to nebolo najlepšie riešenie ale po tých prázdnych sľuboch a falošných nádejach, ktoré nám stále dával som mu už neverila pretože ma strašne sklamal. Vždy keď sa opil tak mi to všetko strašne vyčítal. Vravel, že som arogantná, drzá a nevychovaná. Strašne to bolelo. Počuť takéto veci od vlastné otca. Vtedy som si myslela, že všetko je moja vina. Všetko, čo sa u nás doma deje.

No problém bol v tom, že otec stratil prácu, ktorú mal už asi od môjho narodenia. 13 rokov vlastnil firmu, ktorá skrachovala a on sa stým nevedel vyrovnať. Nevedel pochopiť, že je už koniec. Bol príliš hrdý a tvrdohlavý na to, aby on pracoval pre iných. Moja mama bola strašne zúfala a snažila sa mu pomôcť. Nakoniec sa vo firme kde pracovala uvoľnilo miesto. Aj keď otcova firma nebola zameraná na architektúru, prácu prijal. Vlastne mama ho donútila, pretože otec sa bál že to nezvládne. Architektúru študoval na výške a od vtedy s ňou nemal toľko spoločného ako mama.

Vlastne oni sa na tej škole spoznali a od vtedy sú spolu. Keď doštudovali vzali sa a vznikla rodina Linnerová. A po pár rokoch som sa narodila ja, Stella. Potom po nudných 14 rokoch žitia so mnou nám mama oznámila, že je tehotná. Tešila som sa, no mala som aj strach a obavy či to zvládneme kôli otcovi. No ten akoby nabral druhý dych. Povedal, že toto je presne to, čo potreboval. Dostať novú prácu a mať ďalšie dieťa bolo pre neho ako druhá šanca od mami, vďaka ktorej to všetko dostal.

A musím povedať, že sa statočne drží. Aj keď náš vzťah nie je taký ako predtým, som rada že veci išli tak ako do teraz. Je síce pravda, že keď sa Rayen narodil, celý svet sa začal točiť len okolo neho. Od vtedy mám pocit akoby naši zabudli, že vôbec existujem. Spomenú si len keď potrebujú vyniesť plienky, zájsť do obchodu a .....

No a teraz si zasa spomenuli.

,,Začni sa baliť. Zajtra poobede odchádzaš.“ Povedala mi mama keď vstávala z gauča a išla za Rayenom, ktorý už ronil krokodílie slzy, ktoré sú ako rituál po jeho poobedňajšom spánku.

,,Ty kokos,“ povedala som si keď som sa otáčala na päte a namierila si to do svojej izby. Na chodbe predo dvermi už stáli škatule tak som ich vzala do rúk a hodila na posteľ v izbe.

,,Ja tomu nemôžem uveriť. Oni sa ma chcú zbaviť len aby sa mohli hrať na šťastnú rodinku niekde v Nemecku? Určite si od šťastia, že tam nebudem, začnú jódlovať zatiaľ čo ja si budem zvykať na nových spolužiakov. A to ani nehovorím o tom, že kým si nájdem priateľov, bude možno koniec môjho pobytu na tom internáte. Ale aspoň ma čaká nový začiatok. Noví ľudia, ktorí nebudú o mne nič vedieť až na tetu Amandu. Tej sa budem radšej vyhýbať. Pre istotu.“ Hovorila som si pre seba a pomaly som sa popritom balila. Najprv som si pozberala všetko oblečenie a nahádzala ho do kufra. Načo to budem ukladať? Veď aj tak to budem musieť zase vyberať a uložiť si to do skrine.

Po chvíli za mnou prišla mama a podala mi ďalšie informácie o mojom a ich odchode.

,,Tento byt predáme, takže to čo si nevezmeš ti vezmeme mi do Nemecka pretože cez prázdniny prídeš za nami. Aj keď neviem ako dlho sa tam zdržíme, vyzerá to tak, že to bude viac ako 2 roky. Ale potom, keď už budeš oficiálne dospelá, sa môžeš rozhodnúť kde chceš zostať. Možno ti s otcom po skončení školy kúpime byt niekde tu ak budeš chcieť. Ale to je ešte ďaleko.“

,,To vážne?“ Spýtala som sa s nadšením.

,,Áno, už sme o tom s otcom tak trochu hovorili. Ale ako som povedala, kým nezmaturuješ budeš bývať tam.“ Vyhlásila mama.

,,OK.“ Mám pocit akoby ma ani nemala rada. Vôbec ju nebolí, že budeme od seba niekoľko tisícov kilometrov ďaleko? No asi by som sa jej nemala čudovať. Urobila som niekoľko hlúpostí v škole a to sa nezaobišlo bez stretnutia mojej mamy a riaditeľky. V škole som začala byť trošku viac ako úprimná a niektoré namyslené dievčatká to nezvládli. Ale sú nažive takže až také zlé, ako to oni opisovali, to nebolo.

,,My odchádzame 2 dni po tebe. Musíme to tu všetko pobaliť kým príde sťahovacia služba. V Nemecku máme zatiaľ 3-izbový byt, ale po čase si kúpime niečo väčšie.“

,,Aha, tak dobre no.“ Sklopila som zrak a sadla si na posteľ. Mama si ku mne prisadla a silno ma objala. Mne už pomaly stekali slzy po tvári.

,,Neboj sa. Ty to zvládneš a ja ti verím. Ak by to tak nebolo, nikdy by som ťa tu nenechala. Si krásne a silné dievča, viem že sa o seba dokážeš postarať. Ak by si čokoľvek potrebovala stačí zavolať. Hocikedy.“ Pohladila ma po líci a dala mi pusu do vlasov.

Utrela som si slzy a snažila som sa na ňu usmiať. Lenže môj úsmev vyzeral ako sfúknutá pneumatika. Po chvíli sa mama postavila a dodala: ,, Lietadlo ti letí o piatej večer takže o tretej buď nachystaná. Zavezieme ťa na letisko. A v Londýne by ťa mala čakať žena, ktorá pracuje asi na tom internáte. Ona sa už o teba postará.“ Dokončila a nechala ma dobaliť sa.

Keď som už bola ako tak pobalená vzala som si ešte pyžamo a išla do sprchy. Teplá voda, ktorá na mňa padala mi pomohla upokojiť sa. Potom sa vrátila do izby a ľahla si na posteľ. Dlho som nevedela zaspať, pretože som sále premýšľala nad tým aké to bude a či to vôbec zvládnem. No nakoniec sa mi podarilo zaspať.

 Stella