nedeľa 24. júna 2012

Live with Love 5.


Keď sme sa vrátili na internát pozdravili sme Josha a zapísali sme sa mu. Cat bežala po schodoch akoby v Nandos jedla zeleninu a ja slona. Ledva som za ňou stíhala. Keď vpálila do izby, hneď išla zapnúť notebook. Jediné čo som spravila ja, bolo, že som sa zložila na svoju posteľ a snažila som sa predychávať. Po 5 minútach som už počula ako Cat vedie konverzáciu so svojou sesternicou. Bolo niečo okolo šiestej večer, tak som si išla dať sprchu. Keď som vyšla z kúpeľne Cat mi oznámila, že ma hľadala Jessie. Vraj si mám ísť do školy po učebnice. Hups! Na to, že nemám žiadne učebnice som úplne zabudla. Opäť som sa vrátila do kúpeľne a vysušila som si vlasy fénom. Znovu som sa musela obliecť a keďže Cat už netelefonovala, tak sa ponúkla že pôjde so mnou.
Školu zatvárajú o siedmej, takže sme mali asi 15 minút. Rýchlo sme prebehli cez park a vošli sme do budovy školy. Prišli sme na sekretariát a tam už pri stole sedela jedna pani. Vedľa nej stála kopa učebníc. S Cat sme si to rozdelili, slušne sme sa pozdravili, poďakovali a vrátili sme sa naspäť do izby. Tie knihy mali aspoň tonu.
Cat opäť telefonovala, ale tento krát volala jej mama. Nudila som sa, tak som si začala trochu listovať v tých hrozivo hrubých učebniciach. Po pol hodine telefonovania Cat vytiahla nejakú spoločenskú hru a bola presvedčená, že sa musím naučiť ako sa hrá. Zo začiatku som bola strašne nervózna lebo sa mi vôbec nedarilo. No po hodine som konečne začala vyhrávať. Ale potom prišli aj chvíle keď sa mi nedarilo, čo bolo super, pretože si myslím, že ak by som stále vyhrávala tak Cat by to určite vzdala. A už by sme si spolu nikdy nič nezahrali.
Tú hru sme hrali až do noci. Skončili sme až vtedy, keď sa nám zatvárali oči. Nejako sme sa dotrepali na postele a zaspali sme.
Ako minulé, tak aj toto ráno sme spolu s Cat vyštartovali na raňajky. Spali sme dlho a raňajky vydávajú len do desiatej. No našťastie sme všetko stihli.
Keď sme už išli z jedálne cez park, zazvonil mi mobil.
,,Kto to je?“ Zvedavo sa spýtala Cat.
,,Neviem. Neznáme číslo.“ Pozerala som sa na displej mobilu.
,,Tak to zdvihni!“
,,Nemôžem. Čo ak sú to ufóni.“ Tvárila som sa vážne aj keď mi bolo do smiechu.
,,Ty si strašná! Dúfam, že ťa aspoň pozvú do ich rakety.“ Začali sme sa rehotať, ale zdvihla som to.
,,Prosím?“ Opýtala som sa ešte s náznakom smiechu.
,,Aha. Dobre. A o koľkej? Áno, prídem. Dovidenia.“ Dokončila som hovor.
,,Tak čo ? Boli to oni?“ So smiechom sa Cat opýtala.
,,Povedzme, že ten človek k nim nemal ďaleko.“
,,Tak ma nenaťahuj a hovor!“ Dobiedzala Cat.
,,Bola to moja, teda mamina teta Amanda. Mama jej dala moje číslo aby mi sem tam zavolala a informovala sa či ešte žijem, keďže ona je jediný člen rodiny, ktorý tu žije.“ Oboznámila som Cat.
,,To je super, že tu máš nejakú rodinu. Ja tu nemám nikoho.“
,,Radšej nikoho ako ju. A ty netrep! Máš predsa mňa.“ Musela som ju opraviť.
,,A prečo ju nemáš rada?“
,,Dnes poobede o jednej k nej musím ísť. Ale ja nechcem. Je pravda, že ona je ku mne vždy milá a tak, ale to len preto lebo sa ma snaží ,,napraviť.“ Že vraj sa nesprávam tak, akoby sa dievča v mojom veku malo správať. Hovorí, že som ako dieťa. Stále ma len poúča a upozorňuje na to, čo robím zle.“
,,Ou, tak to je zlé. Podľa mňa by sa mal každý správať tak, ako to cíti.“
,,Ja si myslím to isté. Ale ona žije niekde v tej dobe medzi mamutmi  a princeznami.“ Zase sme sa začali rehotať ako blázni a išli sme na internát.
Trocha som sa upravila a prezliekla aby som vyzerala aspoň trocha slušne. Teda aspoň podľa Amandy. Ja sa vždy obliekam slušne. Cat mi pomohla vybrať si šaty. Musela som sa jej spýtať, či jej nebude vadiť ak ju tu nechám samú. Pretože od kedy som prišla, tak som asi každú voľnú chvíľu trávila s Cat.
,,Nie, nie. To je v pohode. Ja si chcem aj tak vyrobiť plagát pre One Direction. Neboj sa. Budem v pohode. Ale ak budeš potrebovať odtiaľ vypadnúť tak mi pošli sms s textom S.O.S.. Ja ti zavolám a budem panikáriť, že ti veveričky kradnú oblečenie. A to sa tu budeš musieť veľmi rýchlo ponáhľať.“ Začala vtipkovať Cat.
,,Ok. Len daj pozor aby ti neodlepili plagáty zo skrine.“ Uťahovala som si z nej. Vystrašeným pohľadom sa rýchlo pozrela na skriňu.
,,Budem si ich chrániť. Tú vojnu vyhrám.“ Na to sme sa už neudržali a vybuchli sme do obrovského smiechu. Po pol hodine sme sa konečne upokojili, pozbierali sme si veci a vrátili sme sa opäť do jedálne. No tento krát nás čakal obed.
Bolo pol jednej a Cat so mnou ešte počkala na taxík. Keď prišiel, rozlúčili sme sa, a ja som nasadla do auta. Chlapíkovi za volantom som dala adresu a už sme sa viezli po cestách Londýna.
Auto zastavilo pred malým domom na okraji Londýna. Zaplatila som šoférovi, vystúpila som a keď som sa pozrela na hodinky boli 3 minúty pred jednou. Fúúú, stihla som to. Nemá rada meškanie. Prišla som k dverám stlačila som zvonček. Do 10 sekúnd mi už Amanda otvorila dvere. Stála tam v krémovom kostýmčeku, vlasy mala dokonalo uhladené a na perách jej svietil červený rúž.
,,Dobrý deň.“ Pozdravila som ju prvá.
,,Stella, zlatko, vitaj. Poď dnu.“ Toľko lásky. Asi sa v nej utopím.
,,Ďakujem.“ Pomaly som vošla dnu.
Všetko bolo tak ako naposledy. Všade poriadok. Biele sedačky v obývačke, malý stolík pred nimi, na kozube fotky, vedľa hojdacie kreslo.
,,Choď si sadnúť. Prinesiem čaj a sušienky.“ Ty kokso! Čaj? A tak skoro? Bude mi zle. Vždy keď som tu bola, som dostala čaj až nakoniec a potom sme odišli. A tak som sa mohla niekde vyvracať. A teraz? Nechcem jej to tu ušpiniť. Len som sa milo usmiala a posadila som sa.
O chvíľu prišla Amanda s čajom a sušienkami. Všetko to položila na stôl a začala našu konverzáciu nevinným komplimentom.
,,Máš pekné šaty. Pristanú ti.“ Pochválila šaty, ktoré mi vybrala Cat.
,,Ďakujem.“ Chcela som byť slušná. A celkom mi to išlo.
,,Som rada, že si si moje rady o obliekaní vzala k srdcu. Takto by sa mali dievčatá obliekať. Nemali by nosiť potrhané tričká a tenisky. Dnešná mládež sa vôbec nevie slušne obliecť. Všetko je im jedno.....“
A takto to pokračovalo ďalej. Stále som len prikyvovala a snažila sa držať jazyk za zubami aj keď sa priznám, že niekedy to bolo dosť ťažké. Pomaly som pila ten nechutný a neosladený čaj. Amanda mi stále niečo vravela o jej mladosti, priateľkách, ktoré ju často navštevujú. O tom čo robí celé dni a kam chodí. Hodiny strašne pomaly ubiehali a ja som mala pocit, že prešlo už asi storočie od kedy som tu. Boli štyri hodiny keď som sa pozrela na mobil a tak som sa snažila nejako vykrútiť z toho, aby som tu nemusela zostať a absolvovať ďalší čaj s jej priateľkami. To už by som nezvládla a dosť nechutným spôsobom by som jej ušpinila jej turecký koberec.
,,Teta Amanda, prepáč, ale ja sa už musím vrátiť na internát. Ďakujem za pozvanie a som rada, že som mohla s tebou stráviť trochu času, ale ja už musím naozaj ísť.“ Zúfalé situácie si vyžadujú zúfale riešenia. A presne tak to bolo aj teraz. Jasné, že jej nepoviem, že mi veveričky kradnú oblečenie ako navrhovala Cat.
Pomaly som sa zdvihla a prešla som k dverám. Amanda išla za mnou a pri dverách sme sa rozlúčili.
,,Nemáš začo dcérka. Kedykoľvek sa môžeš zastaviť. Ja budem len rada.“
,,Áno, určite sa ešte niekedy zastavím. Tak zatiaľ dovidenia.“
,,Dovidenia.“ A už som počula ako sa za mnou zatvárajú dvere. Išla som pomaly po chodníku a snažila som sa chytiť taxík. Našťastie sa to podarilo a už som sa viezla k internátu.
Na vrátnici som sa pozdravila s Joshom a už som utekala hore do izby. Otvorila som dvere a videla som Cat ako sedí pri stole a niečo kreslí. Keď si ma všimla vstala od stola a prisadla si ku mne na gauč.
,,Tak čo? Žiješ?“
,,Bolo to o chlp. Doteraz je mi zle z toho jej čaju. Asi sa povraciam. Len ešte neviem kedy.“
,,Ach, ty moje chúďa.“ Poľutovala ma Cat. Prešla k stolu a ukázala mi svoj plagát.
,,Tak čo hovoríš.“ Nadšene sa opýtala.
,,No musím povedať, že máš talent na výrobu plagátov.“ Zasmiala som sa.
,,Prestaň! Vieš koľko som sa na ňom narobila?“ Trošku nahnevane sa ma opýtala.
,,Typujem, že veľa. Ale fakt je, že sa ti naozaj podaril. Určite si ťa všimnú. Ten tvoj plagát a tvoja červená hlava im budú udierať do očí. A možno oni sami nakoniec prídu k tebe.“
,,Tak to určite. Ale bolo by to super. Mať s nimi fotku, ich podpis a ....“ Zase začala básniť.
,,Áno, áno. Všetko čo sa týka ich by bolo a je super. Ale teraz bude super ak pôjdem do sprchy a nepovraciam sa.“ Opäť som ju musela prerušiť, ale tento krát kôli tomu, že už nevládzem vnímať čo hovorí.
,,Prepáč, ale mňa tak strašne bolí hlava z Amandy. A nechcem aby si sa tu zbytočne namáhala rozprávaním a tej skupine, pretože ja ťa nevládzem vnímať.“ Musela som jej to povedať, keď som videla že sa trochu urazila.
,,Ok. Veď máme ešte 2 roky na to aby som ti o nich hovorila.“ Vyplazila mi jazyk a vrátila sa k predošlej činnosti.
Vošla som do sprchy a vychutnávala som si to, ako na mňa padajú teplé kvapky vody. Po sprche som sa obliekla do pyžama a vrátila som sa do izby.
,,Pozrieme si film?“ Opýtala sa Cat?
,,Bude o One Direction?“ Hrala som nadšenie.
,,Tvoja nevoľnosť nabrala vyšší level? Nehraj sa, že sa ti páčia. Nie je to vtipné. A pre tvoju informáciu, film o nich neexistuje.“
,,Ok. Už budem dobrá.“
,,Neviem prečo, ale z tvojich úst to znie tak neuveriteľne nedôveryhodne.“ Skonštatovala Cat a ja som sa zatvárila ako anjelik.
Posadali sme si na gauč, notebook sme dali na malý stolík a film sa začal. Bol taký dojímavý, že na konci nám vyšlo niekoľko sĺz. Ok. Priznávam. Musela som sa postaviť a doniesť balíček s vreckovkami. Plakali sme ako na pohrebe. Po filme sme si išli obe ľahnúť.

Šaty, ktoré mala Stella u Amandy:

2 komentáre: