Winter Love ♥-37.časť

Zdravím vás dámy ň.ň

Prepáčte za to trápenie, ja nerada ale pravidla sú pravidlá :) (to som pochytila od nášho matikára, nekecnite mu to pšššt)

Tak dúfam,že si to užijete a prajem pekný zvyšok týždňa. 
A nezabúdajte na komentíky :)

P.S. Mišká,neboj sa. Maturita dopadne dobre,aj seminárky aj natáčanie aj všetko čoho sa bojíš :* 

Deň za dňom prechádzal ako voda a moja radosť zo spoločného bývania s Harrym stúpala. PO menšom srdcovom kolapse na streche ma ubezpečil, že už bez mojej pomoci nič neurobí. Tak sa aj stalo. Tou šokujúcou vetou „Kúpil som nám dom“ myslel iba to, že ho vyhliadol keď s Louisom a Eleanor prechádzali okolo nejakej cesty a pred našim domčekom stála tabuľa NA PREDAJ. Po tom, čo ma k nemu zaviedol som schválila, že môžeme začať vybavovať tie všetky povolenia. Páčil sa mi nie príliš veľký domček s poschodím, veľkou záhradou, terasou za domom a taktiež priestranným dvorom pred domom.  Začal ma vláčiť po všetkých úradoch ktoré len existovali pre to, aby sme sa mohli sťahovať. To papierovanie mi liezlo na nervy a ostatným tak isto, pretože sa ponúkli, že nám pomôžu. Preto sa to aj tak natiahlo, keďže vždy trebalo niečo odvolávať.

V ten deň, kedy sme sa mali so sťahovákmi presunúť k domu začal celkom rušne. Harry mi už o siedmej zvonil pri dverách bytu, aby mi zobral kufre. Pritom som mala iba jednu cestovnú tašku s najpotrebnejšími vecami pre život, keďže čas na balenie nebol. Prezliekla som sa do riflí, trička s mikinou a tramiek a mohlo sa ísť. Nasadli sme do auta a so sťahováckym autom sme sa presunuli pred dom.

„Harry ? My nemáme kosačku, všakže ?“ opýtala som sa pri hroznom pohľade na vysokú trávu a nevypleté záhony v záhrade.

„No to nie. Ale plánoval som ju ísť kúpiť.“ hrdo vyhlásil a vybral nejaký papier s peňaženky.

„To je pre teba. Musíš ísť na poštu, niekto ti niečo poslal miláčik.“ podal mi ...............

„Odkiaľ to máš ?“

„Keď som u teba spal, kázala si mi ísť po poštu a ten lístok som si dal do peňaženky a nejako som naňho zabudol.“

„A kedy to bolo ?“ preľaknuto som sa opýtala. Dátum na lístku ohlasoval minulý týždeň.

„Všakže si môžem požičať tvoje autíčko láska ?“ nahodila som psie oči a zaklipkala mihalnicami.

„Fájn.“ nedobrovoľne ich vytiahol z vrecka a odpochodoval s krabicou v rukách za chlapmi s nábytkom. V aute, ktoré som šoférovala raz a to aj tak z oslavy Zaynovích narodenín keď boli všetci mierne opojení alkohol, ja som bola na antibiotikách a pre zmenu som robila taxikára všetkých zúčastneným (našťastie ich bolo iba sedem) som zaparkovala pred poštou. Pani za prepážkou mi vydala tri balíky vyššej hmotnosti, ktoré som odložila do kufra a vrátila sa do domu. Balíky mi poslala starká z Francúzska, Suzi s Bennym z Fínska a taktiež Abby s Jayom z New Yorku. Abbyn balík tam bol o čosi dlhšie no pošte to zrejme nevadilo.

„Pani  sa vrátila.“ zakričal Niall z nášho balkóna v spoločnosti Liama. Všetci štyria sťahováci, ktorí sa osobne ponúkli sa dostavili zjavne načas no El s Dan som nikde nevidela pobehovať s handrami.

„Ešte nie som ani zasnúbená tak ma neoslovuj slovom pani, Niall.“ zabuchla som dvere na kufri a s dvoma krabicami sa teperila po pár schodoch, ktoré viedli k vchodovým dverám. Všetok nábytok bol zabalený vo fóliach, postavený v strede izieb a ešte stále sa nenašiel nik, kto by ich vybalil a poukladal na miesto.

„Ako sa mám ja otočiť, keď sa ty musíš prikrčiť ?“ počula som polemizovať Louisa. Vyšla som z miestnosti, kde mala byť kuchyňa a zavítala na chodbu. Harry s Louisom sa snažili predrať cez zadné dvere do domu s jedálenským stolom no ako sa snažili nijako im to nešlo.

„To hádam nemyslíte vážne. Veď poškrabete zárubne. Nech vás ani nenapadne to drať cez tie dvere.“ výhražne som na nich ukázala prstom.

„Louis, otočka. Ideme cez okno v kuchyni.“ zavelil Harry a už sa točili ako na kolotoči.

„Chcete mi odrezať hlavu ? Pozor s tím stolom.“ zvolal Zayn, ktorí mal v každej ruke jednu stoličku olepenú fóliou a už utekal za kolegami.

„Miláčik, mohla by si nám otvoriť okno ?” zaklopal na okno v kuchyni Harry.

„Vy vždy niečo vymyslíte ale nedomyslíte. Už ste si to všimli ?“ napomenula som ich a roztvorila velikánske francúzske okno dokorán.

„Čiastočne ale to nechaj na nás, dobre ?“ žmurkol a mala som pocit, že som tam zbytočná. Odobrala som sa do obývačky, kde bola konečne plávajúca podlaha a nožnicami som začala rozstrihávať fólie. Trvalo mi hodnú chvíľu kým som tie všetky vrstvy zodrala dole a nakoniec mi prišiel do rany Zayn s Niallom.

„Mohli by ste mi pomôcť ?” zakričala som po nich keď boli na chodbe.

„Jasné, čo potrebuješ ?“ pribehli.

„Choďte do auta a doneste sem balík z Harryho kufra. Tu sú kľúče.” zaškerila som sa a hodila ich po nich.  Kým sa oni hrabali v kufri, Harry s ostatnými odtiahli skrinky na svoje miesta a takisto gauč s konferenčným stolíkom a televízorom, ktorí sa nezmestil do diery, ktorá bola medzi skrinkami. Harry, vždy optimistická duša, to zariadil tak, že ho teraz máme na opačnej strane než mala byť. Kvetináče som rozostavala po celom dome, vydrhla podlahu, poutierala všade prach a chlapík z elektra doviezol práčku s ostatnou elektronikou. Malé doplnky ako rámiky, vázičky a podobné maličkosti som sa rozhodla poukladať na svoje miesto až zajtra.

Zayn s Niallom sa dovalili do kuchyne ako veľká voda spolu s krabicou, v ktorej žalostne niečo rinčalo.

„Priznajte sa, že ste s tím niečo spravili.“ prebodla som ich pohľadom po tom, čo som konečne poukladala hrnce do kuchynskej linky a vyčistila sklo na rúre.

„No, ono nám to tak trochu spadlo keď sme to vyberali kufra.“ neisto poznamenal Niall.

V mysli som žobrala aby to nebolo nič vzácne, pri pohľade na odosielateľ a s menom mojej babičky. Na vrchu krabice sa objavila súprava čajového setu pri ktorom stála kartička s nasledujúcim textom:

„Dúfam, že ti tento čajoví set poslúži rovnako dlho ako mne. Pribaľujem aj krabičku tvojich obľúbených byliniek, ktoré si so mnou tak rada pila cez dlhé večery. S láskou, babička.“ pousmiala som sa nad spomienkou a presunula zrak na čálky. Uško z džbánu bolo prasknuté na dvoch miestach ale ostatné šálky boli našťastie v poriadku.

„To je v poriadku, mám tu sekundové lepidlo.“ Vyhlásil Zayn. Kúsky čínskeho porcelánu si rozložili na kuchynskom pulte a prasknuté časti začali zlepovať.

„Hlavne dajte pozor, aby sa to nenalepilo na ten pult.” Napomenula som ich a radšej vyšli von na trávu.

Po ďalších pár desiatkach minút sa  všetko dokončilo, no zistili sme že nám chýba zavlažovanie trávnika. Harry vyhlásil, že ho pôjde vybaviť až vtedy keď to tu všetko pokosíme. Záhradníka nám vraj netreba. Už sa vidím ako behám po pás v tráve, aby som mohla zavesiť prádlo, keď on bude poskakovať niekde na pódiu pred pištiacim davom a ja sa tu budem lietať s kosačkou okolo domu.

     O pár dni sa skoro všetko vrátilo do normálu. Mama s otcom iba híkali nad domom a nad rozložením izieb. Na to začala Ellen špekulovať niečo o feng-šu-ej ale to som jej hneď po prvej vete zatrhla. S pochvalou o skvelom výbere sa každý dostavil s inou kvetinou len Danielle mi doniesla stojan na nože, vraj sa môže niekedy zísť a El priniesla už v poradí tretiu sadu uterákov. Vraj po dňoch v spoločnom apartmáne Louisa a môjho drahého sa mi zídu.

    V sobotu toho istého týždňa som ako správna gazdina začala upratovať. Vždy som na to bola naučená, tak to budem praktizovať aj vo vlastnom dome. Využila som moment, že Harry išiel po objednanú kosačku v Louisovej a Liamovej spoločnosti (keďže oni už svoje vlastné domy majú, vraj sa Harrymu ich skúsenosti zídu) ja som vydrhla celé prízemie, povysávala a k tomu aj povešala záclony na nové garniže, ktoré mi baby pomohli vybrať.

Akurát som vytiahla prádlo z práčky keď som si počula zvoniť telefón v spálni. S plným košom som vybehla hore a aj tak hovor od mamy nestihla prijať. Hodila som ho teda do trištvrťákov, uvidela cez okno na chodbe Harryho auto parkovať na dvore tak som sa ponáhľala po schodoch k dverám.

Schody, ktoré tak starostlivo Harry nechal vyrobiť u jednej známej firmy mi pod ľavou nohou zaprašťali až sa nakoniec celý jeden schod prelomil a ja som bola po koleno zaborená v prázdnom priestore. Kôš s prádlom sa mi rozsypal po zvyšných štyroch schodoch, ktoré ma oddeľovali od prízemia a ako každý deň, tak aj dnes sa Harry vrútil z chodby dnu a začal sa nad nimi rozplývať.

„To nie je ani možné, aké sú tie schody nádherné. Ten majster odviedol fantastickú prácu.“ Vyzdvihoval svoj výber do nebies a ani si nevšimol v akej polohe som zotrvávala.

„Aha, tak prečo stojím so zaborenou nohou v schode ?“ s uštipačným hlasom som ohlásila svoju momentálnu situáciu.

„Čo sa stalo ? Alebo lepšie ako sa to stalo ? A tebe sa nič nestalo ?“ pozberal prádlo a elegantne ma vzal na ruky ešte pred tím, než si ma celú poobzeral.

„Tvoj vynikajúci majster zrejme zle použil vodováhu.  A ty vieš o tom, že by si mal niekomu zatelefonovať aby to opravili ?“ brnkla som mu po nose.

„Načo ?“ len tak hodil ramenom.

„No hádam si nemyslíš, že tú dieru budem trikrát alebo aj viackrát za deň preskakovať ako srna. Alebo to opravíš sám ?“

„Tak ja len predsa zavolám toho majstra.“ pobozkal ma, zložil na zem a odbehol do auta po telefón.

  

O pár týždňov

Chalani sa znova vydali na niekoľko mesačné turné a ja som v celom dome zostala sama. No, musím si na to niekedy začať zvykať. Dan začala mať tréningy na opačnej strane Londýna a keďže má aj ona veľký dom v ktorom je sama, ponúkla som jej, že by mohla zostať u nás a navyše to mala bližšie aj do práce. Eleanor pádlovala medzi Manchestrom a Londýnom, takže vždy keď mala čas, trávila ho buď s nami alebo so svojimi kamarátkami. V jedno jesenné poobedie sa Dan rozvalila na gauč a začala niečo vyvádzať s mobilom zatiaľ čo ja, som sa rozčuľovala v kuchyni.

„Objednávam pizzu, mám vziať nejakú aj tebe ?“ zakričala na mňa z obývačky, kým som bola zahrabaná pri jedálenskom stole v papieroch až po uši.

 „Buď taká dobrá. Ďakujem.“ odkričala som jej, začula ako rýchlo diktuje objednávku do telefóna a o chvíľu ku mne pricupitala so svojimi chudými nôžkami.

„Sedíš nad tým už druhú hodinu a mimochodom, kde sú tie dve sendviče s arašidovým maslom a uhorkami, ktoré boli na tanieri ?“ nadvihla obočie a pozrela smerom na pult.

„No, zjedla som ich. Prečo ?“ zhrabla som všetky papiere na kopu a spokojne si vyložila nohy na stoličku popod stôl.

„Len tak. Zjedla si dve sendviče a ešte vládzeš zjesť aj pizzu ? Nemáš v sebe nejakého zmenšeného Nialla ?“

„Si vtipná.“ hodila som po nej jej sveter, ktorí visel na stoličke vedľa mňa.

„Nie, vážne. Čo ak v tebe rastie maličké stvorenie ?“ pošmatrala mi po bruchu prstami s natešeným výrazom. Čapla som jej po nej,vyprskla som do smiechu, no keď mi prestali tiecť slzy, všetky mi už jedno nebolo.

„To predsa nie je možné. Harry nebol doma už dva mesiace a cez Skype sa veľmi otehotnieť nedá.“ vystrelila som z miesta a utekala k zvoniacemu mobilu.

„Prosím ?“

„Ahoj zlatko, chcem ti len povedať, že ráno dostaneš prekvapenie.“   vychŕlil Harry do telefónu.

„Čo, čože ? Prečo ? A ako ?“ nevedela som sa vykoktať keď mi Danielle vbehla pod nos a začala načúvať.

„Môžem ti povedať iba toľko. Utekám, maj sa a ľúbim ťa. Pa.“ zašvitoril a zložil.

„Bože, skoro som zabudla.“ tľapla ma zhrozene po pleci  pokračovala, „Musím ísť k jednej kolegyni, volala mi včera a nejako som zabudla. Budem u nej aj spať, nevadí ti to ?“ prosebne na mňa zazrela.

„Ale kdeže, aj tak si dokončím prácu pretože sa k nej už nedopracujem.“ ubezpečila som ju, že budem v poriadku.

„Tie pizze môžeš kľudne zjesť, alebo ich daj do chladničky.“ rýpla do mňa.

„Ver mi, nechám ju v chladničke.“ vyškerila som sa.

„Dobre mamička. Maj sa.“ Objala ma no keď som si uvedomila slovo v jej predchádzajúcej vete ešte som za ňou stihla zakričať.

„Ja nie som tehotná.“