All for you 6.

Už sa patrilo niečo pridať, že ? :)

Nechápem to. Nemám chuť do písania. Niekedy by som za celý deň napísala aj tri diely a niekedy sa nezmôžem ani na jednu stranu. Ospravedlňujem sa, ale neide to. Snáď sa Vám táto časť páčiť bude :* xx

P.S. Ask.me je stále k dispozícií ;)
P.S.2 bez komentárov časti nebudú, pochopte ma...

„Janee, poď mi dole na chvíľku pomôcť.“ Zakričala mama zo schodov. Keďže bola sobota, upratovala som si izbu. S rachotom som zniesla vysávač do miestnosti pod schodmi a neskôr zastavila pri mame.

„Tak čo potrebuješ ?“

„Mohla by si mi podržať stoličku ? Chcem povešať záclony do obývačky.“ Jasne som prikývla a prisunula jej stoličku k oknu.

 „A ako sa má Liam ?“ znova nenápadne zavadila o túto tému. Ách mamička, že ťa to ešte baví. Silno dúfam, že ja nebudem od svojej dcéry takto šťaviť informácie ako z vyschnutého pomaranča. Ale ak sa podá na mňa, mám sa na čo tešiť. Veď ja ešte ani nemám dcéru tak prečo to tu pitvám.

„Skvele.“ Sucho som odpovedala.

„Viac mi nepovieš ? Kedy k nám príde na návštevu ?“

„To ti nedokážem povedať, pretože teraz majú veľa povinností ohľadne nového albumu.“

„Páči sa mi, že máš za kamaráta tak dobré chlapca. Je to strašne milý a chápavý mladík.“

„To áno. Je zlatý.“ Zamumlala som si.

„Takže si niečo priznávaš ?“ hodila po mne očkom a s úsmevom kráčala preč.

„Mami ! Meníš sa na Annu.“ So smiechom som po nej zahučala.

„Ej ! To by bol ale zať.“ Zvolala z kuchyne s rukou nad hlavou

„Mama !“ upozornila som ju na celé hrdlo keď do domu vrazila Tanya.

„Ja si necítim nohy, robte s tím niečo.“ Zvýskla načo za ňou do domu vošiel otec s jej aj svojimi korčuľami v rukách. Ľahla si na zem a nepohla sa ani o milimeter.

„Ja som ti hovoril, aby si na tie pančuchy vzala rifle nie legíny.“ Napomínal ju.

„Ahoj slniečko. Kde je mama ?“ pobozkal ma do vlasov a položil otázku.

„Vešá prádlo a preberá ako mi za ženícha zviesť vlastného kamaráta.“ Urazene som založila ruky a ofučala spodnú peru.

„To ona vždy.“ Pošepol mi, potľapkal ma po pleci a vyzliekol si mikinu. Pozberala som Tanyine veci keď sa zvonček pred dverami rozzvonil.

„Ja idem.“ Sestra ma zastavila a vpálila do chodby. Ešte pred pár minútami chcela, aby sme ju poslali na rehabilitácie a teraz tu pobehuje ako srna.

„Pche !“ zvolala a tresla dverami. Vpochodovala znova do obývačky a zazrela na mňa.

„Kto to bol ?“ vyjavene som sa opýtala.

„Nič dôležité.“ Uistila ma keď sa od dverí ozvalo klopkanie. Znova sa otočila na päte a vrátila sa k dverám.

„Ahoj maličká, ty si ma nepamätáš ? Ja som chodil s tvojou sestrou.“ Sklonil sa k nej ten slizký mlok a ja som mala chuť zviazať ho do guľky a vykopnúť ho do Ameriky. Ten magor Jason zrejme nepochopil, že keď som mu pred rokom na hlavu džabla banánovo-vanilkový shake znamenalo to, že som s ním a predovšetkým našim vzťahom skončila.

„Pamätám, kvôli tebe som chodila dva týždne neskoro do školy.“

„Ale, a prečo ?“ priblblo sa usmieval, a ja som mala chuť mu do toho úsmevu pridať úder tehlou.

„Pretože kým moja sestra prestala na teba každé ráno nadávať bolo už pol desiatej. Skoro zmeškala maturitu !“ odpovedala, tresla mu dverami pred nosom, keďže si pred ňu čupol a tím ho poslala do teplých krajín. Ja som na to dieťa taká hrdá. Od dverí sa znova rozoznelo búchanie a do mňa vošiel naštvaný šofér harleya skrížený s nasratou manželkou, ktorá čaká na opitého manžela o tretej ráno.

„Čo je ty kretén ?“ zakričala som, no jediný kto si to odniesol bola Anna, ktorá nemala namále od toho, aby sa rozplakala.

„Urobila som ti niečo ? Ja o ničom neviem ale aj tak sa ti ospravedlňujem.“ Začala skladať pery do plačúceho výrazu.

„Nie, nie moja. Nič si mi neurobila. Prosím ťa, nehnevaj sa.“ Objala som ju.

„On, on zavolal. Počula si ?“ poskakovala v mojom objatí.

„Čože ? A kto ?“ odtiahla sa odo mňa a vyslúžila si nechápavý pohľad.

„Niall. Ja, ja som mu dala svoje číslo pretože si ho odo mňa vypýtal no nechápala som na čo. Teraz sa ma opýtal, či by som s ním nešla von a ja som to prijala. Ááááááááááá.“ Radostne si zakričala a ja som mala pocit, že sa čoskoro spustí lavína.

„Strašne sa s tebou teším.“ Stisla som jej ruku.

„AJ ja. Ja som ti to iba prišla zreferovať pretože by som asi praskla od šťastia lebo u nás doma nikto nie je a televízoru som to hovoriť nechcela, neprejavil by žiadne emócie ako ty. Utekám domov. Maj sa pekne.“  V jej očiach sa javilo toľko radostných iskričiek, že by podpálili celý Londýn, ktorý by vzplanul a zhorel sa pár minút do tla. Jeden chlapec jej vyčaroval s nevšedných očí hnedej farby radostné plamienky šťastia. Podľa mňa, by asi roztrhla od toľkej radosti.

„Dobre, tak sa maj pekne. A prepáč mi to, ako som na teba  vyletela.“ Zvráštila som čelo. Vážne si to nezaslúžila. Ten idiot spôsobuje len smolu.

„Nevadí, ospravedlnila si sa. Ahoj.“ Zamávala, mobil jej ešte spadol do snehu na chodníku, ktorí vedie k bránke. Zvláštne, nikdy mi nepovedala ani neprejavila záujem, že by sa jej páčil práve Niall. Stále ma niečím dokáže prekvapiť.

„Ahoj, nemáš doma nejaký dobrý film ?“ opýtal sa Liam po tom, čom mu zodvihla. Odkedy má číslo na našu pevnú linku ? Na tú nám volá iba babka, pretože odmieta používať tie nástroje skazy, ako ona mobily nazýva.

„Nie, všetky čo mám sme už videli.“ Otrávene som odpovedala. Nemala som na nič náladu. Ten Jasonov vpád mi nejako poprehadzoval všetky myšlienky, ktoré som dovtedy mala ohľadne jeho osoby poskladané ako puzzle.

„Tak prepáč, znieš nejako divne. Stalo sa niečo ?“ vypytoval sa a ja som začínala mať silné tušenie, že niečo vymýšľa pretože som cítila, že sa usmieva do telefónu. Niečo nekalé, ako to vie len on. Niečo, z čoho budem mať zaracha, aj keď mám už cez 18.

„Ale nie, len mám zlú náladu.“ Odpovedala som.

„Tak sa obleč a o ôsmej ťa čakám na rohu vašej ulice. Ukážem ti niečo, platí ? Aby si vypadla z domu“ v hlase mu zaznel nádejný tón.

„Mám tušenie, že z toho budú problémy.“ Namietala som, ako vždy.

„Hovoríš mi to ako zaseknutá platňa vždy keď zavolám. A vidíš, boli nejaké problémy ?“ Zasmial sa.

„Hej, lenže ty každého ukecáš pretože si slávny.“ S náznakom zlepšenej nálady som odpovedala.

„No vidíš. A aby som nezabudol, obleč si niečo pohodlné. Neodporúčam sukne, blúzky a topánky na podpätku. Nebudem ťa predsa nosiť na rukách na prechádzke.“ Nadradene skonštatoval.

„To pôjdeme kam ? Do džungle ?“

„Možno, nechaj sa prekvapiť.“ Bez pozdravu zložil a vo mne zostali iba pocit zvedavosti. Otec by mi na to povedal len toľko, že budem skoro stará. Pri Liamovi a Anne sa už vidím s vráskami na čele a nepomôžu mi ani krémy, ktoré by mi Eleanor naordinovala.

Začiatok Januára bol nehorázne studený. Z toho som usúdila, že sa musím naobliekať ako výskumníci na Sibíri. Rifle hádam budú Liamovim požiadavkám vyhovovať a čížmy budú taktiež správne zvolený kus obuvi. Vlasy som zmotala do drdola, z ktorého my sem tam vyskakovali pramienky vlasov. Liam mi ich často zvykne zviazovať do drdola, keď sme u nich a pozeráme nejaký film s ostatnými. Väčšinou ho náš výber nebaví tak sa hrá s mojimi vlasmi a vždy z toho nejako výjde drdol.

„Pripravená na nepovolené vkradnutie sa na cudzí pozemok ?“ zamával rukami keď som sa k nemu blížila. Postával pod pouličným osvetlením, poklopkával si nohou o zem so založenými rukami vo vreckých, zrejme aby som si ho nezmýlila s niekým iným.

„To radšej idem nazad domov.“ Otočila som sa na päte a rozhodnutá kráčala nazad.

„Ale kdeže. Už si sľúbila, že ideš so mnou. Poď pekne opačným smerom.“ Schopil ma okolo pásu, obrátil sa a po mojom kopaní nôh ma položil na zem. Tie časté kontakty blízko jeho tela ma celkom znervózňovali. Bolo to zrejme tím, že si pri nich vždy spomeniem na Jasona. Stále mi Liamov stisk pripomenie ten Jasonov, lenže jeho je v niečom iný. Cítim v ňom ochranný pud. Taký, aký som v Jasonovom objatí necítila.

„Prečo si vlastne volal na pevnú linku ?“ obzrela som sa do výšky a zazrela jeho pohľad, mieriaci na mňa.

„Pretože ty si mala svoj mobil určite niekde v izbe, pretože podľa teba je zbytočné nosiť ho zo sebou, keďže ti nikto nevolá. Tak mám istotu, že pevnú linku určite niekto z tvojej rodiny. Hoci aj Tanya, ktorá nedosiahne na komodu ale stále potiahne za kábel a slúchadlo jej padne do dlane.“ Presne popísal chod našej rodiny, akoby bol jej členom. Víťazne sa úškŕňal a zvysoka sa na mňa pozeral.

„Odkedy ťa poznám, nezaznamenala som jedinú poznámku, pri ktorej by si nemal argument. A to ti hovorím už skoro pol roka.“ Striedala som raz jednu, raz druhú nohu po vykladanom chodníku a sem tam si aj odbehla z vyčlenenej dráhy na hlavnú cestu, keďže po nej nešlo žiadne auto. Vykrúcala som so sebou ako keď som bola malá, ruky vo vreckách, nikdy som sa toho nezbavila. Môj spoločník ma bez slova sledoval, sem tam som začula jeho prenikavý smiech a ako správny priateľ, dával pozor na cestu.

„Si strašne hyperaktívna. Nedokážeš chodiť ako ostatní ľudia, stále zo sebou niečo narábaš.“ Poznamenal Liam s úsmevom. Okolo celej cesty stálo iba pouličné osvetlenie, sneh, nič iné nesprevádzalo náš neplánovaný výlet. Ani jeden človek, ktorý by sa na nás zasmial, lepšie povedané na mňe a na mojich hlúpostiach, ktoré vyvádzam iba v prítomnosti Anny a teraz už aj Liama.

„Nie som ako ostatní.“ Mykla som plecom , nadvihla kútiky úst a svoje oči nasmerovala na Liamovu tvár.

„To viem už dávno.“ Rozbehol sa ku mne, schopil ma za ruku, ktorú som mala zasunutú vo vrecku bundy a s rozjašenou tvárou ma pritiahol k sebe

„Tadiaľ.“ Potľapkal ma po pleci a predbehol.

„To si mám sadnúť do kríkov ?“

„Až tak strelený nie som. Vyšliapal som tam za tých pár mesiacov cestičku, len sa ma drž za ruku.“ Podal mi rozkazy a odstrkoval konáriky, ktoré nám bránili v ceste. Väčšina mi šľahla do tváre, za čo sa mi neskôr ospravedlňoval a kontroloval mi tvár.

„Prepáč mi to. Nechcel som ísť na prechádzku s mačetou ako Sandokán.“ Nad jeho argumentom som sa pousmiala. Zastavil mi pri kameni, na ktorý sa posadil.

„Ja si radšej nesadnem, aj tak som už prechladená.“ Pre presvedčivý dojem som potiahla nosom. Snáď tomu uveril.

„Tak dobre, ako chceš.“ Postavil sa aj on a rukou naznačil, aby som podišla bližšie k nemu. Počúvla som. Rukou ukázal pred seba a môj pohľad smeroval tam kde ukazoval. Pred nami sa týčil Londýn v celej svojej kráse. Stáli sme na kopci, odkiaľ bolo vidieť každé svetlo mesta.

„Páni, to je nádhera.“ Rozplývala som sa a cítila sa, ako cukor, ktorý sa pomaly mení na karamel.

„Všakže ? Chodím sem premýšľať keď to tam dole na mňa priveľa.“ Potichu oznámil a stíchol. Ja som nehovorila nič. Nechcela som pokaziť tú úžasnú atmosféru, ktorú ten pohľad vytváral.

„Čo sa stalo, ak sa smiem opýtať ?“ potichu sa opýtal, keď som sa držala jeho ruky ako kliešť, aby som nespadla.

„Zbytočne ťa tým budem iba zaťažovať. Musím si to vyriešiť sama.“ Odpovedala som. Pochybujem, že ho zaujímajú moje vzťahy z minulosti a šibnutý priateľ, ktorý si zrejme neuvedomuje, ako mi ublížil.

„Hádam si nemyslíš, že ma otravuješ. Tak pekne hovor, ja rád počúvam.“ Vyhlásil a nedal sa odbiť.

„Môj bývalý. Dnes bol za mnou. Moja sestra ho poslala do teplých krajín, ale ako ho poznám, len tak sa odbiť nedá.“ Vysypala som to zo seba a v hlave sa mi začali premietať spomienky. Ako som s ním strávila aj pekné chvíľky, ako sme spolu chodili von.

„Prečo ste sa rozišli ?“

„V jeden deň som nemala ísť do školy, šla som k lekárovi. Rozhodla som sa, že ho prekvapím a že ho prídem počkať do školy. Namiesto toho som ostala prekvapená ja. Na parkovisku som ho našla s nejakým dievčaťom bozkávať sa. Neskôr sa mi sám priznal, že pár mesiacov chodil s nami dvoma naraz. Žiadal ma o odpustenie ale takému sviniarovi by som odpustiť nedokázala.“ Nechápala som, čo sa to so mnou dialo. Bez problémov som mu povedala veci, o ktorých nevedela ani moja mama.

„Podľa mňa si spravila dobre. Keby ti to urobil teraz, ako v role brata by som ho šiel symbolicky prizabiť.“ Zaškeril sa na mňa.

„Vďaka. Ako v role sestry by som sa ti poďakovala.“ Buchla som ho do pleca so smiechom.

„Ak chceš, môžeš tu hocikedy prísť. Viem o tomto mieste iba ja. Dobre sa tu premýšľa.“ Potľapkal ma po ruke.

„Ďakujem ti.“ Povedala som a z ničoho nič ho objala. Nechápem, kde sa to vo mne vzalo. Proste som to považovala za potrebu urobiť to a aj som to urobila. Snáď si to nebude zle vysvetľovať.

„Pôjdeme už ? Je mi dosť zima.“ Navrhla som.

„Fajn, tak teda ideme.“ Pomohol mi zliezť z kopca. Celú cestu domov sa vypytoval na Jasona. Bol veľmi zvedavý, pýtal sa na všetky detaily no ja som nevidela problém v tom, aby som mu neodpovedala.

„Ďakujem , že si ma odprevadil.“ Povedala som, keď som zastavila pri bránke. V tom momente mi na tvár začali padať z neba malé vločky.

„To je samozrejmosť, tak teda dobrú noc.“ Zamával mi.

„Dobrú.“ Povedala som si to iba sama pre seba, nemohol ma počuť. Bol už príliš ďaleko a ja som ešte stále stála pri bránke a zvierala kľučku. Rozutekala som sa do domu skryť sa pred snehom. Ak by som tam dostala dlhšie, otec by ma musel prísť vykopávať z tej hordy snehu. Dnu už bola tma, ticho. Každý už spal. Po tomto večeri som sa cítila nejako inak.  Môžem povedať, že lepšie. Padlo mi dobre vyrozprávať sa.