Our Demons 8. - New Decision

Hmmm...dúfam, že sa bude páčiť!

Dnes som výnimočne skúpa na slovo :)

Cesta do hotela, v ktorom sa mala konať svadba trvala cez pol hodiny. Noe so stŕpnutými nohami vystúpila z auta a s poskokom svoje nohavice vytiahla vyššie k pásu. Lenivo zívla a pri pohľade na vysokú budovu obrastenú zeleným brečtanom sa jej ústa ani zavrieť nechceli. Bola to stavba z 19.storočia spolu veľkými francúzskymi oknami na prízemí a menšími oknami na zvyšných dvoch poschodiach pôsobila majestátne a svojim spôsobom nedotknuteľne. Pred vchodovými dvermi oddelenými od konca chodníka troma schodíkmi stal pod červenou markízou, olemovanou žltou látkou, postarší muž s belasými fúzami, ktoré pod sebou skrývali úzke pery splývajúce do úsmevu, keď si všimol, že naňho Noe pozerá a slušne sklonil hlavu na pozdrav.

„Mohla by si mi pomôcť s kuframi?“ jemne podráždene sa ozvala jej mama, ktorej bolo vidno iba nohavice.  Zvyšok jej tela bol ponorený v kufri auta. Zaparkovala na ceste vysypanej štrkom presne pred vchodom do hotela aby svoju batožinu nemuseli zbytočne ťahať po dlhej ceste. Noe sa chopila pomoci a k rúčke, ktorú vytiahla zo svojho malého kufra položila aj tašku s laptopom. Začula ako jej mama niečo monotónne hovorí, kým tmavohnedými očami prechádzala po okolí. Všade naokolo sa rozprestieral park s trávou zosekanou presne na milimeter a rôznymi druhmi stromov a hromadou záhonov, kde zazrela záhradníka s nožnicami v ruke a malým fúrikom vedľa jeho nôh odetých v tmavozelených monterkách.

„Pôjdeš na recepciu a zaregistruješ nás, dobre? Ja idem odparkovať auto,“ striasla sa keď jej mama chrbtom ruky prešla po líci a pri tom cítila všetky žili, ktoré vystupovali spod jej kože a tak ju skrášľovali jej vlastným spôsobom.

„Nemôže to zariadiť Emma?“ zvesila plecia. V organizovanej práci sa doteraz nevynašla a komunikácia s úplne cudzími jej taktiež nešla. Odmala bola ona zo súrodencov tá, ktorá bola hanblivejšia a menej akčná. Ľudia si ju príliš nevšímali a to jej dostatočne vyhovovalo, pretože stredom pozornosti bola vždy jej staršia sestra. Aj keď sa hovorí, že nie je nič horšie ako žiť v tieni v staršieho súrodenca v jej prípade to tak nebolo.

„Nie, máš osemnásť. Začínaš byť zodpovedná,“ posmelila ju mama a zavrela kufor auta s rachotom. Noe privrela oči, pretože ten zvuk jej nepripadal dvakrát príjemný.

„A kde sa stratili tie slová, že si mám užívať detské časy?“

„Vyparili sa,“ odsekla a venovala jej úsmev s odhalenými zubami. Keď sa mama posadila do auta, prevrátila očami pretože ak by to urobila pred ňou, vypočula by si prednášku o chovaní. Toto malé gesto si dopriala až potom, čo jej zišla z očí a spolu so svojou batožinou sa vybrala k recepcií. V štrku za sebou nechávala dva dlhé pásy od koliesok na kufri. Postarší pán sa dlhým krokom razom ocitol pri nej, ponúkol sa na pomoc a tak ju ochotne prijala a nechala ho, aby jej kufor preniesol až do haly. S hlboký presviedčaním samej seba, že zvládne jednoduchú registráciu prehrýzla všetky svoje zábrany a vyplnila všetky papiere, ktoré boli potrebné. Podpisy však nechala na jedného zo svojich rodičov.

„Neviem kde si, ale keď si nájdeš moje odkazy budem rada, ak mi zavoláš,“ ukončila svoj monológ venovaní mikrofónu telefóna. Silno stlačila červené tlačidlo na telefóne a vložila ho do zadného vrecka na nohaviciach. Nedočkavo vyčkávala, kedy si pre ňu príde jej sestra ako jej sľubovala. Nechala jej už dva správy a niekoľko zmeškaných hovorov, pričom prichádzala na fakt, že postarať sa o jej malú sestru nie je jednou z jej priorít. Nakoniec sa rozhodla, že ísť do svojej izby a vhodiť s buchotom kufor do skrine bude najlepšie čo môže v tejto chvíli urobiť. Neskôr si ju istotne nájde.

„Ehm, môžem na chvíľku?“ na pleci pocítila čiusi ruku. Jej drobné plece sa pod ňou ľahko stratilo a stačilo sa jej len trochu pootočiť aby zistila, kto sa snaží získať jej pozornosť. Chalan, dalo sa povedať chlap, ale nie zas tak starší od nej sa na ňu milo usmieval spolu s vlasmi vyčesanými dohora a párom očí plných iskier nadšenie.

„Prepáč, že ťa vyrušujem, ale si tu kvôli svadbe?“

„Hm, áno. Potrebuješ niečo?“ opätovala mu úsmev.

„V podstate. Nevidela si tu niekde pobehovať chlapa s nervami v kýbli? Je to ženích, má také dlhšie vlasy sčesané na stranu,“ horlivo sa snažil gestikulovať aj keď mu to bolo na nič, keďže Noe presne vedela, o kom sa snaží získať informácie.

„Myslíš Louisa?“

„Presne. Som rád, že ho poznáš.“

„To aj ja. Je to môj budúci švagor,“ víťazne sa usmiala. Aspoň raz niekoho dobehla. Dalo by sa to nazvať dobehnutím? Aj tak jej takýto maličký detail dokázal urobiť radosť.

„Páni, takže predsa si to ty. Voláš sa Noelle, že?“ nadvihol čelo a úsmev rozšíril ešte viac. Kto je to dočerta za chlapa? Vyzeral podozrivo a príliš milo a príťažlivo. Hlavou jej už prebehlo, čo by to mohol byť za maniaka, aj keď tak nevyzeral. Znovu si uvedomila, aká je jej fantázia šialená, ak panikári.

„Odkiaľ ma poznáš?“

„Ja som Louisov kamarát. Ospravedlň ma, volám sa Liam. Tamtí traja ľudia sediaci na sedačke sa volajú Niall, Zayn a...Harry tu už znovu nie je,“  otočil sa a natiahol ruku aby videla, kde sedia. Blondiak s jasnomodrými očami jej milo zamával a uškľabil sa, kým druhý chalan mykol hlavou na pozdrav smerujúci mne, kým mu na hlave zašumela ofina z jednej strany na druhú a tmavé strnisko pozdĺž jeho čeľuste a líc sa vynímalo v kontraste s jeho žiarivým úsmevom.

„A Harryho máš kde?“ skúsila sa opýtať čo najviac neutrálnym hlasom, aby nevzbudila hoci len malé podozrenie. Na druhej strane, aj táto otázka mohla podpáliť oheň záujmu. Mala len nepatrné pochybnosti o tom, že Liamov kamarát Harry by nebol ten Harry, ktorému už týždeň odmieta zdvihnúť telefón, alebo odpovedať na správy. Falošné nádeje znamenajú falošné predstavy a ich ruiny sa opravujú len ťažko.

„Niekam utiekol, pravdepodobne za nejakým dievčaťom,“ veselo mykol plecom, ako by to bola tá najviac samozrejmá vec na svete. Možno bola, ale nevidel to, ako Noe narástla v krku veľká hrča. A to si začínala vsugerovať, že nálepka sukničkára mu prischla len na nejakú dobu kvôli bujnému obdobiu. Liam jej rozhodne v tejto chvíli ani len o milimeter nepomohol.

„Aha,“ vydrelo sa jej z úst. Liam si všimol, že jej milá tvár sklesla a príjemný tón v hlase zošedivel.

„Myslím, že by som ťa už mal nechať ubytovať sa. Príliš zaneprázdňujem ľudí,“ vystrel ruky a naznačil svoj odchod spolu s kľúčom od jeho izby. Pomyslela si, že poznať niekoho na prvý pohľad tak značne pozitívneho sa tento predĺžený víkend môže zísť.

„Bolo to príjemné zaneprázdnenie času,“ uznanlivo odpovedala a pousmiala sa.

„Tak sa maj, uvidíme sa neskôr,“ sklonila hlavu a tým ho pozdravila. Podlaha priestrannej haly sa pomaly ale isto začínala zapĺňať pármi nôh patriacim členom Noeinej rodiny a ona sa im chcela vyhnúť. Nie preto, že by ich nemala rada. Na rad by prišli nekonečné objatia, stískania jej už tak dosť červenkastých líc na ktorých by ostali purpurové fľaky od kostnatých prstov jej tiet, ujov, strýkov a Boh vie koho ešte.  Plánovala si to nechať na neskôr. Nenápadne sa prešmykla okolo schodiska a stlačila tlačidlo pri výťahoch.

S hlbokým výdychom sa zhodila na posteľ, od ktorej sa odrazila a niekoľko krát na nej ešte zabalancovala. Konečne ocitla vo svojej izby. Najviac ju zaujala práve posteľ nad ktorou visel páperovo jemný baldachin, ktorého sa musela hneď inštinktívne dotknúť prstami. Jemne ho pošúchala prstami a nechala znovu pokojne visieť. Izbou sa vznášala jemná vôňa aviváže čerstvo vypratého posteľného prádla a na stole ju čakala miska plná ovocia spolu s vázou plnou kvetov. Celé toto kráľovstvo jej pripadalo príliš, za ktoré musela jej sestra s Louisom vysoliť hromadu peňazí.

„Život má konečne zmysel,“ začula silno zafarbený tón hlasu svojej najlepšej kamarátky. Vedela, že ona si ju po krátkej dobe nájde a preto sa neobťažovala vykloniť svoje telo spoza dvier aby sa jej ukázala. Pokračovala vo vyberaní svojich kusov oblečenia a kozmetiky z malého kúsku batožiny a ukladala ich do skrine vyhradenej len a len pre ňu.

„Nehodláš sa ani ozvať? Čo ak by som rozvalila dvere a stál by tu nejaký polonahý chlap?“ dotknuto sa zastavila v strede izby a chudé ruky založila v bok ako nadurdená manželka. Noe pokrútila hlavou a usmiala sa nad jej podrezaným jazykom.

„Dala by si sa s ním do debaty,“ nedokázala si do nej nerýpnuť. Rukami tľapla po mikine položenej na bielizníku aby ju vyrovnala a mohla odložiť na poličku. Layline sivé oči sa naštvane skryli pod jej obočím a plné pery sa zúžili do súmernej roviny.

„A ako vôbec vieš, kde mám izbu?“

„Tvoja mama sa veľmi rada rozpráva,“ šibla po nej pohľadom. Layla sa zvalila na jej posteľ, šťastne si zakopala do nariasenej prikrývky a pokračovala, „keď sme sem prišli, na recepcii som videla úžasného chlapa. Dúfam, že ide na svadbu. A mal pri sebe ešte dvoch zlatých kamarátov,“ poznamenala celá vo vytržení a jej zasnená tvár pripadala Noe na rozosmiatie.

„Čo mal na sebe?“

„Úzke džínsy a tmavohnedé tričko s dlhým rukávom. Bolo mu vidno všetky svaly na rukách,“ znovu si zakopala do matraca a pre istotu ešte zakričala do vankúša, ktorý schmatla z malej hromady pred sebou, do ktorého vtisla hlavu a nechtami natretými na čierno zovrela jeho lem.

„Tak toho poznám, rozprávala som sa s ním. Volá sa Liam. Je vážne milý,“ odsekla. Layla v momente zbystrila svoju myseľ a hlavu rozstrapatenými vlasmi pripomínajúcimi nepodarené vtáčie hniezdo namierila Noeinim smerom.

„No tak spomaľ. Rozprávala si sa s ním? Kto to je?“ celá horlivá a nedočkavá schmatla spomínaný vankúš a položila si ho do lona spolu so zloženými rukami

„Je milý, čo už som ti povedala a je to Lousiov kamarát.“

„Nevieš náhodou, kde sa nachádza Louis?“ konšpiračne sa snažila zo svojej spoločníčky vytlačiť všetky možné informácie.

„Hej, schlaď si hormóny! Dnes tu budeš oblbovať Jareda ako svoj doprovod, žiadneho Adonisa s nevinnou túžbou opiť sa na kamarátovej svadbe a zatancovať si s družičkami,“ varovala ju. Layla napomenutie svojej prostorekej kamarátky brala na ľahkú váhu a svojim známym úškrnom cez celú tvár jej dala najavo, že si môže hovoriť akurát tak do vetra.

„Veď jasné, nič iné nemám v úmysle,“ odfrkla. Ťarbavo zodvihla svoje telo z postele a so zovretými perami sa zahľadela na kamarátku s prekríženými nohami a rukami zapierajúcu sa o stoličku prisunutú k malému toaletnému stolíku.

„To si aj myslím. Rozmýšľala si nad tým, že má možno milujúcu priateľku?“ uškrnula sa.

„Úprimne? Nie. Veď sa to tak či tak dozviem. Idem do izby, aby si sa mohla vybaliť. Prídem večer,“ usmiala sa a nad slovom priateľka sa nezamyslela viac než tri sekundy. Pomyslela si, že jej kamarátka bude nepolepšiteľná až dokým sa nespáli a potom jej bude môcť povedať, že jej to hovorila.

„Na chvíľku ťa nechám samú, idem pozdraviť strýka Stevea,“ zamumlala Emma. Prstami prešla po Noeinom odhalenom predlaktí a pobrala sa iným smerom. Znovu zostala sama. Jared sa niekam vyparil. Zdalo sa jej, že uvidel bratranca Boba a tak za ním rýchlo zdupkal. Keď jej pohľad zachytila Layla, na jej tvári sa rysoval znudený a zúfalý výraz. Postávať po boku jej rodičov a počúvať ich pracovné problémy ju nebavilo, ale svoje rodinné povinnosti si podľa jej mami jednoducho plniť musela. Zaujímavé pre ňu bolo to, že aj keď sa jej rodičia spolu s Laylynimi poznajú odjakživa, ju k takýmto rozhovorom nepozývali. V Noe rástla nedočkavosť. Chcela vidieť toho, kto jej celý deň spôsoboval vrásky pri tom ako rozmýšľala, čo mu povie, keď ho stretne. Ako je možné, že vždy keď chce aby sa objavil, on jej robí na truc a nemieni sa mihnúť ani okolo? Nebolo by to však od nej hlúpe? Keď ho po celý čas surovo ignorovala a teraz ju pohlcuje túžba vidieť ho?

S pohárom šampanského v ruke sledovala všetkých naokolo, ako sa smejú, ako sa rozprávajú o zajtrajšom dni. Ako debatujú o tom, aké bude mať jej sestra šaty a aká kapela bude hrať. Tieto vety púšťala jedným uchom dnu a druhým von. Presne proti nej stál bar spolu s poličkami za ktorými bolo zasadené zrkadlo do steny. Sledovať svoje rovné vlasy ako prútiky zviazane v gumičke padajúce cez jej ľavé rameno jej pripadalo zvláštne. Nikdy takýto účes nenosila, ale Laylu veľmi baví experimentovanie. To sa už nedá povedať o šatách tmavomodrej farby voľne obopínajúcich jej telo s čiernym svetrom v ktorom skrývala svoj telefón.

„Skvelé, konečne som ťa našla,“ Noeina mama ju pevne chytila za ruku a prisunula k sebe. S úsmevom na tvári sa jej zdala podozrivo dobre naladená, čo u nej nebolo tak často zvykom, preto sa tejto zmene nebránila.

„Dorazila moja kolegyňa a hádaj kto jej robí spoločnosť,“ zaplesala a ona sa v duchu modlila, aby jej doprovod predstavovala malá hromada chlpov so špicatými ušami a mašľou okolo krku nasúkaná v taške z ktorej sa bude vykláňať iba jej miniatúrna hlava.

„Má tu syna. Úžasný chlapec, pár krát som ho stretla a je neodolateľne milý,“ ubezpečila ju o kvalitách spomínaného chlapca. Jej slova prestala vnímať ako náhle sa z dverí nenápadne vynoril Harry. Opravil si golier na bielej košeli a narovnal sako farbou pripomínajúce tmavú noc, ktorá sa rozprestierala za oknami miestnosti. Vycítila šancu, keď sa konečne odpojil od svojho sprievodu kamarátov a má možnosť sa s ním porozprávať o samote. Od čašníka si ochotne vzal pohár plný tekutiny so stúpajúcimi bublinkami k hladine a pevne rozhodnutá sa k nemu vydať musela iba pedantne odrovnať svoju matku.

„Fajn, predstavíš mi ho inokedy. Musím ísť,“ bez šance na právo pre jej odpoveď ju pobozkala na líce a obišla zo strany. Zmätene sa na ňu zadívala aj keď jej bola otočená chrbtom a pri pochopení, že sa jej potešenia a záujmu nedočká, prevrátila očami nad svojou mladšou dcérou plnou nevyspytateľných výkyvov a pobrala sa k najbližším členom rodiny.

Tak aby ju mama nevidela sa Noe prešmykla popri závesoch až k rohu miestnosti. V duchu sa tajne modlila, aby na ňu nereagoval tak negatívne, ako to ona naposledy uštedrila jemu. Podozrievavý pohľad dvoch družičiek s viac ako dvoma pohármi v sebe sa po Noe závistlivo kĺzal ako  nôž po masle pri zistení, kde, lepšie povedané, ku komu jej kroky mieria.

„Utápaš svoje znudené myšlienky v pohári šampanského?“ opýtala sa ho potichu, tak aby ju počul iba on a zároveň prehlušila hlasnú vravu. Jeho vlasy sa ľahko zatrepotali pred tým, než otočil hlavu a pobavene mykol ústami pri prekvapení, že práve ona sa k nemu prihovorila ako prvá.

„Vidím, že ani ty nezaostávaš,“ poznamenal pri pohľade na kus skla, ktorý držala v ruke a pokračoval.

„Hneď ako sme dorazili som ťa tu hľadal. Akoby sa za tebou zľahla zem.“

„Trvá to, kým ťa vybozkáva a vyobjíma celá rodina od najstaršieho po najmladšieho člena.“

„Chápem, ja tu mám známych iba chalanov. Vybozkávať nemám koho,“ zaškeril sa panovačne sa pozrel sa Noe. Bola rada, že sa na jeho tvári pohrával úsmev.

„Ohľadne toho, ako sme sa posledný krát rozišli v zlom,“ zastavila, keď sa jej ľahko dotkol. Z úst sa jej zastavil tok slov, akoby onemela po tom, ako sa jeho pokožka dotkla jej. Prakticky sa správala, akoby ju popálil a ona dokázala iba sýknuť od

„Nechaj to tak, malo sa to vyvíjať ináč,“ ľútostivo zovrel pery. Z jeho tvár priam sršal pocit previnenia, ktorý, zdá sa, ich zožieral oboch naraz kvôli niečo inému.

„Nie, ja ti to chcem povedať. Nemyslela som to tak, som hrozne impulzívna a často hovorím skôr, než si niečo premyslím a...“ vety sa z nej predierali tak rýchlo, akoby už nemala inú šancu sa s ním pozhovárať. Pri tom, ako mu chcela vysvetliť svoje chovanie sa len pousmial a položil svoj pohár na stolík za ním pritisnutí na stenu. Do jednej ruky stroho spútal obe jej zápästia v snahe umlčať ju a pokúsiť sa tiež o nejaké vyjadrenie. Ukazovák na druhej ruke si priložil na pery a dúfal, že pochopí a vyslyší jeho skromnú prosbu o chvíľku ticha.

 So zaťatými zubami očakávala nejakú nevyspytateľnú rekciu. Možno preto, že takto reagoval každý chlapec s ktorým sa snažila nejako zblížiť. Preto sa v poslednej dobe štíti kontaktu s akýmkoľvek chlapom ku ktorému by mohla cítiť niečo viac než priateľstvo.

„Netráp sa. Na takéto reakcie som zvyknutý. Väčšina žien reaguje takto prehnane, keď sa dozvedia čo som vyvádzal,“ jeho rekcia ju prekvapila. Často krát nepočúva ako sa niekto k niečomu dobrovoľne priznáva a to ešte v prítomnosti ženy.

„Vážne ma to mrzí,“ jej hlas bol tak tichý, až si Harry myslel, že posledné slová prehltla nazad do seba a nechala ich v bezpečí tajomstva.

„Premýšľala si nad tým, čo som sa ťa pýtal?“ zelenými očami plnými túžby a netrpezlivosti na nej spočinul tak dlho až sa hanbila odhaliť tie svoje spoza viečok a zadívať sa do nich.

„Ak ti poviem, že nie tak to asi veľmi radostne neprijmeš za odpoveď, že?“

„Nebudem sa na teba hnevať. Tvoje rozhodnutia sú slobodné,“ pustil ju a namiesto toho aby jej úzke zápästia zvládal držať v jednej ruke, prešiel bruškami prstov po jej zapýrenom líci. Tento krát jeho výraz nebol uvoľnený a hravý, ako vždy. Bol akýmsi spôsobom nežný a cítil, že ak na ňu bude tlačiť, nebude to o nič lepšie. Otázkou, ktorá ju zožierala až do špiku kosti bola tá, či si začať niečo s človekom, od ktorého nevie čo očakávať v rôznych situáciách? Chce byť prekvapený vždy, ak by sa vo vzťahu niečo zvrtlo?

„Nechcem a nebudem klamať. Rozmýšľala,“ nervózne zablúdila pohľadom na Harryho. Jeho tvár zalial spokojný úsmev. Čiastočne ju to potešilo, nevedela však, či jeho reakcia bude rovnaká, keď mu prezradí, čo zo svojho premýšľania vyvodila. Ešte nikdy nepoznala tak temperamentného človeka ako je on.

„Mám sa začať tešiť?“ pripadalo jej komické a hrozne decentné, ako len tak postávali obďaleč ostatných prítomných. Spoločne sa opierali o kus lakovaného dreva zodpovedajúceho povinnostiam stolíka. On mal ruku založenú vo vrecku na nohaviciach, ona si svoju chvíľku ticha plnú napätia spríjemňovala hraním sa so stopkou pohára. Nemala by ísť na miesto, ktoré by bolo viac pokojné, aby mu svoje rozhodnutie mohla povedať z očí do očí bez výkrikov podnapitých spoločníkov?

„Myslím, že nejaký dôvod by tu na radosť mohol byť,“ začala a pootočila sa k nemu. Pohla svojimi prstami, snažila sa nájsť tie jeho, ale tma jej v tom do karát nehrala. Najviac znervóznela, keď sa od nej Harry odtiahol a ona z nenazdajky spanikárila. Nenápadne mávla rukou do neznáma, no nenašla nič. S mysľou plnou nechápania sa naňho zadívala, ale stačil jej jeden pohľad a jeho slušný odstup si žiadala prítomnosť jej otca.

„Dobrý večer,“ Harryho chrapľavý hlas sa rozoznel synchronizovane s úsmevom. Hrešiac v mysli zovrela pery a prevrátila oči. Nedobrovoľne sa otočila s umelým úsmevom a zmrzla pri pohľade na osobu pred ňou.

„Prišla ti návšteva a mama chce, aby si sa prišli privítať,“ úsmev jej otca často vyriešil hŕstku problémov. Teraz jej zmaril plán, ktorý v hlave snovala už niekoľko hodín a jej jedinou túžbou bolo mať ho čo najskôr za sebou.

„Ešte tu niečo vyriešim, o chvíľku prídem,“ rázne odpovedala a snažila sa vrátiť k Harrymu. Ten stál s rukami prekríženými za chrbtom s vypnutou hruďou a so spodnou perou vtiahnutou medzi zubami sledoval okolie.

„Noe, hneď...“ prikývol hlavou a to, ako sa jeho tvár zmenila na kúsok ľadu jej do mysle neprinieslo nič dobré. Pripadal jej hrozne prísne, na čo nebola zvyknutá. Často krát nemala možnosť ho takéhoto vidieť.

„Takže?“ zastavil ju plný očakávaní a netajeným úsmevom. Jej otec vykročil dopredu a vtedy využila možnosť, aby sa otočila a pritiahla ho k sebe keď zdrapila časť jeho saka do dlane. Priložila svoje pery neďaleko jeho ucha a pár slovami zmenila celý jeho večer.