Our Demons 9. -Two is too much

Hrozne ďakujem za pomoc El :) Thanks :*

Spätná väzba by potešila :)

Viem, že je to skoro ale asi už nič nepridám, takže Vám všetkým mojim úžasným osôbkam prajem Šťastný nový rok, aby ste si pevne stáli za svojimi predsavzatiami (ak nejaké máte) a  aby sme spolu mohli stráviť ďalší takíto skvelý rok. Ľúbim Vás ♥ xxx

Pevne verím, že pointa Vám neutečie ;) :D

Kým stála po Harryho boku, kŕčovito si svoju sklonenú hlavu pritláčala na jeho plece. Tajne prosila aby sprcha jedla, ktoré doteraz mala tak rada, konečne skončila. Našťastie nevidela, ako sa tvária ostatní, ale pevne dúfala, že sú taktiež pod paľbou. Ryža patriaca mladomanželom pre šťastie lietala z jednej strany na druhú a na miesto toho, aby malé biele zrnká zasiahli Louisa spolu s jej sestrou, hromada ryže dopadla na ňu a Harryho, ktorý jej poskytoval štít, za ktorý sa mohla skryť.

„Skončilo to už?“ opýtala sa. Nadvihla hlavu a prvé čo uvidela bol dav jej príbuzných kráčajúci po schodoch z kostola preč. Pri kríkoch, ktoré boli vysadené popri schodoch stáli už iba oni. Možno si pripadali zvláštne a ako nejaký oneskorenci, ale Noe nikdy nemala rada tie hromadné vychádzania a vchádzania, preto sa vždy zdržiavala na samom konci. A keďže sa Harry jej spoločnosti len a len tešil, rád s ňou počkal.

„Áno, už sa môžeš narovnať,“ v jeho hlase zacítila výsmech. Lakťom doňho precízne buchla, ale s ním to ani nepohlo.

„Neuťahuj si zo mňa,“ oduto zamumlala. Hromada ľudí z kostola sa pokojne začala rozchádzať do svojich áut mieriac do budovy, kde sa konala hostina. Noe s Harrym si dávali načas, nebolo sa kam ponáhľať, hoci by jej rodičia mali iný názor a šikovali ich ako na závodoch. Pokojne im stačilo viesť sa medzi poslednými autami opúšťajúcimi parkovisko.

„Neuťahujem. Ja len, že si bola na mne tak príjemne nalepená, každý nás videl a tebe to, prekvapivo, nevadilo,“ zasmial sa a spomedzi kučier, ktoré lemovali jej okrúhlu tvár jej povyberal pár šikovných zrniek, ktoré pristáli v jej tak jednoduchom účese, spočívajúceho z natočených vlasoch  pripomínajúcich farbu roztopenej čokolády spolu s malým kvetom, ktorý jej držal pravú polovicu vlasov pri ľavej strane temena a tak jej všetky zvlnené pramene padali cez ľavé rameno.

„Myslím, že to nebolo až tak intímne, aby to niekomu pripadalo podozrivé,“ s posmechom mu pripomenula. Prevrátil oči spolu s úškrnom a kým sa posadil vedľa nej a zavrel dvere, ona si zapla bezpečnostný pás a uložila malú kabelku na žltú látku, ktorá jej zakrývala nohy. Už ju vonkoncom neudivovalo, prečo sa tak triasla. Za prvé, už nebola pri osobe z ktorej sálalo teplo a ona sa cítila ako pri radiátori. Za druhé, vonku bolo málo stupňov a v tej chvíli hrešila na celý november, ktorý mala dovtedy tak rada. A navyše sa hrešila aj za to, že nepočúvla mamu a nevzala si pod kabát ešte aj hrubý sveter. Uznala, že mamine rady nie sú vždy na zahodenie.

„A ak by sme vzali nejakú fľašu a vopchali sa s ňou pod stôl, ako by sme vyzerali vtedy?“ naďalej polemizoval. Zahodil svoj čierny kabát so striebornými gombíkmi na zadné sedadlo a zapol topenie v aute.

„Ako nejakí stredoškoláci kradnúci chľast na školskom plese,“ zasmiala sa a pomädlila si ruky.

„Roztomilé. Veď ty si na strednej.“ Mala sto chutí mu pripomenúť, že budú stačiť ďalšie dva roky a už by ju tak nazvať nemohol. Na náznak hlbokej urážky, ktorú jej uštedril, zovrela pery a urobila grimasu.

„Ja nemôžem za to, že niekto riadi klubu a niekto sa stále vzdeláva,“ naoko namosúrene otočila hlavu smerujúc k oknu. Sledovala auta so stužkami na spätných zrkadlách ako vejú vo vzduchu. Ako pomaly vychádzajú z parkoviska a ako pridávajú na rýchlosti keď prechádzajú cestou preč od kostola.

„To nemala byť urážka, drahá,“ prstom sa dotkol jej brady a posunul ju k sebe. Perami sa dotkol jej líca pokrytého jemnou vrstvou púdru a ešte pred tým, než ho Noe stihla od seba odtlačiť, všimla si, ako sa precízne opera rukou o volant aby dosiahol na jej tvár. Čo keby už prestal rozoberať jej „búrlivý“ stredoškolský život? Preblesko jej mysľou.

„Harry, niekto nás môže vidieť,“ hanblivo sa usmiala. Líca sa jej rozkošne zapýrili a dlaňami prilepenými na jeho snehovo bielej košeli ho odštuchla, aby sa poslušne posadil. Tak, ako sa na šoféra patrí. Zhlboka sa nadýchla, aby prekonala to zvláštne brnenie prechádzajúce celým jej telom.

„Ešte som ti dnes nepovedal, ako úžasne vyzeráš,“ zašepkal chrapľavým hlasom neďaleko jej ucha. Komické. Jediné čo jej prišlo na um. Mohol by sa prihlásiť do ochotníckeho divadla, určite by mu tam malú rolu našli. Pomyslela si ako sa dostali na hlavnú cestu a sledovala autá ako vyhadzujú smerovku tým istým smerom ako oni. Sklopila svoj pohľad hneď po tom ako sa na ňu bokom pozeral a potajomky uškŕňal spoza svojej ruky, ktorou držal volant.

„...preto zdvihnime poháre a pripime si na Emmu a Louisa aby šťastne zakotvili v prístave lásky.  Veľa šťastia, deti,“ Noeinmu krstnému otcovi sa hlas triasol ako za mrazov v polovici januára, keď sa vracal z večernej prechádzky s ich vlčiakom. Zo záhadného dôvodu Noe prídu formálne prípitky a rôzne príhovory starších členov jej rodiny neskutočne vtipné. Nebolo to výnimkou ani na svadbe, keď si Noeina mama utierala slzy spod očí a jej otec jej držal balíček servítok hneď po ruke taktiež s precitliveným výrazom v tvári, kým ju do ruky drgala Layla pravidelne každé dva minúty aby utĺmila svoje zvuky pri smiechu. Jared sa k nej nedobrovoľne pridal pretože preňho je Noe so svojim smiechom akýsi spúšťač k neutíchajúcej eufórií endorfínov.

„Čo ti je?“ vrazila do nej Layla. Noe silno potiahla nosom a prstami si utrela maličké slzy, ktoré jej vyhŕkli z očí. Naproti nej za stolom sedel Harry a pozeral sa na ňu. Jednoduché prirovnanie v príhovore sa jej zdalo tak zábavné, ako nikomu. Prekvapene sa na ňu díval zelenými očami a ona nevedela, ako reagovať.  Smiať sa na nej bolo asi to najrozumnejšie, k čomu sa dokázal prikloniť.

„Ale nič, prepáč,“ odbila ju. Jej kamarátke odpoveď stačila na to, aby prestala vyzvedať nevyzvedateľné a obula sa do druhého člena ich skromnej spoločnosti. Znovu sa chcela pozrieť na Harryho, ale ten tam už nebol. Jeho sako zostalo prevesené na operadle stoličky, ktorá bola potiahnutá bielou látkou a pri stole zostal iba Niall, na ktorého meno si konečne spomenula, a Liam zaujatí čítaním etikety na fľaši nejakého alkoholu.

„Jared, ideme tancovať?“ zakričala Layla cez hlasnú hudbu duniacu celou miestnosťou. Noe sa obhliadala okolo seba a niekoľko párov sa už spoločne zvŕtalo na parkete po ktorom prechádzalo mnoho farebných obrazcov zo stroja pripevneného na strope. Medzi nimi nechýbalo ani čudo nasúkané v bielych šatách spolu s jej , už oficiálnym, švagríkom. Myslela si, že keď bude hlavná družička tak bude so svojou sestrou viac. To bol ale ďalší z faktov, pri ktorých sa mýlila. Okolo nej sa totiž krútili len jej dve priateľky hltajúce pohľadom Liamovich kamarátov, za čo Layla dostávala chuť vraždiť. Na Liama upierala oči tak dlho, kým sa nepostavil a s Niallom neodišli tancovať k Louisovi.

„Teraz nie, o chvíľu,“ zachrčal s plnými ústami zemiakových lupienkov. Znechutene naňho obe zazreli pri čom si chudými a dlhými prstami snažil povoliť uzol na kravate, ktorý ho škrtil pri jedení.

„Nevyrušujem vás, mládež?“ zašvitoril hlas patriaci postaršej dáme so striebristými vlasmi. Starká Gabriella si sadla vedľa Noe, pričom Layla sa ocitla v strede a po jej ľavici sa naďalej napchával Jared.

„Nie, len tak tárame. Spolu s...Jaredom,“ prehltla veľkú hrču vzduchu, keď si všimla ako okolo seba jej bratranec trúsi zákusky, keď si ich snaží vložiť do úst na prvý šup.

„No čo je? Od rána som nič nejedol, nestihol som raňajky,“ agresívne sa bránil. Každému bolo známe, že hladný Jared je neznesiteľný Jared. Laylu striaslo po celom tele a preto sa slušne ospravedlnila a odkráčala preč od ich stola. Ešte za ňou Noe chcela čosi zakričať, ale ona sa stratila v dave ľudí na tanečnom parkete za ich chrbtami.

„Ak tu budete len posedávať, žiadnych pravnúčat sa nedočkám, deti moje,“ zamumlala starká so smutným výrazom v tvári. Do rúk, ktoré pokrývali drobné vrásky, schytila dlaň svojej vnučky a položila si ju na kolená, pričom súcitne pozrela na Jareda.

 „Babi, predsa nechceš, aby sme práve teraz niekde na toaletách pracovali na pravnúčatách,“ jediný chlapec v dámskej spoločnosti si svoje ústa utrel do obrúska, ktorý pokrčil do maličkej guličky a odhodil kdesi do stredu stola pomedzi fľaše naukladané vedľa seba. Noe si voľnou rukou zakryla ústa a rozosmiala sa. Vždy ju dokázali prekvapiť Jaredove pohotové odpovede.

„Drahý, to sa len vraví. Nemusíš to brať doslova,“ ukľudnila ho starká a pár krát potľapkala po kolene.

„Tak čo, máš nejakú nápadníčku?“ Noe sa pri tejto otázke prevrátil žalúdok hore nohami. Vycítila, že práve teraz sa jej naskytla príležitosť na rýchli únik. Svoju starkú mala nadovšetko rada, ale keď prišlo na jej osobné vzťahy, radšej zaradzovala spiatočku a utekala kade ľahšie.

„Môžem si od vás na chvíľku odskočiť?“ postavila sa a s nádejou, že jej starká nebude klásť ďalšie otázky a že bude môcť utiecť a potĺkať sa celým hotelom pokojne a úplne sama.

„Ale iste, ja si tu vystačím aj s Jaredom,“ jeho pomliaždený výraz tváre hovoril za všetky jeho pocity. Rozhovory s dôchodcami mu nešli rovnako ako rozhovory s peknými dievčatami. Teda, nie len s nimi. Celkovo sa mu ženské pokolenie akosi nedarilo správne odhadnúť, čo sa komunikácie týkalo.

Pred tým, než si našla miesto kde by mohla zakotviť sa najprv rozhliadla po celej miestnosti. Napadlo ju, že by mohla ísť za sestrou. Priznala si, že jej chýba jej panovačnosť a jej kamarátkam chcela otráviť aspoň pár minút z ich času. Mama! Svitlo jej v hlave. Ona by mohla vedieť, kde je Emma, keď jej už sestra zmizla zo zorného poľa. Neďaleko seba uvidela jej šaty ušité z látky hnedej farby. Už sa len stačilo predrať cez pár ľudí, pričom si musela držať svoje šaty dlhé až po zem aby jej ich niekto neprišliapol a ona nezostala iba v šatách, ktoré by mala rázporok až k jej pásu. Čo by sa jednému z prítomných vonkoncom nepáčilo.

„Mami, môžeš na chvíľku?“ tľapla ju rukou po pleci. Spustila svoje šaty až k zemi, aby mala svoje ruky voľné a keď sa k nej mama otočila s prívetivým úsmevom, pred Noe sa ocitla postava o ktorej snívala nejednu noc. Nad ktorou slintala ako pravá osemnástka na tribúne ich školského ihriska, keď zo seba zvliekal spotený dres a chystal sa do šatní.

„Á, Noelle. Ideš ako na zavolanie. Toto je chlapec, o ktorom som ti včera hovorila, keďže som ti ho už nestihla predstaviť. Jace, toto je moja dcéra Noelle,“ ukázala na ňu a ona stuhla. Pripadala si ako kúsok cencúľa visiaceho zo strechy ich domu. Nedokázala sa pohnúť a len tak tam stála. Bola by si myslela, že Jace sa začne nekontrolovateľne smiať pri ich smiešnom stretnutí, ktoré sa konalo práve na svadbe jej sestry, ale bolo to naopak. V nemom úžase na ňu zazeral, ako by ju dnes videl prvý krát v živote. S pohárom nejakej farebnej tekutiny nečinne stál vedľa svojej, Noe predpokladala, matky, keďže tá milo vyzerajúca pani mala svoju ruku obmotanú okolo jeho lakťa.

„My sa už poznáme,“ úsmevne odpovedal.

„Vážne? Odkiaľ?“ nadšene sa opýtala jeho mama. Nebola jediná, ktorá ostala celá bez seba a v milom prekvapení.

„Chodíme spolu do školy,“ pre zmenu sa konečne prinútila niečo povedať aj Noe. Z prekvapenia, ktoré jej uštedril sa jej chcelo len zasmiať nad celou touto situáciou.

„Nevedela som, že naše deti spolu chodia do jednej školy,“ Jaceova mama sa rozosmiala. Kým jej mama reagovala na šok svojej kolegyne, musela sa pozrieť na Jacea. Doširoka sa zazubil.

„Čo keby ste si šli zatancovať?“ navrhla jej mama. Nie! Preblesklo jej v sekunde celou mysľou. Nastala chvíľa, kedy si mohla znovu vymyslieť nejakú výhovorku a využiť svoju bujnú fantáziu.

„Konečne som ťa našiel. Poď so mnou tancovať,“ jej pásu sa dotkol pár rúk a ona od ľaku podskočila. Chcela naňho začať jačať, či si náhodou nevšimol, že je vedľa neho jej mama, ale na druhej strane bola vďačná, že sa pri nej objavil. Jamky, ktoré mu vyskočili na líci len prispeli k tomu, aby nevybuchla ako časovaná bomba. Padlo jej však vhod, že ho po dlhej dobe znovu videla.

„Harry, milé prekvapenie,“ jej mame úsmev poklesol. Harryho dlaň zvierala Noeinu ruku a jej to bolo prvý krát nepríjemné. Potajomky dúfala, že je to posledný krát, čo ju bude skľučovať takýto pocit. Jace zmätene sledoval celú situáciu. Situáciu, kde mu nejaký chlap kradne potencionálnu spoločnosť pri tanci.

„Zdravím, pani Hammondová,“ uškrnul sa. Už teraz jej bolo jasné, že mama ho v láske nemá, aj keď ho nazvala šarmantným mladým mužom. Tobôž nie vtedy, keď jej kazí majstrovské plány.

„Môžeme ísť?“ rozčarovane sa na ňu zadíval.

„Akurát sa sľúbila Jaceovi. Však, Noe?“ mala pocit, že sa jej vypleštené oči o chvíľu vykotúľajú z jamiek. Jacea sa zdal byť nervózny, zatiaľ čo jej mama sršala nadšením. Jediné, čo ju naozaj trápilo bol Harryho. Jeho milý výraz sa rázom rozpŕchol ako ľahký popol vo vetre. 

„Môžeme?“ opýtal sa Jace. Načiahol k nej ruku a ona ju prijala. Sama nevedela, čo to robí. Nechcela to. Dobre, možno áno. Predsa len to bol chlapec, za ktoré spoločnosť by pred pár týždňami dokázala aj zamdlieť. Lenže teraz v nej skrsla vina. Vina za toho chlapca bez kravaty s rozopnutou košeľou, ktorá mu odhaľovala kúsok hrude.

„Ja...Asi, áno,“ z úst jej unikol jemný náznak smiechu. Aj nezainteresovaná osoba by si všimla, že to bol smiech vytlačený následkom premáhania sa. Štvať svoju matku nechcela, preto jej ruka vyletela k Jaceovi a kráčala za ním. Harry stál za jej chrbtom a sama sa bála otočiť a vidieť jeho výraz tváre. Ešte nevedela čo očakávať, keď si ho ešte len včera večer pripustila bližšie k sebe. V takejto situácií sa neocitla, preto nedokázala odhadnúť, či za jeho nečitateľným výrazom bude zloba, hnev či dokonca žiarlivosť, alebo hnev v príjemnejšej verzií rýpania do nej a urážania sa.

„Tušila si, že ten s kým ťa mama zoznámi budem ja?“ jeho hlas jej znel v ušiach len matne. Pri tom, ako sa pomaly otáčali na mieste jej padol pohľad na jej partnera spred oltára. S rukami založenými vo vreckách sa na ňu tajomne díval. Jeho napnutá sánka jej dávala najavo, že spokojný nie je. Úprimne, takýto pohľad by určite nepotešil ani jedného priateľa, ak ho tak môže nazvať. Vo vnútri jej tele sa rozlial pocit, aký ešte necítila. Jej priateľ, znelo jej v hlave...

„Väčšinou, keď sa so mnou rozprávaš, sa aspoň usmievaš. Dnes nebude ani úsmev?“ nahol hlavu k svojmu plecu, ponad ktoré sa Noe dívala do neznáma a zabránil jej vo výhľade.

„Prepáč,“ zasmiala sa. Jeho sivé oči sa na ňu pozerali spoza malých vrások z úsmevu, ktoré ich obopínali. Noe sa v tom momente cítila zmätene. Jedna časť jej vnútra sa tešila, že s ním tancuje. Ale druhá časť, tá väčšia, jej rozožierala všetky bunky uprené na Harryho. Ten chlap jej zmizol z dohľadu. Už sa nedočkavo nevrtel na jednom mieste. Nebolo po ňom vidno ani vietor. Mama jej z diaľky mávala a hrdo sa usmievala. Keby jej tak mohla zakričať, nech sa s ňou príde vymeniť.

„Ako sa cítiš v role družičky?“

„Ehm, už asi tri hodiny som sa so sestrou nerozprávala, takže som dosť mizerná družička,“ zhlboka sa zasmial. Páni, pripadá mu to smiešne, pomyslela si. Ona ho rozosmiala, to sa jej ešte nikdy nestalo.

„Určite nie. Nemôžeš jej predsa behať za chrbtom ako telesný strážca,“ nesmie byť predsa tak milý! Prečo sa, dofrasa, musel objaviť práve teraz? Keď sa už takmer rozhodla pre jednu cestu? On si príde akoby z nich mali byť najlepší priatelia, pričom v jeho prítomnosti nedokázala povedať tri súvislé vety, a jediný, kto bol súci sa s ním zhovárať bola Layla alebo Jared. Prečo?

„Hm... a znovu mi neodpovedáš. Trápi ťa niečo?“ zadíval sa na ňu z výšky. Kŕčovito mala svoje prsty vryté do jeho saka na pleci. Určite v ňom zostali značky po jej nechtoch.

„Nie, nie. To nie. Je mi fajn,“ ubezpečila ho, aj keď sa tváril, že jej príliš veriť nechce. Keď mala výhľad cez jeho plece na všetkých ostatných, všimla si, ako sa niekto valí cez ľudí tancujúcich neďaleko nich. Spoza postáv sa vynorila Layla, spolu so svojimi čiernymi mini šatami, ktorými vzbudzovala záujem nie u jedného z prítomných opačného pohlavia. Ako sa ponáhľala, Noe tušila, že čoskoro ju zdrapí za ruku a niekam odvedie. Obyčajne to urobila, ak mala takýto výraz. Vlasy sa jej vplietali do tváre a neverila vlastným očiam, ako dokázala tak rýchlo mašírovať pri výške opätkov jej lodičiek.

„Noe, prepáč, ale nevieš kde máš svoj nepodarený klon?“ zahučala. Noe bola pevne pripravená na jej namosúrený hlas, lenže Jace nie. Trhlo ním, plecom buchol svoju partnerku priamo do líca a Noe silno zovrela oči a prstami si pošúchala boľavé miesto. Zhurta sa začal ospravedlňovať a kontrolovať jej líce, kým Layline oči naberali na veľkosti.

„Jace?“ prekvapene zvolala až cúvla o krok dozadu. Neveriacky jej padli plecia a ona musela nadvihnúť hlavu. Zrejme si myslela, že namiesto neho nájde Harryho. Omyl!

„Layla?“ Jace jej venoval rovnako zmätený pohľad. Noe sa rozhodla ukončiť túto ošemetný a divný rozhovor, ktorý sa pred ňou črtal.

„Jared? Netuším kde je,“ odpovedala. Svoje ruky si zložila za chrbtom a sledovala svoju priateľku ako sa rozdrapuje a o chvíľu nafúkne ako balón.

„Pýtala som sa takého strašne milého a pekného čašníka či ho náhodou nevidel a povedal mi, že ho videl, ale vraj pred pár minútami niekam šiel s partiou chlapcov v jeho veku,“ pri slove čašník sa sama pre seba na pár sekúnd rozplynula ako zmrzlina na slnku, no o chvíľku už bola pevne poskladaná a odhodlaná svojho partnera nájsť za každú cenu.

„Pomôžem vám nejako?“ navrhol Jace. Noe sa snažila prehovoriť, ale Layla ju elegantne umlčala.

„Nie, netreba. Ja asi viem kam šiel, ale budem si musieť požičať Noe. Môžem, všakže? Maj sa pekne, Jace, rada som ťa videla,“ dotkla sa kamarátkinho pleca a štuchla ju, aby kráčala dopredu.

„Aha, dobre. Dúfam, že ho nájdete,“ zakričal za nimi, celkom odrovnaný a sám v strede tanečného parketu. Noe ho bolo ľúto. Chudák, aspoň mu mohli splašiť nejakú milú sesternicu.

„To bolo ale hnusné,“ skonštatovala Noe po pár minútach ticha, kým kráčali ku schodom.

„Ako to, že tancuješ s Jaceom, keď si tu s Harrym?“ Layla zastavila a spustila spŕšku slov, ktoré na Noe zapôsobili ako soľ nasypaná do čerstvo otvorenej rany. Najprv pálili, no potom už tak neboleli.

„Takže ty nehľadáš Jareda? Len si ma chcela zjazdiť za to s kým tancujem?“

„Nie, hľadám aj jeho, pretože sa nudím a väčšina tvojich bratrancov je už mimo dosahu. Zjazdiť ťa bol bonus,“ uškrnula sa a mykla plecom. Zdolala prvý schod potiahnutý krvavočerveným kobercom s rôznymi obrazcami zlatej farby, no trvalo nejakú tú minúty, kým sa Noe pohla za ňou.

„Nemám šajnu kam šiel.“

„Ja áno. Dlho som nevidela Liama a tých jeho kamarátov. Podľa mňa ho oni stiahli so sebou, lebo inú partiu chalanov v jeho veku som tu nevidela.“

„A ako ich chceš nájsť, Sherlock?“

„Ideme po mobil do izby, skúsime mu zavolať. A možno s nimi bude aj Harry, ale jemu zavoláš ty.“

„V žiadnom prípade,“ namietala Noe a aby Layle bolo úplne jasné, že to neurobí, nadvihla ruky a zamávala nimi pred jej očami. Pri predstave, že by sa mala zhovárať s Harrym ju striaslo. Na druhej strane, možno by to bolo aj dobré, nevidieť ako sa mu na čele vytvárajú vrásky, jamky v lícach mu zmiznú a jeho napnutá čeľusť vystúpi na povrch tváre spolu so zúrivým pohľadom v očiach. Možno by ani nebol tak nahnevaný, možno si to celé len namýšľa.  

„Prečo? Je to pre dobro tvojej vlastnej krvi.“

„Nevydieraj ma tu s vlastnou krvou. Ešte prednedávnom si mi tvrdila, že vlastná krv mi je na nič, ak sa na mňa vykašle tak, ako som sa ja vykašľala na Jareda a nechala ho so starkou.“

„Musíš byť plná morálnych zásad práve teraz, keď som ochotná ho hľadať? Dobre vieš, že ja takéto stavy často nemávam,“ s falošným nešťastným výrazom spolu kráčali po chodbe druhého poschodia. Nebolo tam ani živej duši preto predpokladala, že tu sa nenachádzajú, keďže celú chodbu zapĺňalo pár kusov starého nábytku spolu s nemodernou tapetou a hromadou dverí vedúcich do izieb. Pri spomienke na ostatných chlapcov, ktorých videla by typovala, že budú nanajvýš hluční.

„Tak fajn, poďme po ten telefón. Ale ja nikomu nevolám, zavolaj si Jaredovi sama. Aj on aj Harry sú na mňa naštvaní,“ odpovedala. Svoju ruku položila na kľučku dverí Laylinej izby, kam mali pôvodne namierené. V tom jej však Layla drgla lakťom do boku a bojazlivo sa k nej natlačila.

 „Nie je to...dym?“ šepla Layla tesne vedľa Noe. Rukami sa jej dotkla hlavy a jej tvár zamierila presne na ten výklenok z chodby, na ktorý sa pozerala aj ona.

„Božemôj!“ zvolala Noe a rozutekala sa.