Winter Love ♥-34.časť

No,takže...

Keďže vydieranie zaberá,pridala som vám novú časť. Skoky v čase si nevšímajte a neviem,čo viac k tomu dodať. Pekné čítanie mrkvičky ;) :* ♥

P.S. EL,for u :P :* 

P.S. 2 VIDEJKO pre potešenie ;)

„Ahoj dieťa moje,ako sa máš ?" objala ma mama hneď v dverách. Za ňou stepoval otec a keď si vyslúžil objatie aj on,hneď letel do kúpeľne. Žeby nadbytočné množstvo kofeínu ? Nechala som vojsť aj mamu a pokojne som zavrela dvere. Vzala som jej dáždnik,pretože londýnske tradičné počasie znovu nesklamalo a rozprestrela som ho na chodbe.
„Tak,ako sa máš princezná ?" začal otec,keď sa vrátil.
„Užívam si sladkú slobodu..." ironicky som naznačila úvodzovky. Svoj skleslý výraz som nedokázala zamaskovať ani najlepším make-upom ktorý by som na seba hodila.
„Prečo sa s tebou rozišiel ? Mám si s ním ísť vybaviť účet aj s úrokmi ?" vyštartoval otec ako býk za toreádorom. Mama ho potľapkala po chrbte a pokývala hlavou.
„Nie oci,seď tu. Ja som sa rozišla s ním." potiahla som ho za rukáv,zachripela a zahanbene sklopila pohľad.
„Georg,nechaj ju tak. A Harryho nechaj na pokoji taktiež,vysvetliť si to musia oni sami." zastala sa ho mama. Čo sa to s ňou stalo ? Vyťahovala z nohavíc opasok,ten ju šmahol do hlavy a jej sa to v mozgu nejako pokrútilo ? V živote som nepočula,aby sa Harryho nejakým spôsobom zastala alebo aby ho obraňovala no vtedy,som pocítila nejaký pekný pocit pri srdci,ktorý hneď zmizol.
„Ale ako ho môžem nechať na pokoji. Moja dcéra tu sedí ako pred porážkou,bledá a k tomu nešťastná." rozhadzoval rukami a prechádzal sa po obývačke.
„Ona sa tak rozhodla,ak jej to tak vyhovuje neurobíš s tím nič. Potrebuje to čas." mama ma silno objala a začala mi ruko prechádzať po vlasoch presne tak,ako keď som bola malá.
„Ale..." znova začal protestovať načo som zasiahla ja.
„Prosím,môžme to nechať tak ? Bavme sa o niečom inom." poskladala som do kĺbka a prikryla dekou. Mama s ockom nechali tému "vzťahy našej dcéry" na pokoji a radšej sa hádali o tom,v ktorej autoškole by som mala robiť vodičák. Ešte som s tim ani nesúhlasila,no oni už rozhodujú o najlepšom inštruktorovi. Veď tí chodcovia na chodníkoch budú ako domino,ktoré auto pod mojim velením pokosí ako kosačka trávu. Asi po dvoch hodinách sa zvonček na dverách rozzvonil ako na začiatku vyučovania,načo ocko vpálil k dverám. Z monotónneho mumlania som nerozumela nič. Civela som na čiernu obrazovku televízora a čakala,kým sa dozviem,kto zvonil.
„Cassie,zlatíčko,môžeš prísť na chvíľočku sem ?" zavolal ma otec. Došuchtala som sa k dverám v huňatom svetri a sledovala vrátnika s dáždnikom v ruke.
„Prepáčte,že vás vyrušujem ale čo je veľa,to je veľa. Denne odbíjam desiatky chlapíkov a ženských s foťákmy v rukách s odpoveďou,že doma nie ste. A keď sa konečne odpratajú spred mojeeho okienka,nejaký kučeravý chlapec sa rozhodne blokovať vchod pre vozíčkárov tím,že sa tam postaví s dáždnikom nad hlavou. Povedal mi,že tam bude stáť kým nevídete von. Nechcem tu na vás kričať,ale choďte si ho,prosím spacifikovať. Aj naďalej ste moja obľúbená obyvateľka domu,pretože vždy si spolu skvele pohovoríme,vy mi často donesiete nejaký koláč ak mám nočnú alebo ak tu tvrdnem celý deň ale vážne choďte k tomu chlapcovi. Stojí tam už dve hodiny a je premoknutý do nitky." vychŕlil a v momente sa aj otáčal a čaptavým krokom utekal k výťahu.
Bezradne som skákala pohľadom z mami na otca a naopak. Na moju otázku v očiach "Ja neviem,čo mám robiť" mi mama stručne dopovedala.
„Bež za ním." neisto som schytila dáždnik do ruky,prezula sa a po schodoch zbehla k vchodu. Cez sklenené dvere som ho uvidela. V sivej mikine tam stál mokrý ako myš,treskúc sa od zimy. Otáčal sa z jednej strany na druhú a poskakoval z miesta na miesto s rukou založenou vo vrecku nohavíc. Niektoré mokré kučierky mal prilepené na tváry,dáždnik sotva zachytával ten lejak z nebies a ja som ho ešte stále pozorovala spoza zaroseného skla na dverách,ktoré sa zahmlilo od môjho dychu. Roztvorila som bodkovaný dáždnik a prešla som nemu.
(http://www.youtube.com/watch?v=QCub4Vi-1KI)
„Nemal by si blokovať vchod pre vozíčky." oznámila som mu. Zvrtol sa a na tváry sa mu objavil mierny úsmev. Snažil sa ma objať,no znovu som sa mu nedala. Niečo vo vnútri mi stále bránilo poddať sa jemu zovretiu rúk.
„Už som si myslel,že neprídeš a ak by sa pohľadom dalo spaľovať,vrátnik by ma premenil na popol." odpovedal s vodou kvapkajúcou zo špičky nosa.
„Prečo tu čakáš ?" vložila som neisto ruku do vrecka na teplákoch a čakala na odpoveď.
„Chcem sa s tebou porozprávať." potiahla som ho za rukáv a odviedla ho trochu ďalej. Aj keď mám vrátnika rada,moje súkromné informácie poznať nemusí.
„Vieš že ťa milujem a nechcem ťa stratiť. Nemohli by sme sa cez to nejako preniesť ? To,čo ti nemôžem povedať je pre mňa veľmi trpká záležitosť." prosebne na mňa zazeral.
„Harry,vzťah je založený na úprimnosti. Ak mi nemôžeš povedať dôvod,prečo si si na mňa nenašiel čas,tak mi je to ľúto,ale ja takíto vzťah mať nechcem." odtiahla som sa od neho kým držal moju ruku a chcela odísť so slzami na krajíčku.
„Počkaj." vbehol mi do cesty a zabránil mi vojsť nazad do domu.
„Počkať ? Načo mám počkať ?? Nato,ako mi chlapec,ktorého ľúbim odmieta povedať pravdu ?" naštvane som potiahla nosom,pretože servítka sa nenachádzala v mojom blízkom okolí.
„Takže to znamená koniec ?" žalostne zložil dáždnik a nechal kvapky dažďa dopadať na svoje telo.
„Prečo mi toto robíš ?" nešťastne som naňho zazrela do výšky.
„Nemôžem ti na to dať odpoveď. Možno niekedy inokedy Cassie,ale teraz nie." pokýval hlavou a pohladil po ruke. Prebehol mnou mráz a divný pocit v žalúdku sa dostavil okamžite.
„Nerada to priznávam. Ľúbim ťa Harry a vždy aj budem,ale teraz to nie je vhodné." zložila som taktiež dáždnik sponad hlavy a nechala zmoknúť svoje oblečenie. Aspoň nebolo vidieť moje slzy,tečúce ako vodopády a beznádejný smútok v mojej mysli.
„Mrzí ma to." daroval mi bozk do mokrých vlasov a bezradne sa mi otočil chrbtom. Sledovala som,ako sa moja láska odo mňa vzďaľuje a odchádza. Ponad vzlyky som počula jeho auto,ako štartuje a pomaly sa vzďaľuje z môjho dohľadu. Z domu vyletela mama s dáždnikom a otcom vedľa seba. Bez akéhokoľvek ohľadu na to,že bude mokrá ma silno objala a svoje vzlyky som tíšila v jej náručí. Ani belasá servítka od otca mi nepomohla zahnať smútok z môjho srdca,ktorý v ňom v tom momente prevládal. Treskúc sa zimou ma otec odviedol do bytu,mama po mne ihneď hodila suché oblečenie,uvarila celú kanvicu čaju,naordinovala tabletky pri prípadnej chrípke,nádche alebo pri prítomnosti iných bacilov a s pozdravom a bozkom na čelom od otca sa pobrali preč.

    Odkedy som sa rozišla s Harrym ubehli už tri mesiace. Aby som nemyslela stále iba naňho a priviedla sa k šialenstvu,poddala som sa a rozhodla si urobiť vodičák a byť nezávislá na odvozoch mojich kamarátov. O pár dní mi začína škola a dnes je moja posledná jazda s postarším pánom,ktorí je nšťastie flegmatický chlapík a nevrieska na mňa ak nemám obe ruky an volante. Iba si nervózne odkašle a po výcviku,ktorý som od neho dostala hneď viem,že niečo nie je v poriadku.
„AK budeš na križovatkách,nezabúdaj na pravidlo pravej ruky. Cassie,ty zase lietaš niekde v oblakoch a moje opakovanie paragrafov ti je šuma fuk ?" čertila sa Eleanor,ktorá sa podujala na moje preskúšanie. Dievča to má bezradné,ja a stres je najhoršia možná kombinácia.
„Nie,nie. Len som rozmýšľala,kadiaľ asi pôjdeme." z monológu ma vytrhla hlásateľka v televízore. Postaršia pani komentovala fotku všetkých piatich asi v tejto podobe.
„Chlapčenská skupina One Direction ukončila svoje nahrávanie v New Yorku. Zdržia sa tu ešte týždeň a potom sa vracajú do Londýna pokračovať v nahrávaní nového CD." vypla som zdroj informácií hneď po informácií,že sa vracajú. Na jednej strane ma to tešilo,no na druhej som sa bála,že ho stretnem.
„Tak veľa šťastia a nepaníkar pri jednom škaredom pohľade nejakého chlapíka vo vedľajšom aute,rozumieš ?" so zovretími perami a nastaveným ukazovákom pred nosom som skrížila oči a hneď potriasla hlavou. Znova naráža na "menšiu" nehodu keď som auto zaparkovala na chodníku asi 5cm od hydrantu. No a čo,nemôžem za to,že nejaký svalovec natiahnutý v koženej bunde a nohaviciach sedel vo svojom obrnenom BMW,maličké autíčku ktoré som viedla ja pri ňom vizeralo ako mravec a keď ma chcel obehnúť,ja som strhla volant a elegantne zastala na chodníku. Ale hlavné je,že sme všetci zdraví.
V autoškole som dostala väčšie auto,kľúče do ruky a už som sedele za volantom s pripnutím pásom,nastavenými zrkadlami a vysmiatý inštruktor s kravatou uviazanou okolo krku,papierom a perom ma ubezpečoval,že sa nemám čoho bát. Určite,Eastwoodová na ceste je ako tank v rozprávkovej ríši snov. Ľahko som vyšla na cestu,prešla pár križovatiek s predstavou El pred sebou a rozhadzovaním jej útlych rúk.
„Pozor,pozor. Semafór,slečna." zdvorilo ma upozornil. Našťastie som stihla šliapnúť na brzdu pretože ja hlúpa som sa dívala na naleštené čierne BMW vedľa mňa. žeby trauma ?
„Máte traumu po tom incidente minulý týždeň ? Vy nie ste žiadna výnimka,takých tu už bolo a k tomu ešte horších. Vy ste tá z lepších prípadov." pokrčil nosom,uchechtal sa a niečo si zapísal do papierov.
„Tak ďakujem." červená farba na semafóre nechcela žiadnym rázom preskočiť,tak som sa začla rozhliadať po chodníkoch. Nejaký oneskorený prípad sa náhlil k prechodu pre chodcov a skoro mu odleteli aj tenisky od tej snahy prejsť cez cestu.
Oči sa mi skoro vyliali z jamiek,keď som neveriacky pozorovala cez čelné sklo osobu,ktorá srnčím krokom prebehla zebru na ceste a pokračovala v chôdzi na druhej strane chodníka. Harry ? Čo tu on do čerta robí ? Trúbenie áut za mnou sa vymazalo z môjho sluchu,iba som sledovala modrú machuľku,ktorá sa čím ďalej tím viac odo mňa vzďaľovala.
„Nerád vás ruším v sledovaní občanov Londýna prechádzajúcich sa cez ulice nášho mesta,ale tá farba na semafóre už zelenšia nebude." potriasol mnou a ukázal prstom nad seba.
„Ou,prepáčte." povolila som ručnú brzdu,zaradiala rýchlosť a pridala plyn. Stále v šoku z toho,čo som pred sebou pár minút dozadu videla som vyklepane išla tam,keď mi inštruktor kázal a živá a zdravá som zaparkovala pred policajnou stanicou. Šoférovanie pod vplyvom stresu mi zrejme prospieva.
„Blahoželám,práve ste urobili vodičák." veselo som vycerila zuby,poďakovala inšrtuktorovi a odišla domov. Tam ma Eleanor s Ellen a Dan podrobili výsluchu o jazde. Harryho som im radšej nespomenula,zbytočne by som si znova roztvárala staré rany. Obe ma vyobjímali a po tom,čo odišli som sa posadila do obývačky na gauč a v tichosti zízala von oknom. Z kamenného pohľadu ma vyrušila zvoniaca tehlička na stole.
„Haló ?" zvolala som aj keď som na displeji videla otcovu fotku.
„Ahoj,nemám čas na nejaké omáčky tak ti to poviem po lopate. Ideš so mnou do Holmes Chaple." vysypal zo seba slová,kým sa moja sánka pohupovala v priazdnivých poveternostných podmienkach bytu.