Krátka a taká, no :( Nedá sa nič robiť, škola volá.
Ale chcem vedieť vaše reakcie na One Way Or Another. Videla som to stokrát ale Niall v sprchem k tomu pohľad Liama s Louisom vedľa tej ženy, no koniec ! ♥
Pekné čítanie a príjemný víkend prajem xxx
P.S. dúfam, že ste nezabudli na čom sme sa dohodli ;)
P.S. dúfam, že ste nezabudli na čom sme sa dohodli ;)
„Nech si hocikde, prosím ťa, ihneď príď do
nemocnice.“ Znepokojene otec zvolal do telefónu, kakao sa mi vylialo na paplón
a odmietala som veriť vlastným ušiam.
„Najprv mi povedz, čo sa stalo.“ Rozrušene
som zvolala do telefónu. Otcovi to asi veľmi nepomohlo.
„Mama, zrazilo ju auto. Čakám ťa.“ Zložil
a mne ostali oči pre plač.
„Niečo vážne ?“ Liam ma pohladil po
vlasoch kým mi mobil vypadol z rúk.
„Ja, musím ísť do nemocnice. Požičiaš mi
auto ?“ ani som sa na neho nepozrela a už som sa ponáhľala obliecť. Len tak
tak som zadržiavala slzy, keď som sa cez jeho nohy driapala preč z gauča.
„Počkaj, nemôžeš takto šoférovať.“
Namietal a vybehol za mnou s čiapkou, ktorú mi nasadil na hlavu.
„Ver mi, že môžem. A aj budem.
Požičaj mi kľúče.“ Potiahla som nosom a nastavila ruku.
„Ani nápad, idem s tebou.“ Pokrútil hlavou
a skryl kľúče do vrecka.
„Nemusíš, zvládnem to.“ Snažila som sa ho
presvedčiť.
„Vieš veľmi dobre, že názor nemením. Idem
s tebou.“ Vyhlásil.
Nedokázala som sa s ním teraz hádať
o takejto hlúposti. Pozbierala som si veci. Liamovi som ruku vložila do
jeho dlane. Od strachu som nemohla ani rozmýšľať. Posadila som sa do jeho auta
a nechala tichú hudbu plynúť do svojich uší. Sem tam som sa pozrela na
osobu sediacu vedľa mňa. Držal ma za ruku a usmial sa. Neukľudňovalo ma to
ale aj tak som sa cítila lepšie, než by som mala byť sama ako prst. Čelo som si
oprela o sklo a nechala ho trochu schladiť. V hlave sa mi prehrávali najhoršie
scenérie aké len môj mozog dokázal vytvoriť. Predstavovala som si, ako mi otec
povie jedinú vetu, ktorá zmení celý môj svet. Ktorý sa môže z jednej
sekundy na druhú totálne rozpadnúť.
„Všetko bude dobré, neboj sa.“ Liamov hlas
ma vytrhol z rozmýšľania. Dobre, že niečo povedal. Nechcem si ani
predstaviť, v akých ďalších myšlienkach by som pokračovala.
„Bojím sa.“ Zošmykla som sa nižšie po sedadle
a sledovala svet za oknom. Keď sme zastavili na semaforoch, natiahol sa ku
mne aby ma objal a pobozkal.
„Tak sme tu.“ Povedal a celá som sa
roztriasla. Niekto by najskôr prerazil dvere auta a ponáhľal sa dnu no ja
som sa nemohla ani pohnúť. Po pár minútach zízania na vysokú budovu som sa
prinútila vystúpiť.
Liamovi som schmatla hneď ruku do tej
svojej, aspoň tak som si pripadal trochu kľudnejšia. Na informáciách som sa
opýtala na meno mojej mami. Recepčná ma poslala na tretie poschodie. Len čo sa
otvorili dvere na výťahu, uvidela som na stoličke sedieť otca so zloženou
hlavou v dlaniach. Nikdy som ho nevidela tak zničeného.
„Oci ?“ šepla som no určite ma musel
počuť. Zodvihol hlavu a uplakané oči sa upreli na mňa. Rozutekala som sa
k nemu a skryla sa v jeho objatí. Vzlyky tíšila jeho hrubá bunda
a jediné čo som cítila bolo to, ako ma hladil po vlasoch a po chrbte.
„Kde je ?“ so slzami padajúcimi po lícach
som sa opýtala.
„V izbe.“ Ukázal oproti.
„Môžem
ísť za ňou ?“ priblížila som sa k dverám, keď otec pokrútil hlavou rovnako
pomaly som sa od nich aj odtiahla.
„Je pri nej lekár.“ Skleslo odpovedal.
„Čo sa vlastne stalo.“ Prehovoril Liam.
„Vraj prechádzala cez prechod
a nejaký idiot ju zrazil. Neunúval sa ani zastaviť.“ S podopretou
hlavou vysvetľoval otec a ja som mala chuť niekoho zastreliť. Dvere na
izbe sa tvorili. Vyšiel z nich vysoký chlap s prísnym pohľadom.
„Vy ste rodina pani Willsonovej ?“
automaticky som prikývla. Pomaly privrel dvere a pokračoval.
„Pacientka je z najhoršieho vonku ale
ešte počkáme na výsledky. Dal som jej lieky takže teraz spí. Odporúčam vám ísť
sa domov poriadne vyspať pane, sedíte tu už tri hodiny.“ Potľapkal ho po pleci.
Neverila som, že mi otec zavolal iba pred pár desiatkami minút a on tu
sedel už tri hodiny.
„Jane, choď si radšej domov oddýchnuť.“
Objal ma. Cítila som, ako sa celý trasie aj cez to, že doktor povedal, že je to
lepšie.
„Ja si mám oddýchnuť ? To ty tu sedíš tri
hodiny na tej plastovej stoličke s nervami v kýbli !“ zvýšila
som hlas čím som mu zase o nič viac nepomohla.
„Liam, mohol by si ju vziať k sebe ?
Budem radšej ak bude s tebou než by mala byť sama u nás doma.“
„Samozrejme, nemajte obavy, pane.“ Pomaly
si ma k sebe pritiahol a zmotal svoje prsty s mojimi.
„Oci, ja nikam neidem.“
„Niečo som povedal a nemienim sa
opakovať. Tanya je u Ráchel. Choď, ja zostanem tu.“ Pretrel si oči
a nahádzal drobné do automatu na kávu.
„Tak bež.“ Liam ma stiahol za ruku
a keď som pozrela na otca vedela som, že s ním nepohnem.
S rukou, ktorú si prehodil cez moje plecia sme odkráčali k autu.
Zrejme unudená recepčná nám popriala s úsmevom dobrú noc a my sme sa
prehnali nočným mestom ako blesk. Nestihla som sa ani nazdať a už som
vchádzala do bytu.
„Zrejme tu so sebou nemáš pyžamo, čo ?“
s úškrnom sa ku mne priblížil. Pravdepodobne sa mi na tvári roztiahli
kútiky úst, keď si ma k sebe stiahol.
„Konečne sa usmievaš.“ Pobozkal ma.
„Aspoň ti pomôžem to tu upratať.“ Zhodila
som kabelku na kreslo a podišla k stolu pozbierať poháre
a misku.
„Nechaj tak ja to urobím. Choď si dať
sprchu. Pomôže ti, ver mi.“ Nakázal mi s plnými rukami bordelu, ktorý som
čiastočne spôsobila aj ja.
„Si poklad.“ Pobozkala som ho
a poslúchla jeho radu. Vliezla som pod sprchu a už druhý krát nechala
moje vlasy zmoknúť. Studená voda mi prečistila mozog, mohla som triezvejšie
uvažovať. Omotaná v osuške som nenápadne vykĺzla z kúpeľne do izby,
kde som si nechala oblečenie. Usúdila som, že v rifliach a košeli sa
mi spať najlepšie nebude. V nádeji, že Liam v izbe nebude som
pootvorila dvere. Samozrejme, že tam bol.
„Vybral som ti nejaké oblečenie, do
postele. Nevadí ti to ?“ milo na mňa zazrel prezlečený v pyžame. Ešte pár
minút pobehoval po izbe kým som si k sebe ťahala osušku a stála pri
dverách.
„Liam ?“ vyslovila som jeho meno
a zamávala mihalnicami s miernym úsmevom.
„Čo je ?“ nechápavo na mňa pozeral. Síce
som kývala hlavou smerom k dverám, lenže jemu to zrejme nedochádzalo.
„Ahá jasne, prepáč drahá.“ Pobozkal ma
a opustil izbu. Šikovne som na seba natiahla tričko v ktorom som sa
topila a rovnako veľké šortky, ktoré zo mňa padali.
„Som rád, že sú ti dobré.“ Zaklopal na
dvere a opretý o zárubňu sa kochal pohľadom. Keď som natiahla ruky
a zadívala sa na tie šortky aj som sa zasmiala.
„No a možno nie. Neodhadol som
veľkosť.“ Pokrčil nosom.
„Aj tak ďakujem.“ Pohladila som ho po
líci.
„Je už pol dvanástej, asi by sme si mali
ísť ľahnúť.“ Skonštatoval a zhasol v obývačke, kým som bosá nesmelo
postávala na chodbe. Zrejme videl, že sa tu cítim ne svoja.
„Snáď sa ma nebojíš.“ Zasmial sa a potiahol
ma za ruku.
„Nie, lenže spím u teba prvýkrát. Na
novom mieste za vždy cítim zvláštne.“ vysvetľovala som, keď som odhrnula
perinu. Stále som váhala, kým sa Liam už usalašil.
„Len poď.“ Usmial sa. Pomaly som sa
k nemu pritúlila. Skryl ma vo svojom náručí a nos si zaboril do
mojich vlasov padnutých na mojom pleci.
„Dobrú noc, miláčik.“ Šepol mi do ucha.
„Dobrú.“ Pomrvila som sa. Prehodil si ruku
cez môj pás a druhou rukou hladil po vlasoch. Cítila som sa v bezpečí,
tak ako už dlho nie. Ešte som sa ho chcela niečo opýtať, no nechala som to
radšej tak. Som rada, že práve v takej
chvíli tu bol pre mňa.