All for you 12.

Krátka a taká, no :( Nedá sa nič robiť, škola volá. 

Ale chcem vedieť vaše reakcie na One Way Or Another. Videla som to stokrát ale Niall v sprchem k tomu pohľad Liama s Louisom vedľa tej ženy, no koniec ! ♥ 

Pekné čítanie a príjemný víkend prajem xxx
P.S. dúfam, že ste nezabudli na čom sme sa dohodli ;)

„Nech si hocikde, prosím ťa, ihneď príď do nemocnice.“ Znepokojene otec zvolal do telefónu, kakao sa mi vylialo na paplón a odmietala som veriť vlastným ušiam.

„Najprv mi povedz, čo sa stalo.“ Rozrušene som zvolala do telefónu. Otcovi to asi veľmi nepomohlo.

„Mama, zrazilo ju auto. Čakám ťa.“ Zložil a mne ostali oči pre plač.

„Niečo vážne ?“ Liam ma pohladil po vlasoch kým mi mobil vypadol z rúk.

„Ja, musím ísť do nemocnice. Požičiaš mi auto ?“ ani som sa na neho nepozrela a už som sa ponáhľala obliecť. Len tak tak som zadržiavala slzy, keď som sa cez jeho nohy driapala preč z gauča.

„Počkaj, nemôžeš takto šoférovať.“ Namietal a vybehol za mnou s čiapkou, ktorú mi nasadil na hlavu.

„Ver mi, že môžem. A aj budem. Požičaj mi kľúče.“ Potiahla som nosom a nastavila ruku.

„Ani nápad, idem s tebou.“ Pokrútil hlavou a skryl kľúče do vrecka.

„Nemusíš, zvládnem to.“ Snažila som sa ho presvedčiť.

„Vieš veľmi dobre, že názor nemením. Idem s tebou.“ Vyhlásil.

 Nedokázala som sa s ním teraz hádať o takejto hlúposti. Pozbierala som si veci. Liamovi som ruku vložila do jeho dlane. Od strachu som nemohla ani rozmýšľať. Posadila som sa do jeho auta a nechala tichú hudbu plynúť do svojich uší. Sem tam som sa pozrela na osobu sediacu vedľa mňa. Držal ma za ruku a usmial sa. Neukľudňovalo ma to ale aj tak som sa cítila lepšie, než by som mala byť sama ako prst. Čelo som si oprela o sklo a nechala ho trochu schladiť.  V hlave sa mi prehrávali najhoršie scenérie aké len môj mozog dokázal vytvoriť. Predstavovala som si, ako mi otec povie jedinú vetu, ktorá zmení celý môj svet. Ktorý sa môže z jednej sekundy na druhú totálne rozpadnúť.

„Všetko bude dobré, neboj sa.“ Liamov hlas ma vytrhol z rozmýšľania. Dobre, že niečo povedal. Nechcem si ani predstaviť, v akých ďalších myšlienkach by som pokračovala.

„Bojím sa.“ Zošmykla som sa nižšie po sedadle a sledovala svet za oknom. Keď sme zastavili na semaforoch, natiahol sa ku mne aby ma objal a pobozkal.

„Tak sme tu.“ Povedal a celá som sa roztriasla. Niekto by najskôr prerazil dvere auta a ponáhľal sa dnu no ja som sa nemohla ani pohnúť. Po pár minútach zízania na vysokú budovu som sa prinútila vystúpiť.

Liamovi som schmatla hneď ruku do tej svojej, aspoň tak som si pripadal trochu kľudnejšia. Na informáciách som sa opýtala na meno mojej mami. Recepčná ma poslala na tretie poschodie. Len čo sa otvorili dvere na výťahu, uvidela som na stoličke sedieť otca so zloženou hlavou v dlaniach. Nikdy som ho nevidela tak zničeného.

„Oci ?“ šepla som no určite ma musel počuť. Zodvihol hlavu a uplakané oči sa upreli na mňa. Rozutekala som sa k nemu a skryla sa v jeho objatí. Vzlyky tíšila jeho hrubá bunda a jediné čo som cítila bolo to, ako ma hladil po vlasoch a po chrbte.

„Kde je ?“ so slzami padajúcimi po lícach som sa opýtala.

„V izbe.“ Ukázal oproti.

 „Môžem ísť za ňou ?“ priblížila som sa k dverám, keď otec pokrútil hlavou rovnako pomaly som sa od nich aj odtiahla.

„Je pri nej lekár.“ Skleslo odpovedal.

„Čo sa vlastne stalo.“ Prehovoril Liam.

„Vraj prechádzala cez prechod a nejaký idiot ju zrazil. Neunúval sa ani zastaviť.“ S podopretou hlavou vysvetľoval otec a ja som mala chuť niekoho zastreliť. Dvere na izbe sa tvorili. Vyšiel z nich vysoký chlap s prísnym pohľadom.

„Vy ste rodina pani Willsonovej ?“ automaticky som prikývla. Pomaly privrel dvere a pokračoval.

„Pacientka je z najhoršieho vonku ale ešte počkáme na výsledky. Dal som jej lieky takže teraz spí. Odporúčam vám ísť sa domov poriadne vyspať pane, sedíte tu už tri hodiny.“ Potľapkal ho po pleci. Neverila som, že mi otec zavolal iba pred pár desiatkami minút a on tu sedel už tri hodiny.

„Jane, choď si radšej domov oddýchnuť.“ Objal ma. Cítila som, ako sa celý trasie aj cez to, že doktor povedal, že je to lepšie.

„Ja si mám oddýchnuť ? To ty tu sedíš tri hodiny na tej plastovej stoličke s nervami v kýbli !“ zvýšila som hlas čím som mu zase o nič viac nepomohla.

„Liam, mohol by si ju vziať k sebe ? Budem radšej ak bude s tebou než by mala byť sama u nás doma.“

„Samozrejme, nemajte obavy, pane.“ Pomaly si ma k sebe pritiahol a zmotal svoje prsty s mojimi.

„Oci, ja nikam neidem.“

„Niečo som povedal a nemienim sa opakovať. Tanya je u Ráchel. Choď, ja zostanem tu.“ Pretrel si oči a nahádzal drobné do automatu na kávu.

„Tak bež.“ Liam ma stiahol za ruku a keď som pozrela na otca vedela som, že s ním nepohnem. S rukou, ktorú si prehodil cez moje plecia sme odkráčali k autu. Zrejme unudená recepčná nám popriala s úsmevom dobrú noc a my sme sa prehnali nočným mestom ako blesk. Nestihla som sa ani nazdať a už som vchádzala do bytu.

„Zrejme tu so sebou nemáš pyžamo, čo ?“ s úškrnom sa ku mne priblížil. Pravdepodobne sa mi na tvári roztiahli kútiky úst, keď si ma k sebe stiahol.

„Konečne sa usmievaš.“ Pobozkal ma.

„Aspoň ti pomôžem to tu upratať.“ Zhodila som kabelku na kreslo a podišla k stolu pozbierať poháre a misku.

„Nechaj tak ja to urobím. Choď si dať sprchu. Pomôže ti, ver mi.“ Nakázal mi s plnými rukami bordelu, ktorý som čiastočne spôsobila aj ja.

„Si poklad.“ Pobozkala som ho a poslúchla jeho radu. Vliezla som pod sprchu a už druhý krát nechala moje vlasy zmoknúť. Studená voda mi prečistila mozog, mohla som triezvejšie uvažovať. Omotaná v osuške som nenápadne vykĺzla z kúpeľne do izby, kde som si nechala oblečenie. Usúdila som, že v rifliach a košeli sa mi spať najlepšie nebude. V nádeji, že Liam v izbe nebude som pootvorila dvere. Samozrejme, že tam bol.

„Vybral som ti nejaké oblečenie, do postele. Nevadí ti to ?“ milo na mňa zazrel prezlečený v pyžame. Ešte pár minút pobehoval po izbe kým som si k sebe ťahala osušku a stála pri dverách.

„Liam ?“ vyslovila som jeho meno a zamávala mihalnicami s miernym úsmevom.

„Čo je ?“ nechápavo na mňa pozeral. Síce som kývala hlavou smerom k dverám, lenže jemu to zrejme nedochádzalo.

„Ahá jasne, prepáč drahá.“ Pobozkal ma a opustil izbu. Šikovne som na seba natiahla tričko v ktorom som sa topila a rovnako veľké šortky, ktoré zo mňa padali.

„Som rád, že sú ti dobré.“ Zaklopal na dvere a opretý o zárubňu sa kochal pohľadom. Keď som natiahla ruky a zadívala sa na tie šortky aj som sa zasmiala.

„No a možno nie. Neodhadol som veľkosť.“ Pokrčil nosom.

„Aj tak ďakujem.“ Pohladila som ho po líci.

„Je už pol dvanástej, asi by sme si mali ísť ľahnúť.“ Skonštatoval a zhasol v obývačke, kým som bosá nesmelo postávala na chodbe. Zrejme videl, že sa tu cítim ne svoja.

„Snáď sa ma nebojíš.“ Zasmial sa a potiahol ma za ruku.

„Nie, lenže spím u teba prvýkrát. Na novom mieste za vždy cítim zvláštne.“ vysvetľovala som, keď som odhrnula perinu. Stále som váhala, kým sa Liam už usalašil.

„Len poď.“ Usmial sa. Pomaly som sa k nemu pritúlila. Skryl ma vo svojom náručí a nos si zaboril do mojich vlasov padnutých na mojom pleci.

„Dobrú noc, miláčik.“ Šepol mi do ucha.

„Dobrú.“ Pomrvila som sa. Prehodil si ruku cez môj pás a druhou rukou hladil po vlasoch. Cítila som sa v bezpečí, tak ako už dlho nie. Ešte som sa ho chcela niečo opýtať, no nechala som to radšej tak.  Som rada, že práve v takej chvíli tu bol pre mňa.