All for you 9.

Moja nová časť absolútne len a len pre vás. Užite si ju ;) :* x

O týždeň neskôr...

Po týždni strávenom doma s bacilmi v tele mi už všetko začalo liezť krkom. Doma bolo všetko po starom. Otec lietal po stretnutiach, mama zarezávala v práci a sestra zázrakom nedoniesla žiadnu poznámku. Odkedy bol pri mne Liam, dosť často mi volával. Niekedy som mu zodvihla a niekedy nie. Nemala som v sebe toľko síl počuť jeho hlas, privádzalo ma to do šialenstva. A k tomu som ešte musela pretrpieť spoveď od mojej tety, vytiahla zo mňa toľko ako spod sestrinej postele obalov od sladkostí.

Ako predchádzajúci semester aj tento som zasadla do miestnosti plnej študentov s počítačmi a jedným profesorom rozkrikujúcim sa na všetkých a na všetko. Kým ja som poslušne všetko zapisovala, spolužiačka vedľa mňa dospávala bujný víkend a hlavou na mojom ramene. Zvyčajne ju nechápem spať, no teraz ma fakt chytal kŕč. Pri jej spánku by ju nezobudilo ani stádo koní. Jemne som jej hlavu oprela o sedadlo a v kabáte začula zavibrovať mobil.

„Prestaň mi tu hovoriť, že to nič nie je. Myslíš, že ťa nepoznám ? Poznáš moje psychologické skenovanie tvojej osoby, vytiahnem to z teba aj keby si bola zhypnotizovaná !“ Anna reagovala na moje správanie v kaviarni. Eleanor sa zastavila po kávu, vraj je najbližší Starbucks príliš ďaleko a jej sa nechcelo strepať s koláčmi pre Nialla cez celé mesto.

„Vyriešime si to inokedy ! Som zaneprázdnená.“ Odpísala som jej rýchlo a znovu sa začala venovať výkladu profesora podľa mňa staršieho a ufrflanejšieho než moja babka. To dievča si zrejme nedá nikdy pokoj. Ani nie päť minút od odpísania mi znovu zvonil telefón. Rozhodla som sa ignorovať to lenže pri mojej zvedavosti je ťažko odolať. Zvlášť ak je to Anna.

„Nevrieskaj po mne aj keď je to iba cez telefón. Ja viem svoje, vždy ak si naštvaná alebo nešťastne zaľúbená sedíš iba v knižnici a učíš sa. OD štyroch rokov ťa mám prečítanú lepšie než obsah mojej špajze !“ od zlosti som skoro rozpučila telefón. Najhoršie je na tom to, že má pozná až príliš dobre.

„Slečna Willsonová, vrčaním moju prednášku neskrátite. Ak vás to nebaví môžete odísť a nadviazovať nové priateľstvá v parku.“ flegmaticky povedal profesor so založenými rukami a pohľadom s padajúcimi okuliarmi k špičke nosa na mňa.

„To nepatrilo vám, pane.“ Usmiala som sa.

„Mňa to nezaujíma, už môžem pokračovať ?“ rozhodil rukami.

„Samozrejme, nebránim vám v tom.“ Mávla som prstami. Annu som odignorovala. Do konca prednášky som sa sústredila asi tak ako na to, keď mi otec rozpráva o ziskoch v ich firme. Tupo som sledovala všetkých okolo seba a sem tam zapísala slová, ktoré som znenazdajky započula.

      „Fajn, fajn. Maj sa pekne.“ Anna dokončila rozhovor posadená na mojej podlahe. Ja vážne netuším, ako som ju mohla pustiť dnu. Aspoň na pár minút si zavrela ústa, pretože jej vraj volala jej spolužiačka a nemlela o mojom milostnom živote.

„Kde sme skončili ?“ odtrhla zrak od obrazovky telefónu a zamerala ho na mňa.

„Netuším. Nepočúvam ťa už od druhej vety.“ zaškerila som sa.

„No a takto prichádzaš o tie novinky, ktoré hýbu tvojím svetom. Čo som ti hovorila o Liamovi ?“ len čo vyslovila jeho meno, spozornela som. Odvrátila som svoje oči od čítania knihy a kútikom oka na ňu zazrela.

„A ?“

„Jane, čo sa deje ? Nechodíš vonku, už ani s Liamom. Sotva mi prídeš pomôcť do kaviarne a aj tak tam chodíš ako bez duše. V knižnici sedíš od svitu do mrku a určite si už prečítala celý regál kníh.“ Podišla ku mne a objala okolo pliec.

„Ja neviem, ako ináč naňho nemyslieť.“ Prvýkrát som jej sa to odvážila povedať. Do očí sa mi už chceli hrnúť slzy, no potlačila som ich nazad.

„Ako naňho ? Tebe sa niekto páči ?“ strčila mi oproti tvári tú svoju a vyjavene na mňa zazerala.

„Zmeňme tému, prosím ťa.“ Striasla som zo seba jej ruky.

„Nie, musíme to vyriešiť. Nemôžem sledovať, ako sa moja kamarátka trápi a ja nemám ani šajny ako jej pomôcť.“ Nástolila na svojom. Nie, ja jej to nemôžem povedať !

„Proste som sa zaľúbila.“ Vybuchla som. Prvýkrát som tie slová povedala nahlas a zneli tak desivo, že niečo v mojom vnútri ma začalo zožierať za to, že som sa ich opovážila vysloviť.

„Vážne ? Prečo mi nič nepovieš ? Tak hovor. Poznám toho chlapca ? Máš jeho číslo ?“

„Poznáš, viac než dobre. Ale ja mu to povedať nemôžem, necíti to isté čo ja. Navyše sa mu neodvážim zodvihnúť telefón, bojím sa.“

„To predsa nemôžeš vedieť.“ Krútila hlavou. Akoby mi týmto pomohla. Nestačí, že mu nemôžem zodvihnúť telefón a počuj jeho hlas, ale ešte sa ho to podľa nej mám opýtať a to rovno do očí.

„Viem to. Dostala som jeden dôkaz a nemienim sa mu pchať do pozornosti aby ma začal ľúbiť, keď necíti to čo ja.“ Na zemi začal zvoniť môj telefón. Tak dlho nezvonil nikto, to zvykol iba on.

„Volá ti Liam.“ Nahla sa a oznámila mi osobu vytáčajúcu moje číslo.

„Ja viem.“ Odvetila som. Ďalších pár sekúnd moja spoločníčka len civela neidentifikovateľným pohľadom na telefón. Asi jej to začalo dávať spojitosť.

„Liam. Je to on, všakže ?“ otočila hlavu na mňa a mne neostávalo nič iné, len prikývnuť. Čo som mala robiť ? Klamať jej ? Aj tak by na to časom prišla.

„Ty si mu to už povedala, alebo o ničom nevie ?“ hlavou som zamietla.

„Musíš, dokedy sa takto chceš zožierať ?“ sledovala, ako sa premiestňujem od skrine k oknu a zazerám von. Hneď som si spomenula, ako sem prišiel na Vianoce. Ešte stále som foťák nevybrala z krabice, je zavretá v skrini a zasunutá úplne vzadu.

„Mne je fajn.“ Oponovala som.

„Nie, nie je. Ako vlastne môžeš vedieť, že ťa aj on neľúbi.“

„Pobozkal ma, jasné ? A vieš čo mi na to povedal ? Začal sa ospravedlňovať a k tomu ešte aj dodal, že ho to mrzí. A ja hlúpa som odpovedala, akoby sa nestalo.“ Naštvane som kopla do vankúša ležiaceho predo mnou. Skoro trafil lampu, našťastie sa jej vyhol.

„Tak to sa musí rýchlo zmeniť. Musí sa nejako dozvedieť, že k nemu prejavuješ náklonnosť.“

„A nepovieš mi ako ? Som až príliš hanblivá na to, aby som mu to povedala rovno do očí a ako ma poznáš, vždy som si predstavovala ako vyzná chlapec lásku mne nie ja jemu.“

„Lenže teraz je to obrátene, musíš niečo podniknúť ty. Nie on.“

„Pomôž mi.“ Zúfalo som na ňu zazrela.

„Zavolaj mu a povedz mu, že sa s ním musíš porozprávať. Ako ho poznám, ihneď privolí a bude sa snažiť to vyriešiť. Nebolo by udalosti, v ktorej by ti nechcel pomôcť.“

„No to si ma teda neposmelila.“

„Na to sa musíš odhodlať ty sama.“ Podišla ku mne a tuho ma objala.

    Prešiel ďalší týždeň. Nezavolala som mu. Už som na displeji videla jeho fotku, stačilo iba stlačiť zelené tlačidlo a už by sme sa spojili. Lenže vtedy mi do izby vletela Tanya a vytrhla telefón z mojich rúk. Možno nie je v mojom osude napísané, že práve ja budem šťastná s Liamom. Možno s ním bude šťastné iné dievča, ktoré dokáže prejaviť svoje city chlapcovi, ktorý sa jej páči.

(http://www.youtube.com/watch?v=G_MYcr83NOo) ako vždy pesnička :) Prosím vás, končí sa dosť blbo tak si to nevšímajte a ak skončí skôr, zapnúť od znova :) :)

Z knižnice som vychádzala skoro posledná a hodiny už ukazovali pol siedmej večer. Ešte pár ľudí žmolilo v rukách stránky kníh a spisovalo potrebné informácie pre svoje účely. S úsmevom na perách som pozdravila staršej pani za stolom, z vešiaka zvesila bundu a prehodila ju cez seba. Zdolala som zo desať schodov deliacich dvor univerzity od budovy. Kým som v taške hľadala peniaze na lístok do metra, cez sklenené dvere som uvidela nejakého človeka sedieť na schodoch. Pomyslela som si, čo za blázna môže sedieť na schodoch takto večer.

„Liam ?“vydralo sa mi z hrdla jediné slovo, ktoré mi napadlo pri pohľade na toho človeka. Ťažké dvere sa za mnou zavreli a ja som zostala stáť na mieste. Okamžite som vedela, že je to on. Často, keď sedel mal lakte podopreté o kolená. Aj vtedy tam tak sedel, s pohľadom do neznáma. Keď som ho oslovila, strhlo ho.

„Jane ? Už som chcel odísť, šťastie, že som ešte počkal.“ Ihneď sa postavil a priblížil sa ku mne.

„Ja...čo tu vlastne robíš ?“

„Čakám tu na teba. Prečo mi nedvíhaš mobil, neodpíšeš mi ani na správu tobôž nie si doma, keď k vám prídem. Anna mi nechce nič povedať, Eleanor to isté.“ Hovoril a opatrne ma chytil za ruku.

„Prepáč mi, mám toho teraz veľa.“

„To je predsa jasné, ale aj pred tým si toho mala veľa. Tú pol hodinku si si na mňa našla. My už nie sme priatelia ? Predsa mi na to niečo povedz, ako mám vedieť, na čom som ?“

„Ja sama neviem. Neviem či sa s tebou chcem ďalej iba kamarátiť alebo niečo iné. Ako ti mám vysvetliť, že som sa zaľúbila do svojho kamaráta, ktorý zjavne necíti ku mne to, čo ja k nemu.“ Neisto som svoju vykrútila z jeho jemného zovretia.

„Počkaj, počkaj. Tým kamarátom myslíš koho ?“ zostúpil o pár schodíkov nižšie ku mne.

„Teba ? Po tom, čo si ma pobozkal som tajne dúfala, že sa niečo pohne. Lenže ty si povedal, že sa ospravedlňuješ. Nemohla som ti na to hneď povedať, že ťa ľúbim. To by som nebola dobrá kamarátka. Myslel by si si, že som zneužila situáciu a to som ja nechcela.“

„Preto sa mi vyhýbaš ? Pretože ma ľúbiš ?“

„Áno. Ako by som ti mohla povedať, že je všetko v poriadku, keď nie je. Ja nedokážem klamať rovno do očí.“

„Myslíš si, že ja to dokážem ?“ rukou prešiel po mojom chrbte. Ihneď ma oblial studený pot, bolo mi cudzie keď sa ma dotkol.

„Ty predsa nemusíš klamať.“

„Toto ti povedal kto ? Kto ti dosvedčil, že ja som iba kamarát ?“ priblížil sa k mojej tvári. Cítila som jeho teplý dych na svojom krku, jeho riasi sa mihotali ako krídla motýľov a čokoládové oči ma spaľovali do špiku kosti.

„Chceš mi niečo naznačiť alebo som za tú nechápavú teraz ja ?“

„Moja drahá Jane, ty si tiež nevieš predstaviť, čo sa mi teraz premáva hlavou, všakže ?“ prstami mi prešiel po líci. Mykla som plecom. Absolútne som nechápala kam naráža, no vedela som jedno. Neskutočne ma priťahoval a mala som chuť ho pobozkať.

„Takže ty si si za celú tú dobu nič nevšimla ?“ pousmial sa zohol hlavu aby ma videl.

„Čo som si mala všimnúť ?“ spod mihalníc som sa mu zadívala do očí. Boli plné radosti, možno trochu strachu. Určite však neboli smutné.

„To ako som sa k tebe správal. Už dlhšiu dobru ťa mám rád viac než len ako kamarátku. Prečo som s tebou asi tak rád a často chodil vonku ? Chcel som byť v tvojej prítomnosti, pretože si mi rozveselila aj ten najpochmúrnejší deň. Nechcel som ti nič povedať, kým by si niečo nenaznačila aj ty. Bál som sa, že by som ťa vydesil a ty by si sa so mnou už nechcela stretávať. SI proste úžasné dievča, plné života a presne podľa mojich predstáv so svojimi skratmi ktoré ťa robia výnimočnou.“

„Ale...“ ukazovákom mi zastavil pery, ktoré chceli vydať pár viet a pokrútil hlavou.

 „Páči sa mi to, ako sa staráš o svojich priateľov, ako dokážeš tak pekne odkopnúť aj toho najhlúpejšieho chlapca, ktorý ťa podviedol. Zbožňujem to, že hráš so mnou videohry, ktoré so mnou nehralo ani jedno dievča. Chápeš ma, ak si vylievam svoje problémy cez telefón aj keď sa musíš učiť na skúšky ale ty ma uprene počúvaš. Prihmkávaš, snažíš sa to vyriešiť a hoci z toho vyplynie, že to bola úplne nepodstatná maličkosť a tebe nakoniec príde účet dlhší, než program na naše turné a zistíš aj to, že si mi volala len pre nejakú maličkosť z ktorej sa vykľulo psychologické okienko, nevadí ti to pretože máš pocit, že si mi pomohla.“

„To už stačí...“ zasmiala som sa, rukou mu pridržala ústa aby už toľko netáral.

„Nestačí, pretože by som tu tvoje vlastnosti mohol menovať do leta. Už si pochopila, že viac nechcem byť tvoj kamarát, s ktorým môžeš niečo preberať ? Chcem, aby ma tvoja rodina a priatelia brali za tvoju polovičku.“

„Tím chceš povedať, že ma ľúbiš ?“ ruky mi obmotal okolo pásu a pritiahol si ma bližšie k svojmu telu.

„Prečo používaš slová, keď sa to dá povedať aj krajšie.“ Usmial sa. Perami sa priblížil bližšie, zatvorila som oči, čakala. A dočkala som sa. Prišiel prvý bozk od chlapca, z ktorého mi začali na čele nabiehať vrásky. Jeho teplo sálalo všade okolo mňa, moje motýle v bruchu zohrávali preteky a mozog konečne dostal dovolenku. Na čelo sa dostalo srdce, ktoré si konečne vybojovalo miesto v mojom živote. Kým mi daroval jeden z bozkov, po ktorých som tak túžila, z neba sa začali sypať maličké vločky.

„Myslíš si, že ma tvoji rodičia príjmu do rodiny ?“ lišiacky sa usmial.

„Opýtaš sa ich na to niekedy sám.“ Pokrčila som nosom a vypazila jazyk.

 Ruka v ruke sme odkráčali domov. Pred bránkou ma odmietal pustiť dnu. Nechcela som mu povedať, že v tých tenkých topánkach si už necítim prsti, vietor mi prefúkal oči aj z vnútra a na hlave som mala nasneženú čiapku ako sadrový trpaslík.

„Liam, ja viem že je to dlhá doba čo sme sa nevideli, ale donedávna som žila len na antibiotikách a spreji do nosa. Chceš ma prísť navštíviť aj zajtra na pľúcne oddelenie ?“ varovne som nadvihla obočie.

„Fajn, pustím ťa ale najprv mi niečo sľúb.“

„Sme spolu ani nie hodinu a ty ma chceš vydierať ?“

„Ale to nie je vydieranie drahá.“

„Dobre, pristúpim na všetko len už potrebujem teplo.“ Dupkala som nohami z jednej strany na druhú s rukami vo vreckách.

„Lepšie ?“ zaškeril sa a schoval vo svojom objatí.

„Perfektné, ale ten riadiátor predsa len nič nenahradí.“ Usmiala som sa a pozrela na jeho tvár.

„Veď ja viem. Ale pôjdeš s nami na víkend do Menchestru ?“

„Ja ? S vami ? A načo ? Veď je to až o týždeň.“

„Ideme za Eleanor. Len tak, na návštevu. Má nový byt, tak jej ho ideme skolaudovať. Ešte o tom nevie, neprezraď jej to. Takže pšššt.“ Ukázal prstom a prstami prehrabal moje vlasy spustené pozdĺž ramien.

„Dobre dobre, tak ja pôjdem.“ Privolila som sa ešte ho na rozlúčku objala a pobozkala.

„Jane ? Čo tu robíte ?“ opýtala sa mama v dverách.

„Dobrý večer mami, ja od dnes chodím s vašou dcérou.“ Pritisol svoju tvár k tej mojej s radostným úsmevom na tvári a tuho ma zovrel vo svojom krásnom objatí. No nezamilujte sa do takéhoto chlapa !