Moja nová časť absolútne len a len pre vás. Užite si ju ;) :* x
O týždeň neskôr...
Po týždni strávenom doma s bacilmi v tele mi už
všetko začalo liezť krkom. Doma bolo všetko po starom. Otec lietal po
stretnutiach, mama zarezávala v práci a sestra zázrakom nedoniesla
žiadnu poznámku. Odkedy bol pri mne Liam, dosť často mi volával. Niekedy som mu
zodvihla a niekedy nie. Nemala som v sebe toľko síl počuť jeho hlas,
privádzalo ma to do šialenstva. A k tomu som ešte musela pretrpieť
spoveď od mojej tety, vytiahla zo mňa toľko ako spod sestrinej postele obalov
od sladkostí.
Ako predchádzajúci semester aj tento som zasadla do
miestnosti plnej študentov s počítačmi a jedným profesorom
rozkrikujúcim sa na všetkých a na všetko. Kým ja som poslušne všetko
zapisovala, spolužiačka vedľa mňa dospávala bujný víkend a hlavou na mojom
ramene. Zvyčajne ju nechápem spať, no teraz ma fakt chytal kŕč. Pri jej spánku
by ju nezobudilo ani stádo koní. Jemne som jej hlavu oprela o sedadlo
a v kabáte začula zavibrovať mobil.
„Prestaň mi tu hovoriť, že to nič nie je. Myslíš, že ťa
nepoznám ? Poznáš moje psychologické skenovanie tvojej osoby, vytiahnem to
z teba aj keby si bola zhypnotizovaná !“ Anna reagovala na moje správanie
v kaviarni. Eleanor sa zastavila po kávu, vraj je najbližší Starbucks
príliš ďaleko a jej sa nechcelo strepať s koláčmi pre Nialla cez celé
mesto.
„Vyriešime si to inokedy ! Som zaneprázdnená.“ Odpísala som
jej rýchlo a znovu sa začala venovať výkladu profesora podľa mňa staršieho
a ufrflanejšieho než moja babka. To dievča si zrejme nedá nikdy pokoj. Ani
nie päť minút od odpísania mi znovu zvonil telefón. Rozhodla som sa ignorovať
to lenže pri mojej zvedavosti je ťažko odolať. Zvlášť ak je to Anna.
„Nevrieskaj po mne aj keď je to iba cez telefón. Ja viem
svoje, vždy ak si naštvaná alebo nešťastne zaľúbená sedíš iba v knižnici a učíš
sa. OD štyroch rokov ťa mám prečítanú lepšie než obsah mojej špajze !“ od
zlosti som skoro rozpučila telefón. Najhoršie je na tom to, že má pozná až
príliš dobre.
„Slečna Willsonová, vrčaním moju prednášku neskrátite. Ak
vás to nebaví môžete odísť a nadviazovať nové priateľstvá v parku.“
flegmaticky povedal profesor so založenými rukami a pohľadom s padajúcimi
okuliarmi k špičke nosa na mňa.
„To nepatrilo vám, pane.“ Usmiala som sa.
„Mňa to nezaujíma, už môžem pokračovať ?“ rozhodil rukami.
„Samozrejme, nebránim vám v tom.“ Mávla som prstami.
Annu som odignorovala. Do konca prednášky som sa sústredila asi tak ako na to,
keď mi otec rozpráva o ziskoch v ich firme. Tupo som sledovala
všetkých okolo seba a sem tam zapísala slová, ktoré som znenazdajky započula.
„Fajn, fajn. Maj
sa pekne.“ Anna dokončila rozhovor posadená na mojej podlahe. Ja vážne netuším,
ako som ju mohla pustiť dnu. Aspoň na pár minút si zavrela ústa, pretože jej
vraj volala jej spolužiačka a nemlela o mojom milostnom živote.
„Kde sme skončili ?“ odtrhla zrak od obrazovky telefónu
a zamerala ho na mňa.
„Netuším. Nepočúvam ťa už od druhej vety.“ zaškerila som sa.
„No a takto prichádzaš o tie novinky, ktoré hýbu
tvojím svetom. Čo som ti hovorila o Liamovi ?“ len čo vyslovila jeho meno,
spozornela som. Odvrátila som svoje oči od čítania knihy a kútikom oka na
ňu zazrela.
„A ?“
„Jane, čo sa deje ? Nechodíš vonku, už ani s Liamom.
Sotva mi prídeš pomôcť do kaviarne a aj tak tam chodíš ako bez duše.
V knižnici sedíš od svitu do mrku a určite si už prečítala celý regál
kníh.“ Podišla ku mne a objala okolo pliec.
„Ja neviem, ako ináč naňho nemyslieť.“ Prvýkrát som jej sa
to odvážila povedať. Do očí sa mi už chceli hrnúť slzy, no potlačila som ich
nazad.
„Ako naňho ? Tebe sa niekto páči ?“ strčila mi oproti tvári
tú svoju a vyjavene na mňa zazerala.
„Zmeňme tému, prosím ťa.“ Striasla som zo seba jej ruky.
„Nie, musíme to vyriešiť. Nemôžem sledovať, ako sa moja
kamarátka trápi a ja nemám ani šajny ako jej pomôcť.“ Nástolila na svojom.
Nie, ja jej to nemôžem povedať !
„Proste som sa zaľúbila.“ Vybuchla som. Prvýkrát som tie
slová povedala nahlas a zneli tak desivo, že niečo v mojom vnútri ma
začalo zožierať za to, že som sa ich opovážila vysloviť.
„Vážne ? Prečo mi nič nepovieš ? Tak hovor. Poznám toho
chlapca ? Máš jeho číslo ?“
„Poznáš, viac než dobre. Ale ja mu to povedať nemôžem,
necíti to isté čo ja. Navyše sa mu neodvážim zodvihnúť telefón, bojím sa.“
„To predsa nemôžeš vedieť.“ Krútila hlavou. Akoby mi týmto
pomohla. Nestačí, že mu nemôžem zodvihnúť telefón a počuj jeho hlas, ale
ešte sa ho to podľa nej mám opýtať a to rovno do očí.
„Viem to. Dostala som jeden dôkaz a nemienim sa mu
pchať do pozornosti aby ma začal ľúbiť, keď necíti to čo ja.“ Na zemi začal
zvoniť môj telefón. Tak dlho nezvonil nikto, to zvykol iba on.
„Volá ti Liam.“ Nahla sa a oznámila mi osobu vytáčajúcu
moje číslo.
„Ja viem.“ Odvetila som. Ďalších pár sekúnd moja spoločníčka
len civela neidentifikovateľným pohľadom na telefón. Asi jej to začalo dávať
spojitosť.
„Liam. Je to on, všakže ?“ otočila hlavu na mňa a mne
neostávalo nič iné, len prikývnuť. Čo som mala robiť ? Klamať jej ? Aj tak by
na to časom prišla.
„Ty si mu to už povedala, alebo o ničom nevie ?“ hlavou
som zamietla.
„Musíš, dokedy sa takto chceš zožierať ?“ sledovala, ako sa
premiestňujem od skrine k oknu a zazerám von. Hneď som si spomenula,
ako sem prišiel na Vianoce. Ešte stále som foťák nevybrala z krabice, je
zavretá v skrini a zasunutá úplne vzadu.
„Mne je fajn.“ Oponovala som.
„Nie, nie je. Ako vlastne môžeš vedieť, že ťa aj on neľúbi.“
„Pobozkal ma, jasné ? A vieš čo mi na to povedal ?
Začal sa ospravedlňovať a k tomu ešte aj dodal, že ho to mrzí.
A ja hlúpa som odpovedala, akoby sa nestalo.“ Naštvane som kopla do
vankúša ležiaceho predo mnou. Skoro trafil lampu, našťastie sa jej vyhol.
„Tak to sa musí rýchlo zmeniť. Musí sa nejako dozvedieť, že
k nemu prejavuješ náklonnosť.“
„A nepovieš mi ako ? Som až príliš hanblivá na to, aby som
mu to povedala rovno do očí a ako ma poznáš, vždy som si predstavovala ako
vyzná chlapec lásku mne nie ja jemu.“
„Lenže teraz je to obrátene, musíš niečo podniknúť ty. Nie
on.“
„Pomôž mi.“ Zúfalo som na ňu zazrela.
„Zavolaj mu a povedz mu, že sa s ním musíš
porozprávať. Ako ho poznám, ihneď privolí a bude sa snažiť to vyriešiť.
Nebolo by udalosti, v ktorej by ti nechcel pomôcť.“
„No to si ma teda neposmelila.“
„Na to sa musíš odhodlať ty sama.“ Podišla ku mne a tuho
ma objala.
Prešiel ďalší
týždeň. Nezavolala som mu. Už som na displeji videla jeho fotku, stačilo iba
stlačiť zelené tlačidlo a už by sme sa spojili. Lenže vtedy mi do izby
vletela Tanya a vytrhla telefón z mojich rúk. Možno nie je
v mojom osude napísané, že práve ja budem šťastná s Liamom. Možno
s ním bude šťastné iné dievča, ktoré dokáže prejaviť svoje city chlapcovi,
ktorý sa jej páči.
(http://www.youtube.com/watch?v=G_MYcr83NOo) ako vždy pesnička :) Prosím vás, končí sa dosť blbo tak si to nevšímajte a ak skončí skôr, zapnúť od znova :) :)
Z knižnice som vychádzala skoro posledná a hodiny
už ukazovali pol siedmej večer. Ešte pár ľudí žmolilo v rukách stránky
kníh a spisovalo potrebné informácie pre svoje účely. S úsmevom na
perách som pozdravila staršej pani za stolom, z vešiaka zvesila bundu
a prehodila ju cez seba. Zdolala som zo desať schodov deliacich dvor
univerzity od budovy. Kým som v taške hľadala peniaze na lístok do metra,
cez sklenené dvere som uvidela nejakého človeka sedieť na schodoch. Pomyslela
som si, čo za blázna môže sedieť na schodoch takto večer.
„Liam ?“vydralo sa mi z hrdla jediné slovo, ktoré mi
napadlo pri pohľade na toho človeka. Ťažké dvere sa za mnou zavreli a ja
som zostala stáť na mieste. Okamžite som vedela, že je to on. Často, keď sedel
mal lakte podopreté o kolená. Aj vtedy tam tak sedel, s pohľadom do
neznáma. Keď som ho oslovila, strhlo ho.
„Jane ? Už som chcel odísť, šťastie, že som ešte počkal.“
Ihneď sa postavil a priblížil sa ku mne.
„Ja...čo tu vlastne robíš ?“
„Čakám tu na teba. Prečo mi nedvíhaš mobil, neodpíšeš mi ani
na správu tobôž nie si doma, keď k vám prídem. Anna mi nechce nič povedať,
Eleanor to isté.“ Hovoril a opatrne ma chytil za ruku.
„Prepáč mi, mám toho teraz veľa.“
„To je predsa jasné, ale aj pred tým si toho mala veľa. Tú
pol hodinku si si na mňa našla. My už nie sme priatelia ? Predsa mi na to niečo
povedz, ako mám vedieť, na čom som ?“
„Ja sama neviem. Neviem či sa s tebou chcem ďalej iba
kamarátiť alebo niečo iné. Ako ti mám vysvetliť, že som sa zaľúbila do svojho
kamaráta, ktorý zjavne necíti ku mne to, čo ja k nemu.“ Neisto som svoju
vykrútila z jeho jemného zovretia.
„Počkaj, počkaj. Tým kamarátom myslíš koho ?“ zostúpil
o pár schodíkov nižšie ku mne.
„Teba ? Po tom, čo si ma pobozkal som tajne dúfala, že sa
niečo pohne. Lenže ty si povedal, že sa ospravedlňuješ. Nemohla som ti na to
hneď povedať, že ťa ľúbim. To by som nebola dobrá kamarátka. Myslel by si si,
že som zneužila situáciu a to som ja nechcela.“
„Preto sa mi vyhýbaš ? Pretože ma ľúbiš ?“
„Áno. Ako by som ti mohla povedať, že je všetko
v poriadku, keď nie je. Ja nedokážem klamať rovno do očí.“
„Myslíš si, že ja to dokážem ?“ rukou prešiel po mojom
chrbte. Ihneď ma oblial studený pot, bolo mi cudzie keď sa ma dotkol.
„Ty predsa nemusíš klamať.“
„Toto ti povedal kto ? Kto ti dosvedčil, že ja som iba
kamarát ?“ priblížil sa k mojej tvári. Cítila som jeho teplý dych na
svojom krku, jeho riasi sa mihotali ako krídla motýľov a čokoládové oči ma
spaľovali do špiku kosti.
„Chceš mi niečo naznačiť alebo som za tú nechápavú teraz ja
?“
„Moja drahá Jane, ty si tiež nevieš predstaviť, čo sa mi
teraz premáva hlavou, všakže ?“ prstami mi prešiel po líci. Mykla som plecom. Absolútne
som nechápala kam naráža, no vedela som jedno. Neskutočne ma priťahoval a mala
som chuť ho pobozkať.
„Takže ty si si za celú tú dobu nič nevšimla ?“ pousmial sa
zohol hlavu aby ma videl.
„Čo som si mala všimnúť ?“ spod mihalníc som sa mu zadívala
do očí. Boli plné radosti, možno trochu strachu. Určite však neboli smutné.
„To ako som sa k tebe správal. Už dlhšiu dobru ťa mám
rád viac než len ako kamarátku. Prečo som s tebou asi tak rád a často
chodil vonku ? Chcel som byť v tvojej prítomnosti, pretože si mi
rozveselila aj ten najpochmúrnejší deň. Nechcel som ti nič povedať, kým by si
niečo nenaznačila aj ty. Bál som sa, že by som ťa vydesil a ty by si sa so
mnou už nechcela stretávať. SI proste úžasné dievča, plné života a presne podľa
mojich predstáv so svojimi skratmi ktoré ťa robia výnimočnou.“
„Ale...“ ukazovákom mi zastavil pery, ktoré chceli vydať pár
viet a pokrútil hlavou.
„Páči sa mi to, ako
sa staráš o svojich priateľov, ako dokážeš tak pekne odkopnúť aj toho
najhlúpejšieho chlapca, ktorý ťa podviedol. Zbožňujem to, že hráš so mnou
videohry, ktoré so mnou nehralo ani jedno dievča. Chápeš ma, ak si vylievam
svoje problémy cez telefón aj keď sa musíš učiť na skúšky ale ty ma uprene
počúvaš. Prihmkávaš, snažíš sa to vyriešiť a hoci z toho vyplynie, že
to bola úplne nepodstatná maličkosť a tebe nakoniec príde účet dlhší, než
program na naše turné a zistíš aj to, že si mi volala len pre nejakú
maličkosť z ktorej sa vykľulo psychologické okienko, nevadí ti to pretože
máš pocit, že si mi pomohla.“
„To už stačí...“ zasmiala som sa, rukou mu pridržala ústa
aby už toľko netáral.
„Nestačí, pretože by som tu tvoje vlastnosti mohol menovať
do leta. Už si pochopila, že viac nechcem byť tvoj kamarát, s ktorým môžeš
niečo preberať ? Chcem, aby ma tvoja rodina a priatelia brali za tvoju
polovičku.“
„Tím chceš povedať, že ma ľúbiš ?“ ruky mi obmotal okolo
pásu a pritiahol si ma bližšie k svojmu telu.
„Prečo používaš slová, keď sa to dá povedať aj krajšie.“
Usmial sa. Perami sa priblížil bližšie, zatvorila som oči, čakala.
A dočkala som sa. Prišiel prvý bozk od chlapca, z ktorého mi začali
na čele nabiehať vrásky. Jeho teplo sálalo všade okolo mňa, moje motýle
v bruchu zohrávali preteky a mozog konečne dostal dovolenku. Na čelo
sa dostalo srdce, ktoré si konečne vybojovalo miesto v mojom živote. Kým
mi daroval jeden z bozkov, po ktorých som tak túžila, z neba sa
začali sypať maličké vločky.
„Myslíš si, že ma tvoji rodičia príjmu do rodiny ?“ lišiacky
sa usmial.
„Opýtaš sa ich na to niekedy sám.“ Pokrčila som nosom a vypazila
jazyk.
Ruka v ruke sme
odkráčali domov. Pred bránkou ma odmietal pustiť dnu. Nechcela som mu povedať,
že v tých tenkých topánkach si už necítim prsti, vietor mi prefúkal oči aj
z vnútra a na hlave som mala nasneženú čiapku ako sadrový trpaslík.
„Liam, ja viem že je to dlhá doba čo sme sa nevideli, ale
donedávna som žila len na antibiotikách a spreji do nosa. Chceš ma prísť
navštíviť aj zajtra na pľúcne oddelenie ?“ varovne som nadvihla obočie.
„Fajn, pustím ťa ale najprv mi niečo sľúb.“
„Sme spolu ani nie hodinu a ty ma chceš vydierať ?“
„Ale to nie je vydieranie drahá.“
„Dobre, pristúpim na všetko len už potrebujem teplo.“ Dupkala
som nohami z jednej strany na druhú s rukami vo vreckách.
„Lepšie ?“ zaškeril sa a schoval vo svojom objatí.
„Perfektné, ale ten riadiátor predsa len nič nenahradí.“ Usmiala
som sa a pozrela na jeho tvár.
„Veď ja viem. Ale pôjdeš s nami na víkend do Menchestru
?“
„Ja ? S vami ? A načo ? Veď je to až o týždeň.“
„Ideme za Eleanor. Len tak, na návštevu. Má nový byt, tak
jej ho ideme skolaudovať. Ešte o tom nevie, neprezraď jej to. Takže pšššt.“
Ukázal prstom a prstami prehrabal moje vlasy spustené pozdĺž ramien.
„Dobre dobre, tak ja pôjdem.“ Privolila som sa ešte ho na
rozlúčku objala a pobozkala.
„Jane ? Čo tu robíte ?“ opýtala sa mama v dverách.
„Dobrý večer mami, ja od dnes chodím s vašou dcérou.“ Pritisol
svoju tvár k tej mojej s radostným úsmevom na tvári a tuho ma zovrel
vo svojom krásnom objatí. No nezamilujte sa do takéhoto chlapa !
áááááá :) dokonalosť :) to je také krásne :)) juuj :) prooosím ďalšiu..:)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem pekne :)
Odstrániťsom roztopený najviac na svete ... som najšťastnejší najviac na svete.. nádhera
OdpovedaťOdstrániťDonesiem ti formičku aby si sa dala dokopy drahá ? :) xxx
Odstrániťaj cement ... aby ma nejak zlepil dokopy :)
Odstrániťoo bože ďalšia časť do ktorej som sa zamilovala :) bože dievča ty tak úžasne píšeš :) teším sa na ďalšiu :) úžasnú časť :)xx
OdpovedaťOdstrániťĎakujem pekne :)) xxxx
OdstrániťNo konečne spolu :D Ale som zvedavá, aké zápletky do story dáš :D Strašne sa teším na ďalšiu časť ;)
OdpovedaťOdstrániťNo,mám pár zápletok len to ešte má svoj čas. Vydrž, všetko bude :) x
Odstrániť