Forbiden Fruit

 -_- Depka time -_-
Ale aspoň z toho niečo vzišlo.

O tom po tom, ale teším sa z malého bratranca Tomáška :) 

Welcome baby !

Pesnička ♥

Každý vzťah je výnimočný a jedinečný. Nezáleží na tom, či Vás ľudia podporujú alebo nie. Stačí, ak má jeden človek rád druhého a nič viac nepotrebujú. Stále si kladiem otázku, či som spravila správny krok. Či bolo rozumné vpustiť do môjho života toho muža, ktorý mi pomiatol hlavu. Niekto mi povedal, že to bolo iba pomätenie zmyslov. Iný, že to bola láska na prvý pohľad. Nie som si istá ani jedným, no som si istá, že jeho nádherné oči chcem vídať znovu a znovu, nech to stojí čokoľvek. Dala by som čokoľvek za to, aby sa moji rodičia nedozvedeli o tom, že som uňho prespala. Ráno počula jeho rozospatý hlas a videla, ako postáva v kúpeľni iba v pyžamových nohaviciach a usmieva sa mňa do zrkadla, zatiaľ čo by som si sušila vlasy. Ani odhováranie, ani vlievanie múdrostí od mojej mami na mňa nedoľahlo a tvrdohlavú povahu akú mám ja môže zlomiť jedine on. Už ju raz zlomil tým, že sa ukázal v dverách a môj pohľad sa stretol s tým jeho. Teším sa na to, kedy to urobí znovu...

„Hneď sa vrátim.“ Zakričala som Loree a Care. Párty v dome Carinho suseda bola síce super, lenže ja som sa nejako nezapájala. Poštuchovanie od Loree s otázkami mierenými na môjho vysneného sa počúvali dobre. Zvlášť ak otázka zahŕňala to, či sa tu objaví. Obe len neprítomne prikývli a s padnutými sánkami pozorovali chalanov, ako hrali kalčeto.

Lenivo som sa s plastovým pohárikom v ruke presunula ku kuchynskému pultu a doliala si punč. Pozorovala som ľudí v jemnom prítmí aj keď som viac postrehla krik dievčat, ktoré sa hádali než smiech, ktorý som počula ako prvý, keď som sem vošla.

„Tancuješ ?“ opýtal sa opitý chlapec s chichúňaním na perách. Popletený jazyk mu len pridával na zábavnom tóne jeho hlasu.

„Radšej nie, ver mi. Bude to tak lepšie.“ Nie som veľmi dobrá v odmietaní, ale z tohto som depresie nemala. Aj tak si ma nebude zajtra pamätať a budem iba jedno z tých dievčat, ktoré boli na párty. S doplneným pohárom som sa presunula do tmavšej časti obývačky, do ktorej presahovalo len chabé svetlo až z chodby. Vyhovovalo mi to. Nemala som rada, ak som bola uprostred rušnej spoločnosti. Prstami som odhrnula jemnú záclonu aby som sa mohla pozrieť von oknom, kde sa nejaká partia dobre zabávala. Bokom som sa oprela o stenu a zvesila hlavu na stranu.

„Punč je veľmi zaujímavý výber.“ Začula som jeho hlas s jemným náznakom úsmevu šepkať neďaleko môjho ucha. Zahryzla som si do pery, keď sa jeho zblúdené ruky dotkli mojich bokov a otočili ma k nemu. Jeho krásny úsmev mi znovu rozžiaril celú myseľ a známe ruky skončili svoju cestu v zadných vreckách mojich nohavíc.

„Chcem si ešte udržať triezvy rozum. Ale keď si tu ty, už to tak ľahko nepôjde.“ Vycerila som zuby. Jemne ma zatlačil do steny aby vyplnil priestor medzi svojimi nohami, kde sa teraz nachádzali tie moje. Conversi pekne pritlačené pri sebe a zapreté do zeme, aby sa so mnou nepošmykli na zem.

„Myslíš si, že ťa chcem opiť ?“ hravo sa zasmial a utužil svoje zovretie. Svoje pery priložil na moje. Rovnako mäkké a plné ako od posledného bozku na rozlúčku. Rovnako kúzelné a rovnako sladké.

„Nie. Len sa teším, že si prišiel.“

„Nechcel som, ale potom som sa dozvedel, že ideš. Prečo nevyužiť situáciu, kde nás neuvidia tvoji rodičia.“

„Znovu si si odbehol z domu?“ hravo som mu štuchla do brucha.

„Povedzme že som rýchlejšie opustil izbu bez vedomia rodičov.“ Ako vždy, si pozmenil pravdu podľa svojej potreby. Bolo mi ľúto toho, že musel trpieť kvôli neprajnosti mojich rodičov. Vždy stráviť kázeň od rodičov prečo sa v noci vyplížil z domu za mnou, aj keď oni proti mne nič nemali.

„Čo budeš robiť, ak to zistia ?“

„Pretrpím to a nájdem zase iný spôsob, ako sa s tebou stretnúť.“ Usmial sa. Nosom sa obtrel o môj a oprel čelo o to moje. Jeho šťastné iskry v očiach ma spaľovali do špiku kosti a nútili ešte viac rozmýšľať nad tým, či som vážne ja tým dôvodom, prečo sa tie iskry dostávajú na povrch.

„Deje sa niečo ?“

„Nie, prečo ?“

„Pretože si sa na mňa dívala tým svojim neistým pohľadom z ktorého som stále nervózny a neviem, čo od neho očakávať.“ Odtiahol sa neisto na mňa pozeral. Akoby stále vycítil, že ma niečo zožiera a to ma ňom najviac fascinuje. Svoje zmysli dokáže používať na toľko, aby ma neprestal znovu a znovu prekvapovať.

„Bojím sa toho, že nám prídu aj na to, že sa stretávame teraz.“ So zničeným výrazom som si ho k sebe ešte viac privinula a pocítila jeho kolínsku. Rovnaká vôňa, ako keď sme sa prvýkrát zhovárali. Akoby sa to opakovala. Jeden nevinný pohľad cez miestnosť, ešte nevinnejší rozhovor dvoch cudzincov a už sme sa spolu viezli na jednej koľaji plnej problémov, no stále schopní odolávať im.

„Je ti zima ?“ zašepkal mi do vlasov. Zacítil, ako som sa zachvela. Prešla mnou husia koža. Síce som svojho staršieho súrodenca videla pri vchode a zachytila to, ako sa na mňa pozerá, no stále mi v hlave blikala poistka s oznamom, že by som toho človeka, ktorého si tak rada pripúšťam k telu, mala rýchlo pustiť. Hlavou otočil smerom, kam som sa pozerala a znovu vrátil svoju tvár k mojej.

„Adam robí problémy ?“

„Nie, nikomu to nepovie. Len s tým tiež príliš nesúhlasí.“ Uhla som pohľadom keď sa na mňa pozeral zmätene ako pri každom stretnutí.

„Chloe, poslal ma tvoj brat. Vraj po teba prišiel, hľadali ťa rodičia.“ Ani neviem odkiaľ z tmy sa vynorila Loree a svietila mi do tváre mobilom.

„Ahoj, Loree.“ Milým úsmevom ju pozdravil. Opätovala mu to, lenže vo mne namiesto žiarlivosti rástla neistota pri každom kývnutí hlavy môjho brata kedy naznačil, že ma počká von.

„Už idem. Povedz prosím ťa Care, že vám zavolám. A ďakujem.“ Objala som ju a videla iba jej mikinu, ktorá sa odo mňa vzďaľovala.

„Tak toto nebolo príliš dlhé stretnutie.“ Prehovoril po krátkej chvíľke ticha. Pár neposlušných prameňov, ktoré mi vypadávali z nešikovne zviazaného drdolu mi prstami zasunul sa ucho a prešiel po priehlbinke za ním. Pošúchala som si to miesto o košeľu, šteklilo to.

„Stále lepšie, než žiadne. Nie ?“ obišla som ho no jeho ruky stále držali tie moje, nedovolil mi len tak rýchlo odísť.

„Daj mi vedieť, čo ti povedali doma. Dobre ?“

„Ak ma Adam kryl, tak si môžeme v kľudne pohovoriť o hodinu tak ako vždy. O polnoci čakám.“ Bruškami prstom som prešla po jemnom strnisku, ktoré sa mu črtalo sa tvári sa užívala si posledné chvíle večera, kedy som sa ho ešte mohla dotknúť.

„Hovorím ti to vždy a neodpustím si to ani dnes. Nenechám si ťa zobrať, nezabudni na to.“ Prstom sa dotkol mojej brady a pobozkal ma. Prítmie nám ešte stále poskytovalo dostatok súkromia, ktoré sme obyčajne nemali. Podnapitých ľudí z nášho okolia ani len omylom nezaujímalo, čo my dvaja robíme.

„Ja viem a nezabudnem. Sľubujem.“ Usmiala som sa a nedobrovoľne vybrala prsty z medzier medzi tými jeho.

„Dobrú noc, kráska.“

„Dobrú.“ Naklonil hlavu na bok a oprel sa o stenu. Znovu mi daroval jeden zo svojich neodolateľných pohľadom zvlášť ak k tomu pridal zuby zahryznuté do spodnej pery. Aj keby ma mali zamknúť na desať zámkov, zakázali mi ho akokoľvek kontaktovať, aj tak by som porušila všetky pravidlá a prinútila sa nájsť spôsob, ako ho vidieť. Pretože aj cez všetky zákazy a príkazy ho ľúbim.