Just Carry On 19.

Jéé, aha čo tu je :)

Tvrdá spoveď, kto ide na This is us ? :D

máme pred sebou posledný prázdninový víkend, tak ho využite naplno :)

Love ya all ♥ xxx

Kuk na super blog!

Tak ako ako losangelské tak aj newyorské letisko ma sklamalo. Po to čo som vystúpila z lietadla sa za mňa Frankie zaradil ako pri nástupe na vojne. Môj nespokojný pohľad si všimol aj Paul. Jediné na čo sa zmohol boli dve prsty nasmerované nahor. Veľmi ma to nepovzbudilo, ale aspoň som mala istotu, že za mnou nejde nejaký čudák, ktorý by mi pozeral na zadok, ale Rambo, ktorý spacifikuje aj muchu, ktorá na pol dráhe okolo mojej tváre zdochne po šmahnutí Frankieho ruky. Neskôr ma potešil personál ktorý mi s úsmevom oznámil, že moja batožina sa nenašla, ale ak by som počkala takú hodinu, do pátracej akcie by zapojili čo najviac pracovníkov preto, aby sa našla. Keďže som letela s partiou menom One Direction, všetko bolo možné. Kvôli ich programu som na letisku ostala s Frankiem a ešte jedným chlapíkom vyzerajúcim na suchára z upratanej kancelárie, pretože Eleanor nutne potreboval Louis po svojom boku. Kiež by som sa tak nenútene mohla pripojiť aj ja k Harrymu, ktorý mi celú cestu posielal úsmevy. Tváriť sa, že čítam časopis mi veľmi nepomohlo a neodolala som mu poslať ten úsmev späť.

„Slečna Bethany, k hotelu musíte prejsť sama. Pri dverách je náš človek, ktorý vás prevedie cez recepciu a odprevadí až k izbe. Môžem sa spoľahnúť, že od auta prebehnete čo najrýchlejšie dovnútra aby vás nemohol ten dav ihneď zaregistrovať a aby sa nič hrozné nestalo?“ Frankieho ustarostený tón v hlase mi prišiel smiešny.

„Dokázala som prejsť od toaliet až k sedačkám v letiskovej hale. Toto snáď zvládnem. Ďakujem za odvoz, vidíme sa zajtra. Majte sa pekne, Frankie,“ len čo som sa vymotala z bezpečnostného pásu, vystúpila som a nasadila som si slnečné okuliare ako mi každý prizvukoval. S dievčatami výskajucimi za zábranami pri vstupe do hotela som problém nemala. Prefrčala som popri nich tak ako som sľúbila. Len čo som prebehla niekoľko schodov oddeľujúcich chodník od vchodových dverí, mohutné ruky ma stiahli nazad a nadvihli okuliare do vlasov.

„Drahá, kam ste sa vybrala ?“ utrúsil.

„My sa poznáme ? Prečo ma oslovujete drahá ?“ pochybným pohľadom som si ho prezrela a nedokázala som ho nikam zaradiť. Možno kvôli tomu obleku s kravatou a lakovkami.

„Nebudem vám predsa nadávať. Tak kam ?“ zdal sa mi divný. Musel to byť asi ten chlap od ochranky, pretože som si v jeho uchu všimla slúchadlo.

„Dnu aby som prepadla recepčnú! Jasné, že idem do svojho apartmánu. Čo si to o mne myslíte ?“ trhla som rukou. Svoj stisk povolil a ja som mohla konečne hýbať rukou bez toho, aby mi nejaký podivný človek videl do nosa pri minimálnej vzdialenosti, ktorá sa nachádzala medzi jeho a mojou tvárou.

„Kvôli istej skupine, ktorá sa nachádza v tomto hoteli máme zvýšenú bezpečnosť. Môžem vedieť, ako sa voláte ?“

„Ak sa nenahneváte, svoje meno cudzím a navyše svalnatým chlapom nehovorím. Som tu s tou skupinou. Musíte ma mať na tom zozname,“ prstom som udrela do hŕstky papierov.

„Ale ja ešte stále nepoznám vaše meno,“ bez mihnutia oka odpovedal.

„Fletcherová. Viete, uznávam vašu prácu ale ak dovolíte, rada by som sa dostala dnu pretože mám za sebou osemhodinový let a rada by som sa naložila do vane,“  po mojom menšom monológu som sa začala mrviť ako červík. Začínala som tušiť, že prejsť cez toho chlapa bude ťažšie než výjsť z Bermúdskeho trojuholníka.

„A ja by som chcel nový dom s bazénom aj tenisovým kurtom a manželku z Uruguaja menom Lola. Každý máme svoj sen no každopádne, žiadnu slečnu Fletcherovú tu nemám. Obávam sa, že vás dnu nemôžem pustiť,“ vystrel sa a nadýchol, akoby chcel zdôrazniť, že on je tu šéfom.

„Takže mám obísť hotel, vydriapať sa na kontajner aby som mohla cez balkón prejsť do izby na prvom poschodí a zase po schodoch mohla zísť dole na recepciu a vypýtať si kľúč od mojej izby ?“

„Kľudne môžete použiť  výťah. Držím vám prsty a prajem pekný zvyšok dňa. Dovidenia,“ Usmial sa a pri tom odhalil dve rady zubov.

„Vy si myslíte, že som jedna z týchto dievčat, ktorá sa snaží ukradnúť suvenír od tých piatich chalanov, ktorí sú dnu ?“

„Ja sa s vami už zhovárať nemôžem, váš čas vypršal,“ odpovedal bez pohnutia a ani nezohol hlavu k mojej tvári. Dokonca sa mu ani neposunuli čierne okuliare, ktoré mal nastoknuté na očiach. S hlbokým nádychom a rozšírenými nosnými dierkami som prehrýzla tu hordu svalov plnú nevybúreného humoru a začala odznova.

„Ste skutočné milý a zábavný človek, tak čo keby ste sa znovu pozrel do tých papierov, prosím ?“ navrhla som. Po niekoľkých sekundách bez odpovede som uvidela osobu, ktorá dokázala aj takúto zvláštnu situáciu rozžiariť len svojou prítomnosťou.

„Nejaký problém ?“ chrapľavým hlasom sa opýtal po tom, čo vyšiel z dverí a zastavil vedľa mňa.

„Zdravím pán Styles, máme tu menšie nezhody kvôli tomu, že nemôžem túto slečnu pustiť dnu. Nie je totiž na zozname hostí,“ odpovedal.

„Určite na tom máte nejakú Bethany. Čo tak Bethany Tomlinsonová ?“ opýtal sa. Po malej chvíľke, ktorú ochrankár venoval listovaní sa usmial a prikývol.

„Lenže slečna mi povedala, že sa volá Fletcherová,“ odpovedal.

„Nejaký člen vášho personálu sa zmýlil keďže to, že slečna Bethany je sesternicou môjho kolegu ho zrejme zmiatlo aj cez to, že sme mu nadiktovali jej celé meno. Preto jej dal rovnaké priezvisko ako má on, o čom sme už s vedením hovorili a mali vám to dať vedieť takisto. Môžem sa spoľahnúť, že sa to už nebude opakovať ?“

„Samozrejme, ospravedlňujem sa vám. Môžem pre vás ešte niečo urobiť ?“

„Eh...“ mala som povolené zo seba len vydať hlásku pretože rozhovor znovu prerušil Harry.

„Nie ďakujem, ja sa o ňu už postarám,“ odpovedal a jeho veľká dlaň skryla tú moju. Zľakla som sa, trhla som sebou keď ma za sebou viedol do haly, bez ostychu ma držal za ruku a navyše ma znepokojil aj krik dievčat z vonku.

„Dovolíš ?“ opýtala som sa keď som chcela svoju ruku uvoľniť, lenže on mi to nechcel dovoliť. Započula som ako sa zasmial a svoje zovretie pomaly povolil.

„Čo si tu robil ? Ty bežne sedíš na sedačke a sleduješ, kto vchádza a vychádza ?“ opýtala som sa kým niečo podával recepčnej, ktorá ihneď niečo začala písať do počítača.

„Nie, som tu pretože sa nám pokazil zámok na izbe a Niall ostal zamknutý dnu. Videl som ťa ako horlivo diskutuješ s tým chlapov vonku a tak mi nedalo nepripojiť sa,“ uškrnul sa.

„Aha, tak to by som ti mala poďakovať. Už zase,“ šepla som.

„To nemusíš,“ znovu sa usmial a sýkol pri tom, ako sa mu natiahla pera. Po tom, čo vyriešil problémy s ich izbou a po tom, čo som si ja vybrala od recepčnej kľúče od izby sme zamierili k výťahu. Ticho medzi nami nebolo smiešne, bolo výnimočné. Inokedy ma znepokojovalo a vypĺňala som ho ospravedlňovaním sa. No tentoraz je to iné. Bolo milé sledovať ho ako mu utekajú oči mojim smerom a ja som sa tvárila, že som ho nevidela  a stále ho nechávala aby to robil. Pomaly berúc jedno poschodie za druhým sa pohol a otočil ku mne. Prstom sa dotkol mojej brady a otočil ju k sebe.

„Beth, potrebujem ti niečo povedať...“ načal. Znovu chytil moju dlaň, no tentoraz som mu ja neprenechala žiaden priestor pre slová.

„Ako veľmi to bolí ?“ opýtala som sa po tom, čo som sa dotkla modriny na jeho sánke. Nebolo ju príliš vidno, Lou s asistenciou Eleanor odviedla skvelú prácu lenže ja som si pamätala všetky značky, ktoré sa mi včera vryli do pamäte.

„Keď sa toho dotýkaš ty, tak oveľa menej,“ šepol.

 „Prepáč mi. Nerada ťa takto vidím,“ povedala som a prstom zišla k modrine na hrudy. Počula som ako sa usmial po tom, čo som sa jej dotkla no zároveň som cítila ako sa zachvel.

„Nemusíš sa hanbiť za to, že sa ma dotkneš. Nie je to hriech,“ poznamenal s úškrnom. Len čo som zodvihla oči zastavila som sa na tých jeho. Rýchlo som odtiahla ruku preč a nervózne si odkašľala. Vedela som, že naráža na to ako som mu padla do náručia a vedela som aj to, že sa mu to bude v budúcnosti veľmi často hodiť ako argument pri situáciách ako je táto.

„Ja viem, ale musím si na to zvyknúť. Potrebuje to čas,“ odpovedala som s myknutím kútika úst.

„Samozrejme,“ odpovedal.

„Už radšej pôjdem,“ ukázala som neisto prstom na dvere. Takýto rozhovor u mňa nebol vo zvyku. Nikdy sme sa nerozprávali tak nenútene a uvoľnene. Bola to zvláštna no zároveň príjemná zmena.

„Vidíme sa večer,“ odpovedal keď vyšiel z výťahu a na tvári mal svoj tradičný úškľabok.

Nasledujúci deň:

„Nemôžem uveriť tomu, že ste ma o pol deviatej vytiahli z postele len preto, že ideme do nejakej arény na skúšku, ktorej ani nebudem účastná,“ hundrala som popod nos. Na náznak toho, že som pohoršená ranným budíčkom som tupo pozerala cez sklo von okno po ktorom stekali kvapky ranného dažďa. K mojej nevydarenej nálade pridal Zayn, keď mi začal trieskať na dvere ako s kanibalom za pätami a s úsmevom sa ma opýtal, prečo sa naňho hnevám.

„Louis, vstávaj. O chvíľu sme na mieste,“ štuchal doňho Liam. Vidieť Louisa chrčať s pricapeným lícom na skle a otvorenými ústami bolo nielen kompromitujúce, ale zdvihlo to náladu.

„Vystupovať!“ zavelil Zayn.

„Beth, môžeš mi pomôcť ?“ zakričal Harry od kufra auta. Nesmelo som prikývla, kým ostatní ešte vystupovali.

„Podržíš mi to ?“ opýtal sa s jemnými jamkami na tvári a podal mi do rúk jednu malú krabicu. Síce som bola mierne otočená k ostatným a sledovala ich ako sa od nás pomaly vzďaľujú, videla som ako sa na mňa pozerá. Chcela som mu to nejako opätovať, ale nemohla som. Stále sa niekto z malej skupinky pred nami otáčal, mával na nás a kričal. Niečo ma brzdilo, vedela som čo je to len som neverila, že je to skutočne ono.

„Ako si sa vyspala ?“ opýtal sa po tom, čo krabicu vzal z mojich rúk. Nie naschvál sa prstami dotkol mojej rukami a pomaly nimi prechádzal až k špičke mojich prstov. Svoj úsmev si pritom nedokázal odpustiť.

„Beth, musím ti niečo povedať. Tomu vážne neuveríš,“ zvýskla El utekajúc od Louisa.  Strhla ma za ruku a odtiahla k sebe. Nemala som žiadnu šancu Harrymu odpovedať. Jeden páč očí na mne neustále nechával pohľad, bolo mi nepríjemne ich jednoducho odohnať.

„Musí to byť hneď ?“ opýtala som sa.

„Jasné, že áno!“  zvolala.

„Tak to vyklop!“

„Bože, ja ti niečo urobím! Zabudla som. To sa mi stáva stále, si rovnaká ako Louis. Vždy ma prerušujete s miliónom otázok a potom sa nič nedozviete. Môžem sa na takýto systém vykašľať,“ ufrflane pridala do kroku kým na nej visel velikánsky Louisov sveter a obehala dokonca aj Paula aby sa k dverám dostala prvá. Ako sme prešli niekoľkými chodbami, dostali sme sa do velikánskej haly, v ktorej Niall neodolal zrevať na celé hrdlo, takže sa jeho výkrik niekoľkokrát zopakoval.

„Takže, pravidlá poznáme. Nerozptyľujeme, nepľujeme, nekričíme, nepískame a hlavne nehádžeme ostré a smradľavé predmety na pódium,“ povedal Paul a daroval El krivý pohľad. Ja som skúmala visačku, ktorú sme od neho obe dostali a našla som prvú chybu s chýbajúcim písmenkom v mojom mene.

„Ja nemôžem za to, že Louisovi bola zima a chcel ponožky. Navyše neboli smradľavé, boli vyprané,“ odpovedala. Jeho prevrátené oči naznačovali, že ho nezaujímal stav Louisových ponožiek ale to, že k nemu vôbec niečo dopadlo.

„Odkedy sa volám Behany ?“ zapochybovala som o schopnostiach bezpečnostnej služby. Už druhýkrát za celý pobyt v New Yorku.

„A odkiaľ mali moju fotku ? Posledný krát som sa fotila pred troma rokmi na pas,“ zvedavo som sa opýtala, keď som zasadla na jednu zo stoličiek. Druhú som si otočila tak, aby som si na ňu mohla vyložiť nohy. Eleanor sa pohodlne usadila vedľa mňa a taktiež zaostrila na svoju visačku.

„Čo ja ti viem, ale stále vyzeráš lepšie než ja so strapatými vlasmi a rozmazanou maskarou. Fotili ma minulý rok po dvanástich hodinách ktoré som prespala na stoličke v kuchynskom kútiku v tourbuse,“ odpovedala.

„No pozrime sa, čistý zombie. Ako vystrihnutá z plagátu na horor. Rodená mŕtvola,“ skonštatoval Liam. Trhlo so mnou, keď som zbadala jeho hlavu opretú o operadlo stoličky. Čakala som, že mu El omláti hlavu o podlahu po tom, čo jej s Niallom dali do púdru múku.

„Bože, čo s tebou a Niallom robí ten New York ?“ zhíkla a prstami mu natiahla kožu pod očami. Nad jej gestom som sa dokázala len zasmiať, keď Liam vyzeral ako stará doga so zvesenými viečkami pod očami.

„Stále od nás ženy chcú, aby sme boli úprimní. Teraz zase nie a to som vyrastal s dvoma babami. Mal by som sa vyznať. Hrôza...“ pohoršene mávol rukami a kráčal k pódiu.

„Mňa pri svojej odpovedi Niall nepriamo nazval sfetovanou policajtkou, pretože som sa ho ráno rozospato opýtala, či majú v jedálni ešte šišky s polevou. Nič si z toho nerob,“ upokojila som ju.

„Mohli by ste mi niekto podať vodu ?“ zakričal na celú halu Harry. Značne zaneprázdnená El si niečo zapisovala do telefónu a ostatní Harrymu pozornosť nevenovali. Postavila som sa teda z miesta a z prenosného boxu vytiahla minerálku. Prešla som niekoľko krokov k pódiu, kde som sa postavila na špičky a štuchla ho vrchnákom fľaše do nohy.

„Páni, to by som asi bez tvojej pomoci neprežil. Strašne ti ďakujem,“ zasmial sa. Nebola som si istá, či si zo mňa chce vystreliť alebo mal v ten deň len príliš zvláštne emócie. S neistým pohľadom som naňho ešte pár minút hľadela. Všimol si to, žmurkol na mňa a odišiel k Louisovi.

„Tak to bolo vážne divné,“ zhodnotila Eleanor.

„Aspoň nie som jediná, ktorá si to myslí,“ odpovedala som a začula prvé tóny bicích, do ktorých Josh udieral ako o život. 

„Ja neviem, kam šiel. Podľa mňa sedí s gitarou zamknutý na záchode a brnká do rytmu vody v mise, ktorá steká do potrubia,“ Liam predostrel svoju verziu voči Niallovi, ktorého sme nemohli nikde nájsť. Odkedy sme pristáli, jeden aj druhý sa správali akoby pojedli divé huby. Všetkým to na jednej strane liezlo na nervy, no na druhej sme sa aspoň netrápili stereotypom každý deň.

„Skúste ísť dole a ja s Beth a Eleanor prejdeme ešte naše izby,“ zavelil Louis a po jeho slovách sme sa rozpŕchli po chodbách. Louis ma poslal doprava a on s El šiel doprava. Prečo by som ja nemohla ísť sama ? Každú minútu som čakala, kedy mi zavolajú aby som prestala hľadať Nialla a začala s pátraním po Harrym, ktorého som dobré dve hodiny nevidela tiež.

„No ták, Niall zdvihni to! Kvôli tebe sa ani nenavečeriam,“ hundrala som si popod nos s telefónom pri uchu. Rozhodla som sa ukončiť moju súkromnú pátraciu akciu a privolala som si výťah. Len čo som odložila telefón do nohavíc, čia si ruka sa obmotala okolo môjho pásu a stiahla ma do nejakej miestnosti, kde sa elektrina predierala von z káblov jedine pomocou starej a bzučiacej žiarovky. Zacítila som náraz o stenu a zvuk zatvárajúcich sa dverí. Predo mnou sa týčil chlapec s kučeravými vlasmi v šedej mikine a rifliach, kvôli ktorému som sa nemohla ani pohnúť. Miestnosť s toaletnými papiermi, vedrami a policou s čistiacimi prostriedkami bola príliš úzka pre mňa a Harryho, ktorý ma pritlačil chrbtom k stene a jeho hruď sa dotýkala mojej. Jeho plytké nádychy v mne vzbudzovali napätie. Chcela som ísť preč, no nejaká časť vo mne sa tomuto momentu nechcela brániť.

„Neverím, že v jednom hotely stratíme hneď dva osoby a teraz už aj Beth!“ započula som Louisov hlas.

„Ani slovo, prosím,“ prosebne zašepkal. Svoje ruky mal opreté o stenu po oboch stranách mojej hlavy. Toto bol jeden z jeho nie najvydarenejších a neodôvodnených nápadov. Nejakým zázrakom som vytiahla telefón z nohavíc a vypla si zvonenie. Pre každý prípad, ak by sa mi jeden z nich snažil dovolať. Pochopil, že jeho prosbu som uznala za splniteľnú a že jeho želanie vyplním. To, že som Harryho dych cítila na krku mi naháňalo zimomriavky. Kým som sa odhodlala zdvihnúť tvár a uvidieť jeho tmavé oči mi dalo zabrať. Zvlášť, ak sa jeho pohľadu v takej blízkosti nedalo odolať.

„Koľko vážiš ?“ opýtala som sa, kým sa tí dvaja na chodbe stále rozprávali a bránili mi víjsť z tej miestnosti. Jeho telo doslova ležalo na mojom. Teplo z neho sálalo a spájalo sa s mojim, čo vytváralo ešte väčšiu horúčavu.

„Viac než ty,“ uškrnul sa. Až neskôr som si uvedomila, že svojou rukou zvieram jeho mikinu, čo mu očividne neprekážalo. Usmieval sa. Nechcel, aby som prestala.