utorok 29. mája 2012

Winter Love ♥-5.časť



Hi Darlings !!! ♥
Skonštatovanie dnešnej časti.....žiadna sláva. Ak sa vám bude zdať o ničom,kľudne ma z toho obviňujte. Alergia sa zasa zhoršila !! Denne nekýchnem 50-krát ale 70-krát. Asi budem potrebovať dotácie na servítky. Takže koniec mojim osobným sťažnostiam,prajem pekný zvyšok dňa a pekné čítanie =)




Úprimne verím,že sa na takomto autobuse niekedy poveziem. Po dnešku aj ostatných dňoch odmietam cestovať v slovenských autobusoch !! Verím že sa ku mne pridá aj El a Miruška :*


So get out, get out, get out of my head
And fall into my arms instead
I don't, I don't, don't know what it is
But I need that one thing
And you've got that one thing.....

Tieto slová ma zobudili do rána. Nemal by byť človek ráno svieži a oddýchnutý ? Namiesto toho mám ešte menej energie ako včera večer,keď som sem zaľahla. Pomrvila som sa a ponaťahovala ako to ja viem. Samozrejme že sa to nezaobišlo bez tradičného kŕča v lýtku a príjemné ráno sa mohlo začať. Pozberala som všetky sily a zdvihla hlavu. Abby sedela na posteli s telefónom v ruke z ktorého vychádzala tá pieseň.
„Dobré ránko" naširoko sa usmiala a zamávala mihalnicami.
„Ani ráno mi s nimi nedáš pokoj ?" podoprela som sa lakťami o vankúše.
„Nejako som ťa zobudiť musela."
„Koľko je hodín ?" rukami som si pretrela oči a z ruky stiahla gumičku,do ktorej som zviazala vlasy.
„Trištvrte na osem" nesmelo odpovedala.
„Prečo ma tak skoro budíš ?" zhodila som sa nazad do vankúšov. Abby ma chytila za ruky,potiahla a znova posadila.
„To nie je skoro,aj tak by si musela vstať ak nechceš prísť neskoro do školy. A chcem ti povedať,čo sa včera stalo a prečo som ťa nezobudila" roztiahla závesy a mňa oslepilo svetlo prenikajúce cez žalúzie rovno na moju tvár. Oči som prižmúrila aby som ju aspoň trochu videla.
„Tak spusť. Som napnutá ako struna" zvedavo som vyhlásila.
„Keď k nám prišiel začali sme sa rozprávať o všetkom možnom. Zistila som,že študuje architektúru a býva v Londýne."
„A ? To je koniec ?"
„Nie,ešte mi povedal,že sa mu páčim a či by sme spolu ešte nemohli ísť von" veselo si zatlieskala a ja som sa k nej tak povediac musela pridať.
„Koniec ?"
„Neprejavuješ žiadne nadšenie ! Prečo neprejavuješ žiadne nadšenie ?" urazene skonštatovala.
„Za prvé,je ráno. Za druhé som podráždená školským prostredím aj keď v ňom práve nie som. Za tretie,je podelok a za štvrté,keby si mi to povedala dnes poobede tak by to bolo lepšie"
„Dobre,obliekaj sa. Ideš do školy" buchla dvermi a už jej nebolo. Studená voda osviežila moju rozospatú tvár. Zuby som preleštila kefkou a napochodovala nazad do izby. Navliekla som na seba hrubé legíny a vlnený sveter. Vlasy som nechala rozpustené a riasi prešla špirálou. Neviem čo ma to napadlo,veď ja sa nikdy nemaľujem. Aj keď mi ostatná hovoria,že líčiť viem skvele. Tašku s dlhou rúčkou som prevesila cez telo,vyšla z izby a vošla do kuchyne.
„Čaj máš na linke" oznámila mi keď si do termosky nalievala kávu.
„Kávu mám na linke" opravila som ju. Zakazuje mi piť kávu,ale ja si ju vždy urobím a naschvál ju pijem pred ňou. Tvár zaujala do naštvanej grimasy a nadvihla ľavé obočie.
„Ideme !" zavelila.
„Ešte som neraňajkovala." namietala som.
„Keby si nepila kávu,mala by si raňajky" hodila na mňa kabát a začala sa obúvať.
„Nebudem mať dostatočné množstvo živín ak mi budeš odopierať raňajky" povedala som keď sme kráčali po schodom smerom k východu z bytovky.
„Pekný deň" zaželala mi keď si nasadzovala čiapku a snažila sa zakryť neposlušné kučery.
„Aj tebe. O koľkej dnes prídeš ?"
„Netuším ale asi o pol štvrtej" ešte som jej zakývala a každá šla svojou cestou.
 Zrakom som zaregistrovala červená škatuľu (čiže autobus). Už stál na zastávke a hypnotizoval moju myseľ. Nohy sa mi plietli a srdce búšilo ako o život. Ak by som nestihla tento autobus,ďalší by išiel až o hodinu a ja mám so svojimi príchodmi v škole namále. Za behu som vo vreckách hľadala nejaké peniaze na lístok. Hľadanie bolo úspešné ! Nevnímala som nič okolo seba,iba som utekala čo mi sily stačili. Šmuhy,ktoré som pred sebou videla sa sformovali do známej tváre šoféra,ktorý ma už pozná a vždy ochotne počká kým nenastúpim.
„Dobré ránko" slušne som sa pozdravila a podávala mu peniaze.
„Aj vám. Nejako nestíhate."
„Čo by som nestíhala,vy ste prišli priskoro." zasmiala som sa.
„Moja chyba,zajtra sa posnažím byť presnejší" vziala som si lístok a posadila sa na sedadlo.
Cesta bola prikrátka pri pesničkách,ktoré mi hrali cez slúchadlá. O chvíľu som vystúpila pred vrátnicou mojej "najúžasnejšej" školy. Nenápadne som prekĺzla ku svojej skrinke,vybrala si z nej učebnice a pokračovala do triedy. Moja lavica bola prázdna a stolička vedľa tak isto. Zasa začína ten nudný kolobeh. Namyslené fifleny na mňa hádzali pohľad s výrazom nie si dosť dobrá na to aby sme sa s tebou zahadzovali. Futbalisti zasa upreli slizké pohľady na moju osobu  a pár normálnich dievčat s ktorými sa dá porozprávať sa mi pozdravili. Zvonenie ohlásilo začiatok hodiny a do triedy vkročila učiteľka. Vysoká štíhla dáma v rifliach,blúzke a hrubom svetri sa pred nás postavila a pohľad nasmerovala k dverám. Rukou akoby niekoho privolávala. O chvíľu sa vedľa nej objavilo dievča asi o hlavu nižšie od nej,keďže naša profesorka pripomína Eiffelovku. Vlnité vlasy mala zviazané v cope,značkové oblečenie na nej iba prekvitalo. Perfektne zapadala do klupu "opíc".
„Trieda,toto je vaša nová spolužiačka Ellen. Bola by som veľmi rada ak by ste ju medzi seba prijali." predstavila ju a poslala sadnúť. Čelo som si podoprela rukou a zahľadela sa do zošita.
„Ahoj,je tu voľné ?" tašku si položila na lavicu a rovné pery premenila na úsmev.
„Je ale nemyslím si,že by si sa chcela priateliť práve so mnou" zarazene na mňa pozerala ale odbiť sa nedala.
„Ja si vyberám kamarátov sama" odtiahla si stoličku a posadila sa.
„Nechcem ťa nijako uraziť ale myslím,že viac by si si porozumela s nimi" ukázala som na zraz obetí opadaných omietkou.
„Ja si to nemyslím. Nerada preberám odtiene lakov na nechty a ani taktiky ako zbaliť nejaké chlapa. Zdáš sa mi byť z tohto kolektívu najnormálnejšia. Aspoň výzorov,aj keď ťa vidím prvých sedem minút vo svojom živote."
„Možno ťa zaujmú oni" ukázala som na chlapcov,ktorý sa išli udláviť od smiechu. Vtip zo seba určite vysypal ich vodca svorky Drew.
„Vizerajú dobre ale podľa futbalových búnd usudzujem,že je hlava plná pilín a rozmýšľanie smeruje iba na ženské vnady" ústa sa mi otvorila ako na nejaký spínač !!
„Viem,že vyzerám na nejakú fiflenu s ružovým kabrioletom a podobne ale skús mi dať šancu."
„Páčiš sa mi. Myslím že spolu budeme úspešne odolávať návalu puberťačiek v minisukniach a podpätkoch. Ináč volám sa Cassie."
 „Moje meno poznáš ale nech to vyzneje ako pravé zoznamovanie....som Ellen. Teší ma." podali sme si ruky a priateľsky nimi potriasli. Potom sme sa započúvali  do výkladu profesorky. Asi po pol hodine mi Ellen pod ruku vsunula papierik.
Na obed ťa budem čakať v jedálni. Ak ju nájdem. ;) ani som sa na ňu nepozrela iba prikývla.
Vyučovanie zbehlo ako voda. Študenti sa vyparili preč s triedy a ja som ich nasledovala do jedálne. Pred dvermi nikto nebol. Ellen asi zablúdila ale pri jej výzore jej nejaký chlapec určite ochotne pomôže. So založenými rukami som si poklopávala nohou a čakala ju. O chvíľu sa predo mnou objavila s fľašou minerálky a zdeseným výrazom.
„Čo sa deje ?"
„Nič. Iba som zablúdila a ocitla sa v chlapčenských šatniach. Poviem ti,z toho bude trauma ne celý život. Neboli nahí,iba niečo podobné. Oni z toho budu mať asi tiež zážitok,keď som tam vrazila so sklonenou hlavou a opýtala sa čo je na obed" vypukla som do strašného smiechu. Každý okoloidúci sa pozastavil a pokrútil hlavou nad mojim výbuchom. Ellen naštvane stála pri mne a rukou naznačovala aby všetci pokračovali do jedálne.
„Fúj. Nezávidím ti. Vidím to na terapeuta. Peniaze si vypýtaj zo školského fondu,predsa sa to stalo na školskej pôde."
„Ďakujem za radu. Vyšťavím ich do poslednej libri" zasmiala sa. Hlava každého chlapca sa za ňou otáčala a dobre si nevykrútila krk.
„Poďme dozadu k tomu malému stolu" rozbehla sa k môjmu obľúbenému miestu v jedálni. Asi fakt nebude taká za akú som ju považovala. Posadili sme sa a z tašiek vybrali papierové vrecká s našim obedom.
„Tak mi niečo o sebe povedz keď sú z nás už tak povediac kamarátky" dopovedala a zahryzla sa do bagety väčšej ako ona sama.
„Nie je to nič zaujímavé. Bývam tu so svojou sesternicou. Mám jednu kamarátku a je zároveň aj najlepšou. Jej brat je kĺbko humoru ktoré vybuchuje každú chvíľu. Sú zároveň moji susedia. Čo sa týka mojej mami,úprimne ani len netuším kde sa teraz nachádza. Je módnou stylistkou nejakých celebrít alebo ja neviem koho. O práci mi nehovorí a ani nemôže keďže ma vidí dvakrát za rok. Ja sa o jej prácu nezaujímam a takto mi to aj vyhovuje. Teraz ty."
„Fájn. Som z Kanady. Mám dvoch starších bratov. Sú jednovaječné dvojčatá. Niekedy ich neviem rozoznať. Pijú mi krv každú chvíľu ale život by som si bez nich nedokázala predstaviť. Mamu tu preradili z práce. Je žurnalistka. Píše do novín články. Otec zomrel. Mama nám doteraz nepovedala prečo ale radšej to nechceme riešiť. Neviem ako väčšina britiek ale ja nemám rada One Direction. Niečo mi na nich nereže."
„Bože Ďakujem aspoň za jednu normálnu osobu" povedala som tak trochu hlasnejšie ale našťastie si ma nikto nevšimol.
„Ani ty ich nemáš rada ?"
„Nie žeby som proti nim niečo mala ale tak isto mi na nich niečo nereže. Včera mi jeden z nich trafil guľou do hlavy. Bol to ten s takými hnedými vlasmi a hnedými očami. Meno mu začínalo na L....Laim ?"
„Liam. Prehodila si dve písmenká"
„Odkiaľ vieš že sa tak volá ?"
„Mama o nich minule písala článok. Vraj sa vrátili z turné. Mňa sa vypytovala na nejaké pikošky. Dobre vie že ich nemám rada a ako naschvál ma nimi zaťažuje."
„Zaujímavé"
„A teraz niečo o škole. Som zvedavá čo sa dozviem o tunajšom osadenstve"
„Dobre,začnem zostra.Tak tamto sú obete omietkovej vojny. Vždy ich tak volám tak sa nečuduj. Potom sú tu futbalisti,divný národ. Tamto je vedecká skupina,neodporúčam s nimi komunikovať,zavalia ťa teóriami o vzniku sveta. Roztlieskavačky,žiadne vyjadrenie nepotrebujú veď to vidíš sama. A nakoniec som tu ja aj s ostatnímí,ktorý ti ochotne pomôžu v núdzi. Učiteľský zbor je celkom v poriadku,iba si daj pozor na telocvikára a školníka. Myslím si,že stále po nás zíza keď robíme drepy a kliky. Školník má rontgenové oči. Povie učiteľom aby ťa nechali po škole iba preto,že si za sebou na chodbe nechala stopy od blata. Toľko k oboznamovaniu. Máš otázky ?"
„Máme telocvik aj s chlapcami ?"
„Áno. Odporúčam ti nosiť voľne tričká. Ináč máme tu plávanie. V zime je to ako na Antarktíde keď sa máš presúvať z pavilónu s bazénom do triedy."
„Super. Neviem plávať. Ale to sa vyrieši,netuším síce ako ale vyrieši. Chodím na španielčinu a ty ?"
„Francúzština. Asi od teba úlohy opisovať nebudem"
„Nevadí. Budeš odo mňa opisovať úlohy z ostatních predmetov. Ja už musím ísť pretože mama ide kupovať nábytok a ja musím ísť s ňou. Maj sa" objala ma načo som zostala v miernom prekvapení. Žiadne dievča ma po prvom stretnutí ani len poriadne nepozdravilo pri odchode a ona ? To dievča je vážne skvelé. Po jej odchode som sa zbalila aj ja a vyšla z areálu školy. Zubaté slnko sa predieralo pomedzi ťažké sivé mračná. Snehu bolo čím ďalej tým viac a úprimne si začínam myslieť,že začínam nenávidieť zimu. Aj keď som sa narodila v januári,už sa mi protívý ten chlad. Striaslo ma a celým telom prešli zimomriavky. Už som bola kúsok od nášho bytu. Na neďaleko parkovisku som uvidela Abby a Jaya. Stáli pri sebe až podozrivo blízko. Čo urobím ? Pôjdem tam,budem ich trochu špehovať a vyfasujem prednášku o súkromí alebo sa so zvedavou náladou spakujem do bytu ? Druhá možnosť vyhrala. Radšej som sa prešla po schodoch a pretáčanie kľúčov v zámke vo vedľajších dverách naznačovalo vypytovanie.
„Ahoj Cass" zvolal Benny.
„Ahoj Ben" odplatila som ju jeho prezývku.
„Ty ideš zo školy a ja do školy. Je to normálne ?"
„Na výške áno. Idem niečo zjesť lebo umriem od hladu. Pozdrav sestru a nech sa už niekedy zastaví."
„Odkážem" nadvihol ruku v ktorej mal kľúče s veľkou plyšovou kľúčenkou a zamával mi ňou. Vkĺzla som do bytu,prezliekla sa a knihy rozložila po celej izbe. Medzitým som si ešte stihla urobiť instantnú polievku. Samozrejme,že na nich žijem iba cez kritické dni,cez ktoré je Abby do obeda v škole. Dvere sa zabuchli,zodvihla som sa zo zeme s tanierom v ruke a prešla na chodbu.
„Ty si už doma ?" prekvapene sa ma opýtala.
„Aj ty si mohla byť doma skôr keby si nebola s Jayom"
„Odkiaľ to vieš ?" prekvapene sa opýtala.
„Videla som ťa na parkovisku"
„No dobre,nevadí. Volala mi tvoja mama" po slovách tvoja mama mi lyžička ostala v ústach.
„Čo chcela ?"
„Máš jej zavolať. Myslím,že niečo potrebuje. Bola dosť nervózna"
„No ešte toto mi chýbalo. Idem jej hneď zavolať." tanier som položila do drezu a začala hľadať mobil pod kopou papierov. Vonku sa už zotmelo,aj keď je ešte len pol štvrtej. Mestské osvetlenie svietilo čoraz slabšie pri silnom vetre,ktorý sa preháňal po uliciach a narážal do môjho okna. Z chvíle premýšľania ma prebudil zvoniaci mobil. MAMA !! Zodvihnúť alebo ho nechať ďalej zvoniť ? Radšej si vypočujem polhodinovú prednášku o tom,že mobil slúži na komunikáciu a nie na povaľovanie po byte.
„Áno ? "
„Kde máš telefón ? Zaobstarala som ti ho predsa na to,aby som sa s tebou mohla spojiť. Abby nie je tvoja sekretárka aby ti predkladala moje odkazy"
„Ja viem. Zabudla som si ho doma."
„Bolo to posledný krát dobre ?"
„Áno neboj sa. Čo potrebuješ ?"
„O päť minút som u teba tak keď zazvoním,otvoríš mi. Už som na križovatke" zložila a ani nepočkala na moju reakciu. Ani nemusela,pretože by som ju začala odraďovať že sa mám výborne a nepotrebujem žiadnu kontrolu. Toto stretnutie nedopadne najlepšie.
„Abby,moja mama tu bude o päť minút. Máme pohotovosť !" po tom,ako som jej oznámila šokujúcu správu sa začala dusiť s kúskom chleba.
„Počkaj ako to myslíš ?"
„Tak,že o 300 sekúnd sem dovalí svoje auto a skritizuje aké sme neporiadne mladé dámy."
„Tak to máme problém" pošúchala si ruky.
„Ja idem poupratovať svoju izbu a obývačku. Ty poupratuj kuchyňu aj svoju izbu." rozpŕchli sme sa a upratovanie sa začalo. Všetky papiere som zhrabala na kopu a hodila pod posteľ. Oblečenie,ktoré som mala v škole som vpratala pod vankúše a obývačka bola našťastie poupratovaná. Abby bola taktiež celkom hotová a telefón už začal vyzváňať. Ešte jeden nádych a môžem ísť. Dvere som nesmelo otvorila a už v nich stála ona.....

8 komentárov:

  1. meine first coment for you Holubička :P no nemaj strach, my sa určite povozíme ale jak som povedala ne po slovenských cestách, ktoré sú ,,samajama" šak by sme ho dodrbali už na našej ulici :D a tu sa ani neje načo kukať takže musíme sa voziť po Londýne :D no takže baľ kufre odchádzame :) comprende ?.... this is the end of meine coment und ..... bolo to super ...
    Miruška :*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ale aj ten anglický čofér by mal menšie problémy a skončili by sme niekde v jarku :D ale nie my pôjdeme pekne do Anglicka a tam sa bueme vyvážať :D
      A Ďakujem za tvoj prvý koment :D verím že ich bude viac :* ♥

      Odstrániť
    2. HA ! a máš další :) som už aj zohnala šoférov .... 5! a celkom pekných šak čo si budeme hovoriť (černosi ....ešte pametaš? ) hmmm celkom pekný :D :D :D :D :D

      Odstrániť
    3. ááá na nich sa nezabúda !! :D

      Odstrániť
  2. užasne to je..:) jak s opisovala ich skolu...perfidzos...totalne :) tešim sa na dalsiu ! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :D Ďalšia bude asi v piatok :) ale len asi :D

      Odstrániť
  3. sééégro!!! ááá užasné to jééé!! časť sa mi páči,skvelé ako vždy,ale šak musím vymyslieť niečo nové,asi ťa unavuje furt čítať moje frázy...no oks,aj ja sa raz zveziem takýmto červeným busom:) muahahahahahahahahahahahahaha :D :D
    your nemnormálna sister
    Eli:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Thank you ! :D ále čo by ma nebavilo,mňa poteší každý komentár ;)

      Odstrániť