utorok 30. októbra 2012

Live with Love 34.

Dámy, tak som to nejako stihla ale aj nestihla. 
Mala som vám to sem pridať ešte minulý týždeň ako vždy, no popri tom všetkom, čo sa dialo, som to akosi nestihla. Túto časť som vám chcela pridať až zajtra, no stihla som ju dopísať ešte dnes. 
Asi nebude taká ako očakávate ....
Do piatku sa budem snažiť aby som vám sem mohla pridať ďalšiu, dlhšiu a zaujímavejšiu :)
A prajem vám príjemné prázdniny + krátky koment poteší :*



Dni ubehli ako voda a nastala tá radostná, ale aj trošku smutná chvíľa. Nezostávalo mi nič iné ako si pobaliť svoje veci a na nejaký čas sa rozlúčiť so svojimi milovanými ľuďmi. Do tejto najviac oceňovanej kategórie v týchto chvíľach patrila teta Amanda a samozrejme Cat. Bolo mi naozaj ľúto, že tu zostane sama. Nie to, že Harry odchádza ale k nemu som sa pridala ešte aj ja. Nerada ju tu nechávam samú keď viem, čo všetko si už na tejto škole prežila. Ale samej sebe som nariadila, že každý jeden deň jej zavolám aby som zistila ako to tu sama zvláda. Lenže viem, že ona je dosť silná na to aby to tu zvládla. Bude to ťažké, ale ona to vydrží.
Zatiaľ, čo ja som si s pomocou milovanej Cat balila kufre, chalani spolu s Paulom sa vybrali za riaditeľom aby mu trocha upresnili aktuálnu situáciu. Paul sľúbil, že sa to pokúsi vybaviť tak, aby som nemusela zo školy odísť. Chcel aby som sa sem po určitom čase opäť vrátila, spravila nejaké skúšky, dostala za nich nejakú tú známku a potom by som sa opäť vrátila do USA. Ale čo to trepem. To moja mama to tak chcela. Po niekoľko sekundovej kázni, ktorú som nebola ochotná a ani schopná počúvať, som jej nedobrovoľne dala Paulovo číslo. Prebehol rozhovor medzi dospelými a takto nejako to dopadlo. Aj keď si myslím, že je to celkom rozumné riešenie určite to nebude jednoduché.
,,Z 50 ročného seriózne vyzerajúceho starého a vzdelaného riaditeľa ospevovanej školy sa stala 15 –ročná každú chvíľu odpadávajúca fanynka.“ Asi takto vyzeralo ,,rokovanie“ medzi riaditeľom a 1D. Ževraj bol v šoku a nedokázal pochopiť, čo také sa stalo, že ho prišlo navštíviť samotné 1D aj s Paulom a dokonca bez ohlásenia. Ale podstané je, že plán sa vydaril.
Z Londýna sme leteli nočným letom aby sme sa vyhli fanynkám. Keďže sme leteli v noci, s Cat sme sa boli rozlúčiť už skôr a tak isto aj s El a Danny.
Celý ten nekonečne dlhý let som prespala na Zaynovom ramene a zobudila som sa až na Paulov budíček, ktorý si pamätal zrejeme ešte z vojny. Bolo to rýchle, drsné, hlučné a pre neho dosť praktické. Pre neho je zvriesknuť jedno slovo na celé lietadlo šetrnejšie ako keby mal prísť ku každému z nás osobitne. Ospato a ťarbavo som vyšla z lietadla do letiskovej haly s kapucňou na hlave a so Zaynovou rukou v tej mojej. Vonku nás už čakali autá a tak sme synchronizovane a disciplinovane nastúpili.
Presne ako aj na letisku, aj pre hotelom už čakalo zopár nedočkavých a upišťaných duší. Všetci, okrem mňa, sa pár krát vyškerili do fotoaparátu nejakého dievčaťa a potom sme sa mohli konečne presunúť do haly hotelu. Paul nám porozdával kľúče a rozkázal nám, aby sme si išli všetci ľahnúť. Tak s týmto príkazom som rozhodne problém nemala. Ako ukazovali hodinky, bolo tu niečo okolo siedmej večer, ja som bola totálne zmätená z časového posunu a v podstate som ešte spala na nohách. Všetko nasvedčovalo tomu, že nie je žiaden dôvod neposlúchnuť veliteľa tejto malej armády.
Vo veľkom výťahu sme sa spoločne vyviezli na 35. poschodie obrovského hotela. Celé toto poschodie patrilo našej partii, čo malo svoje výhody ale aj nevýhody. Teda lepšie povedané, malo to viacej nevýhod pre mňa. Paulova izba bola hneď oproti tej mojej. Možno, že to neznie až tak zle, ale nedovolil mi mať spoločnú izbu so Zaynom. Že vraj ďalšie deti by už nezvládol a keďže ja som nemala dostatok energie presviedčať ho, nechala som to tak. Zayn mal nejaké výhrady, no jeden vražedný pohľad od Paula ho umlčal.
Keď som zbadala tú krásnu izbu aj ten malý hnev ma prešiel. Bola tam malá obývačka s telkou, veľká spálňa s obrovskou posteľou a malá kúpeľňa s vaňou. Nič viac som v tej chvíli nepotrebovala. Tie tri kufre v strede izby som pohľadom preskočila a hodila som sa na mäkučkú posteľ. Len čo som sa prikrila, zaspala som.
Zobudila som sa uprostred noci s prázdnym žalúdkom. Chvíľu som pozorovala okolie a dopriala som si čas na to, aby som si uvedomila kde sa vlastne nachádzam. Po tom, čo som skonštatovala že som na správnom mieste, zdvihla som sa z postele a chvíľu som pozerala do zrkadla v kúpeľni. Ti škvrkanie v bruchu mi nedovolilo sústrediť sa a tak prišiel čas na to, aby som začala konať. Už-už som sa vybrala k telefónu, ktorý bol položený na stolíku vedľa postele, keď v tom mi niekto začal klopať na dvere. A presne pre to, som nechcela byť sama v jednej izbe. Kto by mi mohol klopať na dvere o pol jednej ráno ? No keď som ich s trasúcimi sa rukami jemne pootvorila hneď som zistila odpoveď.
,,Dúfam, že sme ťa nezobudili.“ Jemne sa usmial Zayn a spolu s ostatnými vošli do vnútra.
,,Hlad vás predbehol.“ Zasmiala som sa.
,,Tak v tom prípade, ideme na lov !“ Zavelil Niall a už išiel otvárať dvere.
,,Počkaj ! A kam to vlastne chceš ísť ?“ Opýtala som sa ho.
,,No reštaurácia v hotely už bude asi zatvorená, ale v meste sa určite niečo nájde.“ Povedal, akoby takéto situácie riešil denne.
,,Aj keď som hladná nechcem Paulovi spôsobiť infarkt. Keď nás tu nenájde, je po nás.“ Skonštatovala som. Veď len teraz som prišla a preto si nechcem narobiť problémy už hneď na začiatku. A ani potom.
,,Neboj sa. To je v pohode. Veď, čo sa môže stať ?“ Veselo vyhlásil Niall a ostatní s ním súhlasili. Teraz som už nemala šancu a tak som si pozbierala veci a poslušne som ich nasledovala. Dorazili sme do nejakého McDonaldu a do sýtosti sme sa najedli. S plnými žalúdkami sme sa vybrali späť do hotela a keď som potichu zatvorila dvere izby, spadol mi kameň zo srdca.
Všetko nám vyšlo. Teda, aspoň tak to som si myslela, keď som išla spať. Na rannej porade nás Paul prefackal s fotkou, ktorá zdobila stránku novín. Boli sme na nej všetci šiesti ako tlačíme hamburger do hlavy. Dostali sme jasno najavo, že s veľkým šéfom sa nemáme zahrávať. Vysvetlil nám, že je tu na to, aby sme ho poslúchali aj keď toto sme vedeli aj bez toho aby nám to pripomínal.
Aj keď to asi nebola pomsta, náš celodenný program tak vyzeral. Okrem prestávky na obed a večeru tam nebola ani sekunda na oddych. Začalo to nekonečným natáčaním jednej TV show, v ktorej išlo vlastne o predstavenie mojej maličkosti. Zistila som, že o mne už čo-to vedeli, no stále mali otázok ako päťročné deti. Všetky otázky sa točili okolo mojej rodiny, školy, vystúpenia na turné a samozrejme Zayna. V niektorých otázkach ohľadom nášho vzťahu mi pomohol, čo bolo určite dobré, pretože povedať všetko nie je určite najlepšie a nechať ľudí myslieť si svoje nie je tiež dobré. V tej chvíli som bola rada, že tam nie som sama.
Po natáčaní prišlo na rad fotografovanie. Staylistky boli rady, že po takom dlhom čase sa môžu opäť vyblázniť na dievčati a ani sa to nesnažili skrývať. Ak by to bolo na nich, tak na každej fotke som oblečená inak. Ten pocit, predvádzať sa tam pre fotoaparátom v krásnych šatách, bol naozaj skvelý. Celé fotenie som si užívala, no liezlo mi na nervy to neustále prezliekanie sa. Kým sa všetci zhodli, ktorá farba mi pristane viac, musela som zo seba aspoň 10-krát zhodiť nejaký kus oblečenia. To bol môj problém. A fotograf mal zase problém s tým, že som sa ani na jednej fotke nedokázala tváriť normálne, čiže vážne. Stále som sa musela smiať na tom, ako sa za fotografovým chrbtom vyškieral Zayn spolu s ostatnými. Všetci piati ma rozptyľovali a hlavne Zayn. Nedokázala som sa sústrediť a ani na sekundu som nevedela rozmýšľať nad ničím iným ako nad ním.
No a z tohto môjho prvého pracovného dňa som usúdila, že to tu bude naozaj pestré. Bude to o zážitkoch, smiechu, ľuďoch a tej najlepšej spoločnosti na svete. Teším sa na to, ako to bude pokračovať.

Stella na natáčaní 

6 komentárov:

  1. fajnovoo :D dalsiu cast poprosim :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ojojojoj sup sup dalsiu!:-) a je to DOKONALE a uzasne a krasne a nadherne:-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. a ďakujem ;) posnažím sa čím skôr dať ďalšiu :)

      Odstrániť
  3. jaaa chceeemmm poookráááčkooo...ten riaditeľ, no ja som skončila...tlieskam tu ako retardovaný tuleň, čiže fáza po totálnom výtleme :D jóój, keď si predstavím ako sa tích 5 krumpiel vyškierajú za fotografom, tak by som sa vôbec nevedela tváriť vážne :D teším sa na ďalšiu časť, je to dokonalé :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. riadieť je pán :D ale nie ....
      ja sa ani pri myšlienke na nich neviem tváriť vážne, so ....
      ale dakujem za pochvalu ;)
      :*

      Odstrániť