Dámy, tak som to nejako stihla ale aj nestihla.
Mala som vám to sem pridať ešte minulý týždeň ako vždy, no popri tom všetkom, čo sa dialo, som to akosi nestihla. Túto časť som vám chcela pridať až zajtra, no stihla som ju dopísať ešte dnes.
Asi nebude taká ako očakávate ....
Do piatku sa budem snažiť aby som vám sem mohla pridať ďalšiu, dlhšiu a zaujímavejšiu :)
A prajem vám príjemné prázdniny + krátky koment poteší :*
Dni ubehli ako voda a nastala
tá radostná, ale aj trošku smutná chvíľa. Nezostávalo mi nič iné ako si pobaliť
svoje veci a na nejaký čas sa rozlúčiť so svojimi milovanými ľuďmi. Do
tejto najviac oceňovanej kategórie v týchto chvíľach patrila teta Amanda a samozrejme
Cat. Bolo mi naozaj ľúto, že tu zostane sama. Nie to, že Harry odchádza ale k nemu
som sa pridala ešte aj ja. Nerada ju tu nechávam samú keď viem, čo všetko si už
na tejto škole prežila. Ale samej sebe som nariadila, že každý jeden deň jej
zavolám aby som zistila ako to tu sama zvláda. Lenže viem, že ona je dosť silná
na to aby to tu zvládla. Bude to ťažké, ale ona to vydrží.
Zatiaľ, čo ja som si s pomocou
milovanej Cat balila kufre, chalani spolu s Paulom sa vybrali za
riaditeľom aby mu trocha upresnili aktuálnu situáciu. Paul sľúbil, že sa to
pokúsi vybaviť tak, aby som nemusela zo školy odísť. Chcel aby som sa sem po
určitom čase opäť vrátila, spravila nejaké skúšky, dostala za nich nejakú tú
známku a potom by som sa opäť vrátila do USA. Ale čo to trepem. To moja
mama to tak chcela. Po niekoľko sekundovej kázni, ktorú som nebola ochotná a ani
schopná počúvať, som jej nedobrovoľne dala Paulovo číslo. Prebehol rozhovor
medzi dospelými a takto nejako to dopadlo. Aj keď si myslím, že je to
celkom rozumné riešenie určite to nebude jednoduché.
,,Z 50 ročného seriózne
vyzerajúceho starého a vzdelaného riaditeľa ospevovanej školy sa stala 15 –ročná
každú chvíľu odpadávajúca fanynka.“ Asi takto vyzeralo ,,rokovanie“ medzi
riaditeľom a 1D. Ževraj bol v šoku a nedokázal pochopiť, čo také
sa stalo, že ho prišlo navštíviť samotné 1D aj s Paulom a dokonca bez
ohlásenia. Ale podstané je, že plán sa vydaril.
Z Londýna sme
leteli nočným letom aby sme sa vyhli fanynkám. Keďže sme leteli v noci, s Cat
sme sa boli rozlúčiť už skôr a tak isto aj s El a Danny.
Celý ten nekonečne dlhý
let som prespala na Zaynovom ramene a zobudila som sa až na Paulov
budíček, ktorý si pamätal zrejeme ešte z vojny. Bolo to rýchle, drsné,
hlučné a pre neho dosť praktické. Pre neho je zvriesknuť jedno slovo na
celé lietadlo šetrnejšie ako keby mal prísť ku každému z nás osobitne.
Ospato a ťarbavo som vyšla z lietadla do letiskovej haly s kapucňou
na hlave a so Zaynovou rukou v tej mojej. Vonku nás už čakali autá a tak
sme synchronizovane a disciplinovane nastúpili.
Presne ako aj na
letisku, aj pre hotelom už čakalo zopár nedočkavých a upišťaných duší.
Všetci, okrem mňa, sa pár krát vyškerili do fotoaparátu nejakého dievčaťa a potom
sme sa mohli konečne presunúť do haly hotelu. Paul nám porozdával kľúče a rozkázal
nám, aby sme si išli všetci ľahnúť. Tak s týmto príkazom som rozhodne
problém nemala. Ako ukazovali hodinky, bolo tu niečo okolo siedmej večer, ja
som bola totálne zmätená z časového posunu a v podstate som ešte
spala na nohách. Všetko nasvedčovalo tomu, že nie je žiaden dôvod neposlúchnuť
veliteľa tejto malej armády.
Vo veľkom výťahu sme sa
spoločne vyviezli na 35. poschodie obrovského hotela. Celé toto poschodie
patrilo našej partii, čo malo svoje výhody ale aj nevýhody. Teda lepšie
povedané, malo to viacej nevýhod pre mňa. Paulova izba bola hneď oproti tej
mojej. Možno, že to neznie až tak zle, ale nedovolil mi mať spoločnú izbu so
Zaynom. Že vraj ďalšie deti by už nezvládol a keďže ja som nemala dostatok
energie presviedčať ho, nechala som to tak. Zayn mal nejaké výhrady, no jeden
vražedný pohľad od Paula ho umlčal.
Keď som zbadala tú
krásnu izbu aj ten malý hnev ma prešiel. Bola tam malá obývačka s telkou,
veľká spálňa s obrovskou posteľou a malá kúpeľňa s vaňou. Nič
viac som v tej chvíli nepotrebovala. Tie tri kufre v strede izby som
pohľadom preskočila a hodila som sa na mäkučkú posteľ. Len čo som sa prikrila,
zaspala som.
Zobudila som sa uprostred
noci s prázdnym žalúdkom. Chvíľu som pozorovala okolie a dopriala som
si čas na to, aby som si uvedomila kde sa vlastne nachádzam. Po tom, čo som
skonštatovala že som na správnom mieste, zdvihla som sa z postele a chvíľu
som pozerala do zrkadla v kúpeľni. Ti škvrkanie v bruchu mi
nedovolilo sústrediť sa a tak prišiel čas na to, aby som začala konať.
Už-už som sa vybrala k telefónu, ktorý bol položený na stolíku vedľa
postele, keď v tom mi niekto začal klopať na dvere. A presne pre to,
som nechcela byť sama v jednej izbe. Kto by mi mohol klopať na dvere o pol
jednej ráno ? No keď som ich s trasúcimi sa rukami jemne pootvorila hneď
som zistila odpoveď.
,,Dúfam, že sme ťa
nezobudili.“ Jemne sa usmial Zayn a spolu s ostatnými vošli do
vnútra.
,,Hlad vás predbehol.“ Zasmiala
som sa.
,,Tak v tom prípade,
ideme na lov !“ Zavelil Niall a už išiel otvárať dvere.
,,Počkaj ! A kam to
vlastne chceš ísť ?“ Opýtala som sa ho.
,,No reštaurácia v hotely
už bude asi zatvorená, ale v meste sa určite niečo nájde.“ Povedal, akoby
takéto situácie riešil denne.
,,Aj keď som hladná nechcem
Paulovi spôsobiť infarkt. Keď nás tu nenájde, je po nás.“ Skonštatovala som.
Veď len teraz som prišla a preto si nechcem narobiť problémy už hneď na
začiatku. A ani potom.
,,Neboj sa. To je v pohode.
Veď, čo sa môže stať ?“ Veselo vyhlásil Niall a ostatní s ním súhlasili.
Teraz som už nemala šancu a tak som si pozbierala veci a poslušne som
ich nasledovala. Dorazili sme do nejakého McDonaldu a do sýtosti sme sa najedli.
S plnými žalúdkami sme sa vybrali späť do hotela a keď som potichu
zatvorila dvere izby, spadol mi kameň zo srdca.
Všetko nám vyšlo. Teda,
aspoň tak to som si myslela, keď som išla spať. Na rannej porade nás Paul
prefackal s fotkou, ktorá zdobila stránku novín. Boli sme na nej všetci
šiesti ako tlačíme hamburger do hlavy. Dostali sme jasno najavo, že s veľkým
šéfom sa nemáme zahrávať. Vysvetlil nám, že je tu na to, aby sme ho poslúchali
aj keď toto sme vedeli aj bez toho aby nám to pripomínal.
Aj keď to asi nebola
pomsta, náš celodenný program tak vyzeral. Okrem prestávky na obed a večeru
tam nebola ani sekunda na oddych. Začalo to nekonečným natáčaním jednej TV show,
v ktorej išlo vlastne o predstavenie mojej maličkosti. Zistila som,
že o mne už čo-to vedeli, no stále mali otázok ako päťročné deti. Všetky
otázky sa točili okolo mojej rodiny, školy, vystúpenia na turné a samozrejme
Zayna. V niektorých otázkach ohľadom nášho vzťahu mi pomohol, čo bolo
určite dobré, pretože povedať všetko nie je určite najlepšie a nechať ľudí
myslieť si svoje nie je tiež dobré. V tej chvíli som bola rada, že tam nie
som sama.
Po natáčaní prišlo na
rad fotografovanie. Staylistky boli rady, že po takom dlhom čase sa môžu opäť
vyblázniť na dievčati a ani sa to nesnažili skrývať. Ak by to bolo na
nich, tak na každej fotke som oblečená inak. Ten pocit, predvádzať sa tam pre
fotoaparátom v krásnych šatách, bol naozaj skvelý. Celé fotenie som si
užívala, no liezlo mi na nervy to neustále prezliekanie sa. Kým sa všetci
zhodli, ktorá farba mi pristane viac, musela som zo seba aspoň 10-krát zhodiť
nejaký kus oblečenia. To bol môj problém. A fotograf mal zase problém s tým,
že som sa ani na jednej fotke nedokázala tváriť normálne, čiže vážne. Stále som
sa musela smiať na tom, ako sa za fotografovým chrbtom vyškieral Zayn spolu s ostatnými.
Všetci piati ma rozptyľovali a hlavne Zayn. Nedokázala som sa sústrediť a ani
na sekundu som nevedela rozmýšľať nad ničím iným ako nad ním.
No a z tohto môjho
prvého pracovného dňa som usúdila, že to tu bude naozaj pestré. Bude to o zážitkoch,
smiechu, ľuďoch a tej najlepšej spoločnosti na svete. Teším sa na to, ako
to bude pokračovať.
Stella na natáčaní
fajnovoo :D dalsiu cast poprosim :D
OdpovedaťOdstrániťsom rada že sa páčilo :*
OdstrániťOjojojoj sup sup dalsiu!:-) a je to DOKONALE a uzasne a krasne a nadherne:-)
OdpovedaťOdstrániťa ďakujem ;) posnažím sa čím skôr dať ďalšiu :)
Odstrániťjaaa chceeemmm poookráááčkooo...ten riaditeľ, no ja som skončila...tlieskam tu ako retardovaný tuleň, čiže fáza po totálnom výtleme :D jóój, keď si predstavím ako sa tích 5 krumpiel vyškierajú za fotografom, tak by som sa vôbec nevedela tváriť vážne :D teším sa na ďalšiu časť, je to dokonalé :))
OdpovedaťOdstrániťriadieť je pán :D ale nie ....
Odstrániťja sa ani pri myšlienke na nich neviem tváriť vážne, so ....
ale dakujem za pochvalu ;)
:*