Helium Hearts

Prvá jednodielka z mojej tvorby. Ááááááááááá, dúfam, že sa bude páčiť ;) 

Napadlo ma to pri pesničke takže sa to aj tak volá.
Prajem pekný zážitok z čítania :* xx

Prešlo 365 dní a ja som znova tu. Malý domček na pláži ma znova s mojou rodinou privítal v spoločnosti slnečného počasia. Vošla som do svojej maličkej izby a zhodila cestovnú tašku na precízne ustlanú posteľ plnú vankúšov. Horúčava ma donútila zopnúť si vlasy do drdola, zhodila som zo seba aj hnedý sveter, ktorý ma hrial celú cestu v aute. Bosá som prešla lakovanými parketami, ktoré zavŕzgali po každom mojom kroku, otvorila som dvere a vyšla na balkón, ktorý mám spoločný s bratom.

„Lucy, nože mi poď pomôcť pripraviť stôl.“ zvolala mama z prízemia. Zavrela som dvere na svojej izbe a zdolala schody po dvoch držiac sa zábradlia. Z nie veľkej ale útulnej kuchynky sa dalo prejsť rovno na zadný dvor. Stačilo zdolať tri dlhé a široké schody, na ktorých som od mala hrala karty s bratom. Na ratanový nábytok putovali taniere s obrúskami aj pohármi. Otec s bratom vytiahli gril a mama nad nimi krútila hlavou. Nestihli ho ani umyť no už tam hádzali uhlie. Zachichúňala som sa na tom, ako ich mama karhala. Z vedľajšieho domu sa k nám pridala ďalšia rodina, mali jedného syna. Ako náhle sa k nám dostavili, vyslúžila som si štípance na lícach a skonštatovanie, ako som sa za ten rok zmenila.

„Nie ďakujem ujo, ja už mám dosť.“ Odmietla som tretiu porciu grilovaných stehienok a odkvacla na hojdacej sieti. Po pár minútach sa ku mne pridal môj súrodenec s jeho kamarátom a zaprisahali sme sa, že už nikdy viac nevezmeme do úst gurmánsky výtvor našich otcov. Túto vetu si hovoríme každý rok, lenže dlhá cesta, hlad a nedočkavosť nám vždy prekazia plány.

„Je mi trochu nevoľno, idem sa poprechádzať.“ Pošepla som otcovi kým na grile kliešťami pretáčal klobásky. Podľa mňa boli čierne ako uhoľ a nejedlé, no podľa neho pekne prepečené.

„Nechceš tabletku ? Určite si toho veľa zjedla.“ Určil mi diagnózu. Ocinko, rada by som ti povedala že je to z tvojich lahodných pochúťok, no tým by som ti zničila ilúziu o tom, že vieš grilovať.

„Budem v poriadku, jedna prechádzka to spraví.“ Usmiala som sa vtisla mu bozk na líce. Sľúbila som, že sa vrátim skoro.

Na terase sa mi sušili tramky, ktoré dostali svieži kúpeľ v mori vďaka môjmu skvelému bratovi. Vraj si myslel, že sú to jeho. Je síce pravda, že mám skoro rovnakú veľkosť nôh ako on, ale to ho neospravedlňuje. Rovnako som pred ním ukryla pod kreslo aj knihu, ktorú by použil na rozloženie táboraku ako pred rokom.

S radosťou som sa rozbehla smerom od domu a zacítila jemný vetrík ako sa mi vplieta do vlasov. Stará rozopnutá košeľa sa mi taktiež vlnila okolo bokov. Predo mnou sa ocitol nádherný západ slnka, lúče sa odrážali na hladine mora a za 14 dní, ktoré tu strávim si nenechám újsť ani jeden západ slnka.

Príjemné teplo, ktoré vystriedalo nepríjemnú horúčavu mi hladilo zmysli, rovnako aj žalúdok. Správal sa už lepšie a nevydával rôzne zvuky. Po čase sa mi zažiadalo zacítiť na koži piesok. Tramky putovali z mojich chodidiel do rúk a prsti som si ponorila do teplej hmoty čo najhlbšie. Uvedomila som si, že zvyčajne tak ďaleko nechodím. Bolo tam však veľmi pekne. Breh lemovali novšie domy, obité svetlým drevom a zastoknutými svetlami v piesku vedľa schodov. Myseľ mi povolila tu ešte chvíľku zostať. Prezerala som si okolie a na chvíľu sa mi zazdalo, že sa niečo neďaleko mňa mihlo.

Zdalo sa mi dobre. Neďaleko mňa sa objavila chlapčenská postava. Nebolo ju vidieť príliš dobre no svetlá z domov mi dovolili zreteľne rozoznať, že mal vyhrnuté nohavice s bielym tričkom a piesku sa dotýkal bosými nohami rovnako ako ja. Pozeral sa na oblohu a zrejme čakal, kedy výdu hviezdy. To isté robím ja, ak nemôžem v noci spať. Pár minút na to, ako som sa naňho pozerala sa pozrel mojim smerom on. Pohľad som hneď odvrátila no znova som prahla túžbou sa naňho pozrieť. Čas na mobile mi ohlasoval, že som preč už dve hodiny. Bol už najvyšší čas sa zodvihnúť a vrátiť sa späť. Svoje kroky som namierila domov, no najprv som musela prejsť okolo neznámeho. Odhrnula som si pramene vlasov, ktoré mi vietor vhadzoval do očí a malými krokmi som sa približovala. Bol odo mňa nie veľmi ďaleko, no zároveň nie príliš blízko. Snažila som sa okolo neho nenápadne prešmyknúť no nepodarilo sa.

„Dobrú noc.“ Ozvalo sa spoza môjho chrbta. Na chvíľu som zmeravela. Cítila som, akoby to povedal s úsmevom. Slnko už nebolo vidieť. Tma si podmanila celú pláž a on tam stál s rukami vo vreckách a očami hľadiacimi do nebies.

„Dobrú.“ Odpovedala som taktiež s úsmevom. Prešla som pár krokov a zvyšnú cestu domov som si zabehla. Sama som nechápala prečo. Akoby sa ma niekto snažil chytiť. Na terase som sa zložila, nedokázala som chytiť dych. Navyše som nebola zvyknutá utekať takú diaľku. Väčšinou som bola na telocviku tá, ktorá beh nepreferovala, no zámerne sa mu nevyhýbala.

„Je ti už lepšie ? Ak by si niečo potrebovala, zbehni na prízemie, rozumieš ?“ vysvetľovala mama zatiaľ čo som ukladala riad do poličiek a ona vyhadzovala zvyšky z večere.

„Som v poriadku mami, je mi fajn.“ Uistila som ju a popriala jej dobrú noc. V pyžame som sa zhodila do postele a cez otvorené okno do korán som sledovala nočnú oblohu. Ešte pred tým, než som zaliezla medzi vankúše som skonštatovala, že nenávidím, ak sa mi niečo zamotá do hlavy. Napríklad ako ten chlapec. Vždy sa mi niečo v hlave zasekne a neskôr to nemôžem vytriasť von. S týmito myšlienkami som strávila prakticky celú noc, kým som nezaspala.

Takto to prebiehalo každý večer. Prechádzku približne kilometer a pol dlhú som si dopriala po každej večeri. Musela som od seba odháňať brata, ktorému sa zachcelo chodiť so mnou. Odbila som ho komplikovaným myslením ženy o tom, že aj dievča ako ja potrebuje pár minút len samo pre seba. Každý jeden večer sa postavil pred svoj dom, naše oči sa striedali s úsmevmi. Až včera som zistila, že má blond vlasy.

Som tu už celý týždeň. Už 7 dní chodím skoro dva kilometre od domu kvôli chlapcovi, ktorého ani nepoznám. Nedozvedela som sa ani jeho meno a to kvôli mojej hanblivosti. Nejeden človek by mi povedal, že som sa zbláznila. Vlastne mi to ani nikto hovoriť nemusí, som si toho plne vedomá.

Pomaly som sa približovala k môjmu tradičnému miestu. Teplý vzduch prúdil všade okolo mňa a voda sa pomaly približovala k brehu. Kniha sa javila ako môj dobrý spoločník a už ma vítali aj čajky, ktoré krúžili nad mojim miestom. V ten deň som sa cítila zvláštne. Väčšinou sa vonku objavil po pár minútach no vtedy som ho čakala viac než hodinu. Čítať ma už omrzelo, bola už skoro tma, na maličké riadky v knihe som už nevidela a jeho stále nikde. Ešte desať minút a ak nie, padám. Zaťala som sa a rozhodla sa nedarovať mu ani o minútu viac.

„Čakáš na niekoho ?“ prihovoril sa mi niekto spoza chrbta. Nemám rada, ak sa ku mne niekto približuje spoza chrbta.

„Ahoj.“ Odpovedala som jednoslovne. Bola som celkom rada, že sa objavil a z toho som zrejme nemala slov.

„Neodpovedala si mi. Máš tu voľné ?“ hlavou hodil na miesto vedľa mňa. Prikývla som.

„Ak  odpoviem áno začneš si niečo namýšľať ?“ so skloneným pohľadom som mu taktiež položila otázku. Hanblivosť sa u mňa prejavuje už od narodenia. Nemám problém nadviazať nové priateľstvá no ak sa mi niekto skutočne páči, je to už o niečom inom.

„Myslím, že áno.“ Drgol do mňa lakťom s úsmevom na tvári.

„Z čoho tak usudzuješ ?“

„Chodíš tu každý jeden deň, už celý týždeň. Nemysli si, že som si nevšimol, ako sa na mňa pozeráš a ja ti to opätujem. Tak si aj v kútiku duše myslím, že tu čakáš na mňa.“ Vyceril zuby a konečne spod viečok odhalil svoje oči. Boli čisto modré ako more, pred ktorým sme sedeli s bosými nohami a vetrom vo vlasoch. Uhla som pohľadom, bolo zlaté ako sa na mňa s úsmevom a strojčekom na zuboch usmieva. Pripomínal mi malé dieťa, ktoré má pravdu, lenže mama alebo otec mu to nechcú uznať.

„Takže mám pravdu ?“ vopchal mi svoj pohľad pred tvár.

„Hm, možno. Teda čiastočne.“ Pokrútila som hlavou.

„Ako to ?“ nedal sa odbiť a vyzvedal ďalej.

„Je tu veľmi ticho, taký pokoj. Skvele sa tu rozmýšľa aj číta.“

„A nad čím tak uprene rozmýšľaš ?“

„Ako ti povedať, že sa mi páčiš.“ Vypadlo mi z úst bez rozmýšľania. Myslela som, že sa mi vysmeje rovno do očí a rozuteká sa to povedať buď svojim kamarátom alebo niekomu, kto tu s ním bol.

„Tak to nebude tak ťažké, pretože sa páčiš aj ty mne.“ Očami prešiel po mojej tvári a nakoniec mi vysypal plné dlane piesku na nohy. Teplá hmota schladila zimomriavky, ktoré sa mi preháňali po tele. Telefón so slúchadlami mi začal vibrovať vo vrecko. Šikovne som ho vybrala a moje odpovede zodpovedali typu „Hm, ehm...hej...uhm..jasné.“

„Prepáč mi, ale ja už musím ísť.“ Hodila som ho znovu do vrecka a postavila sa. Oprášila si šortky od piesku a môj spoločník sa hneď postavil so mnou.

„To je škoda.“ Svoju dlaň položil na moju ruku a znovu mnou prebehla elektrina.

„Maj sa pekne.“ Odstúpila som o pár krokov a zakývala mu.

„Počkaj, ako sa vlastne voláš ? Stretneme sa tu aj zajtra ?“

„Volám sa Lucy. A áno, prídem.“

„Ja som Niall.“ kričal z plného hrdla. Čoraz viac som sa mu vzďaľovala no on usilovne namáhal svoje hlasivky, aby zo mňa ešte niečo vytiahol.

„Dobrú noc.“ Zasmiala som sa a utekala domov za mamou.

Vonku sme spolu chodili už celý týždeň. Pripadalo mi to veľmi milé, že si vždy pre mňa urobil čas. Bol tu prekvapivo sám. Žiadni kamaráti alebo príbuzní, iba on. Devätnásť mal minulý rok v septembri, mal o rôčik viac ako ja. Boli sme čosi viac než kamaráti no neboli sme pár. Miestami mi to pripadalo ako letný úlet, na ktorý si každý z nás o tri mesiace nebude už ani pamätať. Lenže tam bolo niečo viac.

(http://www.youtube.com/watch?v=nzUj7KQGH4I)- Ak sa vám pesnička skončí, pustite si ju znova :)

„Tam je mesto. Tamto je maličká dedinka kde jedna pani predáva nájkrajšie kvety na svete a tamto je váš dom.“ Vysvetľoval mi a pritom rukou ukazoval na jednotlivé miesta keď ma druhou rukou držal okolo pliec.

„Neverím vlastným očiam.“ Skonštatovala som s hlavou položenou na jeho pleci. Sedeli sme na streche jeho domu. Priniesol aj termosku plnú čaju ktorý mám najradšej. Z nenazdajky to zo mňa vytiahol a priznal sa, že šiel tri kilometre do mesta iba preto, aby ho mohol dnes večer uvariť.

„Ver, zatiaľ ťa nesklamali. Som živým príkladom.“ Ukázal sa a rukou si prešiel po vlasoch vyčesaných dohora.

„Fandíš si.“ Prstom som ho štuchla do rebier. Keďže práve pil z plastového pohárika čaj, vylial si kúsok na šortky.

„Lucy ?“ príliš som ho nevnímala, rozhliadala som sa naokolo. Svoj pohľad som musela zastaviť pretože ma oslovil a poklopal po pleci.

„Áno ?“ usmiata som sa k nemu otočila. Nestihol mi odpovedať. Svoje jemné pery spojil s mojimi a v bruchu mi zažali lietať motýle z jednej strany na druhú. Cítila som sa ako v inom svete. Pripadalo mi to smiešne, že tu sedím s chlapcom, ktorého som stretla len pred týždňom ale pripadá mi, akoby som ho poznala už od narodenia. Prsty mi vplietol do vlasov a pohladil po líci.

„Prepáč mi ale už som to nemohol vydržať.“ Odhalil svoj strojček na zúbkoch a keby som v tom momente stála, určite by sa mi začali podlamovať kolená.

„Nič sa nestalo, pretože som to chcela urobiť aj ja.“ Odpovedala som pri pohľade do jeho očí.

„Môžem ti povedať moju predtuchu ?“ zvedavo som prikývla a čakala.

„Môžem ti povedať aj to, že ťa ľúbim ?“ nesmelo sa usmial.

„Už si to povedal.“ Darovala som mu bozk na pery a hneď sa odtiahla.

„Poďme sa prejsť.“ Navrhol a ja som to uznala za dobrý nápad. Pomohol mi zísť zo strechy a neskôr sme ruka v ruke kráčali po pláži. Bolo to kúzelné. Ak by sa mi to len snívalo a mňa niekto uštipol aby som sa zobudila, v živote by som to tomu človeku neodpustila.

„Lucy, Lucy, pozri sa na to.“ Pribehol ku mne s niečím podivným v dlani.

„No ja neviem, ty to vieš zaradiť ? Je to drevo alebo zviera ?“ znechutene som na to zazerala a Niallovi to zrejme prišlo smiešne. Smial sa zo mňa a určite to vzal do rúk naschvál, pretože sa bojím hocijakých príšerok.

„Zviera. Nevidíš tie rozkošné očká ?“ radostne mi popisoval stavbu toho živočícha.

„A ty ich vidíš ?“ pochybovačne som nad tým ohŕňala nosom.

„Skús sa toho dotknúť.“ Zákerne sa uškrnul a priblížil sa ku mne.

„Nie,to neurobím.“ Ustúpila som o pár krokov dozadu.

„Tak aspoň objím mňa.“ Roztvoril náruč a hneď som vedela, kam to smeruje.

„Nie, ty si sa toho dotýkal.“

„Veď ja ťa mám tak veľmi, veľmi rád.“ Rozosmial sa na celú pláž a rozutekal sa za mnou.

„Choď s tím odo mňa preč.“ Jačala som z celého hrdla a utekala pred ním. Moja šikovnosť nemá hraníc a prejavila sa aj vtedy. Ako som utekala pred pánom milujúcim zvieratá, potkla som sa o vlastnú nohu a prichytila sa, ako letím do vody. Niall sa smial z celého srdca. Až tak, že sa musel predkloniť aby nabral dych.

„Prepáč mi ale musím sa najprv dosmiať.“ Povedal a pokračoval v pučení sa. Kým on odberal kyslík do pľúc, pomaly som sa k nemu priblížila, potiahla ho za ruku a už ležal vo vode vedľa mňa.

„Vieš o tom, že si nebezpečná ?“ usmial sa a rukou mi špľachol vodu do tváre.

„Viem Niall, povedal mi to aj učiteľ plávania.“ Vyplatila som mu jazyk. Netrvalo to však dlho, ihneď som ho schovala keď ma pobozkal.

„Chceš tu ostať celú noc ? Nebude ti zima ?“ zodvihol sa a vzal ma za ruku k sebe domov kde mi dal svoju mikinu. Slušne ma odviedol až domov. Rozlúčila som sa s ním no keď som chcela už odísť, schmatol ma k sebe ešte raz a objal ešte tuhšie než pred tým.

„Chýbaš mi už teraz.“ Pošepol mi do ucha.

„Aj ty mne.“ Odpovedala som. 

„Slniečko, vstávaj. Haló.“ Ozýval sa hlas v mojej izbe. Nechcelo sa mi vstávať, bola som celá dolámaná.

„Je to niečo súrne ?“ vykukla som spoza deky.

„Máš tu list. Je na zemi, od koho si ho dostala ?“ vyzvedala mama no ja som o žiadnom liste nevedela.

„Ja neviem. Môžeš mi ho podať ?“ načiahla som ruku a vzala do ruky poskladaný papier.

„Čo by si si dala na raňajky ? Ak sa rozhodneš, budem v kuchyni.“ Usmiala sa a zmizla za dverami.

Papier bol úhľadne poskladaný. Bála som sa ho rozložiť, no niekde som nazbierala odvahu a pozrela sa na písmo, ktoré nebolo dievčenské.

Milá Lucy,

Zrejme by si odo mňa nikdy list nečakala. Asi nevieš kto ti to píše, no po nasledujúcich slovách to zrejme zistíš. Posledné dva týždne boli najkrajšie v mojom živote. Už keď som ťa prvýkrát uvidel stáť neďaleko mňa vedel som, že si niečím zvláštna. Zrejme to bolo tým, že si nezvyčajne energické stvorenie. Je to v dobrom slova zmysle, si úžasný človek, ktorého človek nedokáže nájsť na každom kroku no ja som to šťastie mal a spoznal som teba. Tento list ma neospravedlní. Musím odísť, je to náhle. Dúfal som aspoň, že sa s tebou rozlúčim ešte raz a osobne, no nepodarilo sa. Tak sa to snažím vynahradiť aspoň takto. Chcem ti ešte povedať zopár slov. Bál som sa ti povedať, že som sa do teba skutočne zaľúbil no odhodlal som sa to urobiť až včera. Je to aj tak lepšie, než by som ti to nepovedal vôbec. Ďalej ti chcem povedať, aby si si nechala moju mikinu. Nemusíš ju nikam vraciať, ani k môjmu domu. Chcem, aby si si ju nechala. Bola to moja najobľúbenejšia a aj preto som ti ju daroval. Myslel som si, že by ti ma niečo mohlo pripomínalo. Si veľmi veselé dievča, s chybami ktoré sa mi na tebe páčia a ktoré som spoznal. Tvoj úsmev mi rozžiaril celý deň a tvoj pohľad ma skladal do kolien. Veľmi dúfam, že sa na mňa nehneváš. Dúfam, že sa spolu ešte niekedy pozrieme na tvoj obľúbený západ slnka. Navždy si ťa budem pamätať a ostaneš v mojom srdci, ako moja prvá láska. Snáď sa na tomto čarovnom mieste stretneme znovu o rok, možno o pár rokov. Ešte niečo, ak toto čítaš znamená to, že môj rebrík ešte nezožrali termity, strecha nad vašou terasou sa podo mnou nezlomila a tvoje okno bolo otvorené, tak ako každú noc. Áno, viem to. Prechádzal som sa okolo tvojho domu ne jednú noc. Nemohol som spať a premýšľal som práve o tebe. Do posledných slov by som chcel pripojiť dve výnimočné. Také, ktoré môžem konečne povedať priamo od srdca. Ľúbim ťa.

                                  Tvoj Niall.

Z očí sa mi začali valiť slzy. Ľahká deka ich vpíjala do seba a vo svojej dlani som žmolila papier s jeho rukopisom. Nebola som naňho nahnevaná. Vedela som, že musel odísť. Bolo by to iné, ak by sa mi aspoň nesnažil vysvetliť to. Lenže on to urobila a ja som vedela, že som sa po prvýkrát zaľúbila. Neskôr sa na tvári mihol aj úsmev. Pripadalo mi to ako vystrihnuté z nejakého filmu, také nereálne. Lenže tentokrát sa to odohralo práve mne a do svojho srdca som si taktiež zapísala ja jeho a aj toto leto, na ktoré do konca svojho života nezabudnem.