Pre silný dopyt som to sem hodila skôr :D (AJČ :D)
Táááááááááááákže, dospela som k rozhodnutiu !
Nie, nie je to nič hrozné. Len už viem, čo s týmto blogom. Neprezrádzam, uvidíte sami približne od mája :)
Ďakujem veľmi pekne za vaše priania a všetko ostatné. Pomohli ste mi. Véééľka vďaka.
Nová časť pre Vás :) xx
„To je to dievča !“ začula som odniekiaľ zakričať vysoký
hlas. Po celom tele mi nabehli zimomriavky, pretože nejaké dievčatá sa
k nám blížili svetelnou rýchlosťou s plagátmi. Danielle zúfalo
búchala na dvere. Vyľakane som zvýskla, keď ma nejaká pevná ruka stiahla dnu
a zavrela za mnou ťažké kovové dvere.
„Čo tak búchať s Danielle na dvere ako o život ?“
navrhol Niall s úsmevom a odmotal svoju ruku od môjho pásu.
„Ja..no...“ koktala som sa
prstami gestikulovala snažiac sa premietnuť si znova blízku minulosť spred
niekoľkých sekúnd.
„Super okuliare, kde si ich
kúpila ?“ nadšene zvolal a prehliadal si ich.
„V optike, Niall. V optike.“
Zaškerila som sa.
„Nosíš okuliare ?“
s prekvapením v hlase zhodnotil. Prikývla som kým si ma zaujato
prehliadal.
„Páni, sú pravé.“ Ohodnotil po tom, čo mi po
nich ukazovákom poklopkal a vytešene zaplesal svojim hlasom.
„Na to si zvykneš, Beth. Niall,
kde sú ostatní ?“ Danielle mi bezproblémovo objasnila moju budúcnosť
a s rukou, ktorou objímala moje plecia sme spoločne prešli do nejakej
miestnosti, kde boli chalani poukladaný ako cínoví vojačikovia na sedačke.
Samozrejme okrem Harryho. Jeho asi nalíči Marissa a to tak, že z neho
maskérka bude lopatou zoškrabovať to svinstvo, akoby sa postavil k domu,
ktorý sa bude o niekoľko minút búrať.
„Ty si Beth ?“ strhlo ma, keď sa
niekto dotkol môjho pleca. Zvyčajne sa začnem rozháňat s rukami všade
okolo seba. Našťastie som to tento krát potlačila, pretože by som to asi potom
bola, ktorá by to schytala.
„Hm...A vy, alebo ty ?“ ocitla
som sa v miernom pomykove. Dievča, alebo lepšie povedané žena
s bielymi vlasmi a milým úsmevom sa ku mne prihovorila držiac
v náručí malé dievčatko s fontánkou a cumlíkom v ústach.
„Ja som Lou, maskérka. Louis mi
už o tebe veľa hovoril.“
„Ahá.“ Prikývla som. Louisa hlava
sa jemne naklonila a vycerila zuby zatiaľ čo vlasy mal zopnuté sponou
a cez hruď mu prechádzala farebná plachtu.
„A kto je tento drobec ?“
prihovorila som sa dievčatku, jemne unavenému a zívajúcemu.
„Moja dcéra, Lux. Podáš Beth ruku
?“ Lux sa jemne pomrvila a zodrala sa z maminých rúk na zem.
Rozutekala sa, na prahu sa potkla no akoby sa nič nestalo sa zodvihla
a bežala ďalej.
„Tak asi nie.“ Skonštatovala som.
To všetko predstavovanie sa každému bolo už otravné. Nie žeby som nechcela
spoznať nových ľudí, len to bolo na môj vkus rýchlo a naraz. Zaujato som
skúmala všetky tie prípravky na stolíku, ktoré Lou používala. Danielle som
v miestnosti nevidela, k tomu ani Liama. Iba Zayn sedel na gauči, so
spadnutou hlavou na bok a spal.
„Ak sa tu nudíš, choď sa prejsť
po aréne. Nikomu to nebude vadiť.“ Usmial sa Niall a mávol rukou.
„Mohla by si dať pozor na Lux ?
Videla som Josha ako ju mal na rukách, takže bude niekde pri ňom.“ Pripomenula
Lou.
„Jasné, prečo nie ?“ bez
vysvetlenia, kto je Josh som vyšla z miestnosti. Pri dverách som
vyfasovala visačku s prečiarknutým krížikom a mojim menom. Oni na mňa
už boli pripravení ? Prešla som po nejakej nekonečnej chodbe, zabočila rôznymi
uličkami a dostala sa nevedno kam. Nejaký muž so zavalitou postavou ma
pozdravil a oslovil menom. Vraj sa volá Paul, šéf ochranky. Je nanajvýš
divný pocit ak ma každý pozná, no ja nikoho. Neďaleko odo mňa som počula
rozkošný detský smiech. Vykukla som spoza rohu a uvidela Luxinu kapucňu
keď vbehla do nejakej miestnosti. To vážne niekto nechá tak malé dieťa bez
dozoru behať po aréne ? Alebo je už na to tak zvyknutá, že sa vie aj sama
orientovať ?
„Lux ?“ nesmelo som ju oslovila.
Nebolo kedy a už predo mnou utekala preč. Rozutekala som sa za ňou do
uličky za rohom no namiesto dupotu jej nôh som začula hysterický ženský výkrik.
„Čo to je ?“ Marissa sa opierala
o stenu, vystrašeným pohľadom zazerala a ukazovala prstom
s nalakovaným nechtom na Lux, ktorá stála pri jej nohách a ťahala ju
za kabelku. Podišla som k nej a vzala ju na ruky. Našťastie
neprotestovala ale začala sa hrať s mojim vrkočom.
„Nikdy v živote si nevidela
dieťa ?“ posmešne som sa opýtala s náznakom irónie v hlase. Veľmi sa
jej to nepáčilo. Zareagovala na to skrúteným obočím ako vlna na pláži
a prehodila váhu z jednej nohy na druhú.
„Jasné, že áno. Prosím ťa, na
tvojom mieste by som sa vykašľala na opateru nejakého dieťaťa a radšej si
našla niečo iné na zábavu. Možno nákupy ?“ s nadvihnutým nosom si ma
premerala od hlavy po päty. Následne odcválala a zadkom vykrúcala tak ako keď
ja točím kohútikom v kúpeľni. Zhlboka som sa nadýchla aby som strávila
tento kus nepriamej urážky a vykročila s malým dievčatkom na rukách
k ostatným.
„Nejaká naštvaná.“ Podpichol do
mňa Harry, keď vyšiel z maskérne. Nastavil ruky a Lux sa
k nemu hneď driapala. Aspoň, že ona sa vie normálne správať.
„Radšej sa k tomu
nevyjadrujem, pretože by si ma asi umlátil do zeme s všetkými urážkami, ktoré
by ti zišli na um.“ Odsekla som načínajúci sa rozhovor s mojim úhlavným
nepriateľom číslo jedna a uvidela Dan predo mnou spolu s Liamom ruka
v ruke. Dúfala som, že sú do seba tak zahľadení, že si ma ani nevšimnú.
„Jé, Beth sa spoznala s Marissou.
Skritizovala ti tvoj prístup k nej alebo rovno celú osobnosť ?“ s úškrnom
sa opýtal Liam, keď ma uvidel so zovretými päsťami udržiavala hnev v sebe.
„Ja nechápem, ako mi mohla
pripadať milá.“ Šomrala som. „A nechcem sa o tom rozprávať.“ Odsekla som
s dlaňou pred jeho tvárou a pochodovala dopredu. Rozrazila som nohou dvere
do maskérne, kde ma cúvlo, keď som uvidela Marissu pri zrkadle
s našpúlenými perami. Prevrátila som očami, vzala si tašku a nechala
ju naďalej sa unášať vo svojej kráse.
„Beth, opačným smerom.“ zahlásil
Louis keď ma potiahol za ruku a viedol za sebou.
„Jasné !“ prikývla som, zvrtla sa
na päte a odkráčala k rohu, kde ma už čakal Danielle s Lou.
Spoločne sme prešli až do sekcie pre tých divných ľudí ako som napríklad aj ja.
Zdalo sa mi až neskutočné, ako tie faninky dokázala jačať a pišťať
z celých síl. Danielle si pospevovala, držala ma za ruku a nakoniec
sme spolu aj mávali. Jej energia sa nedá udržať na uzde, musela som sa jej
podvoliť. Marissa sa pri nás pre istotu ani neobjavila. Večer celkovo prebehol
rýchlo. Ani som sa nenazdala, už som sa viezla v dodávke spolu
s ostatnými. Posadila som sa čo najviac dozadu, aby ma nikto nerušil pri
písaní odpovede Mattovi. Skomponovala som správu v tom zmysle, že nemám
problémy s nedeľnou prechádzkou.
„Deje sa niečo ?“ starostlivo sa
ku mne predrala Danielle a posadila sa na vedľajšie sedadlo.
S úsmevom na perách som pokrútila hlavou.
„Tá baba ti niečo urobila, že ?
No počkaj, už mám v hlave plán.“ Rukami načrtla svoju víziu vo vzduchu.
Zasmiala som sa na celé auto pri jej ničiteľskom výraze.
„Nie, nie s ňou je to fajn.
Nič mi nespravila.“ Ukľudnila som jej pocity nabudeného Ramba.
„Dobre, ale ak ti niečo urobí,
všetko mi povedz. Platí ?“ nastavila malíček a tým potvrdila, že to myslí
smrteľne vážne.
„Tak fajn.“ Spečatili sme náš
medzinárodný záväzok voči obojstrannej pravdovravnosti a so smiechom ma
znovu na moju prosbu nechala samú. Hlavu som si oprela o okno
a rozmýšľala, čo sa z toho milého chlapca, ktorý sa tak snaží urobiť
dojem, nakoniec vykľuje.
Nasledujúci deň
„Nie, nemôžeš opustiť toto
vozidlo !“ zvýskla som na Zayna, ktorý sa chystal otvoriť dvere na aute. Stŕpol,
keď som zjačala ako hysterická ženská na výpredaji keď vidí, že niekto berie
z výkladu posledný pár jej obľúbených topánok. Jedine ja môžem zapadnúť
v zápche s Harrym a Zaynom cestou z nákupu. Akoby sa nedalo
vydržať bez roztoku do očí. A tie už menej otravné okuliare ešte stále
spokojne spočívali na mojom nose. Už mi nepripadajú tak hrozné, dokonca sa mi
začínajú páčiť.
„Môže.“ Prehovoril Harry. Keby
aspoň raz vystihol tú situáciu, kedy má držať ten podrezaný jazyk za zubami.
„Pozri, môj byt je odtiaľto len
jednu ulicu. Nebudem tu sedieť ešte tri hodiny, kým sa odtiaľto pohnete.“
Z jeho tónu hlasu som cítila posmech. Je nepekné takto sa zabávať na
cudzom šťastí v nešťastí.
„Chceš ma tu nechať s ním ?“
prstom, aj keď sa to nemá, som ukázala na spolujazdca sediaceho vedľa mňa.
„Vieš čo by dali ženy za to, aby tu so mnou mohli sedieť
v zápche ?“
„O tom sa pozhovárame neskôr. Zayn, nemôžeš ma tu len tak
opustiť.“ Nahodila som znepokojený tón v hlase aby sa mi ho podarilo
presvedčiť. Darmo, aj tak si ten tvrdohlavec stál za svojim.
„Nič ti neurobí, tak nanajvýš od teba vyšťaví čísla tvojich
kamarátok, nechá hrať jedno cédečko kým ti nevypadajú vlasy od zúfalstva a nič
viac.“ Mykol plecom a obliekol si mikinu.
„Tvoje argumenty sú tak povzbudivé a plné šarmu.
Ďakujem ti Zayn, si fakt kamoš.“ Harry si odopol pás aby sa mohol nahnúť
k zadným sedadlám.
„Robím to pre len a len teba. Opúšťam vás, drž sa
Beth.“ Tľapol mi po pleci a rozstrapatil vlasy.
„Zayn...Zayn !“ zakričala som na neho cez okno vystrčená von
možno aj do pol pása.
„Aké cédečko si zapneme ?“ s arogantným úsmevom sa
prehrabával obalom a na jediné čo som sa zmohlo bolo to, že som si vyzula
topánky a prekrížila nohy do tureckého sedu.
„Nemám ani len tušenia, čo počúvaš.“ Odpoveď bola stručná.
Pred pár dňami, keď som prišla domov, som počula ako si niečo spieval spolu
s hudbou pustenou tak hlasno, že som sa čudovala, že okna ostali stále na
svojom mieste.
„Niečo rýchlejšie ?“ zašomral len tak pre seba.
„Chceš aby ti čas so mnou zbehol rýchlejšie ?“
„Ty ma tak poznáš. Normálne mi čítaš myšlienky.“ Dojato,
s imaginárnou slzou na krajíčku prehovoril a rukou na mieste, kde sa
nachádza srdce prehovoril.
„Páni, nechceš náhodou, aby som si kúpila guľu
a veštila ?“
„Ak ti to vynesie na vlastný byt, kúpim ti aj desať. Plus
tie handry k tomu.“ Ironicky sa zaškľabil načo som mu len vyplazila jazyk.
Do prehrávača vopchal cédečko a prepínal pesničky jedna radosť.
„Magor.“ Zvolala som s miernym smiechom keď som počula
ako nadáva na prehrávač. Pomrvila som sa na sedadle a snažila si nájsť
správnu polohu aby som sa cítila pohodlnejšie než doteraz. Autá okolo nás
nedočkavo vytrubovali, vodiči vykukovali z otvorených okien snažiac sa
zistiť, čo sa vpredu stalo.
„Všimla si si to ?“ miernym hlasom
a s podozrievavým výrazom v tvári sa opýtal.
„A čo by som si mala všimnúť ?“
„Že sme spolu asi pätnásť minút a nezabili sme sa. Je
to divné.“
„Nie je to divné, ja tomu hovorím sebakontrola.“ Poznamenala
som.
„Vždy všetko musíš skaziť.“ Ohrnul nosom.
„Samozrejme, všetko je moja chyba. Ty si absolútne perfektný
!“
„Je tak príjemné
počuť urážky, hlavne od teba. Nechceš to pozmeniť na nejakú lichôtku ?“ vyceril
zuby.
„A prečo ja ? Opýtaj sa Marissi. Zamávaš jej pred nosom
kreditkou a hneď bude sypať z rukáva všetky komplimenty a klady
aké jej prídu na rozum.“ So smiechom, ktorý sa chcel predrať na povrch ale bez
úspechu som mu ukazovákom ťukla do čela a zaplesala pri pohľade, že sa
kolóna o pár metrov posunula vpred.
„Tým naznačuješ čo ?“ rukami zvieral volant
a pravidelne povoľoval a sťahoval sánku. Vyzeral nejakým spôsobom
hrozivo, no na druhej strane mi to už divné nepripadalo. Zvykla som si.
„Absolútne nič.“ Nadvihla som rezignovane ruky. Akoby som
nič nepovedal ! Predsa mu nepoviem do očí, že je jeho priateľka potencionálna
zlatokopka a že ho využíva len pre peniaze a aj pre svoj pôžitok.
Síce, na druhej strane, by to nebolo až tak od veci. Ale ešte sa neznížim na
úroveň takých žien, ktoré vytrúbia všetko, čo majú na jazyku. Lenže aj ja by
som si mala začať opakovať tie časy, keď som sa učila zavrieť si ústa
v správnej a najvhodnejšej chvíli.
„No, len to povedz. Začala si tak to dokonči.“
„Nebudem nič dokončovať. Nemyslela som tým nič konkrétne tak
sklapni a šliapni na plyn. Máš zelenú.“ Rukou som sa rozohnala
a ukázala na semafor pred nami. Vo svojich hlúpych otázkach pokračoval aj
naďalej no úspešne som ho odbíjala svojimi argumentmi.
„Fajn, ja to z teba dostanem.“ Nadvihol obočie
a sústredene zatočil volantom doprava. Skrývala som smiech nad jeho vážnym
výrazom v tvári. Sem tam sa na mňa pozrel, no ihneď vrátil hlavu do
predchádzajúcej pozície a pokračoval v šoférovaní.
„Zastav mi tu, prosím ťa. Nejdem s tebou domov.“
„A kam ideš ?“ zbystrel.
„Nie si denník, ktorému sa spovedám môj milý.“ Usmial som sa
a odopla pás.
„Moja milá, ja na teba musím dávať pozor, ak na blízku nie
je Louis. Tak, hovor.“ Vyzval ma po tom, ako zastavil pri okraji cesty
a zamkol dvere, aby som nemohla výjsť skôr, než mi to dovolí.
„Idem sa prejsť s kamarátom. Stačí ?“
„Fajn choď, do jedenástej si doma.“ Zakričal za mnou
a skoro som spadla z obrubníka, keď sa mi do dostalo do uší.
„Večierku určuj svojej priateľke, nie mne.“ Zavrela som za
sebou dvere a s úsmevom mu odpovedala na jeho nemiestnu pripomienku.
„Drzaňa,“ pokrútil hlavou a mierne natiahol pery do
úsmevu.
Rýchlo naštartoval, pridával plyn a frčal preč. Pregúľala
som očami a vykročila k parku. Slnko sa pomaly chystalo zapadnúť,
vtedy je najkrajšie. Plno výskajúcich detí s rodičmi, poprípade ľudia
venčiaci svojich štvornohých miláčikov a samozrejme páriky šíriace svoje
neskutočné naradostnené pocity všade naokolo. Hovorím si, to sú všetci
zamilovaní ľudia tak otravní ? V hlave sa mi zrodila myšlienka, zrejme
neprislúchajúca mojej vekovej kategórií. Hojdačky boli prázdne, neobsadzovali
ich žiadna banda jačiacich detí. Tak prečo nevyužiť príležitosť ? Vyzula som sa
a kabelku zhodila vedľa tenisiek do piesku. Vyhrnula som si rifle
a posadila sa na kus plastu, ktorý držali dve železné reťaze. Jemne som sa
začala hompáľať a rozhliadala sa okolo, či neuvidím osobu, na ktorú tu
čakám. Meškal už asi desať minút. Stále som tŕpla, kedy po mne príde nejaká
mamička dieťaťa kričať, či mi pripadá normálne sedieť na detských hojdačkách.
Bosými nohami som prelievala teplý piesok pomedzi prsty a jemne sa
odrážala od zeme, keď do mi niekto priložil dlane na chrbát a viac ma
rozhojdal.
„Môžem aj silnejšie ?“ Mattov hlas som počula za svojim
chrbtom. Jemne som sa pousmiala, tak aby to nevidel.
„Takto je to fajn.“ Odpovedala som a s rukou
priloženou na čele som si zakrývala oči pred slnkom, aby som aspoň niečo
videla. Tradične biele tričko s čiernymi, dlhými rukávmi, riflami
a tramkami. Vlasy mal znovu vyčesané dohora a ale nie až tak, ako
Zayn. Boli pekné a jemne rozstrapatené.
„Prepáč mi, že som meškal. Opravoval som s kamarátom
auto a nejako mi čas zbehol rýchlejšie.“ Previnilým hlasom vysvetľoval,
pričom mi to bolo absolútne jasné pri tých čiernych šmuhách na krku.
„Nevadí ale chcela
som sa ťa opýtať, či ti nebude vadiť, ak ostaneme tu.“ Nevinným hlasom som sa
pokúsila ho nenaštvať.
„Ale toto nevyzerá ako prechádzka. Si si toho vedomá, že ?“
posadil sa hojdačku vedľa mňa a obmotal prsty okolo reťazí.
„Áno som a priznávam si aj to, že som lenivá.“
„Úprimná,“ uznal a pokračoval, „To si vždy tak akčná ?
Myslím to pohojdávanie, keď som ťa v bare pozoroval ani si veľmi
netancovala.“
„Mám to brať tak, že ma sleduješ ?“
„Nie, len ma baví pozorovať ťa. Si rozkošná.“ Pokrčil
plecami a mne sa do líc začala liať červeň.
„Aha.“ Usmiala som sa.
„Komplimenty neberieš príliš nadšene.“
„Nikto mi ich neskladal, preto na nich nie som zvyknutá.“
„Po čase si zvykneš, ver mi.“ Svoju ruku odtiahol
z hojdačky a položil ju na moju ruku, ktorom som sa pridržiavala na
čiernej plastovej sedačke. Prešla mnou elektrina, taká akú som už dlho
nepocítila. Iba raz, ale tú si rázne nepripúšťam.
„Takže ty opravuješ autá ?“
„Rýchlo meníš témy. Je ti nepríjemné hovoriť o tom, že
sa niekomu páčiš ?“
„Neodpovedal si mi, a to nemám rada.“ Objasňovať mu
moje stránky nie je moja najobľúbenejšia šálka kávy ale ináč sa s ním
nedá, ak si nechce dať povedať.
„Opravujem, ale iba ako koníček. A čo ty ?“ Naklonil
hlavu na stranu a na pravú stranu tváre mu pekne žiarilo slnko.
„Ja autá neopravujem. Nemám ani vodičák.“
„Nemyslím autá, ale nejaké koníčky.“ Zasmial sa z chuti
a ja som zostala mierne zahanbená. Počúvaj lepšie čo hovorí !
„Tak rôzne. Robím koláže z časopisov a rada
demolujem detské ihriská tím, že ešte s nejakým človekom posedávam na
hojdačkách, ktoré sa o chvíľu dolámu.“
„Môžem ti niečo povedať ?“ naklonil sa ku mne a prstom
naznačil aby som sa k nemu naklonila tiež.
„Páčiš sa mi a nechcem, aby si si myslela, že ťa nechám
len tak odísť.“ Šepol s neodolateľným úsmevom na tvári sledujúc moje pery.
„A môžem ti teraz niečo povedať ja ?“ priblížila som sa
k nemu ešte viac tak, že medzi nami bola vzdialenosť len niekoľko
centimetrov.
„Počúvam.“
„Utekaj.“ Zaškerila
som sa.
„Čože ?“ so smiechom položil otázku, ktorá bola úplne
zrejmá.
„Ste vy normálni ? Koľko máte rokov, dvadsať ? Dospelí ľudia
a sedieť na hojdačkách ? Choďte odtiaľ preč !“ zvolala babička
s troma deťmi okolo seba.
„Prosím ťa, poď už.“ Rýchlo som si cez plece zavesila
kabelku a brala do rúk tenisky. Matt ma ešte stále so smiechom na perách
chytil za zápästie a ťahal preč. Zrejme si nevšimol, že som si nestihla
obuť tenisky a že som s ním cez park bežala bosá a špinavá od
trávi, až kým sme nezastali na chodníku a jemu nezačal zvoniť telefón, až
ho pekne strhlo z nedávneho adrenalínového zážitku.
kuk na blog :)