Just Carry On

Voilááá :)  

Dopoludnie v Los Angeles bolo kúzelné. Topilo sa v slnečných lúčoch, ktoré pražilo na vašu tvár a nútilo vás do svojich úst dostať aspoň pár kvapiek vody. Pod oknami môjho bytu sa preháňalo nespočetné množstvo áut. Vlny v mori, ktoré som zazrela hneď z rána sa pomaly vlievali do piesku na brehu a znovu sa vracali naspäť. Tu som vyrastala, no je smutné, že odtiaľto odchádzam. Nemusím, no chcem. Zanechám tu kus môjho života, môjho detstva a spomienok. Kvôli tomu, že si vysokú dovoliť nemôžem, odchádzam. Zmena je život a ja túto zmenu podstúpiť chcem.

„No ták, zavri sa ! Poďme !“ hromžila som keď som sa snažila vopchať do kufra poslednú mikinu.

„Daj mi jeden dôvod, jeden veľmi dobrý dôvod, prečo tam ideš.“ Šomral Jake pritom, ako mi pomáhal baliť. Ja som si to ako vždy nechala na poslednú chvíľu. Väčšinou strávim hodiny chodením po byte, vyhadzovaním vecí z kufru a rozmýšľaním, či sa mi aktuálna vec, ktorú držím v rukách na mojej ceste zíde.

„Samostatnosť.“ Vyhŕklo zo mňa slovo, ktoré sa mi v hlave premieta už niekoľko mesiacov.

„Čo keby si tú svoju samostatnosť nechala výjsť na povrch niekde v inej časti Californie namiesto Európy ?“ vyškeril sa mi pred tvárou.

„Nie. Debatu tohto typu ukončujem, názor nezmením.“ Hodila som sa na kufor a vytiahla z neho ruku. Konečne sa mi podarilo dotiahnuť zips a zliezť z neho.

„Vieš, ak by si si tam nenapchala toľko cédečiek, vankúš a plyšáka, možno by sa ti tam zmestilo aj viac oblečenia.“ Arogantne poznamenal a roztvoril okno dokorán. Akoby nestačilo, že môj najlepší kamarát odmieta prijať myšlienku, že odchádzam na niekoľko mesiacov preč ešte mi k tomu aj trucuje rovno do tváre. Nedávno vyhlásil, že mi ani nebude odpisovať ne e-maily, to ma už vážne naštvalo.

„Veď to je na pamiatku.“ Zamračila som sa čapla mu rukou po hlave.

„Vážne si to nechceš rozmyslieť ?“ smutne na mňa zazrel. On stále nedokáže pochopiť, že ak sa pre niečo rozhodnem, stojím si za tým a nič na svete ma neprinúti zmeniť názor. Možno si ešte stále myslí, že je v mojom živote niečo viac, za čo ho považujem. V obývačke sa mi rozzvonil telefón. Jake som nechala v izbe, lakťami sa opieral o parapetu na okne a sledoval vonkajší svet.

„Ahoj. Už som na križovatke, mohla by si sa zviesť dolu k dverám ?“ zašvitoril otec do telefónu.

„Dobre, hneď som tam.“ Usmiala som sa aj keď to nevidel. Proste som sa tešila. Prácu som už mala zaobstaranú. Pracovať budem v jednom bare, snáď ma tam neroztrhajú v zuboch nespokojní zákazníci.

„Jake, nebuď taký.“ Oslovila som ho. Neotáčal sa, stále stál pri okne a nedaroval mi jediný pohľad, ktorí by ma rozveselil.

„Aký taký. Som proste smutný.“ Schopil do dlane rúčku od kufra a bez nadvihnutia nimi prešiel cez prah dverí na chodbu. S povzdychom som si vzala sveter a poskladaný ho ruksaku. Predpokladám, že v Londýne to nebude až tak horúca záležitosť. Obula som si svoje nesmrteľné conversi a dala sa do chôdze. Pripadalo mi to divné, keď sa niekto lúčil so svojim bytom. Ako napríklad vo filmoch, no až v tomto momente mi to prišlo reálne. Vážne mi to tu bude chýbať. Moje ranné kávy na balkóne a večerné prechádzky po pláži, keď mi voda pošteklila prsty na nohách a vietor vniesol do mojich vlasov sviežosť.

„Meškáš !“ zvolal z chodby. Z komody na chodbe som vzala letenku zastrčenú v pase a zamkla byt. Bez slov sme sa zviezli na prízemie. Nasadila som si slnečné okuliare a zabránila Jakeovi odísť, keď chcel preskočiť lavičku a odísť cez trávnik.

„Nechcem odísť rozhnevaná.“ Rukou som ho zastavila a chytila za zápästie.

„ Ja nie som nahnevaný. Je mi fajn.“ Odpovedal. Na parkovisku som už počula trúbenie čo znamenalo, že môj odvoz sa už zrejme dostavil.

„Len mi budeš chýbať. Už choď, aby si nezmeškala.“ Natiahol ku mne ruky a objal ma. Nebolo to úprimné objatie, aké mi zvykol darovať. Cítila som, že to robí nasilu, nie od srdca.

„Choď už.“ Zamával rukou. Nemala som už náladu ho presviedčať o tom, aby prestal trucovať. Proste som vytiahla rúčku od kufra, prevesila si ruksak na plecia a odkráčala svojou cestou. Len čo som sa otočila, už nestál na pôvodnom mieste.

„Aké máš pocity ?“ opýtal sa ocko po tom, čo mi vložil batožinu do kufra a zavrel ho. Posadila som sa vedľa neho na predné sedadlo a sledovala ako si zapína pás a otáča kľúčom v zapaľovaní.

„No asi tak ako človek, ktorý nikdy neletel lietadlom a sám ide na iný kontinent. Ale to bude v pohode.“ Mávla som rukou. Otočila som hlavu k oknu a bola celú dobu potichu. Nechcelo sa mi rozprávať, to si radšej nechávam do Londýna.

„Hlavne nezabudni, že ti budem volať. Možno ťa niekedy zobudím. Veď vieš, ten posun času.“ Otec ma oboznámil s jeho plánom.

„Dobre, budem čakať.“ Usmiala som sa a ťahala za sebou kufor.

„Ďalej s tebou ísť nemôžem.“ Povedal. Nie, nemôžem plakať. Potlačila som slzy v očiach a otca silno objala. Bude mi chýbať, zvlášť tie jeho kontroly bytu. Bude ťažké si zvyknúť, že sa musím spoliehať sama na seba. On za mňa už nebude môcť riešiť problém, budem to musieť robiť ja.

„Ahoj.“ Usmiala som sa a zamávala mu. Bez problémov som prešla kontrolou, s ruksakom som sa posadila na sedačky a čakala. A čakal a čakala a čakala. Bolo to nekonečné. Už som sa niekoľkokrát prichytila, ako sa mi zatvárajú oči. A to bolo ešte len jedenásť doobeda.

Mierne lenivá som sa nadvihla, keď ohlásili môj let. Letuške som podala letenku, s úsmevom mi popriala príjemný let a o chvíľu som už z lietadla pozorovala ľudí, ktorý pobehovali okolo a nosili batožinu dovnútra. Letušky prikázali zapnúť si pásy, poslúchla som a dala si do uší slúchadla. Nemala som poňatia kedy som zaspala, zobudila ma až letuška so správou, že pristávame. Na to, že letím prvýkrát to nebola najhoršia cesta. Nebolo mi všetko jedno. Po tele mi behali zimomriavky a ubíjala ma neistota, že otcovi známi, ktorí pre mňa mali prísť na mňa proste zabudli a teraz si niekde s vyloženými nohami popíjajú kávu. Zistila som, že nemám rada ten povik pri vystupovaní z lietadla kde sa každý niekam ponáhľa. Počkala som si, kým každý vystúpi a nasledovala som ich ako posledná. Natiahla som na seba sveter, slnko pomaly zapadalo a v nádeji, že ako vo filme uvidím tabuľku s mojim menom som ťahala za sebou kufor a pohľadom prebiehala po všetkých ľuďoch.

„Odkedy tak mladé dcéry ?“ opýtala som sa sama seba, keď som uvidela jedno dievča držať tabuľku s mojim menom a druhé dievča sa na mňa škerilo a poskakovala vedľa toho prvého dievčaťa s prstom ukazujúcim na tabuľku.

„To je ona, pohni kostrou.“ Zvolalo dievča s mierne zvlnenými vlasmi, milým úsmevom na tvári a ťahalo dievča s bujnými kučeravými vlasmi ku mne.

„Si Bethany Fletcherova, že ?“

„No áno. Ale to meno máte naopak.“ Ukázala som na tabuľu vyrobenú z papiera otočenú hore nohami. Bolo vtipné, že moje meno bolo napísané červeným rúžom, ktorý na perách malo aj dievča s tmavšou pokožkou.

„Mimochodom, ja sa volám Eleanor a toto je Danielle.“ Obe sa usmiala a objali ma. Takéto vrúcne privítanie som vážne nečakala.

„Hovorila som ti, že si to všimne.“ Šepla, ak si dobre pamätám Danielle Eleanor do ucha.

„Tak trochu sme sa ponáhľali.“ Oznámila Eleanor a vopchala si kartónovú tabuľku do veľkej kabelky.

„Že trochu.“ S červenkastou tvárou od smiechu sa Danielle odvrátila a rozosmiala. Prišli mi zlaté, navzájom sa poštuchovali a protivili si. Dúfala som, že s nimi strávim viac času. Zdali sa mi milé.

„Prestaň polemizovať !“ so zaťatými zubami prehovorila Eleanor.

„Nechaj ju, je iba nervózna z tvojho príchodu. Tak ideme za Louisom, poď.“ Mávla rukou a usmiala sa. Moment, tu niečo nehrá. Ja žiadneho Louisa nepoznám. Ten otcov kamarát sa mal volať Jonathan, žiadny Louis. Čo sa to deje ?

„Chvíľku, Louis ? Vy nie ste Jonathanove dcéry ?“ opýtala som sa nie mierne ale dosť zmätená a so srdcom v krku. Ešte ma tu niekto unesie !

„Nie ?“ nechápavo na seba zazreli.

„Vnučky ?

„Nie !“ znechutenejšie odpovedali až so sebou striasli.

„Pravnučky ?“ žobronila som aby to bola pravda no bolo stopercentne nepravdepodobné, že by mal Joanthan asi v desiatich dieťa.

„Moja pekná, tebe to nepovedali ?“ Danielle mi prstami prešla po vlasoch. S vypúlenými očami som sledovala Eleanor ako niečo ťuká do mobilu.

„Absolútne netuším čo sa to deje takže, môžete mi to niekto vysvetliť ?“ požiadala som ich no jediná, kto bola schopná venovať sa mi bola Danielle. Eleanor bola zaujatá telefónom, zrejme niekomu písala správu a bola značne podráždená. Zamračene sledovala palce prebiehajúce klávesnicou a ostošesť sa snažila niečo odoslať.

„Ja ti to vysvetlím. Ten predchádzajúci pán, Jonathan ?“

„To je nevlastný brat môjho otca.“ Odpovedala som.

„Áno, takže Jonathanovi sa vrátila domov dcéra, takže by ťa nemal kam ubytovať. Preto volal Louisovi, môjmu kamarátovi a jej priateľovi, aby ťa ubytoval u seba. Louis je jeho synovec, je to komplikované, lepšie ti to vysvetlí Louis.“ Zatrepotala mihalnicami a pohľadom upretým na mňa som sa jemne strácala v celej tejto situácií. To by môjho otca tak zaťažilo aby mi o tomto „menšom“ sťahovaní povedal ?

„Aha.“ Vydralo sa mi z hrdla.

„El, ako sú na tom s bytom.“ Otočila sa smerom, kde dievča sedelo na sedačke a zúrivo sa pozeralo natelefón.

„Vraj pokračujú. Jasne sme si včera vyjasnili, že to budú upratovať už od rána. Sú na to traja.“ Rozhodila rukami.

„Nevadí, ideme k nim.“ Zavelila Danielle. Stále som bola nejako mimo diania. Pripadalo mi to smiešne, že budem bývať v dome alebo možno byte s nejakým chlapcom, možno chlapom ale podľa výzoru Eleanor môže byť v rovnakom veku ako ja. Čo ak tam budú bývať ešte ďalší ľudia ?

„A aký je ten...“

„Louis ?“ doplnila ma Eleanor. Danielle sa posadila za volant, obe mi pomohli nasúkať batožinu do malého kufra Mini Coopra. Pri západe slnka sme sa viezli hlavný metom, bolo naozaj úchvatné.

„Áno, presne on.“ Vraj mám nejakého vzdialeného bratranca a ani o ňom neviem ? Zvláštne. Stále som si prezerala mesto mihajúce sa za oknami auta. Dievčatá ma posadili do stredu zadných sedadiel, vraj aby na mňa obe videli a aby sa im so mnou lepšie komunikovalo.

„Je to veselá kopa, rád niečo vyvádza. Ale je to skvelý priateľ, musím mu to uznať. Rád si robí z ľudí srandu, vyvádza rôzne žartíky a podobne. Lepšie bude, ak sa ti predstaví on sám. Hneď si to domyslíš, keď ho uvidíš.“ Hovorila Eleanor na jeden nádych. Obdivujem to dievča ako toho vie veľa povedať a koľko málo vzduchu na to spotrebuje.

„Konečná dámy.“ Vyhlásila Danielle. Zaparkovala neďaleko bytového komplexu. Vyzeral dosť luxusne, teda nevyzeral. On aj bol. Zavesila som si na plecia ruksak, vzala do ruky rúčku od kufra a potiahla ju za sebou až k výťahu, kde El, ako ju Danielle nazvala, stlačila tlačítko s označením siedmeho poschodia. Všetko bolo tak...čisté. Vyleštené, až som sa bála niečoho dotknúť.

„Od dnes, tvoj domov.“ Rozhodili obe rukami. Boli také vtipné. Aj keď ma nepoznali, snažili sa správať milo.

„My nie sme hotoví !“ zvolal chlapec po tom, ako otvoril dvere. V ruke držal mokrú handru, vlasy mal vyčesanú do jednej strany a na sebe prúžkované tričko s rifľovými šortkami. Pripadal mi povedomí, len som si nemohla spomenúť, odkiaľ ho poznám. Váu, žeby tým, že je to moja rodina ? Možno nejaká rodinná fotka, keď bol mladší ?

„Ahoj, som Beth.“ Vycerila som zuby a zamávala päticou prstov, kým on stál vo dverách tak isto vysmiatý od ucha k uchu ako ja. Asu to máme v rodine :)