Live with Love 30.

Ladies ♥

Som zvedavá, ktorá z vás to vydrží až do KONCA. Táto časť je momoriadne dlhá a preto, na znak toho, že ste prežili túto LEGEN...wait for it... DARY LONG PART ! zanechajte na jej konci krátky odkaz. (a nie je dlhí kôli tomu písmu, len sa mi ho nechcelo meniť ;) )

A nemyslite si, že som vás chcela zabiť tými dlhými rečami :* Mám vás rada :)

A ešte vás chcem upozorniť, že dej sa pohol do obdobia Vianoc :D Dokonca som predbehla aj letáky z TESCA ! :D

Tak vám želám príjemné čítanie :)

Pár dní pred vianočnými  prázdninami

Čím viac som premýšľala nad Zaynom, tým viac som prichádzala na nové skutočnosti ohľadom nášho vzťahu. Znie to zvláštne, ale vážne to tak bolo. Chýbal mi jeho úsmev, jeho bozky, objatia, dotyky, vôňa ... proste celý on. Cat všetky tieto moje pocity pomenovala jedným slovom. Láska. A presne toho som sa tak veľmi bála. Je pravda, že mi veľmi chýbal, ale ja som si až doteraz myslela, že je to len také kamarátske. Dúfam, že je to len tým obdobím Vianoc a že potom ma to všetko prejde. No zatiaľ ani netuším, čo všetko sa do nášho stretnutia stane.

Mala som posledný týždeň na to, aby som nacvičovala pieseň na vystúpenie. Profesorka bola so mnou spokojná, čo ma samozrejme tešilo, pretože inak by som sa s tým musela trápiť ešte viac. Už som sa strašne tešla na to vystúpenie, no zároveň som mala aj obrovský strach  z reakcie ľudí. Okrem profesorky tú pieseň ešte nikto nepočul v mojej verzii.

S El, Cat a Danny som sa prechádzala po zamrznutých uliciach Londýna. Vonku už bola tma aj keď bolo asi len päť hodín.  Ulice osvetľovali svetlá neónov, malé krehké snehové vločky mi padali do tváre a sem tam mi jedna spadla aj za krk. Studená vločka ma schladila tak, že až so mnou zatriaslo. Prechádzali sme okolo rôznych výkladov, v ktorých svietili rôzne vianočné postavičky a odvšadiaľ sa ozývala vianočná hudba. Všade navôkol bolo veľa ľudí, ktorí chceli zohnať darčeky na poslednú chvíľu. A ani my štyri sme na tom neboli o nič lepšie.

Keďže som sa chystala na Vianoce k našim, každému som chcela niečo priniesť. Strašne som sa na nich tešila, no nevedela som, že zohnať darček pre každého bude až taký problém. Pre Rayna to bolo jednoduchšie. Vošli sme do hračkárstva a potom, čo sme sa pokochali nad hračkami každého druhy, baby mi pomohli vybrať niečo pre môjho malého bračeka. Vybrať darček pre rodičov bolo už o čosi ťažšie no aj to sa mi nakoniec podarilo. No a čo sa týka ostatných, rozhodla som sa, že im niečo prinesiem z Nemecka. Letenku mám kúpenú o deň skôr ako začínajú prázdniny, takže dúfam, že niečo zoženiem. Už mi nechýbalo veľa. Stačí zohnať ešte niečo pre Nialla, Liama a El. No a ešte niečo pre Cat a Zayna. Neviem ako sa mi to podarí, ale bude musieť.

Nakoniec sme sa ovešané taškami natlačili do Starbucks. Zvláštnym spôsobom sme sa natlačili k stolu a objednali sme si niečo, čo by nás roztopilo. S babami sme ešte podebatovali o zimných výpredajoch, ktoré ešte len prídu. Nechápem ako už teraz na to môžu myslieť. Ja už mám z nakupovania nočné mory. Už od minulého týždňa beháme po obchodoch ako nejaké maniačky a stále zháňame niečo, čo aj tak nikde nemajú.

Keď už bolo dosť neskoro, zavolali sme si taxík pretože niektorých z nás zajtra predsa ešte len čaká škola. Pre mňa to už mal byť posledný deň školy v tomto roku. Tešila som sa, no zároveň som bola aj trocha smutná, pretože ma opäť čaká lúčenie, no tento krát prišli na rad baby. Teraz pre zmenu odchádzam len ja a hoci je to len na pár dní, neviem si ani predstaviť, čo tam budem robiť.

Pred odletom, na letisku

,,Budeš nám veľmi chýbať. A nieže si počas tých troch dní nájdeš nejakého Nemca.“ Smutne na mňa hľadela El s Dann, pričom ma upozorňovali na niečo, čo je viac ako nemožné.

,,To by ste chceli.“ Snažila som sa o úsmev a jednu o druhej som ich objala.

,,Keď sa budeš vracať, my tri budeme prvé koho zbadáš.“ So slzami v očiach povedala Cat.

,,No ták, Cat. Neplač mi tu. Budú musieť evakuovať letisko, kôli povodniam.“ Snažila som sa ju aspoň trocha rozveseliť.

,,A okrem toho, zajtra sa ti vráti Herold. Mala by si sa tešiť.“

,,Viem. Ale sľúb mi, že zavoláš.“ Ustarostene na mňa hľadela.

,,Zavolám. Sľubujem.“

,,Dobre. A už som ti vravela aby si mu nehovorila Herold. Nechápem prečo ho tak voláš. Veď nemá päťdesiat.“ Nahnevane zvráštila čelo.

,,Je to také formálnejšie a páči sa mi to.“ Silno som ju objala, posledný krát som im rukou zakývala a nasmerovala som si do lietadla. Odchádzam presne tak ako odišli oni. Z oka mi vypadla slza a za ňou pomaly stekala ďalšia. Nechcela som odísť. Chcela som tu zostať s babami. Chcela som tu s nimi počkať do zajtrajšieho večera. Chcela som tu počkať na neho. Mohla by som opäť vidieť jeho úsmev a jeho pevné ruky by ma zase objali. Cítim, že ak ho opäť uvidím, zistím ako sa veci naozaj majú. Konečne prídem na to, prečo ho nemôžem pustiť z hlavy. Prečo nemôžu byť veci také ako chcem ?Všetko je to také komplikované. A možno že problém je v tom, že chcem až príliš veľa vecí naraz. Ale čo je na tom zlé ?

 <-Stella keď odchádzala:

Zamyslene som si sadla do lietadla, zotrela som si posledné slzy a z tašky som si vybrala mp3 aby som už nemyslela na to všetko, čo ma tak trápi. Nakoniec som bola rada, že som po niekoľkých minútach zaspala. Zobudila ma až milá letuška, ktorá mi oznámila, že sme už pristali. Dosť som sa potešila pretože som bola pripravená na to, čo sa o pár minút stane.

Vyšla som z dlhého tunela do letiskovej haly a za sebou som ťahala kufor. Rozhliadala som sa na všetky strany a pomedzi všetkých tých ľudí som videla akurát tak ďalších ľudí. Vyzeralo to, že sa sem sťahuje polka sveta. Všetci do seba narážali a každý sa niekam ponáhľal. Ja som ako tak pokojne kráčala smerom k východu až som zbadala tých troch ľudí, ktorý majú rovnakú alebo aspoň podobnú DNA ako ja. Úsmev sa mi natiahol tak, akoby som mala v ústach obrovskú tehlu. Zrýchlila som krok a tesne pred mojou mamou som pustila z rúk kufor a tašku na zem aby som ju mohla objať. Bol to naozaj ten najlepší pocit byť opäť v náručí mojej milovanej mamy.

,,Ach, Stella. Zlatko, ako veľmi si mi len chýbala. Teším sa, že ťa mám opäť pri sebe.“ V očiach mala zopár sĺz, ale to bolo asi tým, že bola šťastím celá bez seba. Drvila ma vo svojom náručí ako hubku na riad až sa nakoniec dostala k materinskému skonštatovaniu.

,,Nejako si schudla. Nezdá sa ti ? Čo vám tam nedávajú jesť ?“ Pohľadom si ma premerala od hlavy až po päty.

,,Aspoň vidíš kam si ma poslala.“ So smiechom som pokrútila hlavou a objala som môjho malého milovaného Rayena. Už by som o ňom nemala hovoriť, že je malý. Za taký krátky čas dosť podrástol. Keď som sa k nemu otočila, chvíľu na mňa hľadel akoby ma nepoznal, no po troch sekundách to vzdal a na tvári sa mu objavil široký úsmev. Nakoniec som sa privítala s otcom, ktorý ma tiež skoro rozpučil vo svojom náručí. Pomohol mi s kuframi, ktoré potom naskladal do auta a pomaly sme sa viezli ani neviem kam. Akurát si pamätám, že moja letenka bola do Mníchova a ďalej som sa nestarala.

Keď sme prechádzali tmavými ulicami bolo vidieť, že aj krajinu, akou je Nemecko (nič v zlom),  zasiahla svetielková mánia. Všetky domy, ktoré som videla boli vysvietené a vyzdobené. Páčilo sa mi to. Asi po 15 minútach cesty sme zastavili pred malým domčekom v jednej tichej uličke. Raynaovi som pomohla zo sedačky a pomaly sme sa presunuli k dverám. Otec mi vzal kufor, mama otvorila dvere domu a rozsvietila svetlo v malej predsieni. Okrem toho, že aj tento dom svietil ako disco guľa, aj jeho vnútro malo vianočný nádych. Na zábradlí svietili farebné svetielka, na komode bol vianočný veniec, ktorý uprostred ukrýval sviečku a kam som sa pozrela bola nejaká vianočná postavička. Na to, že to tu zdobili bezo mňa, sa im to podarilo. Bolo to tu také útulné a čo je zvláštne, cítila som sa tu ako doma.

,,Kedy ste to tu vyzdobili ?“

,,V práci už máme voľno, tak sme sa rozhodli, že to tu vyzdobíme skôr aby sme mohli tráviť čo najviac času spolu. Prišla si predsa na prázdniny.“ Informovala ma mama zatiaľ čo vyzliekala Rayna.

,,Aha. Je to tu pekné.“ Nahlas som skonštatovala a vyzula som si zasnežené čižmy.

,,Som rada, že sa ti to tu páči. Dúfam, že sa tu budeš cítiť ako doma.“

,,A budem mať aj izbu ?“ Zvedavo som sa opýtala. Ak sa tu mám cítiť ako doma, čo sa už aj skoro stalo, musím tu mať aj nejaké miesto.

,,Pravdaže. Ak pôjdeš hore po schodoch, tak na konci chodby je malá izba, ktorá čaká len na teba.“ S úsmevom povedala mama a moje oči sa rozžiarili. Bola som zvedavá a tak som sa rozhodla, že sa tam zájdem pozrieť.

Pomaly som stlačila kľučku na dverách, rozsvietila som svetlo a čakalo ma milé prekvapenie. Každá stena malej útulnej izbičky mala inú farbu. Presne tak som to vždy chcela. Tie farby boli rozličné, no podľa mňa aj tak spolu dokonale ladili. Farebné steny boli vyzdobené kvetmi a viselo na nich zopár obrazov. V tej izbe bolo všetko, čo som chcela a potrebovala. Posteľ, malé kreslo, skriňa a komoda so zrkadlom. Tašku som zhodila na posteľ a ľahla som si hneď vedľa nej.

,,Tak čo ?“ Zrazu sa v dverách izby objavila moja mama. Aké je to zvláštne. Keď som bola na internáte, jediného človeka, ktorého by som čakala by bola asi Cat. A teraz je to mama. Tuším si na to budem musieť zvyknúť.

,,Tuším, že som sa tu už zabývala.“ Zasnene som jej odpovedala a naďalej som sa rozplývala nad mojou izbou.

,,Chceli sme ti to tu spríjemniť aspoň na tých pár dní, čo tu stráviš.“ S úsmevom povedala a sadla si vedľa mňa na posteľ.

,,A musím povedať, že sa vám to vážne podarilo. Vôbec som nič podobné nečakala. Myslela som si, že keď sem prídem, bude to vyzerať tak, akoby som tu bola len na návšteve.“

,,Ty nie si len obyčajná návšteva. Si naša dcéra a aj keby si sem prišla len na jeden deň, vždy budeš mať v tomto dome svoje miesto. Pretože tento dom je aj tvojím domovom a ty vždy patríš a aj budeš patriť do tejto rodiny. Na toto nikdy nezabudni. Ľúbim ťa.“ Z oka mi vypadla ďalšia slza a keď som sa posadila, mama si ma k sebe privinula a vtisla mi bozk do vlasov. Zotrela mi slzy z tváre a pohladila ma po vlasoch. Presne toto som potrebovala. Táto žena je jediný človek, pri ktorom nemusím hovoriť a ona presne vie čo potrebujem. Toto je presne to, čo mi po celý ten čas tak chýbalo a nikto mi to nemohol dať. Vždy som sa tvárila, že som silná ako čínsky múr, no vo vnútri som strašne túžila mať pri sebe svoju mamku. Znie to akoby som mala tri roky, ale je to pravda.

Neskôr sme si všetci štyria dali spoločne večeru, mame som pomohla umyť riad a zatiaľ čo ona ukladala Rayna ja som zavolala Cat, že už som tu. Potom sme si už len mi traja sadli do obývačky. Sedela som na zemi pred krbom, v ktorom pomaly praskal oheň, v rukách som mala teplý čaj a moji rodičia sedeli oproti mne a s radosťou ma počúvali. Rozprávala som im o škole, o nových priateľstvách a o tých najkrajších a najlepších zážitkoch. Bol to pohodový večer strávený v kruhu najbližších. A aj keď Rayen už spal, nebol odo mňa vzdialený niekoľko kilometrov, ale len zopár metrov.

Ak budú tieto Vianoce také ako tento večer, potom môžem už teraz povedať, že toto budú moje najkrajšie Vianoce.

Ráno ma zobudil strašný buchot, dupot a krik. Oči som mala stále zatvorené a snažiac sa nevšímať si ten hluk, otočila som sa na druhú stranu. Ako som tak načúvala tým zvláštnym zvukom, všimla som si, že sa približujú až nakoniec zdroj toho strašného hluku vpálil do mojej novej izby a vyskočil mi na posteľ. Už som to dlhšie nevydržala a keď som otvorila oči, predo mnou sa vyškieral môj milovaný brat s nejakou hračkou v rukách. Bol taký zlatý, no za toto nevhodné a pre mňa neprijateľné prebudenie som sa mu musela tak troška pomstiť. Začala som ho strašne štekliť až nebol schopný smiať sa. Bláznili sme sa ako kedysi.

Po príjemnom budíčku som si dala raňajky s mojou rodinou a okolo desiatej sme sa vybrali na moju žiadosť do mesta. Musela som dokúpiť zopár darčekov a tak som chcela využiť to, že obchody sú ešte otvorené. Aj keď tam bude polka planéty, zvládnem to.

Ale pravdu povediac, nezvládala som to. V obchodnom centre, v ktorom sme sa práve nachádzali, bola hlava na hlave. Už som pomaly strácala nervy, no chýbal mi už len jediný darček. A ako na potvoru, mal to byť darček pre Zayna. Už som bola zúfala, pretože som nikde nemohla zohnať niečo vhodné.

,,Poďme preč.“ Nervózne som zavelila a ľudia, ktorý mi robili spoločnosť ma ochotne poslúchli. Až na moju mamu, samozrejme.

,,Si si istá ? Veď pred desiatimi minútami si povedala, že sa odtiaľ nepohneme, kým niečo nevyberieš.“ Udivene na mňa zazerala.

,,Áno som. Na budúce mi prosím ťa pripomeň, aby som darčeky začala zháňať už v januári. Tak sa vyhnem stresu a aj tej kopy ľudí.“ Nahnevane som jej odvetila a kráčala som k východu. Kým sme sa vrátili z nákupov domov, pocit hnevu ma opustil a prišiel čas zúfalstva.

,,Cat, ja som pre neho nič nezohnala!“ Zúfalstvo a nervy podali Cat zvláštny druh pozdravu.

,,Ahoj Stella. Veď som ti vravel aby si mi nič nekupovala.“ Skoro ma porazilo keď som v telefóne počula Harryho hlas.

,,Ahoj Harry. Je tam Cat ?“ Troška zahanbene som sa ho opýtala. Cat už bola zvyknutá na moje hysterické prejavy, ale neviem či aj Harry je schopný pochopiť túto obzvlášť závažnú situáciu. Veď je to predsa CHLAP !

,,Áno Stella ?“ Veselo sa ma opýtala už na 100% Cat.

,,Zopakujem to ešte raz.“ Povedala som pokojne a s rovnakou hystériu som zapakovala predošlú vetu.

,,Cat, ja som pre neho nič nezohnala!“

,,Máš na mysli Zayna ?“ Pokojným hlasom sa ma opýtala.

,,Cat, dnes ti to mimoriadne páli. Jasné, že mám na mysli Zayna.“ Podráždene som jej odpovedala.

,,Hlavne sa ukľudni dobre ?“ Snažila sa ma upokojiť a potom pokračovala ďalej. ,,Pozri. Ty mu nemusíš dávať žiaden hmotný dar. Niekedy sú aj slová väčším darom ako nejaká pekne zabalená škatuľka s veľkou mašľou na vrchu. Som si viac ako istá, že Zayn od teba očakáva niečo, čo určite nikde na svete nekúpiš. Skús nad tým chvíľu popremýšľať a ja verím, že dôjdeš k správnemu záveru.“

,,Aha...Tak fajn...Dobre....Ďakujem za radu.“ Posledné slová som povedala ako robot. Musím povedať, že toto sa Cat naozaj podarilo. Nad tým čo mi povedala som premýšľala celý deň až kým som nešla spať. Až vtedy mi to docvaklo. http://www.youtube.com/watch?v=n_esVrTTwcg

Štedrý deň

Už od rána som pobehovala po kuchyni a pomáhala som mame s prípravou večere. No pri varení nie som až taká aktívna, pretože to neviem. Radšej som za pomoci môjho brata vykrajovala z cesta formičkami rôzne tvary a ukladala som ich na plech. Bavili sme sa s tým ako malé deti. Teda až na to, že Rayan je dieťa. Moja mama len krútila hlavou, ale usmievala sa, takže to bolo dobré znemenie. Zajtra ráno odchádzam, takže počas môjho pobytu na mňa chcela byť asi dobrá. 

Po našej misii s cestom, sme s Raynom zablúdili k vianočnému stromčeku. Môj otec ho skoro ráno odniekiaľ privliekol, pretože za každú cenu chcel mať doma pri kozube živú rastlinu. Neviem kde ho zohnal, ale už bol pripravený na všetko. Na stole a na gauči v obývačke už mal nachystané škatule s ozdobami a bol pripravený vyzdobiť si toto majstrovské dielo prírody. Ponúkla som sa mu, že mu s tým pomôžem a samozrejme Rayan sa chcel tiež pridať. Po tom, čo sa niekoľko krát zamotal do svetielok, ktoré sme tak isto niekoľko krát s otcom rozmotávali, rozpučil niekoľko vianočných gúľ, pretože za každú cenu chcel hrať futbal.

Keď som už aj túto misiu označila za úspešnú ponúkla som sa, že vezmem Rayna do blízkeho parku. Otec mi pomohol obliecť ho a potom sa tak isto pustil do prípravy jedla. Teda ak sa dá degustácia označiť za prípravu jedla. To mu išlo. 

Čižmy po kolená, kabát nad kolená, šál päť krát omotaný okolo krku, čiapka na hlave, hrubé rukavice a mohla som sa vybrať do tej krutej zimy. Chytila som Rayna za ruku a podľa otcových inštrukcií sme sa vybrali smerom do parku. Vonku jemne poletoval sneh a mráz nám obom sfarbil líca do červena. Prešli sme zopár metrov a na konci ulice bol malý park, v ktorom už pobehovalo zopár detí. Rayan okamžite vbehol do skupinky detí a mne nezostávalo nič iné len ho z diaľky pozorovať. 

Vonku sme vydržali do kopy asi hodinu. Potom sme sa vrátili domov, kde nás už čakala pripravená horúca čokoláda od mamy. Bola som taká šťastná keď som zbadala hrnček, z ktorého stúpala para. Sadla som si na gauč a ruky som si ohrievala na horúcom hrnčeku. Keď som už začínala cítiť, že je ten hrnček horúci bola som rada, že do mojich prstov sa opäť dostal cit. Ďalší bod rozmrazovania môjho skrehnutého a na kosť premrznutého tela, prišiel v podobe horúcej sprchy. Nakoniec som na seba natiahla legíny a hrubý sveter, vlasy som si rozčesala a s dekou som si sadla pred telku. Snažila som sa pozerať nejakú typickú vianočnú rozprávku, ktorá by aj mohla zaujať Rayna. Ale ten to po asi 10 minútach vzdal a s nejakou hračkou v ruke stále pobehoval po celom dome. Okrem kriku, dupotu a neustálych pádov som nepočula nič iné. Niežeby som to nikdy nezažila, ale za ten čas, čo som bola preč, som si od toho tak trošku odvykla.

Nakoniec už konečne prišla na rad večera a ja som sa tešila ako malé decko. Celý deň som okrem toho  cesta na koláče nič nejedla. Niežeby som sa nejako extra držala tej básničky o zlatom prasiatku, ale moja zásada nič nejesť mala svoje opodstatnenie. Vedela som, že z toho čo teraz zjem, mi bude zle až do Silvestra. Po večery prišli na rad darčeky rôzneho druhu, charakteru, motívu, dizajnu a ... Bolo ich toľko až som mala pocit, že okrem Rayna tu mám štyri roky aj ja. No nevadí. Veď darčeky vždy človeka potešia. 

Kto by bol povedal, že si raz budem musieť dávať budíček počas Vianoc ? Ja určite nie až do dnešného rána. Rozospatá som rukou nahmatala mobil a vypla ten otravný tón, ktorý ma vytrhol zo sna. Bolo pár minút po ôsmej ráno, na okne sneh, vonku zima a v mojej posteli príjemné teplo. Komu by sa už len chcelo vstávať ? No ja som musela. O jedenástej mi letí lietadlo a večer okolo piatej to celé vypukne. Keď som si na to spomenula, až mi prišlo zle. Striaslo ma a začala som byť nervózna.

Vbehla som do kúpeľne a tvár som si opláchla studenou vodou. Nejako som sa dala do kopy a zišla som dole do kuchyne. Prekvapilo ma keď som tam zbadala mojich rodičov pri rannej káve.

,,Vy ste už hore ?“ Udivene som sa opýtala a hlavu som strčila do chladničky.

,,Len pred chvíľou sme vstali. Kým sa to ešte dá, tak chceme byť s tebou.“ S úsmevom ma pohladila mama po vlasoch, keď som si salda vedľa nej k stolu s jogurtom v rukách. S divným úsmevom na tvári som si len povzdychla a sklonila som hlavu.

,,Čo sa deje zlatko ?“ Ustarostene sa ma opýtala mama.

,,Nič. Ja len neviem, kedy vás opäť uvidím.“ Smutne som povedala a z oka mi vypadla obrovská slza.

,,Veď vieš, že sem môžeš prísť kedykoľvek budeš chcieť. Vždy keď ti budeme chýbať môžeš zavolať a ja ti zarezervujem letenku na hocijaký dátum.“ Povzbudzujúco sa usmial otec.

,,Ďakujem.“  Zotrela som si slzy z tváre a pomaly som do seba dostávala jogurt.

,,Uvidíš, že vďaka priateľom, ktorých si si našla, to nebude až také zlé.“ Poznamenala mama.

,,To hej. Ale viete, čo je zvláštne ? Keď som s nimi, chýbate mi vy traja. A keď som s vami chýbajú mi oni. Tento svet nemá logiku.“ Pokrútila som hlavou a do úst som si vložila ďalšiu lyžičku.

,,A kto z tvojich priateľov ti chýba najviac ?“ Zvedavo sa opýtala mama. Až mi trochu zabehlo, no bez váhania som povedala: ,,Cat!“ Nevedela som kam tým smeruje a tak som sa ďalej venovala jogurtu. Tvárila som sa, že táto odpoveď je najúprimnejšia na svete aj keď nebola.

,,A čo je to za hlúpu otázku. Ak by sa teba pýtali, ktoré z tvojich detí ti chýba najviac, ak by si pravdaže žila niekde na opustenom ostrove, tiež by si si vyberala ?“ Nechápavo som na ňu pozerala.

,,Takže nezapieraš, že medzi tvojimi priateľmi je ešte niekto iný, kto ti chýba rovnako a možno viac ako Cat ?“ Už na mňa začala vyťahovať nejaké divné psychologické metódy, ktoré by ma nakoniec aj tak prezradili.

,,Mami, Vianoce sú časom pokoja a lásky. A ak aj ty chceš v tomto dome udržať pokoj, tak mi už nedávaj takéto otázky.“ Nehnevane, no zároveň pokojne som jej odvetila a pokračovala som v jedení. Jediné, čo som počula bol taký divný smiech oboch mojich rodičov, no keď som im venovala jeden nahnevaný pohľad, začali sa opäť venovať svojej káve. Po chvíli ticha vbehol do kuchyne Rayn a všetci sa venovali už len jemu. Bol mojou záchranou.

Neskôr som sa išla pobaliť. Do kufra som okrem vecí, ktoré som si priniesla, musela natlačiť aj to, čo som dostala. Plus, naši mi dali darček aj pre tetu Amandu, u ktorej strávim zvyšok prázdnin. Nebola som z toho nadšená, ale ak som chcela stráviť prázdniny v Londýne, nemala som príliš na výber.

Prišla som sem za sprievodu mojej rodiny a presne tak isto som aj odišla. Opäť prišla tá chvíľa, ktorú začínam z duše nenávidieť. Zopár sĺz. Objatia. Úsmevy, ale ja smutné tváre. Toto všetko dokáže charakterizovať len jedno slovo. Lúčenie. Schmatla som svoj kufor a tašku a pomaly som sa vzdiaľovala od rodiny.

Celú cestu v lietadle som si čítala nejakú knihu, ktorú som pre zmenu nevzala Cat, ale túto som dostala od rodičov. Bola celkom zaujímavá. Hovorila o rôznych ľuďoch a o rôznych situáciách, ktoré sa odohrávajú v živote človeka. Nakoniec lietadlo konečne pristalo a ja som si pobalila svoje veci. Taška v jednej ruke, kufor v druhej a pomaly som kráčala v zástupe ľudí smerom do obrovskej haly londýnskeho letiska Heathrow. Bolo tam podstatne menej ľudí ako keď som odchádzala. No to, čo som zbadala, ma zaskočilo, prekvapilo, potešilo, dojalo, ....