All for you 2.

Ženy, ja som si s tými komentármi srandu nerobila :P :)

Aj vás už chytá vianočná nálada ?? :) Mňa hej a už sa teším keď budem mamke pomáhať s koláčmi, kradnúť ich z plechu a kedy mi konečne domov dorazia svetielka :) 

Zvládnime ten posledný týždeň pred nami a potom sa môžte tešiť na viac častí ;) :*

Majte sa Xx ♥

Na spríjemnenie večera ---> A Thousand Years 2 :) ♥ Úprimne ? Vždy keď počujem túto alebo prvú verziu tejto pesničky mám chuť sa rozplakať. Vy nie ? Ďakujem mojím ženám, že ma dotiahli na Breaking Dawn :)

   Po tom, čo som bezmocne uvidela padať foťák k hladine som sa chcela rozplakať. No najprv som chcela zabiť toho človeka, ktorý ma vystrašil. S pripraveným monológom o tom, ako sa približuje k človeku zozadu som sa otočila no krik som spustiť nedokázala.

„Preboha, to som vážne nechcel. Prepáč mi to.“ vertlikoval  Liam ako na bežiacom páse a zavesil sa na zábradlie.

„Ďakujem ale ospravedlnenie mi ho nevráti. Mohol si sa postaviť aspoň vedľa. Teraz ho musím ísť vyloviť.“ zhodila som kabelku k zábradliu a začala hľadať niečo dlhé, čo by som mohla ponoriť do vody.

„Hej, hej, hej brzdi, dobre ? Kam chceš ísť ?“ obehol ma a zastavil predo mnou.

„No po foťák, nie ?“ hodila som rukou.

„Tak si to zhrňme. Ty pôjdeš do tej ľadovej vody, ja budem musieť ísť za tebou. Predpokladám, že dostaneme prijemný zápal pľúc a keďže sme do cela vplyvná skupina, zariadim si pobyt na tej istej izbe ako ty aby som ti tím mohol píliť uši. Stojí ti to za ten foťák ?“ presviedčal ma svojimi celkom reálnymi argumentmi.

„Teraz si to zhrňme po mojom. Nepoznáš ani moje meno. Za druhé, nemáš dôvod za mnou ísť do tej vody a za tretie, áno stojí mi to za ten fotoaparát.“ vyplazila som jazyk.

„Som predsa gentleman. Ináč, Payne. Liam Payne.“ podal mi ruku s úškrnom. V tom momente som sa vykašľala na celý fotoaparát.

 „Jane Willsonová. Ehm, niečo ti musím ešte povedať.“ Vypadlo zo mňa.

„Som samé ucho.“ nemôžeš mu povedať že nie si fotografka ! hundrala som sama na seba. To by si myslel že si nejaká strelená fanúšička, ktorá sa votrela na prehliadku len preto, aby sa pred ním strápnila mlátiac sa s ochrankárom aby si ju všimol. Našťastie, to pravda nie je. A načo by on potreboval vedieť o mne pravdu, teraz ho vidím naposledy.

„Bola radosť spoznať ťa, ale ja musím utekať domov. Ešte niečo. Tu máš malú pozvánku do kaviarne mojej kamarátky, ja jej pomáham trochu jej to zviditeľniť a povinne to rozdávam každému, koho stretnem tak ťa prosím, nehnevaj sa.“ uf, klamstvo zažehnané. Kaviareň zviditeľnená a navyše bodík pre mňa od Anny.

„Hm, ďakujem. Niekedy sa tam pôjdem určite poobzerať.“

„Fajn, tak sa maj.“ mávla som dlaňou a odišla. Ani Jakeovi som o tom nepovedala. Veď načo aj. Celý večer o mňa nezakopol, tak prečo by sa teraz o mňa chcel postarať ?

  Doma som sa zhodila oblečená do postele. Ani neviem, o ktorej som zaspala. Ráno som absolvovala všetky očistné rituály v kúpeľni. No najhoršie to bolo vtedy, keď mama ryčala s mixérom v kuchyni už od ôsmej. Vzhľadom na to, že som domov prišla okolo pol druhej mi nebolo všetko jedno a ja som sa chcela hlavne vyspať.

„Ahoj slniečko. Dúfam, že som ťa nezobudila.“ Zazrela na mňa mama nabitá energiou v zástere. S pohŕdavým pohľadom som zasadla za vrch stola no a chvíľu som od neho utekala preč, hlava rodiny vošla do miestnosti.

„Ó, ktože sa nám to zobudil ?“ podišiel ku mne otec a pobozkal ma do vlasov.

„Tak ako bolo na prehliadke ?“ vybalila mama. To som mohla hádam aj očakávať.

„Celkom dobre.“

„Si nejaká skleslá, nie je ti náhodou zle ?“ priložil mi mama ruku na čelo. Pokrútila som hlavou.

„Ozaj, potrebujem tvoj fotoaparát. Mohla by si mi ho požičať ?“ zazrel na mňa otec.

„Nie, nemohla.“ Odpovedala som začo som si vyslúžila skrížené vrásky na otcovom čele. No čo ? Tvoja dcéra nikdy nemôže oponovať ?

„Môžeš mi dať dôvod ?“ buchol s hrnčekom rannej kávy na stôl.

„Samozrejme. Preto, lebo teraz prebýva a robí spoločnosť obyvateľom na dne Temži. Takže si môžeš ísť od dedka požičať udicu a skúsi ho vyloviť.“ noviny mu spadli z rúk na stôl a mama zhýkla na celý dom. Áno mami, presne také pocity mnou lomcovali včera. Lenže keby ti zhodil do rieky fotoaparát, podľa tvojho výberu Brad Pitt, tiež by si mu nenadávala ako pohan.

„Ako to, že je na dne Temži ?“ zhúkol otec načo Tanya vpálila do kuchyne. Jasné, jej sestra má problém tak prečo sa nepokochať.

„Bude mať zaracha ?“ opýtala sa so škodoradostným úsmevom a šťastnými očami.

„Toto sa ťa netýka, choď do obývačky.“ šmahom ruky ju otec poslal preč.

 „Jeden chlapec do mňa drgol a mne spadol z rúk.“ pokračovala som zatiaľ čo som si nanášala druhú vrstvu džemu na chlieb.

„A to si od neho nepýtala ani nejaké odškodné alebo čo ?“ šermovala mi pred očami mama s nožom.

„Prosím, choď odo mňa ďalej s tou vecou, čo tak ľahko držíš v ruke. Chceš pýtať radšej peniaze od poisťovne za môj úraz ?“ odtiahla som sa od stola.

„Tak toto, vyriešim s tvojou tetou ja osobne.“ zapichla nôž do denka.

„A ja ?“ ohradil sa otec.

„Veď samozrejme, môžeš aj ty.“ dala mu pusu na líce.

„Vynechávaš ma z riešenia rodinných problémov ?“ vyhŕkol. To som už ja nemala nervy počúvať ich hádky po dvadsiatich rokoch manželstva. Pohádať sa dokázali aj pre nedoplnenú soľničku.

  O pár týždňov neskôr:

Všetko šliapalo v starých koľajach. Moje prednášky pokračovali jedna radosť, ja som si za spoločnosti kofeínu všetko liala do mozgu a moja milá teta mala od mojich rodičov všetko spočítané, aj s úrokmi. Tanya je už týždeň po škole preto, že vyliezla na strom (v školskej uniforme), stiahla zo sebou ďalších spolužiačok a to preto, aby zabránili zrezaniu stromu. Ja som to schválila lenže na rozdiel odo mňa, má riaditeľka iné názory vzhľadom k ochrane prírody a mama znova polemizovala nad tím, že musí kupovať novú sukňu, pretože tú starú Tanya roztrhla na ceste zo stromu no otec ju ukľudňuje tým, že vraj nás jedna sukňa nezrujnuje a po tom, čo sa problém fotoaparát utriasol sa ma začal vypytovať, či je ten chlapec o ktorom som hovorila môj nápadník. No určite oci !

  „Dáme tam béžovú s kvetmi alebo červenú s kvetmi ?“ dumala Anna zatiaľ čo ja som sedela na prepravkách od malinoviek v kaviarni kvôli zákazu dať na zem zo stola čo i len jednu stoličku. Stále ju neprestávam obdivovať v tom, ako dokázala z takých zavšivavených priestorov vytvoriť tak útulnú kaviareň zašitú v slepej uličke.

„No ták, čo myslíš ? Predsa som ťa tu priviedla kvôli pomoci nie kvôli posedávaniu na prepravke, ktorú mimochodom musím vrátiť a podľa mňa pod tvojou váhou praskne.“ vyplazila mi jazyk.

„Veď obe sú s kvetmi !“ odpovedala som a odkopla prepravku smerom k skladu.

„Daj tam tú červenú.“ vzala som jej ju z ruky a priložila k stene.

„Myslíš ? Nebude to tu vyzerať ako....veď ty veľmi dobre vieš kde !“ zamračila sa.

„Sú tam kvety a navyše to chceš nalepiť iba na jednu stenu.“ protirečila som jej.

„Tak fajn. Idú Vianoce tak sa to snáď zákazníkom bude páčiť. Čo keby sme sem ešte povešali vianočné svetielka ? Do rohu by sme mohli dať nejaký vianočný stromček, na okná Vianočné ruže a na každý stôl sviečku. To bude vyzerať úžasne keď stlmíme svetlá.“  rozplývala sa nad predstavou ale nechápala som, prečo hovorí v množnom čísle a navyše s tím rozhadzovaním rúk vyzerala nanajvýš komicky.

„A ak nie ?“ opýtala som sa s úškrnom na tváry.

„Takú možnosť nemajú. A nekaz mi moje plány.“ odvetila pokojne.

„Čo ak predsa ?“ zahryzla som si do pery od toho provokovania, ktoré ma napĺňa.

„Ty do mňa vždy musíš vŕtať ?“ vraždila ma pohľadom a v ruke zvierala vzorku béžovej tapety.

„Veď vieš že bez toho ja existovať nemôžem !“ pokrčila som nosom.

„Mohla by ísť do kancelárie a doniesť mi ten oranžový obal ? Ten v poličke nad kreslom.“ mávla rukou kým bola zaujatá vzorkovníkom.

„Idem.“ Usmiala som sa a ležérne prešla do pracovne. Na poličke sa týčili dve obaly a ja som nevedela, ktorý mám vziať. Pre istotu som vzala obe, zliezla som z kresla a začula zvonček pri dverách ktorý vždy oznamuje, že niekto vošiel do kaviarne.

„Počuj, máš tam dve oranžové obaly a...“ nedokončila som vetu pretože ma Anna strhla za pult, prinútila ma kľaknúť si a priložila mi na ústa ruku.

„Oh my dog !“ zvolala a pričapila sa chrbtom k skrinke.

„A teraz ticho, nech ho nevyplašíš !“ zachrapčala skrčená pri mne. Zmetený pohľad jej mohol jasne dať najavo, že znovu nechápem.

„Čože ?“ zdrapla som jej ruku z mojich úst.

„Payne !“

„Čo ? Aký Payne ? Nejaký jeho dvojník alebo čo ?“ nedočkavo som bľabotala.

„Nebuď  blond ! Skutočný Payne.“ strčila ma do pleca. Nedalo mi to. S nadvihnutým obočím som sa pomaly začala dvíhať a nad pultom mi ostali iba oči. To bol fakt on ! Sedel v kúte pri lampe a z čiapky a šálu si otrepával sneh, ktorý sa z nevinného sneženia spred pol hodiny premenil na menšiu kalamitu.

„Ty kokos Payne !“ spracúvala som obraz ktorý som pred malou chvíľou videla. To nie je možné aby som ho znova stretla. Veď ja som to prakticky ani Anne nepovedala. Nevie o tom, že som ho stretla pred pár týždňami. Ale ako ju poznám, pri jej povahe to zo mňa vytiahne raz dva a nakoniec si to pekne draho odskáčem.

„Prečo si vlastne nedala na dvere ceduľku zatvorené, keď som ti to povedala dvakrát ?“ karhala ma.

„Pretože som na to zabudla a ty by si ho nemohla vidieť na vlastné oči tak tu na mňa v tichosti nekrič !“ vyplazila som jazyk kým sme stále boli zohnuté pod pultom.

„Nechaj tak, idem ja.“ usmiala sa a odtisla ma ďalej.

„No to určite.“ rozutekala som sa za ňou a ako správne fanúšičky sme sa dokonale strápnili tím, že sme sa ako malé predbiehali ktorá k nemu príde skôr.

„Ahoj !“ zborovo sme sa pozdravili nastavené ako švajčiarske hodinky. Môžem sa ja vykašľať na to či si na mňa pamätá alebo nie.

„Ehm ahoj. Mohol by som si objednať jeden ovocný čaj ?“ s úsmevom sa na mňa ohliadol kým Anna hľadala zápisník v čiernej zástere.

„Jasné, hneď to bude.“ usmiala sa odišla za pult.

„Nechceš sa radšej posadiť ?“ nadhodil rukou voľné miesto oproti jeho kreslu.

„Ak ti to nebude vadiť.“ posadila som sa a čakala, kedy skončí to trápne ticho. Anna na mňa neúprosne hádzala grimasy a artikulovala. Keby som tak vedela, čo mi chcela povedať.

„Ja som nejako tušil, že ťa tu nájdem.“ načal debatu s podopretou hlavou a úsmevom na perách.

„A dôvod prečo by si ma tu mal hľadať je ?“

„Ešte som ti nijako nenahradil škodu za ten foťák.“ odvetil. Chlapec si na to ešte aj dokonca pamätá.

„Ja neviem či si si všimol, ale ty si slávny spevák a ja som obyčajné dievča s ktorým sa tu teraz rozprávaš. Dovoľuje to vlastne protokol ?“ nadvihla som obočie a ironicky som podpichla.

„Žiadny protokol neexistuje. Odkiaľ to máš ?“ zazrel na mňa.

„Ja len tak.“ mykla som plecom.

„Tu je ten čaj. Nech sa páči.“ Anna položila hnedý pohár s čajom na stolík a posadila sa vedľa nás.

„Môžem sa opýtať ako si sa dozvedel o tejto kaviarni ?“ pokojne mu položila otázku.

„Z letáka, dala mi ho....“ len čo načal svoju vetu vypúlila som oči a svojim pohľadom sa snažila donútiť ho čušať. Môj pohľad našťastie zachytil, prikývol hlavou a pokračoval.

„Dalo mi ho nejaké dievča v nákupnom centre.“ usmial sa a odchlípol si z čaju.

„Ehm, cukor by sa nenašiel ?“ zazrel na Annu, ktorá pohotovo odcupkala po cukorničku.

„Môžem ti ten foťák odčiniť prechádzkou ?“ opýtal sa s maličkou nádejou v hlase.

„Asi by si mohol.“ prikývla som a pozbierala si veci na odchod.

„Jamie, ty už ideš ?“ prekvapivo spustila Anna kým pred Liama položila sáčky s cukrom.

„Áno, musím ísť po Tanyu k babke.“ nasadila som si čiapku a prevesila tašku cez plece.

„Tak ťa aspoň odprevadím k dverám.“

„Maj sa.“ Zamával mi Liam.

„Ahoj.“ Usmiala som sa jeho smerom, sklopil zrak s kývajúcou hlavou a sáčok z čaju vytiahol na tanierik.

„A to tu s ním mám ostať sama ?“ nahodila na mňa psie oči, ktoré vždy vedia perfektne zafungovať a triasla sa od zimy pretože stála vonku iba v tričku s dlhým rukávom.

„Veď ťa nepohryzie. Snáď !“ frkla som jej prstom do nosa.

„O tomto sme si už niečo hovorili.“ chytila ma za ruku.

„Ja viem, preto to robím s takou radosťou.“ potľapkala som ju po ramene.

„Ty obluda malá, maj sa pekne a zavolaj mi.“ objala ma a ja som ju poslala rýchlo dnu aby neprechladla.

  Ja som však najviac zvedavá na to, čo urobí Liam. Zavolá vlastne vôbec ? 

Mirúúúš !! Budeš mi tu chýbať :'( dúfam, že nebueš až tak časovo vyžaťená a bude znova tvoriť ;) xx