All for you 4.

Kočeny ako sa máte ? 

Ja som zo seba horko-ťažko niečo vysúkala. Zvlášť keď som čerpala z vlastných skúseností. 

Skúste mi do komentárov napísať, čo by ste si chceli v tejto poviedke prečítať, nápady, nejaké chvíľky, ktoré by vás potešili. Ja sa zajtra nahrniem do skladania puzzli s El. 

Ozvem sa okolo Silvestra, majte sa xx :*

Odvtedy, čo sme sa s Liamom boli prejsť prešlo už pár týždňov. Zoznámil ma s ostatnými a keď sa to Anna dozvedela, musela som jej sľúbiť, že aj ju s nimi zoznámime. Triasla mnou ako o život a ja som mala pocit, že sa mi mozog začne vylievať z uší. Louis so Zaynom si z nás začali okamžite uťahovať a mali podobné narážky ako osoba, ktorá je mojou susedou a najlepšou priateľkou. Mame som ešte stále nepovedala kto to je a otec sa vrátil ešte len včera ráno, takže si najskôr vynahradil spánkový deficit a až následne sa s nami mohol zvýtať.

„Ježišmária, ja som zabudla na koláče.“ zvolala som do telefónu pri rozhovore s Liamom. Utekala som do kuchyne a chňapkou vybrala plech na pult. Koláčiky boli síce počernejšie, ale ako poznám našich, zjedli by to ak by to bolo aj z múky a cementu.

„Vieš čo, asi už končím lebo kvôli mne vám ešte zhorí dom.“ zasmial sa.

„Dobre, tak inokedy. Maj sa a zablahoželaj za mňa Louisovi k narodeninám.“

„Hneď za ním utekám, ahoj.“ odzdravil a zložil. Pečenie koláčov bolo tento rok na mne. Tanya s mamou šli pomôcť babke so stromčekom a otec šiel kupovať stromček pre nás. Samozrejme by to nebol on, ak by ho nešiel kupovať  24.decembra keď sa predavači snažia čo najskôr vopchať tie pichľavé veci ľuďom do áut a čím skôr zdúchnuť do svojich domovov k rodinám.

„Som domá !“ zvolal otec. Jediné čo som videla bol jeho chrbát obalený kabátom so šálom a jedlička, ktorú sa snažil prepchať cez vchodové dvere.

„Pomôžem ti ?“ opýtala som sa so zásterou, ktorú som si chystala zaviazať.

„Netreba, mám to pod kontrolou.“ s krivým úsmevom oznámil, potiahol za kmeň stromčeka a vrch narazil do lampy visiacej zo stropu. Zákon schválnosti na seba nenechal dlho čakať. Belasé svietidlo sa zakolísalo a s rachotom dopadlo na zem po ktorom ostali iba črepiny.

„Z toho mama veľkú radosť nebude mať.“ skonštatovala som pri pohľade na otcovu vystresovanú tvár.

„Ešte do mňa rýp aj s maminou radosťou. Ešte šťastie, že sú Vianoce iba raz do roka pretože tie návaly ľudí v nákupných centrách ma zabíjajú.“ zahundral a zavesil kabát do skrine.

„Oci, ja ťa nechcem nijako buzerovať ale nemal by stromček vyzerať rovnako spredu aj zozadu ?“

„Prečo ? Je nejaký problém ?“

„Ak ti nevadí, že polka jedličky je okradnutá nadšencami tvorby ikebán tak nie.“ otočila som jedličku zatiaľ čo jeden z mojich rodičov mal na tvári divnú grimasu.

„Mohli sme mať buď toto, sieťku na balenie stromčekov alebo iba ihličie rozhádzané po podlahe. Chceš spochybňovať môj výber ?“ urazene schopil stromček do rúk a ťahal ho do obývačky.

„To by som si nikdy nedovolila.“ pučila som v sebe smiech. Ihličie bolo po celej chodbe a ja som sa skoro roztrhla na trase hala->obývačka na roztopenom snehu. Len pred pár minútami som to tu všetko povysávala a on tu znova urobil bodrel ako v tanku !

„A ty si na tom ako s koláčmi ?“ zazrel do kuchyne.

„Do čerta, kvôli vám chlapom neupečiem ani jeden normálni perník !“ vystrelila som z obývačky zatiaľ čo otec nasúkal stromček do stojana a začal naň hádzať zlaté girlandy, ktoré mu mama ešte včera ráno naskladala do obývačky ku krbu, na ktorom majú podľa jej požiadaviek visieť aj ponožky. Po všetkých tých rokoch mám silné tušenie, že aj tieto zhoria vďaka šikovnosti mojej sestry.

„Akože kvôli nám chlapom ? Ty máš nejakého chlapa ?“ varovne nadvihol obočie.

„Nie ! Povedala som to všeobecne.“ fľochla som a zamiešala kypiaci hrniec.

„A navyše si mi ešte nič nepovedala o svojej “prechádzke“ o ktorej mi mama hovorila. Dokonca ťa ten tvoj fešák ani neodprevadil domov.“ gestikuloval rozhadzovaním rúk kým stál na stoličke pred stromčekom.

„Chcel, ale ja som mu to zamietla. Navyše to nie je žiaden môj fešák ale kamarát.“

„Tak fajn. Dúfam, že je ti jasné, že ho k nám môžeš kedykoľvek priviesť, však ?“ nahol sa aby ma videl.

„Samozrejme oci. Ale takú radosť ti neurobím.“ dala som mu ochutnať z koláčov aby ma prestal bombardovať otázkami a radšej som poupratovala všetko z chodby. Vyhnala som ho z obývačky aby som povysávala ihličie spod stromčeka. Medzi tým mi on vyjedol všetky mandarínky a jablká z misky v kuchyni, namiesto oslovenia otec mu budem hovoriť pojazdný vysávač.

  Po večeri som dostala na starosť Tanyu. Mama s ockom sa šli prejsť do mesta aby si obzreli výzdobu. Ku mne sa nasáčkovala Anna. Čo by to bez nej boli za Vianoce J

„Šťastné a veselé moja drahá.“ povedala a veselo ma zovrela v náručí.

„Aj tebe šťastné a veselé.“ odpovedala som.

„Volal Liam a...“ nestihla dokončiť keď sa do rozhovoru zamiešala Tanya.

„Liam ? Aký Liam ? Taký pekný čo ho vidím každý deň v telke ?“ dobiedzala moja sestra.

„Čo ? Ale nie, čo ťa to napadlo. Odkiaľ by som ho asi mohla poznať ?“ fľochla som.

„Jane, na svoj vek som múdrejšia než ty ! Ty ho nepoznáš ?“ zachmúrila sa na mňa a odpochodovala hore.

„To dieťa by ste mali držať čo najďalej od televízie.“ zašepkala Anna skrytá za vankúšom.

„A čo vlastne chcel ?“

„Vlastne ani neviem, pretože mi sestra vytrhla telefón z ruky aby zavolala frajerovi. Vraj nemala kredit.“ odpovedala.

„Možno ti chcel zaželať veselé Vianoce.“ podpichla som.

 Niekoľko minút u nás ešte pobudla ale potom už odišla. Rodičia sa taktiež vrátili skoro domov. Všetci sme zasadli k televízií v obývačke, kde stromček krásne svietil, všade bolo cítiť smrad zo spálených koláčov, mamu sa snažila stráviť to, že otec poslal vianočné pozdravy až včera namiesto minulého týždňa ale aj tak to bol nenahraditeľný pocit.

 25.december

„Okno v tvojej izbe, ponáhľaj sa. L xx“ 

Sms-ka s takýmto textom sa objavila v mobile vybrujúcom na stole. Bez zbytočného vysvetľovania som sa postavila a odišla hore do izby. Ohrnula som jemný záves a zavesila sa na parapetu.

„Šťastné a veselé.“ zvolal Liam pod oknom.

„Čo ty tu robíš ?“ zhúkla som. Našťastie otec spí v obývačke a mama taktiež drieme.

„Hrám sa na Santu lenže oblek sa mi zrazil v čistiarni tak som tu v domácom.“ mykol plecom.

 „Nechodí náhodou Santa cez komín ?“

„Ja som si vybavil aby som mohol chodiť pešo.“

„A to si nemohol zazvoniť pri dverách ?“ hodila som rukou.

„To by nemalo ten správny efekt. Mohol by som ti už dať ten darček ? Mrznem tu už dvadsať minút.“

„Odkiaľ vlastne vieš, kde mám okno ?“ jeho odpoveď ma zas a znovu neprekvapila. Anna.

„Poď k dverám.“ Zavrela som okno a zbehla dolu po schodoch. Na chodbe ma zastavil otec s Tanyou po boku.

„Čo je to za chlapca, ktorý stoji v záhradke ?“

„Kamarát.“ odpovedala som a utekala v pyžame svojou cestou. Mama upratovala v obývačky poháre a ja som prefičala s bundou v ruke k dverám. Ten chlapec si to teda vážne vie načasovať.

„Tak ešte raz. Veselé Vianoce. Šťastný nový rok ti ešte neprajem.“ objal ma a do ruky vsunul krabicu. Chcela som už rozviazať mašľu no zastavil ma.

„Nie, nie, nie. Až keď pôjdem, vtedy to otvoríš.“ znova ju opravil.

„Ale no ták deti, poďte dnu. Predsa tu nebudete mrznúť.“ vybehla mama s otcom na verandu. Určite sa skrývali za závesmi na chodbe.

„Liam, toto sú moji rodičia. John a Elena Willsonovci.“ slušne im podal ruky a neskôr ich znova založil do vreciek.

„Nedáš si šálku čaju ?“ navrhla mama.

„Ďakujem pekne ale nie, už je neskoro. Nechcem vás otravovať.“ namietal.

„Aké otravovanie. Priatelia našej dcéry sú u nás vítaní.“ prívetivo sa usmial a Liam nakoniec povolil, čo sa mu aj pekne vypomstilo.

Mama znova doniesla do obývačky čaj s novými šálkami. Posadil sa do kresla a ja som sedela vedľa mami na gauči. Vždy keď uhol pohľadom, otec ho začal skúmať od hlavy po päty. Mama sa na rozdiel viac činila v reči. Povypytovala sa ho aj na veci, ktoré by mňa v živote nenapadli. Napríklad koľko kíl mal, keď sa narodil a porovnávala to s mojou váhou. Hlavu som mala pre istotu zloženú v dlaniach ale keď mama odbehla po niečo do kuchyne, chápavo ma potľapkal po chrbte a usmial sa. Našťastie sa to nepodobalo na výsluch ale normálni rozhovor. Ak to mám vziať z pozitívnej stránky, dozvedela som sa, že máme dosť spoločného. Otec sa vynašiel v téme šport, samozrejme ako každý muž a nevedel sa zastaviť, keď sa rozhovorili o stave anglických futbalistov na domácej pôde.

„Ďakujem veľmi pekne za pohostenie, ale už vážne musím ísť. Nechcel som vás rušiť.“ ospravedlňoval sa zatiaľ čo moji rodičia sa len usmievali.

„Bolo potešením ťa spoznať. Ani som netušila, že má Janee za kamaráta známeho speváka. To sú mi ale veci.“ hodila mama rukou.

„Prajem vám dobrú noc.“ vyhlásil a s úsmevom si podal ruku s otcom.

„Aj my tebe. Janee, choď ho odprevadiť.“ samozrejme, že som šla.

„Si v pohode, nemáš chuť zájsť k psychológovi ?“ vypytovala som sa.

„Prečo ? Tvoji rodičia sú strašne milí.“ zasmial sa.

„Vďaka. Len mňa by tie otázky na tvojom mieste možno vystrašili.“

„A ja naopak prídem možno častejšie. S tvojim otcom je radosť hovoriť o futbale. Dozvedel som sa toľko ako zo športových novín.“ ťukol mi prstom do nosa. O tomto si s ním zavediem debatu.

„Teraz vážne utekám. Dobrú noc.“ objal ma a odkráčal preč.

„To je ale milý chlapec. Prečo si ho k nám už nepriviedla skôr ?“ vypytoval sa otec pri tom, ako ukladal riad do skrinky.

„Vlastne neviem.“ Mykla som plecom a vzala si spálený koláč v tvare snehuliaka.

„Čo to je ?!“ zakričala Tanya s krabicou v ruke, ktorou mávala vo vzduchu.

„Neviem. Poď, ideme to otvoriť.“ posadila som sa s ňou na gauč. Nemilosrdne roztrhla papier a bolo vidno, že sa na ten darček teší viac než ja.

„Foťák ?“ prekvapene sa opýtala. Rozjarene som zízala na čisto novú zrkadlovku a neverila vlastným očiam. On vážne nezabudol. A to som si myslela, že slávny spevák bude namyslený a nadutý ako páv.

„Keby som to aspoň dokázala prečítať.“ obracala v ruke obálku s malým papierikom ktorú mi neskôr podala.

„Dúfam, že tento neskončí ako ten predchádzajúci,zvlášť mojim zákrokom. Prajem veľa krásnych záberov. Liam xx“