Tak,prvá časť je na svete. Sláva !
Dievčatá, ste neskutočné. Veľmi sa vám chceme poďakovať za návštevnosť. 81 000 ?? Ďakujeme a posielame veľkú pusu :* X
Štvrtok, posledná
prednáška v tento nekonečný týždeň. Lenivo som zliezla z postele na podnet
rinčiaceho zariadenia vedľa mojej hlavy na nočnom stolíku. Podozrivé ticho
vznášajúce sa domom mi prezradilo, že všetci obyvatelia sa rozpŕchli po svojich
povinnostiach a ja môžem toto ráno stráviť v pokoji.
„Dobré ráno,
srdiečko. Chcem ti oznámiť, že včera sa ti znovu nemohla dovolať Rachel. Ako
to, že jej skoro nikdy nezdvíhaš mobil ? Po tom, ako od nej odídeš zájdeš
vyzdvihnúť Tanyu z klavíra, hádam si tú adresu už znova nezmýliš. Na
večeru vám nechám nejaké peniaze, neviem či prídeme domov. Ideme k babke
upratovať podkrovie a ty sama veľmi dobre vieš, ako to tam vyzerá. Ja ti
ešte zavolám, dobre ? Ľúbime ťa, mama s ockom J “
Odkaz takéhoto
typu na mňa čakal prilepený na chladničke. Že sa moja milá teta ešte čuduje, že
jej nedvíham mobil keď sa do noci učím a potrebujem kľud na vstrebávanie
informácií do môjho mozočku. Zjedla som raňajky podľa darov chladničky,
prezliekla sa a vpálila na univerzitu.
„Ty ! Ja ! Vážne
porada u mňa doma ! Zajtra ráno. Posielam ti to dnes pretože si to určite
prečítaš až po prednáške a tak chcem, aby si bola v obraze. Veľa
šťastia xx“ v telefóne sa mihla správa od Anny, milé od nej že si
spomenula.
Po prežití
profesorky kričiacej na celú miestnosť som sa odviezla do redakcie časopisu. Na
štvrtom poschodí ma privítal chaos ako vždy, keď sem prídem. Ľudia lietali hore
dole, skoro som sa nedokázala predrať k tetinej kancelárií.
„Vstúpte.“ ozvalo
sa spoza drevených dverí po tom, čo som zaklopala.
„Ahoj !“
pozdravila som tetu. Húpala sa na koženej stoličke s telefónom pri uchu.
28 ročná redaktorka, ktorá strieda priateľov ako ponožky. No je toto moja teta
? Pred mamou ju volám teta no ak sme samé dve, volám ju Rachel.
„Tak, konečne som
sa zbavila tej otravnej ženskej. Prečo mi nezdvíhaš telefón ?“ desivo nadvihla
obočie a podoprela si bradu rukou.
„Pretože mi voláš
iba vtedy, ak odo mňa niečo potrebuješ.“ skonštatovala som a zhodila sa do
kresla, ktoré stálo oproti jej stolu.
„Vieš, že to nie
je pravda !“ odfrkla. Pohľadom som ju prebodla, až sa neviditeľný lúč zabodol
do skrine za ňou.
„No tak fájn !
Jeden môj človek nemôže ísť na módnu prehliadku a bez fotiek sa to
nezaobíde. Jake nemá s kým ísť tak som si myslela, že ty...“ nedokončila.
„Kedy ?“
„Zajtra !“
zdôraznila.
„Čas ?“
„O pol šiestej.“
„Čo za to ?“
„Láskavé objatie
od tvojej najobľúbenejšej tety ?“ zaškerila sa a načiahla ku mne ruky.
„S tím si
nevystačím.“ odpovedala som a začala sa prehrabávať kopou fotiek na jej
stole.
„Prosím. Urob to
pre mňa. Jake sa tak teší.“ odula spodnú peru.
„Jake sa neteší
na mňa ale na tých všetkých chlapcov, ktorí tam budú. Bude si znova hľadať
svoje objekty ako vždy.“
„Tak pôjdeš ?“
zamávala tými umelými mihalnicami, čím spôsobila mierny vietor.
„Fájn !“
privolila som. Ak by som urobila opak, pílila by mi uši deň a noc,
záznamník by nestíhal zaznamenávať odkazy a môj operátor by sa zbláznil.
„Zbožňujem ťa !“ zovrela ma vo svojom objatí až jej skoro
prasklo na chrbte sako.
„To už predsa
dávno viem.“ s tisíckou inštrukcií som zašla po Tanyu a mohlo sa ísť
domov.
„Dnes sme doma
samé ?“ opýtala sa moja malá sestra sediaca na zadnom sedadle auta zvierajúc
svoju aktovku v náručí.
„Ak mama zavolá,
tak áno.“ usmiala som sa na ňu v spätnom zrkadle a zazrela jej veselý
úškrn. Doma som jej pomohla spraviť úlohy, hodinu som ju ťahala do kúpeľne
a nakoniec som ostala celá mokrá, pretože sprcha v držadle pripevnenom
na stene so sebou začala hádzať ako šialená a mne sa ušla spŕška ľadovej
vody, takže som bola dokopy mokrá viac než Tanya. V pyžame zletela ku mne
na gauč, kde som sa napchávala sendvičom domácej výroby.
„Môžem ťa učesať
?“ vrhla hlavu pred moju tvár so šibalským úsmevom.
„Môžeš, ale
prosím ťa, ráno si chcem rozčesať vlasy.“ vyslovila som požiadavku. Zosunula
som sa zo sedačky a posadila sa na zem. Zvyšok sendviča cestoval spolu so
mnou a mohla som pokračovať v sledovaní telky.
„Neboj sa, som
profesionál.“ Ubezpečila ma, trhla mojou hlavou a začala ma česať. Radšej
som sa ani nechcela pozrieť na zem. Počet vlasov obetovaných pre sestrino
zahnanie nudy by ma určite dohnal na pokraj nervového zrútenia. Zvonček pri
dverách sa rozzvonil na plné grády a ja, celá šťastná, že uniknem
z dosahu Tanyinej ruky, som utekala
otvoriť.
Anna sa na našej
terase rozosmiala na celú ulicu tak, že by odplašila aj potencionálneho zlodeja prikrádajúceho sa k nášmu domu
pretože by sa zľakol, že sa spustilo poplašné zariadenie.
„Čo sa ti stalo
s vlasmi ? Napadol ťa rozbesnený dav škôlkarov s krvilačnou chuťou po
vlasovej obeti ?“ nemohla sa vykoktať od toľkého smiechu.
„Čakám na ten
deň, keď tvoja neter dosiahne vek mojej sestry, ja si ťa odfotím a tvoje
fotky vylepím po celom Londýne !“ vyhŕkla som so zježenými vlasmi, farebnými
gumičkami a sponkami rôzneho druhu na hlave pri pohľade do zrkadla, ktoré
predo mňa Anna nastavila.
„Môžem ísť dnu
alebo sa obávaš o moje vlasy ? Navyše som ti niečo priniesla.“ zaškerila
sa a taškou zamávala pred mojimi očami.
„Nechám ťa vojsť
ale len preto, že si ma zachránila pred Tanyou.“ zabuchla som za ňou dvere a nechala
ju ísť prvú.
„Ahoj drobec.“ pozdravila
ju načo sa Tanya s urazeným výrazom pozbierala a so slovným spojením
„Dobrú noc Jane.“ odišla do svojej izby.
„Čo sa jej stalo
?“ mávla rukou smerom kde odbehla.
„Nazvala si ju
drobcom tak čo sa čuduješ ?“ hrebeň sa mi zasekol v guči vlasov vytvorenej
na mojej hlave a nie a nie ju zničiť.
„Prečo mi musí oznamovať to, že ideš niekam na
módnu prehliadku práve tvoja teta ?“ vyzliekla si bundu a zhodila sa na
gauč s ovládačom v ruke.
„Vieš, aj by som
ti to povedala lenže ja som sa to dozvedela dnes ráno. A hádam si si to
mohla domyslieť keďže mi volá iba vtedy, ak odo mňa niečo potrebuje.“
Vysvetľovala som jej, kým som si snažila rozčesať vlasy pred zrkadlom
v chodbe. „A čo si mi vlastne priniesla ?“ prišla som k nej s hrebeňom
stále zabodnutím vo vlasoch.
„Šaty. Chcela ti
ich dať sama lenže ty si z jej kancelárie zdrhla ako partizán pred
žandármi takže to nechala na mňa.“ Vysvetľovala.
„Tak to ti
ďakujem.“ Vystískala som ju.
„Á Janéé ??
Nemohla by som ísť s tebou ?“ zamrnčala.
„Ak sa dokážeš
prepašovať cez tie dvojmetrové gorily, ktoré stoja pred budovou, kľudne. Ja sa
cez nich nedokážem dosť a to tam idem fotiť.“
„Tak na tom musím
ešte popracovať. Fajn, ja som tu dnes iba za posla od tvojej tety. Musím utekať
domov, vyberáme do kaviarne nové tapety. Musíš mi s tím pomôcť !“ vrhla na
mňa pohľad kým sa obliekala.
„Pre teba
všetko.“ Ironicky som poznamenala, popriala jej dobrú noc a vyprevadila.
Nasledujúci deň
Na prvý pohľad sa
tento deň zdal byť úplne kľudný s menšími bujarými zážitkami vo večerných
hodinách no nakoniec sa z toho stalo dosť....no veď to posúdite sami.
Tanyu som ráno,
ako vždy, odviezla do školy. Hneď mi malo napadnúť, že je niečo zle pretože sme
napodiv nemeškali. Mama sa doma zastavila iba prezliecť, pochválila ma, že som
zvládla všetko pekne zariadiť a večer mi nakázala vziať si kľúče pretože
Tanyu berie znovu k babke a podľa jej skromných výpočtov usúdila, že
nebudem schopná postarať sa o sedemročné dievča po návrate z módnej
prehliadky zvlášť, ak so mnou ide Jake. Nie žeby som prišla domov opitá, no raz
keď Tanya vybľabotala to, čo počula keď som volala s Annou do mňa mama
s ocom rýpu kedy sa dá.
Všetko išlo podľa
plánu, sprcha mi padla nanajvýš dobre. Vlasy som si vysušila a zviazala do
vrkoča. Lenže keď som zasadla k telke a čakala, kedy mi vyschne lak
na nechtoch som sa nejako pozabudla.
„Kde trčíš ? Ja
som už tu, pozerám na Temžu a teba nikde. Vieš o tom, že sa to koná
pri Temži a je tu postavené neskutočné pódium zakryté stanom, však ?“
zacítila som uštipačný tón v Jakeovom hlase. Vypúlené oči a hrča
v hrdle dokazovali len moje zdesenie.
„Ale jasné. Už
nasadám do auta. Mohol by si ma počkať pri ochranke, ktorá ma nikdy nechce
pustiť dnu ?“ v župane som nestíhala klásť nohy na schody.
„Fájn ! Ale
šliapni na plyn. Počul som, že tu má dnes byť Heidi Klum.“ zagúľala som očami
a zložila.
Do čerta ! Prečo
práve ja ? Jasné, pretože si spomalená ako slimák ! Obliekla som na seba hnedé
šaty nad kolená, lodičky s kabátom a šálom a vybehla z domu
za štrngotu kľúčov v mojej ruke. Samozrejme, nebola by som to ja ak by som
nezabudla foťák v obývačke na stole, takže som sa poň musela znovu vracať,
čo zabralo znova nejaký ten čas. Šliapla som na plyn a podľa dráhy ktorá
mi je už veľmi dobre známa, som sa doviezla za sprievodu tmy k brehu
Temži. Zázrakom sa mi podarilo zaparkovať moje autíčko medzi kopou áut
a už som lámala nohy pri behu ku vchodu.
„Zdravím, som tu
ako doprovod s Jakeom Wallisom.“ vysmiata som nadiktovala informácie
vysokému chlapíkovi s papiermi v ruke.
„Bohužiaľ vás tu
nemám, je mi to ľúto. Odstúpte od vchodu.“ nastavil ruku akoby ma chcel
odtlačiť.
„Skúste sa
pozrieť ešte raz.“ nedala som sa odbiť.
„Slečna, je mi to
ľúto ale nemám vás tu zapísanú.“
„Tak ďakujem.“ poslúchla
som ho a bez potreby riešiť problémy som odstúpila o kúsok ďalej. No
keď som videla všetky tie plachty povešané okolo a tú ľahkú cestu
a predstavu ako vkĺznuť pomedzi ne a bez povšimnutia nájsť Jakea mi
prišla dokonalá. S nenápadným výrazom som odcupitala k zábradliu,
ktoré delilo bežných smrteľníkov od najvyššej smotánky. Preliezla ho,
samozrejme ako dáma, vopchala sa popod plachtu a už som bola vo svete
trblietok, drahých látok a známych mien. Všetko by bolo perfektné, keby si
ma jeden z ochrankárov v obleku nevšimol a za kriku „Čierny
pasažier na palube“ do vysielačky ma nezačal naháňať. Moje logické myslenie
sa vtedy predpokladám zablokovalo a mne až vtedy došlo, akú blbosť som
urobila. Najskôr som asi mala zavolať Jakeovi ale na polemizovanie bolo
v tej chvíli neskoro.
„Dajte zo mňa tie
ruky dolu !“ kričala som a mlátila ho kabelkou, kým ma ochrankár zvieral vo
svojich rukách. Kopala som nohami no jediné čo som dosiahla bolo to, že som
prišla o svoju topánku za čo ma mama pravdepodobne zabije.
„Čo sa to tu
deje ?“ zvolala nejaká žena, ktorá pribehla na svojich vychudnutých nohách až
ku nám.
„Ježišmária
pusťte ju !“ zvolala. Nepozná ma ale obhajuje ma !
„Môžeme sa opýtať
čo sa to tu deje ?“ pribehol nejaký blondiak. Kým som zaostrila zo svojimi
jastrabím zrakom, došlo mi, že predo mnou stojí Niall Horan. Vážne ? On
a na módnej prehliadke ? Čo sa tak čuduješ dievča ?
„Už nič.“ Upravila
som si vrkoč, kým spomínaný ochrankách stál ako socha v paláci.
„Nechcem sa
dotknúť organizátorov, ale topánky len tak pohodené na zemi sa tu dajú
nájsť na každom kroku ?“ Liam Payne (odkiaľ sa tu ONI vzali ?) sa taktiež
pridal do nášho skromného rozhovoru.
„Ale nie. Vy
choďte vystriedať kolegu pri vstupe !“ prikázala ochrankárovi neznáma žena
a podala mi náušnicu, ktorá mi zjavne odletela.
„Zrejme je tá
topánka tvoja, že ?“ podal mi ju s úsmevom na perách. Payne mi zachránil
topánku ? Páni tak z toho sa Anna poskladá !
„Ehm, áno !
Ďakujem ti.“ Odplatila som mu úsmev a s pohľadom „smiem ?“ som sa
rukou zachytila o Niallovo plece, kým som si na nohu znova nasadila
lodičku.
„Žiaden problém, rád
pomôžem !“ zaškeril sa a pridŕžal mi ruku.
„Vraj sa tu
nejaká baba bije s ochrankárom. Kde je ?“ vletel k nám Jake
s tanierom plným občerstvenia. Informačne som nadvihla ruku.
Z jemného posmechu sa stal neskutočný smiech no jedinej okrem mňa, ktorej
to smiešne neprišlo bola tá žena.
„Dieťa drahé, čo
tu robíte tak samo ?“ rukou ma objala okolo pleca a ľútostne zazrela.
„Zastupujem tu
fotografa z jedného časopisu.“
„A kde máte
nejaký doprovod ?“ pokrútila hlavou.
„Stojí pred
vami.“ načiahla som ruku aj keď sa prstom ukazovať nemá.
„Jake ? Ona je tu
s vami ? Vy ako skúsený reportér by ste jej mali ísť príkladom !“ karhala
ho načo ju uistil, že sa bude správať zodpovednejšie.
„Niall, nevadilo
by ti ak by som s tebou urobil menší rozhovor ?“ zavesil sa naňho Jake
a už ho ťahal kamsi preč.
„Pán Payne, mohli
by ste sa postarať tuto o slečnu. Ja mám povinnosti.“ Postrčila ma
k nemu a po tom, čo nám zaželala príjemný večer sa odpravila niekam
preč.
„Prečo nie ?
Môžeme ísť ?“ mykol plecom a viedol ma dopredu.
„Rada by som ale
musím tu aj niečo odfotiť.“ zamávala som foťákom v ruke.
„Samozrejme, veď
je to tvoja práca.“ jasné, že to nebola pravda no ja som len neprítomne prikyvovala.
„Verím tomu, že
sa tu ešte stretneme tak, prajem príjemnú zábavu. Maj sa.“ zamával mi a s rukami
vo vreckách odišiel.
„No Jamie, pekne
si si zavarila.“ skonštatovala som a s myšlienou, že som klamala
jednému z členov najznámejšej chlapčenskej skupine na svete som s povzdychom
pokračovala v hľadaní nejakých modeliek.
Ktorí idiot
vymyslel módnu prehliadku v novembri ? Nebolo by to od veci ak by sa to
neuskutočnilo vonku pri rieke. Takto trápiť tie dievčatá v mojom veku ?
Podľa môjho otca budú zajtra sedieť so zápalom pľúc u lekára no podľa mňa
v tom majú prax a sú napchaté kilami vitamínov. Ja som bola zababušená v kabáte a hrubom šály, triasla som sa ako osika tak čo robili tie baby ?
Spokojne s foťákom
plným fotiek som zakotvila pri zábradlí hneď nad riekou. Bol tam neskutočný
výhľad na Tower Bridge. Nedalo mi neodfotiť si ho. Foťák mi však oznámil, že je
karta plná. Neostávalo mi nič iné, než ich vymeniť. Po pár minútach som
objektív namierila na Towe Bridge. Už už som ho chcela odfotiť, lenže v tom
momente ma niekto chytil za plecia a môj foťák ľahko letel do vody so
špľachnutím.
úžasný začiatok, páči sa mi to som zvedavá s kým z 1D to bude teším....tvoje poviedky komentujem prvý krát, ale vždy ich čítam tvoja čitatelka -Nika :*
OdpovedaťOdstrániťAre you kidding me ? áá dokonalá. Neviem čo k tomu povedať :) Neskutočne by som sa vytočila keby mi padne foťák do vody !! Teším na dalšiu ;) xoxo
OdpovedaťOdstrániťPs: Nemám skype :D
jéééj nová časť :) páči sa mi tento príbeh :)a už sú tam aj chlapci zakomponovaní, jak si to zas dobre vymyslela :)Liam a tie topánky :D :D vždy niečo dobre zadreš :)teším sa na ďalšiu :)
OdpovedaťOdstrániťPS: dnes sa ti pokúsim poslať tie fotky zo stužkovej tak sa pozri na FB :) :*
pls daj mi tvoj mail pretože sa mi to nechce nacitat do spravy :(
Odstrániťpettib981@gmail.com :)
Odstrániťposlané :)
Odstrániť