nedeľa 2. decembra 2012

All for u 1.


Tak,prvá časť je na svete. Sláva ! 
Dievčatá, ste neskutočné. Veľmi sa vám chceme poďakovať za návštevnosť. 81 000 ?? Ďakujeme a posielame veľkú pusu :* X



Štvrtok, posledná prednáška v tento nekonečný týždeň. Lenivo som zliezla z postele na podnet rinčiaceho zariadenia vedľa mojej hlavy na nočnom stolíku. Podozrivé ticho vznášajúce sa domom mi prezradilo, že všetci obyvatelia sa rozpŕchli po svojich povinnostiach a ja môžem toto ráno stráviť v pokoji.

„Dobré ráno, srdiečko. Chcem ti oznámiť, že včera sa ti znovu nemohla dovolať Rachel. Ako to, že jej skoro nikdy nezdvíhaš mobil ? Po tom, ako od nej odídeš zájdeš vyzdvihnúť Tanyu z klavíra, hádam si tú adresu už znova nezmýliš. Na večeru vám nechám nejaké peniaze, neviem či prídeme domov. Ideme k babke upratovať podkrovie a ty sama veľmi dobre vieš, ako to tam vyzerá. Ja ti ešte zavolám, dobre ? Ľúbime ťa, mama s ockom J

 Odkaz takéhoto typu na mňa čakal prilepený na chladničke. Že sa moja milá teta ešte čuduje, že jej nedvíham mobil keď sa do noci učím a potrebujem kľud na vstrebávanie informácií do môjho mozočku. Zjedla som raňajky podľa darov chladničky, prezliekla sa a vpálila na univerzitu.
„Ty ! Ja ! Vážne porada u mňa doma ! Zajtra ráno. Posielam ti to dnes pretože si to určite prečítaš až po prednáške a tak chcem, aby si bola v obraze. Veľa šťastia xx“ v telefóne sa mihla správa od Anny, milé od nej že si spomenula.
 Po prežití profesorky kričiacej na celú miestnosť som sa odviezla do redakcie časopisu. Na štvrtom poschodí ma privítal chaos ako vždy, keď sem prídem. Ľudia lietali hore dole, skoro som sa nedokázala predrať k tetinej kancelárií.
„Vstúpte.“ ozvalo sa spoza drevených dverí po tom, čo som zaklopala.
„Ahoj !“ pozdravila som tetu. Húpala sa na koženej stoličke s telefónom pri uchu. 28 ročná redaktorka, ktorá strieda priateľov ako ponožky. No je toto moja teta ? Pred mamou ju volám teta no ak sme samé dve, volám ju Rachel.
„Tak, konečne som sa zbavila tej otravnej ženskej. Prečo mi nezdvíhaš telefón ?“ desivo nadvihla obočie a podoprela si bradu rukou.
„Pretože mi voláš iba vtedy, ak odo mňa niečo potrebuješ.“ skonštatovala som a zhodila sa do kresla, ktoré stálo oproti jej stolu.
„Vieš, že to nie je pravda !“ odfrkla. Pohľadom som ju prebodla, až sa neviditeľný lúč zabodol do skrine za ňou.
„No tak fájn ! Jeden môj človek nemôže ísť na módnu prehliadku a bez fotiek sa to nezaobíde. Jake nemá s kým ísť tak som si myslela, že ty...“ nedokončila.
„Kedy ?“
„Zajtra !“ zdôraznila.
„Čas ?“
„O pol šiestej.“
„Čo za to ?“
„Láskavé objatie od tvojej najobľúbenejšej tety ?“ zaškerila sa a načiahla ku mne ruky.
„S tím si nevystačím.“ odpovedala som a začala sa prehrabávať kopou fotiek na jej stole.
„Prosím. Urob to pre mňa. Jake sa tak teší.“ odula spodnú peru.
„Jake sa neteší na mňa ale na tých všetkých chlapcov, ktorí tam budú. Bude si znova hľadať svoje objekty ako vždy.“
„Tak pôjdeš ?“ zamávala tými umelými mihalnicami, čím spôsobila mierny vietor.
„Fájn !“ privolila som. Ak by som urobila opak, pílila by mi uši deň a noc, záznamník by nestíhal zaznamenávať odkazy a môj operátor by sa zbláznil.
„Zbožňujem ťa !“ zovrela ma vo svojom objatí až jej skoro prasklo na chrbte sako.
„To už predsa dávno viem.“ s tisíckou inštrukcií som zašla po Tanyu a mohlo sa ísť domov.
 „Dnes sme doma samé ?“ opýtala sa moja malá sestra sediaca na zadnom sedadle auta zvierajúc svoju aktovku v náručí.
„Ak mama zavolá, tak áno.“ usmiala som sa na ňu v spätnom zrkadle a zazrela jej veselý úškrn. Doma som jej pomohla spraviť úlohy, hodinu som ju ťahala do kúpeľne a nakoniec som ostala celá mokrá, pretože sprcha v držadle pripevnenom na stene so sebou začala hádzať ako šialená a mne sa ušla spŕška ľadovej vody, takže som bola dokopy mokrá viac než Tanya. V pyžame zletela ku mne na gauč, kde som sa napchávala sendvičom domácej výroby.
„Môžem ťa učesať ?“ vrhla hlavu pred moju tvár so šibalským úsmevom.
„Môžeš, ale prosím ťa, ráno si chcem rozčesať vlasy.“ vyslovila som požiadavku. Zosunula som sa zo sedačky a posadila sa na zem. Zvyšok sendviča cestoval spolu so mnou a mohla som pokračovať v sledovaní telky.
„Neboj sa, som profesionál.“ Ubezpečila ma, trhla mojou hlavou a začala ma česať. Radšej som sa ani nechcela pozrieť na zem. Počet vlasov obetovaných pre sestrino zahnanie nudy by ma určite dohnal na pokraj nervového zrútenia. Zvonček pri dverách sa rozzvonil na plné grády a ja, celá šťastná, že uniknem z dosahu Tanyinej ruky,  som utekala otvoriť.
 Anna sa na našej terase rozosmiala na celú ulicu tak, že by odplašila aj potencionálneho  zlodeja prikrádajúceho sa k nášmu domu pretože by sa zľakol, že sa spustilo poplašné zariadenie.
„Čo sa ti stalo s vlasmi ? Napadol ťa rozbesnený dav škôlkarov s krvilačnou chuťou po vlasovej obeti ?“ nemohla sa vykoktať od toľkého smiechu.
„Čakám na ten deň, keď tvoja neter dosiahne vek mojej sestry, ja si ťa odfotím a tvoje fotky vylepím po celom Londýne !“ vyhŕkla som so zježenými vlasmi, farebnými gumičkami a sponkami rôzneho druhu na hlave pri pohľade do zrkadla, ktoré predo mňa Anna nastavila.
„Môžem ísť dnu alebo sa obávaš o moje vlasy ? Navyše som ti niečo priniesla.“ zaškerila sa a taškou zamávala pred mojimi očami.
„Nechám ťa vojsť ale len preto, že si ma zachránila pred Tanyou.“ zabuchla som za ňou dvere a nechala ju ísť prvú.
„Ahoj drobec.“ pozdravila ju načo sa Tanya s urazeným výrazom pozbierala a so slovným spojením „Dobrú noc Jane.“ odišla do svojej izby.
„Čo sa jej stalo ?“ mávla rukou smerom kde odbehla.
„Nazvala si ju drobcom tak čo sa čuduješ ?“ hrebeň sa mi zasekol v guči vlasov vytvorenej na mojej hlave a nie a nie ju zničiť.
 „Prečo mi musí oznamovať to, že ideš niekam na módnu prehliadku práve tvoja teta ?“ vyzliekla si bundu a zhodila sa na gauč s ovládačom v ruke.
„Vieš, aj by som ti to povedala lenže ja som sa to dozvedela dnes ráno. A hádam si si to mohla domyslieť keďže mi volá iba vtedy, ak odo mňa niečo potrebuje.“ Vysvetľovala som jej, kým som si snažila rozčesať vlasy pred zrkadlom v chodbe. „A čo si mi vlastne priniesla ?“ prišla som k nej s hrebeňom stále zabodnutím vo vlasoch.
„Šaty. Chcela ti ich dať sama lenže ty si z jej kancelárie zdrhla ako partizán pred žandármi takže to nechala na mňa.“ Vysvetľovala.
„Tak to ti ďakujem.“ Vystískala som ju.
„Á Janéé ?? Nemohla by som ísť s tebou ?“ zamrnčala.
„Ak sa dokážeš prepašovať cez tie dvojmetrové gorily, ktoré stoja pred budovou, kľudne. Ja sa cez nich nedokážem dosť a to tam idem fotiť.“
„Tak na tom musím ešte popracovať. Fajn, ja som tu dnes iba za posla od tvojej tety. Musím utekať domov, vyberáme do kaviarne nové tapety. Musíš mi s tím pomôcť !“ vrhla na mňa pohľad kým sa obliekala.
„Pre teba všetko.“ Ironicky som poznamenala, popriala jej dobrú noc a vyprevadila.

Nasledujúci deň
 Na prvý pohľad sa tento deň zdal byť úplne kľudný s menšími bujarými zážitkami vo večerných hodinách no nakoniec sa z toho stalo dosť....no veď to posúdite sami.
Tanyu som ráno, ako vždy, odviezla do školy. Hneď mi malo napadnúť, že je niečo zle pretože sme napodiv nemeškali. Mama sa doma zastavila iba prezliecť, pochválila ma, že som zvládla všetko pekne zariadiť a večer mi nakázala vziať si kľúče pretože Tanyu berie znovu k babke a podľa jej skromných výpočtov usúdila, že nebudem schopná postarať sa o sedemročné dievča po návrate z módnej prehliadky zvlášť, ak so mnou ide Jake. Nie žeby som prišla domov opitá, no raz keď Tanya vybľabotala to, čo počula keď som volala s Annou do mňa mama s ocom rýpu kedy sa dá.
Všetko išlo podľa plánu, sprcha mi padla nanajvýš dobre. Vlasy som si vysušila a zviazala do vrkoča. Lenže keď som zasadla k telke a čakala, kedy mi vyschne lak na nechtoch som sa nejako pozabudla.
 „Kde trčíš ? Ja som už tu, pozerám na Temžu a teba nikde. Vieš o tom, že sa to koná pri Temži a je tu postavené neskutočné pódium zakryté stanom, však ?“ zacítila som uštipačný tón v Jakeovom hlase. Vypúlené oči a hrča v hrdle dokazovali len moje zdesenie.
„Ale jasné. Už nasadám do auta. Mohol by si ma počkať pri ochranke, ktorá ma nikdy nechce pustiť dnu ?“ v župane som nestíhala klásť nohy na schody.
„Fájn ! Ale šliapni na plyn. Počul som, že tu má dnes byť Heidi Klum.“ zagúľala som očami a zložila.
Do čerta ! Prečo práve ja ? Jasné, pretože si spomalená ako slimák ! Obliekla som na seba hnedé šaty nad kolená, lodičky s kabátom a šálom a vybehla z domu za štrngotu kľúčov v mojej ruke. Samozrejme, nebola by som to ja ak by som nezabudla foťák v obývačke na stole, takže som sa poň musela znovu vracať, čo zabralo znova nejaký ten čas. Šliapla som na plyn a podľa dráhy ktorá mi je už veľmi dobre známa, som sa doviezla za sprievodu tmy k brehu Temži. Zázrakom sa mi podarilo zaparkovať moje autíčko medzi kopou áut a už som lámala nohy pri behu ku vchodu.
 „Zdravím, som tu ako doprovod s Jakeom Wallisom.“ vysmiata som nadiktovala informácie vysokému chlapíkovi s papiermi v ruke.
„Bohužiaľ vás tu nemám, je mi to ľúto. Odstúpte od vchodu.“ nastavil ruku akoby ma chcel odtlačiť.
„Skúste sa pozrieť ešte raz.“ nedala som sa odbiť.
„Slečna, je mi to ľúto ale nemám vás tu zapísanú.“
„Tak ďakujem.“ poslúchla som ho a bez potreby riešiť problémy som odstúpila o kúsok ďalej. No keď som videla všetky tie plachty povešané okolo a tú ľahkú cestu a predstavu ako vkĺznuť pomedzi ne a bez povšimnutia nájsť Jakea mi prišla dokonalá. S nenápadným výrazom som odcupitala k zábradliu, ktoré delilo bežných smrteľníkov od najvyššej smotánky. Preliezla ho, samozrejme ako dáma, vopchala sa popod plachtu a už som bola vo svete trblietok, drahých látok a známych mien. Všetko by bolo perfektné, keby si ma jeden z ochrankárov v obleku nevšimol a za kriku „Čierny pasažier na palube“ do vysielačky ma nezačal naháňať. Moje logické myslenie sa vtedy predpokladám zablokovalo a mne až vtedy došlo, akú blbosť som urobila. Najskôr som asi mala zavolať Jakeovi ale na polemizovanie bolo v tej chvíli neskoro.
 „Dajte zo mňa tie ruky dolu !“ kričala som a mlátila ho kabelkou, kým ma ochrankár zvieral vo svojich rukách. Kopala som nohami no jediné čo som dosiahla bolo to, že som prišla o svoju topánku za čo ma mama pravdepodobne zabije.
„Čo sa to tu deje ?“ zvolala nejaká žena, ktorá pribehla na svojich vychudnutých nohách až ku nám.
„Ježišmária pusťte ju !“ zvolala. Nepozná ma ale obhajuje ma !
„Môžeme sa opýtať čo sa to tu deje ?“ pribehol nejaký blondiak. Kým som zaostrila zo svojimi jastrabím zrakom, došlo mi, že predo mnou stojí Niall Horan. Vážne ? On a na módnej prehliadke ? Čo sa tak čuduješ dievča ?
„Už nič.“ Upravila som si vrkoč, kým spomínaný ochrankách stál ako socha v paláci.
„Nechcem sa dotknúť organizátorov, ale topánky len tak pohodené na zemi sa tu dajú nájsť na každom kroku ?“ Liam Payne (odkiaľ sa tu ONI vzali ?) sa taktiež pridal do nášho skromného rozhovoru.
„Ale nie. Vy choďte vystriedať kolegu pri vstupe !“ prikázala ochrankárovi neznáma žena a podala mi náušnicu, ktorá mi zjavne odletela.
„Zrejme je tá topánka tvoja, že ?“ podal mi ju s úsmevom na perách. Payne mi zachránil topánku ? Páni tak z toho sa Anna poskladá !
„Ehm, áno ! Ďakujem ti.“ Odplatila som mu úsmev a s pohľadom „smiem ?“ som sa rukou zachytila o Niallovo plece, kým som si na nohu znova nasadila lodičku.
„Žiaden problém, rád pomôžem !“ zaškeril sa a pridŕžal mi ruku.
„Vraj sa tu nejaká baba bije s ochrankárom. Kde je ?“ vletel k nám Jake s tanierom plným občerstvenia. Informačne som nadvihla ruku. Z jemného posmechu sa stal neskutočný smiech no jedinej okrem mňa, ktorej to smiešne neprišlo bola tá žena.
„Dieťa drahé, čo tu robíte tak samo ?“ rukou ma objala okolo pleca a ľútostne zazrela.
„Zastupujem tu fotografa z jedného časopisu.“
„A kde máte nejaký doprovod ?“ pokrútila hlavou.
„Stojí pred vami.“ načiahla som ruku aj keď sa prstom ukazovať nemá.
„Jake ? Ona je tu s vami ? Vy ako skúsený reportér by ste jej mali ísť príkladom !“ karhala ho načo ju uistil, že sa bude správať zodpovednejšie.
„Niall, nevadilo by ti ak by som s tebou urobil menší rozhovor ?“ zavesil sa naňho Jake a už ho ťahal kamsi preč.
„Pán Payne, mohli by ste sa postarať tuto o slečnu. Ja mám povinnosti.“ Postrčila ma k nemu a po tom, čo nám zaželala príjemný večer sa odpravila niekam preč.
„Prečo nie ? Môžeme ísť ?“ mykol plecom a viedol ma dopredu.
„Rada by som ale musím tu aj niečo odfotiť.“ zamávala som foťákom v ruke.
„Samozrejme, veď je to tvoja práca.“ jasné, že to nebola pravda no ja som len neprítomne prikyvovala.  
„Verím tomu, že sa tu ešte stretneme tak, prajem príjemnú zábavu. Maj sa.“ zamával mi a s rukami vo vreckách odišiel.
„No Jamie, pekne si si zavarila.“ skonštatovala som a s myšlienou, že som klamala jednému z členov najznámejšej chlapčenskej skupine na svete som s povzdychom pokračovala v hľadaní nejakých modeliek.
 Ktorí idiot vymyslel módnu prehliadku v novembri ? Nebolo by to od veci ak by sa to neuskutočnilo vonku pri rieke. Takto trápiť tie dievčatá v mojom veku ? Podľa môjho otca budú zajtra sedieť so zápalom pľúc u lekára no podľa mňa v tom majú prax a sú napchaté kilami vitamínov. Ja som bola zababušená v kabáte a hrubom šály, triasla som sa ako osika tak čo robili tie baby ?
Spokojne s foťákom plným fotiek som zakotvila pri zábradlí hneď nad riekou. Bol tam neskutočný výhľad na Tower Bridge. Nedalo mi neodfotiť si ho. Foťák mi však oznámil, že je karta plná. Neostávalo mi nič iné, než ich vymeniť. Po pár minútach som objektív namierila na Towe Bridge. Už už som ho chcela odfotiť, lenže v tom momente ma niekto chytil za plecia a môj foťák ľahko letel do vody so špľachnutím.

6 komentárov:

  1. úžasný začiatok, páči sa mi to som zvedavá s kým z 1D to bude teším....tvoje poviedky komentujem prvý krát, ale vždy ich čítam tvoja čitatelka -Nika :*

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Are you kidding me ? áá dokonalá. Neviem čo k tomu povedať :) Neskutočne by som sa vytočila keby mi padne foťák do vody !! Teším na dalšiu ;) xoxo
    Ps: Nemám skype :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. jéééj nová časť :) páči sa mi tento príbeh :)a už sú tam aj chlapci zakomponovaní, jak si to zas dobre vymyslela :)Liam a tie topánky :D :D vždy niečo dobre zadreš :)teším sa na ďalšiu :)
    PS: dnes sa ti pokúsim poslať tie fotky zo stužkovej tak sa pozri na FB :) :*

    OdpovedaťOdstrániť