All for you 3.

Zdravím vás, dievčatá :)

Máte ma chuť zbiť ? Aj ja mám niekedy tieto pocity. Pozitívnejšie je, že o pár dní tu je Štedrý večer a ešte potešujúcejšie je to, že som zmákla matiku. Prijímam gratulácie ;) 

Dúfam, že sa vám bude časť páčiť a ten rozhovor je náčrt rozhovoru medzi mnou a El. 

Majte sa :* xx

„Mohla by si mi to už povedať ?“ dobiedzala mama. Ešte stále si nedala pokoj a vyzvedá, kto bol ten chlapec na prehliadke. Otec z nás začína chytať osýpky a Tanya sa iba teší z mojej bezradnosti predstierať mame ďalšie a ďalšie argumenty.

„Nie.“

„Dobre. Ak budeš niečo potrebovať to isté ti poviem aj ja. A viem, že to bude už o chvíľku.“

„Ale mami, neurážaj sa hneď...“ zvolala som za ňou z kuchyne kde som umývala riad.

„Prišlo ti dvojča !“ zakričala z chodby.

„Kto ?“

„No a už je to tu ! Niečo odo mňa potrebuješ.“ zahundrala a vrátila sa do kuchyne.

„No ?“ vyšlo zo mňa kým poskakovala z jednej nohy na druhú.

„Počkaj, počkaj. Ja ti ju hneď dám.“ strčila mi do dlane telefón.

„Čo s tím mám robiť ?“

„To je Liam !“ zašepkala a mne skoro spadol telefón z rúk.

„Prosím ?“ ozvala som sa.

„Ahoj, tu je Liam. Pamätáš ?“

„Áno, ešte áno.“

„Tak to je dobre, snáď ti nebude vadiť, ak by sme sa šli zajtra prejsť. Alebo už máš nejaké plány ? Nechcem ti ich nijako narúšať.“

„Chce sa ísť prejsť,“ šepla som s rukou na mikrofóne.

„A čo mi to oznamuješ ? Odpovedaj jemu nie mne,“ zamrmlala. Ja tu nepriamo žobrem o radu a ona mi takto odpovie.

„Nie, je to v poriadku.“

„Tak, mám po teba prísť ?“

„Nie, to nie je nutné !“ zrazila som jeho ponuku. To by bolo zrazu rečí od mojej mami a otca.

„V poriadku, tak pri Big Bene ? O siedmej ?“

„Dobre, budem tam.“

„Teším sa, ahoj.“ zložila som a telefón vrátila Anne.

„Čo ti je ?“ drgla do mňa.

„Čo by mi malo byť ?“ vhodila som jej mobil do vrecka na bunde.

„Nepanikár ženská !“ veselo zvolala.

„Ja nepanikárim, odkiaľ to máš ? Nevidíš môj výraz tváre ? Som kľudná !“ odporovala som kým ma ťahala za ruku.

„Toto je historický moment, musíme ho osláviť !“ vtiahla ma do domu.

„Dobrý, požičiam si na chvíľku vašu dcéru.“ mávla na mamu do kuchyne, ktorá za mňa dokončovala domáce práce.

„Dobre, ber si ju.“ namosúrene odpovedala.

„Mami ! Nevidíš aká je nadšená ? Domov sa už vrátiť nemusím.“ oznámila som. Do náruče mi Anna strčila bundu so šálom a spoločne sme odpochodovali do jej domu. Atmosféra v jej dome bola tradične kľudná. Jej rodičia boli v práci, sestra v kaviarni iba ona si váľala šunky v obývačke v mojej spoločnosti.  

„Takže, na začiatok by si sa mi mohla poďakovať.“ skonštatovala a položila predo mňa pohár horúceho kakaa.

„Začo ? A navyše, odkedy niečo oslavujeme kakaom ?“ odchlípla som si.

„Za to, že vlastním tak úžasnú kaviareň, ktorú navštevujú známe osobnosti.“ zhodila sa vedľa mňa na gauč.

„Áno, tvoja božská osobnosť oslní aj okolo idúceho človeka, ktorý zaregistruje tvoju postavu za pultom.“ podpichla som načo sa nedala odradiť.

„Ale ja som mu poskytla svoje číslo, cez ktoré ťa kontaktoval.“ osopila sa.

„Poskytla si mu čo aby mohol čo ?“ výhražne som nadvihla obočie no jej úškrn sa čoraz väčšmi zväčšoval.

„No, keď tvoja milá hlávka zabudla dať princovi telefónne číslo, nastúpila víla, to aby si vedela som ja a poskytla som svoje osobné číslo pre tvoje dobro.“ poklopala mi po čele.

„Neviem, je to iba pocit ale ty si myslíš, že je to rande ?“ uškrnula som sa.

„Ale kdeže, prosím ťa. Odkiaľ si na to prišla ?“ fľochla a mávla rukou.

„No ja neviem, tvoje nadšenie pre zajtrajšok ?“

„Prosím ťa a nemôžem ? Priateľa si mala pred rokom a pol, snáď mám právo tešiť sa z tvojho šťastia.“

„Kamaráti, sme iba kamaráti slečna chytrá. A možno ani nie to. A k Jasonovi sa ani nechcem vracať. Bodaj by som ho na tom plese nakopla do zadku keď ho chceli zhodiť do bazéna ale ja nie, ja dobrá duša som mojim inteligentným spolužiakom povedala aby ho nechali tak. Pako je to !“ dokončila som monológ a zapla televízor.

„Ja som to vedela už odkedy ste spolu chodili.“

„Viem, bola som naivná, chceš mi to pripomínať aj teraz, keď sa idem prejsť s jedným z najmilších chlapcov na svete ?“

„AHA ! Takže uznávaš, že by si si s ním niečo predstaviť dokázala !“ pred nos mi strčila svoj ukazovák s víťazným postojom.

„Anna, začínaš ? Pretože ja viem kam sa dostaneme s týmito tvojimi poznámkami a ver mi, nedopadne to dobre.“

„Čiže je pre teba nepríjemné hovoriť o Liamovi, pretože si priznávaš, že je pre teba príťažlivý !“ pohľadom psychológa mi skenovala osobnosť a mňa čím ďalej tím viac desili jej schopnosti.

„Áno, samozrejme že ma priťahuje. Som predsa normálne dievča !“ rázne som odpovedala.

„Výborne. Prakticky by ste sa aj mohli dať dokopy keďže je jeden z najžiadanejších chlapcov sveta a ty taktiež nie si na zahodenie.“ zadumane konštatovala.

„Mám sa tešiť ?“

„Mala by si. Ešte sa len rozbieham v mojich psychologických úvahách a diagnózach.“

„Prosím, prestaň.“ prosebne som zažiadala, no žiadosť sa nevyplnila a naďalej pokračovala.

„Posledná otázka, páčia sa ti jeho hnedé oči ?“

„Ak ti odpoviem dáš mi pokoj.“

„Áno.“

„Áno, páčia sa mi jeho hnedé oči. Odpovedala som ti celou vetou tak prosím, už ma nechaj v kľude sledovať televízor.“

„Takže ťa priťahujú jeho hnedé oči. Určite aj jeho vypracované telo. Veľmi zaujímavé !“  prstami si prešla po brade a zadívala sa na mňa.

„Zabite ma !“ žobrala som a zaborila hlavu do vankúša.

„Takže mi potvrdzuješ, že by si s ním dokázala predstaviť niečo viac, než len kamarátstvo. A k tomu ťa priťahuje jeho osobnosť, jeho spôsoby a k tomu je neuveriteľne galantný a pozorný. Zaujímavý výber!“

„Ak neprestaneš, niečo ti urobím !“

„Čiže ťa dráždia moje reči a pripúšťaš, že by si k nemu mohla niečo cítiť a ak aj nie ty tak on áno. Predsa by neprišiel do kaviarne tvojej kamarátky a potom by si od tej istej kamarátky nepýtal jej číslo aby sa s tebou mohol skontaktovať. Veľmi, veľmi zaujímavé !“ zavrčala som ako naštvaný pes s nádejou že prestane. Ale kdeže, veď je to predsa Anna.

„Navyše mi povedal aj to, že ti zhodil foťák na prehliadke a o ktorom si mi ty samozrejme nič nepovedala. Ale ja sa nehnevám, verím, že spolu budete šťastní.“ zaškľabila sa.

„Ja s ním nechodím a ani chodiť nebudem.“ buchla som ju.

„Takže si zaujala obranný postoj pred svojimi citmi. Ale ver mi, ja ti hovorím, že spolu budete. Čo som hovorila o Markovi a Elle ?“ ešte mi aj pripomína jej sestru !

„Anna ?“

„Prosím moja ?“ láskavo mi prešla po ruke.

„Prestaň mi už zasa pozerať do mozgu. Je môj !“

Nasledujúci deň bol ako jeden veľký kolotoč. Nič som nestíhala, Tanyu som skoro zabudla v škole a navyše šiel otec na týždeň preč takže som s mamou a sestrou sama doma.

Okúpaná som vyšla z izby a obliekla sa. Vločky sa pomaly ukladali jedna za druhou na moje okno. Snehová prikrývka za noc pod seba ukryla všetko čo jej prišlo do cesty. Usúdila som, že v legínach, v ktorých som ešte nedávno pobehovala by som premrzla na kosť, takže prišla ďalšia alternatíva. Červený sveter s nórskymi vzormi mi poskytol teplo, ktoré som potrebovala.

„Ty niekam ideš ?“ zavadila o mňa pohľadom Tanya s turbanom na hlave.

„Znova si neklopala.“ štuchla som do nej.

„Ideš niekam s chlapcom, že ?“

„Odpoviem ti len ak mi sľúbiš, že si nepustíš jazyk na špacír a nepovieš to mame.“

„Sľubujem.“ vyhlásila tichým hláskom.

„Áno, idem von s chlapcom.“

„Fajn, idem do kuchyne !“ rozutekala sa na chodbu. Pozberala som si veci do kabelky a zišla na prízemie.

„Takže ty ideš von s chlapcom a mne to ani nepovieš ?“ spovedala ma mama so zápisníkom mojej sestry v ruke. Tanya sa veselo uškŕňala za maminou sukňou a dodala:

„Povedala si, že to nemôžem povedať, nie napísať.“ to dieťa nech si ma nepraje.

„Poď sem ty potvora, nabudúce ideš do školy na metle.“ jediné, čo som z nej stihla zachytiť bol jej župan takže ďalej utekala v pyžame a len len, že vybrala zákrutu do haly.

„Ty potvora !“ zakričala som za ňou zatiaľ čo mama sa na mňa podozrivo vyškierala.

„Tak kto to je ? Je to ten chlapec z minulého mesiaca ?“

„Áno mami, je to on. Môžem ísť ?“

„Ale jasné, utekaj.“ posúrila ma a cestou k Big Benu som si ešte na hlavu nasadzovala baranicu a na ruky rukavice. Z domu to do centra Londýna ďaleko nemám. Ten mráz a vietor ma jedného dňa dokaličia. Naobliekaná s troma vrstvami oblečenia som prešla až na určené miesto, kde bolo plno svetiel a ľudí prechádzajúcich sa okolo. Vianočné ozdoby sa vynímali po celom meste a vo vzduchu už bolo cítiť, že o pár dni tu bude Štedrý deň.

-Liam-

„Pozdrav ju od nás !“ pripomenul mi Louis s Eleanor na kolenách. Ľahko mu dlaňou čapla po hlave a zamávala mi.

„A neopi sa !“ upozornil ma Harry na zárubni.

„Ozval sa ten ktorý sa má čo najmenej ozývať.“ rozstrapatil som mu kučery a vyšiel von z domu.

Rozhodol som sa neísť autom. Mám väčšiu šancu sa s Jamie rozprávať ak nás bude ohlušovať hlas ľudí než zvuk bežiaceho motora. Metrom by to taktiež nebolo najlepší nápad, najprijateľnejšia bola chôdza. Minúty ubiehali tak ako aj moje kroky až som sa dostal k vysokej veži s hodinami. Ukazovali niečo pred siedmou a vtedy mi došlo, že som to celkom dobre nedomyslel. Chaoticky som sa rozhliadal všade dookola, videl som desiatky dievčat len nie to dievča, kvôli ktorému som tam prišiel.

„Hľadáš niekoho ?“ s týmito slovami mi niekto ťukol do ramena.

„Toho, kto ma práve teraz našiel.“ usmial som sa a znova videl jej čokoládové oči. Také ako mám ja.

„Čakáš už dlho ?“ vykročili sme po chodníku.

„Ale nie, akurát som prišla.“ usmiala sa s rukami vo vreckách.

„Mala si veľké problémy s foťákom ?“

„Ja sa ti musím s niečím priznať !“ zastavila sa a mňa pochytil čudný pocit.

„Prosím len nepovedz, že si chlap !“

„To síce nie som, ale nie som ani fotografka. Ja iba zastupujem tetinho zamestnanca ak je to nutné a akurát minulý mesiac to nutné bolo.“ pokrčila nosom a zúžila oči na čiarky.

„Po tom, čo po nás hádžu faninky spodnú bielizeň, vydávajú sa za  a skrývajú sa v kufroch na recepcií v hotely, v ktorom bývame je toto najmenšie zlo.“ Uistil som ju a pokračovali sme v prechádzke.

„Tak mi o sebe niečo povedz.“ začal som.

„Mám mladšiu sestru. Síce mi pije krv ale mám ju strašne rada. Bývam ešte s rodičmi, sú strašne komickí, ale to by si sa s nimi musel spoznať, neviem ich tak opísať akoby sa mohli oni sami predstaviť.  Chodím na vysokú, prvý rok a sem tam sa zahrám na otravného novinára pobehujúceho za celebritami. A ty ? Okrem toho, že ťa pozná celý svet, poskakuješ s ďalšími štyrmi bláznami po javisku a ešte viem, že máš dve sestry a že sa bojíš lyžičiek !“ predbehla ma a kráčala smerom dozadu. Každé dve minúty som zatínal zuby a už ju videl sedieť na zadku v kope snehu pretože len tak tak sa vyhýbala smetným košom a hydrantom.

„Veď o mne vieš skoro všetko.“ odpovedal som so smiechom a upozornil ju na ďalší stĺpik, ktorému sa okľukou vyhla.

„To viem z internetu a nie od teba. Tak poďme, ja som ti povedala veľa tak aj ty.“ podskočila si a pokračovala v spätnej chôdzi.

„Mám dve korytnačky. Niall sa ich vždy snaží nakŕmiť aj keď pred nimi iba máva jedlom a potom ho sám zje. Ešte som ich nenaučil zasýtiť sa pohľadom. A ešte mám rád rozprávku Toy Story.“

„Nevidela som ani jednu časť a to sa mi zdá, že sú už tri.“

„To musíš ihneď po návrate domov napraviť.“

„Tak ak chceš, môžeš sa ma ešte niečo opýtať.“

„Ktorého z nás piatich máš najradšej ?“ zaškeril som sa keď už kráčala vedľa mňa.

„Všetkých piatich mám rovnako rada, ale keďže som tu s tebou poviem, že mám najradšej teba.“ natiahla mi čiapku, ktorá sa znova pricapila k môjmu uchu a so smiechom odtiahla ruku od môjho ucha.

„Ale to nie je úprimné.“ namietol som po jej odpovedi.

„Čo ? Prečo ? Veď som ti odpovedala.“ vykrúcala sa.

„Si ovplyvnená mojou prítomnosťou. Nemôžeš to takto povedať. To nejde.“ podpichoval som. Urážlivo na mňa pozrela no o pár minút jej tvár premohol krásny smiech.

„Ale ide. Keby som sa ťa opýtala, či máš radšej jednu kamarátku než druhú tak by si taktiež odpovedal, že máš radšej tú, ktorá sa ťa na to pýtala, pretože by si chcel byť zdvorilý.“

„To nie je pravda.“

„Je a koniec. Žena ma vždy pravdu.“ Zadubila sa.

„Niekedy sa však mýlia tak ako aj všetci.“

„S tebou sa nedá hádať, vždy máš nejaké argumenty. “ povolila a so smiechom ma buchla do pleca. Väčšmi by to bolelo vtedy, ak by nemala rukavice a ja hrubú bundu, pretože aj s tím mala dobrú ranu.

„Tak prepáč, väčšinou mám na všetko odpoveď.“ pokrčil som plecami a zastavili na križovatke čakajúc na zelenú farbu na semafóre.

-Jane-

„Už by som mala ísť.“ oznámila som.

„Odprevadím ťa domov ?“

„Nie, netreba. Mám to iba kúsok odtiaľto.“ po tom, čo si odo mňa ešte vypýtal aj číslo sme sa rozlúčili a každý šiel svojou cestou. Už som bola od neho celkom dosť vzdialená a nedalo mi neotočiť sa.

„Načo čakáš ?“ zakričala som so smiechom pričom som rozhadzovala rukami.

„Na to, kedy zahneš za roh aby som sa uistil, že dôjdeš domov živá aby som nabudúce mal koho bombardovať argumentmi.“ zakričal a so smiechom mi zamával.

„To je fakt milé. Dobrú noc.“ kričali sme po sebe na ulici a hneď čo som zašla za roh som sa rozutekala ako šialená. Väčšina susedov už spala pretože sa u nikoho nesvietilo a ja som sa bála, aby na mňa nevybehol nejaký podráždený a nevrlý dôchodca s bakuľou. Nemyslela som si, že by som sa s ním takto otvorene dokázala porozprávať. Niečo na tom chlapcovi je.