Live with Love 2.

A je tu ďalší diel od talentovanej Miruš =)) (ak si to prečítaš,na nasledujúci deň ma prosím za to oslovenie nezabi) :D

Ráno som sa zobudila okolo desiatej. Veď predsa ešte stále boli prázdniny tak to musím využiť. Vstala som z postele, pozrela sa na moju izbu a opäť som musela spracovať to že odchádzam. V poslednom čase môj mozog musí pracovať ako nejaká čínska továreň na výrobu mobilov. Je to horšie ako v škole, pretože za posledné hodiny môj mozog prijal viac informácií ako na hodine geografie.

Vošla som do kuchyne, kde práve prebiehal zápas medzi Rayenom a lyžičkou výživy, ktorú sa mu snažila moja mama napchať do úst. Chudák chlapec. Celý bol zababraný od toho hnusu, z ktorého mi je na vracanie. Keď od neho mama odlepila oči pozrela sa na mňa s úsmevom a položila mi otázku.

,,Už si zbalená?“ že sa nehanbí!

,,Snáď dobré ráno, nie?“ trošku naštvanie som jej povedala.

,,Tak dobré ránko princezná. Ako si sa vyspala? Budeš raňajkovať?“ začala sa vypytovať.

,,Asi hej,“ povedala som a už som si dávala do misky cereálie s mliekom. ,,Ako lepšie by som mohla stráviť svoje posledné raňajky pred mojím odchodom, ako s mojím malým zababraným bratom.“ Milo som sa usmiala na Rayena a prisadla si k nemu. Ale nie príliš blízko, lebo viem ako by to dopadlo. Tú jeho výživu by som mala až niekde v ponožkách.

Po raňajkách som sa ešte chvíľu hrala s Rayenom. Popri tom sme pozerali rozprávky a z mojej ,,chvíle“ sa stali 2 hodiny. Čas s ním mi vždy tak rýchlo utekal keď som sa nudila. Ešte stále som bola v pyžame a mama nás zavolala na obed. V tom prišiel akurát na čas domov môj otec. Všetci sme si posadali k stolu a spoločne sa naobedovali. Bol to super pocit sedieť s nimi pri jednom stole a zvlášť teraz, keď viem že sa dlhšie neuvidíme.

Po obede som pomohla mame s riadom a uvarila som jej aj otcovi ich poobedňajšiu kávu. Sedeli pri telke tak som im ju išla odniesť. Rayen už zase spal, tak som nemala čo robiť. Išla som teda do izby a pomaly som sa začala pripravovať na odchod. Prezliekla som sa, do tašky som si ešte nahádzala mobil, nabíjačka, foťák, peňaženka, letenka .... no a dáždnik. Ten nesmie chýbať. Zbalila som si notebook a nabíjačku. Do kufra som si ešte zbalila pár vecí zo stola a všetko ostatné som ešte dávala do krabíc. Kufor, príručnú batožinu a tašku som dala na chodbu ku vchodovým dverám. Keď som sa pozrela na hodinky, bolo pár minút pred treťou. Mama vychádzala s Rayenom zo spálne. Aj oni boli prichystaní na odchod. Až na to, že oni sa vrátia.

Otec mi vzal veci k výťahu, ja som vzala Rayena a mama zamkla byt. Dole na parkovisku mi otec naložil veci a my sme si posadali do auta.

Cesta sa mi zdala strašne rýchla a ani som sa nenazdala a už sme boli na letisku. Mala som strašne zmiešané pocity. Strach, radosť, smútok, očakávanie, nervozita, nedočkavosť .... To všetko sa vo mne miešalo kým sme čakali na letisku. Zrazu prišla tá chvíľa keď som sa mala rozlúčiť s rodičmi a bratom. Mamka už mala slzy na krajíčku a zrazu sa jej začali kotúľať po tvári. Silno ma objala a ja som mala pocit, že ma už nikdy nepustí.

,,Ľúbim ťa,“ povedala a moja odpoveď bola jednoduchá: ,, Aj ja teba.“ Zotrela som si slzy a usmiala sa na ňu.

S otcom som sa tiež rozlúčila objatím a pusou na líce. Rayena som tiež silno objala a dala mu pusu.

Naposledy som sa na nich pozrela a už som za sebou ťahala kufor do tunela, v ktorom sa začína ďalšia časť môjho života.

V lietadle ma milá letuška usadila vedľa jednej starej panej, ktorá sa na mňa milo usmievala. Slušne som sa jej pozdravila a sadla si na miesto. Ešte nikdy som neletela, takže toto bude premiéra. Sedela som pri okne a pozorovala ako sa lietadlo pomaly odlepuje od zeme. Chvíľu som pozorovala mraky a potom som zaspala. Sama sebe som sa čudovala pretože ešte nikdy som nezaspala v žiadnom dopravnom prostriedku.

Milá pani vedľa mňa ma zobudila slovami: ,,Zlatko, vstávaj. Už sme tu.“ Pretrela som si oči a neverila tomu, že som tu. Sama. Ako prst. Pomaly som si pozbierala veci a vyšla z lietadla. V letiskovej hale bolo asi milión ľudí.

,,No do riti!“ povedala som si. Ako sa tu teraz zorientujem? Letisko je obrovské! Ako tu teraz nájdem toho človeka, ktorý ma tu má čakať?   Už sa ma zmocňovala panika, ale po niekoľkých hlbokých nádychoch som sa upokojila. Kráčala som tým smerom ako väčšina ľudí. O chvíľu som natrafila na človeka, ktorý mal v rukách ceduľku s mojím menom ako vo filme. Prišlo mi to trochu smiešne. Predo mnou stála žena s čiernymi vlasmi, chudou postavou a milým úsmevom na tvári. Tak som k nej nesmelo podišla a pozdravila ju.

,,Dobý deň. Ja som Stella Linnerová.“ Povedala som a podala jej ruku.

,,Ahoj. Ja som Jessie Smithová.“ Potriasla mi rukou a pokračovala. ,,Dúfam, že si mala príjemný let. Som rada, že si sa rozhodla prísť sem a dúfam, že sa ti bude u nás páčiť. Teraz ťa zaveziem na internát aby si sa ubytovala a trochu spoznala školu, ktorá začína už o tri dni. Tu máš moju vizitku ak by si čokoľvek potrebovala. Aj o polnoci.“ S úsmevom mi podávala malú kartičku s telefónnymi číslami. Jessie sa mi páčila. Bola priateľská a príjemná. Vyzerá dosť mlado. Môže mať okolo 25 rokov.

Pomohla mi s kufrom a už sme mierili k autu, ktoré bolo zaparkované pri chodníku pred letiskom. Jessie šoférovala a ja som sedela vedľa nej .

Počas cesty mi ukázala nejaké obchody, kaviarne, lekárne, knižnicu a nakoniec sme dorazili k veľkej budove. Jessie mi vybrala kufor  z auta a previedla ma cez veľkú bránu, pri ktorej bola malá vrátnica. Pozdravila sa niekomu kto tam sedela a keď sa odstúpila, uvidela som asi 60-ročného pána so sivými vlasmi na hlave. Milo sa na mňa usmial a ja som sa pokúsila o to isté.

,,Stella, toto je Josh. Josh, toto je Stella. Pred chvíľou priletela. Bude tu bývať nasledujúce 2 roky.“ Oboznámila ho so situáciou.

,,Tak ja ťa tu u nás srdečne vítam a dúfam, že sa tu budeš cítiť príjemne. A ak by si sa chcela porozprávať, som tu. Nezáväzné konverzácie sú mojou špecialitou.“

,,Ďakujem,“ povedala som a nasledovala Jessie, ktorá ma už viedla do budovy.

,,Ták a toto je internát. Tu budeš bývať . Teraz ťa vezmem do riaditeľne a zoznámiš sa s riaditeľkou. Jej manžel je riaditeľ školy, ktorú budeš navštevovať. Ja len dúfam, že budeš pravidelne navštevovať školu a nie riaditeľa,“ s úsmevom ma viedla po chodbách.

,,Aj ja. A kde je škola? Je odtiaľto ďaleko?“

,,Za internátom je park, ktorý vedie ku škole takže to nebudeš mať vôbec ďaleko.“  A už mi Jessie otvárala dvere do kancelárie riaditeľky.

Za dreveným stolom sedela staršia pani s okuliarmi na nose. Keď ma zbadala postavila sa a podávala mi ruku so slovami: ,,Ty musíš byť Stella, však? Čakali sme na teba. Veľmi ma teší. Ja som Elizabeth Greyová. Sadni si a cíť sa tu ako doma.“ No do kelu! Dúfam, že im mama nič nenasľubovala. Pretože keď vidím ako ma tu očakávali, vyzerá to tak akoby im sľúbila, že im v kufri donesiem modré z neba. Nechcem aby si robili falošné nádeje. Vždy boli okolo mňa nejaké problémy a nemyslím si, že teraz to tak nebude. Práve naopak.

,,Áno, som Stella. A aj mňa veľmi teší.“ pomaly som si sadla do koženého kresla.

,,Tak na začiatok ti musím povedať, že u nás platí niekoľko pravidiel.“ No zbohom! Ja mám jedno pravidlo: Počúvaj svoje srdce. A práve teraz hovorí, že tieto pravidlá nepotrebujem. Takže ak ma tu mieni teraz poúčať, tak jej garantujem, že raz mi to nebude stačiť. Asi sa ešte uvidíme.

,,Asi to najhlavnejšie je, že večierka je o 21:00 cez týždeň a cez víkend o 22:00.“ Wow, len aby mi náhodou nezvýšil čas keď sa tu budem večer plaziť pomalým krokom.

,,Ďalšia vec je, že návštevy si sem môžeš vodiť, ale musia sa zapísať na vrátnici. A taktiež musia opustiť budovu podľa večierky. Inak tu ostanú zamknutí. A problém nastane až vtedy, keď tú návštevu nachytá niektorá z vychovávateliek.“  Tak toto je pre mňa zbytočné pravidlo. Za mnou tu aj tak nikto nikdy nepríde. Teda jedine Amanda. Bŕŕŕŕŕŕ, ale tú by som tu nechcela stretnúť.

Riaditeľka mi asi ešte ďalších 10 minút hovorila o pravidlách, ktoré tu platia a mne sa už chcelo spať. Bola som strašne unavená a ani sama neviem z čoho.

,,To sú asi tie najhlavnejšie pravidlá. Tu sú kľúče od tvojej izby. Jessie ťa tam zavedie. Cíť sa tu ako doma. A ak budeš niečo potrebovať, zastav sa.“  Niečo potrebovať? Od teba? Tak možno tú zbierku pravidiel aby som si osviežila pamäť. A tiež sa asi zastavím keď nebudem môcť zaspať.

Podala mi kľúče a keď som sa postavila rozlúčili sme sa slovom ,,Dovidenia“ a bolo.

,,Dúfam, že ťa príliš nenudila.“ S úsmevom sa ma spýtala Jessie.

,,Kdeže. Nič vzrušujúcejšie som ešte nepočula.“ Obe sme sa zasmiali.

Prechádzali sme po chodbách a Jessie zastavila jedného chalana. Požiadala ho aby mi vyniesol kufor na 3. poschodie. Chlapec ani na chvíľu nezaváhal, vzal kufor a už ho nebolo. Jessie a ja sme pomaly vychádzali po drevených točiacich sa schodoch. Skoro celý interiér budovy bol z dreva, ale mne sa to páčilo.

Na prvom poschodí bývajú prváci, na druhom druháci a na treťom ja. čiže tretiaci a podľa toho všetkého si myslím, že na štvrtom poschodí budú štvrtáci. Mám ja ale logiku :D

Na každom poschodí kde sa končili schody bola dlhá chodba. Na pravo mali izby dievčatá a na ľavo chlapci.

Keď sme už prešli asi tisíci schod, zabočili sme do prava a išli sme po dlhej chodbe. Zastali sme pred dverami s číslom 357.