Born To Him 2.

Musela som Vám to sem pridať,lebo ma to zbytočne dráždilo v priečinku s dielmi. V tejto poviedke budem pokračovať až keď skončím s Winter Love. To bude predpokladám niekedy v októbri,možno skôr a možno neskôr,keďže potom príde škola. No nič,nezaťažujem vás radšej slovom "škola" pretože to na vás a ani na mňa príliš dobre nevplýva. Tak si to užite,dúfam že sa vám to bude páčiť :)

-Alexandra-
„Teraz sa idem pomstiť môjmu bratovi,a potom vás prevediem. Alebo,ak chcete sprievod,najprv mi s niečím pomôžete,a tak vám urobím prehliadku. Niečo za niečo."
Recepčnej som po menšej výmene názorov prikázala,aby nikomu kartu od izby 238 nedávala. Po informácií,že som dcéra majiteľa hotelu zmenila svoj názor a ochotne mi s úsmevom vyhovela. Aspoň nejaké plus. Chlapec s tmavšou pokožkou nemo pritakal na moju ponuku a nasledoval moje kroky spolu so svojim kamarátom. Ako je možné,že som si po piatich minútach nedokázala zapamätať ich mená ?
„Panebože kde ste boli ? Už sme si mysleli,že vás niekto uniesol." chlapec v károvanej košeli s krátkym rukávom vyletel spoza rohu s krikom. Pre lepší efekt sa blondiak a kučeravý chalan,ktorý mu boli v pätách pošmykli na naleštenej podlahe a ja som sa išla udláviť smiechom v mojej mysli.
„No my sme chceli ísť s...." chlapec v prúžkovanom tričku sa odmlčal a s ukazovákom namiereným na mňa tuho premýšľal.
„Alexandra." pripomenula som mu. Páni,ten je fakt ako akváriová rybka. Veď ja od neho ďaleko neutekám.
„Presne. Chcela nám ukázať hotel takže,sme chceli ísť s ňou. Budete nám robiť spoločnosť ?"
„Ehm,Louis. Nemyslím,že by to bol najlepší nápad." Blondiak si odkašľal a taktiež sa zaplietol do rozhovoru.
„Prečo ? Je tu nejaký nenormálne,neodkladne súrny problém,ktorý sa nedá vyriešiť o niekoľko desiatok minút ?" namietal chlapec v riflovej bunde. Asi im urobím menovky,ktoré budú povinne nosiť na tričkách.
„Nie,nedá. A myslím,že si nevystačíme ani my piati,nie to iba traja po tom,čo vám to oznámime,takže ak nás slečna ospravedlní...." chalan v kockovanej košeli schopil popod pazuchu chlapca s vysokými vlasmi a zastavil sa na rohu.
„Louí,hýb tou kostrou a nie očami. Makaj !" kučeravý sa zaprel rukami o chrbát chalanovi v pásikavom tričku,ktorému sa z chodby nejako nechcelo.
„Louis !" zvrieskol,načo už počúvol,daroval mi milý úsmev a pokračoval vo svojej ceste.
„Uvidíme sa večer na večierku." vykukol spoza rohu. Bolo mu vidieť iba vlasy a hneď aj zmizol. Aký večierok ?
Všetky tieto nevyriešené otázky som pozametala imaginárnou metlou a pakovala sa svojou cestou. Radšej som vybehla po schodoch na štvrté poschodie a vkradla sa do bratovej izby. Paráda,ešte si nič nevybalil. Na tváry sa mi zjavil tradičný úsmev a diabolsky šťastný výraz. Ten je na moje tváry ako doma,často vyvádzam nejaké sprostosti. Som až príliš živý tvor. Brat je väčšinou môj komplic a vždy si to vyžerieme spolu,aj keď s prípadmi niekedy nemá nič spoločné. Marcov kufor som z posledných síl odvliekla tackajúc sa z jednej strany na druhú do izby číslo 238 na tej istej chodbe. Nenápadne som odplávala do svojej izby s chichotom na tváry,akoby sa nič nestalo. Asi hodinu som si v kľude študovala celú izbu od skríň,cez kúpeľnú až po balkón. Z neho bol krásny výhľad na Tyrrhenske more. Pod balkónom bola rozľahlá terasa na ktorej pobehovalo plno ľudí s rôznymi kvetmi a káblami. O trochu ďalej bol hotelový bazén.
„Kde sú moje veci Alexandra ?" Marco vpálil do izby s výrazom podráždeného býka.
„Čo by som s nimi robila ? Nosila ich ? Alebo by som si z tvojich spodkov vyrobila vlajku mieru a mávala ňou z balkóna ?"
„Neviem čo by si s nimi mohla alebo nemohla vyvádzať tak mi ich vráť nazad. A odkiaľ vieš,že mám biele spodky ?" mykla som plecom. Ešte aby som sa mu hrabala v kufri alebo zásuvkách. Fuj to !
„No tak mi ich vráť. Teda celý môj kufor v ktorom mám kozmetiku na dnešný večer a mimochom,musím sa ísť obliecť a ty tiež." už som chcela vymyslieť ďalší obranný postoj voči jeho batožine no kontrolka v mojom mozgu začala pracovať pri slove večer a kozmetika.
„Moment,aký večer ? A kozmetiku ?"
„Večer je otváracia slávnosť nie ? Kde žiješ,načo by sme sem asi išli ?"
„Ja som sem išla kvôli pólu. Neviem ako ty."
„Dobre,to je jedno. Vrátiš mi moje veci ? Viem že ich máš."
„Lex,mám pre teba šaty aj topánky na večer oú...asi som neprišla práve vhod." Ciara zmrzla na prahu dverí,len čo uvidela,že na ňu zízam ako teľa na nové vráta.
„Lex !! Daj mi moje veci,mám doviesť stopovacieho psa alebo čo ?"
„Bože,nefňukaj tu ako baba." vrazila dom mu do ruky kartu od izby a išla niekam preč. Nechcem mať s dnešným večerom nič spoločné,radšej sa zavriem niekde v saune. Ciaru som zďaleka obišla pri pohľade na žiarivo bielu krabicu,ktorú držala v rukách. Marco vybehol z izby ako pojašený a o pár minút za sebou ťahal svoj kufor.
„Kam si sa vybrala ?" vybehla za mnou Ciara.
„Ešte neviem." schopila ma za zápästie a znova odtiahla nazad do izby.
„Prenechávam ti kúpeľňu a šaty ber so sebou." strčila mi do náruče spomínanú krabicu,otočila o 90° a posunula smerom ku kúpeľni. Radšej som ju poslúchla a vliezla do vane. Aj keď som dnes bola oliata minerálkou,zmyla som zo seba všetky tie "minerály" a taktiež to všetko putovalo preč z vlasov. Za necelých dvadsať minút som bola hotová. Zavinutá do mäkkého župana som  s krabicou vyšla von. V kúpeľni ma vystriedala Ciara a ja som sa psychicky pripravovala na to,čo má čaká po maminom výbere. Keď som ich priložila k svojmu telu a obzerala sa v zrkadle,najružovejšie to nevyzeralo. Nech som sa otočila z hociktorej strany,voľným okom som skonštatovala,že veľkosť mi sedieť nebude. Ako sa do tohto mám preboha vtrepať ? Šaty boli telovej farby,vpredu s čipkou ,po bokoch nariasené a vzadu boli na korzetové šnurovanie. Zhodila som zo seba župan,nasúkala sa do šiat ale pri zaväzovaní som bola bezmocná.
„Ciara,môžeš na chvíľočku ?"
„Iste. Hneď som pri tebe." o chvíľu stála predo mnou s divným výrazom.
„Čo je ? Ja viem,mama mi vzala malé číslo."
„Ani by som nepovedala."
„Môžeš mi to zaviazať,prosím ?"
„Jasné." o pár sekún som na svojom tele cítila,ako sa šnúrky sťahujú a uvoľňujú.
„Je to dobré ? Alebo ešte viac ?"
„Kľudne to ešte zastiahni,snáď to predýcham." neboli také úzke,aké som si myslela,no z mojich myšlienok ma vyrušila keď snúrky zatiahla tak,až mi vybila dych. Sadať si budem ako slimák,vstávať rovnako a hýbať sa budem čo najmenej.
„Ďakujem." v Ciarinom kufri som objavila krémové balerínky,teraz ich dostať do rúk. Tak fajn,nádych,trochu prehnúť kolená,natiahnuť ruku a.....mám ich ! Šaty sa konečne poddali môjmu telu a ja som mohla voľne pobehovať po apartmáne.
„To chceš ísť v tomto ?" ukázala na moje vybojované balerínky.
„A v čom ? V mokasínach tam nepôjdem."
„Pri skrini je ďalšia krabica tak ju choď pekne otvoriť." s menším náznakom obáv som ju otvorila a našla v nej vynález skazy.
„Čo to je ?" ukázala som topánku na platforme,ktorú som držala v ruke.
„Topánka,v živote si také niečo ešte nevidela ?"
„Videla ale nie na svojich nohách. Veď sa dolámem."
„Až tak zlé to nebude. Čo keby sme si odpustili tú časť o tom,že si ich neobuješ ale rovno ich nasadíš na svoje krásne nožičky a odcupkáš k zrkadlu ?" vedela som,že môj boj s Ciarou je márny,tak som sa poddala jej nátlaku. Po desiatich minútach som bola hotová s prečesanými vlasmi  a pochodovala v spomínaních topánkach po izbe aby som si na nich trochu zvykla.
„Ste pripravené ?" znova nám do izby vpálil Marco aj s nejakým neznámim chalanom. Veď keď za dvere zavrú,sú zamknuté alebo nie ?
„Ja áno a ty si kto ?" podišla som k chlapcovi,ktorý sa na prvý pohľad zdal ako milý.
„Ja som Mário a robím doprovod tvojej sesternici Ciare. Zároveň som kamarát tvojho brata."
„A ako je možné,že ma poznáš." do rúk som vzala malú kabelku,do ktorej som položila mobil,lesk na pery a leukoplasty na otlaky.
„Môj otec mi všetko vysvetlil. Je priateľ tvojho otca." zdvorilo odpovedal.
„Ja už pôjdem,teda my." Ciara sa niesla ladne ako vánok na topánkach pri čom jej vlasy viali vo vzduchu a na tváry mala blažený úsmev. Ten úsmev som poznala,neveštil nič dobré. Pre toho chlapca.
„Tak sestra,ty ideš so mnou." ponúkol mi svoje rameno,ktoré som slušne a s radosťou prijala.

-Louis- 
„NIE !!" rázne odvetil Zayn s Niallom so založenými rukami. Ešte stále stáli nepohnuto pred vrecami s oblekmi zatiaľ čo my,sme dokončovali posledné úpravy. Harry pre istotu ešte lietal po izbe s hrebeňom a nožnicami,ak by niekomu odstávali nitky.
„Ale prečo ? Ten oblek ťa zaživa nezožerie. Vydržíte v ňom tích pár hodín."
„Videl si ma v oblekoch ? Vyzerám v ňom ako keby som nedostával kyslík do mozgu. Som v ňom stiahnutý ako sardinka a nedá sa v ňom dýchať keď si zapnem gombíky na saku." protestoval Zayn,kým si na vlasy nanášal lak a obdivoval svoj obraz v zrkadle. V ruksaku som mu našiel malú kapsičku s piatimi lakmi,pár hrebeňmi a gélmy. Po Zaynovom výslovnom povolení som si jeden požičal a vytvoril famózny účes. Aspoň Harry s Liamom mi ho schválil. Dúfam,že neklamali....
„Ale veď len prestrihneme pásku,zaspievame pesničku a robíme si čo chceme. Paul vravel niečo o talianskej speváčke,ktorá bude spievať celý večer." Laimovi sa nijako nedarilo navliecť ich do obleku tak kecal aj to,čo vedieť nemali.
„Tak dobre,oblečieme si to len po jednej dohode."
„Počúvame." so zaujatím výrazom v tváry som nastavil uši ako antény.
„Vytiahneš tú Alexandru tancovať na slaďák."
„Nie,ani za nič." nepáči sa mi,nepáči sa mi. Bože,Tomlinson prestaň si nahovárať veci,ktoré nie sú pravdivé. Jasne,že sa ti páči. Prečo by si od nej nechcel odlepiť oči ?
„Tak my si neoblečieme tie obleky."
„Louí,urob to pre nás. Paul sem príde o pätnásť minút." Harison nahodil psie oči,zvráštil čelo a odul spodnú peru. Áŕŕ,ako ja neznášam ten pohľad,vždy mu podľahnem.
„Fájn,ale vtedy,keď sa vy nebudete pozerať." Niall mi za odplatu zapol najvyšší gombík na košeli a vyrovnal zohnuté nohavice. Hneď po tom,ako sa otočil som rozopol gombík a z krku stiahol kravatu,ktorú mi Liam precízne viazal. Ten mechanizmus si nezapamätám ani o sto rokov.
„V poriadku,urob to kedy len chceš. Nezabudni na to,že sa jej na to môžem kedykoľvek opýtať."
„Veď ja viem,len sa už obliekajte lebo z nás budú sardinky napchaté v lietadle smerujúcom do Anglicka ak nás tu Paul nenájde o pätnásť minút nasúkaních v oblekoch a vyleštených lakovkách." zavelil som  na jeden nádych to zo seba všetko dostal. Som predsa najstarší,musia zo mňa cítiť autoritu. Ale čo trepem,povedzme si to na rovinu. Nikdy to tak nebolo,nie je a ani nebude.
„Ideme dole tak pohyb,pohyb,pohyb." naháňal nás Paul so slúchadlom v ušiach.