Winter Love ♥-18.časť

No tak,po dlhšej dobe je to tu. Po piatkovej akcií s názvom "kúpalisko" som na tváry červená ako rak,plecia ma štípali ako ešte nikdy pred tým ale najväčšia sranda je,že plecia boli hnedo červenej farby. Najlepšie bolo,keď som s vysávačom v ruke o pol jedenástej zistila,že sa mám chystať,lebo o desať minút vyrážame. Ďakujem za predčasný infarktový stav Miruš :* Ináč bolo skvele,fotky nie sú žiadne. ŠKODA !! Ale dnes sa posnažíme niečo nasnímať,ak pôjdeme znova ;) El a Miruš teším sa ;) Viem,znova veľa kecám ale to ja rada. Späť k časti. Ehm....veď uvidíte sami. Dúfam,že sa bude páčiť =) Bol by som rada,ak by ste sa vyjadrili v komentári a po prípade navrhli,čo by vás potešilo v nasledujúcich častiach. Nové nápady len privítam ;) Majte sa lásky :*

„No,kým si bola v Írsku,niekto za tebou bol..." znížila hlas a sklonila hlavu.
„Kto to bol ? Čo chcel ? Pýtal sa niečo ?"
„Poď,sadni si" vzala ma za ruku,posadila na stoličku za stôl a čupla si predo mňa.
„Abby,naháňaš mi strach. Vyklop to konečne" dožadovala som sa odpovede.
„No ten chlap tu bol už skôr. Povedala som to tvojej mame,lebo mi bolo podozrivé že sa na seba neskutočne podobáte. Črty tváre a celkovo ste si veľmi podobní. Teta Cinthia mi zakázala hovoriť ti o tom,ale cítila som sa,akoby som ti tajila polovicu tvojho života. Bol to tvoj otec." po poslednom slove som ostala v šoku. Ten otec,ktorý o mňa nezakopol sedemnásť rokov si zrazu spomenul,že mu po svete behá dcéra ? Ten otec,ktorý sa ani raz neunúval skontaktovať sa so mnou ??
„Čo chcel ? Zistil,že sa mame darí a chce od nás šťaviť penaize ?"
„Nemyslím,že práve preto za tebou prišiel. Hladom a ťažkosťami netrpí podľa toho,ako bol oblečený. Povedal,že sa teraz vrátil z cudziny a preto sa s tebou nemohol skontaktovať. Nevedel kde ťa má hľadať,až kým sa k tvojej adrese nedostal cez nejaké svoje kontakty. Teraz sa chce s tebou porozprávať"
„Ale ja sa s ním nechcem rozprávať. Nech si robí čo chce,nehľadal ma pred tým ale až teraz. Nechcel so mnou hovoriť vtedy a ja nechcem teraz,tak nech mi dá láskavo pokoj. Odkáž mu to ak sa tu ešte niekedy objaví a nech sem už nechodí" zodvihla som sa zo stoličky,z vešiaku vzala kabát,šál som si omotala okolo krku a na hlavu zavesila čiapku.
„Cassie,kam ideš ? Nemôžeš sa v takomto stave pretĺkať ulicami !!" hlasnejšie mi prikázala.
„Nechaj ma tak,chcem byť sama a neidem von." zahundrala som,obula si ľavú čižmu a vydala sa po schodoch na strechu.
 Keď som preložila nohu cez prah dverí,uvidela som nádherný Londýn v žiare svetiel. K dverám som položila tehlu aby sa nezavreli  a malými krokmi sa presúvala k okraju strechy paneláka. Strecha je jediné miesto,kde môžem triezvo rozmýšľať. Posadila som sa na studený výklenok z múra a nohy nechala visieť z okraja strechy. Mávala som nimi a rozmýšľala o otcovi. Neverím,že by doteraz o mne nevedel. Určite mu matka musela povedať,že s ním čaká dieťa. Prečo mamu a mňa vlastne opustil ? Alebo mama opustila jeho ? Nemal dosť peňazí aby nás uživil ? Nechcel na seba brať zodpovednosť a tak zbabelo zdupkal kade ľahšie ? Do kelu,prečo sa musel zjaviť práve teraz,keď som začínala byť šťastná ? Konečne mi niekto povedal,že ma má rád a teraz sa tu dovalí ako veľká voda a povie,že sa so mnou chce porozprávať ? Takto mi skaziť najšťastnejšie chvíle v živote. Prečo mi v hlave víri toľko otázok,na ktoré mi odpoveď môže dať jediný človek,s ktorým nechcem mať nič spoločné ? Dokonca ani priezvisko.
„Vedel som,že tu budeš" strhlo ma až som sa naklonila dopredu a skoro sa pošmykla z výklenku. Benny zastal v roztvorených dverách,s rukami vo vreckách a čiapkou na hlave,ktorá mu padala do tváre.
„Načo si sem prišiel ?" otočila som sa nazad a môj pohľad znova patril Londýnu. Autá po sebe trúbili,ženský a mužský smiech sa rozliehal po uliciach a malé vločky snehu začali pomaly dopadávať na zem. Typický piatkový večer v rušnom meste o ktorom som snívala odmalička. Prečo je ten studený február ?
„Vždy keď si tu viem,že máš nejaký problém. A na riešenie problémov som tu najlepší spoločník ja. Tak spusť" posadil sa vedľa mňa a trpezlivo čakal,kedy začnem.
„Predstav si,že by ti na dvere zaklopal nejaký chlap,ty by si mu otvoril a on by spustil,že je tvoj otec a chce sa s tebou porozprávať. Čo b si urobil ?"
„Zavrel dvere." pousmiala som sa nad jeho dvojslovnou odpoveďou a Benny nechal tichý priestor v našom rozhovore na to,aby som pokračovala.
„Ja s ním nechcem hovoriť. Môžno ani nevedel,že žijem. Že má možno niekde sedemnásť ročnú dcéru a matka jeho dieťaťa mu možno ani neoznámila,že sa stal otcom."
„To je zlé." pokrútil hlavou.
„Čo mám robiť  ? Prečo musím byť tak tvrdohlavá ?"
„Lebo si sa už taká narodila zlato a z jedného dňa na druhý to nezmeníš. A prečo s ním vlastne nechceš hovoriť ? Veď ani nevieš,čo sa vlastne stalo a prečo sa s tebou neskontaktoval. Možno nemohol alebo mu to tvoja mama zakázala. Vieš predsa,že ak niečo prikáže,človek sa bojí porušiť to"
„Ja proste,niečo mi bráni sa s ním rozprávať. Nie je to nenávisť ale...proste neviem. Mám v hlave nejakú bariéru,ktorá mi to zakazuje"
„Tak ju prebúraj a pokús sa o to. Idem už lebo budem mať z nôh cencúle. Tak rozmýšľaj a nenechaj sa zaslepiť tím,čo si myslíš. Lepšie je dozvedieť sa pravdu od správnich ľudí a nie zo svojho fantazírovania"
„Ďakujem" usmiala som sa aj keď to v tej tme nebolo vidno. Potichu odcupital preč a a vedľa mňa sa už nahrnula pekná kôpka snehu. Bol už najvyšší čas zdvihnúť kotvy a ísť domov. Abby už spala a ja som sa po dlhej sprche hodila do postele. Od toľkých myšlienok som nemohla zaspať. Stále som iba pozerala von oknom a rozmýšľala,čo budem robiť ak sa tu ten chlap znova objaví. Čo ak to bude zajtra ? Alebo pozajtra ? Tieto,aj ostatné myšlienky tíkajúce sa môjho "otca" som zatlačila niekde do šuplíka v úzadí mojej mysli a snažila sa zaspať.

Trieskanie dverí,zasúvanie šuplíkov a behanie po byte. Niekto nás bombarduje alebo sa len Abby príliš skoro zobudila a nevie čo so sebou ? Radšej ostanem v posteli a možno s tím prestane. Naraz sa dvere do mojej izby rozleteli a v nich stála Abby.
„Cassie,nevieš kde sú moje rifle ? Vieš tie,ktoré som si kúpila tento týždeň"
„Spím a sú v koši na prádlo" odpovedala som jej s lícom nalepením na vankúš a prikrývkou natiahnutou cez hlavu.
„Vnímaš ma ? Haló" pošteklila ma na nohe a ja som sa ihneď pokrútila ako dážďovka.
„Horí alebo ti len zasa došla špirála ?"
„Ideme s Jayom na malý výlet. Vrátime sa buď zajtra v noci alebo v pondelok večer"
„Dobre,čau." zhodila som sa pod prikrývku dúfajúc,že ma nechá dospať včerajšie skoré ráno.
„Zvládneš to tu ? Žiadne párty iba ak tvoj frajer"
„Ja nemám frajera,odkiaľ si na to prišla ?"
„Noviny moja drahá" hodila po mne dnešnú tlač s mojou fotkou. Radšej som ani nečítala,čo tam bolo. Zbytočne by mi to rozožralo nervy. Hodila som ich nazad po Abby aby ich odniesla kade ľahšie,hlavne nech sa nedostanú pod moje ruky.
„Len aby som nebola predčasne krstná. Nemám na to financie" znova som sa stočila do kĺbka pod prikrývku a zaujala zimný spánok.
„Vidím,že humor ti nechýba ani v skorých ranných hodinách. Tak keby sa tu objavil tvoj otec,nevykopni ho hneď z prahu dverí dobre ?"
„Musíš mi ním kaziť ráno ?"
„Tak prepáč. Navariť si vieš tak ak už nebudeš mať čo jesť,v kuchyni sú peniaze tak si choď niečo kúpiť. Maj sa" objala ma,pobozkala do vlasov a odišla. Ešte stále som jej malá sesternica,o ktorú sa treba starať aj keď mám už sedemnásť,ale čo už.
„Konečne voľný byt" skríkla som si,ponorila hlavu do vankúša a radostne si zakopala s nohami do madraca.
Pár minút som čakala,či sa vzhľadom k sobotnému ránu nedovalí do našej kuchyne Benny s chuťou vyžrať mi celú chladničku ale nikoho nikde. Toto začína fakt skvele. Veselo som si podskočila,prezliekla sa keďže bolo už pol tretej,(viem,moje vstávanie je príliš dlhé) a rozhodla sa,že idem von a začnem kresliť. Prezliekla som sa,do tašky zbalila skicár s mojimi čmarbanicami aj ceruzkami a zabúchala na dvere vedľa. Suzi som nevidela celý týždeň,hádam by si našla trošku času a vypadla so mnou niekam do mesta. Zatrieskala som si ešte asi dvakrát no nikto neotváral. Čo už,vystačím si sama. Slúchadlá do uší a môže sa ísť. Zašila som sa do malej kaviarničky,kde hrala príjemná hudba. Horúci ovocný čaj mi skvele padol po tej nehoráznej zime,ktorú som prežila vonku. V rohu bolo osvetlené akvárium a okolo neho naaranžované kvety. Vytiahla som skicár,nohy pokladala pod bradu a začala kresliť. Neuvedomovala som si,ako čas rýchlo bežal. Na čašníkovo upozornenie,aby som sedela rovno,pretože tieto stoličky boli veľmi drahé a vzhľadom na to,že ich životnosť chcú zachovať čo najdlhšie som nohy zložila dole a dopila trochu čaju,ktorý mi v pohári zostal. Tomu istému čašníkovi som zaplatila účet a pobrala sa domov. Skrehnuté ruky som zohriala na radiátory,sneh z čiapky aj šálu sa začal pomaly roztápať a kvapky vody začali padať na plávajúcu podlahu. Rýchlo som to poutierala a prezliekla sa do legín aj trička s dlhým rukávom. Keď som žmýkala handru v kúpeľni,niekto začal zvoniť. Došuchtala som sa k slúchadlu a zdvihla.
„Haló ?"
„Ahoj Cassie,to som ja,Louis. Mohla by si mi otvoriť ?" LOUIS ? Čo tu on môže chcieť o pol ôsmej večer ?
„Dobre,vydrž chvíľu" otvorila som dvere a čakala kým sa dovalí hore. O pár minút som už počula búchanie na dvere.
„Deje sa niečo ?" s touto vetou som rozrazila dvere.
„Dalo by sa to tak povedať" hlavou mykol k Harrymu.
„Čo sa mu stalo ?" Louis ho držal okolo pásu a keď sa mu začal mierne šmýkať nevedel ho už udržať. Hlava sklonená,ruky ovisnuté pri tele,hrubý vlnený šál omotaný okolo krku a kučery schované pod čiapkou
„Môžem ?" ukázal na malú taburetku v chodbe.
„Jasné,posaď ho tam" pustila som ho dnu a Louis ho tam doslova šmarilil ako vrece zemiakov.
„Netušil som,že je až taký ťažký" povzdychol si a pokrútil rukami.
„Prečo si ho sem doviedol ? A kde sa tak zrichtoval ?" cítila som pach cigariet všade naokolo a ťahalo z neho ako zo suda.
„Neskorá oslava narodenín"
„Kedy ich mal ?"
„1.Februára"
„Ale veď dnes je dvanásteho"
„No práve." pokrčil plecami.
„A čo sa tu s ním mám robiť ? Prečo si ho nevzal domov ?"
„U nás je Paul. Nebolo by dobré,ak by ho takto videl."
„Už asi po štvrtý krát,čo tu s ním chceš robiť ?"
„Domov ísť nemôže a keďže si jeho frajerka,nebolo by od veci ak by si sa o neho postarala."
„Ja nie som jeho frajerka. Spamätajte sa"
„Dobre,nekrič." ešte stále sme naňho zízali ako na prízrak. Odkedy sedel,ani sa nepohol. Louis si hrkal s kľúčami a kľúčenkou od auta následne si zapol bundu a opravil čiapku.
„Kde sa chystáš ?"
„Domov,čaká ma Eleanor."
„Kto je Eleanor ?"
„Moja priateľka,zoznámim ťa s ňou. Zdáš sa jej byť veľmi milá po tom,ako sme o tebe hovorili"
„Tak ďakujem ale čo tu mám robiť s ním ?"
„Si jeho frajerka,tak sa staraj. Zajtra si ho tu večer vyzdvihnem"
„Ale Louis,ja nie som žiadna pošta aby si si tu vyzdvihoval zásielky"
„Budem ti každú hodinu volať aby som zistil,či ho zvládaš. Ber to ako prípravu na váš vzťah"
„Loui..." ani so nedokončila a už sa za ním dvere zavreli.
„Fájn,tak čo s tebou ?" stála som pred ním,s bradou podopretou o ruku a mysliacím výrazom v tváry.